Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 161/2016
PDF · 301.88 KB
No categories available
I. ÚS 161/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , , vedenú
pod sp. zn. Rvp 14926/2015, a sťažnosť , ,
vedenú pod sp. zn. Rvp 14927/2015, zastúpených Advokátskou kanceláriou
FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
JUDr. Daniel Futej, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 536/2015 z 13. augusta 2015 a sp. zn. 3 Cdo 238/2014 z 13. augusta 2015
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti (sp. zn. Rvp 14926/2015) a
(sp. zn. Rvp 14927/2015) s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. 14926/2015.
2. Sťažnosti a o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12.
novembra 2015 doručené sťažnosti ,
(sp. zn. Rvp 14926/2015, ďalej len „sťažovateľka“) a ,
(sp. zn. Rvp 14927/2015, ďalej len „sťažovateľ“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),
vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 536/2015 z 13. augusta 2015
a sp. zn. 3 Cdo 238/2014 z 13. augusta 2015 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia“).
2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovatelia boli členmi
, (ďalej len
„družstvo“), ktoré od svojich členov zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo
ich zhodnocovanie v zmysle zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cenných
papieroch“). Družstvo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov a na nadobúdanie
majetkových hodnôt pre svojich členov využívalo služby obchodníka s cennými papiermi̶
spoločnosti , (ďalej len „obchodník s CP“).
Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
a nad činnosťou obchodníka s CP mala podľa zákona o cenných papieroch, zákona
č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o NBS“) a zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančných trhom a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“)
vykonávať dohľad Národná banka Slovenska (ďalej aj „NBS“). Sťažovatelia sa v máji
2010 dozvedeli, že obchodník s CP 30. apríla 2010 ukončil činnosť, družstvu neodovzdal
žiadne portfólio cenných papierov ani zverené peňažné prostriedky, a že z tohto dôvodu
družstvo nemá prostriedky na výplatu sťažovateľmi zverených prostriedkov vrátane ich
zhodnotenia. V dôsledku uvedeného konania obchodníka s CP v súvislosti s jeho činnosťou
pre družstvo vznikla sťažovateľom škoda na ich majetku, ktorá predstavuje sumu nimi
2
vložených peňažných prostriedkov, keďže tieto im zo strany družstva neboli vrátené. Keďže
sťažovatelia boli toho názoru, že NBS ako orgán dohľadu nekonala v súlade s citovanými
právnymi predpismi, žalobami podanými na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) sa domáhali proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou
Slovenska, zaplatenia náhrady škody, ktorá im vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.
3. O žalobe sťažovateľky na zaplatenie sumy 17 544,21 € s príslušenstvom rozhodol
okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 191/2011 z 10. februára 2014 tak, že žalobu zamietol.
Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 5 Co 235/2014, 5 Co 239/2014, 5 Co 240/2014 zo 16. decembra 2014
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Proti potvrdzujúcemu rozsudku
krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením
sp. zn. 3 Cdo 536/2015 z 13. augusta 2015 ako procesne neprípustné odmietol.
4. O žalobe sťažovateľa na zaplatenie sumy 4 867,77 € s príslušenstvom rozhodol
okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 184/2011 z 25. novembra 2013 tak, že žalobu zamietol.
Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 6 Co 56/2014,
6 Co 57/2014 z 24. februára 2014 prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Sťažovateľom podané dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu najvyšší súd
napadnutým uznesením sp. zn. 3 Cdo 238/2014 z 13. augusta 2015 odmietol
pre neprípustnosť.
5. Sťažovatelia považujú napadnuté uznesenia za zásah do ich základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj do ich základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, a v dôsledku toho aj za zásah do princípu právnej istoty.
Podľa sťažovateľov najvyšší súd napadnutými uzneseniami „vybočil z ústavných medzí
rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv“, svoje závery nedostatočne odôvodnil
a de facto odmietol právo sťažovateľov na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenia najvyššieho
súdu, ktorý aj napriek sťažovateľmi tvrdeným skutočnostiam, ktoré predstavujú dôvody
dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ich dovolania odmietol,
považujú sťažovatelia „za arbitrárne a za prejav svojvôle“. Podľa sťažovateľov
„Z odôvodnenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... vyplýva, že podaný mimoriadny
opravný prostriedok - dovolanie odmietol aj s poukazom nato, že dovolanie nie je prípustné,
nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná vada v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. ako aj iné
vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky sa dostatočne nevysporiadal s tým čo za takúto inú vadu je v zmysle
platnej právnej úpravy možné považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme
akých úvah sa Najvyšší súd Slovenskej republiky pri odmietnutí ním podaného
mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania pridržiaval keď v závere poukázal
na § 218 písm. 3 ods. b O. s. p.“.
6. Sťažovatelia poukázali aj na nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom
a krajským súdom, pričom v odôvodnení sťažností uviedli, že „Sťažovateľ v návrhu, ako aj
v doplnení žaloby podrobne popísal nesprávny úradný postup odporcu a citoval
ustanovenia zákonov, z ktorých vyplýva, že Národná banka Slovenská minimálne od roku
2007 zanedbávala svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad družstvom aj obchodníkom
s cennými papiermi.
... orgány Národnej banky Slovenska v rozhodnom období vo veci dohľadu
nad povinne dohliadanými subjektmi finančného trhu postupovali v rozpore s ústavou
a zákonom. Ich zavinenie na spôsobenej škode spočíva v tom, že v čase kedy im boli verejne
známe skutočnosti preukazujúce, že činnosťou dohliadaných subjektov vzniká akútne
nebezpečenstvo vzniku škody, napriek tomu za daného stavu nekonali tak, ako mali konať
a včas nevykonali v rámci svojich kompetencií preventívne opatrenia na predchádzanie
vzniku tejto škody, aj keď im to zákon prikazoval. Odvolací súd a tiež prvostupňový súd
preto neprávne dospeli k záveru, že nie je daná zodpovednosť orgánov štátu za škodu, ktorá
Sťažovateľovi vznikla investovaním peňažných prostriedkov do odporcom dohliadaného
subjektu. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo
preukázané, že by odporca nesprávne úradne postupoval tým, že riadne nevykonával
dohľad nad dohliadanými subjektmi. V tejto súvislosti poukázal na odporcom tvrdený tzv.
zákonom vymedzený limitovaný rozsah dohľadu nad povinne dohliadanými subjektmi
4
finančného trhu... V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že § 129 ods. 3 ZoCP ustanovuje
povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt dodržiavať schválený
prospekt investície, z čoho však nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred
doplnením § 129 o ods. 3 ZoCP Národná banka Slovenska vykonávala dohľad iba v
limitovanom rozsahu.“.
7. Sťažovateľ navyše v súvislosti s tvrdeným porušením označených práv vo svojej
sťažnosti uviedol, že prostredníctvom dovolania namietal postup krajského súdu, ktorý
opomenul doručiť sťažovateľovi vyjadrenie odporcu k odvolaniu sťažovateľa, v dôsledku
čoho nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam a skutočnostiam prezentovaným odporcom
v jeho vyjadrení, a tak ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu. Uvedeným postupom
odvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, pričom podľa
sťažovateľa najvyšší súd svoj záver týkajúci sa procesného pochybenia krajského súdu
nedostatočne odôvodnil.
8. S prihliadnutím na uvedené sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby ústavný súd
rozhodol o porušení ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a ich práva „na prejednanie veci spravodlivo, verejne a v primeranej lehote“ podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenia
zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
9. Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti
konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia
alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie
o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
10. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom
pod sp. zn. Rvp 14926/2015 a sp. zn. Rvp 14927/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe
najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení
na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
11. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom
súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody
na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj
návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
6
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
14. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha
(§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred
ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv
(čl. 2 ods. 2 ústavy). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený
zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
15. Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ich
sťažovatelia zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom v sťažnostiach pred ústavným
súdom vymedzili v petite návrhu, t. j. skúmal, či napadnutými uzneseniami najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 536/2015 z 13. augusta 2015 a sp. zn. 3 Cdo 238/2014
z 13. augusta 2015 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tvrdenie sťažovateľov o porušení základného
práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutými uzneseniami
najvyššieho súdu, ako aj tvrdenie o porušení označených práv postupom krajského súdu
v odvolacích konaniach, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažností mimo petitu, ústavný
súd považoval iba za súčasť ich argumentácie (napr. III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05,
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
17. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
18. Podstatou námietok sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom najvyššieho
súdu vysloveným v napadnutých uzneseniach, ktorými najvyšší súd odmietol dovolania
sťažovateľov ako procesne neprípustné. Podľa sťažovateľov najvyšší súd rozhodol
arbitrárne a svojvoľne, keď ich dovolania odmietol, pričom konštatoval nepreukázanie
procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Sťažovatelia tiež namietajú
nedostatočné odôvodnenie právnych záverov najvyššieho súdu v napadnutých uzneseniach.
19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní.
20. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
8
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,
či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry
pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie
alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého
základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
21. Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka
posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže
viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02). Prvoradou
úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom
doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných
súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite
zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. I. ÚS 19/02,
I. ÚS 50/04, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
22. Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či napadnuté uznesenia najvyššieho
súdu sú z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Z napadnutých uznesení
vyplýva, že najvyšší súd nimi odmietol dovolania sťažovateľov ako dovolania smerujúce
proti rozhodnutiam, proti ktorým je tento opravný prostriedok neprípustný (potvrdzujúce
rozhodnutia odvolacieho súdu, pozn.), pretože v konaniach nebola preukázaná sťažovateľmi
tvrdená procesná vada podľa § 237 písm. f) OSP a iné vady konania v dovolacom konaní
nevyšli najavo. V súvislosti so sťažovateľmi uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 237
písm. f) OSP sťažovatelia namietali nesprávnosť a neúplnosť skutkových zistení, nesprávne
vyhodnotenie dôkazov, ako aj nevykonanie nimi navrhnutých dôkazov konajúcimi súdmi.
Procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP, teda odňatie možnosti konať pred
súdom, sťažovatelia odôvodnili tiež tým, že napadnuté rozsudky odvolacieho súdu nemajú
náležitosti požadované ustanovením § 157 ods. 2 OSP, sú nekonkrétne, nedostatočne
odôvodnené a nepresvedčivé a v dôsledku toho nepreskúmateľné. Najvyšší súd vo vzťahu
k takto sťažovateľmi vymedzenému dovolaciemu dôvodu v odôvodnení napadnutých
uznesení okrem iného uviedol:
«... v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný
za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.
(obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní
dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O. s. p.
Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej
procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesné prípustnom
dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania
nezakladá.
... Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď
§ 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
podľa § 237 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť
pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
... Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
10
v zmysle § 237 O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
... Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným
prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 O. s. p.
neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).
... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)
považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), teda nie za procesnú
vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O. s. p. Podľa záveru dovolacieho súdu je názor
zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod
odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva aj
z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,
5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, resp. 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho
rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho
súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia
ústavného súdu sp.zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011,
IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013,
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len tzv. inú vadu
konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.“. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS
196/2014 ústavný súd zotrval „na závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS
161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný
nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne
zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa
Ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 konštatoval, že
najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil,
prečo nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. f/ O. s. p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje
arbitrárnosť či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho
konania ako mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné
rozhodnutie a zasahuje sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.
Dovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou
nezaoberal), nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania...»
Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľov, že napadnuté rozsudky spočívajú
na nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd poukazujúc na svoju judikatúru
v napadnutých uzneseniach uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci ako relevantný
dovolací dôvod možno uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní, samotné neprávne
právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.
23. V citovanej časti odôvodnenia napadnutých uznesení najvyšší súd jednoznačným
a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nepovažoval sťažovateľmi
namietaný postup odvolacieho súdu za odňatie možnosti konať pred súdom a pre ktoré ich
dovolania odmietol ako procesne neprípustné bez toho, aby skúmal vecnú správnosť
napadnutých rozsudkov odvolacieho súdu. Odôvodnenia napadnutých uznesení poskytujú
dostatočný podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytujú primeranú odpoveď aj
na sťažovateľmi uplatnené dovolacie námietky. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd
dostatočne ozrejmil odvolávajúc sa na jeho vlastnú judikatúru, ako aj na judikatúru
ústavného súdu, prečo nepovažoval v dovolacom konaní za preukázanú sťažovateľmi
tvrdenú procesnú vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP. Ústavný súd preto konštatuje, že
predmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci
sťažovateľov nemožno považovať za arbitrárny ani za svojvoľný.
12
24. V súvislosti so sťažnostnou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa procesného
pochybenia krajského súdu spočívajúceho v nedoručení vyjadrenia odporcu sťažovateľovi,
najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. 3 Cdo 238/2014 z 13. augusta 2015 okrem iného
uviedol:
«Zo spisu vyplýva, že k odvolaniu žalobcu (č. l. 637 spisu) sa vyjadrila žalovaná
(č. l. 655 spisu). Jej vyjadrenie bolo zaslané odvolaciemu súdu („za spisom“, ktorý sa už
v tom čase nachádzal na odvolacom súde). Zo spisu nevyplýva, že predmetné vyjadrenie
žalovanej k odvolaniu žalobcu bolo doručené žalobcovi.
5.1. K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi
doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, senát najvyššieho súdu,
ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, zaujal v minulosti svoje právne závery
vo viacerých rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad sp. zn.
3 Cdo 24/2011, 3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012),
v ktorých opakovane konštatoval, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej
vete O. s. p., doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie
smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná
povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda
nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania spätne na
zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd
nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov
konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť
(III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii
potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie ustanovenia § 209a O. s. p. pristúpi
k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež III. ÚS 72/09, IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012,
III. ÚS 296/2011.). Odňatie možnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, že
odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.
Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď
napríklad sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011). Iný pohľad na realizáciu práva
účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať
neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného
účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto pohľad by mohol mať až
znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu
právneho štátu.
5.2. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyhlásil 14. novembra 2010
rozsudok vo veci Holub proti Českej republike, ktorým za neprijateľnú označil sťažnosť
odôvodňovanú tým, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá bez toho, aby
mu bola v konaní o nej vytvorená náležitá možnosť oboznámiť sa s vyjadreniami ostatných
účastníkov predmetného konania. ESĽP tu aplikoval nové kritérium prijateľnosti, ktoré bolo
zavedené s účinnosťou od 1. júna 2010 Protokolom
. 14 k Dohovoru. Podľa nového článku 35 ods. 3 písm. b/ Dohovoru totiž súd vyhlási
za neprijateľnú každú individuálnu sťažnosť, pokiaľ sa domnieva, že sťažovateľ neutrpel
podstatnú ujmu.
5.3. ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej
republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa
k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP
k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo
argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom
priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho
súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo
formulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej
procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je
zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
... I keď ustanovenie § 242 ods. 2 veta druhá O. s. p. ukladá dovolaciemu súdu, aby
na procesné vady konania uvedené v § 237 O. s. p. prihliadol bez ohľadu na to, či
v dovolaní boli alebo neboli uplatnené, predsa len - a osobitne v prípade namietaného
odňatia možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.) - treba mať na zreteli, že
pri vyhodnocovaní dopadov procesných nesprávností, ktoré vyšli najavo v priebehu
dovolacieho konania, nie je obsah dovolania bezvýznamný. Ide o to, že slovo „neprihliada“
vyjadruje objektívnu stránku prístupu dovolacieho súdu k procesným vadám odvolacieho
konania, obsah dovolania ale sprístupňuje dovolaciemu súdu dovolateľov subjektívny
pohľad na správnosť postupu súdov, a vysvetľuje, či a v akom rozsahu dovolateľ sám vníma
niektorý aspekt postupu súdu ako okolnosť zakladajúcu ujmu na jeho procesných
14
oprávneniach. Dovolanie, jeho obsah a v ňom zvolené formulácie a uvedené argumenty sú
podkladom, na ktorom dovolací súd posudzuje, či procesnú vadu konania, ktorá vyšla
v dovolacom konaní najavo, dovolateľ vôbec vníma ako ujmu na svojich právach účastníka
občianskeho súdneho konania. Občiansky súdny poriadok dovolaciemu súdu neukladá, aby
dovolateľovi ako ujmu „nanucoval“ to, čo dovolateľ sám za ujmu neoznačil.
Povinnosť prihliadať na určitú procesnú vadu konania ešte neznamená, že dovolací
súd musí vždy, bez zreteľa na individuálne okolnosti, priznať takejto vade relevanciu
najvyššieho stupňa vedúcu až k záveru o potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie.
... Dovolateľ mal v dovolacom konaní vytvorenú procesnú možnosť poukázať aj na
to, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu, a vysvetliť dôvody,
so zreteľom na ktoré zastáva názor, že mu tým súd spôsobil podstatnú ujmu na jeho
procesných právach. Procesný postup, na ktorý sa vzťahujú body 5.1. až 5.3., dovolateľ ale
v dovolaní ani len nespomenul.
Ak protistrana doručila súdu také vyjadrenie k odvolaniu, ktoré bolo formulované
ako skutková a právna argumentácia, súd ale jej vyjadrenie nezaslal na vedomie
odvolateľovi, ide v zmysle toho, čo vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Trančíková proti
Slovenskej republike, o procesnú nesprávnosť zasahujúcu do práva na spravodlivý súdny
proces. Avšak skutočnosť, že odvolateľ na túto nesprávnosť vo svojom dovolaní ani len
popisne nepoukázal (i keď bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom), vedie
dovolací súd k záveru, že dovolateľ túto nesprávnosť a jej procesné dôsledky vôbec nevníma
ako ujmu (a už v nijakom prípade ako podstatnú ujmu) na svojich procesných právach
(k tomu viď už spomenutý rozsudok ESĽP vo veci Holub proti Českej republike).
V okolnostiach preskúmavanej veci dospel preto dovolací súd k záveru, že i keď
žalobcovi nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu, nemalo to za
následok odňatie možnosti žalobcu pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).»
25. Z obsahu citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že
sťažovateľ námietku procesného pochybenia krajského súdu spočívajúceho v nedoručení
vyjadrenia odporcu k odvolaniu sťažovateľovi v dovolacom konaní neuplatnil.
26. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy
a § 49 zákona o ústavnom súde limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom,
z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí
sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej
uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože
v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto
argumentácie (III. ÚS 90/03, III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04). Pretože sťažovateľ uplatnil
námietku nedoručenia vyjadrenia účastníka konania až v konaní pred ústavným súdom, hoci
ju mohol efektívne uplatniť v dovolacom konaní pred najvyšším súdom, ústavný súd na jej
posúdenie nemá právomoc.
27. Keďže napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto
situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť, že
najvyšší súd kvalifikoval dovolania sťažovateľov ako procesne neprípustné a že pri tom
vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť
k záveru o porušení práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces podľa
označených článkov ústavy a dohovoru.
28. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označených práv nie
je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospel
k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným porušením
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí
sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené (bod 2
výroku uznesenia).
16
29. Keďže sťažnosti boli odmietnuté, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími nárokmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti uplatnenými v sťažnostiach.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. marca 2016