Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 20 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (25)II. ÚS 7/2014
PDF · 599.84 KB
No categories available
II. ÚS 7/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Füzerom, Advokátska kancelária,
M. R. Štefánika 1256/22, Trebišov, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
zaručených čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 10 Sžr 46/2011 z 25. januára 2012 a takto
rozhodol:
1. Základné právo zaručené čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj
jeho právo zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 46/2011 z 25. januára
2012 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10 Sžr 46/2011
z 25. januára 2012 z r u š u j e a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie.
2
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia v sume 485,28 € (slovom štyristoosemdesiatpäť
eur a dvadsaťosem centov) na účet advokáta JUDr. Juraja Füzera, Advokátska kancelária,
M. R. Štefánika 1256/22, Trebišov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla
2012 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej namieta porušenie základných práv
zaručených v čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 10 Sžr 46/2011 z 25. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
1.1 Ústavný súd uznesením č. k. II. ÚS 7/2014 25 z 15. januára 2014 prijal sťažnosť
na ďalšie konanie.
2. Skutkový stav možno na základe sťažnosti a jej príloh zhrnúť takto:
2.1 Sťažovateľov otec, , bol od 7. apríla 1932 zapísaný
v pozemkovej knihe pre k. ú. ako
spoluvlastník okrem iného parciel č. a č. v podiele 2/56. Podľa zápisu na liste
majetkovej podstaty (list A) tejto pozemkovej vložky bola kultúra oboch parciel „legelő“,
teda „pasienok“, a až do roku 1964, keď sa zastavili zápisy v pozemkových knihách, nebola
vo vzťahu k tomuto pozemku zapísaná žiadna zmena jeho kultúry.
Na žiadosť Správy vodných tokov a meliorácií Košice vydal Krajský národný výbor
v Košiciach (ďalej aj „krajský národný výbor“) 18. januára 1954 «na základe ustanovenia
zák. čl. XXIII/1885... výmer zn. XI/4 739 16/2 1953. Výrokom tohto výmeru bolo žiadateľovi
„udelené vodoprávne povolenie vybudovať rybníky a k tým patriace vodné zariadenia na
území obce “», a to na 30 rokov; zo súvisiacej dokumentácie je zrejmé, že vodné
dielo malo byť vybudované aj na parcelách č. a č. v k. ú. . V bode 7 výroku
tohto výmeru krajský národný výbor odporučil „stavebníkovi získať dohodou, alebo v rámci
osobitného pokračovania vyvlastnením tie cudzie pozemky, ktoré sú bezpodmienečne
potrebné pre vybudovanie, postavenie, zriadenie“ označeného vodného diela.
K tomu však nedošlo, preto finančný odbor Okresného národného výboru v Rožňave
vydal 28. júna 1963 rozhodnutie, ktorým „podľa vl. nar. č. 15/1959 Zb. a § 11 vyhl.
č. 88/1959 Ú. v.“ vyslovil, že „nehnuteľnosti v kat. území “, medzi nimi aj parcely
č. a č. , „prechádzajú podľa cit. predpisov dňom právoplatnosti tohto
rozhodnutia do vlastníctva čsl. štátu – do správy Štátneho rybárstva n. p. v Stupave“. Podľa
doložky právoplatnosti vyznačenej na ňom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
15. augusta 1963. Z jeho odôvodnenia vyplynulo, že o náhrade za tieto nehnuteľnosti
„sa rozhodne podľa osobitného vykonávacieho predpisu“.
Následne došlo geometrickým plánom z roku 1963 (v spojení s neskorším
geometrickým plánom z roku 1993) k tomu, že parcely č. a č. boli zlúčené do
parcely č. s kultúrou „vodná plocha“ a obe ako samostatné parcely úplne zanikli.
Žiadna z týchto zmien, ani zmena vlastníctva však neboli zapísané do pozemkovej knihy.
V dôsledku toho dochádzalo podľa sťažovateľa k zahrnutiu týchto parciel do dedičstva po
bývalých vlastníkoch a vydávaniu rozhodnutí, uznesení, resp. osvedčení o dedičstve,
v ktorých boli tieto parcely uvádzané.
2.2 Keďže na parcely č. a č. v k. ú. nebol zo strany sťažovateľa
uplatnený nárok podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých
majetkových krívd v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 403/1990 Zb.“), podal
Východoslovenský rybársky podnik, š. p., Michalovce (ako jeden z nástupníckych podnikov
Štátneho rybárstva, n. p.), v roku 1995 návrh na zápis vlastníckeho práva k pozemku parc.
4
č. v k. ú. do katastra nehnuteľností vo svoj prospech a bol aj zapísaný na list
vlastníctva č. . Následne v roku 1996 došlo k predaju tohto pozemku dvom fyzickým
osobám.
2.3 Po nadobudnutí účinnosti zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva
k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995
Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) sťažovateľ požiadal bývalý Obvodný
pozemkový úrad Rožňava (ďalej len „pozemkový úrad“ alebo „správny orgán“)
o navrátenie vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu 2/56 na bývalých pozemnoknižných
parcelách č. a č. . Pozemkový úrad rozhodnutím č. 2010/00019 1Sax zo 17. mája
2010 vyslovil, že sťažovateľ „nespĺňa podmienky zákona (č. 503/2003 Z. z., pozn.) uvedené
v § 1 a § 3“ a že mu „nemožno navrátiť vlastníctvo k pozemkom v katastrálnom území
pzkn. vl. číslo “ č. a č. , „lebo v konaní bola preukázaná zákonná
prekážka: nesplnenie podmienok § 1 a § 3 zákona“; zároveň nepriznal náhradu za tieto
pozemky.
Na odôvodnenie svojho rozhodnutia pozemkový úrad v podstate uviedol, že
„pozemky... boli už od roku 1954 v užívaní organizácie socialistického sektora... Stali sa
súčasťou vodného diela, preto neslúžili na poľnohospodársku výrobu... nemali v čase
prechodu na štát charakter pôdy podľa § 1 zákona...
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu... 1 Sžo 247/2009... prechod vlastníctva na štát
na základe rozhodnutia bývalého ONV podľa vl. nar. 15/1959 Zb. nemožno považovať za to,
že v danej veci sú splnené zákonné podmienky podľa § 3 ods. 1 písm. n/ (zákona č. 503/2003
Z. z., pozn.), pretože z ustanovenia § 1 vládneho nariadenia 15/1959 Zb... vyplýva, že
uvedené vládne nariadenia nemožno považovať za právny predpis o znárodnení majetku.
Dňa 2. 10. 1990 schválilo Federálne zhromaždenie ČSFR zákon č. 403/1990 Zb...
ktorý... sa vzťahoval aj na následky majetkových krívd spôsobených odňatím vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb... Reštitučný nárok...
bolo možné uplatniť v lehote 6 mesiacov..., t. j. do 30. 4. 1991...
Z dôkazov, ktoré boli v konaní preukázané, vyplynulo, že pozemky, ku ktorým si
účastník konania (t. j. sťažovateľ, pozn.) uplatnil reštitučný nárok, prešli na štát podľa
vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. Tento právny titul... nie je uvedený v ustanovení § 3
zákona č. 503/2003 Z. z., čím účastník konania nesplnil povinné podmienky § 3 citovaného
zákona.“.
2.4 Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ opravný prostriedok podľa § 250m
a nasl. Občianskeho súdneho poriadku, v ktorom navrhol zrušenie napadnutého rozhodnutia
v podstate z týchto dôvodov:
a) vodné dielo nebolo postavené v súlade s vodoprávnym povolením, konkrétne bol
porušený bod 7 časti A, v dôsledku čoho bolo vodné dielo postavené na cudzích
pozemkoch,
b) od roku 1953 do roku 1963 existovalo obdobie bezprávia, ktoré chce «štát po 9
ich rokoch cestou Rozhodnutia Finančného odboru ONV – Rožňava... zo dňa 28. 06. 1963
„legalizovať“... pri porušení základných ľudských práv... Navyše... ONV Rožňava.. právnym
predchodcom reštituentom (zrejme „reštituentov“, pozn.) odníma právo odvolať sa, lebo
z 376 vlastníkom (zrejme „vlastníkov“, pozn.) rozhodnutie doručuje až dvom najväčším
sedliakom v dedine, ktorým v prípade, že cit. rozhodnutie... napadnú, hrozí vysídlením
z obce »,
c) k zápisu vlastníckeho práva na štát došlo až v roku 1997, no reštitučný nárok
podľa zákona č. 403/1990 Zb. bolo treba uplatniť do 1. mája 1991. V tejto lehote tak nebola
známa povinná osoba a sťažovateľ nemal „právny titul na reštitúciu podľa ust. cit. v zák.
č. 403/1990 Zb.“. Navyše, povinná osoba podľa sťažovateľa vznikla po 20. júli 1997. Zákon
č. 503/2003 Z. z. je tak prvou príležitosťou, kedy sťažovateľ mohol uplatniť svoj reštitučný
nárok.
2.5 Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ako súd prvého stupňa
rozsudkom č. k. 1 Sp 12/2010 45 z 21. januára 2011 rozhodnutie pozemkového úradu
potvrdil a v jeho odôvodnení po rekapitulácii priebehu konania, citácii ustanovení zákona
Slovenskej národnej rady č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu
6
a zákona č. 220/2004 Z. z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene
zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného
prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a rekapitulácii obsahu nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 209/2010 29 zo 16. septembra
2010 uzavrel:
«... v danom prípade ak odporca (t. j. pozemkový úrad, pozn.) vyslovil, že
navrhovateľ (t. j. sťažovateľ, pozn.) nespĺňa podmienku zákona (č. 503/2003 Z. z., pozn.)
uvedenú v ust. § 1 zákona, tak rozhodol správne, pretože z vyššie citovaných zákonných
ustanovení, na ktoré odkazuje poznámkou zákon (§ 2 zákona č. 307/1992 Zb., zákon
č. 61/1977 Zb., resp. zákon č. 220/2004 Z. z...) nie je v danom prípade splnená, pretože
v čase prechodu predmetných pozemkov... na štát (15. 8. 1963) tieto netvorili
poľnohospodársky pôdny fond ani do neho nepatrili, tobôž netvorili lesný pôdny fond,
pretože ku dňu prechodu... tu išlo o vodnú plochu a nie o poľnohospodársku pôdu...
Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že „Oblastný ústav geodézie a kartografie na
stredisku Rožňava cit. Uzn. Finančného odboru ONV Rožňava nezapísal do
pozemnoknižných vložiek... v prospech Štátneho rybárstva n. p. Stupava“ je potrebné
poznamenať, že v období od 1. 1. 1951 do 1. 4. 1964... už zápis nadobudnutia vlastníctva
v pozemkovej knihe nebol podmienkou prevodu vlastníctva, ale mal len deklaratórny
význam... navrhovateľom žiadané nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu dňom
nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia... zo dňa 28. 6. 1963, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 15. 8. 1963...
Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa skutočnosti, že vodné dielo Rybníky
„nebolo postavené v súlade s vodoprávnym povolením“... tieto súd nezobral do úvahy,
pretože v preskúmavacom konaní v danej veci nebolo možné posudzovať zákonnosť týchto
rozhodnutí, keďže išlo o samostatné správne konania...
V dôsledku nesplnenia jednej z... podmienok... bolo podľa názoru súdu nadbytočné
zo strany odporcu skúmať ďalšiu nasledujúcu podmienku uvedenú v ust. § 3 zákona... Preto
súd nepovažoval za potrebné ďalej skúmať, či... došlo k naplneniu niektorého reštitučného
titulu uvedeného v ust. § 3 zákona pod písm. a) až f).»
2.6 Na odvolanie sťažovateľa, v ktorom zopakoval svoje argumenty z opravného
prostriedku (pozri bod 2.4) a odkázal tiež na nálezy ústavného súdu vo veciach sp. zn.:
III. ÚS 185/2010, IV. ÚS 209/2010 a III. ÚS 212/2010, najvyšší súd napadnutým
rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu a odkázal na jeho odôvodnenie, ku ktorému
dodal:
„Z vyššie popísaných skutkových okolností a vzhľadom na uvedené ustanovenia
zákonov a častí nálezu... č. k. IV. ÚS 209/2010 29 zo dňa 16. 09. 2010 vyplynulo, že
v preskúmavanom prípade nebola splnená zákonná podmienka na navrátenie vlastníctva
uvedená v § 1 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, keďže v čase prechodu
predmetných pozemkov z predchodcu navrhovateľa na štát, tieto netvorili lesný pôdny fond
a netvorili ani poľnohospodársky pôdny fond a ani do neho nepatrili; v čase prechodu na
štát išlo o vodnú plochu.“
Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľovmu zástupcovi doručený 17. februára
2012.
3. Proti tomuto rozsudku smeruje sťažnosť sťažovateľa doplnená neskôr ešte ďalším
podaním.
3.1 V sťažnosti proti uvedenému rozsudku sťažovateľ doslova uvádza toto (poznámky
sú doplnené ústavným súdom, pozn.):
«Žalovaný (t. j. pozemkový úrad, pozn.) sa dôsledne neriadil... hore uvedenými
článkami (myslené čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 a čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) a konal v rozpore s nimi, čím vydal zjavne
neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, prísne formalistické, účelové, čo malo zároveň za následok porušenie
mojich základných práv a slobôd.
V prvom rade chcem poukázať na tú skutočnosť, že pre účely miestnych daní podľa
§ 6 ods. 1 písm. e, zák. č. 582/2004..., chovné rybníky a vodné plochy sa zdaňujú ako
poľnohospodársky pôdny fond. Ak sa teda chovné rybníky zdaňujú ako poľnohospodársky
pôdny fond, tak ja ako reštituent nemôžem trpieť za nedokonalú legislatívu, zák. č. 307/92
8
Zb. Rybníky sú súčasťou zemského povrchu a nie sú mimo neho. Nie je tu uplatnený výklad
ratio legis.
Podľa môjho názoru Obvodný pozemkový úrad Rožňava, KS Košice a NS SR
Bratislava nesprávne vo veciach rozhodli.
Reštitučné zákony rešpektovali zmiernenie majetkových a iných krívd z obdobia od
25. 02. 1948 do 01. 01. 1990, čo bolo vyjadrené aj zák. č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody...
Vlastným zákonom komunistického režimu bola aj Ústava Československej republiky
č. 150/1948 Zb., ktorá umožňovala vyvlastnenie iba na základe zákona a nie na základe
vládneho nariadenia.
K prechodu vlastníckeho práva na štát v danej veci došlo na základe vládneho
nariadenia č. 15/1959... Z uvedeného vyplýva, že vládne nariadenie č. 15/59 Zb. bolo
vydané v rozpore s platnou Ústavou ČSR. Komunistický režim rozširovanie socialistického
vlastníctva zoštátnením majetku aj v tomto prípade vykonal porušením ľudských práv
a vlastnej svojej ústavy.
Z uvedeného je zrejmé, že vládnym nariadením č. 15/59 Zb. sa priamo porušovali
ľudské práva alebo sa ním obchádzali právne predpisy a po ich porušení a obídení ich
legalizovali nezákonnými správnymi rozhodnutiami, ktoré označili nezákonne aj pečiatkou
právoplatnosti a vykonateľnosti.
Môj reštitučný nárok je opodstatnený v zmysle §§ 1 písm. a, 3 ods. 1 písm. m, n,
o, zák. č. 503/2003 Z. z., lebo podľa tohto zákona sa vlastnícke právo vracia k pozemkom,
ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria a navrátenie vlastníctva
k pozemkom nebolo vydané podľa osobitných predpisov.
Podľa § 2 ods. 1 vlád. nar. č. 15/59 Zb. sa toto nariadenie vzťahovalo na veci, ktoré
boli vo vlastníctve fyzických osôb a ich celkom alebo prevažne užívali organizácie
socialistického sektora na plnenie svojich úloh a to na základe nájomného alebo iného
právneho pomeru vzniknutého pred začiatkom účinnosti toho nariadenia t. j. pred dátumom
25. 03. 1959. Teda najprv štát niečo urobil a potom to dodatočne legalizoval.
Zo správneho spisu a teda už aj súdneho spisu nebolo preukázané, že by socialistická
organizácia Štátne rybárstvo n. p. Stupava, ktorej nehnuteľnosti boli štátom dané do správy
rozhodnutím... zo dňa 28. 06. 1963... mala s vlastníkmi nehnuteľnosti... teda mojím právnym
predchodcom nájomné zmluvy na poľnohospodársku pôdu, resp. že by socialistická
organizácia užívala túto nehnuteľnosť prípadne na základe iného právneho pomeru
vzniknutého pred 25. 03. 1959...
Zo spisov nie je preukázaný nájomný vzťah alebo iný právny pomer a nie je
preukázaný pokus o odkupovanie nehnuteľností v zmysle § 4 vlád. nar. 15/59 Zb. § 7 ods. 1
vyhl. č. 88/59 Ú. I.
Zo spisov nie je preukázané, že by po prechode najatej veci bolo rozhodované
o náhrade v zmysle § 4 ods. 3, 5 vlád. nar. 15/59 Zb. a § 9, 10 vyhl. č. 88/59 Ú. I. ako to
bolo zistené správnym orgánom...
Rozhodnutie... zo dňa 28. 06. 1963... bolo vydané preto v rozpore s vtedy platnými
predpismi t. j. vlád. nar. 15/59 Zb. a §§ 9, 10 vyhl. č. 88/59 Ú. I., lebo bolo rozhodnuté
o prechode vlastníctva bez toho, že by existovali nájomné zmluvy alebo iný právny pomer
pred účinnosťou nariadenia a k prechodu vlastníckeho práva došlo bez náhrady. Bol
porušený princíp právneho štátu založeného na úcte k právam občanov a súdy mi neposkytli
dostatočnú súdnu ochranu a inú právnu ochranu ako to vyplýva z čl. 36 Listiny.
Sporné pozemky v r. 1954 nepochybne patrili do poľnohospodárskeho pôdneho fondu
a tieto môj právny predchodca ako aj iní reštituenti využívali. V dôsledku zatopenia
pozemkov vodným dielom – Rybníky v r. 1954 došlo k situácii, že občania obce
predávali dojnice, pretože nemali pre nich krmivo, nakoľko im pozemky boli odňaté
v rozpore s vtedy platnými predpismi. Nemohli pozemky využívať ani na produkciu zeleniny
a pod. Opätovne zdôrazňujem, že pred samotnou výstavbou vodného diela štát ani iný
štátny subjekt neuzatváral nájomné zmluvy, pozemky nevykúpil a ich nezákonne odňal.
Až v r. 1963 t. j. po 9 rokoch prostredníctvom rozhodnutia... zo dňa 28. 06. 1963...
štát „legalizoval“ zoštátnenie pôdy za porušenia základných ľudských práv. Finančný
odbor ONV Rožňava nielenže nezákonne odňal pôdu môjmu právnemu predchodcovi, ale
navyše mu odňal právo odvolať sa. Z 376 vlastníkov svoje rozhodnutie doručil len dvom
vlastníkom aj napriek tomu, že občania žili v obci a vedelo sa, kto je vlastníkom a aké sú ich
adresy. Doručovanie rozhodnutia Správneho orgánu nebolo preukázané, bolo mimo
rozumných pochybností (zrejme myslené „nebolo preukázané mimo rozumných
10
pochybností“, pozn.), a preto je potrebné vychádzať z predpokladu, že rozhodnutia neboli
doručené a preto nemôžu byť ani právoplatné.
Na základe takéhoto nezákonného rozhodnutia a nesprávne vyznačenej
právoplatnosti nemohlo dôjsť k zápisu tohto rozhodnutia do katastra nehnuteľností. Zápis
do katastra nehnuteľností mal byť Správou katastra Rožňava v r. 1997 odmietnutý, lebo už
v tom čase bol vydaný zák. č. 403/90 Zb. účinný od 01. 11. 1990...
V čase keď už platil tento reštitučný zákon Východoslovenský rybársky podnik ŠP
Michalovce podal... návrh na vklad vlastníckeho práva k poľnohospodárskym pozemkom,
ku ktorým sa domáham reštitučného nároku a to na základe rozhodnutia... zo dňa
28. 06. 1963...
Pokiaľ Správa katastra Rožňava v r. 1997 zapísala vlastnícke právo postupovala
nezákonne. Na základe zrušeného vlád. nar. č. 15/1959 Zb., vyhl. č. 88/1959 Ú. I.
s účinnosťou od 01. 11. 1990 už správa katastra nemohla zapísať vlastnícke právo
k nehnuteľnosti na iný subjekt. Správa katastra mala rešpektovať reštitučné zákony, ktoré
zrušili predtým platné predpisy. Ak vládne nariadenie č. 15/1959 Zb. a vykonávacia
vyhláška boli k 01. 11. 1990 zrušené zák. č. 403/90 Zb. zanikla účinnosť rozhodnutia ako aj
samotné rozhodnutie... zo dňa 28.06.1963... Rozhodnutie ako keby neexistovalo a preto
nemohlo byť Správou katastra zapísané. Až týmto nezákonným rozhodnutím po 16. 07. 1997
„vznikla“ povinná osoba Východoslovenský rybársky podnik v zmysle zák. č. 403/1990.
Z hore uvedených dôvodov je preukázané, že došlo v danej veci od r. 1954 až doteraz
k nezákonným postupom a rozhodnutiam, ktoré je potrebné napraviť.
Poukazujem ďalej na tú skutočnosť, že... Východoslovenský rybársky podnik š. p.
Michalovce... potom, čo získal vlastníctvo nezákonným zápisom na Správe katastra Rožňava
v r. 1997, odovzdal nehnuteľnosti Slovenskému pozemkovému fondu v Bratislave, ktorý
následne kúpnou zmluvou... odpredal nehnuteľnosti (dvom fyzickým osobám, pozn.). Táto
skutočnosť len preukazuje nezákonnú privatizáciu a obchádzanie, ako aj porušovanie
právnych predpisov.
Z uvedeného dôvodu zo strany orgánov štátnej moci a zo strany socialistickej
organizácie pri zoštátnení pozemku došlo k hrubému zneužitiu vtedy platných predpisov, čo
zakladá môj reštitučný nárok, lebo právne účinne nevznikla vodná plocha a pozemok je
potrebné stále považovať za poľnohospodársky pozemok patriaci do poľnohospodárskeho
pôdneho fondu.
Poukazujem na to, že aj prof. Štefanovič vo svojej knihe Pozemkové právo, umelé
a prirodzené vodné nádrže zaraďuje do charakteru druhov poľnohospodárskej pôdy.
V čase prechodu vlastníctva na štát v r. 1963 teda nešlo o vodnú plochu, ale
o poľnohospodársku pôdu, lebo prechod vlastníctva bol protiprávnym, nezákonným
porušovaním vtedy platných predpisov.
Konajúci Správny orgán a súdy nesprávne posúdili právne vec a ich rozhodnutie je
arbitrárne.
Je pravdou, že reštitučný nárok nebol uplatnený podľa zák. č. 403/90 Zb. a to
z dôvodu, že v pozemkovej knihe, v katastri nehnuteľností a na LV nikdy nebol zapísaný iný
právny subjekt, ale vlastnícke právo bolo zapísané na občanoch a teda aj na mojom
právnom predchodcovi. Z uvedeného dôvodu nebolo potrebné a možné za účinnosti tohto
zákona si uplatňovať reštitučný nárok, lebo o rozhodnutí... zo dňa 28. 06. 1963... sme
nevedeli.
V tom čase teda nebola známa povinná osoba a proti nej môj právny predchodca,
ktorý bol zapísaný ako vlastník nehnuteľností v pozemnoknižných vložkách nemohol zahájiť
reštitučné konanie. Neexistoval právny titul na reštitúciu podľa zák. č. 403/1990 Zb. Štát
nebol zapísaný ako vlastník a Správa katastra na základe dedičských rozhodnutí zapisovala
dedičské rozhodnutia a vlastníctvo najmenej do 16. 07. 1997.
Súdy zaujali stanovisko, že v čase smrti môjho právneho predchodcu ten nebol
vlastníkom nehnuteľností a aj keď sa dedičské rozhodnutie zapísalo v katastri
a nehnuteľnosť na neho, tak takýto zápis nemožno považovať za osvedčujúci pre vlastnícke
právo môjho právneho predchodcu.
Nestotožňujem sa s takýmto právnym záverom súdov, pretože vlastnícke právo môjho
právneho predchodcu nemohlo zaniknúť zápisom nezákonného a neprávoplatného
rozhodnutia... zo dňa 28. 06. 1963...
Správny orgán ako aj prvostupňový a druhostupňový súd vydali nezákonné
rozhodnutia. Na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam,
lebo takto skutkové zistenie z vykonaných dôkazov nevyplynulo. Súdy nesprávne právne vec
12
posúdili tým, že nepoužili správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistili
skutkový stav.
Predkladám nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 2/01, ktorý
vo svojom náleze zo dňa 19. 11. 2001 riešil podobnú vec reštitučného majetku, ktorý ako
najatá vec prešla do socialistického vlastníctva podľa vlád. nar. 15/59 Zb. a vyhl. č. 88/59
Ú. I. Právne závery Ústavného súdu je možné v celom rozsahu použiť aj na tento prípad,
nakoľko v tom čase existovala spoločná Československá socialistická republika a aj
reštitučné zákony boli spoločné do rozdelenia Československej republiky na samostatné
štáty.
Predkladám Ústavnému súdu aj nález ÚS SR č. I. ÚS 407/2002 a č. III. ÚS 185/2010,
ktoré sa zaoberali reštitučnou problematikou vodného diela Rybníky .»
3.2 Sťažovateľ v sťažnosti napokon navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1./ Základné práva občana na súdnu ochranu podľa článku
46 ods. 1 Ústavy..., čl. 36 ods. 1 Listiny... a čl. 6 Dohovoru... v spojení s právom na ochranu
majetku podľa čl. 20 ods. 1, Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny... a čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 25. 01. 2012 pod sp. zn.
10 Sžr/46/2011... boli porušené.
2./ Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 25. 01. 2012 pod sp. zn.
10 Sžr/46/2011 v celom rozsahu a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.
3./ Najvyšší súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania...“
3.3 Ďalším podaním doručeným ústavnému súdu 23. apríla 2012 sťažovateľ
precizoval svoje sťažnostné námietky vo vzťahu k právoplatnosti a účinkom rozhodnutia
z 28. júna 1963 takto:
„Vždy som namietal a poukazoval na tú skutočnosť, že doručovanie rozhodnutia...
zo dňa 28. 06. 1963... nebolo zákonné, v súlade s vtedy platnými predpismi, nebolo
doručené a preto nemohla byť na ňom vyznačená doložka právoplatnosti.
Konajúci správny orgán a konajúce súdy sa s týmito námietkami vôbec nezaoberali
v odôvodneniach rozhodnutí. Neskúmali predbežne otázku právoplatnosti rozhodnutia, ako
aj tej skutočnosti, či vôbec takéto rozhodnutie aj keď bolo právoplatnosťou vyznačené bolo
možné zapísať v katastri nehnuteľnosti v roku 1997, potom čo bolo zrušené vlád. nar.
č. 15/1959 Zb., vyhl. č. 88/1959 Ú. I. S touto skutočnosťou sa mali vyporiadať z úradnej
moci a nie len na námietku účastníka konania. Ide o absolútnu neplatnosť právnych úkonov,
ktorá sa má posudzovať v okamihu keď ku právnym úkonom dochádzalo.
Ďalej prejudiciálne neskúmali či terajší vlastníci nehnuteľnosti nadobudli vlastnícke
právo k prevádzaným nehnuteľnostiam zákonným spôsobom t.j. či ich právni predchodcovia
nadobudli zákonným spôsobom do vlastníctva nehnuteľnosti a či boli nositeľmi vlastníckeho
práva a či mohli vlastnícke právo platne previesť na iný subjekt.
Rímsko právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet
znamená, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. Ak k predmetným nehnuteľnostiam právny
predchodca terajších vlastníkov nenadobudol zákonným spôsobom právo
k nehnuteľnostiam, tak ich ani nemohol platne previesť.
Tvrdím, že právni predchodcovia terajších vlastníkov nikdy neboli nositeľmi žiadnych
vlastníckych práv k nehnuteľnosti a teda nemali čo prevádzať. Vlastníkom nehnuteľnosti bol
stále môj právny predchodca. Neprávoplatným a nezákonným rozhodnutím... zo dňa
28. 06. 1963... môj právny predchodca nemohol byť zbavený vlastníckeho práva aj zápisom
tohto rozhodnutia do katastra nehnuteľností. Ak rozhodnutie, zápis rozhodnutia do katastra
bol nezákonný, nezákonné boli aj následné právne úkony o prevode vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam. Neplatnosť prvotného úkonu o prevode vlastníctva nemôže
byť zhojená ani následným prevodom vo veci na ďalšieho domnelého vlastníka. V súlade
so zákonom je nadobudnutie vlastníckeho práva od vlastníka a nie od nevlastníka.
V tejto súvislosti poukazujem aj na nález ÚS SR I. ÚS 407/2010, kde Ústavný súd
konštatoval v podobnej veci, ale iných spoluvlastníkov nehnuteľností, že postup Najvyššieho
súdu je neprípustný, keď sa aj v dnešnej dobe stotožňuje s konaním orgánov štátnej moci
z rozhodného obdobia, teda z obdobia, keď dochádzalo k mocenskému zneužívaniu práva
totalitným režimom vo vzťahu k ľudským právam k občanom a tiež že neuznáva účel
reštitučných zákonov, ktorých zmyslom je snaha zmierniť majetkové krivdy.
Ďalej poukazujem na uznesenie ÚS SR 1. ÚS 50/2010 zo dňa 10. 02. 2010, v ktorom
Ústavný súd zaujímal stanoviská k predbežnej otázke platnosti neplatnosti zmlúv,
14
neplatnosti vkladu, vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, zásady, že z nepráva nemôže
vzniknúť právo a pod. Toto ústavné rozhodnutie je možné aplikovať aj v tejto veci.“
II.
4. Ústavnému súdu bolo 7. januára 2015 doručené vyjadrenie najvyššieho súdu
k podanej sťažnosti. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol, že „v zmysle uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 7/2014 25, ktorým bola sťažnosť
prijatá na ďalšie konanie, sa mal najvyšší súd vyjadriť k skutočnosti, že
rozsudky (krajského ako i najvyššieho súdu) sa nijako nevyrovnávajú s otázkou, aký vplyv
by mala prípadná protiprávnosť vodoprávneho povolenia z roku 1954 na reštitučný nárok
sťažovateľa. Je totiž zrejmé, že zmeny kultúry sporných pozemkov z pasienkov, ktoré by do
poľnohospodárskeho pôdneho fondu patrili, na vodnú plochu, ktorá do poľnohospodárskeho
pôdneho fondu zrejme nepatrí, je práve dôsledkom uvedeného vodoprávneho povolenia. Je
preto potrebné zdôrazniť, či by ústavokonformná interpretácia nevyžadovala posudzovať
obe rozhodnutia (vodoprávne povolenie a rozhodnutie z 28. júna 1963) ako jeden logický
celok, ktorý spôsobil, že pôvodne súkromná poľnohospodárska pôda sa (podľa okolností
protiprávne) stala štátnou vodnou plochou.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na účel
zákona č. 503/2003 Z. z., ktorý spočíva v zmiernení niektorých majetkových krívd, ktoré sa
udiali v rokoch 1948 1990. Zákonodarca v zákone presne vymedzil, aké podmienky musí
oprávnená osoba splniť, pokiaľ sa domáha navrátenia vlastníctva k pozemkom, ktoré prešli
na štát z taxatívne vymenovaných dôvodov. V prvom rade ale musí byť splnená podmienka,
že v čase prechodu nehnuteľností na štát tieto tvorili poľnohospodársky pôdny fond alebo do
neho patrili, lesný pôdny fond alebo do neho patrili (§ 1 zákona č. 503/2003 Z. z.).
Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia ako i ustálenej judikatúry najvyššieho súdu v danom
prípade je najvyšší súd toho názoru, že pozemkový úrad pri posudzovaní žiadosti
oprávnenej osoby skúmal, či je splnená zákonná podmienka uvedená v § 1 zákona
č. 503/2003 Z. z. Nakoľko v čase prechodu predmetných nehnuteľností na štát (podľa
vykonaných dôkazov rozhodnutie zo dňa 28. júna 1963) tieto netvorili poľnohospodársky
pôdny fond ani do neho nepatrili a ani lesný pôdny fond, pretože tvorili vodnú plochu,
rozhodol zákonne bez skúmania platnosti vodoprávneho povolenia. Predmetné vodoprávne
povolenie nie je predmetom preskúmavania prejednávanej veci, ale predmetom je
preskúmanie rozhodnutia, na základe ktorého nehnuteľnosti prešli na štát. Ak by aj
vodoprávne rozhodnutie bolo spochybňované, treba podotknúť, že v žiadnom inom konaní
nebolo zrušené ani napadnuté. Tunajšiemu súdu v danom konaní neprináleží skúmať
rozhodnutia a dekréty štátu, ktorými bola takáto zmena povahy pozemku vykonaná.
Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť
sťažovateľa za nedôvodnú.“
5. Na výzvu ústavného súdu sa sťažovateľ k stanovisku najvyššieho súdu nevyjadril
a nezaslal ústavnému súdu repliku.
6. Na výzvu ústavného súdu sa k podanej sťažnosti vyjadril pozemkový úrad, ktorý
však v prevažnej miere zopakoval závery už uvedené v jeho rozhodnutí č. 2010/00019 1Sax
zo 17. mája 2010, ktoré ústavný súd už zhrnul v bode 2.3 tohto nálezu.
7. Sťažovateľ aj najvyšší súd súhlasili s upustením od ústneho pojednávania v konaní
pred ústavným súdom.
III.
8. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, ktorou sťažovateľ brojí proti
napadnutému rozsudku najvyššieho súdu najmä z dôvodov, že najvyšší súd neposkytol
sťažovateľovi ochranu jeho základných práv a slobôd, keď aproboval rozhodnutie správnych
orgánov, ktoré boli arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
prísne formalistické a účelové.
Východiská pre rozhodnutie ústavného súdu v sťažovateľovej veci
9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
16
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom
na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť
Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných
zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa
zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania
vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo
princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné
okolnosti prípadu“, posudzujúc konanie ako celok.
10. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr.
III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu
ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom
predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych
predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
11. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich
zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou
a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom
zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú
poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. IV. ÚS 1/02,
II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07).
12. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných
právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany
uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr.
III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv
sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)
v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
13. Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež vyslovil, že slovné
spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v čl. 20 ods. 1 ústavy, implikuje v sebe aj
potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20
ods. 1 ústavy a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 a nasl. ústavy (I. ÚS 23/01,
III. ÚS 328/05, III. ÚS 260/07).
14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych
vlastníckych oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať
(ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20
ods. 1 ústavy teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne
zaručuje (podobne aj čl. 1 dodatkového protokolu) realizáciu vlastníckych oprávnení
vyplývajúcich aj z § 123 Občianskeho zákonníka. Článok 20 ods. 1 ústavy zabezpečuje
každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva
za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo
každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát,
právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v čl. 20 ods. 1 ústavy
nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)
bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva
vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj
18
trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade
s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.
15. Reštitučné zákony vo všeobecnosti predstavujú právnu úpravu zmiernenia
majetkových a iných krívd z obdobia od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Je to právna
úprava, ktorá mala prispieť k zmierneniu rozsiahlych krívd, ku ktorým došlo v pomerne
dlhom období v oblasti občiansko právnych a administratívno právnych vzťahov. Reštitučné
zákony boli vydané s cieľom zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým
došlo voči vlastníkom v týchto zákonoch špecifikovanom majetku v období rokov 1948 –
1989. Uplatnenie reštitučných predpisov má za cieľ obnoviť oprávneným osobám ich
pôvodné vlastnícke vzťahy, prípadne poskytnúť náhradný pozemok alebo finančnú náhradu.
K reštitúcii dochádza na základe presne stanoveného dôvodu, ktorým boli menovite
uvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul).
Závery vo veci samej
16. Kľúčovou pre prieskum napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je skutočnosť, že
nepriznanie reštitučného nároku sťažovateľa správny orgán i všeobecné súdy odôvodnili len
tým, že parcely č. a č. v roku 1963 (teda v čase vydania rozhodnutia finančného
odboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28. júna 1963 podľa vládneho nariadenia
č. 15/1959 Zb. a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Ú. I. o ich prechode na štát) už netvorili
poľnohospodársky pôdny fond ani lesný pôdny fond, pretože boli už predtým zaplavené
vodným dielom Hrhov postaveným na základe vodoprávneho povolenia Krajského
národného výboru v Košiciach zn. XI/4 739 16/2 1953 z 18. januára 1954 vydaného na
základe ustanovenia zákona čl. XXIII/1885.
17. V úvode sa však ústavný súd musí vyjadriť aj k samotnému rozhodnutiu
finančného odboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28. júna 1963 podľa vládneho
nariadenia č. 15/1959 Zb. a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Ú. I.
18. Uvedeným rozhodnutím z 28. júna 1963 nehnuteľnosti v katastrálnom území
, medzi nimi aj parcely č. a č. , prešli podľa citovaných predpisov dňom
právoplatnosti tohto rozhodnutia do vlastníctva štátu – do správy Štátneho rybárstva n. p.
v Stupave. Rozhodnutie z 28. júna 1963 bolo vydané podľa vládneho nariadenia č. 15/1959
Zb. a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Ú. I.
19. Podľa § 2 ods. 1 vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. sa toto nariadenie vzťahuje
na veci, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb alebo súkromných právnických osôb, a ich
celkom, prípadne prevažne užívajú organizácie socialistického sektora na plnenie svojich
úloh, a to na základe nájomného alebo iného právneho pomeru vzniknutého pred začiatkom
účinnosti tohto nariadenia.
20. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že vládne nariadenie č. 15/1959 Zb.
o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora
bolo vydané v rozpore s vtedy platnou ústavou, podľa ktorej obmedzenie
vlastníctva a vyvlastnenie je možné vykonať iba na základe zákona (§ 9 ústavného zákona
č. 150/1948 Zb. – Ústava Československej republiky), a keďže citované vládne nariadenie
(teda nie zákon) bolo vydané na základe § 10 ods. 1 a 2 zákona č. 63/1958 Zb. o druhom
päťročnom pláne rozvoja národného hospodárstva Československej republiky, je už na prvý
pohľad zrejmé, že v postupoch podľa vládneho nariadenia č. 15/1959 Zb. išlo predovšetkým
o zoštátňovanie majetku na účely plnenia hospodárskych plánov a rozširovanie
„socialistického vlastníctva“ a vtedajšie štátne orgány v úsilí napĺňať túto „líniu“ nemali
záujem skúmať v konkrétnych prípadoch splnenie podmienok, ktoré oprávňovali rozhodnúť
príslušný orgán o prechode vlastníctva na štát.
21. Podľa čl. XII § 9 ods. 1 vtedy platnej ústavy bolo možné vlastníctvo obmedziť len
zákonom. V prípade vyvlastnenia (§ 9 ods. 2 vtedy platného ústavného textu) bolo možné
vyvlastniť len na základe zákona a za náhradu. Venovať náležitú pozornosť je potrebné aj
zisteniu, že rozhodnutím finančného odboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28.
júna 1963 nebola uložená finančná náhrada, keďže cena užívaných nehnuteľností
prevyšovala čiastku uvedenú v § 7 ods. 1 vyhlášky ministerstva financií č. 88/1959 U. I.
20
o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora
a o náhrade sa malo rozhodnúť podľa osobitného vykonávacieho predpisu (§ 11 vyhlášky).
22. Ústavný súd však popri už citovaných požiadavkách na citlivý prístup
k uplatňovaným reštitučným nárokom dáva do pozornosti aj zákon č. 480/1991 Zb. o dobe
neslobody, ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a ktorý v § 1 ustanovil, že v rokoch
1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony. V tejto
súvislosti možno konštatovať, že v sťažovateľom uplatnenom reštitučnom nároku mohla byť
naplnená podmienka podľa § 3 ods. 1 písm. n) zákona č. 503/2003 Z. z., a bolo preto
sťažovateľovej veci zo strany konajúceho správneho orgánu a následne všeobecných súdov
potrebné venovať náležitú pozornosť (a teda aj výkladu a aplikácii § 1 zákona č. 503/2003
Z. z. pri zistenom skutkovom stave) a jeho reštitučný nárok posúdiť prizmou ochrany
základných práv a slobôd v spojení s nápravou krívd spôsobených totalitným režimom
v období neslobody.
23. Z vodoprávneho povolenia krajského národného výboru zn. XI/4 739 16/2 1953
z 18. januára 1954 vydaného na základe ustanovenia zákona čl. XXIII/1885 vyplýva, že na
žiadosť Správy vodných tokov a meliorácií Košice vydal Krajský národný výbor
v Košiciach 18. januára 1954 výmer, kde výrokom tohto výmeru bolo žiadateľovi udelené
vodoprávne povolenie vybudovať rybníky a k tým patriace vodné zariadenia na území obce
, a to na 30 rokov, pričom zo súvisiacej dokumentácie je zrejmé, že vodné dielo malo
byť vybudované aj na parcelách č. a č. v k. ú. . V bode 7 výroku tohto
výmeru krajský národný výbor odporučil stavebníkovi získať dohodou, alebo v rámci
osobitného pokračovania vyvlastnením tie cudzie pozemky, ktoré sú bezpodmienečne
potrebné pre vybudovanie, postavenie, zriadenie označeného vodného diela.
24. Ústavný súd sa nikde z rozhodnutia správneho orgánu v sťažovateľovej veci, ako
ani z rozhodnutí všeobecných súdov nedozvedá, na základe akého dôkazu alebo skutočnosti
dospeli tieto orgány verejnej moci k záveru, že v čase vydania rozhodnutia finančného
odboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28. júna 1963 boli nehnuteľnosti parc.
č. a č. v k. ú. súčasťou vodného diela Rybníky, resp. že v čase vydania
rozhodnutia z 28. júna 1963 už bolo vodné dielo Rybníky vybudované.
25. Z vodoprávneho povolenia krajského národného výboru zn. XI/4 739 16/2 1953
z roku 1954 z 18. januára 1954 totiž vyplýva len právo žiadateľa zrealizovať (v budúcnosti)
vodné dielo Rybníky a odporúčanie stavebníkovi získať dohodou, alebo v rámci osobitného
pokračovania vyvlastnením tie cudzie pozemky, ktoré sú bezpodmienečne potrebné pre
vybudovanie, postavenie, zriadenie označeného vodného diela. Samotným vodoprávnym
povolením Krajského národného výboru v Košiciach zn. XI/4 739 16/2 1953 z 18. januára
1954 nedošlo k prekvalifikovaniu poľnohospodárskej pôdy na vodnú plochu alebo určeniu,
že dňom právoplatnosti vodoprávneho povolenia sa v ňom uvedené nehnuteľnosti považujú
za vodnú plochu, a nie poľnohospodársku pôdu.
26. Nikde z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (ani z jemu predchádzajúcich
rozhodnutí orgánov verejnej moci) nevyplýva, že by v čase vydania rozhodnutia finančného
odboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28. júna 1963 bolo vodné dielo Rybníky
zrealizované alebo že z iných skutočností vyplývalo, že nehnuteľnosti parc. č.
a č. v k. ú. už netvorili poľnohospodársky pôdny fond (z vodoprávneho
povolenia 18. januára 1954 vyplýva len právo zrealizovať výstavbu vodného diela Rybníky
a nie je v ňom uvedené, že by vodné dielo už bolo v procese realizácie).
27. Ak teda najvyšší súd (a pred ním krajský súd a správny orgán) (i) dospel
k záveru, že v čase prechodu predmetných pozemkov na štát (dňom 15. augusta 1963, keď
nadobudlo rozhodnutie finančného odboru Okresného národného výboru v Rožňave
z 28. júna 1963 právoplatnosť) tieto netvorili poľnohospodársky pôdny fond ani do neho
nepatrili, tobôž netvorili lesný pôdny fond, pretože ku dňu prechodu tu išlo o vodnú plochu,
a nie o poľnohospodársku pôdu z dôvodu, že pozemky boli už od roku 1954 v užívaní
organizácie socialistického sektora a stali sa súčasťou vodného diela, pričom (ii) tento záver
vyvodzoval výlučne na základe vodoprávneho povolenia Krajského národného výboru
v Košiciach zn. XI/4 739 16/2 1953 z 18. januára 1954, ústavný súd hodnotí tento záver
ako nepodložený až svojvoľný, keďže z vodoprávneho povolenia z 18. januára 1954
22
nevyplýva, že by sa dňom jeho vydania poľnohospodárske pozemky stávali vodnou plochou
(ako už ústavný súd uviedol, vodoprávne povolenie z 18. januára 1954 upravuje iba právo
vybudovať vodné dielo v budúcnosti na určených pozemkoch).
28. Ústavný súd ďalej v tejto súvislosti však dopĺňa, že aj keby orgány verejnej moci
vo svojich rozhodnutiach poukázali na skutočnosť alebo dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že
v čase vydania rozhodnutia z 28. júna 1963 už boli predmetné pozemky v sťažovateľovej
veci zaplavené alebo boli súčasťou vodného diela, bolo by potrebné sa vysporiadať
s otázkou, či takéto zaplavenia alebo uskutočnenie vodného diela na týchto pozemkoch bolo
v súlade s vtedy platným právnym poriadkom (teda či došlo k dohode s vlastníkom
pozemkov, resp. k vyvlastneniu podľa vtedy platných právnych predpisov, keďže
vodoprávne povolenie Krajského národného výboru v Košiciach zn. XI/4 739 16/2 1953
z 18. januára 1954 nerieši vzťahy stavebníka a vlastníkov pozemkov, na ktorých malo byť
vodné dielo vybudované), keďže takéto zistenie má nepochybne vplyv na ustálenie
reštitučného nároku sťažovateľa a výklad § 1 a § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z., a teda
zmiernenie krívd tých, ktorí trpia v dôsledku zásahov štátnych orgánov z obdobia neslobody
namierených proti vlastníctvu, resp. v širšom proti ľudských právam a slobodám.
29. Z uvedeného pohľadu je podľa názoru ústavného súdu prirodzenou požiadavkou
kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných
nárokoch oprávnených osôb, aby riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu
pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do
úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa
vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci. Rozhodne
však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať na
vrub oprávnenej osoby (porov. III. ÚS 185/2010).
30. V rozpore s uvedenými postulátmi, ktoré podľa názoru ústavného súdu musia byť
pri rozhodovaní v reštitučných veciach uplatňované, závery najvyššieho súdu, v ktorých
absentuje hlbšia úvaha o postupoch orgánov štátu v dobe neslobody vo veci výstavby
vodného diela a zmene poľnohospodárskej pôdy označenej sťažovateľom na vodnú plochu,
svedčia o jeho neústretovom formalistickom prístupe, ktorý protirečí materiálnemu
chápaniu právneho štátu, je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany
súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou.
31. Keďže napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sa týka jednak spravodlivého
súdneho konania (súdnej ochrany), ako aj ochrany vlastníctva, ústavný súd rozhodol,
zohľadniac už pertraktované závery, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu
sťažovateľových základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základných práv
podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu.
IV.
32. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľovi, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho
právnym zastupovaním právnym zástupcom advokátom JUDr. Jurajom Füzerom v konaní
pred ústavným súdom (bod 3 výroku).
33. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3,
§ 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
34. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony
právnej služby v roku 2012 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnosti
a doplnenie sťažnosti).
35. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2011 (§ 1
ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v národnom hospodárstve Slovenskej republiky
vo výške 763 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 127,17
eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 7,63 eura).
24
36. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony
právnej služby v roku 2012 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 381,51 eur (3 x 127,17
eur) a 3 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 22,89 eur (3 x 7,63
eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej
len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je právny zástupca subjektom
registrovaným pre DPH (IČ DPH SK1024198549). Ústavný súd priznal sťažovateľovi
úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 485,28 eur (404,40 eur + 20 % DPH).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015