Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)d68/386771.1f58d7.pdf
PDF · 114.18 KB
No categories available
7Cdo/134/2011
Najvyšší súd 7 Cdo 134/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkýň 1/ M. F., bytom H.,
v dovolacom konaní zastúpenej JUDr. J. Č., advokátom v H., 2/ F. F., bytom v H.,
proti ţalovaným 1/ A., so sídlom v N., IČO : X., 2/ R. F., bývajúcemu v B., 3/ L., so
sídlom v B., IČO : X., o neplatnosť dražby, vedenej na Okresnom súde Nitra pod
sp. zn. 25 C 114/2008, na dovolanie ţalobkýň 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu
v Nitre z 2. marca 2011 sp. zn. 5 Co 156/2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. marca
2011 sp. zn. 5 Co 156/2010 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobkyňa 1/ (pôvodne iba sama) sa v konaní domáhala určenia neplatnosti
draţby uskutočnenej 23. júna 2008 v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 zákona
č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných draţbách (ďalej len „zákon o dobrovoľných
draţbách“). Návrh najskôr smeroval iba proti ţalovanému 1/ (A.). V priebehu konania
(uznesením zo 17. decembra 2009 – č.l. 362) súd pripustil do konania ţalovaného 2/
(R. F.), ţalovaného 3/ (L.) a ţalobkyňu 2/ (F. F.). Pôvodným vlastníkom draţených
nehnuteľností bola ţalobkyňa 1/, v súčasnosti má k nim právo doţivotného uţívania
(vecného bremena). Draţbu navrhol ţalovaný 3/, uskutočnená bola ţalovaným 1/
a príklep bol udelený ţalovanému 2/.
Okresný súd Nitra rozsudkom z 25. marca 2010 č.k. 25 C 114/2008-391 ţalobu
zamietol. Ţalovaným 1/ aţ 3/ náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal z toho, ţe
konania o určenie neplatnosti dobrovoľnej draţby sa musia zúčastňovať všetky osoby,
ktoré zákon o dobrovoľných draţbách označuje za účastníkov konania, teda
navrhovateľ draţby, draţobník, vydraţiteľ, predchádzajúci vlastník a osoba dotknutá
porušením zákona o dobrovoľných draţbách (§ 21 ods. 4 zákona č 257/2002 Z.z.
o dobrovoľných draţbách). V konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej draţby musia
mať všetky zúčastnené osoby moţnosť uplatnenia ochrany ich práv a právom
chránených záujmov. Tá z nich, ktorá podáva ţalobu o neplatnosť dobrovoľnej draţby
v zmysle § 21 ods. 2 zákona o dobrovoľných draţbách, sa musí neplatnosti domáhať
voči všetkým ostatným vymenovaným osobám do troch mesiacov odo dňa príklepu,
čoho sa domáhala len ţalobkyňa 1/ voči ţalovanému 1/ návrhom zo dňa 21.7.2008
(preto súd konštatoval, ţe tento návrh by bol pre nedostatok vecnej legitimácie
zamietnutý). V dôvodoch rozhodnutia uviedol, ţe ţalobkyňa 1/ v čase pred draţbou
nebola vlastníčkou nehnuteľnosti, mala len právo doţivotného uţívania, ktoré jej
nezaniklo, preto nemohla byť osobou dotknutou a na poţadovanom určení ani nemala
naliehavý právny záujem na poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.). Ţalobkyňa 2/
(vlastníčka nehnuteľnosti pred draţbou) bola do konania pribratá spolu
so ţalovanými 2/ a 3/ aţ na základe návrhu ţalobkyne 1/ zo dňa 10.8.2009, teda
po trojmesačnej zákonnej lehote (uznesením Okresného súdu Nitra zo 17. decembra
2009 č.k. 25 C 114/2008-362), preto súd ţalobu aj voči nej z dôvodu uplynutia
prekluzívnej lehoty zamietol. Súd skúmal aj súlad priebehu danej draţby so zákonom,
pričom ţiadne porušenie nezistil. Z hľadiska námietok ţalobkýň uviedol, ţe je moţné aj
náhradné doručovanie oznámenia o draţbe, pokiaľ si dotknuté osoby zásielky
nepreberajú., ţe draţba bola v registri draţieb uverejnená v súlade so zákonom, ţe
vydraţenie nehnuteľnosti rodinným príslušníkom konateľa či spoločníka spoločnosti,
ktorá draţbu organizuje taktieţ nie je v rozpore so zákonom a napokon uviedol, ţe
netreba navýšiť ani vyvolávaciu cenu draţenej nehnuteľnosti. Je len vecou veriteľa,
akým spôsobom sa od dlţníka splnenia dlhu domáha, teda je to moţné cestou exekúcie
ako aj cestou dobrovoľnej draţby. Pri rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 17 ods. 1
a 5, § 21 ods. 2 a 4, § 22 ods. 4 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných draţbách
a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie ţalobkýň Krajský súd v Nitre rozsudkom z 2. marca 2011 sp. zn.
5 Co 156/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa (bez nariadenia
pojednávania) ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.) a ţalovaným 1/ aţ 3/
nepriznal náhradu trov dovolacieho konania. Z jeho odôvodnenia vyplýva, ţe sa
stotoţnil s názorom súdu prvého stupňa v tom, ţe ţalobkyni 2/ uplynula prekluzívna
lehota na uplatnenie návrhu (§ 21 ods. 2 ZoDD), lebo do konania na stranu
navrhovateľa pristúpila aţ podaním z 10.8.2009. Nestotoţnil sa však s názorom súdu
prvého stupňa o nedostatku naliehavého právneho záujmu ţalobkyne 1/ v predmetnej
veci, lebo jeho existenciu právna úprava uţ nevyţadovala; vzťahy súvisiace s draţbou
bolo totiţ treba posudzovať podľa ZoDD účinného od 1.1.2008. Za nesprávny
povaţoval aj jeho záver o prekludovaní nároku ţalobkyne 1/ pokiaľ sa domáhala
neplatnosti draţby len voči ţalovanému 1/. Vyslovil, ţe ţalobkyňa 1/ mohla okruh
účastníkov rozšíriť kedykoľvek v priebehu konania do vyhlásenia rozhodnutia v súlade
s § 21 ods. 4 ZoDD; jej nárok sa nemohol prekludovať, lebo v čase vyhlásenia
rozhodnutia uţ bol okruh účastníkov v súlade s citovaným ustanovením zákona.
V ďalšom (zhodne so súdom prvého stupňa) konštatoval, ţe zákon ako účastníka
draţby nevylučuje osobu blízku navrhovateľovi draţby (§ 5 ods. 1, 7 a 8 ZoDD), a ţe
vydraţiť nehnuteľnosť moţno za najniţšie podanie, nakoľko uvedené zákon nevylučuje.
O trovách rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu ako aj rozsudku súdu prvého stupňa
podali ţalobkyne 1/ a 2/ dovolanie. Uviedli, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Poukázali
na skutočnosť, ţe draţba prebehla medzi blízkymi osobami v rozpore s účelom zákona
o dobrovoľných draţbách a tieţ v rozpore s dobrými mravmi (napr. príklep bol
udelený ako jedinému účastníkovi draţby manţelovi konateľky spoločnosti, ktorá bola
navrhovateľom draţby, obaja sa dobre poznajú s konateľom spoločnosti, ktorá draţbu
vykonávala, viackrát došlo k pochybeniu správy katastra). Podľa ich názoru súd
prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci, nesprávne vyhodnotil dôkazy, čo
malo za následok nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa ako aj odvolacím
súdom. Ţiadali preto, aby dovolací súd rozhodnutia súdov niţšieho stupňa zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Ţalovaní 1/ aţ 3/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, ţe dovolanie podali včas účastníčky konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) –
ţalobkyňa 1/ (zastúpená advokátom v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p.) a ţalobkyňa 2/
(s vlastným právnickým vzdelaním), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť dovolaním. Dospel pritom k záveru, ţe dovolanie
v predmetnej veci je prípustné a súčasne aj dôvodné.
Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.
Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci a v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je
prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie
rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobkýň nie je napadnutý zmeňujúci (ale
potvrdzujúci) rozsudok odvolacieho súdu, pričom ide o taký jeho potvrdzujúci
rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd prípustnosť nevyslovil a nejde ani
o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku
bol vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Keďţe
dovolací súd v prejednávanej veci doteraz nerozhodoval, nemohol vysloviť ani právny
názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov treba vyvodiť záver, ţe dovolanie
ţalobkýň (v predmetnej veci) nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie ţalobkýň by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie,
v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných
procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené
niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací
súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p.,
ale zaoberal sa tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v § 237 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (tak proti rozsudku, ako aj proti uzneseniu)
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska citovaného zákonného ustanovenia sú právne významné len tie
procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne (v ňom)
vymenovaných pod písmenami písmenách a/ aţ g/. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo, a prípadne aj mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. nie
je významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, zistenie, ţe konanie niektorou z taxatívne vymenovaných vád skutočne
postihnuté je.
Ţalobkyne 1/ a 2/ existenciu vád podľa § 237 O.s.p. netvrdili, avšak dovolací
súd v rámci tohto prieskumu zistil, ţe v konaní došlo k vade podľa § 237 písm. f/
O.s.p., t.j. ţe účastníkom konania súd odňal moţnosť konať pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom vo vyššie uvedenom zmysle je potrebné
rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné
práva, ktoré mu právna úprava priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,
navrhovať dôkazy a pod.). Takýto postup súdu totiţ súčasne zakladá aj existenciu
porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
ako aj existenciu porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj
napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn. III. ÚS 331/04, sp. zn. II. ÚS 174/04.
Poţiadavky na odôvodnenie rozhodnutia sú zrejmé z ustanovenia § 157 ods. 2
O.s.p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný),
prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti
povaţuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa
pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým jeho spôsobilosť preukázať
správnosť rozhodnutia vo veci a zároveň aj vytvorenie náleţitého podkladu pre
kontrolu jeho správnosti, ako aj konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu; jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Hoci judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby
na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro
Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
K povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie sa vyjadril aj Ústavný
súd Slovenskej republiky v náleze III. ÚS 119/03-30, kde vyslovil, ţe súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Rovnaký
názor vyslovil aj v náleze III. ÚS 198/2011, ale aj vo svojich predchádzajúcich
nálezoch (III. ÚS 209/04, III.ÚS 95/06, III. ÚS 260/06).
Rozhodnutie odvolacieho súdu vyššie uvedené poţiadavky nespĺňa. Ako je
zrejmé z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, dôvodom pre zamietnutie ţaloby
voči ţalobkyni 1/ bola skutočnosť, ţe nepreukázala existenciu naliehavého právneho
záujmu na poţadovanom určení a voči ţalobkyni 2/ to bola preklúzia (zánik) práva.
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa voči ţalobkyni 2/ potvrdil z rovnakého
dôvodu (pre zánik jej práva), ale na druhej strane (v súvislosti s okruhom účastníkov
konania a rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 272/2007) konštatoval, ţe
ţalobca môţe okruh účastníkov rozšíriť kedykoľvek v priebehu konania do vyhlásenia
rozhodnutia v súlade s § 21 ods. 4 ZoDD; Toto konštatovanie by skôr nasvedčovalo,
záveru, ţe preklúzii práva u ţalobkyne 2/ nedošlo, v čom dovolací súd videl vnútorný
rozpor odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu vo vzťahu
k ţalobkyni 2/, lebo okruh účastníkov konania sa ustálil pred vynesením rozhodnutia.
Vo vzťahu k ţalobkyni 1/ je odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu taktieţ
nepreskúmateľné. Totiţ, na jednej strane (viď str. 7) odvolací súd vyslovil nesúhlas
so súdom prvého stupňa pokiaľ povaţoval nárok tejto ţalobkyne za prekludovaný
(pričom súd prvého stupňa jej nárok za prekludovaný nepovaţoval), ale predtým
(str. 6) za prekludovaný povaţoval nárok ţalobkyne 1/. Navyše, odvolací súd sa ani
nestotoţnil s názorom súdu prvého stupňa pokiaľ ide o skúmanie naliehavého
právneho záujmu na poţadovanom určení, lebo ZoDD účinný od 1.1.2008 pre určenie
neplatnosti draţby uţ existenciu naliehavého právneho záujmu na takomto určení
nevyţadoval.
Za týchto okolností, t.j. keď sa odvolací súd čiastočne odchýlil od právneho
názoru súdu prvého stupňa a spôsob svojho rozhodnutia vysvetlil rozporne (ako keby
si zamieňal ţalobkyňu 1/ so ţalobkyňou 2/), resp. v niektorých častiach zostal celkom
nevysvetlený, nemoţno vyvodiť, ţe jeho rozhodnutie obsahuje dostatočné vysvetlenie
dôvodov, ktoré ho viedli k vydaniu predmetného rozhodnutia. Jeho rozhodnutie je pre
nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľné a neučiňuje tak zadosť právu na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, judikatúre Ústavného súdu
SR (vyššie citovanej) a napokon ani judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva.
Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal ani s ďalšími
námietkami ţalobkýň, keď neuviedol ustanovenia príslušných právnych predpisov,
na základe ktorých mal za to, ţe zákon o dobrovoľných draţbách nevylučuje náhradné
doručovanie oznámenia o draţbe a ţe nehnuteľnosti moţno vydraţiť za najniţšie
podanie (bez jeho navýšenia) a nevysvetlil, prečo povaţoval argumenty ţalobkýň 1/
a 2/ týkajúce sa neplatnosti draţby za nepreukázané alebo nesprávne.
V otázke povahy vady spočívajúcej v nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
z hľadiska či ide o tzv. „inú vadu“, ktorá je len dovolacím dôvodom pri procesne
prípustnom dovolaní (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo o odňatie moţnosti konať
pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) zakladajúcim prípustnosť dovolania sa dovolací súd
odchýlil od názoru vysloveného v rozhodnutí z 28. augusta 1997, sp. zn. 2 Cdo 5/97
publikovanom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR pod číslom 111 – zošit 6 –
7/1998). Dospel totiţ k záveru, ţe v preskúmavanej veci nepreskúmateľnosť
rozhodnutia odvolacieho súdu zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.
Pri úvahe o právnej kvalifikácii tejto vady nemoţno prehliadnuť mieru
(intenzitu) nepreskúmateľnosti a teda aj mieru, do akej táto vada poškodí účastníka
konania na jeho (vyššie uvedených) ústavných právach. Intenzitu tejto vady treba
posudzovať vţdy s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu a v kaţdej
konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery moţno
nepreskúmateľnosť rozhodnutia podriadiť pod ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
(t.j. posudzovať ho ako „inú vadu“) a do akej miery ho moţno podriadiť pod
ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. (t.j. posudzovať ho ako odňatie moţnosti konať pred
súdom). Bez zohľadnenia individuality kaţdej prejednávanej veci je priam neprípustné
paušálne pouţitie rozhodnutia č. 111/1998. Navyše, nemoţno ponechať bez
povšimnutia ani časové hľadisko a znenie právnej úpravy platnej v čase prijatia
predmetného rozhodnutia. Rovnako treba zohľadniť aj spôsob rozhodnutia vo veci
publikovanej pod R 111/1998; išlo v nej o potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,
ktorý dovolací súd zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, od ktorého moţno dôvodne
očakávať vydanie takého rozhodnutia, ktoré bude preskúmateľné a teda (so zreteľom
na spôsob rozhodnutia) v konečnom dôsledku nehrozí porušenie ţiadneho ústavného
práva účastníka konania. Na druhej strane (v prípade odmietnutia dovolania) by
ústavné práva účastníka konania mohli byť ohrozené, prípadne porušené.
Porušením uvedeného práva účastníka na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, sa účastníkovi konania
(okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)
odníma moţnosť náleţite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
v rámci vyuţitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak
nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec
vrátil Krajskému súd v Nitre na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom
na dôvody, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd sa
ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní ani vecnou správnosťou rozhodnutia
nezaoberal.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. novembra 2012
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová