Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 290/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. mája 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka a Petra Brňáka

prerokoval sťažnosť a , obaja

, zastúpených advokátom Ľubomírom Samuelom, Horná 27, Banská Bystrica,

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. februára 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo 16. júna 2015 a takto

rozhodol:

Základné právo a podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a právo podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. februára 2017 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici

sp. zn. zo 16. júna 2015 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája

2017 doručená sťažnosť a , obaja

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv

podľa a (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. februára 2017 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“)

a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. zo 16. júna 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti vyplýva: „Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa

16.6.2015, sp. zn. , potvrdil rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici

zo dňa 30.4.2014, sp. zn. , ktorým boli sťažovatelia zaviazaní zaplatiť

solidárne sumu 1.714,10 € s prísl. na tom

skutkovom závere, že na meracom zariadení bola porušená plomba, čím sa preukázal nimi

vykonaný neoprávnený odber elektrickej energie bez zaznamenania...

Sťažovatelia proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie zo dňa 27.8.2015,

v ktorom namietali najmä odňatie reálnej možnosti konať pred súdom, ktorý absolútne

neakceptoval nimi predložený znalecký posudok znalca , ktorý

vylúčil ich zodpovednosť za spôsobenú škodu a ani súd nenariadil kontrolné znalecké

dokazovanie na zistenie príčiny narušenia plomby na meracom zariadení a možnosti

neoprávneného odberu elektrickej energie bez zaznamenania.

Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 28.2.2017, sp. zn. , dovolanie

sťažovateľov odmietol pre jeho neprípustnosť, ktorú posudzoval podľa právneho stavu

platného do 30.6.2016, t. j. do účinnosti nového , ktoré potom nevyvolalo účinok

po tomto dni, preto vôbec neskúmal procesnú správnosť postupu krajského súdu a vecnú

správnosť napadnutého rozsudku.

Čl. 46 ods. 1 a dohovoru zaručujú každému možnosť domáhať sa

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde tak, aby bola zaistená priechodnosť

spravodlivosti v samotnej jej podstate.

Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa odseku 2 právne účinky úkonov,

ktoré v konaní nastali pred týmto dňom, zostávajú zachované.

Vychádzajúc z uvedených ustanovení sme dospeli k záveru, že včas podané

dovolanie sťažovateľov (27.8.2015) mal dovolací súd už dňa 28.2.2017 posudzovať podľa

ust. a nasl. , a nie podľa . Preto najvyšší súd odmietnutím dovolania

sťažovateľov porušil ich základné právo na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 dohovoru v jeho podstate.

Tento postup Najvyššieho súdu SR, ktorým bola sťažovateľom fakticky upretá

procesná obrana proti uplatnenému žalobnému návrhu, je nutné považovať za rozporný aj

s , teda požiadavky na rovnosť účastníkov a s ňou spojeného princípu

kontradiktórnosti konania pred krajským súdom, pokiaľ boli zohľadnené a vyporiadané

námietky žalobcu, nie však už obranné námietky (nimi predložený znalecký posudok)

sťažovateľov ako žalovaných.“

3. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom: „1. Základné

práva sťažovateľov garantované , a dohovoru

postupom a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.2.2017 sp. zn.

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 16.6.2015 sp. zn.

boli porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR a jemu predchádzajúci rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie

konanie.

3. Sťažovateľom priznáva náhradu trov konania v sume 180,34 €...“

4. Ústavný súd uznesením č. k. -8 z 31. mája 2017 prijal podľa § 25

ods. 3 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) sťažnosť na ďalšie konanie.

5. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrila za najvyšší súd

jeho predsedníčka listom č. k. -49, zo 6. júla 2017 a za krajský súd

podpredseda krajského súdu listom č. k. Spr 680/17-22 zo 7. júla 2017. K vyjadreniam

predsedníčky najvyššieho súdu a podpredsedu krajského súdu zaujal podaním z 31. júla

2017 stanovisko právny zástupca sťažovateľov.

6. Predsedníčka najvyššieho súdu v relevantnej časti vyjadrenia uviedla: «Najvyšší

súd uznesením z 28. februára 2017 sp. zn. odmietol dovolanie žalobcov

( , ďalej len „CSP“), pretože smerovalo proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný [dovolanie proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým tento súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (podľa

, ďalej len „ “)].

Žalobcovia v dovolaní namietali, že v konaní došlo k vade v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ (v ďalšom texte sa uvádza v znení do 30. júna

2016, pretože dovolanie bolo podané pred týmto dátumom).

So zreteľom na tieto tvrdenia sa najvyšší súd osobitne zameral na otázku

opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci im súdom bola odňatá možnosť pred

súdom konať.

Žalobcovia túto vadu odôvodňovali tým, že súdy oboch inštancií neakceptovali nimi

predložený znalecký posudok znalca , ktorý vylúčil ich

zodpovednosť za údajne spôsobenú škodu a nenariadil kontrolné znalecké dokazovanie na

ich tvrdenia. Týmto postupom, ktorý je nesprávny, došlo k porušeniu základných práv

žalovaných na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa Slovenskej

republiky, ktorého podstatou je ochrana spravodlivosti, čo v danom prípade súdy oboch

inštancií neakceptovali.

Najvyšší súd odmietol dovolanie žalobcov (podané dňa 27. augusta 2015)

s odôvodnením, že ide o dovolanie procesné neprípustné. Vysvetlil, že dovolanie podľa

právnej úpravy do 30. júna 2016 možno podať, iba ak to výslovne pripúšťa zákon (§ 236

ods. 1 ) a len proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu výslovne

uvedeným v zákone ( - pokiaľ ide o rozsudok), resp. len v prípade výskytu

zákonom osobitne vymenovaných závažných procesných vád ( ).

Dovolanie smerovalo proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré nebolo

v ustanoveniach až 3 uvedené ako rozsudok, proti ktorému je dovolanie

prípustné. Dovolací súd nezostal len pri tom, ale pristúpil aj k posúdeniu, či podané

dovolanie nie je prípustné v zmysle Procesné vady konania

v zmysle až e/ a neboli v dovolaní namietané a v dovolacom

konaní nevyšli najavo. Žalobcovia namietali, že im v konaní bola odňatá možnosť konať

( ) z dôvodov, ktoré sú uvedené vyššie v tomto podaní. Dovolací

súd v napadnutom uznesení vysvetlil mimoriadnu podstatu dovolania a dovolacieho

konania, ako aj právnej prípustnosti dovolania, zmysel a účel ustanovenia § 237 ods. 1

písm. f/ , ako aj konkrétne prípady, v ktorých môže dôjsť k odňatiu možnosti

účastníka pred súdom konať, tiež to, že ani prípadná neúplnosť skutkových zistení alebo

nesprávnosť skutkových záverov ani nesprávnosť právneho posúdenia nezakladali procesnú

prípustnosť dovolania v zmysle Dovolací súd nezistil, že by

postupom súdu prvej inštancie malo dôjsť k znemožneniu procesných práv pri dokazovaní.

Pokiaľ ide o náhradu škody založenej na princípe objektívnej zodpovednosti, splnenie

požiadavky (preukázania) zavinenia sa nevyžaduje, k jej naplneniu dochádza i v prípadoch,

kedy zodpovedný subjekt svojím konaním (alebo opomenutím) škodu nezavinil. V bodoch 3

a 4 uznesenia najvyšší súd vysvetlil, prečo prípustnosť dovolania podaného dňa 27. augusta

2015 posudzoval podľa ustanovení v znení do

30. júna 2016.»

7. Podpredseda krajského súdu v relevantnej časti vyjadrenia uviedol: «Krajský súd

v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. - 274 zo dňa 16. júna 2015 potvrdil

rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 30. apríla 2014 č. k. - 253.

Okresný súd uvedeným rozsudkom uložil povinnosť odporcom v 1. a 2. rade (sťažovateľom)

spoločne a nerozdielne uhradiť sumu 1.714,10 Eur... navrhovateľovi

z dôvodu neoprávneného odberu elektrickej energie. Vo zvyšku súd konanie

zastavil, o trovách konania uviedol, že bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia

vo veci samej. Už z rozsudku okresného súdu zjavne vyplýva, že vo veci bolo súdom

nariadené znalecké dokazovanie a podaný znalecký posudok znalcom

a nie tak ako to uvádzajú sťažovatelia v ústavnej sťažnosti, že znalecký posudok

bol predložený nimi. Okresný súd sa zaoberal týmto znaleckým posudkom podrobne,

vyhodnotil ho v súvislosti s inými dôkazmi, po podaní znaleckého posudku vypočul aj

samotného znalca, vzal do úvahy aj videozáznam predložený navrhovateľom, ktorým bol

zdokumentovaný priebeh zistenej záťaže elektromera a došiel k záveru o neoprávnenom

odbere elektrickej energie odporcami 1., 2. (sťažovateľmi). Nie je tak pravda, že by sa

okresný súd nezaoberal znaleckým posudkom znalca (str. 4

rozsudku okresného súdu).

Aj Krajský súd v Banskej Bystrici ako odvolací súd v rozsudku sp. zn.

- 274 zo 16. júna 2015, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu. sa priamo zaoberá

znaleckým posudkom podaným v súdnom konaní (str. 5 ods. 3 rozsudku), pričom došiel

k záveru, že „Ani znalecký posudok a výsluch znalca v konaní pred súdom však

nepreukazuje nedôveryhodnosť a nepravdivosť svedeckých výpovedí svedkov tak, ako to

namietali odporcovia v odvolaní, je nepochybné, že znalec vo vzťahu k možnosti zvesiť

dvierka na rozvodovej skrini sa nevedel vyjadriť k tomu ako to bolo v roku 2010 (v čase

vykonania kontroly), či vtom čase bolo možné nejakým spôsobom s nimi manipulovať alebo

nie. Za situácie, že by boli dvierka rovnako osadené v roku 2010, keď sa zisťoval

neoprávnený odber, ako v roku 2012, keď znalec vykonával znalecké dokazovanie

a vypracoval znalecký posudok nebolo by možné robiť zásahy v rozvodovej skrini bez

odomknutia obidvoch zámkov, teda ani záver znalca nespochybnil pravdivosť výpovede

svedkov p. a p. Vyhodnotením všetkých dôkazov, podľa názoru

odvolacieho súdu, prvostupňový súd náležíte zistil skutkový stav a vykonal správne právne

posúdenie. Odôvodnenie rozsudku okresného súdu obsahuje všetky náležitosti a netrpí

vadami, ktoré odvolatelia v odvolaní namietali“.

Krajský súd v Banskej Bystrici ako sťažovateľmi označený porušovateľ práv nemôže

dodatočne prehodnocovať rozhodnutia súdov (okresného ani odvolacieho), ani

spochybňovať vyhodnotenie dôkazov a závery dokazovania, ani súdnu úvahu založenú na

týchto záveroch. Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne a dostatočne odôvodnil, z jeho

rozhodnutia vyplýva, z ktorých dôkazov vychádzal, ako aj akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Krajský súd v Banskej Bystrici navrhuje, aby

Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol tak, že základné právo sťažovateľov

garantované článkom 46 ods. 1, článkom 47 ods. 3 a článkom 6 ods. 1 dohovoru

rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. zo dňa 16. júna 2015

porušené nebolo.»

8. Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku uviedol: „... vyjadrenia

týchto súdov považujeme za nespravodlivé, vydané v úmysle poškodiť nám odporcom bez

toho, aby tieto súdy prihliadali na odvolanie, ktoré sme proti ich rozhodnutiam podali a

ktoré boli nespravodlivé. Zo stanovísk, ktoré tieto súdy v tejto veci zaujali aj naďalej

vyplýva, že sú schopné opätovne rozhodovať tak, aby nebola zaručená spravodlivosť ich

rozhodnutí. Ich stanoviská treba podľa nášho názoru považovať za čisto diletantské. Naša

sťažnosť je plne dôvodná...“.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

12. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (,

, ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (, , ,

, ).

13. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

14. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

15. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne

alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (,

, ).

16. Najvyšší súd namietaným uznesením podľa § 447 písm. c) Civilného sporového

poriadku (ďalej aj ,,CSP“) odmietol dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu,

ktoré podali 27. augusta 2015, teda ešte za účinnosti ,

pričom dovolanie odôvodnili odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f)

(ďalej aj ,,OSP“).

17. Podľa sťažovateľov k namietanému porušeniu označených práv uznesením

najvyššieho súdu došlo tým, že najvyšší súd posudzoval ich dovolanie podľa ,

pričom správne malo byť dovolanie posudzované podľa a nasl. .

18. Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia uviedol:

«Dovolanie bolo podané 27. augusta 2015. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1

(ďalej len „“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016,

ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia

jeho účinnosti. Podľa veta prvá (ale) právne účinky úkonov, ktoré

v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Právne účinky dovolania, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti ,

zostávajú zachované. Pokiaľ bolo dovolanie v čase jeho podania prípustným prostriedkom

nápravy, umožňujúcim dovolací prieskum, potom tieto účinky (a následky) sa uznávajú

v budúcnosti. Prežarovanie princípov právneho štátu do ústavného poriadku nachádza

svoje normatívne vyjadrenie v ustanovení vete prvej . Fundamentom je

právna istota, ktorá v sebe nesie znaky ochrany nadobudnutých práv a s tým spojenej

dôvery v právo. Účinky prípustného dovolania žalovaných dopadajú do sféry konania

a rozhodovania odvolacieho súdu, ktoré sa spájajú s tzv. vadou zmätočnosti; § 237 ods. 1

písm. f/ »

19. Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na

konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať

ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení

protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

20. Zákonodarca týmito právnymi normami jednoznačne prejavil vôľu, aby sa

dovolacie konania začaté pred nadobudnutím účinnosti od

1. júla 2016 v rovine procesného postupu spravovali už novou právnou úpravou. Na strane

druhej (systematický vzťah a ako vzťah pravidla a výnimky)

právne účinky dovolania podaného pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového

poriadku zostávajú zachované. Ide tu i o procesno-právne účinky, teda aj o otázku procesnej

prípustnosti dovolania podaného v období účinnosti (m. m.

).

21. Ústavný súd zároveň poukazuje na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré

sú mu známe z vlastnej rozhodovacej činnosti (napr. sp. zn. ,

, ), v ktorých najvyšší súd pri aplikácii predmetného

ustanovenia na obdobné prípady postupoval jednotne.

22. Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie a vychádza

predovšetkým z princípu legitímnych očakávaní, ochrany nadobudnutých práv a dôvery

subjektov práva v právo, ak účastník konania uplatní procesný inštitút za účinnosti skoršej

právnej úpravy, a teda dožaduje sa právnych účinkov (následkov), ktoré skoršia právna

úprava spája s takýmto procesným inštitútom. Ak dôjde k zmene právneho predpisu, tieto

účinky ostávajú zachované, čo napokon konštatuje aj predmetný § 470 ods. 2 prvá veta

. Zároveň však nie je možné dožadovať sa právnych účinkov podľa právneho predpisu,

ktorý ešte v čase uplatnenia procesného inštitútu nie je platným a účinným právnym

predpisom. Ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd aplikoval platný a účinný právny predpis

v čase podania dovolania, podľa ktorého sa mali posudzovať aj právne účinky dovolania

(m. m. ).

23. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný

súd dospel k záveru, že najvyšší súd postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami

a , ktoré interpretoval

a aplikoval v súlade s ich obsahom, a jeho úvahy sú legitímne a právne akceptovateľné.

Postup najvyššieho súdu pri posudzovaní dovolania podaného sťažovateľmi považuje

ústavný súd za ústavne konformný, pričom po preskúmaní napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť so sťažovateľmi namietaným

porušením základných práv podľa a a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

24. Sťažovatelia v sťažnosti ani v stanovisku k vyjadreniu predsedníčky najvyššieho

súdu neuviedli žiadnu právnu argumentáciu spôsobilú spochybniť odôvodnený právny

názor najvyššieho súdu obsiahnutý v jeho napadnutom uznesení.

25. Ústavný súd v závere poukazuje na svoj ustálený právny názor, že otázka

posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do

právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

26. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných a iných práv sťažovateľov

rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia napriek tomu, že v petite

sťažnosti namietajú aj rozsudok krajského súdu, v samotnom odôvodnení sťažnosti

absentujú akékoľvek skutočnosti, ktorými by sťažnosť v tejto časti odôvodňovali. Sťažnosť

je čo sa týka jej odôvodnenia smerovaná výlučne proti uzneseniu najvyššieho súdu.

27. Ústavný súd zároveň poukazuje na nasledujúcu relevantnú časť napadnutého

rozsudku krajského súdu: „Ani znalecký posudok a výsluch znalca v konaní pred súdom

však nepreukazuje nedôveryhodnosť a nepravdivosť svedeckých výpovedí svedkov tak, ako

to namietali odporcovia v odvolaní, je nepochybné, že znalec vo vzťahu k možnosti zvesiť

dvierka na rozvodovej skrini sa nevedel vyjadriť k tomu, ako to bolo v roku 2010 (v čase

vykonania kontroly), či v tom čase bolo možné nejakým spôsobom s nimi manipulovať alebo

nie. Za situácie, že by boli dvierka rovnako osadené v roku 2010, keď sa zisťoval

neoprávnený odber, ako v roku 2012, keď znalec vykonával znalecké dokazovanie

a vypracoval znalecký posudok, nebolo by možné robiť zásahy v rozvodovej skrini bez

odomknutia obidvoch zámkov, teda ani záver znalca nespochybnil pravdivosť výpovede

svedkov...“

28. S poukazom na citovanú časť rozsudku krajského súdu, vyjadrenie podpredsedu

krajského súdu a absenciu relevantného odôvodnenia sťažnosti vo vzťahu k namietanému

porušeniu práv sťažovateľov rozsudkom krajského súdu ústavný súd konštatuje

neexistenciu príčinnej súvislosti medzi sťažovateľmi namietaným porušením základných

práv podľa a a práva podľa dohovoru

a rozsudkom krajského súdu.

29. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu neboli porušené sťažovateľmi označené

základné práva podľa a a právo podľa

dohovoru, preto návrhu sťažovateľov nevyhovel.

30. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia

uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2018