Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 407/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. februára 2011

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra

Brňáka v konaní o sťažnosti H. H., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., Advokátska

kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.

20 ods. 1 , a Listiny základných práv

a slobôd a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní

vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo H. H. podľa ,

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo

190/2009 zo 17. augusta 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. augusta 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť H. H. trovy konania

v sume 149,23 € (slovom stoštyridsaťdeväť eur a dvadsaťtri centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. J. F. v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra

2010 doručená sťažnosť H. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie

v úvodnej časti označených základných práv v konaní pred všeobecnými správnymi súdmi

najmä rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 17. augusta 2010, ktorým jej nebol „uznaný“ reštitučný titul na vydanie

v návrhu špecifikovaných nehnuteľností v katastrálnom území H. podľa

Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

2. Sťažovateľka žiadala vydať nález, v ktorom ústavný súd vysloví, že

a) jej základné práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) a právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v spojení s právom na ochranu majetku podľa ,

ods. 1 listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. zo 17. augusta

2010, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 20. marca 2009, boli porušené,

b) zrušuje rozsudok najvyššieho súdu v celom rozsahu a vec mu vracia na ďalšie

konanie, a že

c) najvyšší súd je povinný zaplatiť jej trovy konania pozostávajúce z trov právneho

zastúpenia, a to v sume 149,23 € do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej

právneho zástupcu č. ..., VS ..., vedený v ...

3. Sťažovateľka namietala, že všeobecné súdy nesprávne právne posúdili jej nesporný

reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností podľa § 3 ods. 1 písm. n) zákona

č. pri absencii aspoň minimálnych štandardov na zákonný a spravodlivý

súdny proces, čím najmä najvyšší súd zasiahol do jej základných práv a slobôd tak, ako to

uviedla v podanej sťažnosti.

4. Ústavný súd sťažnosť prerokoval a uznesením č. k. -13 z 27.

októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

5. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 8. februára 2011 nechal rozhodnutie na úvahu

ústavnému súdu potom, ako tento nálezom sp. zn. zo 16. septembra 2010

už rozhodol v obdobnej veci. Na ústnom pojednávaní netrval žiaden z účastníkov konania.

6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

7. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že napadnutými

rozhodnutiami orgánov verejnej moci uvedenými v sťažnosti došlo k porušeniu základných

práv sťažovateľky.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

9. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

10. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata

základného práva na súdnu ochranu spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať

ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle

a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach

zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na

súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej

kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Zdôraznil, že ochranu

základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný

súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv

účastníkov konania chránených zákonmi (napr. – ďalej len

„OSP) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených alebo

medzinárodnou zmluvou podľa (, ).

11. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa

účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti

rozhodnutiam správnych orgánov ( a nasl. ), t. j. v konaní, v ktorom sa podaním

riadneho opravného prostriedku (odvolania) domáha ochrany svojich práv pred príslušným

súdom s plnou jurisdikciou z dôvodov, uplatnenie ktorých umožňuje procesné právo. Ak

účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v konaní

podľa III. hlavy V. časti , všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu,

v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní.

Poskytnutie tejto právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na úspech

v predmetnom konaní (mutatis mutandis ), ak každé rozhodnutie všeobecného

odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu

upravenom zákonom ( ).

12. Ústavný imperatív konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v , zaväzuje všetky orgány

verejnej moci, vrátane súdov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam

správnych orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek

činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným

právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb, rešpektujúc pritom princípy

materiálneho právneho štátu ( prvej vety ).

13. Materiálny právny štát je vystavaný, okrem iného, na dôvere občanov v právo

a právny poriadok. Podmienkou takej dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná

miera právnej istoty občanov; táto je ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu

(tvorbou práva), ale tiež činnosťou orgánov verejnej moci aplikujúcich právo, lebo najskôr

aplikáciou a interpretáciou právnych noriem sa vytvára vo verejnosti vedomie toho, čo je

a čo nie je právom. Stabilitu práva, právnu istotou jednotlivca a v končenom dôsledku tiež

mieru dôvery občanov v platné právo a v inštitúcie právneho štátu ako také preto

ovplyvňuje aj to, akým spôsobom orgány aplikujúce právo, teda predovšetkým súdy,

ktorých základnou úlohou je poskytovať ochranu právam, pristupujú k výkladu právnych

noriem aj s ohľadom na existujúcu judikatúru. Ostatne, na takom význame judikatúry je

vybudovaná aj doterajšia rozhodovacia prax ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské

práva, ktorý považuje za zákon v materiálnom zmysle aj judikatúru súdov (porov. Kruslin

v. Francúzsko z 24. apríla 1990, Mueller a spol. v. Švajčiasrsko z 24. mája 1988 a pod).

14. V žiadnom prípade nemožno akceptovať výklad, podľa ktorého netreba

rešpektovať existujúcu judikatúru k riešenému problému, alebo jej zmenu možno dosiahnuť

aj mimo procedúru ustanovenú v § 21 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov.

15. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym posúdením jej

reštitučnej veci najvyšším (ale aj krajským) súdom, konkrétne s jeho záverom, že predmetné

pozemky jej nemožno vydať, lebo tieto prešli na štát podľa vládneho nariadenia

č. a tento prechod vlastníctva nie je uvedený v ustanovení zákona

č. ako reštitučný dôvod, a to aj napriek tomu, že v inej obdobnej veci

najvyšší súd rozsudkom z 27. novembra 2009 sp. zn. (o ktorom sa ani len

nezmienil) tento reštitučný titul uznal.

16. Ústavný súd takýto postup najvyššieho súdu považuje za neprípustný nielen

z dôvodov uvedených v bodoch 12 a 13 tohto nálezu, ale najmä preto, že najvyšší súd sa aj

v dnešnej dobe stotožňuje s konaním orgánov štátnej moci z rozhodného obdobia, teda

z obdobia, keď dochádzalo k mocenskému zneužívaniu práva totalitným režimom

vo vzťahu k ľudským právam občanov, a tiež, že neuznáva účel reštitučných zákonov,

ktorých zmyslom je snaha (alebo aspoň by mala byť) demokratických orgánov verejnej

moci vrátane súdov zmierniť majetkové krivdy postihnutým osobám tak, že sa uplatní

priorita restitutio in integrum, teda požiadavky individuálnej a materiálnej spravodlivosti

vo vzťahu k vydaniu veci pred právnym formalizmom výkladu ustanovenia § 3 ods. 1

písm. m) a n) , pravda za splnenia aj ostatných podmienok pre

uplatnenie reštitučného nároku (porov. aj , na ktoré dôvody tiež odkazuje).

17. Správna je preto námietka sťažovateľky, že výklad ustanovenia § 3 zákona

č. všeobecnými súdmi treba hodnotiť výrazom zjavného a neodôvodneného,

či nespravodlivého vybočenia (excesu) zo štandardného výkladu, ktorý je v súdnej praxi

rešpektovaný (a predstavuje tým nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu), resp. je

v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.

18. Pojem ľubovôle môže mať dvojaký význam: môže ísť o ľubovôľu v zmysle

materiálnom, t. j. z hľadiska spravodlivosti a racionality (účelu) rozhodnutia vo veci, a ďalej

o ľubovôľu v postupe a obsahu rozhodnutia, v zmysle nerešpektovania alebo absencie

vopred daných pravidiel a alternatív rozhodovania.

19. Ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, mal najvyšší súd voliť ten, ktorý

vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho ktorého základného práva či slobody, resp. je

ústavne konformný. Spoločným znakom ústavného práva k právu súkromnému je, že

ústavná úprava predovšetkým ľudských práv vyžaruje nielen do pozitívnej úpravy, ale aj do

bezprostrednej realizácie súkromného práva, a to aj v rovine procesnoprávnej (súdnej).

Ochranu základným právam a slobodám sú povinné podľa svojej ústavnej funkcie (čl. 144

ods. 1 a 2 a ) poskytovať hlavne všeobecné (správne) súdy, a to bez

ohľadu na to, či tieto práva majú pôsobiť vertikálne alebo horizontálne.

20. Z uvedených dôvodov musel ústavný súd konštatovať, že záver najvyššieho súdu

vo vzťahu k reštitučnému nároku sťažovateľky bol zjavne arbitrárny, preto ním porušil jej

právo na spravodlivý proces podľa , listiny a

dohovoru.

21. Ústavný súd preto pristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

podľa a a a k vráteniu veci

tomuto súdu na ďalšie konanie ( ).

22. Tvrdeniu sťažovateľky o zásahu aj do jej vlastníckeho práva však ústavný súd

neprisvedčil, lebo , listiny a dodatkového

protokolu je spravidla chránené vlastníctvo už existujúce, a nie tvrdený reštitučný nárok

naň (porov. Malhous v. Česká republika, Gratzinger v. Česká republika, Kopecký v.

Slovenská republika ap.); preto v tejto časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

23. Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

advokátom JUDr. J. F.; sťažovateľka žiadala úhradu trov konania v sume 149,23 €.

Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľkou neprevyšovali sumu

vypočítanú podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ňou požadovanej (bod 3

výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účel právneho

zástupcu sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a

v spojení s ).

24. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011