Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 562/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov

Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

SLOVNAFT, a. s., Vlčie hrdlo 1, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Ružička

Csekes s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava, za ktorú koná advokátka a konateľka JUDr. Dana

Nemčíková, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v a 2 , práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, základného práva podnikať zaručeného v ,

základného práva na vlastníctvo zaručeného v

a prvej vety rozsudkom Krajského súdu v Prešove

č. k. 407 z 9. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 21. júla 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti SLOVNAFT, a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2014

doručená sťažnosť spoločnosti SLOVNAFT, a. s., Vlčie hrdlo 1, Bratislava (ďalej

aj „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného v a 2 (ďalej len „“),

práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva podnikať zaručeného

v , základného práva na vlastníctvo zaručeného v

a prvej vety rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský

súd“) č. k. 407 z 9. novembra 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. júla 2014, ktorou

sťažovateľ žiada vydať tento nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn.

z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bolo porušené základné

právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa a ods. 2 SR

a bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn.

z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bol porušený základný princíp právneho

štátu podľa článku 1 ods. 1 prvá veta SR, podľa ktorého je Slovenská republika

zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn.

z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bolo porušené základné právo

Sťažovateľa na podnikanie podľa článku 35 ods. 1 SR a bolo porušené právo

Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn.

z 21. júla 2014 o odmietnutí dovolania Sťažovateľa bolo porušené základné právo

Sťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 SR.

2

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní spis. zn.

z 21. júla 2014 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie

a

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.

, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bolo porušené základné

právo Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa a ods. 2 SR

a bolo porušené právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.

, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bol porušený základný

princíp právneho štátu podľa článku 1 ods. 1 prvá veta SR, podľa ktorého je

Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.

, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bolo porušené základné

právo Sťažovateľa na podnikanie podľa článku 35 ods. 1 SR a bolo porušené právo

Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.

, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 bolo porušené základné

právo Sťažovateľa vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 SR.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 9. novembra 2012, konanie sp. zn.

, ktorý nadobudol právoplatnosť 28. decembra 2012 sa zrušuje a vec sa mu

vracia na ďalšie konanie.“

Ako vyplýva zo sťažnosti a k nej pripojených príloh, sťažovateľ bol ako žalovaný

pôvodne účastníkom konania o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti vedeného pred

Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Priebeh konania

vedeného pred okresným súdom sťažovateľ zhrnul v sťažnosti doručenej ústavnému súdu

takto:

„... Okresný súd v Prešove vydal dňa 02. 02. 2005 rozsudok spis. zn. 103

v konaní o určenie vlastníckeho práva a určenie neplatnosti osvedčenia, že žalobca

, , bytom , proti Sťažovateľovi

je vlastníkom nehnuteľností v kat. území : parc. č.: orná pôda vo výmere

22

733m; ostatná plocha vo výmere 91m; zastavaná plocha vo výmere

22

186m; zastavaná plocha vo výmere 419m; zastavaná plocha vo výmere

22

105m; zastavaná plocha vo výmere 44m; zastavaná plocha vo výmere

22

1141m; zastavaná plocha vo výmere 979m; zastavaná plocha vo výmere

22

712m; zastavaná plocha vo výmere 340m; zastavaná plocha vo výmere

22

435m; zastavaná plocha vo výmere 932m; zastavaná plocha

22

vo výmere 99m; zastavaná plocha vo výmere 1017m; zastavaná

22

plocha vo výmere 213m; zastavaná plocha vo výmere 1130m;

22

zastavaná plocha vo výmere 42m; zastavaná plocha vo výmere 239m;

22

zastavaná plocha vo výmere 154m; zastavaná plocha vo výmere 208m; parcelu

2

číslo zastavaná plocha vo výmere 4208m; zapísaných na LV číslo

k. ú. . Vo zvyšku žalobu zamietol...

... Okresný súd Prešov tak žalobcovi priznal vlastníctvo k nehnuteľnostiam v celkovej

výmere 13 427 m2, ktoré žalovaný a jeho právny predchodca užíval a vlastnil nepretržite

od roku 1976 ako súčasť areálu svojho závodu , ktorý má strategický

spoločensko hospodársky význam.

... Krajský súd v Prešove v konaní o odvolaní Sťažovateľa spis. zn. dňa

10. novembra 2005 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Prešove z 02. 02. 2005.

... Z dôvodu, že prvostupňový ani odvolací súd sa v rozsudkoch nevysporiadali

so zásadnou skutkovou a právnou argumentáciou Sťažovateľa v celom konaní a súdy svoje

rozhodnutia nezdôvodnili ústavnoprávne konformne, podal Sťažovateľ dňa 3. marca 2006

sťažnosť vo veci porušenia základného práva podľa SR.

... Ústavný súd SR v konaní vedenom pod sp. zn. vydal dňa

29. marca 2006 uznesenie, ktorým sťažnosť Sťažovateľa v časti sťažnosti smerujúcej proti

rozsudku Okresného súdu v Prešove zo dňa 02. 02. 2005 odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie a v časti sťažnosti smerujúcej proti rozsudku Krajského súdu

4

v Prešove zo dňa 10. 11. 2005 odmietol ako neopodstatnenú už po jej predbežnom

prerokovaní.“

Na návrh sťažovateľa z 2. apríla 2006 bola okresným súdom uznesením

sp. zn. zo 4. marca 2008 povolená obnova tohto konania a odložená

vykonateľnosť rozsudku vydaného v pôvodnom konaní. Priebeh obnoveného konania

popisuje sťažovateľ takto:

„... V dôsledku obnovy konania vedenom pod sp. zn. súd opakovane

rozhodoval vo veci. Súd rozsudok odôvodnil tým, že dôvodom obnovy konania bola

nesprávna identifikácia nehnuteľností, ktoré zdedil žalobca a sú zapísané vo vlastníctve

žalovaného. Pri identickom odôvodnení rozhodnutia s Rozsudkom 1 tak súd určil, že

žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti v kat. úz. : parc. č. vo výmere

2

721 mostatná plocha, vytvorená oddelením od pozemku KN C parc. č. ostatná

2

plocha, pôvodná výmere 7602 m, evidovanom na LV č. , k. ú. , na základe

2

geometrického plánu č. 180/2008; vo výmere 521 m, druh ostatná plocha,

vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh ostatná plocha, pôvodná

2

výmera 581 m, evidovanom na LV. č. , k. ú. , na základe Geometrického

2

plánu č. ; , vo výmere 348 m, druh zastavané plochy a nádvoria,

vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh zastavané plochy a

2

nádvoria, pôvodná výmera 4325 m, evidovanom na LV. č. , k. ú. , na základe

2

Geometrického plánu č. ; , vo výmere 441 m, druh ostatná plocha,

vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh ostatná plocha, pôvodná

2

výmera 5511 m, evidovanom na LV. č. , k. ú. , na základe Geometrického

2

plánu č. ; , vo výmere 2520 m, druh zastavané plochy a nádvoria,

vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh — zastavané plochy

2

a nádvoria, pôvodná výmera 4208 m, evidovanom na LV. č. , k. ú. ,

2

na základe Geometrického plánu č. ; , vo výmere 747 m, druh ostatná

plocha, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh ostatná plocha,

2

pôvodná výmera 5511 m, evidovanom na LV. č, , k. ú. , na základe

Geometrického plánu

2

. ; , vo výmere 564 m, druh zastavané plochy a nádvoria,

vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh zastavané plochy

2

a nádvoria, pôvodná výmera 4325 m, evidovanom na LV. č. , k. ú. ,

2

na základe Geometrického plánu č. ; , vo výmere 787 m, druh ostatná

plocha, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh ostatná plocha,

2

pôvodná výmera 9242 m, evidovanom na LV. č. , k. ú. , na základe

2

Geometrického plánu č. ; parc. č. , vo výmere 202 m, druh zastavané

plochy a nádvoria, vytvorenom oddelením od pozemku KN C parc. č. , druh

2

zastavané plochy a nádvoria, pôvodná výmera 1130 m, evidovanom na LV. č, , k. ú.

2

, na základe Geometrického plánu č. ; , vo výmere 43 m, druh

2

ostatná plocha, evidovanom na LV. č. , k. ú. , , vo výmere 249 m,

druh ostatná plocha, evidovanom na LV. č. , k. ú. ...

... Krajský súd v Prešove v konaní spis. zn. rozsudkom zo dňa

09. 11. 2012 potvrdil rozsudok 2. Skonštatoval, že dôvodom obnovy konania bola

identifikácia parciel. So skutkovou a právnou argumentáciou v konaní Sťažovateľa sa

napadnutý rozsudok nevysporiadal. ...“

Ako vyplýva z rozsudku krajského súdu č. k. 407 z 9. novembra 2012,

týmto rozhodnutím bol ako vecne správny potvrdený rozsudok okresného súdu

č. k. z 30. januára 2012. Okresný súd žalobe vyhovel s odôvodnením,

podľa ktorého mal za preukázané, že žalobca nadobudol predmetné nehnuteľnosti

v dedičskom konaní po neb. , , a svojom starom otcovi

neb. , pričom právni predchodcovia žalobcu nadobudli nehnuteľnosti

výmerom o vlastníctve pôdy podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. z 19. marca 1943 (ďalej len

„výmer“), tieto nehnuteľnosti od ich pridelenia užívali až do vzniku družstva. Sťažovateľ

nehnuteľnosti nadobudol od svojho právneho predchodcu BENZINOL, š. p., Bratislava, tak,

že tieto prešli do správy Fondu národného majetku Slovenskej republiky založením

BENZINOL, a. s., a sťažovateľ ich nadobudol zlúčením s BENZINOLOM, a. s. Pretože

sťažovateľ poukazoval na intabulačný princíp a výmer nebol zapísaný knihovným súdom,

okresný súd i krajský súd konštatovali, že aj v prípade, ak by sa takýto zápis vyžadoval,

6

nadobudli právni predchodcovia vlastnícke právo vydržaním, a to k 1. januáru 1961. Pokiaľ

sa sťažovateľ bránil tým, že vlastnícke právo k predmetu sporu následne vydržal on alebo

jeho právny predchodca, okresný súd i krajský súd dospeli k záveru, že táto obrana

neobstojí, pretože sťažovateľ nebol nikdy dobromyseľný, čo vyplýva i z toho, že v konaní

bolo ako dôkaz predložené osvedčenie o vydržaní z 18. augusta 1999, hoci poukazujúce

na dobromyseľnosť predchodcu sťažovateľa od roku 1976.

Rozsudok krajského súdu č. k. 407 z 9. novembra 2012 nadobudol

právoplatnosť 28. decembra 2012.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu dovolanie 28. januára 2013, ktoré

odôvodnil tým, že tento rozsudok trpí vadou podľa f)

(ďalej aj „OSP“), keď odôvodnenie rozhodnutia nie je zdôvodnené ústavne konformným

spôsobom, odvolací súd sa nevysporiadal zrozumiteľným, právne a skutkovo

akceptovateľným spôsobom so zásadnou argumentáciou sťažovateľa v celom súdnom

konaní, pričom preberá iba tú časť argumentácie žalobcu a odôvodnenia rozsudku, ktorá

viedla k bezdôvodnej konštatácii o vydržaní nehnuteľností žalobcom, resp. jeho právnymi

predchodcami. Argumentáciu sťažovateľa, že prvostupňový súd nesprávne skutkovo

a právne vec posúdil v rozsahu preukázaného vlastníctva sporných nehnuteľností

sťažovateľa, odvolací súd celkom v napadnutom rozsudku nezdôvodnil a ani dôkazy

založené v súdnom spise neposúdil tak, aby sťažovateľ dostal odpovede na tie zásadné

argumenty, ktoré mohli mať a podľa názoru sťažovateľa aj mali zásadný vplyv na správne

rozhodnutie veci.

Ako vyplýva z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. júla 2014,

najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol ako procesne neprípustné [ v

spojení s ], pretože sa nepreukázala opodstatnenosť argumentácie

sťažovateľa o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa a v

dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v .

Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 21. júla 2014 nadobudlo

právoplatnosť 8. augusta 2014.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ namieta porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a 2 , práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva podnikať

zaručeného v , základného práva na vlastníctvo zaručeného v

ods. 1 , ako aj porušenie prvej vety tak rozsudkom krajského súdu

č. k. 407 z 9. novembra 2012, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. júla 2014.

Porušenie označených základných práv a sťažovateľ odôvodnil

tým, že obe rozhodnutia sú arbitrárne, nedostatočne odôvodnené a založené na takom

výklade a aplikácii dotknutých právnych noriem, ktoré popierajú ich účel a zmysel. Ďalej

v sťažnosti argumentoval vo vzťahu k rozsudku krajského súdu takto:

«... Sťažovateľ dôrazne namieta správnosť Napadnutého rozsudku KS v Prešove

o preukázaní úplnosti prídelového konania právnym predchodcom žalobcu, v rámci ktorého

nebola vydaná prídelová listina, ani vlastnícke právo prídelcov nebolo zapísané

v pozemkovej knihe...

KS v Prešove sa v Napadnutom rozsudku nedostatočne vysporiadal s argumentáciou

Sťažovateľa, že vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcu nebolo zapísané

v pozemkovej knihe. K Sťažovateľom namietanému intabulačnému princípu Sťažovateľ

uvádza, že po roku 1945 dochádzalo na základe pozemkových reforiem k odňatiu

vlastníckych práv k nehnuteľnému majetku vybraných osôb, označených či už na základe

národnostnej príslušnosti, alebo na základe označenej činnosti ako nepriateľskej

a následným pridelením vlastníctva k skonfiškovanému majetku podľa príslušných

osobitných nariadení. Bez ohľadu na to, že k odňatiu vlastníckych práv pôvodných

vlastníkov (v posudzovanom prípade a spol.) napr. podľa vládneho

nariadenia alebo podľa nariadenia 104/1945 Sb. n. podľa názoru Sťažovateľa

došlo k odňatiu vlastníckych práv pôvodných vlastníkov v rozpore s vtedy platnou ,

podľa ktorej bolo možné odňať vlastnícke právo len na základe zákona a nie na základe

nariadenia, je potrebné posudzovať bezvýhradnosť intabulačného princípu v rozsahu

významu právnej úpravy prideľovania skonfiškovaného majetku prídelcom.

Obyčajové právo platné na Slovensku do 31. 12. 1950 spájalo vznik vlastníckeho

práva so zápisom nadobudnutia vlastníctva v pozemkovej alebo železničnej knihe. Vládne

8

nariadenie 104/1945 Sb. n. stanovuje, že príslušný knihový súd urobí záznam vlastníckeho

práva v prospech prídelcu na základe návrhu štátneho orgánu, ktorý výmer o prídele

vlastníctva vydal. Podľa vyššie uvedeného zákona č. 90/1947 Sb., pokiaľ je nehnuteľnosť

pridelená podľa nariadenia návrh na realizáciu knihového „poriadku“ náleží Povereníctvu

poľnohospodárstva a pozemkovej reformy.

... KS V Prešove sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou Sťažovateľa v rozsahu

nadobudnutia účinnosti Výmeru o vlastníctve pôdy až vydaním prídelovej listiny, ktorá je

vkladu schopnou listinou v pozemkovej knihe, a teda s neúplnosťou prídelového konania,

keď podľa § 11 ods. 1 zákona č. 90/1947 Sb. sa ako vkladu schopné listiny uvádzajú

rozhodnutia o prídele (prídelové listiny) vydané fondom.

... tvrdenie žalobcov v rozsahu výlučne konštitutívneho charakteru Výmeru, ako

dokladu preukazujúceho vlastnícke právo prídelcu k pozemku je sporné nielen vo význame

intabulačného princípu, ktorý v čase vydania Výmeru na Slovensku platil ale aj vo význame

sporného znenia samotného nariadenia 104/1945 a nariadenia 104/1946. Kým nariadenie

104/1945 uvádza iba neurčité pozemnoknižné prevedenie skonfiškovaného a prideleného

majetku v súvislosti s prídelovou cenou, v ktorej sú zahrnuté všetky poplatky, nariadenie

104/1046 už výslovne uvádza na jednej strane výmer o pridelení pozemkov ako verejnú

listinu dokazujúcu vlastnícke právo prídelcu na základe ktorej príslušný knihový súd urobí

záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu (§ 1 ods. 2 nariadenia), z čoho KS

v Prešove a aj Okresný súd v Prešove dôvodia konštitutívny charakter Výmeru, na druhej

strane v § je uvedený výslovne vklad vlastníckeho práva

v pozemkovej knihe, aj keď v spojení s pôžičkami a zaistením hypotekárnych záložných práv

v prospech úverujúceho ústavu v príslušnom pozemnoknižnom poradí. KS v Prešove sa tak

nedostatočne vysporiadal s hmotným právom platným v čase vydania Výmeru právnym

predchodcom žalobcu a jednoznačne konštatovaná výnimka z intabulačného princípu

vo veciach prídelu do vlastníctva výmerom podľa nariadenia je nedostatočne zdôvodnená

a nesprávna. Rovnako konštatovaná výnimka nevyplýva ani zo , ktorý

opäť nedostatočne určito označuje ako vkladu schopné listiny rozhodnutia o prídele

v zátvorke prídelové listiny, vydané fondom. Z uvedeného znenia tohto zákona tak

dostatočne určito nevyplýva ani to, že výmer o vlastníctve bol tou verejnou listinou,

na základe ktorej súd vykoná či už záznam alebo vklad vlastníckeho práva v pozemkovej

knihe a na vklad alebo záznam platná právna úprava predpokladala vydanie prídelovej

listiny. Za zásadnú v danom spore tak Sťažovateľ oprávnene, násobne namietal

nepreukázanú dobromyseľnosť právnych predchodcov žalobcov potrebnú pre nadobudnutie

vlastníctva k spornej pôvodnej nehnuteľnosti vydržaním (pri súčasne námietke neúplnosti

prídelového konania) počas celej desaťročnej premlčacej doby z pohľadu jej ničím

nerušeného, nepretržitého užívania.

... Sťažovateľ namieta porušenie jeho vyššie uvedených základných práv nesprávnym

posúdením dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcu Napadnutým rozsudkom KS

v Prešove. Za dôležitú otázku dobromyseľnosti držby a vlastníctva Sťažovateľ namietal

dobu, podľa ktorej údajne právni predchodcovia žalobcu užívali sporné nehnuteľnosti

a to v rozsahu dostatočného nepreukázania času skutočného odovzdania nehnuteľností

do ich užívania. Súd konštatoval začatie doby užívania na základe výpovede svedkov,

ktorých namietal Sťažovateľ v celom konaní, nakoľko sú to žalobcovia v iných súdnych

konaniach proti Sťažovateľovi o určenie ich údajného vlastníctva v tom istom areáli

Sťažovateľa, teda ich dôveryhodnosť bola Sťažovateľom v konaní spochybnená.

... Výmer bol vydaný dňa 19. marca 1948. Do roku 1950 platil na Slovensku

Intabulačný princíp. Vlastníkom sa tak stal iba ten, koho vlastnícke právo bolo riadne

v pozemkovej knihe zapísané a to na základe uznesenia príslušného vkladového súdu

o povolení vkladu vlastníckeho práva. V danom prípade tak žalobca, podľa názoru

Sťažovateľa uvedeného v odvolaní, ale aj počas celého konania na súde prvého stupňa

nepreukázal vlastníctvo k sporným nehnuteľnostiam, a to s ohľadom na znenie samotného

vládneho nariadenia 104/1946 Sb. n., intabulačného princípu platného do roku 1950,

absenciu vydania prídelovej listiny a zápisu v pozemkovej knihe.

... Sťažovateľ namieta odôvodnenie Napadnutého rozsudku KS Prešov v rozsahu

vydržania spornej nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalobcu. Tvrdenie, že právni

predchodcovia držali spornú nehnuteľnosť oprávnene a nepretržite podľa doby stanovenej

zákonom, nie je podľa Sťažovateľa preukázané, keď sa zakladá iba na výsluchu svedkov,

ktorí zrejme v rozhodnom čase nežili a ktorí majú vlastné záujmy na takom preukázaní.

Svedok na ktorého svedeckej výpovedi je založené odôvodnenie Napadnutého

10

rozsudku KS v Prešove je so Sťažovateľom v identickom konaní o určenie vlastníckeho

práva (Okresný súd Prešov, sp. zn.: , ). Zápisnica, list

Povereníctva z 23. 11. 1948 na ktorú sa odvoláva Napadnutý rozsudok KS v Prešove nie je

podľa názoru Sťažovateľa dostatočným dôkazom o údajnom užívaní nehnuteľností právnymi

predchodcami žalobcov, takým by bol iba a výlučne Výmer o odovzdaní nehnuteľností

do držby, pričom právni predchodcovia žalobcu by museli byť vo výmere o odovzdaní

do držby riadne identifikovaní.

... Napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove celkom ústavne neakceptovateľne

odmietol vlastnícke právo Sťažovateľa, s argumentáciou Sťažovateľa uvedenou v odvolaní

proti prvostupňovému rozsudku a v celom prvostupňovom konaní sa v odôvodnení

Napadnutého rozsudku nevysporiadal. Tým porušil všetky vyššie uvedené základné práva

Sťažovateľa garantované mu SR a medzinárodnými zmluvami. Sťažovateľ

uvádza, že právny predchodca Sťažovateľa, vtedajší Benzinol n. p. Bratislava,

pri majetkovoprávnom vysporiadaní v roku 1979 vychádzal z platných údajov evidencie

nehnuteľnosti a pozemkovej knihy, ktoré podľa vtedy platného zákona o evidencii

nehnuteľností a jeho vykonávacej vyhlášky, boli taktiež záväzné pre spísanie zmlúv

a verejných listín. Na základe týchto údajov a na podklade GP č. 761 707 0186 1970 boli

spísané Hospodárske zmluvy o prevode správy majetku medzi Čsl. štátom a ONV Prešov

ako dovtedajším správcom majetku. V roku 1999 po vykonaní obnovy kat. operátu novým

mapovaním boli tieto parcely EN prečíslované na parcely katastra nehnuteľností (KN), tak

ako sú uvedené na LV č. k. ú. . Následne bol majetok Benzinolu n. p.

Bratislava v roku 1992 prevedený na Benzinol a. s., podľa Notárskej zápisnica N 201/92,

Nz 188/92, z ktorej jednoznačne vyplýva, že aj pozemky, ktoré sú predmetom sporu, boli

vložené do akciovej spoločnosti Benzinol, a. s. a neskôr došlo k ďalším prevodom na

Slovnafi: Benzinol a. s. Bratislava. Posledný zápis je na SLOVNAFT a. s. so sídlom Vlčie

hrdlo, Bratislava. Odporca uvádza, že ochrana vlastníckeho práva sa zaručuje

aj pre žalovaného. Predmetné pozemky patria obchodnej spoločnosti SLOVNAFT, a. s.,

ktorá získala aj predmetné pozemky v rámci privatizácie podniku. Teda došlo k odpredaju

zo strany štátu a ku kúpe a vyplateniu kúpnej ceny zo strany obchodnej spoločnosti...

... Sporná pôvodná parcela bola odo dňa nadobudnutia správy/vlastníctva sporných

nehnuteľností k 1. máju 1971 nepretržite v užívaní pôvodne Benzinol n. p., po jeho

privatizácii Benzinol a. s. a následne SLOVNAFT, a. s. Právnická osoba až do 31.

decembra 1991 nebola spôsobilým subjektom vydržania, keď vlastnícke právo k pozemku

mohlo byť vydržané iba fyzickou osobou. Vzhľadom na túto skutočnosť mohla právnická

osoba na základe vydržania nadobudnúť vlastnícke právo až k 1. januáru 1992 (§ 134

). Právnická osoba tak mohla vydržať nehnuteľnosť, ak ju mala

nepretržite v držbe počas desiatich rokov, pričom do vydržacej doby je treba započítať

i dobu oprávnenej držby vykonávanej jej predchodcom pred uvedeným dňom.

... Sťažovateľ namieta porušenie všetkých vyššie uvedených základných práv

Napadnutým rozsudkom KS v Prešove, ktorý vôbec nezohľadnil správne tvrdenie

Sťažovateľa, že právni predchodcovia žalobcu nemohli byť dobromyseľní pri údajnom

nadobudnutí vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam ani počas vydržacej doby, keď

neboli nikdy zapísaní v PK, rovnako tak neboli zapísaní v registri E KN, a neboli vôbec

zapísaní ako vlastníci ani registri C KN. Právnemu predchodcovi Sťažovateľa tak nemohlo

byť jasné, že sporné nehnuteľnosti boli na základe Výmeru pridelené do vlastníctva tretej

osobe, alebo že pozemky, ku ktorým získal vlastníctvo/správu od čsl. štátu ako vlastníka

vedeného v danom čase v PK mu nepatria, alebo ich nemá v oprávnenej držbe a to

minimálne v zákonom stanovenej desať ročnej vydržacej dobe, alebo až do času privatizácie

štátneho podniku v roku 1992, a po privatizácii minimálne po dobu desať rokov. Krajský

súd v Prešove sa tak ústavne konformným spôsobom nevysporiadal s otázkou nadobudnutia

vlastníckeho práva právnym predchodcom Sťažovateľa, Sťažovateľom a nezákonne

ignoroval preukázané držanie sporných nehnuteľností Sťažovateľom, resp. jeho právnym

predchodcom.

... Sťažovateľ a jeho právni predchodcovia nadobudli do vlastníctva sporné

nehnuteľnosti, ktoré už ani v čase privatizácie štátneho podniku nemali charakter

poľnohospodárskej pôdy. Napadnutý rozsudok KS v Prešove celkom ignoruje oprávnené

námietky a argumenty Sťažovateľa, že predmetom súdneho konania už nie sú orné pôdy,

či pasienky, ale zastavané plochy.»

12

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 21. júla 2014

sťažovateľ odôvodnil porušenie označených základných práv tým, že „vada konania podľa

znamená vždy porušenie aj dohovoru, to však

nevyhnutne neznačí aj opak, teda že každé porušenie práva na spravodlivý proces dosahuje

intenzitu až vady konania v zmysle 237 . NS SR s odvolaním sa najmä na uznesenie

ústavného súdu sp. zn. z 27. marca 2014 sa priklonil k tým rozhodnutiam

NS SR, ktoré konštatovali, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, nedostatočne zistený

skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f) , ale len tzv. inú vadu konania podľa 241 ods. 2 písm. b) . Následne NS SR

konštatuje, že ak by aj (prípadne) bola opodstatnená námietka odporcu, že dovolaním

napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne, nedostatočne

odôvodnené, týkala by sa (len) tzv. inej vady konania, ktorá je síce relevantný dovolací

dôvod, avšak úspešne uplatniteľný je len ak je dovolanie procesne prípustné, pričom o tento

prípad v preskúmavanej veci nešlo (napadnutý rozsudok nezmenil prvostupňový rozsudok,

ani nepripustil dovolanie pre posudzovanú závažnú právnu otázku). Citované uznesenie

ústavného súdu sp. zn. konštatuje pritom nasledovné: ustálená

rozhodovacia prax NS SR vychádza z rozhodnutia NS SR z 28. 8. 1997, sp. zn.

uverejnené v Zbierke stanovísk pod č. R 111/1998 časť právnej vety konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci aj vtedy, ak odvolací súd

svoj právny názor riadne nezdôvodnil, takže jeho rozsudok je nepreskúmateľný.“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že k porušeniu ním označených základných práv uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. júla 2014 došlo aj z dôvodu, že toto

rozhodnutie je neprípustne formalistické, nevyporiadava sa s rozhodnutiami najvyššieho

súdu, ktoré naopak, považujú nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia za naplnenie prípustnosti dovolania podľa .

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

14

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom s nestrannom súde a v prípade ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

III.

K namietanému porušeniu a dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. júla 2014

Ústavný súd sa zaoberal najprv splnením podmienok prijatia na ďalšie konanie

tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý súdny proces

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 21. júla 2014.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 21. júla 2014 odôvodnil takto:

«Najvyšší súd ako súd dovolací ( ) po zistení, že dovolanie podal

včas účastník konania ( ) zastúpený advokátom ( ),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

1. Slovenská republika je v zmysle právnym štátom. Jedným

zo základných a ťažiskových princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Európsky

súd pre ľudské práva vo svojich rozhodnutiach opakovane poukazuje na potrebu

rešpektovania tohto princípu, a to osobitne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam, ktoré

už nadobudli právoplatnosť a predstavujú res iudicata.

Princíp právnej istoty má na pamäti aj v ustanoveniach,

ktorými upravuje podmienky prípustnosti dovolania. Dovolanie má v systéme opravných

prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný

prostriedok, ktorým možno – v prípadoch výslovne

16

stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť.

Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť dovolania často vysvetľuje

konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou

inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad

rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , ,

, , a ).

V súlade s povahou dovolacieho konania a dovolania tento mimoriadny opravný

prostriedok nielenže nie je v normatívne upravený ako

„ďalšie odvolanie“, ale ani nesmie byť (účastníkmi konania ani súdmi) vnímaný ako „skryté

odvolanie“. Vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej

prieskum právoplatných súdnych rozhodnutí musí rešpektovať princíp právnej istoty

a podliehať určitým pravidlám.

2. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie

prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa a

Podané dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku ( ).

Napadnutý je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238

ods. 3 V danej veci už síce najvyšší súd rozhodoval (uznesením z 19. apríla 2007

sp. zn. odmietol dovolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Prešove z 10. novembra 2005 sp. zn. ), z procesných dôvodov sa však

nevyjadroval k skutkovým a právnym záverom súdov nižších stupňov a nevyslovil právny

názor, ktorým by boli v tejto veci viazané ( ). Dovolanie žalovaného

preto podľa až 3 prípustné nie je.

Dovolanie žalovaného by mohlo byť procesne prípustné, len ak v konaní, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v Povinnosť

skúmať, či v konaní došlo k niektorej z nich, vyplýva pre dovolací súd z

Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania

z hľadiska , ale skúmal, či dovolanie nie je prípustné podľa

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo

alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného

ustanovenia nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak

dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia

najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny

názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

18

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle až e/ a

nenamietal a ich existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania

žalovaného preto z týchto ustanovení nevyplýva.

3. Žalovaný tvrdí, že v danom prípade došlo zo strany odvolacieho súdu k procesnej

nesprávnosti, ktorá má znaky odňatia možnosti pred súdom konať ( ).

3.1. Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie

procesne nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému

právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení

účastníka občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania,

vyjadrovať sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy a opravné prostriedky).

neumožňuje stotožniť vadu konania uvedenú v

písm. f/ so súdnym rozhodnutím, ani s jeho odôvodnením. Najvyšší súd už v rozhodnutí

publikovanom pod R 125/1999 uviedol, že prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia

nemožno extenzívne vykladať v súvislostí s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú meritórnu

rozhodovaciu činnosť súdu. Pod postupom súdu možno rozumieť len jeho faktickú

(ne)činnosť, teda procedúru prejednania veci (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho

súdu z 10. októbra 2012 sp. zn. , ), ktorá predchádza vydaniu

konečného rozhodnutia. „Za odňatie možnosti konať pred súdom nemožno považovať

rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu...“ (porovnaj uznesenie

najvyššieho súdu z 11. júla 2012 sp. zn. ). Pokiaľ sa teda „postupom súdu“

môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania či procesu, jednotlivé

procesné úkony súdu, jeho faktická činnosť alebo nečinnosť, nie však samo rozhodnutie ako

výsledný rozhodovací akt súdu (produkt konania), úlohou ktorého je vyhodnotiť konanie

a podať záväzný názor súdu na prejednávanú vec, potom už „postupom súdu“ vôbec

nemôže byť ani

asť tohto finálneho produktu konania [odôvodnenie rozhodnutia (jeho obsah, spôsob,

kvalita, výstižnosť, presvedčivosť, úplnosť)], úlohou ktorej je vysvetliť dôvody rozhodnutia

súdu.

3.2. Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/

namieta porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces. Podľa

každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež právo

účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z práva na spravodlivé súdne

konanie vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie

(). Vada nedostatku dôvodov rozhodnutia sama osebe (pri inak správnom

rozhodnutí) nemusí (ale) disponovať potrebnou ústavnoprávnou intenzitou smerujúcou

k porušeniu označených práv (, , ).

Vada konania uvedená v znamená vždy porušenie

aj dohovoru. To však neznačí, že by zároveň nevyhnutne platil aj opak,

teda to, že každé porušenie práva na spravodlivý súdny proces dosahuje intenzitu (až) vady

konania v zmysle neupravuje, aké dôsledky majú jednotlivé procesné

nesprávnosti, ku ktorým v praxi dochádza v konaní pred súdmi, ani nestanovuje

predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu úpravu ústavne

garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje , ktorý vo

svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku určitých procesných pochybení súdu

v občianskom súdnom konaní, a v nadväznosti na podstatu, význam a procesné dôsledky

týchto pochybení upravuje aj predpoklady a podmienky, za ktorých možno v dovolacom

konaní napraviť procesné nesprávnosti konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším

procesným vadám konania, ktoré sú taxatívne vymenované v , pripisuje

osobitný význam – vady tejto povahy považuje za okolnosť

zakladajúcu prípustnosť dovolania (viď ) a zároveň tiež za prípustný dovolací

dôvod (viď ). Aj niektorým ďalším procesným vadám konania

nedosahujúcim stupeň závažnosti procesných vád v zmysle pripisuje

význam, avšak inej váhy. Iné vady, ktoré mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci („iné vady“) považuje totiž – na rozdiel od procesných vád

vymenovaných v (len) za relevantný dovolací dôvod (viď

), pričom však vady tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladajú.

20

Pri zvažovaní dôsledkov zistených procesných nesprávností treba mať vždy na zreteli,

že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému

rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti ( ).

Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných

práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivý súdny proces (tiež

v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia rozhodnutia súdu v súlade s § 157 ods. 1 a 2

), jednak o zásadu právnej istoty ako súčastí právneho štátu podľa

. Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej

miery obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce

otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto

ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých

ústavných článkov tak, aby boli zachované označené ústavné práva (porovnaj

a ).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len žalovaným

zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval

ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej

istoty, ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami súdov nižších stupňov. Dovolací súd

pri riešení otázky prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému

princípu právnej istoty, lebo dovolateľom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí

nevykazoval znaky odňatia možností žalovaného konať pred súdom ( ).

Dovolaním napadnuté rozhodnutie uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd

za rozhodujúci, stanoviská procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného

dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory

vysvetlené v odôvodnení. Za vadu konania v zmysle v žiadnom

prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa

predstáv žalovaného.

3.3. Na posúdenie prípustnosti dovolania – aj z aspektov významných v zmysle § 237

písm. f/ je zásadne príslušný dovolací súd (viď ). Na základe

uznesenia občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu bol v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998 uverejnený rozsudok

najvyššieho súdu z 28. augusta 1997 sp. zn. , z ktorého vyplýva, že „konanie je

postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho

rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu je názor

zaujatý v uvedenom judikáte naďalej plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a dovolací

súd ani v danom prípade nemá dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Senát najvyššieho súdu,

ktorý rozhoduje v tejto veci, pri doterajšom rozhodovaní dosiaľ nikdy (v žiadnej ním

prejednávanej veci) nepovažoval uvedený judikát za „prekonaný“ a vždy dôsledne

a bezvýnimočne zastával názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv.

inú vadu konania v zmysle , nie však procesnú vadu konania

v zmysle (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

, , , , ,

). Právna kvalifikácia nepreskúmateľností rozhodnutia súdu nižšieho stupňa

ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z rozhodnutí

ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. ,

, , , , ,

, a ).

Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým

rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvávali na právnych záveroch súladných

s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. , ,

, , , , ,

, ). Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd

v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. konštatoval, že „sa väčšinovým

názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že

nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/

, ale len tzv. inú vadu konania podľa “. Na doloženie

aktuálnosti tohto právneho náhľadu na danú problematiku dovolací súd uvádza, že ústavný

súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. opätovne zaujal stanovisko k

tomu, či prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia

22

(ne)zakladá vadu konania podľa , pričom zotrval „na opakovane

vyslovenom závere (napr. , , ) o ústavnej

udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho

odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav

alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s.

p.“.

Vzhľadom na to, že senát dovolacieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci, sa

riadi judikátom R 111/1998, v zásade by nemusel odôvodňovať, prečo sa od neho

neodkláňa. So zreteľom na dovolaciu argumentáciu žalovaného však považuje za potrebné

uviesť nasledovné:

3.3.1. I keď upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov ( ) a právnou úpravou občianskeho

súdneho konania dbá o to, aby rozhodnutie súdu bolo vecne správne a spravodlivé, predsa

len nemôže zabezpečiť, že každé konanie bude v plnom rozsahu zodpovedať jeho

ustanoveniam a že súdmi bude vždy rozhodnuté iba správne. Možnosť dosiahnutia nápravy

nesprávností, ku ktorým môže v praxi dôjsť, vytvára systémom

riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov (odvolanie, návrh na obnovu konania,

dovolanie, mimoriadne dovolanie).

Nesprávnosťou rozhodnutia – finálneho produktu občianskeho súdneho konania je aj

jeho nepreskúmateľnosť (resp. žalobcom tvrdená „nepresvedčivosť“ alebo rovnako

namietaná „arbitrárnosť“). Pokiaľ sa súd dopustí tejto nesprávnosti a svoje rozhodnutie

dostatočne neodôvodní, neodníma tým účastníkovi konania možnosť realizovať jeho

procesné oprávnenia. Účastník prvostupňového konania, ktorý nie je spokojný

s rozhodnutím súdu prvého stupňa, nestotožňuje sa s jeho skutkovými zisteniami a ich

právnym posúdením alebo v odôvodnení rozhodnutie nenachádza odpovede na tie otázky,

posúdenie a vyriešenie ktorých považoval zo svojho pohľadu za rozhodujúce, má pri splnení

ďalších predpokladov uvedených v zákone zachované procesné oprávnenie napadnúť

prvostupňové rozhodnutie odvolaním; v odvolaní môže namietať napríklad to, že v konaní

pred súdom prvého stupňa došlo k inej vade, ktorá mohla mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ), alebo že rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu alebo z nesprávnych (vrátane

neúplných) skutkových zistení ( a ), alebo že toto rozhodnutie

vychádza z nesprávneho (aj neúplného alebo právnu problematiku celkom nevystihujúceho

alebo nevyčerpávajúceho) právneho posúdenia veci ( ).

Aj účastník odvolacieho konania má v prípade, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje

za nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné alebo arbitrárne, zachované procesné

oprávnenie poukazovať na tieto nedostatky rozhodnutia a domáhať sa nápravy; účastník

konania môže za podmienok stanovených v zákone podať dovolanie ( ).

mu nebráni v dovolaní namietať všetky nesprávnosti postupu,

rozhodovania a rozhodnutia odvolacieho súdu; ničím neobmedzuje jeho možnosť

argumentovať aj tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je náležite odôvodnené, dôvody

rozhodnutia nie sú dostatočne vysvetlené alebo sú vyjadrené nezrozumiteľne, prípadne sú

neúplné, nepresvedčivé alebo nepodložené priebehom a výsledkami konania. Na druhej

strane ale právnou úpravou dovolania a dovolacieho konania

nezaručuje, že každé podané dovolanie bude vždy prípustné a že dovolateľ bude v konaní

pred najvyšším súdom úspešný. V dovolacom konaní totiž argumentácia dovolateľa

takéhoto obsahu a takejto povahy naráža na stanovené

obmedzenia práva na súdnu ochranu, ktoré vyplývajú z právnej úpravy prípustnosti

dovolania ( a nasl. ). Rámec, ktorý je vymedzený týmito obmedzeniami, nesmie

dovolací súd prekročiť.

Ak mimoriadny opravný súd „koná a rozhoduje napriek tomu, že neboli splnené

zákonom ustanovené predpoklady prípustnosti na jeho postup v opravnom konaní (čl. 46

ods. 4 a ) a prelomí právoplatnosť napadnutého rozhodnutia súdu

nižšieho stupňa, porušuje základné právo na súdnu ochranu toho účastníka, ktorý sa

po rozhodnutí opravného súdu v takom prípade dostáva do nepriaznivejšej pozície, než

v ktorej bol pred takým rozhodnutím opravného súdu. Porušenie princípov spravodlivého

procesu spočíva preto v takom postupe a rozhodnutí mimoriadneho opravného súdu,

ktorými sa nad rámec zákonných predpokladov prípustnosti mimoriadneho opravného

prostriedku zrušuje právoplatné rozhodnutie a vec účastníka sa dostáva opätovne pred súd,

24

ktorý musí o veci znovu konať a rozhodovať, pretože to vytvára opätovne stav právnej

neistoty, ktorá už bola nastolená právoplatným rozhodnutím súdu nižšieho stupňa“

().

3.3.2. v ustanovení vymenúva znaky tých rozsudkov

odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy

obsiahnutej v danom ustanovení je zrejmé, že zákonodarca v nej – zohľadňujúc mimoriadny

charakter dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom – vyjadril

na jednej strane vôľu, aby určité rozsudky (výnimočne) napriek tomu, že už nadobudli

právoplatnosť, mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní (viď napríklad § 238

ods. 1 až 3 ). Na druhej strane tým ale zároveň vyjadril vôľu, aby iné rozsudky

(než sú ním výslovne uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní.

V preskúmavanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu. Keďže zákonodarca v vyjadril zámer, aby potvrdzujúci rozsudok

odvolacieho súdu neuvedený v tomto ustanovení nebolo možné podrobiť dovolaciemu

prieskumu (i keby prípadne spočíval na nesprávnej aplikácii alebo interpretácii zákona),

bolo by nielen nelogické a v rozpore s výnimočnou povahou dovolania,

ale aj z materiálneho hľadiska neakceptovateľné, pokiaľ by právnou úpravou obsiahnutou

v vyjadril zároveň („súbežnú“) vôľu zabezpečiť účastníkovi konania

možnosť dovolacieho prieskumu v prípade takého potvrdzujúceho rozsudku odvolacieho

súdu neuvedeného v , ktorý možno (azda aj alebo pravdepodobne)

spočíva na úplne správnych záveroch, o ich správnosti sa ale nedá celkom presvedčiť

a v dovolacom konaní ju nemožno do všetkých detailov preveriť, lebo odvolací súd svoje

závery v odôvodnení potvrdzujúceho rozsudku nevyjadril spôsobom absolútne jasným,

určitým, presvedčivým alebo relevantnú problematiku plne vyčerpávajúcim.

3.3.3. Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádza z toho, že

právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím sú v právnom štáte

narušiteľné len mimoriadne a výnimočne.

Úspešné uplatnenie dovolania je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho

súdu, že dovolanie je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom

dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd

nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, platná právna úprava mu neumožňuje

postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia

a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia

napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd

dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok

odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého rozhodnutia.

Pre opačný prístup dovolacieho súdu (primárne) posúdenie rozhodnutia z hľadiska

úplnosti alebo správnosti skutkových a právnych záverov a tiež výstižnosti ich vyjadrenia

alebo precíznosti odôvodnenia a až z výsledku tohto posúdenia vyplývajúce následné

(sekundárne) vyvodenie záveru o prípustnosti dovolania nedáva

podklad v žiadnom z jeho ustanovení.

3.3.4. Dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny

poriadok jednak objektívnymi znakmi rozsudku ( ) alebo uznesenia (

) odvolacieho súdu, jednak objektívnym zadefinovaním najzávažnejších procesných

vád konania súdov nižších stupňov ( ). Účelom takéhoto (objektívneho)

vymedzenia je bezpochyby zvýšiť predvídateľnosť súdneho rozhodovania a vylúčiť alebo

aspoň minimalizovať subjektívny prvok pri posudzovaní prípustnosti dovolania.

Záver súdu, že napadnuté rozhodnutie súdu nižšieho stupňa je (ne)preskúmateľné,

závisí vždy nielen od toho, či a ako je toto rozhodnutie odôvodnené súdom, ktorý ho vydal,

ale aj od toho, aké všeobecné predstavy o riadnom odôvodnení rozhodnutia má (opravný)

súd vyššieho stupňa a ako sa tieto jeho predstavy stotožňujú s individuálnym odôvodnením

napadnutého rozhodnutia. V praxi sa pri tom môže zo strany súdu vyššieho stupňa vyskytnúť

rozpätie od prehnanej prísnosti (rigoróznosti) cez náležitý prístup až k neopodstatnenej

zhovievavosti (benevolencii).

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu, aby

riešenie tak zásadnej otázky, ktorá je z hľadiska rešpektovania princípu právnej istoty

osobitne významná (otázky, či dovolanie prípustné je alebo nie je, a či teda výnimočne

možno prelomiť právoplatnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia), bolo determinované

tým, s akým stupňom prísnosti dovolací súd pristupuje k posúdeniu, či odôvodnenie

26

napadnutého rozhodnutia dostatočne jasne, zrozumiteľne a presvedčivo vysvetľuje skutkovú

a právnu podstatu veci.

3.3.5. V nadväznosti na vyššie uvedené možno uzavrieť, ak by aj (prípadne) bola

opodstatnená námietka žalovaného, že dovolaním napadnuté rozhodnutie je

nepreskúmateľné, nepresvedčivé, arbitrárne, nedostatočne odôvodnené, týkala by sa (len)

tzv. inej vady konania, ktorá je síce relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/

), avšak úspešne uplatniteľný, ale len ak je dovolanie procesne prípustné (o tento

prípad v preskúmavanej, veci nešlo). Sama tzv. iná vada konania (v

neuvedená) prípustnosť dovolania nezakladá (R 111/1998).

4. Dovolateľ zastáva názor, že súdy nemali pre rozhodnutie dostatok úplných

a správnych skutkových podkladov. Dovolací súd k tomu uvádza, že v prípade neúplnosti

skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol

v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu

konania v zmysle f/ (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

sp. zn. , , ,

a ). Dovolací súd pre úplnosť dodáva, že súd nie je viazaný návrhmi

účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci

dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď ), a nie účastníkov

konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania, nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa , lebo týmto

postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993

a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá

prípustnosť dovolania v zmysle (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu

sp. zn. a ).

5. K námietke žalovaného, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov

ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012

a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

3 Cdo , , a ). Nejde

totiž o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý

by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

6. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalovaného nevyplýva z ,

nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie žalovaného o dôvode zakladajúcom

prípustnosť dovolania podľa a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani

iné vady vymenované v , odmietol najvyšší súd dovolanie žalovaného ako

procesne neprípustné ( v spojení s )

bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia označených základných práv rozhodnutím najvyššieho súdu tým, že najvyšší súd

dovolanie sťažovateľa odmietol, hoci boli splnené podmienky jeho prípustnosti.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.

Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili

existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles c.

Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

28

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľov v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie

nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade so zákonom nemôže

byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Sťažovateľ prípustnosť podaného dovolania odôvodňuje tým, že odňatím možnosti

konať pred súdom je i nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu,

a poukazuje na časť rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, ktorá dospela k rovnakému

záveru. V situácii, keď je rozhodovacia prax najvyššieho súdu v tejto otázke nejednotná,

narúša to zásadu legitímnych očakávaní a jednotnej súdnej praxe, ktorá je neoddeliteľnou

súčasťou právneho štátu.

Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že

nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ). Preskúmanie

rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len

v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným

zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav

a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ).

Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boli

riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

Ústavný súd tiež pripomína, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax

všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe v danom (posudzovanom)

prípade je vecou samotného najvyššieho súdu (obdobne , ,

, ). Úlohou ústavného súdu v tejto veci je iba posúdiť napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu z pohľadu jeho ústavnej udržateľnosti.

Ústavný súd s poukazom na svoju doterajšiu judikatúru ďalej uvádza, že

na posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad je zásadne príslušný

najvyšší súd ako súd dovolací (napr. , ). Otázka posúdenia,

či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

Podstatou námietok sťažovateľa je jeho nesúhlas s postupom najvyššieho súdu

pri výklade , ktorý vymedzuje podmienky prípustnosti dovolania. Podľa

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nezakladá nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia

krajského súdu prípustnosť dovolania podľa , ale mohlo by predstavovať

len tzv. inú vadu konania podľa , ktorá však nezakladá prípustnosť

dovolania. Sťažovateľ s týmto názorom najvyššieho súdu nesúhlasí.

Ústavný súd musel posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu, podľa

ktorého nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237

písm. f) , ale len tzv. inú vadu konania podľa , mohlo dôjsť

v okolnostiach daného prípadu k namietanému porušeniu sťažovateľom označeného

základného práva v takej intenzite, ktorá by odôvodňovala prijať sťažnosť na ďalšie konanie.

30

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa § 237

písm. f) znamená porušenie , ako aj dohovoru

(). To však, ako už ústavný súd spresnil (), neznamená, že by

vždy zároveň platil aj opak. Najvyšší súd v prípade sťažovateľa, dôsledne vychádzajúc

i z rozhodovacej praxe ústavného súdu, zohľadnil právnu úpravu dovolania v Občianskom

súdnom poriadku odvíjajúcu sa od podstaty, významu a procesných dôsledkov pochybení,

ku ktorým môže v činnosti súdov dochádzať, a možnosti ich nápravy v dovolacom konaní

s tým, že iba s niektorými najzávažnejšími, taxatívne vymenovanými procesnými vadami,

ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája priamo prípustnosť

dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú zároveň aj prípustným dovolacím

dôvodom podľa . Hoci aj niektorým ďalším vadám majúcim

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám konania) pripisuje Občiansky

súdny poriadok význam, na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád nepovažuje ich

za dôvod prípustnosť dovolania, ale iba za dôvod, ktorým možno odôvodniť dovolanie

procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá).

Je vecou individuálneho posúdenia v jednotlivom prípade (,

a ), aké dôsledky majú procesné nedostatky, ku ktorým došlo

v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania (). Keďže dovolanie

ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno výnimočne (len v osobitne zákonom

ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje

proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza

v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných

princípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne konanie, ale tiež o zásadu právnej istoty

ako súčasti právneho štátu podľa . Vzhľadom na princíp právnej istoty,

ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa ,

treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu

oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch

dotknutých ústavných článkov tak, aby boli zachované označené základné práva

(m. m. ). Najvyšší súd preto nemohol brať na zreteľ len sťažovateľom

zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať aj na to, aby

zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom

právnej istoty podľa , ktorý bol vyjadrený právoplatnými rozsudkami

okresného súdu a krajského súdu. Najvyšší súd pri riešení otázky prípustnosti podaného

dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty, lebo sťažovateľom

namietaný nedostatok odôvodnenia rozsudku krajského súdu nevykazoval znaky odňatia

možnosti konať pred súdom v zmysle . Zo spisu totiž vyplýva, že krajský

súd stručne uviedol rozhodujúci skutkový stav vychádzajúci z rozsudku okresného súdu,

opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania, obsah dovolania a citoval právne predpisy aplikované na prípad,

z ktorých vyvodil svoje právne závery. Za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že krajský súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv sťažovateľa.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že právny názor, na ktorom

je založené namietané uznesenie najvyššieho súdu, je z ústavného hľadiska akceptovateľný,

a v okolnostiach danej veci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

, resp. práva podľa dohovoru. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc

ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Ústavný súd dodáva, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľa odmietnuť ako procesne neprípustné,

pričom sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami

sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre

uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na sťažovateľom uplatnené

dovolacie námietky. Podľa názoru ústavného súdu tvrdenie sťažovateľa o príliš

32

formalistickom výklade príslušných ustanovení vo veci

posúdenia ním uplatnených dovolacích dôvodov najvyšším súdom zjavne neobstojí.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľa (v podstate totožné s argumentmi obsiahnutými v sťažnosti).

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení

upravujúcich postup dovolacieho súdu, ktorý by popieral ich účel a zmysel, ústavný súd

nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv sťažovateľa a postupom

najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa.

S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods.

2 ).

K namietanému porušeniu a dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. 407 z 9. novembra 2012

Ďalej sa ústavný súd zaoberal sťažovateľom tvrdeným porušením základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v a práva na spravodlivý

súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. 407 z 9. novembra 2012.

Krajský súd rozsudok č. k. 407 z 9. novembra 2012 odôvodnil takto:

„Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní

( v znení neskorších

predpisov, ďalej len ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( ),

preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad

vyplývajúcich z ust. , s nariadením odvolacieho pojednávania (

písm. a) ), ako aj doplnením dokazovania, oboznámením sa s aktuálnym výpisom

z obchodného registra žalovaného, ďalej aktuálnymi LV č. a LV č. ,

k. ú. , ako aj oboznámením sa s obsahom spisu Okresného súdu Prešov

sp. zn. , geometrickým plánom č. vypracovaným

overeným Správou katastra Prešov dňa 16. 06. 2008, pod č. (§ 213

ods. 1, 4, 5, 6 ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

... Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva.

O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť,

alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Odvolací súd po oboznámení sa s výsledkami vykonaného dokazovania, ako aj

odôvodnením napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že namietané nesprávne skutkové

závery, v dôsledku ktorých by malo dôjsť k nesprávnemu právnemu posúdeniu, nebolo

opodstatnené. Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, ako aj správne právne

vec posúdil ( ).

Odvolací súd poukazuje na to, že vo veci samej ide o konanie po povolení obnovy

konania uznesením Okresného súdu Prešov č. k. zo dňa 04. 03. 2008

s právoplatnosťou od 30. 04. 2008 vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov

pod sp. zn. , v ktorom konaní bolo právoplatne vo veci rozhodnuté rozsudkom

č. k. zo dňa 02. 02. 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v

Prešove č. k. zo dňa 10. 11. 2005 s právoplatnosťou od 13. 01. 2006.

Dôvodom na povolenie obnovy konania bola identifikácia pozemkov, ku ktorým bolo určené

vlastnícke právo v prospech žalobcu.

Vo veci samej súd prvého stupňa doplnil dokazovanie nariadením znaleckého

dokazovania a následne vypracovaní znaleckého posudku , geodetom,

znalecký posudok č. 13/2008 (č. l. 238), k tomu vypracovaný geometrický plán č. ,

overený správou katastra (v spise na č. l. 251), ktorý potvrdil predložený geometrický plán

vypracovaný č. , overený Správou katastra Prešov dňa

34

16. 06. 2008 pod č. . Namietaná nesprávna identifikácia geometrického plánu

nebola opodstatnená. Podkladom pre zápis vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam

je teda geometrický plán č. , ktorý bol overený Správou katastra

Prešov dňa 16. 06. 2008 pod č. . Neuvedenie bližších údajov ohľadne overenia

geometrického plánu správou katastra nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia, a preto

na tento nedostatok neuvedený vo výrokovej časti rozhodnutia odvolací súd neprihliadal

v súlade s ust.

Taktiež namietané nesprávne označenie žalovaného – jeho obchodného mena nebolo

opodstatnené. Ide len o chybu v písaní, ktorú odvolací súd napravil tým, že uviedol správne

obchodné meno žalovaného. Ani táto skutočnosť nemala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd, odvolací súd v rámci

doplneného dokazovania pripojil spis Okresného súdu Prešov sp. zn. , ktorého

obsah vyjadrenie žalobcu na pojednávaní dňa 10. 03. 2005 bol oboznámený jeho čítaním.

Odvolací súd poukazuje na to, že podľa ust. , tvrdené skutočnosti o založení

JRD v boli súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti, konkrétne z obsahu

pripojeného spisu. Právny zástupca žalovaného v rámci nariadeného odvolacieho

pojednávania mal možnosť sa vyjadriť k obsahu oboznámeného vyjadrenia žalobcu

k užívaniu nehnuteľností pridelených na základe výmeru o vlastníctve pôdy a následného

odovzdania do užívania JRD . Takýmto postupom odvolacieho súdu bolo

umožnené právnemu zástupcovi žalovaného vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom v zmysle

ust. Je pravdou, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní vo veci samej obsah

pripojeného spisu sp. zn. nebol súčasťou tejto veci, avšak išlo o skutočnosť,

ktorá súdu bola známa z rozhodovacej činnosti v iných súdnych konaniach.

Vo veci samej odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným

súdom prvého stupňa. Súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal so všetkými tvrdenými

skutočnosťami žalovaným ohľadne nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním právnickou

osobou, ako aj so splnením zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva,

príp. nedostatkom naliehavého právneho záujmu, ako aj aplikáciou ustanovení reštitučných

zákonov a žaloby ohľadne určenia vlastníckeho práva. Súd prvého stupňa vychádzal

z uloženej povinnosti sa vysporiadať s týmito námietkami v uznesení Krajského súdu

v Prešove č. k. , 312 zo dňa 12. 03. 2010. Žalovaný, ani jeho

právny predchodca nemohol byť dobromyseľný v užívaní spornej nehnuteľnosti, pokiaľ

k odňatiu časti nehnuteľnosti došlo štátom bez osobitného konania (vyvlastnenia, príp.

poskytnutia náhrady za vyvlastnenú časť pozemku). Splnenie zákonných podmienok pre

nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním na strane právnych predchodcov žalobcu boli

súdom prvého stupňa posúdené správne.

Odvolací súd súhlasí s názorom právneho zástupcu žalovaného, že pokiaľ právnická

osoba spĺňa zákonné podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, môže

vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť. V danom prípade však zákonná podmienka

dobromyseľnosti nebola na strane právneho predchodcu ani samotného žalovaného

splnená. Vo vzťahu k titulu pre vstup do držby na strane právnych predchodcov žalobcov,

súd prvého stupňa správne poukázal, na to že výmer a prídelové listiny sú ako verejné

listiny vkladu schopnými dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam sú

spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Mimo rámec správneho

súdnictva, všeobecný súd nie je oprávnený skúmať správnosť správneho aktu, môže ho

preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný. Nulitným aktom je správny akt,

vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne

právne následky na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho

správnosti, až do doby zrušenia jeho účinkov. Súd je teda viazaný rozhodnutím správneho

orgánu o pridelení nehnuteľností potiaľ, že je povinný vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa

prejavujú v tom, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o ich

prídele (Zo súdnej praxe 44/2005, ).

Vo vzťahu k namietanej skutočnosti uvedenej súdom ohľadne notárskej zápisnice

vydanej , notárom v Kežmarku, odvolací súd uvádza, že

v prevyšujúcej časti bola žaloba zamietnutá ohľadne určenia neplatnosti osvedčenia,

a preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania nepreskúmaval výrok, ktorý

odvolaním napadnutý nebol ( ).

36

Ani uplatnená námietka týkajúca sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia

nebola opodstatnená. Súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal s doplneným dokazovaním

po povolení obnovy konania, predloženými listinnými dôkazmi, najmä záverom znaleckého

posudku vypracovaným , ako aj výpoveďami svedkov v rámci doplneného

dokazovania , a správne dospel k záveru, že

ani skutkový stav po povolení obnovy konania sa nezmenil. Je pravdou, že po povolení

obnovy konania došlo k zápisu vlastníckeho práva v prospech žalovaného k pozemku

parc. č. nie na LV č. , ale na LV č. , k. ú. , ako aj vo vzťahu

k pozemku parc. č. , ktorý je taktiež vedený na LV č. , k. ú. .

Z výrokovej časti napadnutého rozhodnutia však z bodu 5 a 9, ktoré sa týkajú sporných

častí nehnuteľností vyplýva, že súd vo výrokovej časti uvádza, že ide o pôvodne evidované

pozemky na LV č. , k. ú. . Len nesprávne uvedenie nesprávneho listu

vlastníctva nemalo za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej, a preto odvolací

súd ani túto namietanú skutočnosť nepovažoval za opodstatnenú.

... Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny

vo vyhovujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách štátu v súlade s ust. § 219 ods. 1

“

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

V sťažovateľovej veci ide o spor vedený pred všeobecnými súdmi o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – pozemkom nachádzajúcim sa v k. ú. ,

kde v tomto spore účastníkmi sú žalobca – fyzická osoba a žalovaný – obchodná spoločnosť

Slovnaft, a. s. (sťažovateľ pred ústavným súdom). Ide teda o ochranu vlastníctva ako

ústavného práva vlastniť majetok, pričom sťažovateľ sa cíti byť poškodenou stranou, keďže

všeobecné súdy judikovali v neprospech sťažovateľa a priznali vlastnícke právo žalobcovi.

Vlastnícke právo bolo priznané k nehnuteľnostiam, ktoré mal na LV zapísané sťažovateľ

a na ktorých má vybudovaný svoj závod.

Vo veci sú podľa ústavného súdu kľúčové nasledovné otázky (argumenty), ktorých

posúdenie bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie

vo veci:

a) či predchodcovia žalobcu získali do držby predmetné pozemky,

b) či predchodcovia žalobcu boli dobromyseľní pri užívaní pozemkov,

38

c) či predchodcovia žalobcu nadobudli vlastnícke právo k pozemkom,

d) či a kedy nastala zmena držiteľa pozemkov,

e) či nový držiteľ a užívateľ pozemkov nadobudol vlastnícke právo k pozemkom.

Všeobecné súdy na uvedené ťažiskové otázky odpovedali, so všetkými sa

vysporiadali, a to týmto spôsobom:

K bodu a) predchodcovia žalobcu získali do držby predmetné pozemky v rokoch

1945 až 1948 výmerom o vlastníctve pôdy podľa Nariadenia Slovenskej národnej rady

č. SNR o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku

Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení neskorších

predpisov. Uvedené nehnuteľnosti predchodcovia žalobcu užívali (pôdu obrábali

a hospodárili na nej) až do momentu vzniku družstva (rok 1958).

K bodu b) predchodcovia žalobcu boli dobromyseľní v užívaní predmetných

pozemkov, k čomu všeobecné súdy dospeli na základe listinných dôkazov (verejných listín

– výmerov a prídelových listín, ako aj situačných náčrtov rozdelenia pozemkov prídelcom),

ako aj na základe výsluchu svedkov.

K bodu c) predchodcovia žalobcu z dôvodov popísaných v bodoch a) a b), ako aj

z dôvodu, že podľa v tom čase platného splnili

podmienku 10 ročnej vydržacej lehoty, nadobudli vlastnícke právo k pozemkov z titulu

vydržania.

K bodu d) zmena držiteľa pozemkov nastala v roku 1966, kedy sa na základe

rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966 začala výstavba

závodu Benzina, n. p., Praha.

K bodu e) nový držiteľ a užívateľ pozemkov nenadobudol vlastnícke právo

k pozemkom, keďže už v rozhodnutí Okresného národného výboru v Prešove

zo 6. septembra 1966 bola určená povinnosť majetkovoprávne vysporiadať dotknuté

pozemky s ich vlastníkmi, z čoho je zrejmé, že závod Benzina, n. p., Praha, staval

aj na nevysporiadaných pozemkoch a zároveň všeobecné súdy konštatovali neexistenciu

dôkazu o majetkovoprávnom vysporiadaní týchto pozemkov, čo mali za preukázané

aj vzhľadom na obsah kolaudačného rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove

z roku 1971 (čo potvrdzuje aj sťažovateľ, keďže tvrdí, že vlastnícke právo k dotknutým

pozemkom nadobudla z titulu vydržania). Všeobecné súdy zároveň doplnili, že obchodná

spoločnosť Slovnaft, a. s., nenadobudla vlastníctvo k predmetným pozemkom ani

vydržaním, keďže už pri uvedení jej právneho predchodcu do držby predmetných pozemkov

bolo z rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966 zrejmé, že

nie je vlastníkom pozemkov, na ktorých sa stavia závod Benzina, n. p., Praha, a je potrebné

pozemky majetkovoprávne vysporiadať.

Podľa názoru ústavného súdu sú závery všeobecných súdov správne, presvedčivé

a vyčerpávajúce, založené na úplnom zistení skutkového stavu, na nearbitrárnom výklade

a hodnotení dôkazov.

Pokiaľ sťažovateľ dôvodí, že predchodcovia žalobcu nemohli byť dobromyseľní

a nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vydržaním, pretože po roku 1948

(keď predchodcovia boli uvedení do držby predmetných pozemkov na základe verejných

listín výmerov a prídelových listín, ako aj situačných náčrtov rozdelenia pozemkov

prídelcom) nedošlo k zápisu vlastníctva do pozemkovej knihy (intabulačný princíp),

všeobecné súdy veľmi správne reagovali na tento argument sťažovateľa a uviedli, že v tom

čase (1961) platný zákon nevylučoval (resp. umožňoval) nadobudnutie vlastníckeho práva

iným spôsobom (vydržaním) a za splnenia podmienok na nadobudnutie vlastníckeho práva

k pozemkov vydržaním je irelevantné, či v roku 1948 bolo alebo nebolo zapísané vlastnícke

právo v pozemkovej knihe [skúška správnosti – ak by predchodcovia žalobcu mali už od

roku 1948 (keď boli na základe verejných listín už popísaných uvedení do držby pozemkov)

zapísané vlastnícke práva v pozemkovej knihe, neskúmalo by sa nadobudnutie vlastníckeho

práva z iného titulu – vydržaním. Inými slovami, všeobecné súdy skúmali splnenie

40

podmienok vydržania práve preto, že predchodcovia žalobcu nemali zapísané vlastnícke

práva k pozemkov v pozemkovej knihe, ale boli dobromyseľnými držiteľmi pozemkov (na

základe verejných listín – výmerov z roku 1948 a prídelových listín, ako aj situačných

náčrtov rozdelenia pozemkov prídelcom)].

Pokiaľ sťažovateľ ďalej dôvodí, že jeho predchodca Benzina, n. p., Praha, bol

dobromyseľným držiteľom predmetných pozemkov od roku 1976, a teda došlo k vydržaniu

predmetných pozemkov v roku 1992 sťažovateľom (ako právny nástupca spoločnosti

Benzina, n. p., Praha), všeobecné súdy správne uviedli, že už v rozhodnutí Okresného

národného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966 bola určená povinnosť majetkovoprávne

vysporiadať dotknuté pozemky s ich vlastníkmi, z čoho je zrejmé, že závod Benzina, n. p.,

Praha, staval aj na nevysporiadaných pozemkoch, a zároveň všeobecné súdy konštatovali

neexistenciu dôkazu o majetkovoprávnom vysporiadaní týchto pozemkov, čo mali

za preukázané aj vzhľadom na obsah kolaudačného rozhodnutia Okresného národného

výboru v Prešove z roku 1971. Všeobecné súdy zároveň správne doplnili, že obchodná

spoločnosť Slovnaft, a. s., nenadobudla vlastníctvo k predmetným pozemkom

ani vydržaním, keďže už pri uvedení jej právneho predchodcu do držby predmetných

pozemkov bolo z rozhodnutia Okresného národného výboru v Prešove zo 6. septembra 1966

zrejmé, že nie je vlastníkom pozemkov, na ktorých sa stavia závod Benzina, n. p., Praha,

a je potrebné pozemky majetkovoprávne vysporiadať.

Ak sa sťažovateľ odvoláva na notárske osvedčenie č. N 405/99 o nadobudnutí

vlastníckeho práva k pozemkom vydržaním, je potrebné uviesť, že ani notárske osvedčenie

nebráni spochybniť vlastnícke právo takto určené v prípade, ak tretia osoba (domnelý

vlastník) sa domnieva, že nemohlo dôjsť k vydržaniu pozemkov, keďže vlastníkom týchto

pozemkov je práve tento domnelý vlastník, a uvedené tvrdenia preukáže, a teda nič nebráni

takto určené vlastníctvo spochybniť žalobou o určenie vlastníckeho práva, o ktorej rozhodne

súd. Uvedená situácia nastala v prípade sťažovateľa, kde sa domnelý vlastník (žalobca)

obrátil na príslušný súd so žalobou o určenie vlastníckeho práva a na základe predložených

dôkazov (verejné listiny, svedkovia a pod.) mali všeobecné súdy za preukázané, že

vlastníkom pozemkov je žalobca, keďže nemohlo dôjsť zo strany sťažovateľa (ktorý

disponuje notárskym osvedčením) k vydržaniu pozemkov z dôvodov, ktoré súd starostlivo

uviedol.

Zároveň je ústavný súd tohto názoru, že všeobecné súdy postupovali v prerokúvanom

prípade určenia vlastníckeho práva v súlade s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorej

ústavný súd vyžaduje od orgánov verejnej moci, aby pri rozhodovaní o reštitučných

nárokoch oprávnených osôb alebo určení vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré boli

zabraté štátom v čase neslobody, riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu,

pristupovali k interpretácii zákonov s vedomím, že pre minulý režim boli príznačné

nedostatky vtedajšej legislatívy, ale najmä však často sa vyskytujúca svojvôľa vtedajších

štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci (ústavný súd uvedené zdôraznil tak vo veci

sp. zn. , ako aj v nedávno prerokúvanej veci sp. zn. ).

Z rozhodnutia krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu je zrejmé,

z akých dôvodov dospeli všeobecné súdy k záveru, podľa ktorého v danom prípade zákonná

podmienka dobromyseľnosti nebola na strane právneho predchodcu ani samotného

žalovaného splnená. Rovnako zrejmé a nepochybné je i to, že výmer a prídelové listiny

majúce povahu verejných listín preukazujú nadobudnutie vlastníckeho práva prídelcami

k prideleným nehnuteľnostiam a mimo rámec správneho súdnictva nemôžu byť

preskúmavané z hľadiska správnosti, iba prípadnej nulitnosti, ktorá však zistená nebola.

Ústavný súd s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia rozsudku krajského súdu

dospel vo vzťahu k tvrdeniam sťažovateľa o tom, že krajský súd dostatočne neodôvodnil

svoje rozhodnutie, k záveru, že táto argumentácia v sťažnosti sťažovateľa neobstojí. Krajský

súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ nastolil. Vysvetlil, z akého dôvodu

dospel k záveru o tom, že tu niet okolností, ktoré by bránili vyhoveniu žaloby smerujúcej

proti sťažovateľovi. Krajský súd neponechal bez povšimnutia odvolacie argumenty

sťažovateľa, ktoré mali pre vec podstatný význam. Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto

42

spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý

proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo

možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

posúdenie „nároku“ uplatneného žalobcom v napadnutom konaní krajským súdom takéto

nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd nezistil, že by označené rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné

alebo urobené v zrejmom omyle, či v nesúlade s platnou právnou úpravou alebo popierajúce

zmysel interpretovaných a aplikovaných právnych noriem, a konštatuje, že uvedené

rozhodnutie obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov vo väzbe na jeho výrok.

Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie

záveru všeobecného súdu.

Z týchto dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

na porušenie a dohovoru aj v časti smerujúcej proti rozsudku

krajského súdu č. k. 407 z 9. novembra 2012 rovnako z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti ( ).

K namietanému porušeniu , a , ako aj samostatne

rozsudkom krajského súdu č. k. 407 z 9. novembra

2012 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 21. júla 2014

Ústavný súd uvádza, že pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorých rozsudkom

krajského súdu č. k. 407 z 9. novembra 2012 a uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. júla 2014 došlo k porušeniu čl. 46 ods. 2, čl. 20 a čl. 35

a samostatne i , zo skutočností, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti

uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol

ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Nič totiž vzhľadom na už prezentované závery ústavného súdu nenasvedčuje tomu,

že sťažovateľovi mohla byť upretá možnosť obrátiť sa na súd, aby preskúmal zákonnosť

rozhodnutia správneho orgánu, a ani právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť,

teda že by týmito rozhodnutiami mohlo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 20

.

Pokiaľ sťažovateľ žiada vysloviť samostatne porušenie , ústavný

súd pripomína, že v konaní o sťažnosti podľa preskúmava iba tvrdené

porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa. Existencia základného princípu

obsiahnutého v sa premieta do tohto preskúmavania.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2015

44