Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 185/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2010 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť H. H., H., a J. P., H., zastúpených advokátom JUDr. J. F., T., pre

namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd a

právom na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. zo 17. februára 2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo H. H. a J. P. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd a právo

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžo

247/2009 zo 17. februára 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. februára 2010 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť H. H. a J. P. trovy

konania v sume 272,04 € (slovom dvestosedemdesiatdva eur a štyri centy) do dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. J. F., T.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -12

z 12. mája 2010 prijal na ďalšie konanie sťažnosť H. H., H., a J. P., H. (ďalej len

„sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. J. F., T., pre namietané porušenie ich

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení so základným právom vlastniť majetok

podľa a podľa listiny a právom na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 17. februára 2010.

Sťažovateľky vo svojej sťažnosti uviedli:

„... Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 24. 04. 2009 pod sp. zn.

potvrdil rozhodnutie odporcu Obvodného pozemkového úradu R. zo dňa 20. 10. 2008 č. sp.

2008/00096, ev. č. 2008/001874 a účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v danej veci mohla náprava majetkových krívd

spôsobených odňatím vlastníckeho práva podľa Vládneho nariadenia č. nastať

iba podľa o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd a my

sme si tento reštitučný nárok alebo moji právni predchodcovia neuplatnili, preto nám právo

zaniklo. Reštitučný nárok v zmysle o navrátení vlastníctva k

pozemkom neprichádza v úvahu, lebo nedošlo k vyvlastňovaciemu rozhodnutiu, ale iba

k zoštátneniu predmetného nehnuteľného majetku rozhodnutím bývalého finančného odboru

ONV v R., zo dňa 28. 06. 1963, ktoré nadobudlo právoplatnosť 15. 08. 1963 na základe

Vládneho nariadenia č. a vyhl. č. 88/1959 Úradného vestníka

o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického

sektoru. Pretože predmetné pozemky neprešli na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku

reštitučných titulov uvedených v nebolo možné nášmu opravnému

prostriedku vyhovieť.

Proti tomuto rozsudku sme podali odvolanie. ...

NS SR rozsudkom zo dňa 17. 02. 2010 pod sp. zn. potvrdil rozsudok

KS Košice zo dňa 24. 04. 2009 pod sp. zn. a nepriznal nám náhradu trov

odvolacieho konania. ...

S takýmto postupom žalovaného nemôžeme súhlasiť a sme toho názoru, že naša

záležitosť nebola prejednaná spravodlivo a bolo porušené taktiež naše právo na ochranu

majetku. ...

Žalovaný sa dôsledne neriadil týmito horeuvedenými článkami a konal v rozpore

s nimi, čím vydal zjavne neodôvodnené a arbitrárne rozhodnutie z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, čo malo zároveň za následok porušenie našich

základných práv a slobôd.“

Na základe uvedeného sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 17. februára 2010 porušil ich základné

právo na súdnu ochranu podľa a podľa listiny a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základným právom

vlastniť majetok podľa a podľa listiny a právom na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, aby zrušil predmetné rozhodnutie a vrátil vec

na ďalšie konanie a prikázal najvyššiemu súdu zaplatiť im náhradu trov právneho

zastúpenia v sume po 136,02 € pre každú sťažovateľku.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 29. júna 2010 podaním č. k.

KP 4/2010-48 vyjadril najvyšší súd, z vyjadrenia ktorého vyplýva:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky trvá na svojom právnom závere, ktorý vyslovil

v rozsudku, ktorý je predmetom ústavnej sťažnosti, že v danom prípade z dôvodov

uvedených v časti odôvodnenia tohto rozsudku odvolanie navrhovateliek nebolo dôvodné.

Napadnutý rozsudok krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval za vecne

správny a v súlade so zákonom, a preto ho potvrdil

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné zdôrazniť, že v

prejednávanej veci vychádzal ako odvolací súd zo skutkových zistení vyplývajúcich z

predloženého spisového materiálu súdu prvého stupňa, ktorého súčasť tvoril

administratívny spis, na základe ktorých mal preukázané, že odporca preskúmavaným

rozhodnutím zo dňa 20. októbra 2008 č 2008/00096, ev. č 2008/001874 rozhodol tak, že J.

K., právna predchodkyňa navrhovateliek- sťažovateliek, nespĺňa zákonné podmienky

uvedené v § 3 zákona reštitučného zákona, a preto jej nemožno navrátiť vlastníctvo k

pozemkom v kat. úz. H. a zároveň jej nepriznal právo na náhradu za žiadané pozemky. Z

odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správny orgán v danej veci zameral pozornosť

predovšetkým na splnenie zákonných podmienok reštitučného zákona na navrátenie

vlastníckeho práva k žiadaným pozemkom, pretože v reštitučnom zákone sú spôsoby

prechodu vlastníctva k nehnuteľnosti na štát taxatívne, čo znamená, že rozšírenie ich

rozsahu je neprípustné, z ktorých dôvodov nebolo možné prisvedčiť tvrdeniu navrhovateliek,

že v prípade uplatneného reštitučného nároku prešlo vlastníctvo právneho predchodcu

oprávnenej osoby na štát v dôsledku niektorého zo zákonných dôvodov ustanovených v § 3,

pretože na základe skutkových zistení bolo v danej veci preukázané, že pozemky prešli do

vlastníctva československého štátu- správy Š., n. p. v S. rozhodnutím ONV finančný odbor

v R. č. Fín 88/ev.l9/H/1962máj zo dňa 28.6.1963 podľa vládneho nariadenia č.

a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Ú.v., ktorý dôsledok prechodu na štát bol reštitučným dôvodom

o zmiernenie niektorých majetkových

krívd v znení neskorších predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky súčasne dáva do pozornosti, že podľa § 250i

je pre súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, pričom

dokazovanie sa nevykonáva a súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie

napadnutého rozhodnutia. Súd teda môže vykonať dôkaz, ktorý by mohol obsahovať zistenie

významné pre rozhodnutie o zákonností rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu,

alebo by slúžil na overenie toho, aký bol skutkový stav v čase rozhodovania správneho

orgánu alebo v priebehu konania, v ktorom malo dôjsť k porušeniu zákonnosti v postupe

správneho orgánu. Súčasne poukazuje na to, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je

nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť rozhodnutí

a postupov správnych orgánov, t. j. či orgány verejnej správy pri riešení konkrétnych

otázok, vymedzených opravným prostriedkom proti rozhodnutiu správneho orgánu,

rešpektovali príslušné hmotnoprávne alebo procesné predpisy, ktorou zásadou sa správny

súd spravuje pri prejednávaní a rozhodovaní veci a súčasne pri prieskume je viazaný

dôvodmi uvedenými v opravnom prostriedku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, oprávnený preskúmať zákonnosť

rozhodnutia súdu prvého stupňa v rozsahu odvolacích dôvodov, postupujúc v intenciách

citovaných právnych noriem sa v rámci preskúmavania rozsudku krajského súdu

napadnutého odvolaním, oboznámil s celým spisovým materiálom súdu prvého stupňa

a v rámci preskúmavacieho procesu súčasne aj s celým administratívnym spisom

žalovaného správneho orgánu a vzhľadom k tomu, že zo skutkových okolností aj podľa

názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci vyplynul právny záver, že

v danom prípade neboli splnené zákonné podmienky na navrátenie vlastníctva podľa

reštitučného zákona ustanovené v § 3 ods. 1,2,3, pretože žiadané pozemky v rozhodnej dobe

prešli do vlastníctva československého štátu - správy Š., n.p. v S. rozhodnutím ONV

finančný odbor v R. č. Fin 88/ev. 19/H/1962máj zo dňa 28.6.1963 podľa vládneho

nariadenia č. 15/1959 2b. a § 11 vyhlášky č. 88/1959 Ú.v., ktorý dôsledok prechodu

vlastníctva na štát alebo inú právnickú osobu reštitučný zákon neustanovuje ako zákonnú

podmienku pre navrátenie vlastníctva, a preto odvolaniu navrhovateliek nevyhovel.

Súčasne Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že z tvrdení

navrhovateliek uvedených v ich ústavnej sťažnosti, a to, že rozhodnutie FO ONV R. zo dňa

28.6.1963 č. Fin.88/ev, 19/H1962máj bolo vydané v rozpore vtedy platnými predpismi t. j.

vlád. nar. a §,10 vyhl. č. 88/59 U. L, vyplýva, že k prechodu vlastníctva

žiadaných nehnuteľností na štát v rozhodnej dobe prešlo v dôsledku, ktorý bol samostatným

reštitučným dôvodom pre navrátenie vlastníctva podľa o zmiernenie

niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov, podľa ktorého bolo možné

posudzovať splnenie zákonných podmienok prechodu vlastníctva na štát, a teda splnenie

podmienok pre navrátenie vlastníctva a tým odstrániť resp. napraviť majetkovú krivdu,

spôsobenú právnemu predchodcovi oprávnenej osoby mocenským zásahom Štátu

v rozhodnej dobe. Vzhľadom k tomu však, že reštitučný zákon taxatívne vymedzuje dôsledky

prechodu na štát alebo inú právnickú osobu v ustanovení § 3, za preukázania ktorých je

možné oprávnenej osobe navrátiť vlastníctvo a dôsledok prechodu na základe vl. nar.

č. reštitučný zákon neustanovuje, nebolo možné v preskúmavanej veci žiadosti

oprávnenej osoby vyhovieť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň je toho názoru, že rozhodnutím správneho

orgánu, ako aj súdov v preskúmavanej veci nie je dotknuté právo navrhovateliek sa

domáhať ochrany svojho vlastníctva k žiadaným nehnuteľnostiam v inom a to

občianskoprávnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť

sťažovateliek za nedôvodnú a navrhuje, aby Ústavný súd Slovenskej republiky ich sťažnosti

nevyhovel. ...“

Najvyšší súd v podaní z 29. júna 2010 a právny zástupca sťažovateliek v sťažnosti

z 12. apríla 2010 uviedli, že netrvajú na ústnom pojednávaní vo veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych

veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásadne

preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. ).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Predmetom námietok sťažovateliek je porušenie ich označených základných práv

a slobôd zaručených a práv zaručených medzinárodnými záväzkami (podľa listiny

a dodatkového protokolu), a to základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie a základného práva vlastniť majetok rozhodnutím najvyššieho

súdu, ktorým preskúmaval rozhodnutia orgánov verejnej moci vo veci navrátenia

vlastníctva k nehnuteľnostiam.

K úlohám právneho štátu patrí vytvorenie právnych a faktických garancií

uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd občanov. Ak je na uplatnenie alebo

ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom

verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní

dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd.

Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva

alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania

a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné

požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní

predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná

zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkých zákonom vytvorených prostriedkov na

dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tomto smere osobitne

pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom

sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú vymedzené

zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového základu, prijať rozhodnutie (,

, obdobne aj , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

ochrany sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha, poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

ods. 4 v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov

vzhľadom na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom

na povinnosť Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodne záväzky vyplývajúce

z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr.

) zahŕňa zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého

súdneho konania vyplývajúcich z , a dohovoru v súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Otázku, či konanie

rešpektovalo princípy uvedené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, posudzuje ESĽP so zreteľom

na „osobitné okolnosti prípadu“ posudzujúc konanie ako celok.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

, ). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu

predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom

predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie ustanovení príslušných právnych

predpisov musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu

podľa čl. (36 ods. 1 listiny) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Všeobecný súd musí vychádzať z toho, že súdy majú

poskytovať v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. ,

, ).

Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych

predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným

právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. ,

). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž

podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej)

v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti taktiež vyslovil, že slovné

spojenie „právo na ochranu“, ktoré je použité aj v , implikuje v sebe aj

potrebu minimálnych garancií procesnej povahy, ktoré sú ustanovené priamo v čl. 20 ods.

I a ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a nasl. (,

, ).

Podľa obsah vlastníctva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych

oprávnení, medzi ktoré patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius

disponendi), teda oprávnenie vlastníka určovať ďalší právny osud veci. Citovaný čl. 20

ods. 1 teda nielenže ustanovuje, že každý má právo vlastniť majetok, ale súčasne

zaručuje (podobne aj čl. 1 dodatkového protokolu) realizáciu vlastníckych oprávnení

vyplývajúcich aj z . Článok 20 ods. 1 zabezpečuje

každému rovnaké zákonné predpoklady a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva

za podmienok, ktoré sú upravené v ústave alebo v ďalších zákonoch. Vlastnícke právo

každej osoby má rovnaký zákonný obsah a požíva ochranu bez ohľadu na to, či ide o štát,

právnickú osobu, obec alebo fyzickú osobu. Z formulácie obsiahnutej v

nemožno však odvodzovať ústavné právo získať vec do svojho vlastníctva (vlastniť

majetok) bez dodržania predpokladov, ktoré sú na tento účel upravené zákonmi. Funkcia

práva vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa vlastníkovi poskytla a súčasne

aj trvale garantovala právna istota, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade

s platnými zákonmi, nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu.

Reštitučné zákony vo všeobecnosti predstavujú právnu úpravu zmiernenia

majetkových a iných krívd z obdobia od 25. februára 1948 do 1. januára 1990. Je to právna

úprava, ktorá mala prispieť k zmierneniu rozsiahlych krívd, ku ktorým došlo v pomerne

dlhom období v oblasti občiansko-právnych a administratívno-právnych vzťahov.

Reštitučné zákony boli vydané s cieľom zmierniť následky niektorých majetkových krívd,

ku ktorým došlo voči vlastníkom v týchto zákonoch špecifikovanom majetku v období

rokov 1948 – 1989. Uplatnenie reštitučných predpisov má za cieľ obnoviť oprávneným

osobám ich pôvodné vlastnícke vzťahy, prípadne poskytnúť náhradný pozemok alebo

finančnú náhradu. K reštitúcii dochádza na základe presne stanoveného dôvodu, ktorým boli

menovite uvedené prípady straty vlastníctva majetku (reštitučný titul).

Z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že sa pri rozhodovaní

v predmetnej veci neriadil citovanými princípmi a podľa názoru ústavného súdu boli postup

a rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. februára 2010 založené

na príliš formalistickom výklade práva a posúdení skutkových okolností prípadu v rozpore

s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany súdnej moci.

V tomto kontexte považoval ústavný súd za relevantné, že najvyšší súd sa bližšie

nezaoberal tvrdením sťažovateliek, že predmetné pozemky boli užívané organizáciou

socialistického sektora bez existencie nájomnej zmluvy, resp. bez existencie iného právneho

dôvodu. Najvyšší súd sa taktiež rozumne nevysporiadal s tvrdením sťažovateliek, že

k odňatiu pozemkov došlo bez vyplatenia náhrady, a napokon tiež dostatočne neskúmal, či

k odňatiu vlastníctva právnymi predchodcami sťažovateliek došlo podľa vtedy platnej

právnej úpravy.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že vládne

o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami socialistického sektora

(ďalej len „vládne “) bolo vydané v rozpore s vtedy platnou

, podľa ktorej obmedzenie vlastníctva a vyvlastnenie je možné vykonať iba na

základe zákona ( ústavného – Československej

republiky), a keďže citované vládne nariadenie (teda nie zákon) bolo vydané na základe

a o druhom päťročnom pláne rozvoja národného

hospodárstva Československej republiky, je už na prvý pohľad zrejmé, že v postupoch

podľa vládneho nariadenia č. išlo predovšetkým o zoštátňovanie majetku na

účely plnenia hospodárskych plánov a rozširovanie „socialistického vlastníctva“ a vtedajšie

štátne orgány v úsilí napĺňať túto „líniu“ nemali záujem skúmať v konkrétnych prípadoch

splnenie podmienok, ktoré oprávňovalo rozhodnúť príslušný orgán o prechode vlastníctva

na štát.

Podľa čl. XII vtedy platnej bolo možné vlastníctvo obmedziť len

zákonom. V prípade vyvlastnenia (§ 9 ods. 2 vtedy platného ústavného textu) bolo možné

vyvlastniť len na základe zákona a za náhradu. Najvyšší súd nevenoval náležitú pozornosť

zisteniu, že na bývalom Štátnom notárstve v R. nebola v súvislosti so súdne

preskúmavaným rozhodnutím bývalého finančného odboru ONV v R. (ďalej len „ONV“) č.

Fin 88/Ev.19/H/1962máj z 28. júna 1963 uložená finančná náhrada, keďže cena užívaných

nehnuteľností prevyšovala čiastku uvedenú v § 7 ods. 1 vyhlášky ministerstva financií č.

88/1959 U. v. o opatreniach týkajúcich sa niektorých vecí užívaných organizáciami

socialistického sektora a o náhrade sa malo rozhodnúť podľa osobitného vykonávacieho

predpisu (§ 11 vyhlášky). Ústavný súd okrem toho musí konštatovať, že celkom

nedôveryhodne pôsobí aj samotné rozhodnutie ONV, ktorým bol právny predchodca

sťažovateliek zbavený vlastníctva predmetnej nehnuteľnosti a o ktoré sa pri rozhodovaní o

reštitučných nárokoch sťažovateliek (ich právnych predchodcov) ako o kľúčový dokument

oprel pozemkový úrad i vo veci konajúce všeobecné súdy.

Najvyšší súd (a rovnako tak aj pred ním vo veci konajúci pozemkový úrad a krajský

súd) opreli svoje rozhodnutia o záver, že v danom prípade došlo k prechodu vlastníctva

predmetného pozemku z právneho predchodcu sťažovateliek na štát podľa vládneho

nariadenia č. a tento reštitučný titul bolo možné uplatniť iba a výlučne podľa

o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd. Dôsledky,

ktoré pre tento prípad z uvedeného záveru vyplynuli, možno označiť aj za ex post

uskutočnenú aprobáciu postupu vtedajších štátnych orgánov.

Ústavný súd však popri už citovaných požiadavkách na citlivý prístup

k uplatňovaným reštitučným nárokom dáva do pozornosti aj o dobe

neslobody, ktorý je súčasťou nášho právneho poriadku a ktorý v § 1 ustanovil, že v rokoch

1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony.

Z uvedeného pohľadu je podľa názoru ústavného súdu prirodzenou požiadavkou

kladenou na všeobecné súdy a iné orgány verejnej moci, ktoré rozhodujú o reštitučných

nárokoch oprávnených osôb, aby riadiac sa zásadami materiálneho právneho štátu

pristupovali k interpretácii reštitučných zákonov s určitou veľkorysosťou a naopak, brali do

úvahy pre minulý režim príznačné nedostatky vtedajšej legislatívy, najmä však často sa

vyskytujúcu svojvôľu vtedajších štátnych a iných orgánov pri uplatňovaní moci. Rozhodne

však pri dôslednej individualizácii každého prípadu nemožno uvedené nedostatky pričítať

na vrub oprávnenej osoby.

Najvyšší súd predovšetkým nevyváženým spôsobom akcentoval jeden z ústavných

princípov (princíp právnej istoty), keď v odôvodnení svojho rozhodnutia (a rovnako tak aj

vo vyjadrení najvyššieho súdu) opakovane argumentoval, že nie je možné spochybňovať

právoplatné rozhodnutie správneho orgánu opatrené doložkou právoplatnosti, preto všetky

námietky sťažovateliek v tomto smere považuje za nedôveryhodné a tendenčné.

Podľa vládneho nariadenia č. sa toto nariadenie vzťahuje na

veci, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb alebo súkromných právnických osôb, a ich

celkom, prípadne prevažne užívajú organizácie socialistického sektora na plnenie svojich

úloh, a to na základe nájomného alebo iného právneho pomeru vzniknutého pred začiatkom

účinnosti tohto nariadenia.

Napriek tomu, že posúdenie uvedených námietok sťažovateliek nebolo

v okolnostiach prípadu samoúčelné, pretože úzko súviselo s meritom veci, t. j. posúdením

reštitučného nároku sťažovateliek podľa o navrátení vlastníctva

k pozemkom a o zmene a doplnení

Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), najvyšší súd (ani pred ním konajúci

pozemkový úrad a krajský súd) sa nimi buď vôbec nezaoberal (otázka užívania), alebo ich

(otázka doručenia rozhodnutia ONV) označil za nepreukázané a vyvracal ich.

Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. )

uviedol, že v špecifických okolnostiach prípadu záver o naplnení podmienok konania, napr.

doručenie rozhodnutia správneho orgánu musí byť preukázané mimo „rozumných

pochybností“. Pokiaľ všeobecný súd nemá preukázaný záver, že došlo k doručeniu

správneho rozhodnutia mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že

rozhodnutia doručené neboli.

V rozpore s uvedenými postulátmi, ktoré podľa názoru ústavného súdu musia byť pri

rozhodovaní v reštitučných veciach uplatňované, závery najvyššieho súdu, v ktorých

celkom prevážil názor o nespochybniteľnosti rozhodnutí orgánov štátu v dobe neslobody,

svedčia o jeho neústretovom formalistickom prístupe, ktorý protirečí materiálnemu

chápaniu právneho štátu, je v rozpore s požiadavkou materiálnej ochrany práv zo strany

súdnej moci a v konečnom dôsledku hrozí prípadnou ďalšou krivdou.

Bez ďalšieho dokazovania vedeného orgánmi verejnej moci nemožno považovať za

preukázaný okrem ďalších rozumných pochybností priebeh a výsledok konania, pokiaľ ide

o prechod vlastníckeho práva na štát podľa nariadenia vlády č. týkajúceho sa

veci sťažovateliek. Samozrejme, že sa v takomto postupe musia vyvarovať svojvôle

(arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy () musia založiť

na racionálnej argumentácii a v prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti ustanovení

právnych predpisov môžu uprednostniť výklad ratio legis pred doslovným gramatickým

výkladom, čo však nebolo v danom prípade zo strany najvyššieho súdu naplnené.

Ústavný súd sa pri rozhodovaní opieral aj o svoju judikatúru v týchto veciach

( a ) a stotožnil sa aj názormi Ústavného súdu Českej

republiky v podobných veciach, ktoré vznikli v časoch spoločného právneho poriadku

(nálezy sp. zn . z 18. januára 1996 a sp. zn. zo 6. novembra

1996).

V tomto smere sa odôvodnenie najvyššieho súdu javí ako zjavne neodôvodnené

a arbitrárne, a preto ústavný súd nemohol akceptovať ani jeho vyjadrenie k sťažnosti.

Vzhľadom na už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. zo 17. februára 2010 bolo porušené základné právo

sťažovateliek na súdnu ochranu podľa a podľa listiny

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základným

právom vlastniť majetok podľa a podľa listiny a právom na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu základného práva

sťažovateliek na súdnu ochranu podľa a podľa listiny

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základným

právom vlastniť majetok podľa a podľa listiny a právom na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd zrušil rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. februára 2010 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (bod 2 výroku nálezu).

V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Pri opätovnom

rozhodovaní o dovolaní sťažovateliek bude jeho úlohou riadne a zrozumiteľne sa

vysporiadať s ich všetkým námietkami v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení

rozhodnutia, ktoré smerovali k podstate prechodu vlastníctva ich právnych predchodcov,

existencii nájomnej zmluvy, resp. otázkam súvisiacim s náhradou za odňatie vlastníctva

podľa vládneho nariadenia č.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. F.

Právny zástupca sťažovateliek si v sťažnosti z 12. apríla 2010 uplatnil trovy konania po

136,02 € za zastupovanie každej sťažovateľky vrátane DPH.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je priemerná mesačná mzda

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2009 v sume 721,40 €.

Právnemu zástupcovi sťažovateľov vznikol podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov nárok na náhradu trov právneho zastúpenia

za dva úkony právnej služby u dvoch sťažovateľov. Ústavný súd priznal sťažovateľkám

( ) náhradu trov konania v sume uplatnenej právnym

zástupcom sťažovateliek 272,04 € z dôvodu trov právneho zastúpenia vzhľadom na to, že

podľa je ústavný súd viazaný návrhom na začatie

konania a priznanie trov právneho zastúpenia v tejto výške nie je v rozpore s vyhláškou

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Ústavný súd

vyslovil povinnosť najvyššieho súdu uhradiť trovy právneho zastúpenia právnemu

zástupcovi sťažovateliek (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010