Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/224/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Ivany Štiftovej a JUDr. Romana Majerského v spore žalobcov: 1/ Letisko M. R. Štefánika - Airport Bratislava, a.s. (BTS), Letisko M.R. Štefánika, Bratislava, IČO: 35 884 916, zastúpeného Advokátskou kanceláriou MCL, s.r.o., Mostová 2, Bratislava, 2/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky <https://www.mindop.sk/>, Námestie Slobody 6, Bratislava, IČO: 30 416 094, proti žalovanému: T.. B. P., nar. XX.X.XXXX, C. X, O., zastúpenému P.. O. P., O.., W. XX, K., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolania žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. -1058, zo dňa 25.1.2019, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva proti žalobcom 1/ a 2/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol, že žalovanému priznáva voči žalobcom 1/ a 2/ právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ sa domáhali určenia vlastníckeho práva k pozemkom, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území Z.. V pôvodnej žalobe boli označené ako parcely PK č. XXX/X, XXX/X, XXX/XX, po viacerých zmenách petitu žaloby sa ustálilo, že sa určenie vlastníckeho práva týka pozemkov parc. č. XXXX/X, o výmere 2.568 m2, parc. č. XXXX/ XX, o výmere 379 m2 a parc. č. XXXX/XX, o výmere 8.629 m2, všetko zastavané plochy a nádvoria, zapísané na LV č. XXXX, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1 (tento petit sa týka žalobcu 1/) a tiež ešte aj pozemku parc. č. XXXX/XXX, zastavané plochy a nádvoria, o výmere 340 m2 (tento petit sa týka žalobcu 2/). Žalobcovia svoje vlastnícke právo odvodzovali od hospodárskych zmlúv z r. 1982, 1985 a predovšetkým argumentovali splnením podmienky nepretržitej držby sporných pozemkov v dobrej viere po dobu 10 rokov a teda považovali vlastnícke právo k pozemkom za vydržané.

2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia ( ), súd prvej inštancie vychádzal z toho, že v konaní nebolo sporné, že predmetné nehnuteľnosti nadobudol štát konfiškáciou na základe nariadenia vlády č. 104/1945 Sb. n. SNR. Následne štát predmetné nehnuteľnosti pridelil do vlastníctva právnym predchodcom žalovaného (jeho rodičom), o čom svedčí Výmer o vlastníctve pôdy č. 2901/48-1 zo dňa 18.10.1948 vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave.

3. Ozrejmil, že výmery a prídelové listiny ako verejné listiny boli a aj v súčasnosti sú dokladmi o vlastníctve prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam a sú vkladuschopnými listinami, spôsobilými pre zápis vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Mimo rámec správneho súdnictva všeobecný súd

nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu; môže ho preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný (ničotný). Nulitným aktom je správny akt, vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným správnym orgánom, z ktorého nevznikajú žiadne právne následky, na rozdiel od aktu neplatného, pri ktorom sa uplatní prezumpcia jeho správnosti až do doby zrušenia jeho účinkov (zrušením alebo zmenením). Súd je viazaný rozhodnutím správneho orgánu o prídele nehnuteľnosti potiaľ, že je povinný vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa prejavujú v tom, že právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva je rozhodnutie o ich prídele (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 1.7.2005, sp. zn. ). V danom prípade, nebolo v konaní preukázané, že by došlo právne relevantným spôsobom k zrušeniu, resp. zmene tohto výmeru. V predmetnom výmere (č. l. 35-37) je uvedené kto ho vydal, označenie právneho predpisu, podľa ktorého sa vydáva, akej veci sa týka, je datované, opatrené otlačkom okrúhlej pečiatky a podpisom povereníka, obsahuje označenie osôb, v prospech ktorých sa vydáva, presné označenie nehnuteľností, ktorých sa týka a ďalšie podmienky, za ktorých sa uskutočňuje pridelenie k tam uvedeným nehnuteľnostiam. Ide preto nepochybne o prídelovú listinu, ktorú treba považovať za „perfektnú“ a ktorá má povahu verejnej listiny spôsobilej vlastnícke právo prídelcov k tam označeným nehnuteľnostiam preukázať. Keďže k nadobudnutiu vlastníctva prídelom zásadne nebola potrebná intabulácia, nedostatok zápisu nemá vplyv na vlastníctvo k prídelu.

4. Súd prvej inštancie dôvodil, že v predmetnom výmere nie je uvedená prídelová cena, ale je tam uvedené, že konečná výška prídelovej ceny bude určená v prídelovej listine, ktorú vydá Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy. Aj keď listina o určení prídelovej ceny nebola v konaní doložená, prípadné nezaplatenie prídelovej ceny, nemá za následok neplatnosť výmeru, keďže vtedy platné predpisy nezaplatenie prídelovej ceny nespájali so stratou už nadobudnutého vlastníckeho práva. Súd prvej inštancie poukázal na § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR, podľa ktorého povereníctvo mohlo ešte pred zaplatením prídelovej ceny vydávať prídelcom výmery o vlastníctve pôdy, pričom samotný výmer je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej nehnuteľnosti.

5. Pokiaľ ide o vyvlastnenie, ku ktorému malo dôjsť v r. 1959, konštatoval, že na základe neho nemohol štát nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom, resp. ich časti, a to z dôvodu, že osoby uvedené ako vlastníci parcely č. XXX/X v rozhodnutí o vyvlastnení zo dňa 8.12.1959, v čase „vyvlastnenia“ už neboli vlastníkmi predmetnej parcely, nakoľko už predtým im ju štát skonfiškoval po skončení II. svetovej vojny a následne pridelil do vlastníctva v roku 1948 právnym predchodcom žalovaného. Tu sa teda nejedná len o nejaké formálne nedostatky, alebo vady rozhodnutia, ale o to, že na základe tohto vyvlastňovacieho rozhodnutia nemohol štát nadobudnúť vlastnícke právo od niekoho, kto v tom čase nebol vlastníkom predmetných pozemkov; platí pritom zásada, že štát nemôže dvakrát nadobudnúť vlastníctvo pozemkov odňatím (konfiškáciou) od tých istých pozemno-knižných vlastníkov (v tomto prípade od Nemcov).

6. Ďalej poukázal na to, že v roku 1957 vniesli rodičia žalovaného pridelenú pôdu do užívania JRD Most na Ostrove (t. č. Most pri Bratislave), čo vyplýva zo Zápisnice zo dňa 14.11.1957, ako aj z vyjadrenia Roľníckeho družstva podielnikov Most pri Bratislave zo dňa 7.1.2003. Vnesením majetku do družstva vlastníctvo právnych predchodcov žalovaného nezaniklo. Zo žiadneho dôkazu nachádzajúceho sa v spise nevyplýva, že by sa rodičia žalovaného vzdali vlastníctva k prideleným nehnuteľnostiam, ani že by toto vlastníctvo bolo akýmkoľvek právne relevantným spôsobom odňaté. Pôvodný žalobca k žalobe zo dňa 24.1.2002 pripojil aj listinné dôkazy, okrem iného, aj dve rozhodnutia Okresného národného výboru Bratislava - vidiek z r. 1982, podľa ktorých nehnuteľnosti v rozhodnutiach ustálené sa považujú za opustený majetok. V tejto súvislosti uviedol, že tieto rozhodnutia a ich príloha neobsahujú pozemky, ktoré sú predmetom súdneho konania. Naviac takéto rozhodnutia majú len deklaratórny charakter.

7. Z uvedeného súdu prvej inštancie vyplynulo, že v konaní nebol produkovaný žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že sa štát stal vlastníkom sporných pozemkov v období od r. 1948, kedy boli pridelené do vlastníctva rodičom žalovaného do r. 1982, resp. 1985, kedy mal štát tieto nehnuteľnosti previesť do správy Výstavby letísk Bratislava, resp. Československých aerolínií, letisko Ruzyň, Praha, na základe Hospodárskych zmlúv zo dňa 25.11.1982 a 20.6.1985. V týchto hospodárskych zmluvách štát zastúpený príslušným národným výborom vystupoval ako vlastník nehnuteľností v nich uvedených (vrátane sporných pozemkov), preto je zrejmé, že tieto zmluvy nemôžu byť právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva štátom. Takisto nemôžu byť právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným pozemkom žalobcom 1/, resp. jeho právnych predchodcov, nakoľko sa jednalo iba o

hospodárske zmluvy o prevode správy, nie vlastníctva národného majetku. Prílohu č. 1 k HZ č. ČSA 85/85-POZ/S-31, zo dňa 20.6.1985, tvorí zoznam konfiškovaných nehnuteľností medzi ktorými boli aj sporné pozemky. Z textu prílohy sa javí, že štát svoje vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam odvodzoval od týchto konfiškácií a vôbec pritom nereflektoval ďalšie zmeny, ku ktorým neskôr došlo (prídel rodičom žalovaného do vlastníctva), resp. malo podľa tvrdení žalobcov dôjsť (vyvlastnenie, opustenie majetku, zrušenie prídelov etc.). Pokiaľ žalobcovia uvádzali, že štát nezohľadňoval prídel sporných pozemkov z dôvodu, že výmer o vlastníctve pôdy je neplatný pre určité formálne a obsahové nedostatky, poukázal na bod 20. a 21. odôvodnenia napadnutého rozsudku ohľadom „perfektnosti“ tejto verejnej listiny.

8. K tvrdeniu žalobcov, že nadobudli vlastnícke právo k sporným pozemkom vydržaním, pričom však neuviedli, kedy mali tieto nehnuteľnosti vydržať, kedy im mala začať plynúť vydržacia doba a od akého domnelého právneho titulu odvodzujú svoju dobromyseľnosť, pričom je zrejmé, že predpoklady vydržania u každého zo žalobcov je potrebné skúmať osobitne a pravdepodobne sú odlišné, uviedol, že pokiaľ ide o žalobcu 1/, ten nemohol na základe hospodárskych zmlúv o prevode správy majetku byť dobromyseľný o tom, že mu vec (sporné pozemky) patrí. Na základe týchto zmlúv mu boli tieto nehnuteľnosti prevedené do správy a to, že následne začal tieto pozemky užívať (stavebná činnosť) neznamená, že by sa jednalo o držbu dobromyseľnú. Žalobca 1/ v konaní netvrdil, ani nepreukázal žiaden iný titul, na základe ktorého by sa mohol dobromyseľne domnievať, že mu vec patrí. Považoval za potrebné poukázať na to, že žalovaný si už listom zo dňa 1.11.1992 uplatňoval u Slovenskej správy letísk vydanie sporných nehnuteľností. Slovenská správa letísk listom zo dňa 22.12.1992 zamietla nárok žalovaného a poukazovala opätovne iba na vyššie citované hospodárske zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že vo vzťahu k žalobcovi 1/ nebol naplnený minimálne jeden z predpokladov vydržania, a to oprávnená (dobromyseľná) držba. Preto žalobca 1/, prípadne jeho právni predchodcovia, nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k sporným pozemkom vydržaním.

9. Pokiaľ ide o žalobcu 2/, u neho tiež nie je splnený predpoklad vydržania - oprávnená držba. Ozrejmil, že štát je osobitný subjekt práva, ktorý prejavuje svoju vôľu prostredníctvom štátnych orgánov, ktoré za neho konajú. V danom prípade štát najprv sporné pozemky konfiškoval a potom jeho príslušný orgán (Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy) pozemky pridelil do vlastníctva právnych predchodcov žalovaného. Neskôr však štát so spornými pozemkami opätovne nakladal ako s konfiškátom bez prihliadnutia na ich pridelenie v roku 1948. Štát však nemôže argumentovať tým, že „zabudol“, že v minulosti nejaký jeho na to príslušný orgán rozhodol o pridelení sporných pozemkov do vlastníctva fyzických osôb a začal si v určitom momente „myslieť“, že je stále vlastníkom sporných pozemkov na základe konfiškácie a od tejto skutočnosti odvodzovať svoju dobromyseľnosť. Preto sa ani žalobca 2/ nemohol stať vlastníkom sporných nehnuteľností na základe vydržania.

10. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie žalobu v zmysle , , , , , , nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR zamietol v plnom rozsahu ako nedôvodnú. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobcovia teda nepreukázali nadobudnutie titulu vlastníckeho práva k sporným pozemkom, ďalej nepreukázali, že by existoval titul straty vlastníckeho práva na strane právnych predchodcov žalovaného do r. 1982, resp. 1985. Nebolo teda zrejmé, od čoho odvíjali svoje vlastnícke právo, pričom dôkazné bremeno v tejto veci je jednoznačne len na strane žalobcov, teda žalovaná strana nemá dôkaznú povinnosť a nemusí dokazovať, že ona je vlastníkom sporných pozemkov. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s , keďže žalovaný mal v konaní úspech v celom rozsahu.

11. Proti rozsudku podal žalobca 1/ odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, príp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania ( ) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal pochybnosťami o platnosti a účinnosti nadobudnutia vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaného vo vzťahu k intabulačnému a konštitutívneho princípu platnému v čase vydania predmetného výmeru; nevysporiadal sa s pochybnosťou o trvaní vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaného s ohľadom na predloženie listiny obsahujúcej informáciu o zrušení prídelu právnych predchodcov žalovaného; mimo kompetencie svojej rozhodovacej právomoci posudzoval platnosť správneho aktu (rozhodnutie o vyvlastnení), hoci táto otázka môže byť preskúmavaná iba v rámci správneho súdnictva; nevysporiadal sa dostatočne s otázkou, či vnesením sporných pozemkov

do družstva neprišlo zo strany právnych predchodcov žalovaného k opusteniu týchto pozemkov a následne k prechodu vlastníckeho práva na štát v zmysle zákona resp. ; nesprávne a bez relevantných dôvodov a dôkazov vychádzal pri hodnotení záverov znaleckého dokazovania z tvrdení uvádzaných žalovaným v záverečnom vyjadrení s poukazom na to, že žalobcovia ich nenamietali, hoci tento záver nezodpovedá skutočnosti; nesprávne posúdil predpoklady a splnenie podmienok vydržania žalobcu 1/ ako aj žalobcu 2/. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považoval s ohľadom na rozsiahle vykonané dokazovanie za nedostatočné a nepreskúmateľné, neobsahujúce dostatočné hodnotenie predložených dôkazov, nedávajúce odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky.

12. Poukázal na to, že až do 31.12.1950 platilo na území Slovenska uhorské obyčajové právo, podľa ktorého sa vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobúdalo zápisom (vpisom) do pozemkovej knihy alebo železničnej knihy, t. j. platil tzv. intabulačný a konštitutívny princíp nadobudnutia vlastníctva. Základom pozemnoknižného práva na Slovensku bolo ministerské nariadenie č. 222/1855, tzv. pozemnoknižný poriadok, ktorý s priebežnými úpravami platil až do roku 1964. Okrem toho, že pozemková kniha plnila evidenčnú funkciu t. j. evidovala nehnuteľnosti a práva k nehnuteľnostiam a zároveň umožňovala nakladať s nehnuteľnosťami, až do 1.1.1951 plnila aj funkciu konštitučnú. Hoci podľa § 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR. je uvádzané, že „...výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia“, v skutočnosti, v čase vydania tohto nariadenia rozdiel medzi záznamom a vkladom bol v tom, že vklad bol druhom zápisu, ktorý sa vykonával „bez dodatočného ospravedlnenia“ (nie záznam, ako chybne uvádza cit. nariadenie).

13. Bez vkladu vlastníckeho práva do pozemkovej knihy osoby uvedené vo výmere nemohli účinne nadobudnúť vlastnícke právo. Nie je možné vykladať význam „záznamu“, ako bol použitý v znení nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR tak, ako je záznam ako druh zápisu vnímaný v dnešnej právnej úprave. Súčasne vymenoval spôsoby, akými bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo do konca roku 1950 mimo pozemkovej knihy, pričom údajnému nadobudnutiu vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaného nezodpovedá ani jeden z týchto spôsobov.

14. Ďalej poukázal na to, že k 1.1.1951 nadobudol účinnosť , ktorý v a nasl. upravoval nadobudnutie vlastníckeho práva k pôde. Vlastnícke právo k pôde bolo možné nadobudnúť a) zmluvou, alebo b) zo zákona alebo úradným výrokom, alebo c/ vydržaním. Bol názoru, že pokiaľ mali právni predchodcovia nadobudnúť vlastnícke právo na základe výmeru, bolo k účinnému nadobudnutiu vlastníckeho práva pred 31.12.1950 potrebné vlastnícke právo vpísať do pozemkovej knihy alebo, pokiaľ k zápisu neprišlo, po nadobudnutí účinnosti , mohli právni predchodcovia žalovaného nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním. Svoj názor podporil poukazom na uznesenie ústavného súdu SR , z 10.9.2015; dôkazné bremeno je v tomto prípade na žalovanom. Poukázal na to, že z dôkazov v spise vo veci je možné určiť iba skutočnosť, že právni predchodcovia žalovaného vniesli v roku 1957 predmetné pozemky do JRD Most pri Bratislave, od tohto momentu neexistuje dôkaz o tom, že by predmetné pozemky užívali alebo sa o ich držbu a vlastnícke právo akokoľvek zaujímali. Bol názoru, že vnesením majetku do družstva je držba nehnuteľnosti prerušená, teda právni predchodcovia žalovaného nesplnili podmienku nepretržitej držby predmetných nehnuteľností do roku 1957. V nasledujúcich rokoch začala na predmetných pozemkoch prebiehať stavebná činnosť, resp. prípravné práce pre stavebnú činnosť, o čom svedčí rozhodnutie o vyvlastnení z roku 1959 a tiež rozhodnutia a korešpondencia štátnych orgánov vykonávajúcich majetkovo-právne vysporiadanie pozemkov dotknutých výstavbou, najmä Národného výboru hlavného mesta SSR Bratislavy a Okresného národného výboru Bratislava - vidiek.

15. Uviedol, že svoje vlastníctvo odvodzoval od hospodárskych zmlúv, ktoré uzavrel jeho právny predchodca. Z dôkazov predložených žalobcami vyplýva, že štát pri majetkovoprávnom vysporiadaní predmetných pozemkov postupoval v zmysle všeobecne záväzných predpisov platných v danom čase a s náležitou starostlivosťou a vychádzali z údajov dostupných v pozemkovej knihe; vlastníctvo vysporiadavali vo vzťahu k vlastníkom, ktorí boli v pozemkovej knihe vedení ako poslední, resp. zisťovali, či týmto vlastníkom boli pozemky konfiškované na základe nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR. Inú možnosť, ako zistiť vlastníka sporných nehnuteľností, štátne orgány reálne nemali. Avšak či už išlo o vyvlastnenie alebo o deklaratórne osvedčenie o opustenom majetku, zdôraznil, že konajúce štátne

orgány príslušné rozhodnutia zverejňovali na mieste a spôsobom v danom čase obvyklými a určili lehotu, v ktorej bolo umožnené podať proti takémuto rozhodnutiu opravný prostriedok. Právni predchodcovia žalovaného, okrem toho, že nemali svoje vlastnícke právo zapísané v pozemkovej knihe, sa k vlastníctvu či držbe pozemkov neprihlásili ani po tom, čo sa držby ujal štát a začal na sporných pozemkoch vykonávať stavebnú činnosť (t.j. od roku 1959).

16. Vo vzťahu k vyvlastnenej časti pozemku uviedol, že súd nie je oprávnený skúmať správnosť správneho aktu, ktorým rozhodnutie o vyvlastnení nepochybne je. Takéto skúmanie je dovolené iba v rámci správneho súdnictva; súd ho môže preskúmavať len so zreteľom na to, či ide o akt nulitný. Právne posúdenie rozhodnutia o vyvlastnení súd vzťahuje k vlastníkom, ktorým bolo vlastníctvo konfiškované nariadením č. 104/1945 Sb. n. SNR. Akýkoľvek záver o neplatnosti či prípadnej nulitnosti (ktorú však súd prvej inštancie v konaní ani v rozsudku neskúmal), nemá žiadne dôsledky vo vzťahu k posúdeniu trvania vlastníckeho práva žalovaného a jeho právnych predchodcov.

17. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že vnesením majetku do družstva vlastníctvo právnych predchodcov žalovaného nezaniklo, pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 12.9.2017, . Mal za to, že súd prvej inštancie sa nevyrovnal s otázkou, či vnesením majetku do družstva skutočne neprišlo k opusteniu tohto majetku, najmä v kontexte preukázanej skutočnosti, že žalovaný ani jeho právni predchodcovia si až do roku 1992 neuplatnili žiaden nárok v súvislosti s tvrdeným vlastníctvom sporných pozemkov. Taktiež nesúhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že zo žiadneho dokumentu nevyplýva, že by právnym predchodcom žalovaného bolo akýmkoľvek právne relevantným spôsobom odňaté vlastnícke právo k predmetným pozemkom. Poukázal na to, že v konaní bol predložený dokument (čl. 721 a 722) označený ako „Most na Ostrove - prevod vlastníckeho práva zrušených prídelov na Čsl. štát“, kde pod pol. XXX sú uvedení prídelcovia B. P. a P. P., rod. K., s pozn. „v r. 1964 odpísané Kčs 14.645,- za pôdu“. Podľa zápisnice spísanej Pôdohospodárskym odborom rady ONV dňa 15.5.1958, hodnota pôdy vnesenej do JRD právnymi predchodcami žalovaného, ktorú mali nadobudnúť výmerom bola 14.645,- Kčs. Bol názoru, že tento dokument ukazuje na zrušenie prídelu právnym predchodcom žalovaného pred rokom 1964, pričom zrušenie prídelu bolo podľa vtedy platnej legislatívy možné. Z uvedeného zápisu mu jednoznačne vyplynulo, že právnym predchodcom žalovaného bolo zrušené vlastnícke právo k predmetným pozemkom a zápis v pozemkovej knihe bol dostatočným a pravdivým podkladom pre majetkovo-právne vysporiadanie sporných pozemkov.

18. Ďalej uviedol, že v rozhodnutí Okresného národného výboru Bratislava - vidiek v Bratislave č. Fin 4-4238/82-maj (č.l. 22), sú medzi opustenými pozemkami uvedené aj pozemky parc. č. XXX/X a XXX/ X v katastrálnom území Z., pričom tieto pozemky boli tiež predmetom výmeru právnych predchodcov žalovaných a možno sa domnievať, že tak ako tieto pozemky, ani ostatné pozemky, ktoré boli predmetom výmeru, právni predchodcovia žalovaného neužívali a boli splnené podmienky pre prechod vlastníctva k pozemku na štát v zmysle vtedy platného znenia , pričom podľa v znení platnom do 31.12.1991 „Veci opustené alebo skryté, vlastník ktorých nie je známy, pripadajú do vlastníctva štátu.“ Právni predchodcovia žalovaného neužívali sporné nehnuteľnosti najneskôr od roku 1957. Zápisnicu z r. 1958 možno vo svetle uznesenia Ústavného súdu SR , z 12.9.2017 interpretovať aj ako prejav vôle k opusteniu pozemkov, t. j. k vzdaniu sa vlastníckeho práva, najmä v situácii, keď je zrejmé, že od roku 1957 až do uplatnenia nároku podľa si právni predchodcovia žalovaného neuplatnili vlastnícke právo k sporným pozemkom ani ich neužívali. Prvýkrát si vlastnícke právo k predmetným pozemkom uplatnil žalovaný až v roku 1992 a to v dodatočnom dedičskom konaní po zosnulom B. P. pre uplatnenie nárokov podľa (č. l. 39). Súd prvej inštancie mal preto skúmať aj možnosť, že pokiaľ by aj štát nesprávne nakladal s predmetnými pozemkami ako s konfiškátmi, vlastníctvo prešlo na štát v zmysle Poukázal zároveň na deklaratórny zoznam pozemkovoknižných vlastníkov pozemkov k. ú. Z. zabratých pre letisko Bratislava-Ivánka považovaných za opustený majetok, vyvesený od 15.9.1984 do 31.10.1984 na MNV Vrakuňa.

19. Mal za to, že pokiaľ by aj nadobudli právni predchodcovia žalovaného vlastnícke právo k sporným pozemkom pôvodne na základe výmeru a ich vlastníctvo nezaniklo podľa , svedčí mu vlastnícke právo titulom vydržania. Súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal a nesprávne právne posúdil splnenie zákonných podmienok pre vydržanie sporných nehnuteľností, pričom s ohľadom na listinné dôkazy predložené stranami v konaní možno ustáliť, že štát sa ujal držby pozemkov

už v rokoch 1959 - 1960, kedy boli zahájené stavebné práce vykonávané v súvislosti s investičnou akciou - výstavbou letiska Bratislava. V roku 1954 bol pripravený vyvlastňovací súpis a v 60. rokoch na pozemkoch započaté práce na priepichu Malého Dunaja (týkalo sa pozemku parc. č. XXX/X). Dňa 9. januára 1981 bolo vydané stavebné povolenie pre stavbu „Rekonštrukcia a predĺženie VPD 13-31 na Letisku Bratislava“. Najneskôr k tomuto dátumu sa štát ujal užívania sporných pozemkov v celej uvádzanej výmere. Prekážkou nepretržitosti držby nie je právne nástupníctvo, pretože právny nástupca si do vydržacej doby môže započítať aj dobu, po ktorú vec oprávnene držal jeho právny predchodca. Z dôkazov predložených žalobcami je zrejmé, že štát mal všetky sporné pozemky v celej výmere v držbe najneskôr od roku 1981, kedy boli pozemky v celom rozsahu zabraté a bola na nich vykonávaná stavebná činnosť. Sporné pozemky sa nachádzajú v areáli letiska a je na nich vybudovaná vzletová a pristávacia dráha. Nestotožnil sa s konštatovaním súdu prvej inštancie o absencii dobromyseľnosti držby a teda o tom, že žalobca 1/ ani žalobca 2/ nemohli splniť predpoklady vydržania vlastníckeho práva sporných nehnuteľností. Mal za to, že štát vychádzal pri majetkovo-právnom vysporiadaní z dostupných údajov, ktorými boli najmä pozemková kniha. Poslední vlastníci zapísaní v pozemkovej knihe boli zapísaní pred 31.12.1950, t. j. v dobe, keď pri evidencii vlastníckeho práva platil intabulačný a konštitutívny princíp. Od 1.1.1951, kedy nadobudol účinnosť (a následne od dátumu účinnosti , ktorý taktiež intabulačný a konštitutívny princíp nezaviedol), nemali štátne orgány, ktorým bolo zverené majetkovo-právne vysporiadanie zaberaných pozemkov k dispozícii žiadne doklady, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že sporné pozemky sú vo vlastníctve iných osôb, ako je uvedené v pozemkovej knihe, resp. ak boli týmto osobám pozemky konfiškované v dôsledku nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, resp. že neboli už vo vlastníctve štátu.

20. Vo vzťahu k možným zmenám vlastníctva, ktoré mohli nastať po konfiškácii mal za zrejmé, že štátne orgány nedisponovali žiadnymi listinami a nemali informácie o žiadnych ďalších vlastníkoch. Najneskôr od roku 1981 štát nakladal so spornými pozemkami v celej výmere, vykonával na nich stavebné práce, neskôr ich previedol do správy právneho predchodcu žalobcu 1/. Právny predchodca žalobcu 1/ zisťoval v zmysle vtedajšej platnej legislatívy vlastníkov zabratých pozemkov, vyžiadal si k tomu dostupné údaje, avšak právni predchodcovia žalovaného sa k vlastníctvu pozemkov neprihlásili a za celú dobu od roku 1948 až do roku 1992 nezabezpečili, resp. nepokúsili sa zabezpečiť zápis svojho vlastníckeho práva do pozemkovej knihy, resp. katastra nehnuteľností.

21. Bol názoru, že nie je možné klásť za vinu žalobcovi 1/ ani žalobcovi 2/, že v období od 60. rokov, kedy prišlo postupne k vykonaniu stavebných činností až ku dňu začatia správneho konania podľa nemohli vedieť o nárokoch žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov k sporným pozemkom. Ani žiadosť žalovaného podaná podľa neprerušila trvanie doby oprávnenej držby, nakoľko sám žiadateľ v žiadosti uvádzal, že pozemky prešli do vlastníctva štátu, pričom nežiadal o vydanie týchto, ale náhradných pozemkov. Trval na tom, že jeho dobromyseľná držba nebola prerušená ani v roku 1992 uplatnením nároku žalovaného podľa , ani v roku 1996, kedy bol založený list vlastníctva k sporným pozemkom. Poukázal na dikciu z ktorej vyplýva, že v pochybnostiach platí, že držba je dobromyseľná.

22. Presvedčenie žalobcov o oprávnenosti nakladania s predmetom držby nebolo od 60. rokov až do roku 1992 ničím narušené. Žalobca 2/ a neskôr žalobca 1/ predmetné pozemky evidovali vo svojom majetku, žiadna iná osoba si voči pozemkom neuplatnila právny ani faktický nárok a žalobcovia až do roku 1996 nemali vedomosť o tom, že takýto nárok existuje. Hoci by aj všetky spomínané nadobúdacie tituly boli súdom spochybnené alebo posúdené ako neplatné, je zrejmé, že by sa v takom prípade jednalo z pohľadu žalobcov o putatívne - zdanlivé tituly, ktoré by boli relevantné pre posúdenie držby ako oprávnenej a teda predpokladali by oprávnenosť vydržania. Prechodom vlastníckeho práva predmetných pozemkov na žalobcu 1/ sa detailne zaoberalo záverečné vyjadrenie z 22.11.2017.

23. Namietal, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberá jeho argumentáciou uvádzanou počas súdneho konania a zhrnutou v jeho záverečnej reči, týkajúcej sa osobitného postavenia žalobcu 1/, hoci ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít zatiaľ nezahŕňa osobitné postavenie takých právnických osôb ako žalobca 1/ a nemožno na ňu v celom rozsahu aplikovať predchádzajúce súdne rozhodnutia týkajúce sa rozhodovania súdov o určenie vlastníckeho práva v súvislosti s dôsledkami prevodov podľa nariadení, na ktoré poukazoval v priebehu súdneho konania žalovaný. S ohľadom na daný skutkový stav a zmenu v užívaní pozemkov, podľa , ide v súčasnosti o zastavaný pozemok, ktorý s ohľadom na účelnosť používania nie

je možné vydať. Z tohto dôvodu je žalobca 1/ názoru, že na daný skutkový stav je potrebné aplikovať ustálenú rozhodovaciu prax súdov týkajúcu sa aplikácie a interpretácie Žalobca 1/ však nemôže poskytnúť žalovanému náhradu ani uzatvoriť s ním dohodu o vydaní nehnuteľnosti podľa , pretože v súčasnosti už nejde o poľnohospodársku pôdu. Túto skutočnosť potvrdil okresný úrad právoplatnými rozhodnutiami, konkrétne rozhodnutím Pozemkového úradu Bratislava - mesto zo dňa 16.4.1996, ktorý nadobudol právoplatnosť 10.6.1996.

24. Proti rozsudku podal odvolanie aj žalobca 2/ a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a žalobu zamietnuť (správne má byť žalobe vyhovieť). Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania ( ) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne zistený skutkový stav. Namietal, že rodičia žalovaného nikdy neboli zapísaní do pozemkovej knihy ako majitelia nehnuteľností. Súd prvej inštancie nezohľadnil právnu záväznosť údajov, ktoré sú uvedené v pozemkových knihách a v katastri nehnuteľností; nevenoval sa otázke, či to, že vlastníctvo k nehnuteľnostiam nebolo zapísané do pozemkovej knihy bolo spôsobené omylom, alebo tým, že prevod vlastníctva z titulu pridelenia nehnuteľností výmermi o vlastníctve pôdy nebol riadne dokončený. Uviedol, že pri vyvlastnení časti nehnuteľností v roku 1959 boli vlastníci nehnuteľností určení na základe údajov vedených v pozemkových knihách. Keďže žalovaný, či rodičia žalovaného, neboli riadne zapísaní v pozemkovej knihe, nemohli byť riadne identifikovaní ako vlastníci nehnuteľností. Bol názoru, že dobromyseľná držba časti nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcov sa začala v roku 1959. Právni predchodcovia žalobcov mali riadny dôvod dobromyseľne sa domnievať, že nehnuteľnosti boli riadne vyvlastnené od osôb zapísaných v pozemkovej knihe. V rokoch 1982 a 1985 Obvodný národný výbor Bratislava II previedol hospodárskymi zmluvami preberajúcej organizácii Československé aerolínie ostatné sporné pozemky; v prílohách k hospodárskym zmluvám sa uvádza, že vlastníkom pozemkov je Q. A., a že je „neznáma“. Určenie vlastníkov nehnuteľností, ktoré boli prevedené hospodárskymi zmluvami sa tiež opiera o údaje, ktoré boli zapísané v katastri nehnuteľností. Právni predchodcovia žalobcov sa na základe zápisu v pozemkových knihách a v katastri nehnuteľnosti mohli pri zachovaní riadnej starostlivosti domnievať, že vlastníci nehnuteľností sú neznámi. Žalobcovia a ich právni predchodcovia mali v dobromyseľnej držbe nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu od roku 1959, 1982 a 1985. Dobromyseľnosť sa opiera o údaje z pozemkových kníh a katastra nehnuteľností, v ktorom žalovaný, ani jeho právni predchodcovia nikdy neboli zapísaní ako vlastníci.

25. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniam žalobcov 1/ a 2/ žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že pokiaľ ide o otázku nadobudnutia vlastníctva jeho rodičmi výmerom, k nadobudnutiu pozemkov prídelcom podľa nariadenia SNR č. 104/1945 a súvisiacich nariadení SNR došlo v zmysle nariadenia v znení nariadenia č. n. SNR, pričom v zmysle majetok prechádza na nového nadobúdateľa prídelom.

26. Nesúhlasil s argumentáciou žalobcu 1/ k spôsobom používania termínov vklad a záznam vo vzťahu k pozemkovej knihe ako bola založená nariadením ministra spravodlivosti č. 222 z roku 1855 uverejneného v Ríšskom zákonníku, pričom dôvody svojho nesúhlasu vo vyjadrení bližšie rozviedol. Poukázal na bod 15 odvolania žalobcu 1/, v ktorom videl zásadný logický rozpor, a kde sám spochybňuje konštitutívnosť zápisov do pozemkovej knihy vyjadrením „Mimo pozemkovej knihy bolo možné do konca roku 1950 nadobudnúť vlastníctvo k pozemkom iba nasledovnými spôsobom...“, z čoho logicky vyplýva, že nielen zápisom do pozemkovej knihy, ale aj mimo toho sa dalo vlastníctvo nadobudnúť. Nemal tiež jasné, prečo žalobca prisudzuje preferenciu predpisu z roku 1855 pred inými v tej dobe vydanými, ako boli nariadenia SNR a ďalšia súvisiaca legislatíva, napr. zákon č. 90/1947 Sb. V tejto súvislosti považoval za podstatné znenie § 175 ods. 2 ústavného zákona č. 150/1948 Sb., ktoré nielenže akceptuje platnosť, ba stavia nariadenia SNR vydané pred jej účinnosťou na roveň zákona. Argumentácia žalobcu 1/ okolo výhradnej konštitutívnosti intabulačného princípu potom padá, pretože silu pôsobenia zákonov a zákonu rovných predpisov vydávaných od roku 1945 tvoriacich viaceré výnimky z toho princípu nie je možné pri zohľadnení ich explicitných ustanovení o nadobúdaní vlastníctva, ktoré sú v rozpore s tzv. obyčajovým právom zanedbať a obyčajové právo nad ne nadradiť. Pokiaľ aj žalobca poukazoval na spôsoby nadobudnutia vlastníctva podľa mal za to, že ignoruje vlastné vyjadrenie, pretože opomína možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k pôde zo zákona a úradným výrokom (za zákon sa považuje aj nariadenie SNR, za úradný výrok možno považovať výmer k prídelom).

27. Vo veci možného vydržania uviedol, že práve žalovaný dokladal množstvo dôkazného materiálu, dôkladne a rozsiahlo popísal (a nahradil povinnosť žalobcov) historický vývoj a podložil ho listinnými

dôkazmi, veď ešte aj v rokoch 1958, 1959 a 1960 listinné dôkazy svedčia, že rodičov žalovaného úrady (kam môžeme priradiť aj socialistické organizácie JRD a Sporiteľňu) v úradnej korešpondencii považovali za prídelcov a držiteľov prídelu. Nesúhlasil so žalobcom 1/, ktorý uvádza, že vyvlastňovacie rozhodnutie z roku 1959 svedčí, že na pozemkoch začala stavebná činnosť alebo (nejaké, nešpecifikované) prípravné práce, nakoľko toto je v rozpore s dôkazmi založenými v spise, ktoré uvádzajú, že (nie na sporných pozemkoch) sa bude robiť stavba „priepich Malého Dunaja“ ale predmetných 340 m2 malo tvoriť poľnú cestu na prepravu materiálu (vykopaného, používaného na zásyp starého koryta, ktorého presvitajúce obrysy dodnes možno vidieť na satelitných a ortofoto snímkach). Žalobca uvádza nešpecifikované rozhodnutia a korešpondenciu, ku ktorej sa nevie vyjadriť a ani nevie, čo by mala alebo mohla obsahovať.

28. Pokiaľ ide o užívanie pozemkov poukázal na svedectvo žalovaného a zdôraznil, že identifikácia sporných pozemkov bola v teréne bezproblémová, pretože vo svojej dĺžke boli hneď vedľa poľnej cesty, ktorá tadiaľ viedla a končila pri starom koryte Malého Dunaja, ako je to vidieť aj z katastrálnej mapy založenej do spisu (napr. v prvotnom žalobnom návrhu). Pokiaľ ide o záujem alebo užívanie pridelenej pôdy, poukázal na listinu z roku 1958, kde sa usporiadavala pohľadávka s prídelcom po jeho vstupe do družstva, a kde sa uvádza, že je člen družstva, čo znamená, že sa o združený majetok spolu s ostatnými členmi družstva staral.

29. Nesúhlasil s námietkou žalobcu 1/, že nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva právnymi predchodcami; bol názoru, že dôkazné bremeno zaťažuje v zásade žalobcu, žalovaný má sporné pozemky vedené na liste vlastníctva a naviac doložil množstvo dôkazov, ktoré spochybňujú tvrdenia žalobcov. Bol názoru, že aj pri vydávaní vyvlastňovacieho rozhodnutia v roku 1959 ide o svojvôľu, keď orgán vyvlastňuje nevlastníkom a je s touto skutočnosťou oboznámený, čo preukázal archívnymi materiálmi k tomuto vyvlastňovaciemu konaniu. Bol názoru, že štát nepostupoval v súlade s predpismi ani s náležitou starostlivosťou. Tvrdenie, že štátne orgány nemali „inú možnosť“ zistenia vlastníka je v rozpore nielen s podaniami žalobcu, v ktorých vysvetľuje, aké dokumenty v archívoch ohľadne výmeru a prídelu sporných nehnuteľností našiel, ale aj s ďalšími dokumentmi k uvedenej veci, ktoré do spisu založil žalovaný. Bol názoru, že pod bežnú opatrnosť, ktorú bolo možné od štátu požadovať, je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností vedúcich k presvedčeniu, že štát v čase uzatvárania hospodárskej zmluvy disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom. A pokiaľ žalobca 1/ tvrdil, že nevedeli, kto je vlastník, tak prvé, kam by sa v tej dobe logicky mali obrátiť bolo miestne JRD.

30. K námietke ohľadom vyvlastňovacieho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie neskúmal platnosť vyvlastňovacieho rozhodnutia, ale skúmal, či rozhodnutie mohlo mať zamýšľané účinky a k tomu sa aj vyjadril. Mal za to, že vyvlastnenie je akt, kedy sa vlastníkovi (ako vyplýva zo samotného názvu - vyvlastnenie) vec odníme a za náhradu prejde na nového vlastníka, napr. na štát. Akt vyvlastnenia má účinok na pôvodného vlastníka taký, že prestane byť vlastníkom a v dôsledku toho vec prejde na nového vlastníka. Ak sa vyvlastňuje nevlastníkovi, potom vo výnimočných prípadoch za určitých podmienok vec nový vlastník môže nadobudnúť (vydržaním) v dôsledku ospravedlniteľného omylu. Tu však štátne orgány aj iniciátor vedeli, že vyvlastňujú nevlastníkovi, takže nešlo o omyl a už vôbec nie ospravedlniteľný. Nadobudnúť majetok od nevlastníka sa takýmto spôsobom nedá. V tejto súvislosti poukázal na to, že v roku 1954 štát vyvlastňoval pozemky a mal úmysel vyvlastniť aj niektoré pozemky z predmetného výmeru, prípadne časť sporných pozemkov. Vyvlastňovacie rozhodnutie z r. 1954 založil do spisu a aj súvisiace dokumenty, z ktorých vyplýva, že vtedy neboli pozemky vyvlastnené, pretože bolo zistené, že sa jednalo o konfiškáty. Napriek tejto vedomosti štát vydal v roku 1959 ďalšie vyvlastňovacie rozhodnutie. Táto skutočnosť je prvou prekážkou nadobudnutia dobrej viery z titulu držby vychádzajúcej z predmetného vyvlastňovacieho rozhodnutia. V roku 1985 uzatvorili orgány štátu hospodársku zmluvu, v ktorej alebo v jej prílohách, uvádzajú sporné pozemky ako konfiškáty. Ak si teda v roku 1985 mysleli, že sú to konfiškáty, tak nemôžu svoju dobrú vieru opierať titulom oprávnenej držby z vyvlastňovacieho rozhodnutia, pretože nevyhnutne nastupuje pochybnosť, ktorá spochybňuje dobromyseľnosť. A contrario - existencia vyvlastňovacieho rozhodnutia musela nevyhnutne viesť k pochybnosti a tak byť prekážkou dobrej viery držby z titulu konfiškácie, ktorú tiež mali príslušné orgány zaznačiť do pozemkovej knihy. Nestalo sa tak, a tak aj titul dobrej viery oprávnenej držby z dôvodu konfiškácie nie je v roku 1985 namieste a žalobcovia nijakým relevantným spôsobom nedoložili, ako skutočnosť konfiškácie zistili. Na dôvažok disponovali vyjadrením ONV z roku 1982, že sa nejedná o konfiškáty, disponovali potvrdením MNV Ba-Vrakuňa z 20. marca 1985, že možno majetok podľa

zoznamu (kde sú aj sporné pozemky) považovať za opustený pozemnoknižnými vlastníkmi, o to dôležitejšia bola potreba vysvetliť vec, prečo následne v hospodárskej zmluve ich o tri mesiace považujú za konfiškát. Napokon štát vydal a mal v držbe aj výmer z roku 1948, podľa ktorého boli sporné pozemky pridelené rodičom žalovaného a čo je tiež prekážkou dobrej viery a aj keby sa rezignovalo na požiadavku náležitej opatrnosti a odbornej spôsobilosti konajúcich osôb, tak 1.11.1992 bol právnemu predchodcovi držiacemu sporné pozemky doručený výmer spolu s identifikáciou sporných parciel, čo by nevyhnutne spôsobilo zánik dobrej viery pred uplynutím potrebnej lehoty, ak by nejaká dobrá viera vôbec mohla vzniknúť.

31. Vo vzťahu k otázke vnesenia majetku do družstva poukázal na obrat v tvrdeniach žalobcu, pretože počas celého trvania sporu dlhodobo tvrdil, že s predmetnými pozemkami nakladali ako s konfiškátmi a od toho odvodzovali napr. svoju dobrú vôľu alebo nadobúdací titul, aby mohli dôvodiť platnosťou hospodárskych zmlúv o prevode správy národného majetku; tvrdenie o opustení prídelu vložením do JRD uvádzané v odvolaní je tvrdením novým. Čo sa týka tvrdenia o zrušení prídelu (odňatia majetku) len na základe nejakého zoznamu považuje za neuvážené a nepodložené. Nevie sa, kto prídel zrušil, ako ho zrušil, či bol na to oprávnený, či jeho rozhodnutie existuje, či bolo doručené, a tak ďalej, pričom je známe, že prídely sa snažili rušiť miestne národné výbory, okresné národné výbory bez toho, aby boli vo veci príslušné a tak ich rozhodnutia sú paaktami s absolútnou neplatnosťou. Žalobca okrem niekoľkokrát opakovaných a opakovane rozporovaných tvrdení nedoložil žiaden relevantný listinný dôkaz - rozhodnutie príslušného orgánu o zrušení prídelu. Zopakoval, že ešte v roku 1960 štát zabezpečil peňažnú pohľadávku voči rodičom žalovaného (prídelcom) vyplývajúcu z prídelu, čo by nerobil, keby ich za majiteľov nepovažoval.

32. Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. nie je aplikovateľné na danú vec, nakoľko v danom prípade sa prídelcovia odsťahovali (dávnejšie) pred spísaním zápisnice a to bol dôvod na jej spísanie s uvedením „opúšťajú prídel“. V prejednávanom spore k takému „opusteniu“ nedošlo, žalobca také podpísané vyhlásenie alebo podobné v konaní pred súdom nepredložil. Prídelcovia boli členmi družstva, od ich prisťahovania až do ich smrti žili v tej istej obci, kde prídel dostali a nikam sa ani prechodne nepresťahovali a prídelu sa nevzdali. Zo strany žalobcov nebol predložený žiaden dôkaz o takom právnom úkone urobenom právnymi predchodcami žalovaného v písomnej forme (lebo takú formu v tej dobe vyžadoval zákon), obsahom ktorého by bol ich prejav smerujúci k vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam pridelených výmerom o vlastníctve pôdy v prospech JRD. Skutočnosť, že právni predchodcovia žalobcu ako prídelcovia predmetnej parcely túto vniesli ako členovia do JRD, nespôsobuje zánik vlastníckeho práva k vzneseným nehnuteľnostiam, čo vyplýva zo zákona č. 69/1949 Sb. a následne o jednotných roľníckych družstvách; vlastníctvo k združeným pozemkom zostávalo zachované a družstvo k nim malo iba právo družstevného užívania. Zo zápisnice spísanej 14.11.1957 vyplýva presný opak tvrdení žalobcu 1/. Podľa poslednej strany zápisnice (č.l. 83) sa celá platobná povinnosť prídelcu v prípade vylúčenia alebo vystúpenia z družstva obnovuje. Z toho nie je možné vyvodiť nič iné, ako skutočnosť, že prídel sa považoval za zachovaný aj po vstúpení prídelcov do družstva a vnesení majetku do jeho užívania, aj po vystúpení z družstva. Ide o zápisnicu o usporiadaní pohľadávky MPPR za majetok nadobudnutý prídelom.

33. Pokiaľ ide o predpoklady vydržania žalobcu 1/, k týmto sa žalobca vyjadroval značne neurčito a v odvolaní tvrdenia mení, niektoré údaje upresňuje. Žiaľ, opakovane a znova tvrdí, že mu dobromyseľnosť nebola narušená do roku 1992. Pritom nešlo iba o reštitučnú žiadosť, ale k nej bol priložený výmer ohľadne sporných pozemkov a identifikácia z katastra a ak by žalobcom dobrá viera pred tým aj z neznámych dôvodov bola vznikla, tak týmto doručením výmeru Slovenskej správe letísk, ktorá v tej dobe pozemky užívala, jej prípadná dobrá viera s určitosťou zanikla. Žalobca nepredložil žiaden titul oprávnenej držby, ak sa pominú hospodárske zmluvy, ktoré nadobúdacím titulom nie sú a naviac od roku 1985 do roku 1992 je to iba sedem rokov a preto by neuplynula potrebná desaťročná lehota. Žalobca súdu prvej inštancie nepredložil žiaden doklad, ktorý by preukazoval začiatok výstavby na sporných pozemkoch (ba ani slovne neuviedol nejaký dátum) - ako preukázanie začiatku faktickej držby a až v odvolaní sa pokúša tento nedostatok sanovať slovnými vyjadreniami, ktoré sú znovu značne neurčité.

34. Poukázal na bod 48, kde žalobca 1/ uvádza, že „štát pri majetkovo-právnom vysporiadaní vychádzal z toho, že sa jedná o pozemky vo vlastníctve štátu“; štát, zastúpený Okresným národným výborom, v liste zo dňa 28.7.1982, kde píše socialistickej organizácii, že nehnuteľnosti (medzi sto piatimi výpismi z PK bol aj výpis s pozemkami z PK vložky č. 483 k.ú. Z.) nie sú konfiškátom. Z toho potom aj vychádzal,

keď ich vyhlásil za opustené bez zisťovania skutkového stavu na tom mieste, kde by to vtedy každý u poľnohospodárskej pôdy predpokladal - na príslušnom JRD. Avšak zrazu v roku 1985 ich v HZ a jej prílohe označuje za konfiškáty (nie opustený majetok). Ktorý nadobúdací titul žalobca považuje za relevantný, že mal spôsobiť vlastníctvo štátu, nie je vôbec jasné. Vo svojich tvrdeniach si protirečí a jednými popiera iné a tak aj svoju dobrú vieru. V podanom odvolaní vágne uvádza, že sa štát ujal držby v rokoch 1959-1960, čo nie je v súlade s tvrdením v bode 49, kde uvádza, že štát sa ujal držby až od roku 1981. V skutočnosti žalobca 1/ nevie či, ako a kedy sa štát ujal držby, raz tvrdí, že stavali v rokoch 1959-1960, potom tvrdí, že stavali v roku 1981.

35. Žalobca účelovo prechádza od argumentácie vychádzajúcej z konfiškácie ako nadobúdacieho titulu pre štát k argumentácii vychádzajúcej z neexistencie zápisov v pozemkovej knihe v prospech prídelcov alebo k opusteniu majetku vložením do užívania do JRD, lebo raz sa mu jedna, potom iná zdá právne ľahšie obhájiteľná. To, že pre žiadnu rovinu nepredkladá nadobúdací titul po získaní vlastníctva prídelcami ako základ dobrej viery, opomína.

36. Bol názoru, že neporiadok v evidencii, na ktorý poukazuje žalobca 1/ sám spôsobil, a má mu byť na prospech - ako opora dobrej viery. Zdôraznil, že štát prostredníctvom svojho orgánu - PPPR - mal zápisy prídelov zabezpečiť do pozemkovej knihy. Samotným prídelcom túto činnosť prakticky zakázal, resp. mohli to urobiť iba s niečím privolením (v nariadení to pôvodne neumožňoval). K nemožnosti vedieť o nárokoch predchodcov žalovaného zdôraznil, že dokumentácia o predmetných prídeloch sa dodnes (nielen v šesťdesiatych rokoch) zachovala vo veľkom rozsahu a je datovaná až do roku 1960 včítane. Z dochovaných listín založených v spise je zrejmé, že informácie komu čo bolo pridelené boli prinajmenšom na JRD, ONV, MPPR a MNV. Novými tvrdeniami v odvolacom konaní sú, že „9. januára 1981 bolo vydané stavebné povolenie pre stavbu "Rekonštrukcia a predlženie VPD 13-31 na Letisku Bratislava“ (bod 48 odvolania) a „ najneskôr od roku 1981 štát nakladal so spornými pozemkami v celej výmere, vykonával na nich stavebné práce,“ Vo svojom záverečnom vyjadrení zo dňa 20.12.2017 žalobca 1/ tvrdí úplne, že tieto parcely získal jeho právny predchodca na základe hospodárskych zmlúv z roku 1983 a 1985. Z tvrdení žalobcu uvedených v jeho záverečnom vyjadrení zároveň vyplýva, že zavádza v odvolaní, ak tvrdí, že (najneskôr) od roku 1981 štát vykonával na pozemkoch stavebné práce.

37. Pokiaľ ide o aplikáciu reštitučného zákona, uviedol, že režim reštitučného zákona sa uplatňuje, ak z bývalých vlastníkov prešlo vlastníctvo alebo užívanie na štát. Pre uplatnenie nároku v reštitučnom konaní je potrebné mať doklad (preukázať) skutočnosti podľa § 6 ods. 1 zákona, aby na jeho základe bol príslušný orgán oprávnený vo veci konať. Taký doklad žalovaný nemá a ani jeden zo žalobcov ho doposiaľ žalovanému (ani na príslušný orgán oprávnený o nároku rozhodovať) nedodal.

38. Pokiaľ žalobca 1/ poukazuje na mnohoročné neprejavovanie záujmu právnych predchodcov žalovaného o predmet sporu, bol názoru, že táto skutočnosť sama osebe nemohla spôsobiť zánik vlastníckeho práva. Poukázal tiež na nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR a , v zmysle ktorých a vo svetle vtedajšej (ktorá nariadenia SNR uznala ako zákony) nebolo možné vzdať sa vlastníctva prídelu - voľne scudziť ho nebolo možné, na scudzenie bol potrebný súhlas PPPR. Ani z tohto pohľadu nie je preto možné považovať tvrdenie žalobcu 1/ o vzdaní sa majetku vložením pozemkov do (užívania) JRD alebo iným spôsobom za súladné s vtedajším právnym stavom, aj keď poukazuje na ustanovenie . Zároveň bol názoru, že skúmanie dobrej viery predchodcov žalobcov vždy narazí na to, že práve oni boli hýbateľom a účastníkom celého konania. Štát disponoval vyjadreniami, že nehnuteľnosti boli skonfiškované, ako aj vyjadreniami, že neboli skonfiškované, v pozemkovej knihe konfiškácia nebola zaznačená a boli tam zapísané osoby pôvodných vlastníkov, neexistoval ani nadobúdací titul štátu kedykoľvek po ich pridelení až do spísania hospodárskych zmlúv. Na takomto stave nie je možné založiť a tvrdiť dobrú vieru a už vôbec vynaloženie potrebnej opatrnosti. Pod bežnú opatrnosť na účely dobrej viery, ktorú bolo možné od nich požadovať je nutné zahrnúť požiadavku aktívneho zistenia konkrétnych skutočností vedúcich k presvedčeniu, že štát v čase dražby disponoval platným nadobúdacím vlastníckym titulom (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.2.2013, sp. zn. ).

39. Vo vzťahu k vyvlastňovaciemu rozhodnutiu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. , v ktorom sa uvádza súhrn záverov doterajšej judikatúry ohľadne nulity, teda, aké rozhodnutie sa považuje za paakt. Súd prvej inštancie konal práve v intenciách uvedeného. Poukázal tiež na to, že vydané rozhodnutie musí byť doručené, aby mohli nastať ním zamýšľané účinky, t. j. prechod pozemkov

z vlastníka na štát. Keďže však sa vtedajší vlastníci v rozhodnutí neuvádzajú, nemohlo im byť toto rozhodnutie doručené (a to ani prípadnou verejnou vyhláškou, lebo nie sú jej adresátmi), čo zakladá jeho nevykonateľnosť a neprávoplatnosť (nemožnosť nadobudnutia platnosti). Nemožnosť doručenia je tu absolútna. Právna istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžadujú, aby rozhodnutie správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda, alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcnosti (nález ). To však v tomto prípade nie je naplnené.

40. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu 2/ uviedol, že spočíva na vágnych tvrdeniach, žalobca 2/ neuvádza presné údaje, a ak aj nejaké uvedie, tak sú buď neúplné alebo úplne nepravdivé. Dobromyseľná držba sa v roku 1959 nemohla začať, keďže právni predchodcovia žalobcov a štátne orgány vedeli, že vyvlastňujú od osôb, ktorým to štát po vojne skonfiškoval; skutkové zistenia, s ktorými žalobca 2/ nesúhlasí, sú chýbajúca pečiatka vo výmere a chýbajúca cena vo výmere. Otázne je, či dobromyseľnosť držby od roku 1959, 1982 a 1985 je skutkovým zistením alebo právnym posúdením veci. Zvyšok považuje za právne posúdenie veci, ktoré žalobcovi 2/ ako odvolací dôvod neuvádza. Žalobca 2/ tvrdí, že Výmeru o vlastníctve pôdy chýbajú niektoré náležitosti, konkrétne pečiatka a prídelová cena, pričom už k samotnej žalobe z roku 2002 vtedajší žalobca, Slovenská správa letísk, priložil kópiu výmeru s podpisom a pečiatkou a súd to v priebehu konania overoval a zistil aj podpis aj pečiatku. Prídelová cena nie je nevyhnutnou náležitosťou výmeru, čo vyplýva zo samotného nariadenia o vydávaní výmerov a je to uvedené aj v predtlači výmeru. Jej absencia nespôsobuje neplatnosť výmeru.

41. Pokiaľ ide o konštitutívnosť zápisov táto bola narušená práve nariadeniami SNR, ktoré vlastníctvo ustanovili prídelom (uchopením držby prídelu, prideľovalo sa do vlastníctva), ako aj zákonom č. 90/1947 Sb. a Zápisy do pozemnoknižných vložiek mal obstarať štát (PPPR) a ak teraz štát poukazuje, že zápisy neboli vykonané a dáva to za vinu žalovanej strane alebo z porušenia vlastných povinností chce vyťažiť ujmu žalovanému a sebe prospech, tak také konanie je ďaleko za hranicou morálky a predstavuje deštrukciu právneho štátu. Obdobne to platí pre vyvlastnenie v roku 1959, pretože odvolávať sa na akt, ktorý bol hrubým porušením práva a o tomto hrubom porušení orgán štátu konajúci vo veci vedel, je rovnako scestné. Ak sa ďalej žalobca 2/ dovoláva záväznosti údajov v katastri, tak v katastri je ako vlastník zapísaný žalovaný. Ak aj žalobca 2/ tvrdí, že jeho dobromyseľnosť sa opiera o údaje z pozemkových kníh, potom ale v pozemkovej knihe boli zapísané osoby, ktorým to síce bolo skonfiškované, ale konfiškácia tam nebola zaznačená.

42. Bol názoru, že žalobcovia neodôvodnili svoje odvolania takým spôsobom, aby preukázali dôvodnosť podania odvolania, neuviedli žiadne také skutočnosti, ktoré by mohli rozhodnutie zvrátiť alebo ktoré by vyžadovali ďalší prieskum a ktoré by ukázali na nesprávne právne posúdenie veci. Uvádzajú viaceré sebe si protirečiace tvrdenia, ba dokonca nové tvrdenia, ktoré predtým neuvádzali. Napadnutý rozsudok považuje za spravodlivý.

43. Žalobca 1/ v stanovisku k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní a popieral tvrdenia žalovaného ohľadom držby a osôb oprávnených vykonať zápis do pozemkovej knihy.

44. Zopakoval, že k záberu pozemkov pre výstavbu letiska prichádzalo postupne v rámci jednotlivých etáp výstavby, preto nie je možné určiť konkrétny dátum ku konkrétnej časti pozemku. Nakoľko však v roku 1981 prišlo k vydaniu stavebného povolenia pre stavbu „Rekonštrukcia a predĺženie VPD 13-31 na Letisku Bratislava“, najneskôr k tomuto dátumu sa štát ujal užívania sporných pozemkov v celej uvádzanej výmere.

45. Pokiaľ ide o vloženie majetku do JRD, bol názoru, že zánik užívania sporných pozemkov, resp. vôľu pozemky opustiť je potrebné vyhodnotiť s ohľadom na konkrétne okolnosti, v tomto prípade najmä s ohľadom na fakt, že od odovzdania sporných pozemkov do družstva až do roku 1992 neexistuje žiaden záznam o tom, že by žalovaný alebo jeho právni predchodcovia prejavili akýkoľvek záujem o sporné pozemky, hoci podľa tvrdenia žalovaného celý život bývali v blízkosti pozemkov a teda vedeli, ako sa s nimi nakladá.

46. V odvolaní neuvádza, že by samotným odovzdaním do JRD malo zaniknúť vlastnícke právo, pokiaľ ho mal vlastník evidovaný v pozemkovej knihe, prípadne, ak ho nadobudol iným spôsobom, ktorým bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo mimo pozemkovej knihy ale tvrdí, že žalovaný je povinný

preukázať oprávnenú a nepretržitú držbu, ktorá trvala najmenej 10 rokov predtým, ako boli sporné pozemky vnesené do družstva a s ohľadom na všetky okolnosti a citovanú judikatúru je potrebné tiež skúmať, či právni predchodcovia žalovaného pozemky neopustili.

47. Ohľadom argumentácie žalovaného k rozhodnutiu o vyvlastnení uviedol, že súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku vôbec nevysporiadal s otázkami nastolenými žalovaným v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , na ktoré poukázal. Zdôraznil, že vyvlastnenie v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení bolo upravené o stavebnom poriadku a vyhláškou č. 144/1959 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o stavebnom poriadku. V zmysle týchto predpisov podkladom pre konanie o vyvlastnení bol výpis z pozemkovej knihy s uvedením majetkovej podstaty. Orgán štátu zabezpečujúci vyvlastňovacie konanie tak postupoval vo vzťahu k určeniu vyvlastnených osôb v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Zotrval na svojom tvrdení, že pokiaľ by aj právni predchodcovia žalovaného nadobudli vlastnícke právo k sporným pozemkom pôvodne na základe Výmeru a ich vlastníctvo nezaniklo podľa (resp. ), žalobcovi 1/ svedčí vlastnícke právo titulom vydržania.

48. Mal za to, že počas konania vo svojich ústnych a písomných vyjadreniach, ako aj v odvolaní dostatočne odôvodnil splnenie podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam vydržaním a na týchto svojich tvrdeniach zotrváva aj naďalej a má za to, že žalovaný neuviedol vo vyjadrení také skutočnosti, ktoré by relevantne spochybňovali tvrdenia žalobcu 1/, ako aj na svojich vyjadreniach predložených v priebehu súdneho konania pred súdom prvej inštancie.

49. Žalovaný v odvolacej duplike zopakoval, že užívanie pozemkov bolo v konaní preukazované výpoveďou žalovaného a jeho sestry Ž.U. A. (P.. P.). Ohľadom tvrdenia žalobcu 1/ o tom, že právni predchodcovia žalovaného nenadobudli vlastníctvo na základe výmeru, pretože tento nebol zapísaný v pozemkovej knihe, zopakoval svoj názor, že ide o verejnú listinu aj v zmysle , z čoho vyplýva pre žalobcu povinnosť dokazovania opaku toho, čo sa v nej osvedčuje alebo potvrdzuje. Z ničoho založeného žalobcami do spisu nevyplýva, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu neboli pridelené rodičom žalovaného, ani to, že výmeru chýba akákoľvek potrebná náležitosť. Práve naopak, Slovenská správa letísk (SSL) v prvotnej žalobe tvrdí „Odporca je vlastníkom sporných pozemkov podľa LV č. XXXX, zapísaných na základe dedenia po rodičoch B.G. P. a manž. Rozálii, ktorým bol výmerom č. 2901/48-1 zo dňa 18.10.1948 pridelený do vlastníctva nehnuteľný majetok zapísaný o.i. vo vl. PK č. 483, a to parcely č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/XX XXX/X“ a dokazuje to založením verejnej listiny do spisu - kópie uvádzaného výmeru so zhodnou identifikáciou osôb a zhodnou identifikáciou uvádzaných nehnuteľností.

50. K námietke žalobcu 1/ ohľadom zápisu do pozemkovej knihy, poukázal na výňatok z dobovej judikatúry R 281/49, ktorý jednoznačne potvrdzuje, že rodičia žalovaného nemali právo požiadať o zápis do pozemkovej knihy, lebo výmer nebol opatrený potrebnou doložkou. Z uvedeného dobového výňatku plynie aj vysvetlenie pojmu záznam vlastníckeho práva (ktorý si žalobca vykladá po svojom): „Záznam vlastníckeho práva patrí zrejme pod pojem prevádzania pozemnoknižného poriadku“. Zdôraznil, že žalobca 1/ úplne ignoruje skutočnosť, že z roku 1950 pre nadobudnutie vlastníctva nepožaduje zápis do pozemkovej knihy. Rodičia žalovaného k 1.1.1951 mali k sporným pozemkom výmer o vlastníctve, mali ich v držbe. Poukázal na , a zákona , podľa ktorého v prípadoch, v ktorých tak zákon ustanovuje, prechádza vlastníctvo priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy, pričom ustanoveniami tohto zákona sa spravujú, pokiaľ nie je ďalej ustanovené inak, i právne pomery vzniknuté pred 1. januárom 1951; do tohto dňa sa tieto právne pomery spravujú skorším právom. Zároveň poukázal na znenie , podľa ktorého dňom 1. januára 1951 zrušujú sa všetky ustanovenia o veciach upravených týmto zákonom, počítajúc v to aj obyčajové právo, či už vyplýva zo súdnych rozhodnutí alebo z iných prameňov. V zmysle uvedeného teda, ak by aj pred 1.1.1951 bol potrebný na nadobudnutie vlastníctva zápis do pozemkovej knihy, ako obyčajové právo už po tomto dátume nebol potrebný, a ak by rodičia žalovaného nenadobudli vlastníctvo prv, tak najneskôr 1.1.1951 by im v zmysle uvedených ustanovení vlastnícke právo svedčilo aj tak.

51. Požiadavku dokazovania držby rodičmi žalovaného považoval za absurdnú a úplne mimo realitu; žalobcovia sú oboznámení s listinou o odovzdaní sporných pozemkov do užívania JRD z roku 1957 a odovzdávať mohli len niečo, čo mali v držbe. Rodičia žalovaného odovzdali pozemky do užívania

JRD a JRD ich aj užívalo (zápisnica z roku 1957), pozemky boli scelené, pôvodné cesty rozorané a tak identifikácia bola mimoriadne sťažená, ak nie nemožná, nemali dôvod kontrolovať JRD, ako pozemky užíva a nie je jasná predstava žalobcu 1/, ako im mal byť zjavný záber a výstavba. Bol názoru, že ak žalobca tvrdí vydržanie, znamená to popretie predošlého nadobudnutia iným spôsobom (tvrdením o vydržaní sa potvrdila výstavba na nevysporiadaných pozemkoch, ak by pozemky boli vysporiadané, nemohlo by ísť o vydržanie). Žalobca 1/ z pohľadu žalovaného až alibisticky tvrdí nadobudnutie vlastníckeho práva na základe viacerých titulov - hospodárske zmluvy, vydržanie, pričom ani jeden nebol schopný preukázať. Naopak, snaží sa prenášať dôkazné bremeno na žalovaného poukazovaním na údajné nepreukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva rodičmi žalovaného. Bol názoru, že dôkazné bremeno sporu, a teda žaloby, nesie v prvom rade žalobca. Žalovaný nesie dôkazné bremeno svojich tvrdení v rámci účinného rozporovania tvrdení žalobcu. Predmetom sporu je určenie vlastníckeho práva k pozemkom žalobcu 1/ a 2/, preto dôkazné bremeno o nadobudnutí vlastníckeho práva patrí zásadne žalobcom.

52. Pokiaľ sa žalobca 1/ opätovne zaoberá vyvlastňovacím rozhodnutím z roku 1959, opätovne poukázal na to, že predmetných 340 m2 (z vyše 1,1 ha) bolo predmetom vyvlastňovacieho rozhodnutia z roku 1954, kde sa odôvodňuje, že túto časť pozemku nemožno vyvlastniť, pretože pozemnnoknižným vlastníkom bola skonfiškovaná. Ak teda žalobca 1/ trvá na „nedotknuteľnosti“ a správnosti správneho rozhodnutia, tak je na mieste otázka, prečo sa to vzťahuje iba na rozhodnutie z roku 1959 a nie aj na rozhodnutie z roku 1954.

53. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi obidvoch odvolaní (, , ďalej len „“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolania žalobcov 1/ a 2/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny ( ). Rozsudok verejne vyhlásil 13.11.2020 ( ).

54. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

55. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov ( ). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcov v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci pri nesprávnych skutkových zisteniach), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať ( ) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu; s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby založenej súdom prvej inštancie na úvahe o tom, že žalobcovia nepreukázali právny titul nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným pozemkom, ani existenciu titulu, na podklade ktorého došlo k zániku vlastníckeho práva na strane právnych predchodcov žalovaného, nebolo zrejmé, od čoho žalobcovia odvíjali svoje vlastnícke právo, pričom dôkazné bremeno spočívalo na nich; neboli žalobcami uvádzané tvrdenia v odvolaní ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľov.

56. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav sporu, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne a presvedčivo odôvodnil.

57. V predmetnom spore bolo pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku žalobcov rozhodujúce, či žalobcovia mali alebo nemali legitímny právny titul pre nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným pozemkom a to vzhľadom k tomu, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva môže dôjsť len na základe niektorého z právnych dôvodov, s ktorými zákon tento právny následok spája. Hoci žalobcovia sa zamerali viac-menej na spochybňovanie vlastníckeho práva žalovaného, ako na preukázanie vlastného právneho titulu, sú to práve žalobcovia, ktorých zaťažuje dôkazné bremeno. Na úspešnosť v konaní

o určenie vlastníckeho práva však nepostačuje iba spochybnenie vlastníckeho práva žalovaného bez preukázania právneho titulu, od ktorého vlastnícke právo odvodzuje žalobca.

58. Za margo námietky žalobcu 1/, že právni predchodcovia žalovaného nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam na základe Výmeru o vlastníctve zo dňa 18.10.1948, pretože tento nebol zapísaný do pozemkovej knihy a až do 31.12.1950 platilo na území Slovenskej republiky uhorské obyčajové právo, podľa ktorého sa vlastníctvo k nehnuteľnostiam nadobúdalo zápisom do pozemkovej knihy, hodno pripomenúť, že v zmysle ustálenej judikatúry súdov, výmery o vlastníctve pôdy, ktoré vydávalo po roku 1945 Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy ako aj prídelové listiny, ktoré vydávali bývalé okresné národné výbory a ktoré mali rovnaké právne účinky, boli v minulosti a aj v súčasnosti sú považované za verejné listiny preukazujúce vlastníctvo prídelcov k prideleným nehnuteľnostiam; táto skutočnosť tiež explicitne vyplýva zo znenia § 1 ods. 2, § 6 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR a tiež z toho, že výmer o vlastníctve bol podkladom iba pre záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu do pozemkovej knihy bez dodatočného ospravedlnenia a ako taký mal povahu zápisu deklaratórneho, o čom svedčalo aj to, že pozemnoknižné prevedenie obstarávalo Povereníctvo SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu (§ 17 ods. 2 zákona č. 104/1945 Sb. n. SNR). Aj súdna prax v danom období vychádzala z toho, že právo československé spočíva na teórii adsignačnej, prídelovej a nadobudnutie vlastníctva pôdy sa uskutočňuje jeho priznaním zo strany povoleného k tomu úradu správneho, teda úradným aktom správnym. Nadobudnutie je teda povahy verejnoprávnej. Z toho plynie, že nadobudnutie sa uskutočňuje rozhodnutím prídelovým, z čoho plynie, že nie je potrebný ani vklad do kníh ani hmotné odovzdanie pozemku (rozhodnutie Najvyššieho súdu z 10.3.1928, sp. zn. RV I 783/27). V súlade s uvedeným právnym názorom možno konštatovať, že vlastníctvo k pridelenému majetku sa aj v období do 1.1.1951 nadobúdalo už samotným rozhodnutím.

59. Pre úplnosť však možno dodať, že ak by sa aj prijala koncepcia žalobcov, že na nadobudnutie vlastníckeho práva právnych predchodcov žalovaného bol potrebný zápis výmeru do pozemkovej knihy, ktorý mal konštitutívny charakter, potom treba zdôrazniť, že obyčajové právo ani všeobecný pozemnoknižný poriadok č. 222/1855 r. z. nemal ustanovenie, ktoré by limitovalo dobu, v ktorej by malo dôjsť k zápisu prevodu vlastníckeho práva a po uplynutí ktorej, by sa malo za to, že prevodná zmluva stratila záväznosť či účinnosť, resp. rozhodnutie štátneho orgánu nebolo možné už zapísať. Pokiaľ preto výmer o vlastníctve nebol do 31.12.1950 zapísaný do pozemkovej knihy, potom nemožno prehliadať, že dňom 1.1.1951, kedy nadobudol účinnosť nový (zákon č. 141/1950 Sb.), v zmysle v prípadoch, v ktorých tak zákon ustanovuje, prechádza vlastníctvo priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy; ak ide o vec nehnuteľnú, zapíše sa tiež prechod vlastníctva v pozemkovej alebo železničnej knihe alebo sa na súde uloží listina. Oproti predchádzajúcej právnej úprave tak bola opustená dovtedajšia zásada, že prevod vlastníctva k veci nehnuteľnej sa uskutočnil až zápisom do pozemkovej knihy, a nastúpila zásada, že k prevodu nehnuteľnosti dôjde priamo zo zákona alebo výrokom súdu, úradu alebo orgánu verejnej správy. Zápis prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam sa ponechával len z dôvodov kontroly a evidencie a mal iba povahu deklaratórnu. Podľa zákona č. 141/1950 Sb. ustanoveniami tohto zákona sa riadia, pokiaľ nebolo ďalej ustanovené inak, aj právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1.1.1951; do tohto dňa sa tieto právne pomery riadia právom skorším. Vzhľadom k všeobecnej zásade, že zákony nepôsobia spätne, je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že vznik právneho pomeru sa posudzuje podľa práva platného v čase jeho vzniku i keď podmienky pre vznik tohto práva boli v novom zákone stanovené inak. Podmienkou však bolo, aby právo alebo povinnosť, ktorého vznik sa posudzoval, vzniklo za platnosti skoršieho práva, aby teda do začiatku účinnosti bolo splnené všetko, čo bolo potrebné k tomu, aby určitá povinnosť alebo právo vznikli. V danom prípade Výmerom o vlastníctve zo dňa 18.10.1948 príslušný orgán štátu rozhodol o vlastníctve sporných pozemkov tak, že tieto pridelil do vlastníctva právnych predchodcov žalovaného. Výmer obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti, preto ak sa podľa žalobcu 1/ právni predchodcovia žalovaného nestali vlastníkmi sporných pozemkov do 31.12.1950, pretože výmer nebol zapísaný do pozemkovej knihy, potom vznik ich vlastníckeho práva k sporným pozemkom treba posudzovať podľa zákona č. 141/1950 Sb. A keďže (zákon č. 141/1950 Sb.) nevyžadoval na prevod vlastníctva k nehnuteľnostiam zápis do pozemkovej knihy, právni predchodcovia žalovaných sa titulom tohto rozhodnutia stali vlastníkmi pridelených pozemkov 1.1.1951, t.j. dňom nadobudnutia účinnosti (pozri Cz 90/55).

60. V nadväznosti na uvedené právne závery je potom bez relevancie tvrdenie žalobcov o tom, že neskorším vložením sporných pozemkov do družstva došlo k prerušeniu držby pozemkov právnymi

predchodcami žalovaných. Treba však pripomenúť, že držba predstavuje faktické ovládanie veci. Držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba; držiteľom je aj ten, kto vykonáva držbu prostredníctvom inej osoby (tzv. detentora). Držbu veci nevylučuje užívanie veci inou osobou než držiteľom na základe vecného alebo záväzkového práva (poprípade i bez právneho dôvodu), pokiaľ sa táto osoba sama nechopí držby, a to ani v prípade, že vlastník má k veci len holé vlastníctvo. Detentor v takomto prípade totiž odvodzuje svoje právo od vlastníka, pričom faktické ovládanie veci detentorom sa považuje za ovládanie vlastníkom veci, ktorý je „držiteľom veci“. Združením pozemkov za účelom hospodárenia v jednotnom poľnohospodárskom družstve sa preto aj družstvo stáva iba detentorom združených pozemkov, ktorých držiteľom je však naďalej ten, kto ich združil (vlastník pozemkov).

61. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu 1/, že vnesením majetku do družstva došlo k opusteniu majetku, o čom svedčí zápisnica roľníckeho družstva o usporiadaní pohľadávky, nakoľko zo o jednotných poľnohospodárskych družstvách nevyplýva, že vložením pôdy do družstva sa vlastník vzdáva svojho vlastníckeho práva; neskoršia právna úprava () explicitne uvádzala, že vlastníctvo k pozemkom združeným k spoločnému družstevnému hospodáreniu zostáva zachované (, ). Napokon z obsahu zápisnice o usporiadaní pohľadávky MPPR za poľnohospodársky majetok, spísanej 14.11.1957, vôbec nevyplýva, že išlo o prejav vôle právnych predchodcov žalovaného smerujúci k vzdaniu sa vlastníctva k nehnuteľnostiam, tak ako to neprávne interpretuje žalobca 1/. Z jej obsahu vyplýva zastavenie platobnej povinnosti k majetku (pôde) prideleného výmerom, ktorý majetok právni predchodcovia žalovaného ako členovia družstva vniesli do JRD (vniesť majetok do družstva neznamená vzdať sa ho v prospech družstva) s tým, že táto sa obnovuje v prípade ich vylúčenia alebo vystúpenia z JRD. Táto ich povinnosť ako členov družstva vyplývala zo zákona č. 69/1949 Sb. o jednotných roľníckych družstvách, ktorý upravoval v ako hlavný predmet činnosti družstva sceľovanie (združovanie) pôdy za účelom spoločného družstevného hospodárenia. Vlastníctvo k takto združeným pozemkom zostávalo zachované, pričom družstvo k nim malo právo družstevného užívania. Tak tomu bolo aj v posudzovanej veci; je nelogické zastaviť, resp. obnoviť platbu prídelovej ceny, ak by sa právni predchodcovia vzdali vlastníctva k prideleným nehnuteľnostiam. Skutočnosť, či výmer bol alebo nebol zapísaný v pozemkovej knihe nemá na uvedené žiaden vplyv.

62. Pokiaľ ide o námietku žalobcu 1/, že súd prvej inštancie nebol oprávnený konštatovať, že rozhodnutie o vyvlastnení nie je vecne správne, resp. hodnotiť jeho platnosť, odvolací súd predovšetkým zdôrazňuje, že vyvlastnenie sa týkalo iba časti sporných pozemkov, pričom k takto vymedzenej časti pozemku (odčlenenej od parc. č. XXX/X o výmere 340 m2) sa žalobca 1/ už ani nedomáhal určenia vlastníckeho práva. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zároveň zrejmé, že súd prvej inštancie vychádzal z toho, že štát nemohol nadobudnúť vlastnícke právo dvakrát od tých istých pozemnoknižných vlastníkov, raz odňatím (konfiškáciou) a druhýkrát vyvlastnením, preto tomuto rozhodnutiu o vyvlastnení vo vzťahu k predmetu sporu nepriznal účinky, ktoré sa ním mali dosiahnuť. Nad rámec uvedeného možno doplniť, že rozhodnutím o vyvlastnení vlastnícke právo právnych predchodcov žalovaného nebolo dotknuté, nakoľko neboli účastníkmi tohto konania.

63. Neobstojí ani argument žalobcu 1/, že právni predchodcovia žalovaného osobne nehospodárili na pridelenom majetku. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd je povinný sa vysporiadať so skutkovými okolnosťami, ktoré majú význam pre právne posúdenie veci s prihliadnutím na koncentračnú zásadu vo vzťahu k žalobnému návrhu žalobcov s tým, že vzhľadom na predmet posudzovanej veci, ktorým je určenie vlastníckeho práva k sporným pozemkom, sa súd prvej inštancie správne riadil úvahou zistenia právneho titulu, na základe ktorého vzniklo žalovaným vlastnícke právo k sporným pozemkom a keďže súd prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru o existencii právneho titulu svedčiaceho v prospech vlastníctva žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov, nebolo právne významné, aby sa zaoberal otázkou faktického užívania sporných pozemkov, resp. ich neužívania právnymi predchodcami žalovaného. Neobhospodarovanie sporných pozemkov predchodcami žalovaného bez ďalšieho ich nezbavuje vlastníctva, ktoré bolo konštituované Výmerom o vlastníctve pôdy zo dňa 18.10.1948, vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy pod č. 2901/48-1.

64. Odvolací súd sa napokon stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že zo žiadneho dokumentu založeného v spise nevyplýva, že by právnym predchodcom žalovaného bolo akýmkoľvek právne relevantným spôsobom odňaté vlastnícke právo k sporným pozemkom. Záznam, na ktorý žalobca 1/

poukazuje (č. l. 721) nemožno považovať za relevantný dôkaz. Odnímať pridelený majetok mohlo iba Povereníctvo SNR pre pôdohospodárstvo a pozemkovú reformu v prípade, ak prídelca nehospodáril so starostlivosťou riadneho hospodára a to do 10 rokov odo dňa ujatia sa držby po vypočutí miestnej organizácie Jednotného sväzu slovenských roľníkov a okresného národného výboru ( nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR). Žalobca 1/ takéto rozhodnutie nepredložil. Ani rozhodnutia okresných národných výborov vydané v zmysle , účinného do 31.12.1991, takýmito rozhodnutiami nie sú, ani neosvedčujú vlastnícke právo žalobcov, nakoľko zákonným predpokladom pre pripadnutie veci do vlastníctva štátu okrem toho, že vec musí byť opustená alebo stratená, sa vyžadovala aj skutočnosť, že vlastník tejto veci nie je známy, čo však nie je prípad posudzovaného sporu, keď bolo v konaní tiež nesporne preukázané, že právni predchodcovia žalovaného pozemky, ktoré im boli pridelené výmerom, v roku 1957 vložili do družstva, ktoré aj po roku 2002, kedy bola podaná žaloba, disponovalo údajmi o týchto vlastníkoch.

65. Pokiaľ ide o právny inštitút vydržania, na ktorý poukazovali žalobcovia, odvolací súd na ozrejmenie právnej stránky veci uvádza, že možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou vykonanou , účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov, keďže vlastníctvo nemohol k akémukoľvek predmetu vydržaním nadobudnúť štát ani organizácia).Vydržanie vlastníckeho práva ku všetkým pozemkom (k poľnohospodárskej či inej pôde), a to aj štátom, resp. právnickou osobou, umožnila až novela , , účinná od 1. januára 1992. Aj podľa tejto novely sú podmienkami vydržania 1) oprávnená držba, 2) uplynutie vydržacej lehoty - pri nehnuteľnostiach 10 rokov a 3) spôsobilý predmet vydržania, ktoré tiež musia byť splnené súčasne. Oprávnená osoba si mohla započítať do vydržacej lehoty aj čas, po ktorý mal pozemok v nepretržitej držbe jej právny predchodca aj pred účinnosťou tejto novely, avšak to sa týkalo iba pozemkov, ktoré boli predmetom spôsobilým na vydržanie aj pred 1. januárom 1992. Ak teda držiteľ pozemku (t. j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.

66. Ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho. zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

67. Dobromyseľnosť znamená, že držiteľ je ohľadne existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne (aj v oblasti súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje), vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

68. Na základe týchto právnych východísk, ak existuje na strane žalovaného právny titul vo forme štátneho rozhodnutia (Výmer č. 2901/48-1, zo dňa 18.10.1948), je mimo akúkoľvek pochybnosť, že vlastnícke právo vzniklo na podklade tohto titulu a inštitút vydržania v podstate nemá význam pre právne posúdenie daného sporu, nakoľko právne relevantným v konaní je rozhodnutie štátneho orgánu, ktoré predstavuje modus - právny dôvod nadobudnutia vlastníckeho práva. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, ak by sa odvolací súd aj zaoberal zákonnými podmienkami vydržania, v súlade so záverom súdu prvej inštancie, hodno konštatovať, žalobcovia v priebehu konania neuviedli, kedy mali nehnuteľnosti vydržať, ani to, kedy im mala začať plynúť vydržacia doba a od akého domnelého právneho titulu odvodzujú svoju dobromyseľnosť.

69. Tvrdenie žalobcu 1/, že štát sa ujal držby pozemkov už v rokoch 1959 - 1960, kedy boli začaté stavebné práce, najneskôr 9.1.1981, kedy bolo vydané stavebné povolenie pre stavbu „Rekonštrukcia a predĺženie VPD 13-31 na Letisku Bratislava“ je tvrdenie nové, ktoré v konaní na súde prvej inštancie žalobca 1/ neuvádzal. Uvedená skutočnosť nevyplynula ani z vykonaného dokazovania a v spise sa nenachádzajú žiadne listinné dôkazy, ktoré by tvrdenie žalobcu 1/ podporovali. Odvolací súd zároveň uvádza, že žalobcovia (žalobca 1/ odvodzuje vydržanie od žalobcu 2/) neboli ani oprávnenými držiteľmi sporných pozemkov, nakoľko absentuje ich dobromyseľnosť, keďže štát musel mať vedomosť o existencii vlastného rozhodnutia svedčiaceho v prospech vlastníctva právnych predchodcov žalovaného. Námietka oprávnenej držby sa preto javí ako účelová a je zjavne neopodstatnená. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu (prípadne aj len domnelého) nadobudnutia vlastníctva. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcov, že ich dobromyseľnosť je založená na tom, že poslední vlastníci boli v pozemkovej knihe zapísaní pred 31.12.1950, t. j. v dobe keď pri evidencii platil intabulačný a konštitutívny princíp a od 1.1.1951 nemali štátne orgány, ktorým bolo zverené majetkovo-právne vysporiadanie zaberaných pozemkov k dispozícii žiadne doklady, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že pozemky sú vo vlastníctve iných osôb, ako je uvedené v pozemkovej knihe, resp. ak boli týmto osobám už skonfiškované, neboli už vo vlastníctve štátu.

70. Ospravedlniteľný omyl, je omyl ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu po každom spravodlivo požadovať. Na držbu štátu v rokoch 1950 až 1990 je však potrebné nahliadať aj z tohto pohľadu, že to bol práve štát, ktorý opustením tradičných zásad evidencie nehnuteľností vyvolal neporiadok vo vlastných vzťahoch; štát by preto rozhodne nemal mať prospech práve z neprehľadného stavu, ktorý sám vytvoril. Pri zachovaní obvyklej opatrnosti, mohol zistiť, že pozemky užíva jednotné poľnohospodárske družstvo a mal si položiť otázku, na základe akého právneho dôvodu pozemky družstvo užíva. Keby tak postupoval, zistil by, že pozemky sú vo vlastníctve fyzických osôb, ktorým pôdu sám pridelil. Pokiaľ sa však právnymi vzťahmi k pozemkom bližšie nezaoberal a vychádzal iba z výpisu z pozemkovej knihy, bez toho, aby vzal do úvahy nespoľahlivosť údajov v pozemkovej knihe, ktorú sám privodil (štát skonfiškoval majetok pôvodných vlastníkov, ktorý následne pridelil ďalším vlastníkom a bol povinný zabezpečiť zápisy do pozemkovej knihy, ktoré ale nezabezpečil), nebol so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu pozemky patria a teda nemôže byť ani držiteľom oprávneným. Oprávnenú držbu za daných okolností nezakladajú ani hospodárske zmluvy, z ktorých vyplýva, že vtedajšie socialistické organizácie nakladali so spornými pozemkami ako s vlastníctvom štátu, pretože nedostatok dobrej viery štátu nemožno zhojiť tým, že vec je odovzdaná do správy inému štátnemu orgánu, ktorý o okolnostiach nadobudnutia držby nie je informovaný.

71. Z logiky veci tiež vyplýva, že žalobcovia by nepoukazovali na inštitút vydržania, ak by boli sami presvedčení o tom, že hospodárska zmluva č. B 35/82, zo dňa 25.11.1982, uzatvorená medzi Miestnym národným výborom Vrakuňa a Výstavbou letísk Bratislava a hospodárska zmluva č. ČSA 85/85-POZ/ S-31, zo dňa 20.6.1985, uzatvorená medzi Obvodným národným výborom Bratislava II a ČSA letiskom Ruzyně, Praha, sú legitímnym titulom nadobudnutia ich vlastníckeho práva k sporným pozemkom. Vzhľadom na povahu týchto zmlúv, však predmetné zmluvy nepreukazujú prechod vlastníckeho práva, ale prechod správy majetku, pričom štát ani nemal oprávnenie na prevod vlastníctva, keďže nebol vlastníkom sporných pozemkov.

72. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že v zodpovedaní otázok na námietky žalobcu 1/ sú zodpovedané aj odvolacie námietky žalobcu 2/.

73. Záverom odvolací súd dodáva, že pokiaľ ide o jeho účelom je prinavrátenie vlastníctva oprávneným osobám, t. j. vydanie nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na inú právnickú osobu v rozhodnom období v dôsledku niektorej zo skutočnosti uvedených v cit. zákona. Žalovaný však, na rozdiel od žalobcov, je ako vlastník zapísaný v katastri nehnuteľnosti; určenia vlastníckeho práva sa domáhajú žalobcovia a nie žalovaný; z uvedeného dôvodu nie je namieste námietka žalobcu 1/, že na prejednávanú vec nemožno aplikovať rozhodovaciu prax súdov vo veciach určenia vlastníckeho práva.

74. Po relevantnom vyhodnotení všetkých právne významných skutočností odvolací súd uzatvára, že žalobcovia v konaní nepreukázali právny titul nimi tvrdeného nadobudnutia vlastníckeho práva a zároveň ich obrana a opakovane uvádzané dôvody v odvolaní neboli spôsobilé spochybniť právny titul, ktorý svedčí v prospech vlastníckeho práva žalovaného, resp. jeho právnych predchodcov. A keďže žalobcovia 1/ a 2/ v podanom odvolaní neuviedli žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t. j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; odvolacie námietky žalobcov 1/ a 2/ preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné.

75. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s tak, že žalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní, priznal proti žalobcom 1/ a / nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa s tým, že o výške náhrady trov celého konania rozhodne súd prvej inštancie podľa po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

76. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).