Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 551/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Eduardom Šmelkom, advokátska kancelária,

Polianky 5, Bratislava-Dúbravka, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v spojení s

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. decembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

24. marca 2017 doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

zaručeného (ďalej len „“) v spojení

s a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 29. decembra 2016 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval na strane

žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „okresný súd“), ktorý

rozsudkom č. k. -427 z 19. februára 2014 zaviazal žalovanú – Slovenskú

republiku, zastúpenú Ministerstvom pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej

republiky, Dobrovičova 12, Bratislava (ďalej len „žalovaná“), na zaplatenie sumy

240 430,19 € s príslušenstvom sťažovateľovi.

3. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozhodoval

na základe odvolania žalovanej, potvrdil rozsudok okresného súdu rozsudkom

č. k. -485 z 9. februára 2016. Na základe dovolania žalovanej najvyšší súd

rozhodol napadnutým uznesením tak, že zrušil rozhodnutia krajského súdu a okresného

súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

4. Sťažovateľ sa domnieva, že najvyšší súd nesprávne právne posúdil dovolanie tým,

že použil nesprávne ustanovenie právneho predpisu, čím došlo k porušeniu ním označených

práv. Najvyšší súd uviedol, že pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa vychádzal z § 470

ods. 2 prvej vety v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „CSP“). Keďže právne úkony dovolania, ktoré bolo podané pred

účinnosťou , zostávajú zachované, v takom prípade celé

dovolacie konanie sa vykoná podľa

v znení účinnom do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“).

5. Najvyšší súd podľa sťažovateľa použil nesprávne ustanovenia, aj keby bolo

prípustné jeho konanie podľa prvej vety , pretože pod

subsumoval takú procesnú vadu (nepresvedčivé odôvodnenie napadnutých rozsudkov),

ktorú však podľa predošlých rozhodnutí najvyššieho súdu a ústavného súdu kvalifikuje ako

inú procesnú vadu konania podľa . Sťažovateľ sa taktiež

domnieva, že dovolanie smerovalo len proti dôvodom rozhodnutia, a preto malo byť

správne odmietnuté s poukazom na , resp. . Najvyšší súd sa

nevysporiadal s námietkami sťažovateľa a vo svojom rozhodnutí tiež neuviedol, prečo sa

odklonil od predchádzajúcej judikatúry.

6. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

tak, že vysloví porušenie jeho základného práva podľa v spojení

s a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu.

Súčasne navrhuje, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vrátil mu

vec na ďalšie konanie, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie a náhradu trov

konania.

II.

7. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

8. Ústavný súd v súlade s § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde. Podľa sudcovia sú pri výkone

svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

10. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

11. V súvislosti s namietaným porušením označených článkov a dohovoru

uznesením najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený

v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa

ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

12. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

13. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad určených ().

14. V danom prípade bolo uznesením najvyššieho súdu zrušené rozhodnutie

krajského súdu aj okresného súdu a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Konanie pred okresným súdom ako súdom prvej inštancie neskočilo. Rozhodnutie

najvyššieho súdu nepredstavuje konečné rozhodnutie, dôsledkom ktorého by bolo

právoplatne skončené konanie o zaplatenie sumy 240 430,19 € s príslušenstvom

sťažovateľovi. Je zrejmé, že v ďalšom štádiu konania bude mať sťažovateľ možnosť

uplatniť ochranu označených práv priamo v napadnutom konaní, keďže okresný súd po

podaní sťažnosti ústavnému súdu mal, resp. bude mať o veci právomoc opätovne

rozhodovať.

15. Podľa názoru ústavného súdu namietanie nesprávnosti a nezákonnosti

rozhodnutia najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu nemôže byť samo osebe dôvodom

na namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Najvyšší súd v tomto prípade neodmietol sťažovateľovi poskytnutie súdnej

ochrany, vecou sa zaoberal a rozhodol o nej. Sťažovateľ mal a aj bude mať možnosť

v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom a následne aj pred krajským súdom, príp.

najvyšším súdom uplatniť ochranu označeného práva aj svoju argumentáciu týkajúcu sa

skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný

prostriedok ochrany týchto práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti. V danej

veci sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového konania na okresnom súde, ktorý

bude postupovať v súlade s názorom dovolacieho súdu, vysporiada sa s vytknutými

chybami, opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní.

16. daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona.

Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická

osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani

nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil medzi

súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných

prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený

poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany

v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a zákonom ustanovenými

procesnými úkonmi (, ).

17. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

18. Nad rámec ústavný súd poukazuje na argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú

v sťažnosti, ktorou spochybňuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, konkrétne, že

nesprávne aplikoval prvú vetu a že zrušenie dovolaním napadnutých

rozhodnutí všeobecných súdov odôvodnil zákonným dôvodom, ktorý nesprávne zahrnul do

, pričom podľa sťažovateľa to mal byť dôvod uvedený v

písm. b) . Ústavný súd v tomto smere preskúmal sťažnosť sťažovateľa a dospel

k záveru, že je súčasne daný dôvod na odmietnutie pre jej zjavnú neopodstatnenosť, pretože

nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu

nemajúci oporu v zákone.

19. Ústavný súd v tomto smere poukazuje na svoj ustálený právny názor, že otázka

posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do

právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

20. Pokiaľ ide o aplikáciu prvej vety , ústavný súd poukazuje na

viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú mu známe z vlastnej rozhodovacej činnosti

(napr. sp. zn. , , ) a v ktorých najvyšší súd

pri aplikácii predmetného ustanovenia na obdobné prípady postupoval jednotne. Ústavný

súd nepopiera, že odôvodneniu napadnutého rozhodnutia mohol byť venovaný väčší

priestor, čo však možno vysvetliť aj tým, že z pohľadu aplikácie prechodných ustanovení

ide o pomerne jasné a zrozumiteľné ustanovenia, ktoré

najvyšší súd nepovažoval za potrebné bližšie zdôvodňovať. Ústavný súd konštatuje, že

uvedené ustanovenie vychádza predovšetkým z princípu legitímnych očakávaní, ochrany

nadobudnutých práv a dôvery subjektov práva v právo, ak účastník konania uplatní

procesný inštitút za účinnosti skoršej právnej úpravy, a teda dožaduje sa právnych účinkov

(následkov), ktoré skoršia právna úprava spája s takýmto procesným inštitútom.

Ak medzitým dôjde k zmene právneho predpisu, tieto účinky ostávajú zachované, čo

napokon konštatuje aj predmetný prvá veta . Zároveň však nie je možné

dožadovať sa právnych účinkov podľa právneho predpisu, ktorý ešte v čase uplatnenia

procesného inštitútu nie je platným a účinným právnym predpisom. Ústavný súd uzatvára,

že najvyšší súd aplikoval platný a účinný právny predpis v čase podania dovolania, podľa

ktorého sa mali posudzovať aj právne účinky dovolania.

21. V prípade namietania nesprávneho právneho posúdenia dôvodu dovolania, ktoré

sťažovateľ namietal vo svojej sťažnosti, ak najvyšší súd podľa jeho názoru mal dôvod,

pre ktorý vyhovel dovolaniu, posúdiť podľa , a nie podľa

písm. f) , ústavný súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho

kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 2/2016, podľa ktorého

nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b) . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá

zakladá prípustnosť dovolania podľa . O taký prípad ide v praxi

napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie alebo keď sa

vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku,

rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k takej zásadnej vade, že mala za následok

„justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Sťažovateľom citovaná

judikatúra v sťažnosti sa týkala prípadov, ktoré nastali ešte pred prijatím zjednocujúceho

stanoviska, kedy prax jednotlivých senátov v otázke posudzovania prípustnosti dovolania

bola nejednotná. Najvyšší súd v mnohých prípadoch rozhodol tak, že nepreskúmateľnosťou

rozhodnutia sa účastníkovi konania odníma možnosť konať pred súdom

(sp. zn. , a ). Práve z tohto

dôvodu, aby najvyšší súd postupoval jednotne, prijal uvedené zjednocujúce stanovisko

a ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo v rozpore

s prijatými závermi občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, ktoré posúdilo prípustnosť dovolania podľa , nie

je arbitrárne ani svojvoľné, ak najvyšší súd daný prípad posúdil ako výnimku z uplatnenia

v predmetnej veci.

22. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jeho ostanými návrhmi.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2017