Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 18 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (23)I. ÚS 407/2010
PDF · 172.4 KB
No categories available
I. ÚS 407/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. februára 2011
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra
Brňáka v konaní o sťažnosti H. H., H., zastúpenej advokátom JUDr. J. F., Advokátska
kancelária, T., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl.
20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 a čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práv podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní
vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 8 Sžo 190/2009 a takto
rozhodol:
1. Základné právo H. H. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo
190/2009 zo 17. augusta 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 190/2009
zo 17. augusta 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť H. H. trovy konania
v sume 149,23 € (slovom stoštyridsaťdeväť eur a dvadsaťtri centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. J. F. v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2010 doručená sťažnosť H. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
v úvodnej časti označených základných práv v konaní pred všeobecnými správnymi súdmi
najmä rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
8 Sžo 190/2009 zo 17. augusta 2010, ktorým jej nebol „uznaný“ reštitučný titul na vydanie
v návrhu špecifikovaných nehnuteľností v katastrálnom území H. podľa zákona č. 503/2003
Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z. z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“).
2. Sťažovateľka žiadala vydať nález, v ktorom ústavný súd vysloví, že
a) jej základné práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“) a právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) v spojení s právom na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11
ods. 1 listiny a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 190/2009 zo 17. augusta
2010, ktorým potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Sp 27/2008
z 20. marca 2009, boli porušené,
b) zrušuje rozsudok najvyššieho súdu v celom rozsahu a vec mu vracia na ďalšie
konanie, a že
c) najvyšší súd je povinný zaplatiť jej trovy konania pozostávajúce z trov právneho
zastúpenia, a to v sume 149,23 € do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej
právneho zástupcu č. ..., VS ..., vedený v ...
3. Sťažovateľka namietala, že všeobecné súdy nesprávne právne posúdili jej nesporný
reštitučný nárok na vydanie nehnuteľností podľa § 3 ods. 1 písm. n) zákona
č. 503/2003 Z. z. pri absencii aspoň minimálnych štandardov na zákonný a spravodlivý
súdny proces, čím najmä najvyšší súd zasiahol do jej základných práv a slobôd tak, ako to
uviedla v podanej sťažnosti.
4. Ústavný súd sťažnosť prerokoval a uznesením č. k. I. ÚS 407/2010-13 z 27.
októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.
5. Najvyšší súd vo svojom vyjadrení z 8. februára 2011 nechal rozhodnutie na úvahu
ústavnému súdu potom, ako tento nálezom sp. zn. IV. ÚS 209/2010 zo 16. septembra 2010
už rozhodol v obdobnej veci. Na ústnom pojednávaní netrval žiaden z účastníkov konania.
6. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
7. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že napadnutými
rozhodnutiami orgánov verejnej moci uvedenými v sťažnosti došlo k porušeniu základných
práv sťažovateľky.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže
zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv
a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,
obnovil stav pred porušením.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
10. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata
základného práva na súdnu ochranu spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať
ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na
súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej
kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať. Zdôraznil, že ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy, pričom ústavný
súd súdnu ochranu v konaní o sťažnosti poskytuje iba vtedy, ak porušenie procesných práv
účastníkov konania chránených zákonmi (napr. Občianskym súdnym poriadkom – ďalej len
„OSP) je súčasne aj porušením základného práva alebo slobody upravených ústavou alebo
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 11 ústavy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).
11. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa
účastníkovi konania poskytuje pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti
rozhodnutiam správnych orgánov (§ 250l a nasl. OSP), t. j. v konaní, v ktorom sa podaním
riadneho opravného prostriedku (odvolania) domáha ochrany svojich práv pred príslušným
súdom s plnou jurisdikciou z dôvodov, uplatnenie ktorých umožňuje procesné právo. Ak
účastník konania splní predpoklady ustanovené zákonom na poskytnutie ochrany v konaní
podľa III. hlavy V. časti OSP, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu,
v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní.
Poskytnutie tejto právnej ochrany však prirodzene nemožno považovať za právo na úspech
v predmetnom konaní (mutatis mutandis II. ÚS 4/94), ak každé rozhodnutie všeobecného
odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným spôsobom a v rozsahu
upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
12. Ústavný imperatív konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány
verejnej moci, vrátane súdov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam
správnych orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek
činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným
právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb, rešpektujúc pritom princípy
materiálneho právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).
13. Materiálny právny štát je vystavaný, okrem iného, na dôvere občanov v právo
a právny poriadok. Podmienkou takej dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná
miera právnej istoty občanov; táto je ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu
(tvorbou práva), ale tiež činnosťou orgánov verejnej moci aplikujúcich právo, lebo najskôr
aplikáciou a interpretáciou právnych noriem sa vytvára vo verejnosti vedomie toho, čo je
a čo nie je právom. Stabilitu práva, právnu istotou jednotlivca a v končenom dôsledku tiež
mieru dôvery občanov v platné právo a v inštitúcie právneho štátu ako také preto
ovplyvňuje aj to, akým spôsobom orgány aplikujúce právo, teda predovšetkým súdy,
ktorých základnou úlohou je poskytovať ochranu právam, pristupujú k výkladu právnych
noriem aj s ohľadom na existujúcu judikatúru. Ostatne, na takom význame judikatúry je
vybudovaná aj doterajšia rozhodovacia prax ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorý považuje za zákon v materiálnom zmysle aj judikatúru súdov (porov. Kruslin
v. Francúzsko z 24. apríla 1990, Mueller a spol. v. Švajčiasrsko z 24. mája 1988 a pod).
14. V žiadnom prípade nemožno akceptovať výklad, podľa ktorého netreba
rešpektovať existujúcu judikatúru k riešenému problému, alebo jej zmenu možno dosiahnuť
aj mimo procedúru ustanovenú v § 21 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.
15. Podstatou ústavnej sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym posúdením jej
reštitučnej veci najvyšším (ale aj krajským) súdom, konkrétne s jeho záverom, že predmetné
pozemky jej nemožno vydať, lebo tieto prešli na štát podľa vládneho nariadenia
č. 15/1959 Zb. a tento prechod vlastníctva nie je uvedený v ustanovení § 3 zákona
č. 503/2003 Z. z. ako reštitučný dôvod, a to aj napriek tomu, že v inej obdobnej veci
najvyšší súd rozsudkom z 27. novembra 2009 sp. zn. 6 Sžo 240/2008 (o ktorom sa ani len
nezmienil) tento reštitučný titul uznal.
16. Ústavný súd takýto postup najvyššieho súdu považuje za neprípustný nielen
z dôvodov uvedených v bodoch 12 a 13 tohto nálezu, ale najmä preto, že najvyšší súd sa aj
v dnešnej dobe stotožňuje s konaním orgánov štátnej moci z rozhodného obdobia, teda
z obdobia, keď dochádzalo k mocenskému zneužívaniu práva totalitným režimom
vo vzťahu k ľudským právam občanov, a tiež, že neuznáva účel reštitučných zákonov,
ktorých zmyslom je snaha (alebo aspoň by mala byť) demokratických orgánov verejnej
moci vrátane súdov zmierniť majetkové krivdy postihnutým osobám tak, že sa uplatní
priorita restitutio in integrum, teda požiadavky individuálnej a materiálnej spravodlivosti
vo vzťahu k vydaniu veci pred právnym formalizmom výkladu ustanovenia § 3 ods. 1
písm. m) a n) zákona č. 503/2003 Z. z., pravda za splnenia aj ostatných podmienok pre
uplatnenie reštitučného nároku (porov. aj IV. ÚS 209/2010, na ktoré dôvody tiež odkazuje).
17. Správna je preto námietka sťažovateľky, že výklad ustanovenia § 3 zákona
č. 503/2003 Z. z. všeobecnými súdmi treba hodnotiť výrazom zjavného a neodôvodneného,
či nespravodlivého vybočenia (excesu) zo štandardného výkladu, ktorý je v súdnej praxi
rešpektovaný (a predstavuje tým nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu), resp. je
v rozpore so všeobecne uznávanými zásadami spravodlivosti.
18. Pojem ľubovôle môže mať dvojaký význam: môže ísť o ľubovôľu v zmysle
materiálnom, t. j. z hľadiska spravodlivosti a racionality (účelu) rozhodnutia vo veci, a ďalej
o ľubovôľu v postupe a obsahu rozhodnutia, v zmysle nerešpektovania alebo absencie
vopred daných pravidiel a alternatív rozhodovania.
19. Ak je k dispozícii viac výkladov právnej normy, mal najvyšší súd voliť ten, ktorý
vôbec, resp. čo najmenej zasahuje do toho ktorého základného práva či slobody, resp. je
ústavne konformný. Spoločným znakom ústavného práva k právu súkromnému je, že
ústavná úprava predovšetkým ľudských práv vyžaruje nielen do pozitívnej úpravy, ale aj do
bezprostrednej realizácie súkromného práva, a to aj v rovine procesnoprávnej (súdnej).
Ochranu základným právam a slobodám sú povinné podľa svojej ústavnej funkcie (čl. 144
ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy) poskytovať hlavne všeobecné (správne) súdy, a to bez
ohľadu na to, či tieto práva majú pôsobiť vertikálne alebo horizontálne.
20. Z uvedených dôvodov musel ústavný súd konštatovať, že záver najvyššieho súdu
vo vzťahu k reštitučnému nároku sťažovateľky bol zjavne arbitrárny, preto ním porušil jej
právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1
dohovoru.
21. Ústavný súd preto pristúpil k zrušeniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde a k vráteniu veci
tomuto súdu na ďalšie konanie (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
22. Tvrdeniu sťažovateľky o zásahu aj do jej vlastníckeho práva však ústavný súd
neprisvedčil, lebo čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu je spravidla chránené vlastníctvo už existujúce, a nie tvrdený reštitučný nárok
naň (porov. Malhous v. Česká republika, Gratzinger v. Česká republika, Kopecký v.
Slovenská republika ap.); preto v tejto časti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.
23. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia
advokátom JUDr. J. F.; sťažovateľka žiadala úhradu trov konania v sume 149,23 €.
Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľkou neprevyšovali sumu
vypočítanú podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ňou požadovanej (bod 3
výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účel právneho
zástupcu sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. februára 2011