Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 515/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2, Bratislava,

v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného

porušenia jej základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. , z 29. júla 2015

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. apríla 2017

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

z 29. júla 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. apríla 2017 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«... Právnemu zástupcovi Sťažovateľa bolo dňa 26.05.2017 doručené uznesenie

Najvyššieho súdu č. k. z 25. 04. 2017 (ďalej len „Uznesenie Najvyššieho

súdu“), ktorým Najvyšší súd odmietol dovolanie Sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č. k. , z 29. 07. 2015 (ďalej len „Rozsudok

Krajského súdu“), ktorým Krajský súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného

súdu Bratislava I (ďalej len „Okresný súd“) č. k. (ďalej len „Rozsudok

Okresného súdu“) vydaný v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o zodpovednosti za škodu“)...

... Sťažovateľ vložil svoje peňažné prostriedky do družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO

SLOVENSKÉ INVESTÍCIE... (ďalej len „Družstvo“) ako jeho člen...

... Rozsudok Krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré

sú podľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.

Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa Najvyšší súd odmietol zaoberať,

keď vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany

Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať

formalistický výklad práva...

... NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka

s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek

tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku

tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho

stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,

že vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie

schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu

investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS

pred zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt,

ako aj dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP.

... Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý

bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1. 6. 2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné

uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba

v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1. 5. 2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani

Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,

ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu...

... Súdy taktiež pri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej

podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7C

206/2011...

... Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 Zákona o zodpovednosti za škodu nie je, aby poškodený preukázal

bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti

za škodu nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon

o zodpovednosti za škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje

a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych

vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor,

že prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby

o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval

, Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i , a to až do doby

právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo,

že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť

je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.

... Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného Najvyššiemu súdu... namietal

porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Rozsudok Krajského súdu nevychádzal

z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je založený

na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia vychádzajú

z vykonaného dokazovania Okresného súdu, ktoré je neúplné.

... Namieste je úvaha, že Najvyšší súd namietaným uznesením vybočil z ústavných

medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd

de facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením

Najvyššieho súdu bola Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti

ktorej už Sťažovateľ nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany

a ochrany svojich práv. Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

je v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva

zásahom do práva na spravodlivý proces...

... Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom,

že Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie

Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené...

... Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie

odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná

procesná vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho

názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu

v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme

akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.»

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 25. 04. 2017 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave sp. zn. , zo dňa 29. 07. 2015 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

25. 04. 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. ,

zo dňa 29. 07. 2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie

konanie a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní

od právoplatností tohto rozhodnutia.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

8. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

9. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho

súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

10. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd

v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej

len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú

aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval

lehotu na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj proti

označenému rozsudku krajského súdu (napr. , , ).

11. Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,

že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

12. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

13. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

14. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ).

15. Ústavný súd vzhľadom na dikciu konštatuje,

že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom doručila

aj splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné

splnomocnenie bolo udelené na podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu najvyššieho

súdu sp. zn. z 25. apríla 2017.

16. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

17. Vyplývajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie

udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia

sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale len

na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu.

18. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí

podaní účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré

je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

19. Právny zástupca sťažovateľky bol ústavným súdom o takomto nedostatku

splnomocnení iných sťažovateľov v obdobným veciach upozornený viackrát

(napr. , , , ) a aj napriek

tomu tento nedostatok neodstránil.

20. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta

sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

21. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

22. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo

podľa sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol jej právo na súdnu ochranu

a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej

úpravy považovať, a svoje uznesenie nedostatočne odôvodnil.

23. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní.

24. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

25. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

26. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci

oporu v zákone.

27. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:

«... Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia (na základe

ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona, zostávajú zachované), a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle

ustanovení , a

... Žalobkyňa dovolaním napadla potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý

nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v a , , voči ktorým bolo

dovolanie prípustné.

... Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo

k procesným vadám uvedeným v Žalobkyňa procesné vady konania

v zmysle až e/ a netvrdila a ich existenciu nezistil ani

dovolací súd, nepreukázaná bola tiež vada konania namietaná žalobkyňou (§ 237 ods. 1

písm. f/ ).

... O procesnú vadu v zmysle išlo najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane sporu jej procesné práva priznané

[napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách

stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (

), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom ( ),

byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok doručený

do vlastných rúk ( )].

... Žalobkyňa videla odňatie možnosti konať pred súdom v tom, že rozhodnutie

odvolacieho súdu nebolo preskúmateľné.

... K tejto námietke dovolací súd odkazuje na zjednocujúce stanovisko

občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu z 3. decembra 2015 publikované v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, podľa

ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zasadne vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho

súdneho poriadku. Obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad

uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka

sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy,

keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém“ (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“

(Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).

... Za neopodstatnenú dovolací súd považuje aj námietku, ktorou dovolateľka

spochybňuje predvídateľnosť rozhodovania súdov opomenutím pre ňu priaznivej judikatúry,

ktorú však v dovolaní nekonkretizuje, čo vylučuje možnosť objektívneho preskúmania

pravdivosti jej tvrdení. Napriek tomu dovolací súd uvádza, že rozhodnutia súdov v danej

veci sa neodkláňajú od doterajšej relevantnej a doposiaľ konzistentnej rozhodovacej súdnej

praxe (prvoinštančných, odvolacích, či dovolacieho súdu) v identických alebo obdobných

prípadoch (porovnaj napr. , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, a ďalšie), čím je rešpektovaný princíp predvídateľného

rozhodovania súdov (právnej istoty) a vylúčený prípadný negatívny dôsledok vedúci k

odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).

... Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladalo

nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere

najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993

a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , , , ,

, a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného

práva podľa nepatrí právo procesnej strany

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj ).

... Pokiaľ žalobkyňa v dovolaní tvrdila, že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené

na nesprávnom právnom posúdení veci, dovolací súd uvádza, že nesprávne právne

posúdenie veci ako dovolací dôvod v zmysle prípustnosť

dovolania nikdy nezakladalo (viď R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu,

napríklad sp. zn. , , , ,

, , a ), preto sa dovolací súd

týmito námietkami žalobkyne nemohol zaoberať.»

28. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd

(mutatis mutandis , ).

29. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom

rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení

napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom

sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými jej dovolacími námietkami.

30. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľky.

31. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

32. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

33. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. augusta 2017