Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 562/2015
PDF · 880.23 KB
No categories available
II. ÚS 562/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov
Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti
SLOVNAFT, a. s., Vlčie hrdlo 1, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Ružička
Csekes s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava, za ktorú koná advokátka a konateľka JUDr. Dana
Nemčíková, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na vlastníctvo zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a čl. 1 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove
č. k. 4 Co 25/2012 407 z 9. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti SLOVNAFT, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2014
doručená sťažnosť spoločnosti SLOVNAFT, a. s., Vlčie hrdlo 1, Bratislava (ďalej
aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podnikať zaručeného
v čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na vlastníctvo zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 4 Co 25/2012 407 z 9. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014, ktorou
sťažovateľ žiada vydať tento nález:
„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn.
3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bolo porušené základné
právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR
a bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013
z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bol porušený základný princíp právneho
štátu podľa článku 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR, podľa ktorého je Slovenská republika
zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013
z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bolo porušené základné právo
Sťažovateľa na podnikanie podľa článku 35 ods. 1 Ústavy SR a bolo porušené právo
Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013
z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bolo porušené základné právo
Sťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.
2
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn. 3 Cdo 188/2013
z 21. júla 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie
a
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.
4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bolo porušené základné
právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR
a bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.
4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bol porušený základný
princíp právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 prvá veta Ústavy SR, podľa ktorého je
Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.
4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bolo porušené základné
právo Sťažovateľa na podnikanie podľa článku 35 ods. 1 Ústavy SR a bolo porušené právo
Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.
4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bolo porušené základné
právo Sťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.
4Co25/2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 sa zrušuje a vec sa mu
vracia na ďalšie konanie.“
Ako vyplýva zo sťažnosti a k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalovaný
pôvodne účastníkom konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedeného pred
Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 240/02. Priebeh konania
vedeného pred okresným súdom sťažovateľ zhrnul v sťažnosti doručenej ústavnému súdu
takto:
„... Okresný súd v Prešove vydal dňa 02. 02. 2005 rozsudok spis. zn. 9C 240/02 103
v konaní o určenie vlastníckeho práva a určenie neplatnosti osvedčenia, že žalobca
, , bytom , proti Sťažovateľovi
je vlastníkom nehnuteľností v kat. území : parc. č.: orná pôda vo výmere
22
733m; ostatná plocha vo výmere 91m; zastavaná plocha vo výmere
22
186m; zastavaná plocha vo výmere 419m; zastavaná plocha vo výmere
22
105m; zastavaná plocha vo výmere 44m; zastavaná plocha vo výmere
22
1141m; zastavaná plocha vo výmere 979m; zastavaná plocha vo výmere
22
712m; zastavaná plocha vo výmere 340m; zastavaná plocha vo výmere
22
435m; zastavaná plocha vo výmere 932m; zastavaná plocha
22
vo výmere 99m; zastavaná plocha vo výmere 1017m; zastavaná
22
plocha vo výmere 213m; zastavaná plocha vo výmere 1130m;
22
zastavaná plocha vo výmere 42m; zastavaná plocha vo výmere 239m;
22
zastavaná plocha vo výmere 154m; zastavaná plocha vo výmere 208m; parcelu
2
číslo zastavaná plocha vo výmere 4208m; zapísaných na LV číslo
k. ú. . Vo zvyšku žalobu zamietol...
... Okresný súd Prešov tak žalobcovi priznal vlastníctvo k nehnuteľnostiam v celkovej
výmere 13 427 m2, ktoré žalovaný a jeho právny predchodca užíval a vlastnil nepretržite
od roku 1976 ako súčasť areálu svojho závodu , ktorý má strategický
spoločensko hospodársky význam.
... Krajský súd v Prešove v konaní o odvolaní Sťažovateľa spis. zn. 3Co 255/05 dňa
10. novembra 2005 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prešove z 02. 02. 2005.
... Z dôvodu, že prvostupňový ani odvolací súd sa v rozsudkoch nevysporiadali
so zásadnou skutkovou a právnou argumentáciou Sťažovateľa v celom konaní a súdy svoje
rozhodnutia nezdôvodnili ústavnoprávne konformne, podal Sťažovateľ dňa 3. marca 2006
sťažnosť vo veci porušenia základného práva podľa čl. 20 Ústavy SR.
... Ústavný súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 79/06 12 vydal dňa
29. marca 2006 uznesenie, ktorým sťažnosť Sťažovateľa v časti sťažnosti smerujúcej proti
rozsudku Okresného súdu v Prešove zo dňa 02. 02. 2005 odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie a v časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku Krajského súdu
4
v Prešove zo dňa 10. 11. 2005 odmietol ako neopodstatnenú už po jej predbežnom
prerokovaní.“
Na návrh sťažovateľa z 2. apríla 2006 bola okresným súdom uznesením
sp. zn. 7 C 81/06 zo 4. marca 2008 povolená obnova tohto konania a odložená
vykonateľnosť rozsudku vydaného v pôvodnom konaní. Priebeh obnoveného konania
popisuje sťažovateľ takto:
„... V dôsledku obnovy konania vedenom pod sp. zn. 7 C 81/2006 súd opakovane
rozhodoval vo veci. Súd rozsudok odôvodnil tým, že dôvodom obnovy konania bola
nesprávna identifikácia nehnuteľností, ktoré zdedil žalobca a sú zapísané vo vlastníctve
žalovaného. Pri identickom odôvodnení rozhodnutia s Rozsudkom 1 tak súd určil, že
žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti v kat. úz. : parc. č. vo výmere
2
721 mostatná plocha, vytvorená oddelením od pozemku KN C parc. č. ostatná
2
plocha, pôvodná výmere 7602 m, evidovanom na LV č. , k. ú. , na základe
2
geometrického plánu č. 180/2008; vo výmere 521 m, druh ostatná plocha,
vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh ostatná plocha, pôvodná
2
výmera 581 m, evidovanom na LV. č. , k. ú. , na základe Geometrického
2
plánu č. ; , vo výmere 348 m, druh zastavané plochy a nádvoria,
vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh zastavané plochy a
2
nádvoria, pôvodná výmera 4325 m, evidovanom na LV. č. , k. ú. , na základe
2
Geometrického plánu č. ; , vo výmere 441 m, druh ostatná plocha,
vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh ostatná plocha, pôvodná
2
výmera 5511 m, evidovanom na LV. č. , k. ú. , na základe Geometrického
2
plánu č. ; , vo výmere 2520 m, druh zastavané plochy a nádvoria,
vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh — zastavané plochy
2
a nádvoria, pôvodná výmera 4208 m, evidovanom na LV. č. , k. ú. ,
2
na základe Geometrického plánu č. ; , vo výmere 747 m, druh ostatná
plocha, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh ostatná plocha,
2
pôvodná výmera 5511 m, evidovanom na LV. č, , k. ú. , na základe
Geometrického plánu
2
. ; , vo výmere 564 m, druh zastavané plochy a nádvoria,
vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh zastavané plochy
2
a nádvoria, pôvodná výmera 4325 m, evidovanom na LV. č. , k. ú. ,
2
na základe Geometrického plánu č. ; , vo výmere 787 m, druh ostatná
plocha, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh ostatná plocha,
2
pôvodná výmera 9242 m, evidovanom na LV. č. , k. ú. , na základe
2
Geometrického plánu č. ; parc. č. , vo výmere 202 m, druh zastavané
plochy a nádvoria, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh
2
zastavané plochy a nádvoria, pôvodná výmera 1130 m, evidovanom na LV. č, , k. ú.
2
, na základe Geometrického plánu č. ; , vo výmere 43 m, druh
2
ostatná plocha, evidovanom na LV. č. , k. ú. , , vo výmere 249 m,
druh ostatná plocha, evidovanom na LV. č. , k. ú. ...
... Krajský súd v Prešove v konaní spis. zn. 4Co 25/2012 rozsudkom zo dňa
09. 11. 2012 potvrdil rozsudok 2. Skonštatoval, že dôvodom obnovy konania bola
identifikácia parciel. So skutkovou a právnou argumentáciou v konaní Sťažovateľa sa
napadnutý rozsudok nevysporiadal. ...“
Ako vyplýva z rozsudku krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012 407 z 9. novembra 2012,
týmto rozhodnutím bol ako vecne správny potvrdený rozsudok okresného súdu
č. k. 9 C 240/2002 375 z 30. januára 2012. Okresný súd žalobe vyhovel s odôvodnením,
podľa ktorého mal za preukázané, že žalobca nadobudol predmetné nehnuteľnosti
v dedičskom konaní po neb. , , a svojom starom otcovi
neb. , pričom právni predchodcovia žalobcu nadobudli nehnuteľnosti
výmerom o vlastníctve pôdy podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. z 19. marca 1943 (ďalej len
„výmer“), tieto nehnuteľnosti od ich pridelenia užívali až do vzniku družstva. Sťažovateľ
nehnuteľnosti nadobudol od svojho právneho predchodcu BENZINOL, š. p., Bratislava, tak,
že tieto prešli do správy Fondu národného majetku Slovenskej republiky založením
BENZINOL, a. s., a sťažovateľ ich nadobudol zlúčením s BENZINOLOM, a. s. Pretože
sťažovateľ poukazoval na intabulačný princíp a výmer nebol zapísaný knihovným súdom,
okresný súd i krajský súd konštatovali, že aj v prípade, ak by sa takýto zápis vyžadoval,
6
nadobudli právni predchodcovia vlastnícke právo vydržaním, a to k 1. januáru 1961. Pokiaľ
sa sťažovateľ bránil tým, že vlastnícke právo k predmetu sporu následne vydržal on alebo
jeho právny predchodca, okresný súd i krajský súd dospeli k záveru, že táto obrana
neobstojí, pretože sťažovateľ nebol nikdy dobromyseľný, čo vyplýva i z toho, že v konaní
bolo ako dôkaz predložené osvedčenie o vydržaní z 18. augusta 1999, hoci poukazujúce
na dobromyseľnosť predchodcu sťažovateľa od roku 1976.
Rozsudok krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012 407 z 9. novembra 2012 nadobudol
právoplatnosť 28. decembra 2012.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie 28. januára 2013, ktoré
odôvodnil tým, že tento rozsudok trpí vadou podľa § 237 f) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“), keď odôvodnenie rozhodnutia nie je zdôvodnené ústavne konformným
spôsobom, odvolací súd sa nevysporiadal zrozumiteľným, právne a skutkovo
akceptovateľným spôsobom so zásadnou argumentáciou sťažovateľa v celom súdnom
konaní, pričom preberá iba tú časť argumentácie žalobcu a odôvodnenia rozsudku, ktorá
viedla k bezdôvodnej konštatácii o vydržaní nehnuteľností žalobcom, resp. jeho právnymi
predchodcami. Argumentáciu sťažovateľa, že prvostupňový súd nesprávne skutkovo
a právne vec posúdil v rozsahu preukázaného vlastníctva sporných nehnuteľností
sťažovateľa, odvolací súd celkom v napadnutom rozsudku nezdôvodnil a ani dôkazy
založené v súdnom spise neposúdil tak, aby sťažovateľ dostal odpovede na tie zásadné
argumenty, ktoré mohli mať a podľa názoru sťažovateľa aj mali zásadný vplyv na správne
rozhodnutie veci.
Ako vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014,
najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 OSP v
spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP], pretože sa nepreukázala opodstatnenosť argumentácie
sťažovateľa o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP a v
dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 OSP.
Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 nadobudlo
právoplatnosť 8. augusta 2014.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva podnikať
zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy, základného práva na vlastníctvo zaručeného v čl. 20
ods. 1 ústavy, ako aj porušenie čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy tak rozsudkom krajského súdu
č. k. 4 Co 25/2012 407 z 9. novembra 2012, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014.
Porušenie označených základných práv a čl. 1 ods. 1 ústavy sťažovateľ odôvodnil
tým, že obe rozhodnutia sú arbitrárne, nedostatočne odôvodnené a založené na takom
výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktoré popierajú ich účel a zmysel. Ďalej
v sťažnosti argumentoval vo vzťahu k rozsudku krajského súdu takto:
«... Sťažovateľ dôrazne namieta správnosť Napadnutého rozsudku KS v Prešove
o preukázaní úplnosti prídelového konania právnym predchodcom žalobcu, v rámci ktorého
nebola vydaná prídelová listina, ani vlastnícke právo prídelcov nebolo zapísané
v pozemkovej knihe...
KS v Prešove sa v Napadnutom rozsudku nedostatočne vysporiadal s argumentáciou
Sťažovateľa, že vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcu nebolo zapísané
v pozemkovej knihe. K Sťažovateľom namietanému intabulačnému princípu Sťažovateľ
uvádza, že po roku 1945 dochádzalo na základe pozemkových reforiem k odňatiu
vlastníckych práv k nehnuteľnému majetku vybraných osôb, označených či už na základe
národnostnej príslušnosti, alebo na základe označenej činnosti ako nepriateľskej
a následným pridelením vlastníctva k skonfiškovanému majetku podľa príslušných
osobitných nariadení. Bez ohľadu na to, že k odňatiu vlastníckych práv pôvodných
vlastníkov (v posudzovanom prípade a spol.) napr. podľa vládneho
nariadenia 15/1959 Zb. alebo podľa nariadenia 104/1945 Sb. n. podľa názoru Sťažovateľa
došlo k odňatiu vlastníckych práv pôvodných vlastníkov v rozpore s vtedy platnou ústavou,
podľa ktorej bolo možné odňať vlastnícke právo len na základe zákona a nie na základe
nariadenia, je potrebné posudzovať bezvýhradnosť intabulačného princípu v rozsahu
významu právnej úpravy prideľovania skonfiškovaného majetku prídelcom.
Obyčajové právo platné na Slovensku do 31. 12. 1950 spájalo vznik vlastníckeho
práva so zápisom nadobudnutia vlastníctva v pozemkovej alebo železničnej knihe. Vládne
8
nariadenie 104/1945 Sb. n. stanovuje, že príslušný knihový súd urobí záznam vlastníckeho
práva v prospech prídelcu na základe návrhu štátneho orgánu, ktorý výmer o prídele
vlastníctva vydal. Podľa vyššie uvedeného zákona č. 90/1947 Sb., pokiaľ je nehnuteľnosť
pridelená podľa nariadenia návrh na realizáciu knihového „poriadku“ náleží Povereníctvu
poľnohospodárstva a pozemkovej reformy.
... KS V Prešove sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa v rozsahu
nadobudnutia účinnosti Výmeru o vlastníctve pôdy až vydaním prídelovej listiny, ktorá je
vkladu schopnou listinou v pozemkovej knihe, a teda s neúplnosťou prídelového konania,
keď podľa § 11 ods. 1 zákona č. 90/1947 Sb. sa ako vkladu schopné listiny uvádzajú
rozhodnutia o prídele (prídelové listiny) vydané fondom.
... tvrdenie žalobcov v rozsahu výlučne konštitutívneho charakteru Výmeru, ako
dokladu preukazujúceho vlastnícke právo prídelcu k pozemku je sporné nielen vo význame
intabulačného princípu, ktorý v čase vydania Výmeru na Slovensku platil ale aj vo význame
sporného znenia samotného nariadenia 104/1945 a nariadenia 104/1946. Kým nariadenie
104/1945 uvádza iba neurčité pozemnoknižné prevedenie skonfiškovaného a prideleného
majetku v súvislosti s prídelovou cenou, v ktorej sú zahrnuté všetky poplatky, nariadenie
104/1046 už výslovne uvádza na jednej strane výmer o pridelení pozemkov ako verejnú
listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu na základe ktorej príslušný knihový súd urobí
záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu (§ 1 ods. 2 nariadenia), z čoho KS
v Prešove a aj Okresný súd v Prešove dôvodia konštitutívny charakter Výmeru, na druhej
strane v § 2 nariadenia 104/1946 je uvedený výslovne vklad vlastníckeho práva
v pozemkovej knihe, aj keď v spojení s pôžičkami a zaistením hypotekárnych záložných práv
v prospech úverujúceho ústavu v príslušnom pozemnoknižnom poradí. KS v Prešove sa tak
nedostatočne vysporiadal s hmotným právom platným v čase vydania Výmeru právnym
predchodcom žalobcu a jednoznačne konštatovaná výnimka z intabulačného princípu
vo veciach prídelu do vlastníctva výmerom podľa nariadenia je nedostatočne zdôvodnená
a nesprávna. Rovnako konštatovaná výnimka nevyplýva ani zo zákona č. 90/1947, ktorý
opäť nedostatočne určito označuje ako vkladu schopné listiny rozhodnutia o prídele
v zátvorke prídelové listiny, vydané fondom. Z uvedeného znenia tohto zákona tak
dostatočne určito nevyplýva ani to, že výmer o vlastníctve bol tou verejnou listinou,
na základe ktorej súd vykoná či už záznam alebo vklad vlastníckeho práva v pozemkovej
knihe a na vklad alebo záznam platná právna úprava predpokladala vydanie prídelovej
listiny. Za zásadnú v danom spore tak Sťažovateľ oprávnene, násobne namietal
nepreukázanú dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov potrebnú pre nadobudnutie
vlastníctva k spornej pôvodnej nehnuteľnosti vydržaním (pri súčasne námietke neúplnosti
prídelového konania) počas celej desaťročnej premlčacej doby z pohľadu jej ničím
nerušeného, nepretržitého užívania.
... Sťažovateľ namieta porušenie jeho vyššie uvedených základných práv nesprávnym
posúdením dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcu Napadnutým rozsudkom KS
v Prešove. Za dôležitú otázku dobromyseľnosti držby a vlastníctva Sťažovateľ namietal
dobu, podľa ktorej údajne právni predchodcovia žalobcu užívali sporné nehnuteľnosti
a to v rozsahu dostatočného nepreukázania času skutočného odovzdania nehnuteľností
do ich užívania. Súd konštatoval začatie doby užívania na základe výpovede svedkov,
ktorých namietal Sťažovateľ v celom konaní, nakoľko sú to žalobcovia v iných súdnych
konaniach proti Sťažovateľovi o určenie ich údajného vlastníctva v tom istom areáli
Sťažovateľa, teda ich dôveryhodnosť bola Sťažovateľom v konaní spochybnená.
... Výmer bol vydaný dňa 19. marca 1948. Do roku 1950 platil na Slovensku
Intabulačný princíp. Vlastníkom sa tak stal iba ten, koho vlastnícke právo bolo riadne
v pozemkovej knihe zapísané a to na základe uznesenia príslušného vkladového súdu
o povolení vkladu vlastníckeho práva. V danom prípade tak žalobca, podľa názoru
Sťažovateľa uvedeného v odvolaní, ale aj počas celého konania na súde prvého stupňa
nepreukázal vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, a to s ohľadom na znenie samotného
vládneho nariadenia 104/1946 Sb. n., intabulačného princípu platného do roku 1950,
absenciu vydania prídelovej listiny a zápisu v pozemkovej knihe.
... Sťažovateľ namieta odôvodnenie Napadnutého rozsudku KS Prešov v rozsahu
vydržania spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcu. Tvrdenie, že právni
predchodcovia držali spornú nehnuteľnosť oprávnene a nepretržite podľa doby stanovenej
zákonom, nie je podľa Sťažovateľa preukázané, keď sa zakladá iba na výsluchu svedkov,
ktorí zrejme v rozhodnom čase nežili a ktorí majú vlastné záujmy na takom preukázaní.
Svedok na ktorého svedeckej výpovedi je založené odôvodnenie Napadnutého
10
rozsudku KS v Prešove je so Sťažovateľom v identickom konaní o určenie vlastníckeho
práva (Okresný súd Prešov, sp. zn.: 8C/255/2010, 29C/255/201). Zápisnica, list
Povereníctva z 23. 11. 1948 na ktorú sa odvoláva Napadnutý rozsudok KS v Prešove nie je
podľa názoru Sťažovateľa dostatočným dôkazom o údajnom užívaní nehnuteľností právnymi
predchodcami žalobcov, takým by bol iba a výlučne Výmer o odovzdaní nehnuteľností
do držby, pričom právni predchodcovia žalobcu by museli byť vo výmere o odovzdaní
do držby riadne identifikovaní.
... Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove celkom ústavne neakceptovateľne
odmietol vlastnícke právo Sťažovateľa, s argumentáciou Sťažovateľa uvedenou v odvolaní
proti prvostupňovému rozsudku a v celom prvostupňovom konaní sa v odôvodnení
Napadnutého rozsudku nevysporiadal. Tým porušil všetky vyššie uvedené základné práva
Sťažovateľa garantované mu Ústavou SR a medzinárodnými zmluvami. Sťažovateľ
uvádza, že právny predchodca Sťažovateľa, vtedajší Benzinol n. p. Bratislava,
pri majetkovoprávnom vysporiadaní v roku 1979 vychádzal z platných údajov evidencie
nehnuteľnosti a pozemkovej knihy, ktoré podľa vtedy platného zákona o evidencii
nehnuteľností a jeho vykonávacej vyhlášky, boli taktiež záväzné pre spísanie zmlúv
a verejných listín. Na základe týchto údajov a na podklade GP č. 761 707 0186 1970 boli
spísané Hospodárske zmluvy o prevode správy majetku medzi Čsl. štátom a ONV Prešov
ako dovtedajším správcom majetku. V roku 1999 po vykonaní obnovy kat. operátu novým
mapovaním boli tieto parcely EN prečíslované na parcely katastra nehnuteľností (KN), tak
ako sú uvedené na LV č. k. ú. . Následne bol majetok Benzinolu n. p.
Bratislava v roku 1992 prevedený na Benzinol a. s., podľa Notárskej zápisnica N 201/92,
Nz 188/92, z ktorej jednoznačne vyplýva, že aj pozemky, ktoré sú predmetom sporu, boli
vložené do akciovej spoločnosti Benzinol, a. s. a neskôr došlo k ďalším prevodom na
Slovnafi: Benzinol a. s. Bratislava. Posledný zápis je na SLOVNAFT a. s. so sídlom Vlčie
hrdlo, Bratislava. Odporca uvádza, že ochrana vlastníckeho práva sa zaručuje
aj pre žalovaného. Predmetné pozemky patria obchodnej spoločnosti SLOVNAFT, a. s.,
ktorá získala aj predmetné pozemky v rámci privatizácie podniku. Teda došlo k odpredaju
zo strany štátu a ku kúpe a vyplateniu kúpnej ceny zo strany obchodnej spoločnosti...
... Sporná pôvodná parcela bola odo dňa nadobudnutia správy/vlastníctva sporných
nehnuteľností k 1. máju 1971 nepretržite v užívaní pôvodne Benzinol n. p., po jeho
privatizácii Benzinol a. s. a následne SLOVNAFT, a. s. Právnická osoba až do 31.
decembra 1991 nebola spôsobilým subjektom vydržania, keď vlastnícke právo k pozemku
mohlo byť vydržané iba fyzickou osobou. Vzhľadom na túto skutočnosť mohla právnická
osoba na základe vydržania nadobudnúť vlastnícke právo až k 1. januáru 1992 (§ 134
zák. č. 509/1991 Zb.). Právnická osoba tak mohla vydržať nehnuteľnosť, ak ju mala
nepretržite v držbe počas desiatich rokov, pričom do vydržacej doby je treba započítať
i dobu oprávnenej držby vykonávanej jej predchodcom pred uvedeným dňom.
... Sťažovateľ namieta porušenie všetkých vyššie uvedených základných práv
Napadnutým rozsudkom KS v Prešove, ktorý vôbec nezohľadnil správne tvrdenie
Sťažovateľa, že právni predchodcovia žalobcu nemohli byť dobromyseľní pri údajnom
nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam ani počas vydržacej doby, keď
neboli nikdy zapísaní v PK, rovnako tak neboli zapísaní v registri E KN, a neboli vôbec
zapísaní ako vlastníci ani registri C KN. Právnemu predchodcovi Sťažovateľa tak nemohlo
byť jasné, že sporné nehnuteľnosti boli na základe Výmeru pridelené do vlastníctva tretej
osobe, alebo že pozemky, ku ktorým získal vlastníctvo/správu od čsl. štátu ako vlastníka
vedeného v danom čase v PK mu nepatria, alebo ich nemá v oprávnenej držbe a to
minimálne v zákonom stanovenej desať ročnej vydržacej dobe, alebo až do času privatizácie
štátneho podniku v roku 1992, a po privatizácii minimálne po dobu desať rokov. Krajský
súd v Prešove sa tak ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s otázkou nadobudnutia
vlastníckeho práva právnym predchodcom Sťažovateľa, Sťažovateľom a nezákonne
ignoroval preukázané držanie sporných nehnuteľností Sťažovateľom, resp. jeho právnym
predchodcom.
... Sťažovateľ a jeho právni predchodcovia nadobudli do vlastníctva sporné
nehnuteľnosti, ktoré už ani v čase privatizácie štátneho podniku nemali charakter
poľnohospodárskej pôdy. Napadnutý rozsudok KS v Prešove celkom ignoruje oprávnené
námietky a argumenty Sťažovateľa, že predmetom súdneho konania už nie sú orné pôdy,
či pasienky, ale zastavané plochy.»
12
Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014
sťažovateľ odôvodnil porušenie označených základných práv tým, že „vada konania podľa
§ 237 OSP znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru, to však
nevyhnutne neznačí aj opak, teda že každé porušenie práva na spravodlivý proces dosahuje
intenzitu až vady konania v zmysle 237 OSP. NS SR s odvolaním sa najmä na uznesenie
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 196/2014 z 27. marca 2014 sa priklonil k tým rozhodnutiam
NS SR, ktoré konštatovali, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa 241 ods. 2 písm. b) OSP. Následne NS SR
konštatuje, že ak by aj (prípadne) bola opodstatnená námietka odporcu, že dovolaním
napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne, nedostatočne
odôvodnené, týkala by sa (len) tzv. inej vady konania, ktorá je síce relevantný dovolací
dôvod, avšak úspešne uplatniteľný je len ak je dovolanie procesne prípustné, pričom o tento
prípad v preskúmavanej veci nešlo (napadnutý rozsudok nezmenil prvostupňový rozsudok,
ani nepripustil dovolanie pre posudzovanú závažnú právnu otázku). Citované uznesenie
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 196/2014 konštatuje pritom nasledovné: ustálená
rozhodovacia prax NS SR vychádza z rozhodnutia NS SR z 28. 8. 1997, sp. zn. 2 Cdo 5/1997
uverejnené v Zbierke stanovísk pod č. R 111/1998 časť právnej vety konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci aj vtedy, ak odvolací súd
svoj právny názor riadne nezdôvodnil, takže jeho rozsudok je nepreskúmateľný.“
Sťažovateľ ďalej uviedol, že k porušeniu ním označených základných práv uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 došlo aj z dôvodu, že toto
rozhodnutie je neprípustne formalistické, nevyporiadava sa s rozhodnutiami najvyššieho
súdu, ktoré naopak, považujú nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého
rozhodnutia za naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
14
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
III.
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014
Ústavný súd sa zaoberal najprv splnením podmienok prijatia na ďalšie konanie
tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý súdny proces
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013
z 21. júla 2014.
Najvyšší súd uznesenie sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 odôvodnil takto:
«Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal
včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.),
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
1. Slovenská republika je v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy právnym štátom. Jedným
zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky
súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na potrebu
rešpektovania tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré
už nadobudli právoplatnosť a predstavujú res iudicata.
Princíp právnej istoty má na pamäti aj Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach,
ktorými upravuje podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných
prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný
prostriedok, ktorým možno – v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom výslovne
16
stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť.
Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje
konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
V súlade s povahou dovolacieho konania a dovolania tento mimoriadny opravný
prostriedok nielenže nie je v Občianskom súdnom poriadku normatívne upravený ako
„ďalšie odvolanie“, ale ani nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný ako „skryté
odvolanie“. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej
prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty
a podliehať určitým pravidlám.
2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred
občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.
Podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku (§ 238 ods. 1 O. s. p.).
Napadnutý je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238
ods. 3 O. s. p. V danej veci už síce najvyšší súd rozhodoval (uznesením z 19. apríla 2007
sp. zn. 3 Cdo 161/2006 odmietol dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu
v Prešove z 10. novembra 2005 sp. zn. 3 Co 255/2005), z procesných dôvodov sa však
nevyjadroval k skutkovým a právnym záverom súdov nižších stupňov a nevyslovil právny
názor, ktorým by boli v tejto veci viazané (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie žalovaného
preto podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné nie je.
Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O. s. p. Povinnosť
skúmať, či v konaní došlo k niektorej z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O. s. p.
Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania
z hľadiska § 238 O. s. p., ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného
ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak
dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia
najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. nie je významný subjektívny
názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
18
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.
nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania
žalovaného preto z týchto ustanovení nevyplýva.
3. Žalovaný tvrdí, že v danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu k procesnej
nesprávnosti, ktorá má znaky odňatia možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
3.1. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie
procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému
právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania,
vyjadrovať sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy a opravné prostriedky).
Občiansky súdny poriadok neumožňuje stotožniť vadu konania uvedenú v § 237
písm. f/ so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší súd už v rozhodnutí
publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia
nemožno extenzívne vykladať v súvislostí s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu
rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno rozumieť len jeho faktickú
(ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho
súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 90/2012, 6 Cdo 91/2012), ktorá predchádza vydaniu
konečného rozhodnutia. „Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať
rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu...“ (porovnaj uznesenie
najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn. 5 Cdo 201/2011). Pokiaľ sa teda „postupom súdu“
môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé
procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však samo rozhodnutie ako
výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie
a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec, potom už „postupom súdu“ vôbec
nemôže byť ani
asť tohto finálneho produktu konania [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob,
kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia
súdu.
3.2. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa čl. 46 ods. 1
ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo
účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne
konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie
(I. ÚS 46/05). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom
rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou
k porušeniu označených práv (III. ÚS 228/06, I. ÚS 53/10, III. ÚS 99/08).
Vada konania uvedená v § 237 písm. f/ O. s. p. znamená vždy porušenie čl. 46 ods. 1
ústavy aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,
teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady
konania v zmysle § 237 O. s. p. Ústava neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné
nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje
predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne
garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny poriadok, ktorý vo
svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu
v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky
týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom
konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším
procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O. s. p., pripisuje
Občiansky súdny poriadok osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť
zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď § 237 O. s. p.) a zároveň tiež za prípustný dovolací
dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania
nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle § 237 O. s. p. pripisuje
Občiansky súdny poriadok význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci („iné vady“) považuje totiž – na rozdiel od procesných vád
vymenovaných v § 237 O. s. p. (len) za relevantný dovolací dôvod (viď § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.
20
Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,
že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému
rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti (§ 159 ods. 1 O. s. p.).
Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných
práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež
v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2
O. s. p.), jednak o zásadu právnej istoty ako súčastí právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1
ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý do určitej
miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, treba rozhodujúce
otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto
ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých
ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj I. ÚS 252/05
a IV. ÚS 481/2011).
V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalovaným
zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval
ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej
istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd
pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému
princípu právnej istoty, lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí
nevykazoval znaky odňatia možností žalovaného konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd
za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory
vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. v žiadnom
prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa
predstáv žalovaného.
3.3. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p. je zásadne príslušný dovolací súd (viď IV. ÚS 238/07). Na základe
uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok
najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, z ktorého vyplýva, že „konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho
rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor
zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací
súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu,
ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním
prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne
a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv.
inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., nie však procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 290/2009, 3 Cdo 138/2010, 3 Cdo 49/2011, 3 Cdo 165/2011,
3 Cdo 84/2012). Právna kvalifikácia nepreskúmateľností rozhodnutia súdu nižšieho stupňa
ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí
ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,
5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým
rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na právnych záveroch súladných
s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011,
I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011,
IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd
v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým
názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že
nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/
O. s. p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“. Na doloženie
aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný
súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 opätovne zaujal stanovisko k
tomu, či prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia
22
(ne)zakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., pričom zotrval „na opakovane
vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej
udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho
odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav
alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s.
p.“.
Vzhľadom na to, že senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci, sa
riadi judikátom R 111/1998, v zásade by nemusel odôvodňovať, prečo sa od neho
neodkláňa. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalovaného však považuje za potrebné
uviesť nasledovné:
3.3.1. I keď Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 ods. 1 O. s. p.) a právnou úpravou občianskeho
súdneho konania dbá o to, aby rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa
len nemôže zabezpečiť, že každé konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho
ustanoveniam a že súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy
nesprávností, ku ktorým môže v praxi dôjsť, vytvára Občiansky súdny poriadok systémom
riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov (odvolanie, návrh na obnovu konania,
dovolanie, mimoriadne dovolanie).
Nesprávnosťou rozhodnutia – finálneho produktu občianskeho súdneho konania je aj
jeho nepreskúmateľnosť (resp. žalobcom tvrdená „nepresvedčivosť“ alebo rovnako
namietaná „arbitrárnosť“). Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti a svoje rozhodnutie
dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania možnosť realizovať jeho
procesné oprávnenia. Účastník prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný
s rozhodnutím súdu prvého stupňa, nestotožňuje sa s jeho skutkovými zisteniami a ich
právnym posúdením alebo v odôvodnení rozhodnutie nenachádza odpovede na tie otázky,
posúdenie a vyriešenie ktorých považoval zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení
ďalších predpokladov uvedených v zákone zachované procesné oprávnenie napadnúť
prvostupňové rozhodnutie odvolaním; v odvolaní môže namietať napríklad to, že v konaní
pred súdom prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), alebo že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu alebo z nesprávnych (vrátane
neúplných) skutkových zistení (§ 205 ods. 2 písm. c/ a d/ O. s. p.), alebo že toto rozhodnutie
vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku celkom nevystihujúceho
alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.).
Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje
za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné
oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník
konania môže za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie (§ 240 ods. 1 O. s. p.).
Občiansky súdny poriadok mu nebráni v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu,
rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť
argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody
rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú
neúplné, nepresvedčivé alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania. Na druhej
strane ale Občiansky súdny poriadok právnou úpravou dovolania a dovolacieho konania
nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné a že dovolateľ bude v konaní
pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž argumentácia dovolateľa
takéhoto obsahu a takejto povahy naráža na Občianskym súdnym poriadkom stanovené
obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti
dovolania (§ 236 a nasl. O. s. p.). Rámec, ktorý je vymedzený týmito obmedzeniami, nesmie
dovolací súd prekročiť.
Ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli splnené
zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní (čl. 46
ods. 4 ústavy a čl. 51 ods. 1 ústavy) a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu
nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa
po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, než
v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého
procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu,
ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného
prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd,
24
ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože to vytvára opätovne stav právnej
neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu nižšieho stupňa“
3.3.2. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 vymenúva znaky tých rozsudkov
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy
obsiahnutej v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny
charakter dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril
na jednej strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli
právoplatnosť, mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď napríklad § 238
ods. 1 až 3 O. s. p.). Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné rozsudky
(než sú ním výslovne uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní.
V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu. Keďže zákonodarca v § 238 ods. 3 O. s. p. vyjadril zámer, aby potvrdzujúci rozsudok
odvolacieho súdu neuvedený v tomto ustanovení nebolo možné podrobiť dovolaciemu
prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona),
bolo by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania,
ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou
v § 237 písm. f/ O. s. p. vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania
možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho
súdu neuvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p., ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne)
spočíva na úplne správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť
a v dovolacom konaní ju nemožno do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje
závery v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku nevyjadril spôsobom absolútne jasným,
určitým, presvedčivým alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim.
3.3.3. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že
právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte
narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.
Úspešné uplatnenie dovolania je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho
súdu, že dovolanie je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom
dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd
nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumožňuje
postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia
a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia
napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd
dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok
odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého rozhodnutia.
Pre opačný prístup dovolacieho súdu (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska
úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia
alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné
(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva Občiansky súdny poriadok
podklad v žiadnom z jeho ustanovení.
3.3.4. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny
poriadok jednak objektívnymi znakmi rozsudku (§ 238 O. s. p.) alebo uznesenia (§ 239
O. s. p.) odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných
vád konania súdov nižších stupňov (§ 237 O. s. p.). Účelom takéhoto (objektívneho)
vymedzenia je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo
aspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.
Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,
závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,
ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má (opravný)
súd vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením
napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť
rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej
zhovievavosti (benevolencii).
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby
riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty
osobitne významná (otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda výnimočne
možno prelomiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo determinované
tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či odôvodnenie
26
napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetľuje skutkovú
a právnu podstatu veci.
3.3.5. V nadväznosti na vyššie uvedené možno uzavrieť, ak by aj (prípadne) bola
opodstatnená námietka žalovaného, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je
nepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, týkala by sa (len)
tzv. inej vady konania, ktorá je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p.), avšak úspešne uplatniteľný, ale len ak je dovolanie procesne prípustné (o tento
prípad v preskúmavanej, veci nešlo). Sama tzv. iná vada konania (v § 237 O. s. p.
neuvedená) prípustnosť dovolania nezakladá (R 111/1998).
4. Dovolateľ zastáva názor, že súdy nemali pre rozhodnutie dostatok úplných
a správnych skutkových podkladov. Dovolací súd k tomu uvádza, že v prípade neúplnosti
skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle § 237 f/ O. s. p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011
a 7 Cdo 38/2012). Dovolací súd pre úplnosť dodáva, že súd nie je viazaný návrhmi
účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov
konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania, nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O. s. p., lebo týmto
postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993
a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2001).
5. K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov
ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. d/ O. s. p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012
a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011,4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý
by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
6. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nevyplýva z § 238 O. s. p.,
nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie žalovaného o dôvode zakladajúcom
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani
iné vady vymenované v § 237 O. s. p., odmietol najvyšší súd dovolanie žalovaného ako
procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. d/ O. s. p.)
bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»
Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia
porušenia označených základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu tým, že najvyšší súd
dovolanie sťažovateľa odmietol, hoci boli splnené podmienky jeho prípustnosti.
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným
rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.
Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili
existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c.
Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
28
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie
nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže
byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Sťažovateľ prípustnosť podaného dovolania odôvodňuje tým, že odňatím možnosti
konať pred súdom je i nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu,
a poukazuje na časť rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, ktorá dospela k rovnakému
záveru. V situácii, keď je rozhodovacia prax najvyššieho súdu v tejto otázke nejednotná,
narúša to zásadu legitímnych očakávaní a jednotnej súdnej praxe, ktorá je neoddeliteľnou
súčasťou právneho štátu.
Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že
nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanie
rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len
v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným
zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav
a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).
Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli
riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
Ústavný súd tiež pripomína, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax
všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe v danom (posudzovanom)
prípade je vecou samotného najvyššieho súdu (obdobne I. ÚS 235/07, III. ÚS 26/08,
III. ÚS 208/08, I. ÚS 93/09). Úlohou ústavného súdu v tejto veci je iba posúdiť napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu z pohľadu jeho ústavnej udržateľnosti.
Ústavný súd s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru ďalej uvádza, že
na posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad § 237 OSP je zásadne príslušný
najvyšší súd ako súd dovolací (napr. IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 499/2011). Otázka posúdenia,
či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,
patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu
pri výklade § 237 písm. f) OSP, ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľa
napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia
krajského súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ale mohlo by predstavovať
len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorá však nezakladá prípustnosť
dovolania. Sťažovateľ s týmto názorom najvyššieho súdu nesúhlasí.
Ústavný súd musel posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa
ktorého nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f) OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsť
v okolnostiach daného prípadu k namietanému porušeniu sťažovateľom označeného
základného práva v takej intenzite, ktorá by odôvodňovala prijať sťažnosť na ďalšie konanie.
30
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa § 237
písm. f) OSP znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru
(II. ÚS 261/06). To však, ako už ústavný súd spresnil (II. ÚS 148/09), neznamená, že by
vždy zároveň platil aj opak. Najvyšší súd v prípade sťažovateľa, dôsledne vychádzajúc
i z rozhodovacej praxe ústavného súdu, zohľadnil právnu úpravu dovolania v Občianskom
súdnom poriadku odvíjajúcu sa od podstaty, významu a procesných dôsledkov pochybení,
ku ktorým môže v činnosti súdov dochádzať, a možnosti ich nápravy v dovolacom konaní
s tým, že iba s niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami,
ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť
dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím
dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a) OSP. Hoci aj niektorým ďalším vadám majúcim
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky
súdny poriadok význam, na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád nepovažuje ich
za dôvod prípustnosť dovolania, ale iba za dôvod, ktorým možno odôvodniť dovolanie
procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá).
Je vecou individuálneho posúdenia v jednotlivom prípade (II. ÚS 261/06,
I. ÚS 393/08 a I. ÚS 342/2010), aké dôsledky majú procesné nedostatky, ku ktorým došlo
v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania (II. ÚS 148/09). Keďže dovolanie
ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne (len v osobitne zákonom
ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza
v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných
princípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne konanie, ale tiež o zásadu právnej istoty
ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty,
ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu
oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch
dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené základné práva
(m. m. II. ÚS 148/09). Najvyšší súd preto nemohol brať na zreteľ len sťažovateľom
zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby
zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom
právnej istoty podľa čl. 1 ods. 1 ústavy, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami
okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného
dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo sťažovateľom
namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu nevykazoval znaky odňatia
možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP. Zo spisu totiž vyplýva, že krajský
súd stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu,
opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky
vykonaného dokazovania, obsah dovolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad,
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v žiadnom prípade nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom
je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,
a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc
ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.
Ústavný súd dodáva, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné,
pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami
sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre
uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na sťažovateľom uplatnené
dovolacie námietky. Podľa názoru ústavného súdu tvrdenie sťažovateľa o príliš
32
formalistickom výklade príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vo veci
posúdenia ním uplatnených dovolacích dôvodov najvyšším súdom zjavne neobstojí.
Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľa (v podstate totožné s argumentmi obsiahnutými v sťažnosti).
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil
odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,
ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
upravujúcich postup dovolacieho súdu, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd
nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom
najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods.
K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012 407 z 9. novembra 2012
Ďalej sa ústavný súd zaoberal sťažovateľom tvrdeným porušením základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
č. k. 4 Co 25/2012 407 z 9. novembra 2012.
Krajský súd rozsudok č. k. 4 Co 25/2012 407 z 9. novembra 2012 odôvodnil takto:
„Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní
(§ 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších
predpisov, ďalej len O. s. p.), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 204 ods. 1 O. s. p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p., s nariadením odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1
písm. a) O. s. p.), ako aj doplnením dokazovania, oboznámením sa s aktuálnym výpisom
z obchodného registra žalovaného, ďalej aktuálnymi LV č. a LV č. ,
k. ú. , ako aj oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Prešov
sp. zn. 8C 78/1998, geometrickým plánom č. vypracovaným
overeným Správou katastra Prešov dňa 16. 06. 2008, pod č. (§ 213
ods. 1, 4, 5, 6 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
... Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva.
O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť,
alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
Odvolací súd po oboznámení sa s výsledkami vykonaného dokazovania, ako aj
odôvodnením napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že namietané nesprávne skutkové
závery, v dôsledku ktorých by malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu, nebolo
opodstatnené. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne
vec posúdil (§ 153 ods. 1 O. s. p.).
Odvolací súd poukazuje na to, že vo veci samej ide o konanie po povolení obnovy
konania uznesením Okresného súdu Prešov č. k. 7C 71/2006 99 zo dňa 04. 03. 2008
s právoplatnosťou od 30. 04. 2008 vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov
pod sp. zn. 9 C 240/2002, v ktorom konaní bolo právoplatne vo veci rozhodnuté rozsudkom
č. k. 9 C 240/2002 103 zo dňa 02. 02. 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Prešove č. k. 3 Co 255/2005 127 zo dňa 10. 11. 2005 s právoplatnosťou od 13. 01. 2006.
Dôvodom na povolenie obnovy konania bola identifikácia pozemkov, ku ktorým bolo určené
vlastnícke právo v prospech žalobcu.
Vo veci samej súd prvého stupňa doplnil dokazovanie nariadením znaleckého
dokazovania a následne vypracovaní znaleckého posudku , geodetom,
znalecký posudok č. 13/2008 (č. l. 238), k tomu vypracovaný geometrický plán č. ,
overený správou katastra (v spise na č. l. 251), ktorý potvrdil predložený geometrický plán
vypracovaný č. , overený Správou katastra Prešov dňa
34
16. 06. 2008 pod č. . Namietaná nesprávna identifikácia geometrického plánu
nebola opodstatnená. Podkladom pre zápis vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
je teda geometrický plán č. , ktorý bol overený Správou katastra
Prešov dňa 16. 06. 2008 pod č. . Neuvedenie bližších údajov ohľadne overenia
geometrického plánu správou katastra nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia, a preto
na tento nedostatok neuvedený vo výrokovej časti rozhodnutia odvolací súd neprihliadal
v súlade s ust. § 212 ods. 3 O. s. p.
Taktiež namietané nesprávne označenie žalovaného – jeho obchodného mena nebolo
opodstatnené. Ide len o chybu v písaní, ktorú odvolací súd napravil tým, že uviedol správne
obchodné meno žalovaného. Ani táto skutočnosť nemala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, odvolací súd v rámci
doplneného dokazovania pripojil spis Okresného súdu Prešov sp. zn. 8C 78/1998, ktorého
obsah vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa 10. 03. 2005 bol oboznámený jeho čítaním.
Odvolací súd poukazuje na to, že podľa ust. § 121 O. s. p., tvrdené skutočnosti o založení
JRD v boli súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti, konkrétne z obsahu
pripojeného spisu. Právny zástupca žalovaného v rámci nariadeného odvolacieho
pojednávania mal možnosť sa vyjadriť k obsahu oboznámeného vyjadrenia žalobcu
k užívaniu nehnuteľností pridelených na základe výmeru o vlastníctve pôdy a následného
odovzdania do užívania JRD . Takýmto postupom odvolacieho súdu bolo
umožnené právnemu zástupcovi žalovaného vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v zmysle
ust. § 123 O. s. p. Je pravdou, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní vo veci samej obsah
pripojeného spisu sp. zn. 8C 78/1998 nebol súčasťou tejto veci, avšak išlo o skutočnosť,
ktorá súdu bola známa z rozhodovacej činnosti v iných súdnych konaniach.
Vo veci samej odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným
súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal so všetkými tvrdenými
skutočnosťami žalovaným ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním právnickou
osobou, ako aj so splnením zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva,
príp. nedostatkom naliehavého právneho záujmu, ako aj aplikáciou ustanovení reštitučných
zákonov a žaloby ohľadne určenia vlastníckeho práva. Súd prvého stupňa vychádzal
z uloženej povinnosti sa vysporiadať s týmito námietkami v uznesení Krajského súdu
v Prešove č. k. 4Co 171/2009, 4Co 172/2009 312 zo dňa 12. 03. 2010. Žalovaný, ani jeho
právny predchodca nemohol byť dobromyseľný v užívaní spornej nehnuteľnosti, pokiaľ
k odňatiu časti nehnuteľnosti došlo štátom bez osobitného konania (vyvlastnenia, príp.
poskytnutia náhrady za vyvlastnenú časť pozemku). Splnenie zákonných podmienok pre
nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním na strane právnych predchodcov žalobcu boli
súdom prvého stupňa posúdené správne.
Odvolací súd súhlasí s názorom právneho zástupcu žalovaného, že pokiaľ právnická
osoba spĺňa zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, môže
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť. V danom prípade však zákonná podmienka
dobromyseľnosti nebola na strane právneho predchodcu ani samotného žalovaného
splnená. Vo vzťahu k titulu pre vstup do držby na strane právnych predchodcov žalobcov,
súd prvého stupňa správne poukázal, na to že výmer a prídelové listiny sú ako verejné
listiny vkladu schopnými dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam sú
spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Mimo rámec správneho
súdnictva, všeobecný súd nie je oprávnený skúmať správnosť správneho aktu, môže ho
preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný. Nulitným aktom je správny akt,
vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne
právne následky na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho
správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov. Súd je teda viazaný rozhodnutím správneho
orgánu o pridelení nehnuteľností potiaľ, že je povinný vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa
prejavujú v tom, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o ich
prídele (Zo súdnej praxe 44/2005, § 135 ods. 2 O. s. p.).
Vo vzťahu k namietanej skutočnosti uvedenej súdom ohľadne notárskej zápisnice
vydanej , notárom v Kežmarku, odvolací súd uvádza, že
v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá ohľadne určenia neplatnosti osvedčenia,
a preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nepreskúmaval výrok, ktorý
odvolaním napadnutý nebol (§ 212 ods. 3 O. s. p.).
36
Ani uplatnená námietka týkajúca sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia
nebola opodstatnená. Súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal s doplneným dokazovaním
po povolení obnovy konania, predloženými listinnými dôkazmi, najmä záverom znaleckého
posudku vypracovaným , ako aj výpoveďami svedkov v rámci doplneného
dokazovania , a správne dospel k záveru, že
ani skutkový stav po povolení obnovy konania sa nezmenil. Je pravdou, že po povolení
obnovy konania došlo k zápisu vlastníckeho práva v prospech žalovaného k pozemku
parc. č. nie na LV č. , ale na LV č. , k. ú. , ako aj vo vzťahu
k pozemku parc. č. , ktorý je taktiež vedený na LV č. , k. ú. .
Z výrokovej časti napadnutého rozhodnutia však z bodu 5 a 9, ktoré sa týkajú sporných
častí nehnuteľností vyplýva, že súd vo výrokovej časti uvádza, že ide o pôvodne evidované
pozemky na LV č. , k. ú. . Len nesprávne uvedenie nesprávneho listu
vlastníctva nemalo za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej, a preto odvolací
súd ani túto namietanú skutočnosť nepovažoval za opodstatnenú.
... Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny
vo vyhovujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách štátu v súlade s ust. § 219 ods. 1
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky
otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
V sťažovateľovej veci ide o spor vedený pred všeobecnými súdmi o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – pozemkom nachádzajúcim sa v k. ú. ,
kde v tomto spore účastníkmi sú žalobca – fyzická osoba a žalovaný – obchodná spoločnosť
Slovnaft, a. s. (sťažovateľ pred ústavným súdom). Ide teda o ochranu vlastníctva ako
ústavného práva vlastniť majetok, pričom sťažovateľ sa cíti byť poškodenou stranou, keďže
všeobecné súdy judikovali v neprospech sťažovateľa a priznali vlastnícke právo žalobcovi.
Vlastnícke právo bolo priznané k nehnuteľnostiam, ktoré mal na LV zapísané sťažovateľ
a na ktorých má vybudovaný svoj závod.
Vo veci sú podľa ústavného súdu kľúčové nasledovné otázky (argumenty), ktorých
posúdenie bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie
vo veci:
a) či predchodcovia žalobcu získali do držby predmetné pozemky,
b) či predchodcovia žalobcu boli dobromyseľní pri užívaní pozemkov,
38
c) či predchodcovia žalobcu nadobudli vlastnícke právo k pozemkom,
d) či a kedy nastala zmena držiteľa pozemkov,
e) či nový držiteľ a užívateľ pozemkov nadobudol vlastnícke právo k pozemkom.
Všeobecné súdy na uvedené ťažiskové otázky odpovedali, so všetkými sa
vysporiadali, a to týmto spôsobom:
K bodu a) predchodcovia žalobcu získali do držby predmetné pozemky v rokoch
1945 až 1948 výmerom o vlastníctve pôdy podľa Nariadenia Slovenskej národnej rady
č. 104/1945 Zb. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku
Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších
predpisov. Uvedené nehnuteľnosti predchodcovia žalobcu užívali (pôdu obrábali
a hospodárili na nej) až do momentu vzniku družstva (rok 1958).
K bodu b) predchodcovia žalobcu boli dobromyseľní v užívaní predmetných
pozemkov, k čomu všeobecné súdy dospeli na základe listinných dôkazov (verejných listín
– výmerov a prídelových listín, ako aj situačných náčrtov rozdelenia pozemkov prídelcom),
ako aj na základe výsluchu svedkov.
K bodu c) predchodcovia žalobcu z dôvodov popísaných v bodoch a) a b), ako aj
z dôvodu, že podľa v tom čase platného zákona č. 140/1950 Zb. Občiansky zákonník splnili
podmienku 10 ročnej vydržacej lehoty, nadobudli vlastnícke právo k pozemkov z titulu
vydržania.
K bodu d) zmena držiteľa pozemkov nastala v roku 1966, kedy sa na základe
rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966 začala výstavba
závodu Benzina, n. p., Praha.
K bodu e) nový držiteľ a užívateľ pozemkov nenadobudol vlastnícke právo
k pozemkom, keďže už v rozhodnutí Okresného národného výboru v Prešove
zo 6. septembra 1966 bola určená povinnosť majetkovoprávne vysporiadať dotknuté
pozemky s ich vlastníkmi, z čoho je zrejmé, že závod Benzina, n. p., Praha, staval
aj na nevysporiadaných pozemkoch a zároveň všeobecné súdy konštatovali neexistenciu
dôkazu o majetkovoprávnom vysporiadaní týchto pozemkov, čo mali za preukázané
aj vzhľadom na obsah kolaudačného rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove
z roku 1971 (čo potvrdzuje aj sťažovateľ, keďže tvrdí, že vlastnícke právo k dotknutým
pozemkom nadobudla z titulu vydržania). Všeobecné súdy zároveň doplnili, že obchodná
spoločnosť Slovnaft, a. s., nenadobudla vlastníctvo k predmetným pozemkom ani
vydržaním, keďže už pri uvedení jej právneho predchodcu do držby predmetných pozemkov
bolo z rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966 zrejmé, že
nie je vlastníkom pozemkov, na ktorých sa stavia závod Benzina, n. p., Praha, a je potrebné
pozemky majetkovoprávne vysporiadať.
Podľa názoru ústavného súdu sú závery všeobecných súdov správne, presvedčivé
a vyčerpávajúce, založené na úplnom zistení skutkového stavu, na nearbitrárnom výklade
a hodnotení dôkazov.
Pokiaľ sťažovateľ dôvodí, že predchodcovia žalobcu nemohli byť dobromyseľní
a nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním, pretože po roku 1948
(keď predchodcovia boli uvedení do držby predmetných pozemkov na základe verejných
listín výmerov a prídelových listín, ako aj situačných náčrtov rozdelenia pozemkov
prídelcom) nedošlo k zápisu vlastníctva do pozemkovej knihy (intabulačný princíp),
všeobecné súdy veľmi správne reagovali na tento argument sťažovateľa a uviedli, že v tom
čase (1961) platný zákon nevylučoval (resp. umožňoval) nadobudnutie vlastníckeho práva
iným spôsobom (vydržaním) a za splnenia podmienok na nadobudnutie vlastníckeho práva
k pozemkov vydržaním je irelevantné, či v roku 1948 bolo alebo nebolo zapísané vlastnícke
právo v pozemkovej knihe [skúška správnosti – ak by predchodcovia žalobcu mali už od
roku 1948 (keď boli na základe verejných listín už popísaných uvedení do držby pozemkov)
zapísané vlastnícke práva v pozemkovej knihe, neskúmalo by sa nadobudnutie vlastníckeho
práva z iného titulu – vydržaním. Inými slovami, všeobecné súdy skúmali splnenie
40
podmienok vydržania práve preto, že predchodcovia žalobcu nemali zapísané vlastnícke
práva k pozemkov v pozemkovej knihe, ale boli dobromyseľnými držiteľmi pozemkov (na
základe verejných listín – výmerov z roku 1948 a prídelových listín, ako aj situačných
náčrtov rozdelenia pozemkov prídelcom)].
Pokiaľ sťažovateľ ďalej dôvodí, že jeho predchodca Benzina, n. p., Praha, bol
dobromyseľným držiteľom predmetných pozemkov od roku 1976, a teda došlo k vydržaniu
predmetných pozemkov v roku 1992 sťažovateľom (ako právny nástupca spoločnosti
Benzina, n. p., Praha), všeobecné súdy správne uviedli, že už v rozhodnutí Okresného
národného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966 bola určená povinnosť majetkovoprávne
vysporiadať dotknuté pozemky s ich vlastníkmi, z čoho je zrejmé, že závod Benzina, n. p.,
Praha, staval aj na nevysporiadaných pozemkoch, a zároveň všeobecné súdy konštatovali
neexistenciu dôkazu o majetkovoprávnom vysporiadaní týchto pozemkov, čo mali
za preukázané aj vzhľadom na obsah kolaudačného rozhodnutia Okresného národného
výboru v Prešove z roku 1971. Všeobecné súdy zároveň správne doplnili, že obchodná
spoločnosť Slovnaft, a. s., nenadobudla vlastníctvo k predmetným pozemkom
ani vydržaním, keďže už pri uvedení jej právneho predchodcu do držby predmetných
pozemkov bolo z rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966
zrejmé, že nie je vlastníkom pozemkov, na ktorých sa stavia závod Benzina, n. p., Praha,
a je potrebné pozemky majetkovoprávne vysporiadať.
Ak sa sťažovateľ odvoláva na notárske osvedčenie č. N 405/99 o nadobudnutí
vlastníckeho práva k pozemkom vydržaním, je potrebné uviesť, že ani notárske osvedčenie
nebráni spochybniť vlastnícke právo takto určené v prípade, ak tretia osoba (domnelý
vlastník) sa domnieva, že nemohlo dôjsť k vydržaniu pozemkov, keďže vlastníkom týchto
pozemkov je práve tento domnelý vlastník, a uvedené tvrdenia preukáže, a teda nič nebráni
takto určené vlastníctvo spochybniť žalobou o určenie vlastníckeho práva, o ktorej rozhodne
súd. Uvedená situácia nastala v prípade sťažovateľa, kde sa domnelý vlastník (žalobca)
obrátil na príslušný súd so žalobou o určenie vlastníckeho práva a na základe predložených
dôkazov (verejné listiny, svedkovia a pod.) mali všeobecné súdy za preukázané, že
vlastníkom pozemkov je žalobca, keďže nemohlo dôjsť zo strany sťažovateľa (ktorý
disponuje notárskym osvedčením) k vydržaniu pozemkov z dôvodov, ktoré súd starostlivo
uviedol.
Zároveň je ústavný súd tohto názoru, že všeobecné súdy postupovali v prerokúvanom
prípade určenia vlastníckeho práva v súlade s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej
ústavný súd vyžaduje od orgánov verejnej moci, aby pri rozhodovaní o reštitučných
nárokoch oprávnených osôb alebo určení vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré boli
zabraté štátom v čase neslobody, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu,
pristupovali k interpretácii zákonov s vedomím, že pre minulý režim boli príznačné
nedostatky vtedajšej legislatívy, ale najmä však často sa vyskytujúca svojvôľa vtedajších
štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci (ústavný súd uvedené zdôraznil tak vo veci
sp. zn. III. ÚS 185/2010, ako aj v nedávno prerokúvanej veci sp. zn. II. ÚS 7/2014).
Z rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu je zrejmé,
z akých dôvodov dospeli všeobecné súdy k záveru, podľa ktorého v danom prípade zákonná
podmienka dobromyseľnosti nebola na strane právneho predchodcu ani samotného
žalovaného splnená. Rovnako zrejmé a nepochybné je i to, že výmer a prídelové listiny
majúce povahu verejných listín preukazujú nadobudnutie vlastníckeho práva prídelcami
k prideleným nehnuteľnostiam a mimo rámec správneho súdnictva nemôžu byť
preskúmavané z hľadiska správnosti, iba prípadnej nulitnosti, ktorá však zistená nebola.
Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu
dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil
svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský
súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ nastolil. Vysvetlil, z akého dôvodu
dospel k záveru o tom, že tu niet okolností, ktoré by bránili vyhoveniu žaloby smerujúcej
proti sťažovateľovi. Krajský súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty
sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto
42
spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý
proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo
možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
posúdenie „nároku“ uplatneného žalobcom v napadnutom konaní krajským súdom takéto
nedostatky nevykazuje.
Ústavný súd nezistil, že by označené rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné
alebo urobené v zrejmom omyle, či v nesúlade s platnou právnou úpravou alebo popierajúce
zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, a konštatuje, že uvedené
rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok.
Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie
záveru všeobecného súdu.
Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
na porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj v časti smerujúcej proti rozsudku
krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012 407 z 9. novembra 2012 rovnako z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K namietanému porušeniu čl. 20, čl. 35 a čl. 46 ods. 2 ústavy, ako aj samostatne
čl. 1 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012 407 z 9. novembra
2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014
Ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorých rozsudkom
krajského súdu č. k. 4 Co 25/2012 407 z 9. novembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 188/2013 z 21. júla 2014 došlo k porušeniu čl. 46 ods. 2, čl. 20 a čl. 35
a samostatne i čl. 1 ods. 1 ústavy, zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti
uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol
ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Nič totiž vzhľadom na už prezentované závery ústavného súdu nenasvedčuje tomu,
že sťažovateľovi mohla byť upretá možnosť obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť
rozhodnutia správneho orgánu, a ani právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť,
teda že by týmito rozhodnutiami mohlo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 20
Pokiaľ sťažovateľ žiada vysloviť samostatne porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, ústavný
súd pripomína, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy preskúmava iba tvrdené
porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Existencia základného princípu
obsiahnutého v čl. 1 ods. 1 ústavy sa premieta do tohto preskúmavania.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2015
44