Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 161/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , , vedenú

pod sp. zn. , a sťažnosť , ,

vedenú pod sp. zn. , zastúpených Advokátskou kanceláriou

FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

JUDr. Daniel Futej, vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 13. augusta 2015 a sp. zn. z 13. augusta 2015

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti (sp. zn. ) a

(sp. zn. ) s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. 14926/2015.

2. Sťažnosti a o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 12.

novembra 2015 doručené sťažnosti ,

(sp. zn. , ďalej len „sťažovateľka“) a ,

(sp. zn. , ďalej len „sťažovateľ“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),

vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 13. augusta 2015

a sp. zn. z 13. augusta 2015 (spolu ďalej len „napadnuté uznesenia“).

2. Z obsahu sťažností a ich príloh vyplýva, že sťažovatelia boli členmi

, (ďalej len

„družstvo“), ktoré od svojich členov zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo

ich zhodnocovanie v zmysle o cenných papieroch a investičných

službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o cenných

papieroch“). Družstvo na zhodnocovanie peňažných prostriedkov a na nadobúdanie

majetkových hodnôt pre svojich členov využívalo služby obchodníka s cennými papiermi̶

spoločnosti , (ďalej len „obchodník s CP“).

Nad činnosťou družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt

a nad činnosťou obchodníka s CP mala podľa zákona o cenných papieroch, zákona

č. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o NBS“) a o dohľade nad finančných trhom a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dohľade“)

vykonávať dohľad Národná banka Slovenska (ďalej aj „NBS“). Sťažovatelia sa v máji

2010 dozvedeli, že obchodník s CP 30. apríla 2010 ukončil činnosť, družstvu neodovzdal

žiadne portfólio cenných papierov ani zverené peňažné prostriedky, a že z tohto dôvodu

družstvo nemá prostriedky na výplatu sťažovateľmi zverených prostriedkov vrátane ich

zhodnotenia. V dôsledku uvedeného konania obchodníka s CP v súvislosti s jeho činnosťou

pre družstvo vznikla sťažovateľom škoda na ich majetku, ktorá predstavuje sumu nimi

2

vložených peňažných prostriedkov, keďže tieto im zo strany družstva neboli vrátené. Keďže

sťažovatelia boli toho názoru, že NBS ako orgán dohľadu nekonala v súlade s citovanými

právnymi predpismi, žalobami podanými na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) sa domáhali proti Slovenskej republike, zastúpenej Národnou bankou

Slovenska, zaplatenia náhrady škody, ktorá im vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom NBS pri výkone bankového dohľadu nad družstvom.

3. O žalobe sťažovateľky na zaplatenie sumy 17 544,21 € s príslušenstvom rozhodol

okresný súd rozsudkom sp. zn. z 10. februára 2014 tak, že žalobu zamietol.

Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. , , zo 16. decembra 2014

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil. Proti potvrdzujúcemu rozsudku

krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktoré najvyšší súd napadnutým uznesením

sp. zn. z 13. augusta 2015 ako procesne neprípustné odmietol.

4. O žalobe sťažovateľa na zaplatenie sumy 4 867,77 € s príslušenstvom rozhodol

okresný súd rozsudkom sp. zn. z 25. novembra 2013 tak, že žalobu zamietol.

Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudkom sp. zn. ,

z 24. februára 2014 prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľom podané dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu najvyšší súd

napadnutým uznesením sp. zn. z 13. augusta 2015 odmietol

pre neprípustnosť.

5. Sťažovatelia považujú napadnuté uznesenia za zásah do ich základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj do ich základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , a v dôsledku toho aj za zásah do princípu právnej istoty.

Podľa sťažovateľov najvyšší súd napadnutými uzneseniami „vybočil z ústavných medzí

rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv“, svoje závery nedostatočne odôvodnil

a de facto odmietol právo sťažovateľov na súdnu ochranu. Napadnuté uznesenia najvyššieho

súdu, ktorý aj napriek sťažovateľmi tvrdeným skutočnostiam, ktoré predstavujú dôvody

dovolania podľa , ich dovolania odmietol,

považujú sťažovatelia „za arbitrárne a za prejav svojvôle“. Podľa sťažovateľov

„Z odôvodnenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky... vyplýva, že podaný mimoriadny

opravný prostriedok - dovolanie odmietol aj s poukazom nato, že dovolanie nie je prípustné,

nakoľko Sťažovateľom namietaná procesná vada v zmysle ako aj iné

vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho názoru, že Najvyšší súd

Slovenskej republiky sa dostatočne nevysporiadal s tým čo za takúto inú vadu je v zmysle

platnej právnej úpravy možné považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme

akých úvah sa Najvyšší súd Slovenskej republiky pri odmietnutí ním podaného

mimoriadneho opravného prostriedku - dovolania pridržiaval keď v závere poukázal

na písm. 3 ods. b “.

6. Sťažovatelia poukázali aj na nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom

a krajským súdom, pričom v odôvodnení sťažností uviedli, že „Sťažovateľ v návrhu, ako aj

v doplnení žaloby podrobne popísal nesprávny úradný postup odporcu a citoval

ustanovenia zákonov, z ktorých vyplýva, že Národná banka Slovenská minimálne od roku

2007 zanedbávala svoje povinnosti pri výkone dohľadu nad družstvom aj obchodníkom

s cennými papiermi.

... orgány Národnej banky Slovenska v rozhodnom období vo veci dohľadu

nad povinne dohliadanými subjektmi finančného trhu postupovali v rozpore s

a zákonom. Ich zavinenie na spôsobenej škode spočíva v tom, že v čase kedy im boli verejne

známe skutočnosti preukazujúce, že činnosťou dohliadaných subjektov vzniká akútne

nebezpečenstvo vzniku škody, napriek tomu za daného stavu nekonali tak, ako mali konať

a včas nevykonali v rámci svojich kompetencií preventívne opatrenia na predchádzanie

vzniku tejto škody, aj keď im to zákon prikazoval. Odvolací súd a tiež prvostupňový súd

preto neprávne dospeli k záveru, že nie je daná zodpovednosť orgánov štátu za škodu, ktorá

Sťažovateľovi vznikla investovaním peňažných prostriedkov do odporcom dohliadaného

subjektu. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo

preukázané, že by odporca nesprávne úradne postupoval tým, že riadne nevykonával

dohľad nad dohliadanými subjektmi. V tejto súvislosti poukázal na odporcom tvrdený tzv.

zákonom vymedzený limitovaný rozsah dohľadu nad povinne dohliadanými subjektmi

4

finančného trhu... V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že § 129 ods. 3 ZoCP ustanovuje

povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt dodržiavať schválený

prospekt investície, z čoho však nemožno vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred

doplnením § 129 o ods. 3 ZoCP Národná banka Slovenska vykonávala dohľad iba v

limitovanom rozsahu.“.

7. Sťažovateľ navyše v súvislosti s tvrdeným porušením označených práv vo svojej

sťažnosti uviedol, že prostredníctvom dovolania namietal postup krajského súdu, ktorý

opomenul doručiť sťažovateľovi vyjadrenie odporcu k odvolaniu sťažovateľa, v dôsledku

čoho nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam a skutočnostiam prezentovaným odporcom

v jeho vyjadrení, a tak ovplyvniť rozhodnutie odvolacieho súdu. Uvedeným postupom

odvolacieho súdu bola sťažovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, pričom podľa

sťažovateľa najvyšší súd svoj záver týkajúci sa procesného pochybenia krajského súdu

nedostatočne odôvodnil.

8. S prihliadnutím na uvedené sťažovatelia v petite sťažnosti navrhli, aby ústavný súd

rozhodol o porušení ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a ich práva „na prejednanie veci spravodlivo, verejne a v primeranej lehote“ podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, aby napadnuté uznesenia

zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľom priznal náhradu trov právneho

zastúpenia.

II.

9. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle môže súd v záujme hospodárnosti

konania spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie

o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

10. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom

pod sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe

najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení

na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

III.

11. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom

súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody

na jeho odmietnutie podľa . Podľa zákona

o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj

návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

6

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

14. Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha

( ), čím zároveň vymedzí predmet konania pred

ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv

( ). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený

zvoleným advokátom (m. m. , ).

15. Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ich

sťažovatelia zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom v sťažnostiach pred ústavným

súdom vymedzili v petite návrhu, t. j. skúmal, či napadnutými uzneseniami najvyššieho

súdu sp. zn. z 13. augusta 2015 a sp. zn.

z 13. augusta 2015 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru. Tvrdenie sťažovateľov o porušení základného

práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa napadnutými uzneseniami

najvyššieho súdu, ako aj tvrdenie o porušení označených práv postupom krajského súdu

v odvolacích konaniach, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažností mimo petitu, ústavný

súd považoval iba za súčasť ich argumentácie (napr. , ,

).

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

17. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

18. Podstatou námietok sťažovateľov je ich nesúhlas s právnym názorom najvyššieho

súdu vysloveným v napadnutých uzneseniach, ktorými najvyšší súd odmietol dovolania

sťažovateľov ako procesne neprípustné. Podľa sťažovateľov najvyšší súd rozhodol

arbitrárne a svojvoľne, keď ich dovolania odmietol, pričom konštatoval nepreukázanie

procesnej vady konania v zmysle . Sťažovatelia tiež namietajú

nedostatočné odôvodnenie právnych záverov najvyššieho súdu v napadnutých uzneseniach.

19. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako i práva na spravodlivý proces (

dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

20. Poukazujúc na svoju stabilizovanú judikatúru ústavný súd zdôrazňuje, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

8

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. , ).

21. Ústavný súd konštatuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka

posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže

viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. ). Prvoradou

úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana zákonnosti, čo je prejavom

doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“). Je v právomoci všeobecných

súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite

zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (mutatis mutandis napr. ,

, , ).

22. Ústavný súd v tomto konaní preto skúmal, či napadnuté uznesenia najvyššieho

súdu sú z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Z napadnutých uznesení

vyplýva, že najvyšší súd nimi odmietol dovolania sťažovateľov ako dovolania smerujúce

proti rozhodnutiam, proti ktorým je tento opravný prostriedok neprípustný (potvrdzujúce

rozhodnutia odvolacieho súdu, pozn.), pretože v konaniach nebola preukázaná sťažovateľmi

tvrdená procesná vada podľa a iné vady konania v dovolacom konaní

nevyšli najavo. V súvislosti so sťažovateľmi uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 237

písm. f) sťažovatelia namietali nesprávnosť a neúplnosť skutkových zistení, nesprávne

vyhodnotenie dôkazov, ako aj nevykonanie nimi navrhnutých dôkazov konajúcimi súdmi.

Procesnú vadu konania v zmysle , teda odňatie možnosti konať pred

súdom, sťažovatelia odôvodnili tiež tým, že napadnuté rozsudky odvolacieho súdu nemajú

náležitosti požadované ustanovením , sú nekonkrétne, nedostatočne

odôvodnené a nepresvedčivé a v dôsledku toho nepreskúmateľné. Najvyšší súd vo vzťahu

k takto sťažovateľmi vymedzenému dovolaciemu dôvodu v odôvodnení napadnutých

uznesení okrem iného uviedol:

«... v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný

za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia

(obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , ,

a ). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní

dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v

Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej

procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesné prípustnom

dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania

nezakladá.

... Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď

), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania

nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie

skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu

podľa , lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť

pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

... Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania

10

v zmysle (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a ).

... Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným

prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v

neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2

písm. b/ ), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. ).

... Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)

považovaná za tzv. inú vadu konania ( ), teda nie za procesnú

vadu konania uvedenú v Podľa záveru dovolacieho súdu je názor

zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod

odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva aj

z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. ,

, , , , ,

, , , , resp. ).

Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho

rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho

súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia

ústavného súdu sp.zn. , , , ,

, , , , ,

).

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013

sp. zn. konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu

konania podľa “. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS

196/2014 ústavný súd zotrval „na závere (napr. , , IV. ÚS

161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne

zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa

“.

Ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. konštatoval, že

najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“ judikatúrou náležite zdôvodnil,

prečo nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania

podľa Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje

arbitrárnosť či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho

konania ako mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné

rozhodnutie a zasahuje sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania.

Dovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou

nezaoberal), nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania...»

Vo vzťahu k dovolacej námietke sťažovateľov, že napadnuté rozsudky spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd poukazujúc na svoju judikatúru

v napadnutých uzneseniach uviedol, že nesprávne právne posúdenie veci ako relevantný

dovolací dôvod možno uplatniť len v procesne prípustnom dovolaní, samotné neprávne

právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá.

23. V citovanej časti odôvodnenia napadnutých uznesení najvyšší súd jednoznačným

a vyčerpávajúcim spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nepovažoval sťažovateľmi

namietaný postup odvolacieho súdu za odňatie možnosti konať pred súdom a pre ktoré ich

dovolania odmietol ako procesne neprípustné bez toho, aby skúmal vecnú správnosť

napadnutých rozsudkov odvolacieho súdu. Odôvodnenia napadnutých uznesení poskytujú

dostatočný podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytujú primeranú odpoveď aj

na sťažovateľmi uplatnené dovolacie námietky. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd

dostatočne ozrejmil odvolávajúc sa na jeho vlastnú judikatúru, ako aj na judikatúru

ústavného súdu, prečo nepovažoval v dovolacom konaní za preukázanú sťažovateľmi

tvrdenú procesnú vadu konania podľa . Ústavný súd preto konštatuje, že

predmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci

sťažovateľov nemožno považovať za arbitrárny ani za svojvoľný.

12

24. V súvislosti so sťažnostnou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa procesného

pochybenia krajského súdu spočívajúceho v nedoručení vyjadrenia odporcu sťažovateľovi,

najvyšší súd v napadnutom uznesení sp. zn. z 13. augusta 2015 okrem iného

uviedol:

«Zo spisu vyplýva, že k odvolaniu žalobcu (č. l. 637 spisu) sa vyjadrila žalovaná

(č. l. 655 spisu). Jej vyjadrenie bolo zaslané odvolaciemu súdu („za spisom“, ktorý sa už

v tom čase nachádzal na odvolacom súde). Zo spisu nevyplýva, že predmetné vyjadrenie

žalovanej k odvolaniu žalobcu bolo doručené žalobcovi.

5.1. K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi

doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, senát najvyššieho súdu,

ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, zaujal v minulosti svoje právne závery

vo viacerých rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad sp. zn.

, , , , ),

v ktorých opakovane konštatoval, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej

vete , doručí súd prvého stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie

smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná

povinnosť mu z týchto ustanovení nevyplýva. Z teda

nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu predložiť druhému účastníkovi konania spätne na

zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd

nie je povinný donekonečna udržiavať stav konfrontácie medzi podaniami účastníkov

konania - je iba na jeho posúdení, kde je rozumná hranica takúto konfrontáciu ukončiť

(, , ). Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii

potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie ustanovenia pristúpi

k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež , , ,

.). Odňatie možnosti pred súdom konať nezakladá teda sama skutočnosť, že

odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej procesnej strany k jeho odvolaniu.

Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď

napríklad sp. zn. a ). Iný pohľad na realizáciu práva

účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany by mohol v praxi znamenať

neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces vyjadrovania sa jedného

účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto pohľad by mohol mať až

znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu chápaniu princípu

právneho štátu.

5.2. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyhlásil 14. novembra 2010

rozsudok vo veci Holub proti Českej republike, ktorým za neprijateľnú označil sťažnosť

odôvodňovanú tým, že ústavná sťažnosť bola odmietnutá bez toho, aby

mu bola v konaní o nej vytvorená náležitá možnosť oboznámiť sa s vyjadreniami ostatných

účastníkov predmetného konania. ESĽP tu aplikoval nové kritérium prijateľnosti, ktoré bolo

zavedené s účinnosťou od 1. júna 2010 Protokolom

. 14 k Dohovoru. Podľa nového článku 35 ods. 3 písm. b/ Dohovoru totiž súd vyhlási

za neprijateľnú každú individuálnu sťažnosť, pokiaľ sa domnieva, že sťažovateľ neutrpel

podstatnú ujmu.

5.3. ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej

republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa

k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP

k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo

argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom

priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho

súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo

formulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej

procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je

zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

... I keď ustanovenie veta druhá ukladá dovolaciemu súdu, aby

na procesné vady konania uvedené v prihliadol bez ohľadu na to, či

v dovolaní boli alebo neboli uplatnené, predsa len - a osobitne v prípade namietaného

odňatia možnosti pred súdom konať ( ) - treba mať na zreteli, že

pri vyhodnocovaní dopadov procesných nesprávností, ktoré vyšli najavo v priebehu

dovolacieho konania, nie je obsah dovolania bezvýznamný. Ide o to, že slovo „neprihliada“

vyjadruje objektívnu stránku prístupu dovolacieho súdu k procesným vadám odvolacieho

konania, obsah dovolania ale sprístupňuje dovolaciemu súdu dovolateľov subjektívny

pohľad na správnosť postupu súdov, a vysvetľuje, či a v akom rozsahu dovolateľ sám vníma

niektorý aspekt postupu súdu ako okolnosť zakladajúcu ujmu na jeho procesných

14

oprávneniach. Dovolanie, jeho obsah a v ňom zvolené formulácie a uvedené argumenty sú

podkladom, na ktorom dovolací súd posudzuje, či procesnú vadu konania, ktorá vyšla

v dovolacom konaní najavo, dovolateľ vôbec vníma ako ujmu na svojich právach účastníka

občianskeho súdneho konania. dovolaciemu súdu neukladá, aby

dovolateľovi ako ujmu „nanucoval“ to, čo dovolateľ sám za ujmu neoznačil.

Povinnosť prihliadať na určitú procesnú vadu konania ešte neznamená, že dovolací

súd musí vždy, bez zreteľa na individuálne okolnosti, priznať takejto vade relevanciu

najvyššieho stupňa vedúcu až k záveru o potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie.

... Dovolateľ mal v dovolacom konaní vytvorenú procesnú možnosť poukázať aj na

to, že mu nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu, a vysvetliť dôvody,

so zreteľom na ktoré zastáva názor, že mu tým súd spôsobil podstatnú ujmu na jeho

procesných právach. Procesný postup, na ktorý sa vzťahujú body 5.1. až 5.3., dovolateľ ale

v dovolaní ani len nespomenul.

Ak protistrana doručila súdu také vyjadrenie k odvolaniu, ktoré bolo formulované

ako skutková a právna argumentácia, súd ale jej vyjadrenie nezaslal na vedomie

odvolateľovi, ide v zmysle toho, čo vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Trančíková proti

Slovenskej republike, o procesnú nesprávnosť zasahujúcu do práva na spravodlivý súdny

proces. Avšak skutočnosť, že odvolateľ na túto nesprávnosť vo svojom dovolaní ani len

popisne nepoukázal (i keď bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom), vedie

dovolací súd k záveru, že dovolateľ túto nesprávnosť a jej procesné dôsledky vôbec nevníma

ako ujmu (a už v nijakom prípade ako podstatnú ujmu) na svojich procesných právach

(k tomu viď už spomenutý rozsudok ESĽP vo veci Holub proti Českej republike).

V okolnostiach preskúmavanej veci dospel preto dovolací súd k záveru, že i keď

žalobcovi nebolo doručené vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu, nemalo to za

následok odňatie možnosti žalobcu pred súdom konať ( ).»

25. Z obsahu citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že

sťažovateľ námietku procesného pochybenia krajského súdu spočívajúceho v nedoručení

vyjadrenia odporcu k odvolaniu sťažovateľovi v dovolacom konaní neuplatnil.

26. Ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity v zmysle

a limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom,

z ktorého okrem iného vyplýva, že v prípade konania pred všeobecnými súdmi musí

sťažovateľ ochranu svojich základných práv a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej

uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom, pretože

v opačnom prípade by ústavný súd nedisponoval právomocou na posúdenie takejto

argumentácie (, , ). Pretože sťažovateľ uplatnil

námietku nedoručenia vyjadrenia účastníka konania až v konaní pred ústavným súdom, hoci

ju mohol efektívne uplatniť v dovolacom konaní pred najvyšším súdom, ústavný súd na jej

posúdenie nemá právomoc.

27. Keďže napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle a sú

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Skutočnosť, že

najvyšší súd kvalifikoval dovolania sťažovateľov ako procesne neprípustné a že pri tom

vyslovil právny názor, s ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť

k záveru o porušení práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces podľa

označených článkov a dohovoru.

28. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označených práv nie

je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), ústavný súd dospel

k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí

sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnené (bod 2

výroku uznesenia).

16

29. Keďže sťažnosti boli odmietnuté, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími nárokmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti uplatnenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016