Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 7/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

58

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jurajom Füzerom, Advokátska kancelária,

M. R. Štefánika 1256/22, Trebišov, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

zaručených a a a

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. januára 2012 a takto

rozhodol:

1. Základné právo zaručené a

Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj

jeho právo zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. januára

2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. januára 2012 z r u š u j e a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.

2

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy právneho zastúpenia v sume 485,28 € (slovom štyristoosemdesiatpäť

eur a dvadsaťosem centov) na účet advokáta JUDr. Juraja Füzera, Advokátska kancelária,

M. R. Štefánika 1256/22, Trebišov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla

2012 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), v ktorej namieta porušenie základných práv

zaručených v a , a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. januára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

1.1 Ústavný súd uznesením č. k. z 15. januára 2014 prijal sťažnosť

na ďalšie konanie.

2. Skutkový stav možno na základe sťažnosti a jej príloh zhrnúť takto:

2.1 Sťažovateľov otec, , bol od 7. apríla 1932 zapísaný

v pozemkovej knihe pre k. ú. ako

spoluvlastník okrem iného parciel č. a č. v podiele 2/56. Podľa zápisu na liste

majetkovej podstaty (list A) tejto pozemkovej vložky bola kultúra oboch parciel „legelő“,

teda „pasienok“, a až do roku 1964, keď sa zastavili zápisy v pozemkových knihách, nebola

vo vzťahu k tomuto pozemku zapísaná žiadna zmena jeho kultúry.

Na žiadosť Správy vodných tokov a meliorácií Košice vydal Krajský národný výbor

v Košiciach (ďalej aj „krajský národný výbor“) 18. januára 1954 «na základe ustanovenia

zák. čl. XXIII/1885... výmer zn. XI/4 739 16/2 1953. Výrokom tohto výmeru bolo žiadateľovi

„udelené vodoprávne povolenie vybudovať rybníky a k tým patriace vodné zariadenia na

území obce “», a to na 30 rokov; zo súvisiacej dokumentácie je zrejmé, že vodné

dielo malo byť vybudované aj na parcelách č. a č. v k. ú. . V bode 7 výroku

tohto výmeru krajský národný výbor odporučil „stavebníkovi získať dohodou, alebo v rámci

osobitného pokračovania vyvlastnením tie cudzie pozemky, ktoré sú bezpodmienečne

potrebné pre vybudovanie, postavenie, zriadenie“ označeného vodného diela.

K tomu však nedošlo, preto finančný odbor Okresného národného výboru v Rožňave

vydal 28. júna 1963 rozhodnutie, ktorým „podľa vl. nar. č. a vyhl.

č. 88/1959 Ú. v.“ vyslovil, že „nehnuteľnosti v kat. území “, medzi nimi aj parcely

č. a č. , „prechádzajú podľa cit. predpisov dňom právoplatnosti tohto

rozhodnutia do vlastníctva čsl. štátu – do správy Štátneho rybárstva n. p. v Stupave“. Podľa

doložky právoplatnosti vyznačenej na ňom rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť

15. augusta 1963. Z jeho odôvodnenia vyplynulo, že o náhrade za tieto nehnuteľnosti

„sa rozhodne podľa osobitného vykonávacieho predpisu“.

Následne došlo geometrickým plánom z roku 1963 (v spojení s neskorším

geometrickým plánom z roku 1993) k tomu, že parcely č. a č. boli zlúčené do

parcely č. s kultúrou „vodná plocha“ a obe ako samostatné parcely úplne zanikli.

Žiadna z týchto zmien, ani zmena vlastníctva však neboli zapísané do pozemkovej knihy.

V dôsledku toho dochádzalo podľa sťažovateľa k zahrnutiu týchto parciel do dedičstva po

bývalých vlastníkoch a vydávaniu rozhodnutí, uznesení, resp. osvedčení o dedičstve,

v ktorých boli tieto parcely uvádzané.

2.2 Keďže na parcely č. a č. v k. ú. nebol zo strany sťažovateľa

uplatnený nárok podľa o zmiernení následkov niektorých

majetkových krívd v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podal

Východoslovenský rybársky podnik, š. p., Michalovce (ako jeden z nástupníckych podnikov

Štátneho rybárstva, n. p.), v roku 1995 návrh na zápis vlastníckeho práva k pozemku parc.

4

č. v k. ú. do katastra nehnuteľností vo svoj prospech a bol aj zapísaný na list

vlastníctva č. . Následne v roku 1996 došlo k predaju tohto pozemku dvom fyzickým

osobám.

2.3 Po nadobudnutí účinnosti o navrátení vlastníctva

k pozemkom a o zmene a doplnení

Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažovateľ požiadal bývalý Obvodný

pozemkový úrad Rožňava (ďalej len „pozemkový úrad“ alebo „správny orgán“)

o navrátenie vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu 2/56 na bývalých pozemnoknižných

parcelách č. a č. . Pozemkový úrad rozhodnutím č. 2010/00019 1Sax zo 17. mája

2010 vyslovil, že sťažovateľ „nespĺňa podmienky zákona (č. , pozn.) uvedené

v § 1 a § 3“ a že mu „nemožno navrátiť vlastníctvo k pozemkom v katastrálnom území

pzkn. vl. číslo “ č. a č. , „lebo v konaní bola preukázaná zákonná

prekážka: nesplnenie podmienok § 1 a § 3 zákona“; zároveň nepriznal náhradu za tieto

pozemky.

Na odôvodnenie svojho rozhodnutia pozemkový úrad v podstate uviedol, že

„pozemky... boli už od roku 1954 v užívaní organizácie socialistického sektora... Stali sa

súčasťou vodného diela, preto neslúžili na poľnohospodársku výrobu... nemali v čase

prechodu na štát charakter pôdy podľa § 1 zákona...

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu... ... prechod vlastníctva na štát

na základe rozhodnutia bývalého ONV podľa vl. nar. nemožno považovať za to,

že v danej veci sú splnené zákonné podmienky podľa (

Z. z., pozn.), pretože z ustanovenia vládneho nariadenia .. vyplýva, že

uvedené vládne nariadenia nemožno považovať za právny predpis o znárodnení majetku.

Dňa 2. 10. 1990 schválilo Federálne zhromaždenie ČSFR ..

ktorý... sa vzťahoval aj na následky majetkových krívd spôsobených odňatím vlastníckeho

práva k nehnuteľnostiam podľa vládneho nariadenia č. .. Reštitučný nárok...

bolo možné uplatniť v lehote 6 mesiacov..., t. j. do 30. 4. 1991...

Z dôkazov, ktoré boli v konaní preukázané, vyplynulo, že pozemky, ku ktorým si

účastník konania (t. j. sťažovateľ, pozn.) uplatnil reštitučný nárok, prešli na štát podľa

vládneho nariadenia č. Tento právny titul... nie je uvedený v ustanovení

, čím účastník konania nesplnil povinné podmienky citovaného

zákona.“.

2.4 Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ opravný prostriedok podľa § 250m

a nasl. , v ktorom navrhol zrušenie napadnutého rozhodnutia

v podstate z týchto dôvodov:

a) vodné dielo nebolo postavené v súlade s vodoprávnym povolením, konkrétne bol

porušený bod 7 časti A, v dôsledku čoho bolo vodné dielo postavené na cudzích

pozemkoch,

b) od roku 1953 do roku 1963 existovalo obdobie bezprávia, ktoré chce «štát po 9

ich rokoch cestou Rozhodnutia Finančného odboru ONV – Rožňava... zo dňa 28. 06. 1963

„legalizovať“... pri porušení základných ľudských práv... Navyše... ONV Rožňava.. právnym

predchodcom reštituentom (zrejme „reštituentov“, pozn.) odníma právo odvolať sa, lebo

z 376 vlastníkom (zrejme „vlastníkov“, pozn.) rozhodnutie doručuje až dvom najväčším

sedliakom v dedine, ktorým v prípade, že cit. rozhodnutie... napadnú, hrozí vysídlením

z obce »,

c) k zápisu vlastníckeho práva na štát došlo až v roku 1997, no reštitučný nárok

podľa bolo treba uplatniť do 1. mája 1991. V tejto lehote tak nebola

známa povinná osoba a sťažovateľ nemal „právny titul na reštitúciu podľa ust. cit. v zák.

č. “. Navyše, povinná osoba podľa sťažovateľa vznikla po 20. júli 1997. Zákon

č. je tak prvou príležitosťou, kedy sťažovateľ mohol uplatniť svoj reštitučný

nárok.

2.5 Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) ako súd prvého stupňa

rozsudkom č. k. 45 z 21. januára 2011 rozhodnutie pozemkového úradu

potvrdil a v jeho odôvodnení po rekapitulácii priebehu konania, citácii ustanovení zákona

Slovenskej národnej rady č. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu

6

a o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene

o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného

prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a rekapitulácii obsahu nálezu ústavného súdu č. k. zo 16. septembra

2010 uzavrel:

«... v danom prípade ak odporca (t. j. pozemkový úrad, pozn.) vyslovil, že

navrhovateľ (t. j. sťažovateľ, pozn.) nespĺňa podmienku zákona (č. , pozn.)

uvedenú v ust. § 1 zákona, tak rozhodol správne, pretože z vyššie citovaných zákonných

ustanovení, na ktoré odkazuje poznámkou zákon ( , zákon

č. , resp. ..) nie je v danom prípade splnená, pretože

v čase prechodu predmetných pozemkov... na štát (15. 8. 1963) tieto netvorili

poľnohospodársky pôdny fond ani do neho nepatrili, tobôž netvorili lesný pôdny fond,

pretože ku dňu prechodu... tu išlo o vodnú plochu a nie o poľnohospodársku pôdu...

Pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že „Oblastný ústav geodézie a kartografie na

stredisku Rožňava cit. Uzn. Finančného odboru ONV Rožňava nezapísal do

pozemnoknižných vložiek... v prospech Štátneho rybárstva n. p. Stupava“ je potrebné

poznamenať, že v období od 1. 1. 1951 do 1. 4. 1964... už zápis nadobudnutia vlastníctva

v pozemkovej knihe nebol podmienkou prevodu vlastníctva, ale mal len deklaratórny

význam... navrhovateľom žiadané nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu dňom

nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia... zo dňa 28. 6. 1963, ktoré nadobudlo

právoplatnosť 15. 8. 1963...

Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa skutočnosti, že vodné dielo Rybníky

„nebolo postavené v súlade s vodoprávnym povolením“... tieto súd nezobral do úvahy,

pretože v preskúmavacom konaní v danej veci nebolo možné posudzovať zákonnosť týchto

rozhodnutí, keďže išlo o samostatné správne konania...

V dôsledku nesplnenia jednej z... podmienok... bolo podľa názoru súdu nadbytočné

zo strany odporcu skúmať ďalšiu nasledujúcu podmienku uvedenú v ust. § 3 zákona... Preto

súd nepovažoval za potrebné ďalej skúmať, či... došlo k naplneniu niektorého reštitučného

titulu uvedeného v ust. § 3 zákona pod písm. a) až f).»

2.6 Na odvolanie sťažovateľa, v ktorom zopakoval svoje argumenty z opravného

prostriedku (pozri bod 2.4) a odkázal tiež na nálezy ústavného súdu vo veciach sp. zn.:

, a , najvyšší súd napadnutým

rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu a odkázal na jeho odôvodnenie, ku ktorému

dodal:

„Z vyššie popísaných skutkových okolností a vzhľadom na uvedené ustanovenia

zákonov a častí nálezu... č. k. zo dňa 16. 09. 2010 vyplynulo, že

v preskúmavanom prípade nebola splnená zákonná podmienka na navrátenie vlastníctva

uvedená v § 1 zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom, keďže v čase prechodu

predmetných pozemkov z predchodcu navrhovateľa na štát, tieto netvorili lesný pôdny fond

a netvorili ani poľnohospodársky pôdny fond a ani do neho nepatrili; v čase prechodu na

štát išlo o vodnú plochu.“

Rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľovmu zástupcovi doručený 17. februára

2012.

3. Proti tomuto rozsudku smeruje sťažnosť sťažovateľa doplnená neskôr ešte ďalším

podaním.

3.1 V sťažnosti proti uvedenému rozsudku sťažovateľ doslova uvádza toto (poznámky

sú doplnené ústavným súdom, pozn.):

«Žalovaný (t. j. pozemkový úrad, pozn.) sa dôsledne neriadil... hore uvedenými

článkami (myslené , a , a

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pozn.) a konal v rozpore s nimi, čím vydal zjavne

neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, prísne formalistické, účelové, čo malo zároveň za následok porušenie

mojich základných práv a slobôd.

V prvom rade chcem poukázať na tú skutočnosť, že pre účely miestnych daní podľa

, ..., chovné rybníky a vodné plochy sa zdaňujú ako

poľnohospodársky pôdny fond. Ak sa teda chovné rybníky zdaňujú ako poľnohospodársky

pôdny fond, tak ja ako reštituent nemôžem trpieť za nedokonalú legislatívu, zák. č. 307/92

8

Zb. Rybníky sú súčasťou zemského povrchu a nie sú mimo neho. Nie je tu uplatnený výklad

ratio legis.

Podľa môjho názoru Obvodný pozemkový úrad Rožňava, KS Košice a NS SR

Bratislava nesprávne vo veciach rozhodli.

Reštitučné zákony rešpektovali zmiernenie majetkových a iných krívd z obdobia od

25. 02. 1948 do 01. 01. 1990, čo bolo vyjadrené aj o dobe neslobody...

Vlastným zákonom komunistického režimu bola aj Československej republiky

č. , ktorá umožňovala vyvlastnenie iba na základe zákona a nie na základe

vládneho nariadenia.

K prechodu vlastníckeho práva na štát v danej veci došlo na základe vládneho

nariadenia č. 15/1959... Z uvedeného vyplýva, že vládne nariadenie č. 15/59 Zb. bolo

vydané v rozpore s platnou ČSR. Komunistický režim rozširovanie socialistického

vlastníctva zoštátnením majetku aj v tomto prípade vykonal porušením ľudských práv

a vlastnej svojej .

Z uvedeného je zrejmé, že vládnym nariadením č. 15/59 Zb. sa priamo porušovali

ľudské práva alebo sa ním obchádzali právne predpisy a po ich porušení a obídení ich

legalizovali nezákonnými správnymi rozhodnutiami, ktoré označili nezákonne aj pečiatkou

právoplatnosti a vykonateľnosti.

Môj reštitučný nárok je opodstatnený v zmysle §§ 1 písm. a, 3 ods. 1 písm. m, n,

o, , lebo podľa tohto zákona sa vlastnícke právo vracia k pozemkom,

ktoré tvoria poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria a navrátenie vlastníctva

k pozemkom nebolo vydané podľa osobitných predpisov.

Podľa § 2 ods. 1 vlád. nar. č. 15/59 Zb. sa toto nariadenie vzťahovalo na veci, ktoré

boli vo vlastníctve fyzických osôb a ich celkom alebo prevažne užívali organizácie

socialistického sektora na plnenie svojich úloh a to na základe nájomného alebo iného

právneho pomeru vzniknutého pred začiatkom účinnosti toho nariadenia t. j. pred dátumom

25. 03. 1959. Teda najprv štát niečo urobil a potom to dodatočne legalizoval.

Zo správneho spisu a teda už aj súdneho spisu nebolo preukázané, že by socialistická

organizácia Štátne rybárstvo n. p. Stupava, ktorej nehnuteľnosti boli štátom dané do správy

rozhodnutím... zo dňa 28. 06. 1963... mala s vlastníkmi nehnuteľnosti... teda mojím právnym

predchodcom nájomné zmluvy na poľnohospodársku pôdu, resp. že by socialistická

organizácia užívala túto nehnuteľnosť prípadne na základe iného právneho pomeru

vzniknutého pred 25. 03. 1959...

Zo spisov nie je preukázaný nájomný vzťah alebo iný právny pomer a nie je

preukázaný pokus o odkupovanie nehnuteľností v zmysle § 4 vlád. nar. 15/59 Zb. § 7 ods. 1

vyhl. č. 88/59 Ú. I.

Zo spisov nie je preukázané, že by po prechode najatej veci bolo rozhodované

o náhrade v zmysle § 4 ods. 3, 5 vlád. nar. 15/59 Zb. a § 9, 10 vyhl. č. 88/59 Ú. I. ako to

bolo zistené správnym orgánom...

Rozhodnutie... zo dňa 28. 06. 1963... bolo vydané preto v rozpore s vtedy platnými

predpismi t. j. vlád. nar. 15/59 Zb. a §§ 9, 10 vyhl. č. 88/59 Ú. I., lebo bolo rozhodnuté

o prechode vlastníctva bez toho, že by existovali nájomné zmluvy alebo iný právny pomer

pred účinnosťou nariadenia a k prechodu vlastníckeho práva došlo bez náhrady. Bol

porušený princíp právneho štátu založeného na úcte k právam občanov a súdy mi neposkytli

dostatočnú súdnu ochranu a inú právnu ochranu ako to vyplýva z čl. 36 Listiny.

Sporné pozemky v r. 1954 nepochybne patrili do poľnohospodárskeho pôdneho fondu

a tieto môj právny predchodca ako aj iní reštituenti využívali. V dôsledku zatopenia

pozemkov vodným dielom – Rybníky v r. 1954 došlo k situácii, že občania obce

predávali dojnice, pretože nemali pre nich krmivo, nakoľko im pozemky boli odňaté

v rozpore s vtedy platnými predpismi. Nemohli pozemky využívať ani na produkciu zeleniny

a pod. Opätovne zdôrazňujem, že pred samotnou výstavbou vodného diela štát ani iný

štátny subjekt neuzatváral nájomné zmluvy, pozemky nevykúpil a ich nezákonne odňal.

Až v r. 1963 t. j. po 9 rokoch prostredníctvom rozhodnutia... zo dňa 28. 06. 1963...

štát „legalizoval“ zoštátnenie pôdy za porušenia základných ľudských práv. Finančný

odbor ONV Rožňava nielenže nezákonne odňal pôdu môjmu právnemu predchodcovi, ale

navyše mu odňal právo odvolať sa. Z 376 vlastníkov svoje rozhodnutie doručil len dvom

vlastníkom aj napriek tomu, že občania žili v obci a vedelo sa, kto je vlastníkom a aké sú ich

adresy. Doručovanie rozhodnutia Správneho orgánu nebolo preukázané, bolo mimo

rozumných pochybností (zrejme myslené „nebolo preukázané mimo rozumných

10

pochybností“, pozn.), a preto je potrebné vychádzať z predpokladu, že rozhodnutia neboli

doručené a preto nemôžu byť ani právoplatné.

Na základe takéhoto nezákonného rozhodnutia a nesprávne vyznačenej

právoplatnosti nemohlo dôjsť k zápisu tohto rozhodnutia do katastra nehnuteľností. Zápis

do katastra nehnuteľností mal byť Správou katastra Rožňava v r. 1997 odmietnutý, lebo už

v tom čase bol vydaný zák. č. 403/90 Zb. účinný od 01. 11. 1990...

V čase keď už platil tento reštitučný zákon Východoslovenský rybársky podnik ŠP

Michalovce podal... návrh na vklad vlastníckeho práva k poľnohospodárskym pozemkom,

ku ktorým sa domáham reštitučného nároku a to na základe rozhodnutia... zo dňa

28. 06. 1963...

Pokiaľ Správa katastra Rožňava v r. 1997 zapísala vlastnícke právo postupovala

ne, vyhl. č. 88/1959 Ú. I.

s účinnosťou od 01. 11. 1990 už správa katastra nemohla zapísať vlastnícke právo

k nehnuteľnosti na iný subjekt. Správa katastra mala rešpektovať reštitučné zákony, ktoré

zrušili predtým platné predpisy. Ak vládne a vykonávacia

vyhláška boli k 01. 11. 1990 zrušené zák. č. 403/90 Zb. zanikla účinnosť rozhodnutia ako aj

samotné rozhodnutie... zo dňa 28.06.1963... Rozhodnutie ako keby neexistovalo a preto

nemohlo byť Správou katastra zapísané. Až týmto nezákonným rozhodnutím po 16. 07. 1997

„vznikla“ povinná osoba Východoslovenský rybársky podnik v zmysle .

Z hore uvedených dôvodov je preukázané, že došlo v danej veci od r. 1954 až doteraz

k nezákonným postupom a rozhodnutiam, ktoré je potrebné napraviť.

Poukazujem ďalej na tú skutočnosť, že... Východoslovenský rybársky podnik š. p.

Michalovce... potom, čo získal vlastníctvo nezákonným zápisom na Správe katastra Rožňava

v r. 1997, odovzdal nehnuteľnosti Slovenskému pozemkovému fondu v Bratislave, ktorý

následne kúpnou zmluvou... odpredal nehnuteľnosti (dvom fyzickým osobám, pozn.). Táto

skutočnosť len preukazuje nezákonnú privatizáciu a obchádzanie, ako aj porušovanie

právnych predpisov.

Z uvedeného dôvodu zo strany orgánov štátnej moci a zo strany socialistickej

organizácie pri zoštátnení pozemku došlo k hrubému zneužitiu vtedy platných predpisov, čo

zakladá môj reštitučný nárok, lebo právne účinne nevznikla vodná plocha a pozemok je

potrebné stále považovať za poľnohospodársky pozemok patriaci do poľnohospodárskeho

pôdneho fondu.

Poukazujem na to, že aj prof. Štefanovič vo svojej knihe Pozemkové právo, umelé

a prirodzené vodné nádrže zaraďuje do charakteru druhov poľnohospodárskej pôdy.

V čase prechodu vlastníctva na štát v r. 1963 teda nešlo o vodnú plochu, ale

o poľnohospodársku pôdu, lebo prechod vlastníctva bol protiprávnym, nezákonným

porušovaním vtedy platných predpisov.

Konajúci Správny orgán a súdy nesprávne posúdili právne vec a ich rozhodnutie je

arbitrárne.

Je pravdou, že reštitučný nárok nebol uplatnený podľa zák. č. 403/90 Zb. a to

z dôvodu, že v pozemkovej knihe, v katastri nehnuteľností a na LV nikdy nebol zapísaný iný

právny subjekt, ale vlastnícke právo bolo zapísané na občanoch a teda aj na mojom

právnom predchodcovi. Z uvedeného dôvodu nebolo potrebné a možné za účinnosti tohto

zákona si uplatňovať reštitučný nárok, lebo o rozhodnutí... zo dňa 28. 06. 1963... sme

nevedeli.

V tom čase teda nebola známa povinná osoba a proti nej môj právny predchodca,

ktorý bol zapísaný ako vlastník nehnuteľností v pozemnoknižných vložkách nemohol zahájiť

reštitučné konanie. Neexistoval právny titul na reštitúciu podľa Štát

nebol zapísaný ako vlastník a Správa katastra na základe dedičských rozhodnutí zapisovala

dedičské rozhodnutia a vlastníctvo najmenej do 16. 07. 1997.

Súdy zaujali stanovisko, že v čase smrti môjho právneho predchodcu ten nebol

vlastníkom nehnuteľností a aj keď sa dedičské rozhodnutie zapísalo v katastri

a nehnuteľnosť na neho, tak takýto zápis nemožno považovať za osvedčujúci pre vlastnícke

právo môjho právneho predchodcu.

Nestotožňujem sa s takýmto právnym záverom súdov, pretože vlastnícke právo môjho

právneho predchodcu nemohlo zaniknúť zápisom nezákonného a neprávoplatného

rozhodnutia... zo dňa 28. 06. 1963...

Správny orgán ako aj prvostupňový a druhostupňový súd vydali nezákonné

rozhodnutia. Na základe vykonaných dôkazov dospeli k nesprávnym skutkovým zisteniam,

lebo takto skutkové zistenie z vykonaných dôkazov nevyplynulo. Súdy nesprávne právne vec

12

posúdili tým, že nepoužili správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistili

skutkový stav.

Predkladám nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , ktorý

vo svojom náleze zo dňa 19. 11. 2001 riešil podobnú vec reštitučného majetku, ktorý ako

najatá vec prešla do socialistického vlastníctva podľa vlád. nar. 15/59 Zb. a vyhl. č. 88/59

Ú. I. Právne závery Ústavného súdu je možné v celom rozsahu použiť aj na tento prípad,

nakoľko v tom čase existovala spoločná Československá socialistická republika a aj

reštitučné zákony boli spoločné do rozdelenia Československej republiky na samostatné

štáty.

Predkladám Ústavnému súdu aj nález ÚS SR č. a č. ,

ktoré sa zaoberali reštitučnou problematikou vodného diela Rybníky .»

3.2 Sťažovateľ v sťažnosti napokon navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1./ Základné práva občana na súdnu ochranu podľa článku

46 ods. 1 ..., Listiny... a Dohovoru... v spojení s právom na ochranu

majetku podľa , SR, Listiny... a Dodatkového

protokolu k Dohovoru... rozsudkom Najvyššieho súdu... zo dňa 25. 01. 2012 pod sp. zn.

... boli porušené.

2./ Zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... zo dňa 25. 01. 2012 pod sp. zn.

v celom rozsahu a vec vracia Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

3./ Najvyšší súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania...“

3.3 Ďalším podaním doručeným ústavnému súdu 23. apríla 2012 sťažovateľ

precizoval svoje sťažnostné námietky vo vzťahu k právoplatnosti a účinkom rozhodnutia

z 28. júna 1963 takto:

„Vždy som namietal a poukazoval na tú skutočnosť, že doručovanie rozhodnutia...

zo dňa 28. 06. 1963... nebolo zákonné, v súlade s vtedy platnými predpismi, nebolo

doručené a preto nemohla byť na ňom vyznačená doložka právoplatnosti.

Konajúci správny orgán a konajúce súdy sa s týmito námietkami vôbec nezaoberali

v odôvodneniach rozhodnutí. Neskúmali predbežne otázku právoplatnosti rozhodnutia, ako

aj tej skutočnosti, či vôbec takéto rozhodnutie aj keď bolo právoplatnosťou vyznačené bolo

možné zapísať v katastri nehnuteľnosti v roku 1997, potom čo bolo zrušené vlád. nar.

č. , vyhl. č. 88/1959 Ú. I. S touto skutočnosťou sa mali vyporiadať z úradnej

moci a nie len na námietku účastníka konania. Ide o absolútnu neplatnosť právnych úkonov,

ktorá sa má posudzovať v okamihu keď ku právnym úkonom dochádzalo.

Ďalej prejudiciálne neskúmali či terajší vlastníci nehnuteľnosti nadobudli vlastnícke

právo k prevádzaným nehnuteľnostiam zákonným spôsobom t.j. či ich právni predchodcovia

nadobudli zákonným spôsobom do vlastníctva nehnuteľnosti a či boli nositeľmi vlastníckeho

práva a či mohli vlastnícke právo platne previesť na iný subjekt.

Rímsko právna zásada nemo plus iuris ad alium transferre potest, quam ipse habet

znamená, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. Ak k predmetným nehnuteľnostiam právny

predchodca terajších vlastníkov nenadobudol zákonným spôsobom právo

k nehnuteľnostiam, tak ich ani nemohol platne previesť.

Tvrdím, že právni predchodcovia terajších vlastníkov nikdy neboli nositeľmi žiadnych

vlastníckych práv k nehnuteľnosti a teda nemali čo prevádzať. Vlastníkom nehnuteľnosti bol

stále môj právny predchodca. Neprávoplatným a nezákonným rozhodnutím... zo dňa

28. 06. 1963... môj právny predchodca nemohol byť zbavený vlastníckeho práva aj zápisom

tohto rozhodnutia do katastra nehnuteľností. Ak rozhodnutie, zápis rozhodnutia do katastra

bol nezákonný, nezákonné boli aj následné právne úkony o prevode vlastníckeho práva

k predmetným nehnuteľnostiam. Neplatnosť prvotného úkonu o prevode vlastníctva nemôže

byť zhojená ani následným prevodom vo veci na ďalšieho domnelého vlastníka. V súlade

so zákonom je nadobudnutie vlastníckeho práva od vlastníka a nie od nevlastníka.

V tejto súvislosti poukazujem aj na nález ÚS SR , kde Ústavný súd

konštatoval v podobnej veci, ale iných spoluvlastníkov nehnuteľností, že postup Najvyššieho

súdu je neprípustný, keď sa aj v dnešnej dobe stotožňuje s konaním orgánov štátnej moci

z rozhodného obdobia, teda z obdobia, keď dochádzalo k mocenskému zneužívaniu práva

totalitným režimom vo vzťahu k ľudským právam k občanom a tiež že neuznáva účel

reštitučných zákonov, ktorých zmyslom je snaha zmierniť majetkové krivdy.

Ďalej poukazujem na uznesenie ÚS SR zo dňa 10. 02. 2010, v ktorom

Ústavný súd zaujímal stanoviská k predbežnej otázke platnosti neplatnosti zmlúv,

14

neplatnosti vkladu, vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, zásady, že z nepráva nemôže

vzniknúť právo a pod. Toto ústavné rozhodnutie je možné aplikovať aj v tejto veci.“

II.

4. Ústavnému súdu bolo 7. januára 2015 doručené vyjadrenie najvyššieho súdu

k podanej sťažnosti. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení uviedol, že „v zmysle uznesenia

Ústavného súdu Slovenskej republiky , ktorým bola sťažnosť

prijatá na ďalšie konanie, sa mal najvyšší súd vyjadriť k skutočnosti, že

rozsudky (krajského ako i najvyššieho súdu) sa nijako nevyrovnávajú s otázkou, aký vplyv

by mala prípadná protiprávnosť vodoprávneho povolenia z roku 1954 na reštitučný nárok

sťažovateľa. Je totiž zrejmé, že zmeny kultúry sporných pozemkov z pasienkov, ktoré by do

poľnohospodárskeho pôdneho fondu patrili, na vodnú plochu, ktorá do poľnohospodárskeho

pôdneho fondu zrejme nepatrí, je práve dôsledkom uvedeného vodoprávneho povolenia. Je

preto potrebné zdôrazniť, či by ústavokonformná interpretácia nevyžadovala posudzovať

obe rozhodnutia (vodoprávne povolenie a rozhodnutie z 28. júna 1963) ako jeden logický

celok, ktorý spôsobil, že pôvodne súkromná poľnohospodárska pôda sa (podľa okolností

protiprávne) stala štátnou vodnou plochou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje predovšetkým na účel

, ktorý spočíva v zmiernení niektorých majetkových krívd, ktoré sa

udiali v rokoch 1948 1990. Zákonodarca v zákone presne vymedzil, aké podmienky musí

oprávnená osoba splniť, pokiaľ sa domáha navrátenia vlastníctva k pozemkom, ktoré prešli

na štát z taxatívne vymenovaných dôvodov. V prvom rade ale musí byť splnená podmienka,

že v čase prechodu nehnuteľností na štát tieto tvorili poľnohospodársky pôdny fond alebo do

neho patrili, lesný pôdny fond alebo do neho patrili ( ).

Vychádzajúc z uvedeného ustanovenia ako i ustálenej judikatúry najvyššieho súdu v danom

prípade je najvyšší súd toho názoru, že pozemkový úrad pri posudzovaní žiadosti

oprávnenej osoby skúmal, či je splnená zákonná podmienka uvedená v § 1 zákona

č. Nakoľko v čase prechodu predmetných nehnuteľností na štát (podľa

vykonaných dôkazov rozhodnutie zo dňa 28. júna 1963) tieto netvorili poľnohospodársky

pôdny fond ani do neho nepatrili a ani lesný pôdny fond, pretože tvorili vodnú plochu,

rozhodol zákonne bez skúmania platnosti vodoprávneho povolenia. Predmetné vodoprávne

povolenie nie je predmetom preskúmavania prejednávanej veci, ale predmetom je

preskúmanie rozhodnutia, na základe ktorého nehnuteľnosti prešli na štát. Ak by aj

vodoprávne rozhodnutie bolo spochybňované, treba podotknúť, že v žiadnom inom konaní

nebolo zrušené ani napadnuté. Tunajšiemu súdu v danom konaní neprináleží skúmať

rozhodnutia a dekréty štátu, ktorými bola takáto zmena povahy pozemku vykonaná.

Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť

sťažovateľa za nedôvodnú.“

5. Na výzvu ústavného súdu sa sťažovateľ k stanovisku najvyššieho súdu nevyjadril

a nezaslal ústavnému súdu repliku.

6. Na výzvu ústavného súdu sa k podanej sťažnosti vyjadril pozemkový úrad, ktorý

však v prevažnej miere zopakoval závery už uvedené v jeho rozhodnutí č. 2010/00019 1Sax

zo 17. mája 2010, ktoré ústavný súd už zhrnul v bode 2.3 tohto nálezu.

7. Sťažovateľ aj najvyšší súd súhlasili s upustením od ústneho pojednávania v konaní

pred ústavným súdom.

III.

8. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažnosť, ktorou sťažovateľ brojí proti

napadnutému rozsudku najvyššieho súdu najmä z dôvodov, že najvyšší súd neposkytol

sťažovateľovi ochranu jeho základných práv a slobôd, keď aproboval rozhodnutie správnych

orgánov, ktoré boli arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

prísne formalistické a účelové.

Východiská pre rozhodnutie ústavného súdu v sťažovateľovej veci

9. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

16

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom

na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť

Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce z medzinárodných

zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa

zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania

vyplývajúcich z , a dohovoru v súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie rešpektovalo

princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom na „osobitné

okolnosti prípadu“, posudzujúc konanie ako celok.

10. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr.

, , ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu

ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych

predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu

podľa a listiny a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

11. Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú

poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. ,

, ).

12. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných

právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany

uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr.

, ). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv

sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)

v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

13. Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež vyslovil, že slovné

spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj

potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20

ods. 1 a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. (,

, ).

14. Podľa obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych

vlastníckych oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať

(ius disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20

ods. 1 teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne

zaručuje (podobne aj čl. 1 dodatkového protokolu) realizáciu vlastníckych oprávnení

vyplývajúcich aj z . Článok 20 ods. 1 zabezpečuje

každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva

za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo

každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát,

právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v

nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť majetok)

bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia práva

vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne aj

18

trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade

s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

15. Reštitučné zákony vo všeobecnosti predstavujú právnu úpravu zmiernenia

majetkových a iných krívd z obdobia od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Je to právna

úprava, ktorá mala prispieť k zmierneniu rozsiahlych krívd, ku ktorým došlo v pomerne

dlhom období v oblasti občiansko právnych a administratívno právnych vzťahov. Reštitučné

zákony boli vydané s cieľom zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým

došlo voči vlastníkom v týchto zákonoch špecifikovanom majetku v období rokov 1948 –

1989. Uplatnenie reštitučných predpisov má za cieľ obnoviť oprávneným osobám ich

pôvodné vlastnícke vzťahy, prípadne poskytnúť náhradný pozemok alebo finančnú náhradu.

K reštitúcii dochádza na základe presne stanoveného dôvodu, ktorým boli menovite

uvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul).

Závery vo veci samej

16. Kľúčovou pre prieskum napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je skutočnosť, že

nepriznanie reštitučného nároku sťažovateľa správny orgán i všeobecné súdy odôvodnili len

tým, že parcely č. a č. v roku 1963 (teda v čase vydania rozhodnutia finančného

odboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28. júna 1963 podľa vládneho nariadenia

č. a vyhlášky č. 88/1959 Ú. I. o ich prechode na štát) už netvorili

poľnohospodársky pôdny fond ani lesný pôdny fond, pretože boli už predtým zaplavené

vodným dielom Hrhov postaveným na základe vodoprávneho povolenia Krajského

národného výboru v Košiciach zn. XI/4 739 16/2 1953 z 18. januára 1954 vydaného na

základe ustanovenia zákona čl. XXIII/1885.

17. V úvode sa však ústavný súd musí vyjadriť aj k samotnému rozhodnutiu

finančného odboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28. júna 1963 podľa vládneho

nariadenia č. a vyhlášky č. 88/1959 Ú. I.

18. Uvedeným rozhodnutím z 28. júna 1963 nehnuteľnosti v katastrálnom území

, medzi nimi aj parcely č. a č. , prešli podľa citovaných predpisov dňom

právoplatnosti tohto rozhodnutia do vlastníctva štátu – do správy Štátneho rybárstva n. p.

v Stupave. Rozhodnutie z 28. júna 1963 bolo vydané podľa vládneho nariadenia č. 15/1959

Zb. a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Ú. I.

19. Podľa vládneho nariadenia č. sa toto nariadenie vzťahuje

na veci, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb alebo súkromných právnických osôb, a ich

celkom, prípadne prevažne užívajú organizácie socialistického sektora na plnenie svojich

úloh, a to na základe nájomného alebo iného právneho pomeru vzniknutého pred začiatkom

účinnosti tohto nariadenia.

20. V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že vládne

o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora

bolo vydané v rozpore s vtedy platnou , podľa ktorej obmedzenie

vlastníctva a vyvlastnenie je možné vykonať iba na základe zákona (§ 9 ústavného zákona

č. – Československej republiky), a keďže citované vládne nariadenie

(teda nie zákon) bolo vydané na základe a o druhom

päťročnom pláne rozvoja národného hospodárstva Československej republiky, je už na prvý

pohľad zrejmé, že v postupoch podľa vládneho nariadenia č. išlo predovšetkým

o zoštátňovanie majetku na účely plnenia hospodárskych plánov a rozširovanie

„socialistického vlastníctva“ a vtedajšie štátne orgány v úsilí napĺňať túto „líniu“ nemali

záujem skúmať v konkrétnych prípadoch splnenie podmienok, ktoré oprávňovali rozhodnúť

príslušný orgán o prechode vlastníctva na štát.

21. Podľa čl. XII vtedy platnej bolo možné vlastníctvo obmedziť len

zákonom. V prípade vyvlastnenia (§ 9 ods. 2 vtedy platného ústavného textu) bolo možné

vyvlastniť len na základe zákona a za náhradu. Venovať náležitú pozornosť je potrebné aj

zisteniu, že rozhodnutím finančného odboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28.

júna 1963 nebola uložená finančná náhrada, keďže cena užívaných nehnuteľností

prevyšovala čiastku uvedenú v § 7 ods. 1 vyhlášky ministerstva financií č. 88/1959 U. I.

20

o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora

a o náhrade sa malo rozhodnúť podľa osobitného vykonávacieho predpisu (§ 11 vyhlášky).

22. Ústavný súd však popri už citovaných požiadavkách na citlivý prístup

k uplatňovaným reštitučným nárokom dáva do pozornosti aj o dobe

neslobody, ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a ktorý v § 1 ustanovil, že v rokoch

1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony. V tejto

súvislosti možno konštatovať, že v sťažovateľom uplatnenom reštitučnom nároku mohla byť

naplnená podmienka podľa , a bolo preto

sťažovateľovej veci zo strany konajúceho správneho orgánu a následne všeobecných súdov

potrebné venovať náležitú pozornosť (a teda aj výkladu a aplikácii

Z. z. pri zistenom skutkovom stave) a jeho reštitučný nárok posúdiť prizmou ochrany

základných práv a slobôd v spojení s nápravou krívd spôsobených totalitným režimom

v období neslobody.

23. Z vodoprávneho povolenia krajského národného výboru zn. XI/4 739 16/2 1953

z 18. januára 1954 vydaného na základe ustanovenia zákona čl. XXIII/1885 vyplýva, že na

žiadosť Správy vodných tokov a meliorácií Košice vydal Krajský národný výbor

v Košiciach 18. januára 1954 výmer, kde výrokom tohto výmeru bolo žiadateľovi udelené

vodoprávne povolenie vybudovať rybníky a k tým patriace vodné zariadenia na území obce

, a to na 30 rokov, pričom zo súvisiacej dokumentácie je zrejmé, že vodné dielo malo

byť vybudované aj na parcelách č. a č. v k. ú. . V bode 7 výroku tohto

výmeru krajský národný výbor odporučil stavebníkovi získať dohodou, alebo v rámci

osobitného pokračovania vyvlastnením tie cudzie pozemky, ktoré sú bezpodmienečne

potrebné pre vybudovanie, postavenie, zriadenie označeného vodného diela.

24. Ústavný súd sa nikde z rozhodnutia správneho orgánu v sťažovateľovej veci, ako

ani z rozhodnutí všeobecných súdov nedozvedá, na základe akého dôkazu alebo skutočnosti

dospeli tieto orgány verejnej moci k záveru, že v čase vydania rozhodnutia finančného

odboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28. júna 1963 boli nehnuteľnosti parc.

č. a č. v k. ú. súčasťou vodného diela Rybníky, resp. že v čase vydania

rozhodnutia z 28. júna 1963 už bolo vodné dielo Rybníky vybudované.

25. Z vodoprávneho povolenia krajského národného výboru zn. XI/4 739 16/2 1953

z roku 1954 z 18. januára 1954 totiž vyplýva len právo žiadateľa zrealizovať (v budúcnosti)

vodné dielo Rybníky a odporúčanie stavebníkovi získať dohodou, alebo v rámci osobitného

pokračovania vyvlastnením tie cudzie pozemky, ktoré sú bezpodmienečne potrebné pre

vybudovanie, postavenie, zriadenie označeného vodného diela. Samotným vodoprávnym

povolením Krajského národného výboru v Košiciach zn. XI/4 739 16/2 1953 z 18. januára

1954 nedošlo k prekvalifikovaniu poľnohospodárskej pôdy na vodnú plochu alebo určeniu,

že dňom právoplatnosti vodoprávneho povolenia sa v ňom uvedené nehnuteľnosti považujú

za vodnú plochu, a nie poľnohospodársku pôdu.

26. Nikde z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (ani z jemu predchádzajúcich

rozhodnutí orgánov verejnej moci) nevyplýva, že by v čase vydania rozhodnutia finančného

odboru Okresného národného výboru v Rožňave z 28. júna 1963 bolo vodné dielo Rybníky

zrealizované alebo že z iných skutočností vyplývalo, že nehnuteľnosti parc. č.

a č. v k. ú. už netvorili poľnohospodársky pôdny fond (z vodoprávneho

povolenia 18. januára 1954 vyplýva len právo zrealizovať výstavbu vodného diela Rybníky

a nie je v ňom uvedené, že by vodné dielo už bolo v procese realizácie).

27. Ak teda najvyšší súd (a pred ním krajský súd a správny orgán) (i) dospel

k záveru, že v čase prechodu predmetných pozemkov na štát (dňom 15. augusta 1963, keď

nadobudlo rozhodnutie finančného odboru Okresného národného výboru v Rožňave

z 28. júna 1963 právoplatnosť) tieto netvorili poľnohospodársky pôdny fond ani do neho

nepatrili, tobôž netvorili lesný pôdny fond, pretože ku dňu prechodu tu išlo o vodnú plochu,

a nie o poľnohospodársku pôdu z dôvodu, že pozemky boli už od roku 1954 v užívaní

organizácie socialistického sektora a stali sa súčasťou vodného diela, pričom (ii) tento záver

vyvodzoval výlučne na základe vodoprávneho povolenia Krajského národného výboru

v Košiciach zn. XI/4 739 16/2 1953 z 18. januára 1954, ústavný súd hodnotí tento záver

ako nepodložený až svojvoľný, keďže z vodoprávneho povolenia z 18. januára 1954

22

nevyplýva, že by sa dňom jeho vydania poľnohospodárske pozemky stávali vodnou plochou

(ako už ústavný súd uviedol, vodoprávne povolenie z 18. januára 1954 upravuje iba právo

vybudovať vodné dielo v budúcnosti na určených pozemkoch).

28. Ústavný súd ďalej v tejto súvislosti však dopĺňa, že aj keby orgány verejnej moci

vo svojich rozhodnutiach poukázali na skutočnosť alebo dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že

v čase vydania rozhodnutia z 28. júna 1963 už boli predmetné pozemky v sťažovateľovej

veci zaplavené alebo boli súčasťou vodného diela, bolo by potrebné sa vysporiadať

s otázkou, či takéto zaplavenia alebo uskutočnenie vodného diela na týchto pozemkoch bolo

v súlade s vtedy platným právnym poriadkom (teda či došlo k dohode s vlastníkom

pozemkov, resp. k vyvlastneniu podľa vtedy platných právnych predpisov, keďže

vodoprávne povolenie Krajského národného výboru v Košiciach zn. XI/4 739 16/2 1953

z 18. januára 1954 nerieši vzťahy stavebníka a vlastníkov pozemkov, na ktorých malo byť

vodné dielo vybudované), keďže takéto zistenie má nepochybne vplyv na ustálenie

reštitučného nároku sťažovateľa a výklad a , a teda

zmiernenie krívd tých, ktorí trpia v dôsledku zásahov štátnych orgánov z obdobia neslobody

namierených proti vlastníctvu, resp. v širšom proti ľudských právam a slobodám.

29. Z uvedeného pohľadu je podľa názoru ústavného súdu prirodzenou požiadavkou

kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných

nárokoch oprávnených osôb, aby riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu

pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do

úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa

vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci. Rozhodne

však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať na

vrub oprávnenej osoby (porov. ).

30. V rozpore s uvedenými postulátmi, ktoré podľa názoru ústavného súdu musia byť

pri rozhodovaní v reštitučných veciach uplatňované, závery najvyššieho súdu, v ktorých

absentuje hlbšia úvaha o postupoch orgánov štátu v dobe neslobody vo veci výstavby

vodného diela a zmene poľnohospodárskej pôdy označenej sťažovateľom na vodnú plochu,

svedčia o jeho neústretovom formalistickom prístupe, ktorý protirečí materiálnemu

chápaniu právneho štátu, je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany

súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou.

31. Keďže napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sa týka jednak spravodlivého

súdneho konania (súdnej ochrany), ako aj ochrany vlastníctva, ústavný súd rozhodol,

zohľadniac už pertraktované závery, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu

sťažovateľových základných práv podľa a , základných práv

podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu.

IV.

32. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľovi, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho

právnym zastupovaním právnym zástupcom advokátom JUDr. Jurajom Füzerom v konaní

pred ústavným súdom (bod 3 výroku).

33. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z § 1 ods. 3,

§ 11 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

34. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony

právnej služby v roku 2012 (prevzatie a príprava právneho zastúpenia, podanie sťažnosti

a doplnenie sťažnosti).

35. Podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky bola v 1. polroku roka 2011 (§ 1

ods. 3 vyhlášky) priemerná mesačná mzda v národnom hospodárstve Slovenskej republiky

vo výške 763 eur (z toho jedna šestina v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 127,17

eur a jedna stotina v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky sa rovná sume 7,63 eura).

24

36. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony

právnej služby v roku 2012 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky v sume 381,51 eur (3 x 127,17

eur) a 3 x režijný paušál v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky spolu v sume 22,89 eur (3 x 7,63

eur). Podľa zoznamu daňových subjektov registrovaných pre daň z pridanej hodnoty (ďalej

len „DPH“) Finančnej správy Slovenskej republiky je právny zástupca subjektom

registrovaným pre DPH (IČ DPH SK1024198549). Ústavný súd priznal sťažovateľovi

úhradu trov právneho zastúpenia spolu v sume 485,28 eur (404,40 eur + 20 % DPH).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2015