Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 190/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-76

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. septembra 2016

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudkyne Ivetty Macejkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti obchodnej

spoločnosti AQUAPARK Poprad, s. r. o., Športová 1397/1, Poprad, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Lebovič, s. r. o., Mlynské nivy 73/a, Bratislava, konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Filipa Leboviča, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a 4 a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2015,

takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti AQUAPARK Poprad, s. r. o., na súdnu

ochranu podľa a jej právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. júla 2015

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. júla 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti AQUAPARK Poprad, s. r. o., priznáva náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 537,62 € (slovom päťstotridsaťsedem eur a šesťdesiatdva centov), ktorú

j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý zaplatiť na účet jej právneho zástupcu

Advokátskej kancelárie Lebovič, s. r. o., Mlynské nivy 73/a, Bratislava, konajúcej

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Filipa Leboviča, do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AQUAPARK Poprad, s. r. o.,

Športová 1397/1, Poprad (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej

základných práv podľa a 4 a (ďalej

len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. júla 2015 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení

povinnej účastníčkou exekučného konania vedeného na Okresnom súde Poprad (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd svojím uznesením sp. zn.

z 19. decembra 2011 vyhovel námietkam sťažovateľky (povinnej) proti

exekúcii. Uznesenie okresného súdu bolo potvrdené uznesením Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. , z 29. novembra 2012.

3. Oprávnený v exekučnom konaní podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie

v časti výroku o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa o vyhovení námietkam proti

exekúcii. Najvyšší súd o podanom dovolaní rozhodol namietaným uznesením sp. zn.

z 30. júla 2015 tak, že zrušil uznesenie krajského súdu v časti výroku

o potvrdení uznesenia súdu prvého stupňa o vyhovení námietkam proti exekúcii a vec mu

v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Zrušenie uznesenia odvolacieho súdu odôvodnil, ako

uvádza sťažovateľka, v zásade tým, že «právne závery vyslovené odvolacím súdom sú

nepreskúmateľné, odôvodnenie zmätočné, poukazy na súdne rozhodnutia neprislúchajúce

a odôvodnenie rozhodnutia nereagujúce na zásadnú argumentáciu odvolateľa. V dôsledku

toho mal odvolací súd svojím postupom odňať oprávnenému možnosť konať pred súdom. Na

základe uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, že v posudzovanej veci bola splnená

podmienka prípustnosti dovolania podľa ustanovenia

[ďalej len „OSP“, v znení účinnom v čase podania dovolania

išlo o ustanovenie § 237 písm. f), od 1. januára 2015 je to ustanovenie § 237 ods. 1 písm. f),

pozn.] a zároveň tým bola daná aj jeho dôvodnosť.».

4. Podľa názoru sťažovateľky najvyšší súd v konaní o dovolaní porušil jej právo na

spravodlivé súdne konanie tým, že „vecne prejednal dovolanie napriek tomu, že neboli

splnené podmienky jeho prípustnosti podľa ustanovenia ...

Sťažovateľka tvrdí, že v posudzovanej veci nebol daný dôvod prípustnosti dovolania

podľa ustanovenia , pretože najvyšším súdom vytýkaná nedostatočná

odôvodnenosť, nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu nezakladá túto

prípustnosť a dovolanie malo byť preto odmietnuté...

Takým postupom, ktorým najvyšší súd zrušil uznesenie krajského súdu na základe

toho, že pri posudzovaní ne/splnenia podmienok prípustnosti dovolania postupoval nielen

v rozpore s vlastnou judikatúrou, ale aj s judikatúrou ústavného súdu vo veci prípustnosti

dovolania z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia a dôsledne sa nezaoberal

tým, či sú naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého rozhodnutia

krajského súdu týmto mimoriadnym opravným prostriedkom, sa najvyšší súd bez

odôvodnenia odchýlil od ústavne súladného výkladu aplikovaného zákonného ustanovenia

o dovolaní ( )...

Na základe uvedeného je možné prijať záver, že meritórnym prejednaním dovolania,

pri ktorom nebola splnená podmienka jeho prípustnosti, mohlo dôjsť k porušeniu

označených práv sťažovateľa, keďže tým došlo k prekročeniu ústavne prípustných limitov

prelomenia princípu stability súdneho rozhodnutia vyplývajúceho z princípu právnej istoty

ako jedného zo základných princípov právneho štátu...

Samotné nedostatočné odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nezakladá

prípustnosť dovolania, pretože nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu (tzv. nepreskúmateľnosť) nie je vadou konania podľa § 237

písm. f) . Judikatúra najvyššieho súdu považuje

nepreskúmateľnosť rozhodnutia za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady

konania v zmysle (rozsudok najvyššieho súdu z 28. augusta 1997

sp. zn, , uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky ako judikát R 111/1998) (v judikatúre sa vyskytuje aj označenie

R 11/1998, pozn.). Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá. Z tohto judikátu vychádza dlhoročná ustálená rozhodovacia prax najvyššieho

súdu, ktorá považuje nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu len za vadu

konania, ktorá môže zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa § 237

písm. f) .“.

5. Sťažovateľka sa ďalej odvoláva na judikatúru najvyššieho súdu, ako aj judikatúru

ústavného súdu vo veci posudzovania prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného

prostriedku.

6. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Základné právo spoločnosti AQUAPARK Poprad, s.r.o. na súdnu ochranu podľa

a ods. 4 , základné právo na rovnosť účastníkov

konania podľa a právo na spravodlivé

prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30. júla

2015 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30. júla 2015 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť spoločnosti AQUAPARK

Poprad, s.r.o. trovy právneho zastúpenia vo výške 537,62 EUR na účet advokáta do dvoch

mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

7. Ústavný súd uznesením sp. zn. zo 7. apríla 2016 prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie a uznesením sp. zn. z 11. mája 2016

odložil vykonateľnosť uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. júla 2015

do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

8. Na výzvu ústavného súdu sa k predmetu konania pred ústavným súdom vyjadrila

predsedníčka najvyššieho súdu, ktorá v podaní doručenom ústavnému súdu 16. júna 2016

uviedla, že odstránením nejednotnosti právnych názorov senátov občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu pri riešení otázky, či sa nedostatočným odôvodnením rozhodnutia

odníma účastníkovi možnosť konať pred súdom, sa zaoberalo občianskoprávne kolégium na

zasadnutí konanom 3. decembra 2015 a dospelo k záveru, že „nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhodnotenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa .“.

Vo vyjadrení boli ďalej citované aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , podľa ktorých nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Predsedníčka najvyššieho súdu vo vyjadrení ďalej uviedla, že najvyšší

súd v napadnutom uznesení okrem iného vyslovil, že „V danom prípade je ale

neopomenuteľnou skutočnosťou, že rozhodcovská doložka je uvedená na jednej a tej istej

listine ako Zmluva o reklame, ktorú zmluvné strany podpísali... Za daných okolností, sú

právne závery odvolacieho súdu o nedostatku písomnej formy rozhodcovskej doložky,

svojvoľné a arbitrárne, dôvody rozhodnutia nedostatočné, keď odvolací súd opomenul

reagovať na zásadnú argumentáciu účastníka konania.“. Na základe uvedeného sa

predsedníčka najvyššieho súdu domnieva, že rozhodnutie najvyššieho súdu je správne

a ústavná sťažnosť nedôvodná.

V závere podania predsedníčka najvyššieho súdu súhlasila s upustením od ústneho

pojednávania o prijatej sťažnosti.

9. Ústavnému súdu bolo 13. júla 2016 v predmetnej veci doručené vyjadrenie

sťažovateľky k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu. Sťažovateľka uviedla, že

v zjednocujúcom stanovisku, na ktoré poukazuje najvyšší súd, sa občianskoprávne kolégium

priklonilo k takému výkladu, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia prípustnosť dovolania

podľa nezakladá. Zjednocujúce stanovisko pripúšťa výnimku,

„keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu“. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia teda podľa názoru

sťažovateľky môže zakladať prípustnosť dovolania podľa iba

v celkom výnimočných prípadoch. Nemôže ísť o akýkoľvek prípad, keď sa dovolací súd

nestotožňuje so skutkovými zisteniami alebo právnym posúdením veci odvolacím súdom.

V odôvodnení napadnutého uznesenia však najvyšší súd použil ako hlavný argument

skutočnosť, že najvyšší súd vyjadril odlišný právny názor na otázku posúdenia platnosti

rozhodcovskej doložky. Opačný právny názor vyššieho súdu na riešenie určitej otázky

nemôže byť sám osebe považovaný za znak arbitrárnosti rozhodnutia súdu nižšieho.

V zjednocujúcom stanovisku sa uvádza, že „judikatúra najvyššieho súdu už dávnejšie

dospela napríklad k záveru, že k odňatiu možnosti konať pred súdom nedochádza

v dôsledku nesprávneho vyhodnotenia dokazovania... možnosť pred súdom konať sa

účastníkovi konania neodníma ani vtedy, keď súd vec z hľadiska hmotnoprávneho

nesprávne právne posúdi“.

Podľa sťažovateľky uznesenie odvolacieho súdu obsahovalo nielen zásadné, ale aj

podrobné zdôvodnenie právneho záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky. Nejde teda

o prípad, že by odôvodnenie rozhodnutia neobsahovalo „ani len zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“.

Sťažovateľka uviedla, že súhlasí s rozhodnutím ústavného súdu bez nariadenia

ústneho pojednávania.

10. Ústavnému súdu bolo 22. augusta 2016 doručené vyjadrenie dotknutej osoby

Vega Media Limited (oprávneného v exekučnom konaní) k sťažnosti sťažovateľky.

Dotknutá osoba v prvom rade uviedla, že ústavný súd nie je v rámci rozhodovania

o ústavnej sťažnosti oprávnený preskúmavať otázku prípustnosti dovolania, keďže jej

posúdenie patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Podľa jej názoru je právny názor

najvyššieho súdu v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne a presvedčivo

a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Sťažovateľka tvrdí, že jej práva boli porušené z dôvodu postupu v rozpore

s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu. Sťažovateľka však

opomína fakt, že čo sa týka prípustnosti dovolania podľa ,

dlhodobo pretrváva v celej právnej obci dichotómia. To znamená, že nie je pravdou, že na

danú otázku existovala v čase rozhodovania najvyššieho súdu jednoznačná ustálená súdna

prax a že v čase vydania napadnutého uznesenia sa akékoľvek nedostatočné odôvodnenie

považovalo automaticky za tzv. inú vadu konania podľa . Tým, že najvyšší

súd v napadnutom uznesení zaujal jeden z možných právnych názorov na túto spornú

otázku, sa neodklonil od stabilnej judikatúry, keďže túto nebolo možné považovať za

stabilnú.

Najvyšší súd okrem toho svoje rozhodnutie náležite a riadne odôvodnil, podrobne

opísal, v čom všetkom vidí nedostatky odôvodnenia krajského súdu. Jedným z týchto

nedostatkov bola aj skutočnosť, že krajský súd opomenul vysporiadať sa s podstatnou

argumentáciou oprávneného, že rozhodcovská doložka je na zadnej strane tej istej listiny

ako zmluva o reklame, že platnosť rozhodcovskej doložky v nespotrebiteľskej veci

nemožno preskúmavať v rámci konania o námietkach. Vzhľadom na uvedené skutočnosti

dotknutá osoba navrhla, aby ústavný súd sťažnosť odmietol.

11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) od ústneho pojednávania v danej veci,

pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

12. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

15. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

16. Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie , ústavného

zákona alebo medzinárodnej zmluvy sa porušili, a akým právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

17. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane

ustanoví zákon.

18. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

20. Podľa dovolanie je prípustné proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom.

21. Podľa dovolanie možno odôvodniť len tým, že

konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

22. Podstatou sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie jej základných práv

podľa už uvedených článkov a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť namietaným

uznesením najvyššieho súdu, ktorým v rozpore so svojou stabilnou judikatúrou

a s judikatúrou ústavného súdu meritórne prerokoval dovolanie napriek tomu, že podľa

sťažovateľky neboli splnené podmienky jeho prípustnosti. Dôsledne sa nezaoberal tým, či

sú naplnené predpoklady prelomenia právoplatnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

Týmto postupom mal najvyšší súd neprimeraným spôsobom zasiahnuť do práva

sťažovateľky na spravodlivý proces. Zásah do základného práva sťažovateľky má spočívať

aj v tom, že najvyšší súd zrušil právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu vo veci samej,

čím došlo k prelomeniu princípu právnej istoty a princípu nezmeniteľnosti právoplatného

súdneho rozhodnutia nad prípustný rámec, ktorý vyplýva z účelu a podmienok uplatnenia

dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý sa môže uplatňovať iba

výnimočne v tých prípadoch, keď sú splnené podmienky jeho prípustnosti.

23. Ústavný súd už vo vzťahu k a dohovoru uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

24. Podľa konštantnej judikatúry úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne ľudskoprávnou medzinárodnou zmluvou. Posúdenie skutkovej otázky všeobecným

súdom by sa mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len

v prípade, ak by závery, ktoré všeobecný súd zo zisteného skutkového stavu vyvodil, boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne ().

25. V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je na skúmanie prípustnosti

návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt,

oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť, či

splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje

o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe

obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie

o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (, , ).

26. Ústavný súd musel v sťažovateľkinej veci posúdiť, či namietaným uznesením

najvyššieho súdu, podľa ktorého nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku zakladá vadu

konania podľa , došlo v okolnostiach daného prípadu k namietanému

porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva.

27. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že vada konania podľa

znamená porušenie , ako aj dohovoru

(). To však, ako už ústavný súd spresnil (), neznamená, že by

vždy zároveň platil aj opak. neupravuje, aké dôsledky majú prípady porušenia práva

na súdnu ochranu a jednotlivé procesné nesprávnosti, ku ktorým dochádza v konaní pred

súdmi, ani neustanovuje predpoklady ich možnej nápravy v opravnom konaní. Bližšiu

úpravu garantovaného práva na súdnu ochranu obsahuje Občiansky súdny

poriadok, ktorý predpokladá aj možnosť vzniku procesných pochybení v občianskom

súdnom konaní. Tento procesný kódex upravuje aj podmienky, za ktorých možno procesné

nesprávnosti napraviť v dovolacom konaní. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne

vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť, spája Občiansky

súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237, pričom vady tejto povahy sú

zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa . Aj niektorým

ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

(tzv. iným vadám konania) pripisuje význam, avšak – na rozdiel

od taxatívne vymenovaných vád – (len) v tom zmysle, že ich považuje za relevantný

dovolací dôvod [pozri ], ktorý možno uplatniť iba v takom

dovolaní, ktoré je procesne prípustné (vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť

dovolania nezakladá).

28. So zreteľom na právne závery ústavného súdu zaujaté v niektorých jeho nálezoch

(, a ) treba dodať, že je vždy vecou

individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledky majú procesné

nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdneho konania

(). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno

výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúť právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudlo atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysle k stretu dvoch

základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak o právo na spravodlivé súdne

konanie, ale tiež o zásadu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1

. Vzhľadom na princíp právnej istoty, ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na

súdnu ochranu podľa , treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní

posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná procesná situácia

musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov tak, aby boli

zachované označené základné práva (m. m. ). Najvyšší súd preto musel brať

na zreteľ nielen dovolateľom zdôrazňované právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale

musel dbať aj na to, aby zachoval ústavnoprávne relevantnú rovnováhu medzi týmto

právom a ústavným princípom právnej istoty podľa , ktorý bol vyjadrený

právoplatnými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu.

29. V zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je

prípustné zasiahnuť do nastolenej právnej istoty právoplatným rozhodnutím vnútroštátneho

súdu vtedy, ak v konaní došlo k zásadnej vade alebo závažnému excesu, ktorý je potrebné

napraviť, ak sú tu mimoriadne okolnosti prípadu, pričom však podľa judikatúry ESĽP za

takúto vadu alebo exces nemožno považovať skutočnosť, že na predmet konania existujú

dva rozličné názory, pretože právna istota v sebe zahŕňa požiadavku rešpektovania princípu

res iudicata, ktorej prejavom je nezmeniteľnosť rozhodnutia. Uplatňovanie tohto princípu je

zdôraznené zásadou, že žiadna zo strán nie je oprávnená žiadať o preskúmanie konečného

a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho

nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by de facto mal charakter

odvolania (pozri Ryabykh proti Rusku z 3. 12. 2003, sťažnosť č. 52854/99, bod 52). V tejto

súvislosti ESĽP tiež judikoval, že nesúhlas s právnym posúdením prípadu odvolacím súdom

nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného

rozhodnutia (pozri Kot proti Rusku z 18. 1. 2007, sťažnosť č. 20887/03, bod 29).

30. V súvislosti s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa odklonu od stabilnej

judikatúry najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru

(napríklad ), podľa ktorej neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu

zaručeného podľa je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom,

že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú

konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že budú ich správne vykladať

a aplikovať (napr. , , ). Obsahom princípu právneho

štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ,

a , ). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného

súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju

nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (,

m. m. , , ). Aj keď právne závery všeobecných

súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky

charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach

zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené

v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty

ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

Najvyšší súd by mal vždy rozhodovať so zreteľom na svoje vrcholné postavenie v sústave

všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad

a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov [§ 22 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)]. Aj podľa názoru ESĽP je v rozpore s princípom

právnej istoty situácia, keď najvyšší súd (ako zjednocovateľ rozdielnych právnych názorov)

je sám zdrojom hlbokých a trvalých inkonzistencií (m. m. Beian v. Rumunsko, sťažnosť

č. 30658/05, Baranowski v Poľsko, sťažnosť č. 28358/95). Rozporné právne názory

najvyššieho súdu na identické situácie sú v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať

dôveru verejnosti v súdny systém (m. m. Sovtransavto Holding v. Ukrajina, sťažnosť

č. 48553/99).

31. Keďže sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd porušil jej základné práva a slobody

tým, že vecne prerokoval dovolanie napriek tomu, že neboli splnené podmienky jeho

prípustnosti, a urobil tak v rozpore s vlastnou judikatúrou, ako aj s judikatúrou ústavného

súdu, ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 30. júla 2015 najmä v tom rozsahu, v ktorom najvyšší súd dospel k záveru o existencii

tejto podmienky prípustnosti dovolania podľa ustanovenia .

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd uvádza:

«... V danom prípade je ale neopomenuteľnou skutočnosťou, že rozhodcovská

doložka je uvedená na jednej a tej istej listine ako Zmluva o reklame, ktorú zmluvné strany

podpísali. Je uvedená na druhej strane zmluvy o reklame, v časti nazvanej „Lehoty

a podmienky“, kde je doložka uvedená popri iných podstatných náležitostiach zmluvy

o reklame ako napr. splatnosť plnenia, dohoda o úrokoch z omeškania, odstúpenie od

zmluvy. Za daných okolností, teda ak je rozhodcovská doložka obsiahnutá v listine

podpísanej zmluvnými stranami, sú právne závery odvolacieho súdu o nedostatku písomnej

formy rozhodcovskej doložky, svojvoľné a arbitrárne, dôvody rozhodnutia nedostatočné,

keď odvolací súd opomenul reagovať na zásadnú argumentáciu účastníka konania.

Právny záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky vyplývajúci z uznesenia

odvolacieho súdu pre nedostatok písomnej formy je svojvoľný... Tým došlo zo strany

odvolacieho súdu k porušeniu základného práva dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ... Rozhodnutie odvolacieho súdu taktiež nie je

dostatočne odôvodnené v otázke akými okolnosťami sa môže súd zaoberať v rámci konania

o námietkach proti exekúcii podľa Exekučného poriadku (

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov,

pozn.) a poukaz na neprislúchajúcu judikatúru má dovolací súd za zmätočný a nedostatočný

pre naplnenie požiadavky riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia a rozhodnutie

odvolacieho súdu je v tejto otázke nepreskúmateľné. V rozhodnutí odvolacieho súdu taktiež

úplne absentuje uvedenie, podľa ktorých ustanovení a ktorého právneho predpisu

posudzoval otázku platnosti rozhodcovskej doložky.

Vo svetle vyššie uvedeného sú právne závery vyslovené odvolacím súdom

nepreskúmateľné (2.e), odôvodnenie zmätočné (bod 2.a), poukazy na súdne rozhodnutia

neprislúchajúce a odôvodnenie rozhodnutia nereagujúce na zásadnú argumentáciu

odvolateľa, v dôsledku čoho odvolací súd svojím postupom odňal oprávnenému možnosť

konať pred súdom v zmysle Výskyt tejto závažnej procesnej vady

konania zakladá prípustnosť dovolania oprávneného a zároveň aj jeho opodstatnenosť,

preto dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku 1. ktorým potvrdil

uznesenie Okresného súdu Poprad z 19. decembra 2011 č. k. -472 a vec vrátil

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (, ). Ďalšie námietky dovolateľa

dovolací súd považuje za právne bezvýznamné.»

32. V prípade sťažovateľky najvyšší súd zhodnotil mieru pochybenia v procesnom

postupe krajského súdu, ktorého odôvodnenie rozhodnutia vykazuje závažné nedostatky,

ako takú, ktorej intenzita znamená, že bola oprávnenému odňatá možnosť konať pred

súdom v zmysle ustanovenia . Najvyšší súd v napadnutom uznesení

nijakým spôsobom nereflektoval na právny názor vyjadrený v množstve rozhodnutí

najvyššieho súdu, ako aj ústavného súdu, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú

vadu konania podľa , nie však prípustnosť dovolania podľa

ods. 1 písm. f) . Nezdôvodnil, z akého dôvodu sa od tohto právneho názoru odchýlil. V

odôvodnení svojho uznesenia sa obmedzil na konštatovanie, že právne závery vyslovené

odvolacím súdom sú nepreskúmateľné, odôvodnenie je zmätočné, poukazy na súdne

rozhodnutia sú neprislúchajúce a odôvodnenie rozhodnutia nereaguje na zásadnú

argumentáciu odvolateľa. Podľa názoru najvyššieho súdu odvolací súd takýmto postupom

dovolateľovi odňal možnosť konať pred súdom, a preto vyslovil, že výskyt tejto závažnej

procesnej vady konania zakladá v zmysle prípustnosť a zároveň aj

opodstatnenosť dovolania.

33. V tejto súvislosti považuje ústavný súd za vhodné pripomenúť judikatúru

najvyššieho súdu, ústavného súdu i ESĽP týkajúcu sa predmetnej problematiky. Z rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. augusta 1997, ktorý bol uverejnený v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

pod č. R 11/1998 vyplýva, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) aj vtedy, ak odvolací súd svoj

právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Z tohto

judikátu vychádza dlhoročná rozhodovacia prax najvyššieho súdu, ktorá považuje

nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu za vadu konania, ktorá môže

zakladať dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť podľa . Ústavný

súd uznáva, že tento právny názor nie je jednotne prijímaný všetkými senátmi najvyššieho

súdu. Uvedené malo za následok prijatie stanoviska č. 2 občianskoprávneho kolégia

najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 1/2016 (ďalej len „stanovisko č. 2“),

z ktorého vyplýva, že „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle

. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie

rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,

môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/

.“. Občianskoprávne kolégium vo svojom stanovisku č. 2

zdôraznilo, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou,

v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie. Právoplatné rozhodnutia súdov

majú ostať nedotknuté a prípady možnosti prelomenia záväznosti a nezmeniteľnosti

právoplatných rozhodnutí sú len výnimkou zo zásady ich nedotknuteľnosti. Nemožno preto

právnu úpravu, ktorá stanovuje podmienky prípustnosti dovolania, vykladať rozširujúco.

Namieste je skôr reštriktívny výklad . Najčastejšou argumentáciou

dovolateľov je, že napadnuté rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené. Nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. To však bez ďalšieho

neznamená, že nedostatočné (nepreskúmateľné) odôvodnenie rozhodnutia predstavuje

dôvod, ktorý zakladá prípustnosť dovolania smerujúceho proti nemu. Účastník nie je

zbavený možnosti brániť sa tomu, čo v rozhodnutí považuje za nesprávne. Pokiaľ sa

nazdáva, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nepreskúmateľné, má zachované

právo namietať túto nesprávnosť v procesne prípustnom opravnom prostriedku. Účastník

v takom prípade nie je zbavený možnosti brániť sa a vznášať argumenty proti rozhodnutiu

súdu, s ktorým nesúhlasí. Skutočnosť, že súd svoje rozhodnutie odôvodnil nedostatočne,

preto bez ďalšieho neodníma účastníkovi konania možnosť pred súdom konať.

Na druhej strane ale treba pripustiť, že celkom výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť

prípad, v ktorom písomné vyhotovenie rozhodnutia nebude obsahovať ani len zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu.

V súlade s právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutiach ESĽP môže však o takýto

výnimočný prípad ísť len vtedy, keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje

znaky (až) vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” alebo vady „zásadnej,

hrubej a podstatnej“, prípadne ak sa zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť

náprava „justičného omylu“. Len v takomto výnimočnom prípade môže uvedená okolnosť

zakladať prípustnosť dovolania podľa , lebo len takto

charakterizovaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutia môže intenzitou svojich právnych

dôsledkov prekročiť rámec tzv. inej vady, v tomto ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku neuvedenej. Hoci citované právne názory zo stanoviska č. 2 neboli sústredene

zrekapitulované v čase rozhodovania najvyššieho súdu o podanom dovolaní, obsah

zjednocovacieho stanoviska už len sumarizuje minulú judikatúru najvyššieho súdu, berúc

pritom zjavne do úvahy aj právne názory ústavného súdu (dokazujú to ďalšie časti dôvodov

stanoviska). Najvyššiemu súdu boli tieto postoje známe už aj v čase rozhodovania

o spornom dovolaní.

34. Právna otázka prípustnosti dovolania podľa z dôvodu

nedostatku riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu už bola predmetom posudzovania

v rozhodovacej činnosti ústavného súdu.

Ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. v plnej miere akceptoval

a považoval za ústavne konformný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého

nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu zakladá (len) tzv. inú vadu konania v zmysle § 241

ods. 2 písm. b) , nie však procesnú vadu konania v zmysle ; rovnako

argumentoval aj v iných rozhodnutiach, napríklad v uznesení sp. zn.

a sp. zn. . V náleze sp. zn. konštatoval, že sa väčšinovým

názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že

nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)

, ale len tzv. inú vadu konania podľa . Obdobne ústavný súd

v náleze sp. zn. v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (napr.

, , ) opakovane uviedol, že považuje za

ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok

riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku, nedostatočne zistený skutkový

stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)

, ale len tzv. inú vadu konania podľa . V uznesení sp. zn.

konštatoval, že najvyšší súd v súlade so svojou stabilnou „dovolacou“

judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia

nezakladá prípustnosť dovolania podľa .

Uznesením sp. zn. z 26. augusta 2015 ústavný súd konštatoval, že

najvyšší súd (v zhode s početnými rozhodnutiami jednotlivých senátov, na ktoré sa

vo svojom rozhodnutí odvoláva) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu

zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle , nie však procesnú vadu

konania v zmysle . Ústavný súd uvedenú argumentáciu v prípade

nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov už potvrdil v mnohých svojich

rozhodnutiach a tento názor najvyššieho súdu považuje za ústavne udržateľný.

Ústavný súd v stručnosti odkazuje aj na ďalšie svoje rozhodnutia, v ktorých názor

najvyššieho súdu, že nepreskúmateľnosť alebo nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa , v plnej miere

akceptoval a považoval ho za ústavne udržateľný (pozri napr. ,

, , , , ).

35. Ak bola určitá právna otázka alebo jej riešenie predmetom zovšeobecnenia,

výsledok ktorého bol publikovaný v Zbierke ako judikát alebo stanovisko najvyššieho súdu,

princípy materiálneho právneho štátu od všeobecných súdov a ich sudcov vyžadujú, aby

súdy v ďalšom konaní o obdobných (skutkovo a právne, resp. druhovo) veciach rozhodovali

v súlade s takto zovšeobecneným právnym názorom. Všeobecný (aj najvyšší) súd, pokiaľ sú

pre to dané dôvody, sa od neho môže vo svojom ďalšom rozhodovaní odchýliť, nesmie však

pritom postupovať spôsobom, ktorý by znamenal svojvôľu. Svoje odchýlenie sa od judikátu

alebo stanoviska musí súd v takom prípade náležite odôvodniť tak, že predovšetkým

poukáže na svoju predchádzajúcu rozhodovaciu prax a následne podrobne odôvodní, prečo

starý spôsob rozhodovania už nie je vhodný. Ústavný súd v náleze sp. zn.

konštatoval, že ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola

právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom, bez toho, aby sa argumentačne

vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty

v zmysle a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na

súdnu ochranu podľa . Odchýlenie sa súdu od existujúcej skoršej

judikatúry v konkrétnom prípade predstavuje zásah do základných práv a slobôd účastníka

konania za predpokladu, že je dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti

súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci.

36. S odkazom na citovanú judikatúru najvyššieho súdu, najmä na judikát

R 111/1998, nadväzujúce stanovisko č. 2 občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu a na

vlastnú citovanú judikatúru ústavného súdu možno uzavrieť, že práve právny názor, že

nepreskúmateľnosť, resp. nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia bez ďalšieho

nezakladá prípustnosť dovolania podľa , ale zakladá iba inú vadu

konania v zmysle , predstavoval v čase rozhodovania najvyššieho

súdu prevažujúcu judikatúru. Podľa ústavného súdu mohla sťažovateľka odôvodnene

očakávať, že najvyšší súd rozhodne v zmysle citovanej prevažujúcej judikatúry tak, že

dovolanie dovolateľa odmietne. Najvyšší súd rozhodol opačne, no svoj právny názor

o prípustnosti takéhoto dovolania nijakým spôsobom neodôvodnil.

37. Nad rámec uvedeného ústavný súd preskúmal, či v prerokúvanej veci nejde práve

o výnimku v zmysle stanoviska č. 2, keď písomné vyhotovenie najvyšším súdom

preskúmavaného uznesenia krajského súdu neobsahovalo zásadné vysvetlenie dôvodov

podstatných pre rozhodnutie súdu. Ako už ústavný súd uviedol, z odôvodnenia uznesenia

krajského súdu vyplýva, že záver o správnosti uznesenia okresného súdu založil na svojom

presvedčení, že medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská doložka,

keďže podľa jeho názoru nebola dodržaná jej písomná forma. Na základe uvedeného možno

dospieť k záveru, že najvyšším súdom preskúmavané uznesenia krajského súdu obsahovalo

vysvetlenie dôvodov podstatných pre jeho rozhodnutie. V prerokúvanej veci ide zrejme

o prípad, kedy sa právne názory krajského súdu a najvyššieho súdu na platnosť uzatvorenej

rozhodcovskej doložky rozchádzali. S odkazom na judikatúru najvyššieho súdu a judikatúru

ESĽP to nemožno považovať za okolnosť odôvodňujúcu zrušenie právoplatného

rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva ani

prítomnosť vady zásadnej, hrubej a podstatnej povahy, prípadne existencia justičného

omylu, ktorý by bolo potrebné napraviť zásahom do právoplatného rozhodnutia okresného

súdu a krajského súdu.

38. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nevyplýva, či pri rozhodovaní o otázke

prípustnosti dovolania proti právoplatným uzneseniam okresného súdu a krajského súdu

posúdil vec aj z pohľadu vzájomného vzťahu práva dovolateľa na riadne odôvodnenie

rozhodnutia a princípu právnej istoty na strane sťažovateľky. Najvyšší súd vôbec

neodôvodnil svoje odchýlenie sa od judikatúry prevažujúcej v čase jeho rozhodovania

o podanom dovolaní a ani sa argumentačne nevyrovnal s odlišným prevažujúcim právnym

názorom najvyššieho súdu podporeného judikatúrou ústavného súdu a ESĽP, že

nepreskúmateľnosť súdneho rozhodnutia nie je vadou konania podľa § 237 ods. 1 písm. f)

. Tento postup najvyššieho súdu nebol v súlade s princípom právnej istoty, a preto

podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. júla

2015 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako je uvedené

v 1. bode výroku tohto nálezu.

39. Vo vzťahu k namietanému porušeniu ústavný súd uvádza, že

sťažovateľka v odôvodnení svojej sťažnosti neuviedla žiadne dôvody a nevysvetlila, akým

spôsobom malo dôjsť napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu k porušeniu uvedeného

článku . Vo vzťahu k namietanému porušeniu preto ústavný súd

rozhodol tak, že sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku).

40. Porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3

odôvodnila sťažovateľka tým, že vecným prerokovaním opravného prostriedku, na ktorý

podľa sťažovateľky neboli splnené procesné podmienky, najvyšší súd bezdôvodne

zvýhodnil druhého účastníka konania na úkor sťažovateľky. Podľa názoru ústavného súdu

tým, že najvyšší súd interpretoval procesný právny predpis spôsobom, s ktorým

sťažovateľka nesúhlasí, a rozhodol „v neprospech“ sťažovateľky, nedošlo k porušeniu

princípu rovnosti účastníkov konania, a preto ústavný súd v časti namietaného porušenia

sťažnosti nevyhovel (bod 2 výroku).

III.

41. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľky bolo potrebné

nielen označené uznesenie najvyššieho súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec najvyššiemu súdu na

ďalšie konanie. V ďalšom postupe bude najvyšší súd v súlade s § 56 ods. 6 a 7 zákona

o ústavnom súde viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze

(bod 2 výroku).

42. Ústavný súd napokon rozhodol podľa

o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním

sťažovateľky advokátom. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania

priznal úspešnej sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 537,62 € s DPH za tri úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, písomné podanie  sťažnosť z 26. októbra

2015, písomné podanie  stanovisko z 11. júla 2016) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14

ods. 1 písm. a) a b) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Odmena za jeden úkon právnej služby

v roku 2015 predstavuje sumu 139,83 € a režijný paušál 8,39 €. Odmena za jeden úkon

právnej služby v roku 2016 predstavuje sumu 143,00 € a režijný paušál 8,58 €. Ústavný súd

priznal sťažovateľke trovy konania v celkovej sume 448,02 € plus DPH, t. j. celkom

537,62 €. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľky

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

43. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2016