Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 126/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. marca 2018

predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného advokátom JUDr. Mariánom Olosom, advokátska kancelária, Karola

Kašjaka 1, Rajecké Teplice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu podľa , základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. -164 z 24. júla 2015, rozsudkom

Krajského súdu v Žiline č. k. -216 zo 16. februára 2016 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -250 z 30. augusta 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. decembra 2017 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného

(ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného čl. 47

ods. 3 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -164 z 24. júla 2015, rozsudkom

Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -216 zo 16. februára

2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k.

-250 z 30. augusta 2017.

2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v postavení odporcu účastníkom konania

o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Okresný súd

medzitýmnym rozsudkom č. k. -164 z 24. júla 2015 určil, že okamžité

skončenie pracovného pomeru, ktoré dal odporca navrhovateľke listom z 10. júna 2013, je

neplatné. Vyhodnotil, že „v okamžitom skončení odporca uviedol tri dôvody,

ktoré špecifikoval skutkovo, ale nie sú jednoznačne časovo vymedzené. Vo všetkých troch

prípadoch sa uvádza časový údaj od mesiaca máj 2013... v danom prípade nie je teda

zrejmé v ktorých dňoch došlo k takému porušeniu pracovnej disciplíny navrhovateľky,

ktoré má za následok okamžité skončenie pracovného pomeru. Tá skutočnosť,

že v okamžitom skončení je nevyhnutné, aby bol presne špecifikovaný aj deň

keď zamestnanec závažným spôsobom porušil pracovnú disciplínu jednoznačne vyplýva

aj z ustanovenia , kde sa konštatuje, že možno okamžite skončiť pracovný

pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa keď došlo k porušeniu pracovnej disciplíny...“.

3. Okresný súd tiež konštatoval, že dokazovaním (výpoveď navrhovateľky, svedecké

výpovede) bol vyvrátený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru spočívajúci

v tom, že „navrhovateľka ako čašníčka vydávala tovar zákazníkom bez zaplatenia, čím

vznikol schodok 271 eur“. Obdobne podľa názoru okresného súdu „nebolo ničím

preukázané, že navrhovateľka podávala alkohol, ktorý nebol odporcom naskladnený a ktorý

si sama svojvoľne zadovážila... Tá skutočnosť, že boli nájdené prázdne fľaše v smetnom koši

nie je dôkazom o závažnom porušení pracovnej disciplíny...“. Naopak, okresný súd pojal

skutkovo za preukázaný dôvod uvedený sťažovateľom v okamžitom skončení pracovného

pomeru pod bodom 2, a to, že „navrhovateľka umožnila svojmu priateľovi, aby vykonával

činnosti v pohostinstve, a to vydával tovar, čapoval nápoje a vykonával platby...“.

Po právnej stránke však okresný súd konštatoval, že „toto samotné porušenie samo o sebe

nespĺňa podmienky , pretože... ide o výnimočné opatrenie,

ktoré zamestnávateľ môže dať len vtedy keď nemožno spravodlivo požadovať od neho

aby naďalej zamestnanca zamestnával a je potrebné prihliadať na všetky rozhodujúce

skutočnosti, a to tak osobu zamestnanca ako aj jeho doterajší postoj k plneniu pracovných

povinností, spôsob a intenzitu porušenia ako aj situáciu v ktorej k porušeniu došlo

ako aj dôsledky porušenia pre zamestnávateľa a či došlo k vzniku škody a podobne.

V konaní mal súd za preukázané, že neboli zistené porušenia pracovnej disciplíny

navrhovateľky a odporca ani netvrdil, že navrhovateľka neplnila riadne svoje pracovné

povinnosti. Taktiež týmto konaním nedošlo k žiadnym následkom v neprospech

zamestnávateľa, ani mu nevznikla žiadna škoda, keď priateľ navrhovateľky pomáhal

pri vykonávaní jej práce v pohostinstve. Možno teda konštatovať, že tu došlo k porušeniu

pracovnej disciplíny... ale rozhodne nešlo o tak závažné porušenie a taký výnimočný prípad,

na základe ktorého by bolo možné konštatovať splnenie podmienok podľa § 68 ods. 1

písm. b) ...“.

4. Sťažovateľ podal proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu odvolanie,

v ktorom namietal, že „v okamžitom skončení pracovného pomeru je... uvedené presné

obdobie i konanie navrhovateľky, nakoľko konanie navrhovateľky od mesiaca máj 2013,

v tomto mesiaci neustále pretrvávalo a nešlo o ojedinelé konanie. konanie

neurčuje presné uvedenie dňa a najmä v prípadoch, ak je toto porušenie trvalé a opakujúce

sa. V jednom dni sa navyše môže vyskytnúť viacero konaní.“. K otázke závažnosti porušenia

pracovnej disciplíny navrhovateľkou sťažovateľ v odvolaní namietal, že „okresný súd plne

opomenul právnu úpravu a sankcie na úseku nelegálneho zamestnávania, hygieny, cla,

živnostenského podnikania. V prípade kontroly by bol sankcionovaný inšpektorátom práce

za nelegálne zamestnávanie, ako aj orgánmi hygieny, nakoľko priateľ navrhovateľky nemal

potvrdenie o zdravotnej spôsobilosti, a nemal odbornú spôsobilosť vykonávať danú prácu.“.

Podľa sťažovateľa taktiež v konaní „bol preukázaný predaj cudzieho alkoholu zn. Fresh

navrhovateľkou... v prípade kontroly colnými orgánmi by mu bola uložená značná pokuta

za správny delikt a odňaté povolenie na predaj alkoholu. Súčasne by mu živnostenským

úradom bolo zrušené živnostenské oprávnenie. Tvrdenie navrhovateľky, že predmetné fľaše

mali pochádzať z okolia pohostinstva od iných zákazníkov a tieto mala iba upratovať, nie je

ničím preukázané...“.

5. V odvolaní tiež sťažovateľ uviedol, že „navrhovateľka po doručení okamžitého

skončenia pracovného pomeru v dvojmesačnej prekluzívnej lehote relevantne neoznámila,

že trvá na tom, aby ju odporca ďalej zamestnával... Okresný súd sa splneniu tejto kogentnej

zákonnej podmienky nevenoval. Navrhovateľka síce ku koncu dvojmesačnej prekluzívnej

lehoty podala žalobu o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu

škody na súd, avšak táto žaloba mu bola doručená až po uplynutí dvojmesačnej prekluzívnej

lehoty, čo má zásadný význam.“. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru súdov,

podľa ktorej „ak zamestnanec po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru

neoznámi zamestnávateľovi, že na ďalšom zamestnávaní trvá, ale podá žalobu o neplatnosť

skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy, potom je oznámenie

voči zamestnávateľovi nahradené až dňom doručenia žaloby zamestnávateľovi, nakoľko ide

o hmotnoprávny úkon zamestnanca“.

6. Sťažovateľ v odvolaní namietol, že okresný súd v konaní porušil § 118 ods. 2

(ďalej aj „“) v znení účinnom

v rozhodnom období, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

7. Krajský súd svojím rozsudkom č. k. -216 zo 16. februára 2016

potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny. K uplatneniu

okresným súdom krajský súd uviedol, že „zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 07.02.2014,

kde bol prítomný aj právny zástupca odporcu, vyplýva, že po otvorení pojednávania súd

v zmysle oznámil výsledky pojednávania. Z uvedeného stručného

konštatovania nevyplýva, že súd si splnil aj povinnosť v zmysle ust.

uviesť, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné,

a ktoré zostali sporné. Z ďalšieho priebehu pojednávaní však možno konštatovať, že okresný

súd umožnil odporcovi uplatnenie jeho procesných práv vyplývajúcich mu z Občianskeho

súdneho poriadku, keď odporca bol riadne predvolávaný na pojednávania, vypočutý ako

účastník konania, bolo mu umožnené samému alebo prostredníctvom svojho právneho

zástupcu robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa vykonaným dôkazom, právo

na záver zhrnúť svoje návrhy. Z uvedeného nemožno konštatovať odňatie možnosti

odporcovi konať pred súdom ani zistenie vady konania, ktorá by mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.“.

8. V hmotnoprávnej rovine krajský súd na rozdiel od okresného súdu považoval

„skutkové vymedzenie dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru... za dostatočne

určité a zrozumiteľné a nezameniteľné s inými dôvodmi. Vo vzťahu k časovému vymedzeniu

týchto dôvodov sa odvolací súd stotožňuje s obranou odporcu... vyjadrením od mesiaca máj

2013 je zrejmé, že týmto chcel odporca vyjadriť časové obdobie od začiatku mesiaca máj

2013 do dňa okamžitého skončenia... pričom takéto časové vymedzenie je dostatočné

aj pre určenie prekluzívnej lehoty, v ktorej môže zamestnávateľ pre existenciu dôvodu

okamžitého zrušenia pracovného pomeru pristúpiť k tomuto aktu.“. Na strane druhej sa

odvolací súd stotožnil „s odôvodnením rozsudku okresného súdu, keď okresný súd

konštatoval, že odporca neuniesol dôkazné bremeno preukázať, že porušenia povinnosti

zo strany navrhovateľky uvedené pod bodom 1.3. nastali, pričom uniesol dôkazné bremeno

len vo vzťahu k dôvodu uvedenému pod bodom 2“.

9. Krajský súd súhlasil s prvostupňovým právnym posúdením skutočnosti,

že navrhovateľka umožnila svojmu priateľovi bez vedomia sťažovateľa, aby vydával tovar

zákazníkom. K tomu dôvodil, že „odporca nepreukázal, že by navrhovateľka predtým,

ako pristúpil k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, porušovala pracovnú disciplínu

a na jej porušovanie bola osobitným spôsobom upozornená. Hoc aj k takémuto závadnému

konaniu zo strany navrhovateľky došlo, pre odporcu toto porušenie nemalo žiadne závažné

dôsledky ani takýmto konaním nebola odporcovi ako zamestnávateľovi spôsobená škoda...

Takéto závadné konanie navrhovateľky nebolo z jej strany pravidelné, ale skôr ojedinelé,

vyplýva to aj z výpovede svedkov, keď viacerí sa zhodli na tom, že k takémuto konaniu došlo

v čase Majstrovstiev sveta v hokeji, čo navrhovateľka vysvetlila tým, že nezvládala v tomto

období nápor zákazníkov... V tejto súvislosti je potrebné zvážiť aj skutočnosť, a to najmä

v súvislosti s odvolacími námietkami odporcu, že samotný odporca toleroval v prevádzke

prítomnosť osôb bez uzatvorenej pracovnej zmluvy, ako to bolo v prípade jeho priateľky

, čo potvrdil samotný odporca pri svojej výpovedi.“.

10. Napokon krajský súd vylúčil relevanciu odvolacej sťažovateľovej námietky,

podľa ktorej sa okresný súd nevenoval „splneniu kogentnej zákonnej podmienky... že

navrhovateľka mu do dvoch mesiacov po doručení okamžitého skončenia pracovného

pomeru relevantne neoznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával“. K tomu

krajský súd uviedol, že „napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol iba o časti konania

predmetu konania, a to o návrhu o určenie, že okamžité skončenie pracovného pomeru,

doručené odporcom navrhovateľke, je neplatné... Vo vzťahu k určeniu, či pracovný pomer

okamžitým zrušením skončil neplatne, nemá úkon zamestnanca v zmysle ust. § 79 ods. 1...

vplyv, tento úkon môže mať vplyv na rozhodovanie o nárokoch z neplatne skončeného

pracovného pomeru... to však bude predmetom ďalšieho rozhodovania okresného súdu

po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku.“.

11. Odvolací rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ dovolaním,

ktorého prípustnosť založil na odňatí možnosti konať pred súdom podľa § 237 ods. 1

písm. f) . Ako porušenie práva na spravodlivý proces označil „to, že odvolací súd

opomenul, že súd prvej inštancie ani na jednom z vykonaných pojednávaní nesplnil

povinnosti v zmysle “. Závery okresného súdu i krajského súdu

o chýbajúcom závažnom porušení pracovnej disciplíny považoval za „absurdné a plne

zmätočné, nakoľko tieto bagatelizujúce úvahy sa priečia , osobitným

právnym predpisom, ustálenej judikatúre, súdnej praxi a v neposlednom rade aj základnej

logike... Navyše súdy opomenuli právnu úpravu a sankcie na úseku nelegálneho

zamestnávania, hygieny, cla a živnostenského podnikania, kde by bol v prípade kontroly

sankcionovaný inšpektorátom práce a orgánmi hygieny... nakoľko priateľ žalobkyne nemal

zdravotný preukaz a ani odbornú spôsobilosť na vykonávanie danej práce.“. Zopakoval aj

viaceré argumenty hmotnoprávnej povahy predtým už použité v odvolaní.

12. Najvyšší súd uznesením č. k. -250 z 30. augusta 2017 dovolanie

sťažovateľa odmietol. Jeho prípustnosť hodnotil podľa právneho stavu účinného do 30. júna

2016 (dovolanie bolo podané 21. marca 2016), a to s ohľadom na § 470 ods. 2 prvú vetu

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„CSP“).

13. Sťažovateľom tvrdenú vadu porušenia najvyšší súd

nevyhodnotil ako odňatie možnosti konať pred súdom podľa .

Zdôraznil, že „cieľom ustanovenia bolo zamerať procesnú aktivitu

účastníkov konania na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť

účastníkov už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho,

cieľom bolo zjednodušiť a zrýchliť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré

súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam,

ktoré sú – podľa názoru súdu – buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Uvedené

ustanovenie nezakotvovalo povinnosť súdu oboznámiť účastníkov konania s predbežným

právnym názorom súdu na vec. Upravovalo len postup súdu pri vedení pojednávania

a týkalo sa skutkových okolností, resp. potreby ďalšieho dokazovania a jeho zamerania...

Porušenie citovaného ustanovenia žiadnym spôsobom nelimituje účastníka pri realizácii

jeho procesných práv (napríklad v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,

navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania

zhrnúť svoje návrhy). So zreteľom na to nerešpektovanie § 118 ods. 2 O .s. p. nezakladalo

procesnú vadu v zmysle , ale nanajvýš tzv. inú (než v

ods. 1 uvedenú) procesnú vadu konania, ktorá však prípustnosť dovolania nezakladá...“.

14. K ostatným dôvodom podaného dovolania najvyšší súd nezaujal meritórne

stanovisko, keďže „tzv. iná vada konania v súlade s doterajšou konštantnou judikatúrou

najvyššieho súdu nezakladala procesnú prípustnosť podaného dovolania“ a obdobne

„nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho

možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní... čo však nie je daný prípad, samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá...“.

15. V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ kritizuje, že „právne závery

okresného a krajského súdu sú... v zjavnom nesúlade s obsahom spisu a nesvedčia

skutkovým záverom. Odvolací súd (ako aj súd prvej inštancie sa súčasne v danej veci nielen

odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe ale aj od ust. , a to

najmä v hmotnoprávnej otázke intenzity závažného porušenia pracovnej disciplíny

spočívajúceho v kumulatívnom porušení právnych predpisov zamestnancom najmä na úseku

hygieny, BOZP, nelegálneho zamestnávania, cla... Podľa konajúcich súdov tak zamestnanec

môže v pracovnom pomere robiť prakticky čokoľvek a úmyselne porušovať základné právne

predpisy vzťahujúce sa na vykonávanú prácu a nejde pritom o závažné porušenie prac.

disciplíny. Je zrejmé, že tento právny záver konajúcich súdov je zjavne svojvoľný, priečiaci

sa samotnému zneniu právneho predpisu a nemôže obstáť.“.

16. Sťažovateľ podrobne zdôvodňuje svoj právny záver o svojvoľnosti

hmotnoprávneho názoru v jeho veci konajúcich všeobecných súdov o chýbajúcej závažnosti

porušenia pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľky významnej z pohľadu § 68 ods. 1

písm. b) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“). Odkazuje na povinnosť osobného výkonu práce zamestnancom

a na povinnosť dodržiavania právnych predpisov vzťahujúcich sa na vykonávanú prácu

[ ], pričom „porušenie základnej povinnosti zamestnanca

určenej je rozhodne závažným porušením prac. disciplíny, a nie iba

porušením prac. disciplíny, ako tvrdí okresný a krajský súd“. K odvolacej argumentácii

o porušeniach osobitných právnych predpisov na úseku odbornej a zdravotnej spôsobilosti

osôb manipulujúcich s potravinami a pokrmami a uvádzajúcich tieto do obehu, na úseku

zákazu nelegálneho zamestnávania, sa podľa sťažovateľa „krajský súd... relevantne

nevyjadril, pritom išlo o konkrétne a kvalifikované odvolacie námietky a argumenty majúce

význam pre posúdenie sporu“. Obdobné výhrady sťažovateľ prednáša proti záverom

všeobecných súdov týkajúcim sa dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru,

ktorým mal byť predaj cudzieho alkoholu navrhovateľkou, ako aj dôvodu spočívajúceho

v podávaní tovaru zákazníkom „na sekeru“.

17. Sťažovateľ aj v sťažnosti argumentuje tvrdením, že navrhovateľka „po doručení

okamžitého skončenia pracovného pomeru v 2-mesačnej prekluzívnej lehote relevantne

neoznámila, že trvá na tom, aby som ju ďalej zamestnával... nevykonala zákonom presne

určený hmotnoprávny úkon podľa ... Okresný súd a ani krajský súd sa

splneniu tejto kogentnej zákonnej podmienky nevenoval.“.

18. Napokon sťažovateľ tvrdí porušenie okresným súdom, ktorý

„ani na jednom z vykonaných pojednávaní... neuviedol, ktoré právne významné skutkové

tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové

tvrdenia zostali sporné... súd mi tak svojím procesným postupom... odňal možnosť konať

pred súdom... Nie je možné uzavrieť, že opomenutie ust. je iba vadou

konania, nakoľko ide o základnú povinnosť súdu vo vzťahu k účastníkovi konania,

pre ktorého má splnenie tejto povinnosti esenciálny význam... Krajský súd aj túto odvolaciu

námietku opomenul.“.

19. Sťažovateľ kritizuje aj rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho,

ktorý prípustnosť jeho dovolania posudzoval podľa , nie

podľa , ktorý bol účinný v čase rozhodovania najvyššieho

súdu.

20. Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa , ,

na súdnu a inú právnu ochranu zaručené podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základné právo na spravodlivý súdny proces zaručené podľa čl. 6

ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na rovnosť

účastníkov konania podľa (medzitýmnym)

rozsudkom Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 24.07.2015, rozsudkom

Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 16.02.2016 a uznesením Najvyššieho

súdu SR sp. zn. zo dňa 30.08.2017 porušené bolo.

2. (Medzitýmny) rozsudok Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa

24.07.2015, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 16.02.2016

a uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.08.2017 sa zrušuje a vec

sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Okresný súd v Žiline, Krajský súd v Žiline a Najvyšší súd SR sú povinní uhradiť

spoločne a nerozdielne sťažovateľovi ,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu trovy

konania.“

II.

21. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“)

predpisov každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

23. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K medzitýmnemu rozsudku okresného súdu č. k. -164 z 24. júla

2015

24. Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka

veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

25. Ústavný súd už o sťažnosti sťažovateľa podanej vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa , základného práva na rovnosť

účastníkov súdneho konania podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru medzitýmnym rozsudkom okresného súdu č. k.

-164 z 24. júla 2015 a rozsudkom krajského súdu č. k. -216

zo 16. februára 2016 rozhodoval v konaní sp. zn. . Sťažnosť uznesením

č. k. -15 z 11. mája 2016 odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie a rozhodnutie.

26. V prípade prvostupňového medzitýmneho rozsudku okresného súdu je aplikácia

citovaného plne namieste. Ide o prvostupňové

rozhodnutie súdu vydané v občianskom súdnom konaní, proti ktorému v tom čase účinná

právna úprava pripúšťala podanie riadneho opravného prostriedku (odvolania) založeného

na báze neúplnej apelácie. Táto prekážka vzniku právomoci ústavného súdu má trvalý

charakter, preto neprichádza do úvahy dodatočné splnenie podmienok konania o sťažnosti

sťažovateľa voči medzitýmnemu rozsudku okresného súdu. V tejto časti je preto sťažnosť

sťažovateľa podľa neprípustná.

K rozsudku krajského súdu č. k. -216 zo 16. februára 2016

27. Uznesením ústavného súdu č. k. -15 z 11. mája 2016 bola minulá

sťažnosť sťažovateľa odmietnutá pre nedostatok právomoci aj v časti smerujúcej

proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu. Dôvodom však bolo zistenie ústavného

súdu, že „sťažovateľ podal 21. marca 2016 dovolanie proti rozsudku krajského súdu“. Túto

skutočnosť ústavný súd vyhodnotil tak, že „ústavou daná právomoc ústavnému súdu

neumožňuje nahrádzať rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je

založená zákonom alebo na základe zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia

postupu podľa až . Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie

až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej

ochrany svojich práv. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ

ako účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv

a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých

sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Ústavný súd poukazuje aj na to,

že prijatím sťažnosti na ďalšie konanie by vznikol z ústavného hľadiska neprípustný stav,

keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu ().“.

Zároveň však upozornil, že „v tejto súvislosti už... viackrát vyslovil právny názor (mutatis

mutandis , , , ), v zmysle ktorého

považuje lehotu na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(v posudzovanom prípade vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu) s výnimkou

prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54 a pod.)“.

28. Na podklade citovaných podstatných pasáží odôvodnenia uznesenia č. k.

-15 z 11. mája 2016 ústavný súd konštatuje, že na aktuálne predbežne

prerokúvanú sťažnosť v časti namietajúcej porušenie označených práv potvrdzujúcim

rozsudkom krajského súdu je potrebné aplikovať výnimku z pravidla podľa § 24 písm. a)

. V dôsledku právoplatného ukončenia dovolacieho konania

uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí sťažovateľovho dovolania došlo k naplneniu

podmienky právomoci ústavného súdu na prerokovanie a rozhodnutie o sťažnosti v tejto

časti. Rovnako požiadavka sťažovateľa na zachovanie lehoty na podanie sťažnosti proti

rozsudku krajského súdu je podľa judikatúry ústavného súdu inšpirovanej rozhodovacou

praxou Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“); vec Zvolský, Zvolská

vs. Česká republika] oprávnená.

29. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , , ).

30. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ predniesol v sťažnosti štyri zásadné

námietky. Prvá sa týka hmotnoprávneho posúdenia veci krajským súdom, druhá cieli

na kvalitu odôvodnenia potvrdzujúceho rozsudku, tretia atakuje nenapravenie porušenia

, ktorého sa mal podľa sťažovateľa dopustiť okresný súd, a štvrtá spočíva

v tvrdení o nesprávnej aplikácii na sťažovateľovu kauzu.

31. K hmotnoprávnemu posúdeniu sťažovateľovej kauzy krajským súdom ústavný

súd musí odkázať na svoju stabilnú judikatúru, podľa ktorej vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m.

, ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov.

32. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci všeobecného súdu by bola

opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecnými súdmi, ktoré sú „pánmi zákonov“, mohol by nahradiť napadnutý právny názor

všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný ().

33. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom,

v tomto prípade krajským súdom, by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis ).

34. Podľa názoru ústavného súdu krajský súd vo väzbe na odvolaciu kritiku

sťažovateľa týkajúcu sa právneho posúdenia skutkovo preukázaného dôvodu okamžitého

skončenia pracovného pomeru (porušenie povinnosti osobného výkonu práce) správne

poukázal na potrebu skúmania intenzity zavineného porušenia povinnosti zamestnancom

v pracovnoprávnom vzťahu. Námietky sťažovateľa prednesené v sťažnosti majú svojou

podstatou formalistický základ. Pokúšajú sa totiž o navodenie presvedčenia, že porušenie

akéhokoľvek právneho predpisu regulujúceho výkon práce musí byť vždy vyhodnotené

ako závažné porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom. Paušálne prijatie sťažovateľovej

argumentácie by napríklad de facto vylučovalo eventualitu naplnenia hypotézy podľa § 63

ods. 1 písm. e) (výpoveď zamestnávateľa pre menej závažné porušenie

pracovnej disciplíny), keďže samotná povinnosť dodržiavať pracovnú disciplínu je

povinnosťou vyplývajúcou z právneho predpisu [ ].

však pojem závažného porušenia pracovnej disciplíny nedefinuje, preto je

logické, že súdu posudzujúcemu naplnenie tejto legálnej podmienky sa otvára priestor

pre zohľadnenie skutkových okolností prejednávaného prípadu.

35. Krajský súd preto podľa názoru ústavného súdu správne skúmal individuálne

okolnosti sporu. Poukázal na výsledky vykonaného dokazovania, a to:

- nejednoznačné vymedzenie povinností navrhovateľky v súvislosti s vykonávanou

prácou,

- skutočnosť, že „účastníci sa pracovnou zmluvou, druhom dohodnutej práce,

neriadili“,

- dovtedajšiu bezproblémovosť pracovnej disciplíny navrhovateľky,

- absenciu škody u sťažovateľa z dôvodu závadného správania sa navrhovateľky,

- k porušeniu povinnosti osobného výkonu práce došlo v čase mimoriadneho náporu

zákazníkov (hokejový turnaj),

- sťažovateľ toleroval prítomnosť osôb bez uzatvorenej pracovnej zmluvy

v prevádzke.

36. Ak v rekapitulovaných skutkových súvislostiach krajský súd (identicky

ako okresný súd) nevyhodnotil porušenie pracovnej disciplíny navrhovateľkou ako závažné,

nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať takýto právny záver za žiadnych

okolností za svojvoľný, vyžadujúci si čo len úvahy o potrebe prípadného ústavno-súdneho

zásahu. Krajský súd nijako neprekročil legálne nastavené rámce aplikácie právneho inštitútu

okamžitého skončenia pracovného pomeru a zákonodarcom takto poskytnutý priestor využil

spôsobom opierajúcim sa o logické úvahy pri právnom hodnotení dokazovaním ustálených

faktov. Táto sťažnostná námietka je preto nedôvodná.

37. Sťažovateľ v sťažnosti naznačoval aj nedostatočnosť odôvodnenia

potvrdzujúceho rozsudku krajského súdu. Konkrétne sa podľa jeho názoru odvolací súd

„relevantne nevyjadril“ k odvolacej argumentácii o porušení viacerých právnych predpisov

navrhovateľkou, keď umožnila svojmu priateľovi vydávať v pohostinstve tovar.

38. Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa konštantne

(napr. ) zdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie

rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru ESĽP, podľa ktorej právo na spravodlivý

proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad (rozsudok ESĽP vo veci Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire, č. 303-B).

39. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (obdobne napr. ,

, a ).

40. Formulované požiadavky podľa názoru ústavného súdu odôvodnenie rozsudku

krajského súdu spĺňa.

41. Krajský súd sa vysporiadal s kritikou sťažovateľa, podľa ktorej navrhovateľka

porušila viaceré administratívnoprávne predpisy, za čo mu ako zamestnávateľovi hrozili

sankcie kompetentných správnych orgánov. Relevantne totiž konštatoval, že sťažovateľovi

v dôsledku protiprávneho správania sa navrhovateľky nevznikla žiadna škoda

(k sankcionovaniu nedošlo, čo potvrdzujú aj výsledky dokazovania), a vypočítal aj ďalšie

preň podstatné determinanty (pozri bod 35) rezultujúce do záverečného vyhodnotenia,

podľa ktorého „dôvody pre okamžité skončenie pracovného pomeru uvedené odporcom tak

neobstoja a je nutné považovať toto okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné“.

Krajský súd teda zrozumiteľne vyjadril, že na misky pomyselných váh spravodlivosti

položil argumentáciu sťažovateľa („dôvody... uvedené odporcom“) a skutočnosti overené

dokazovaním.

42. Okrem toho, odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho

súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Rozsudok krajského súdu je preto nevyhnutné posudzovať v spojitosti

s prvostupňovým rozsudkom okresného súdu, z ktorého plynul ďalší dôležitý faktor

právneho hodnotenia ustáleného skutkového stavu, a to kategória výnimočnosti ako legálna

charakterová črta okamžitého skončenia pracovného pomeru (uvodzovacia veta k § 68

ods. 1 ).

43. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

44. Výsledkom pomeriavania realizovaného krajským súdom bola prevaha dôvodov

svedčiacich v prospech neplatnosti žalovaného okamžitého skončenia pracovného pomeru

nad dôvodmi podporujúcimi platnosť posudzovaného právneho úkonu sťažovateľa. Krajský

súd to po identifikácii rozhodujúcich determinantov a ich pomenovaní v odôvodnení svojho

rozsudku stručne vyjadril tak, ako to je citované v bode 41 odôvodnenia tohto uznesenia.

Ústavný súd preto nepovažuje odôvodnenie odvolacieho rozsudku krajského súdu

za nepresvedčivé, neracionálne, ba ani neprijateľné pre širšiu verejnosť.

45. Z pohľadu kvality odôvodnenia sťažovateľ krajskému súdu taktiež vytkol, že sa

nezaoberal argumentáciou o závažnosti predaja cudzieho alkoholu navrhovateľkou,

z ktorého sťažovateľovi hrozili administratívne postihy (odňatie povolenia na predaj

alkoholu, odňatie živnostenského oprávnenia).

46. K prezentovanému argumentu ústavný súd odkazuje na záver okresného súdu,

podľa ktorého „nebolo ničím preukázané, že navrhovateľka podávala alkohol, ktorý nebol

odporcom naskladnený a ktorý si sama svojvoľne zadovážila“. S citovaným záverom sa

krajský súd stotožnil, keď konštatoval, že „odporca neuniesol dôkazné bremeno preukázať,

že porušenia povinnosti zo strany navrhovateľky pod bodom 1.3. nastali...“. Podľa názoru

krajského súdu tak skutkové okolnosti, na ktorých sťažovateľ jeden z dôvodov okamžitého

skončenia pracovného pomeru založil, neboli v konaní preukázané. Sťažovateľom

argumentovaná hrozba administratívnych postihov za takéto správanie navrhovateľky

potom logicky stratila povahu právne a skutkovo relevantnej otázky súvisiacej s predmetom

súdnej ochrany poskytovanej v predmetnom občianskom súdnom konaní. Krajský súd k nej

preto ani nemusel zaujímať stanovisko.

47. No sťažovateľ kritizoval i samotné vyhodnotenie unesenia dôkazného bremena

pri skutkovom posudzovaní naplnenia zákonných podmienok okamžitého skončenia

pracovného pomeru. Inak povedané, nesúhlasí so skutkovým záverom okresného súdu

a krajského súdu, podľa ktorého tretí dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru

(predaj cudzieho alkoholu) nebol v konaní preukázaný.

48. Na tomto mieste ústavný súd znovu vychádza z nerozlučnej spätosti odôvodnení

odvolacieho a prvostupňového súdneho rozhodnutia (m. m. , ,

, ).

49. Okresný súd k spornej skutočnosti dôvodil, že „ako jediný dôkaz bola výpoveď

matky odporcu , ktorá uviedla len tú skutočnosť, že viackrát

pri upratovaní našla v smetnom koši pri barovom pulte prázdne fľaše z alkoholu,

ktorý nebol podávaný na prevádzke a nenachádzal sa v sklade, ale išlo o alkohol zakúpený

v obchode. Mimo tejto svedeckej výpovede nebol v konaní predložený vôbec žiaden dôkaz

o tom, že to bola navrhovateľka, ktorá podávala takýto alkohol a že si tento aj svojvoľne

sama zadovážila, ako je to uvedené v okamžitom skončení.“. V odvolaní k tomu sťažovateľ

iba uviedol, že „tvrdenie navrhovateľky... nie je ničím preukázané, a okresný súd sa tak

plne bez dôkazov priklonil k tvrdeniam navrhovateľky“. Krajský súd zareagoval,

že v okamžitom skončení pracovného pomeru označené „konanie navrhovateľky

nepotvrdzuje samotná skutočnosť, že v koši sa našli prázdne fľaše od alkoholu,

ktorý nepochádzal od odporcu“.

50. Ústavný súd považuje postoj krajského súdu k predmetnej spornej skutočnosti

po stránke kvalitatívnej i z hľadiska rozsahu a podstaty zdôvodnenia za plne

akceptovateľný. Odvolacia námietka sťažovateľa týkajúca sa analyzovanej skutočnosti

(podávanie cudzieho alkoholu) bola mimoriadne všeobecná a jej podstata v spočívala

iba v nesúhlase sťažovateľa s vyhodnotením (ne)unesenia dôkazného bremena okresným

súdom. Za takýchto okolností krajskému súdu nevznikla povinnosť akokoľvek prehlbovať

či detailizovať rozbor spornej skutočnosti z pohľadu odôvodnenia vlastných záverov.

Pre ústavne akceptovateľné odôvodnenie v popísaných okolnostiach postačovalo

stotožnenie sa so závermi okresného súdu podľa vtedy účinného . Ani

v tejto časti tak ústavný súd nevyhodnotil sťažnostné dôvody ako relevantné, vyžadujúce si

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie.

51. Ústavný súd sa nestotožňuje ani s námietkou sťažovateľa vychádzajúcou

z tvrdenia o porušení okresným súdom. Podľa názoru sťažovateľa

„krajský súd aj túto odvolaciu námietku opomenul“.

52. Výlučne v rovine pravdivosti citovaného tvrdenia ústavný súd konštatuje, že sa

nezakladá na skutočnosti. Krajský súd na strane 8 svojho rozsudku odkázal na judikatúru

najvyššieho súdu (sp. zn. ) a v reflexii na prejednávanú vec vyhodnotil,

že z jeho zistení „nevyplýva, že súd si splnil aj povinnosť v zmysle ust. ..

Z ďalšieho priebehu pojednávaní však možno konštatovať, že okresný súd umožnil

odporcovi uplatnenie jeho procesných práv vyplývajúcich mu z Občianskeho súdneho

poriadku, keď odporca bol riadne predvolávaný na pojednávania, vypočutý ako účastník

konania, bolo mu umožnené samému alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu robiť

prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, právo na záver zhrnúť

svoje návrhy. Z uvedeného nemožno konštatovať odňatie možnosti konať pred súdom

ani zistenie vady konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.“.

53. Z uvedeného dôvodu tvrdenie sťažovateľa o nedostatočnosti odôvodnenia

krajského súdu v otázke tvrdeného porušenia okresným súdom ústavný

súd vyhodnotil ako nedôvodné.

54. V rovine vecnej stránky predmetnej argumentácie ústavný súd upozorňuje,

že porušenie sťažovateľ predniesol v dovolaní proti potvrdzujúcemu

rozsudku krajského súdu, pričom samotný dovolací súd obsah dovolania vyhodnotil tak, že

„žalovaný tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v došlo aj tým, že

súdy údajne nerešpektovali “. Následne sa dovolací súd touto

námietkou meritórne zaoberal, a keďže dospel k záveru o jej vecnej nedôvodnosti, vylúčil

procesnú prípustnosť dovolania a odmietol ho.

55. Ústavný súd zistené a popísané skutočnosti hodnotí tak, že hoci najvyšší súd

o dovolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu rozhodol procesným výrokom

(odmietnutím), z hľadiska dôvodov a obsahového zamerania svojho prieskumu tento výrok

založil na meritórnom posúdení tej dovolacej námietky, o ktorú sťažovateľ prípustnosť

svojho dovolania opieral. Bola to práve námietka porušenia okresným

súdom, ktoré krajským súdom v odvolacom konaní nebolo napravené. Preto ochranu

sťažovateľovým označeným základným právam a právu podľa dohovoru, ktoré mali byť

porušené rozsudkom krajského súdu, poskytoval najvyšší súd ako súd dovolací. Nastupuje

tu teda ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa

(„ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“). Vo vzťahu k námietke

sťažovateľa naplnenej tvrdením o porušení rozsudkom krajského súdu je

preto vylúčená právomoc ústavného súdu, pretože jej vecným prerokovaním by došlo

k zdvojeniu právnej ochrany (najvyšší súd i ústavný súd) v tomto aspekte prerokúvanej

kauzy, čo by vyvolávalo riziko odlišného právneho posúdenia narážajúceho na právnu istotu

ako ťažiskový princíp právneho štátu. V tejto časti preto ústavný súd nemá dostatok

právomoci na prerokovanie a rozhodnutie o sťažovateľovej sťažnosti.

56. Poslednou námietkou, ktorú sťažovateľ v sťažnosti proti rozsudku krajského súdu

vzniesol, je nesprávna aplikácia .

57. Podľa ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú

výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe

a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával,

jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno

od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával.

Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí

zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi,

že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať

v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.

58. Sťažovateľ tvrdí, že mu navrhovateľka takéto oznámenie v stanovenej lehote

neadresovala, a preto „súd... mal žalobu zamietnuť z dôvodu zmeškania prekluzívnej

lehoty“.

59. Ústavný súd dáva do sťažovateľovi do pozornosti právne posúdenie citovanej

námietky krajským súdom, ktorý autenticky vysvetlil, že takáto kritika je „bez relevancie

k napadnutému rozsudku“ a odkázal na nepochybný fakt, že okresný súd rozhodoval

medzitýmnym rozsudkom len o otázke neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru, čo „predstavuje základ pre vyriešenie nárokov na náhradu mzdy z neplatného

skončenia pracovného pomeru“. I dikcia v rovine jeho

systematických súvislostí (prvá veta v spojení s druhou a treťou vetou, ktoré naznačujú

vecný regulačný zámer celého ustanovenia) nepochybne preukazuje, že regulatívnym

cieľom predmetnej právnej normy nebolo vylúčiť žalovateľnosť neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru, ale prispieť k stabilizácii rozsahu nárokov zamestnanca

vyplývajúcich z okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré už bolo súdom posúdené

ako neplatné.

60. I v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa nedôvodná, a tým podľa § 25 ods. 2

i zjavne neopodstatnená.

K uzneseniu najvyššieho súdu č. k. -250 z 30. augusta 2017

61. Proti dovolaciemu uzneseniu najvyššieho súdu predniesol sťažovateľ námietku

založenú na tvrdení, podľa ktorého „najvyšší súd SR mal... dovolanie prejednať výlučne

podľa ustanovení (ktoré inak a širšie upravuje dovolacie dôvody ako aj prípustnosť

dovolania), pričom podľa ustanovení mal posúdiť aj prípustnosť podaného

dovolania a dovolacie dôvody... Najvyšší súd však prípustnosť dovolania posúdil výlučne

podľa t. č. neúčinného , avšak o dovolaní rozhodoval už výlučne iba podľa účinného

, čo je neprípustné a čo pri následnom odmietnutí dovolania má za následok odňatie

možnosti konať pred dovolacím súdom v môj neprospech.“.

62. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že „podľa § 470 ods. 2 veta

prvá právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti

tohto zákona, zostávajú zachované. Pokiaľ bolo dovolanie v čase jeho podania prípustným

prostriedkom nápravy, umožňujúcim dovolací prieskum, potom tieto účinky (a následky) sa

uznávajú i v budúcnosti. Prežarovanie princípov právneho štátu do ústavného poriadku

nachádza svoje normatívne vyjadrenie v ustanovení vete prvej .

Fundamentom je právna istota, ktorá v sebe nesie znaky ochrany nadobudnutých práv

a s tým spojenej dôvery v právo.“. Nadväzne najvyšší súd konštatoval, že „dovolanie bolo

podané pred 1. júlom 2016 (21. marca 2016) za účinnosti , dovolací súd postupoval

v zmysle vyššie citovaného prechodného ustanovenia a procesnú

prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení , a “.

63. Podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania

začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

64. Podľa právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo

dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije

na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať

ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení

protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

65. Uplatnenie citovaných intertemporálnych ustanovení Civilného sporového

poriadku najvyšším súdom nesignalizuje ústavný nesúlad ( ).

Zákonodarca týmito právnymi normami jednoznačne prejavil vôľu, aby sa dovolacie

konania začaté pred nadobudnutím účinnosti od 1. júla 2016

v rovine procesného postupu spravovali už novou právnou úpravou. Na strane druhej

(systematický vzťah a ako vzťah pravidla a výnimky) právne

účinky dovolania podaného pred nadobudnutím účinnosti

zostávajú zachované. Ide tu i o procesno-právne účinky, teda aj o otázku procesnej

prípustnosti dovolania podaného v období účinnosti .

I uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol ako neprípustné, má

svojou podstatou deklaratórny charakter a uplatňuje sa k momentu procesne účinného

podania tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Výrok uznesenia najvyššieho súdu

znamená, že dovolanie sťažovateľa bolo k 21. marcu 2016 neprípustné, a túto otázku

najvyšší súd nemohol posudzovať inak nielen preto, že 21. marca 2016 bol účinným ešte

, ale aj z dôvodu povinnosti rešpektovať právnu istotu

navrhovateľky ako účastníčky dovolacieho konania. Sťažovateľ zabúda, že v sporovom

konaní pri uplatňovaní intertemporálnych ustanovení nie je v „hre“ len jeho právna istota,

ale aj právna istota protistrany. Tento konflikt zákonodarca vyriešil tak, ako to vyplýva

z a a najvyšší súd vôľu zákonodarcu rešpektoval, preto uplatnenie

na posúdenie prípustnosti dovolania sťažovateľa ústavný

súd nehodnotí ako ústavne problematické.

66. Samotné právne posúdenie dovolacej námietky o odňatí možnosti konať

pred súdom v dôsledku porušenia najvyšším súdom sťažovateľ

v sťažnosti atakoval iba tvrdením, podľa ktorého „nie je možné uzavrieť, že opomenutie ust.

je iba vadou konania, nakoľko ide o základnú povinnosť súdu vo

vzťahu k účastníkovi konania, pre ktorého má splnenie tejto povinnosti esenciálny význam“.

67. Ústavný súd neopomína, že právne posúdenie predmetnej námietky najvyšším

súdom pre sťažovateľa podstatný význam z pohľadu podoby súdnej ochrany, ktorá mu

v dovolacom konaní bola poskytovaná. Ak totiž najvyšší súd túto námietku vyhodnotil len

ako tzv. inú vadu konania podľa vtedy účinného , vylúčil tým

prípustnosť sťažovateľovho dovolania, keďže takáto vada potvrdzujúceho rozsudku

odvolacieho súdu v tom čase prípustnosť dovolania nezakladala, ale bola len aprobovaným

dôvodom už procesne prípustného dovolania.

68. Ústavný súd však neidentifikoval v právnom názore najvyššieho súdu žiadne

signály ústavného diskomfortu.

69. Podľa po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu

alebo samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné

skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné

skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré

dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

70. Hodno tu odkázať na dôvodovú správu k , ktorým sa

mení a dopĺňa v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a ktorý zaviedol do Občianskeho

súdneho poriadku znenie § 118 ods. 2 aplikované v sťažovateľovej veci. Teda

podľa dôvodovej správy „z dôvodu predvídateľnosti postupu súdu a tým aj posilnenia

práva na spravodlivý súdny proces sa upravuje postup sudcu vo vzťahu k nesporným

skutočnostiam a sporným skutočnostiam. Zavedený čiastočne kontradiktórny proces

zároveň odôvodňuje vyššiu ochranu účastníkov konania, tým že sudca usmerní účastníkov

konania o rozsahu dokazovania, ktoré mieni vykonať. Tým sa môžu minimalizovať stavy

tzv. opomenutých návrhov na dokazovanie zo strany účastníkov konania.“.

71. V dovolaní sťažovateľ tvrdil, že nerešpektovaním došlo

k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. K tomu je potrebné uviesť, že stabilizovaný

právny názor dovolacieho súdu, podľa ktorého porušenie tohto ustanovenia nie je odňatím

možnosti konať pred súdom, ale iba tzv. inou vadou konania podľa § 241 ods. 2 písm. b)

(pozri judikáty uvedené na strane 10 uznesenia najvyššieho súdu), nie je ústavne

spochybniteľný. Najvyšší súd to akceptovateľným spôsobom vysvetlil, keď v dôvodoch

svojho uznesenia konštatoval, že „účastníkom konania sa tým mala vytvoriť možnosť, aby

tomu, s čím ich oboznámil súd, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní... Okrem

toho cieľom bolo zjednodušiť a zrýchliť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy,

ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým

tvrdeniam...“.

72. Z citovaného odôvodnenia najvyššieho súdu je zrejmé, že porušenie § 118 ods. 2

samo osebe neodníma účastníkovi konania právo realizovať tie procesné práva,

ktorými je spôsobilý účinne ovplyvniť priebeh konania i jeho právne záväzný výsledok.

Porušenie iba znižuje kvalitu prebiehajúceho konania, pretože neprispieva

k eliminácii rizika nadbytočnej dôkaznej aktivity sporových strán, čo následne môže viesť

k zbytočnému predlžovaniu konania a odďaľovaniu vyriešenia sporu. Podporne to dokazuje

i text dôvodovej správy, ktorý explicitne naznačuje, že týmto ustanovením má dochádzať

k „posilneniu“ práva na spravodlivé súdne konanie, nie k jeho garancii. Právny význam

porušenia predmetného ustanovenia vzrastá až v prípade, ak má za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci. V prospech takéhoto záveru však sťažovateľ v sťažnosti

neargumentoval. Nevysvetlil teda, ako tvrdené porušenie okresným

súdom priamo spôsobilo, že vyslovenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného

pomeru je vecne nesprávne.

73. Právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého porušenie

okresným súdom a nenapravenie tejto vady krajským súdom nemá za následok odňatie

možnosti konať pred súdom, preto ústavný súd nepovažuje za svojvoľný, nedôvodný, a tak

nedovolene atakujúci kvalitu súdnej ochrany poskytovanej sťažovateľovým označeným

základným právam a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zo strany najvyššieho súdu.

Sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

74. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sumarizuje,

že sťažnosť je v časti smerujúcej proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu neprípustná

podľa , v časti smerujúcej proti potvrdzujúcemu

rozsudku krajského súdu ústavný súd nemá právomoc na jeho prieskum v otázke

kritizovaného porušenia a vo zvyšku je sťažnosť proti tomuto rozsudku

zjavne neopodstatnená, a napokon v časti smerujúcej proti odmietavému uzneseniu

najvyššieho súdu je sťažnosť rovnako zjavne neopodstatnená.

75. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie napadnutých súdnych rozhodnutí, návrh na priznanie nároku

na náhradu trov konania) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2018