Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 418/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. júla 2018 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov

Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. marca 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2017

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia

jej základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 30. marca 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 5. novembra 2008

na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“) žalobu, ktorou sa domáhala, aby súd

uložil žalovanej obchodnej spoločnosti povinnosť uzavrieť kúpnu zmluvu. Sťažovateľka

zároveň podala návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým mal súd žalovanej

obchodnej spoločnosti zakázať „nakladať s predmetným bytom“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 11. decembra 2012 žalobu

sťažovateľky zamietol. Proti označenému rozsudku podala sťažovateľka odvolanie,

o ktorom rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 31. júla 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) tak,

že rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil a vo výroku o trovách

konania zmenil tak, že žalovanej obchodnej spoločnosti náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol.

Sťažovateľka pred ústavným súdom tvrdí, že dovolanie podala v čase účinnosti

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), pričom najvyšší súd o ňom rozhodoval v čase účinnosti

v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“), a teda prípustnosť ňou podaného dovolania mal s ohľadom

na posudzovať podľa tohto zákona. K tomuto

ďalej uvádza: „Sťažovateľka je presvedčená o tom, že ak dovolací súd rozhodoval

o jej dovolaní po 1. 7. 2017 tým, že na ňou uplatnenú skutočnosť, zakladajúcu prípustnosť

dovolania, a to odňatie možnosti konať pred súdom, vydaním rozhodnutia súdu prvej

inštancie o nepripustení zmeny návrhu, neaplikoval ustanovenia Civilného sporového

poriadku, ktoré takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie (právoplatné rozhodnutie súdu

prvej inštancie, ktoré predchádza rozhodnutiu vo veci samej), považuje výslovne

za skutočnosť, ktorá zakladá vadu vymenovanú v ust. . Inak povedané,

ak bol dovolací súd povinný uplatniť ustanovenia na konanie

o dovolaní sťažovateľky, bol povinný poskytnúť právam sťažovateľky takú ochranu, ktorú

jej poskytujú ustanovenia , vrátane jeho Základných

princípov (čl. 3).“

Sťažovateľka ďalej vo svojej sťažnosti namieta, že v jej veci rozhodovala vylúčená

sudkyňa. Na túto jej námietku však najvyšší súd v napadnutom uznesení nedal dostatočnú

a presvedčivú odpoveď. K tomuto sťažovateľka poukazuje na uznesenie krajského súdu

v inej veci (uznesenie č. k. -81 z 30. septembra 2013), ktorým boli všetci

sudcovia okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a vec

bola prikázaná na prejednanie a rozhodnutie inému súdu.

Sťažovateľka vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„Právo sťažovateľky

- domáhať sa svojho práva na nestrannom súde podľa SR,

- domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom na súde podľa čl. 46

ods. 1 SR,

- na prejednanie jej záležitosti nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

30. 3. 2017 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 30. 3. 2017 a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k dohovoru, pokiaľ

ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý

je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej

judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(, , ).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav

a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové

a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu

len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Ústavný súd ďalej považuje za potrebné zopakovať svoj ustálený právny názor,

v zmysle ktorého otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd

nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. ,

). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(napr. ).

Sťažovateľka pred ústavným súdom namieta, že najvyšší súd v napadnutom uznesení

nesprávne interpretoval a aplikoval príslušné ustanovenia

vzťahujúce sa na posudzovanie prípustnosti ňou podaného dovolania. Sťažovateľka tvrdí,

že prípustnosť jej dovolania podaného v čase účinnosti mal

najvyšší súd posudzovať podľa ustanovení . Ďalej namieta,

že najvyšší súd sa nedostatočným spôsobom vysporiadal s ňou tvrdenou zaujatosťou

sudkyne okresného súdu.

K prvej námietke sťažovateľky týkajúcej sa posudzovania prípustnosti dovolania

najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia stručne uviedol:

«6. Podľa prechodného ustanovenia , zákona

č. (ďalej len „“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016 a zrušil ,

ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia

jeho účinnosti. Podľa veta prvá (ale) právne účinky úkonov, ktoré

v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací

( ) po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu (žalobkyňa), v ktorej

neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), zastúpená advokátom (

), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal vec a dospel

k záveru, že dovolanie žalobkyne je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné ( ).

8. Vzhľadom k tomu. že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016

(09. októbra 2013), t. j. za účinnosti , dovolací súd postupoval v zmysle vyššie

uvedeného a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ,

ods. 1 a »

Ústavný súd vo vzťahu k prvej námietke sťažovateľky konštatuje, že citované

interpretačné závery najvyššieho súdu o aplikácii namiesto

nového procesného kódexu () nevykazujú v okolnostiach

danej veci žiadne znaky arbitrárnosti alebo svojvoľného výkladu. Naopak, práve

sťažovateľkou prezentovaná úvaha, podľa ktorej mal najvyšší súd jej dovolanie podané

za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy () posudzovať

podľa novej právnej úpravy (), je už na prvý pohľad nesprávna.

Ústavný súd vo vzťahu k aplikácii § 470 ods. 2 prvej vety Civilného sporového

poriadku poukazuje na rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré sú mu známe z vlastnej

rozhodovacej činnosti (napr. , , ,

) a v ktorých najvyšší súd pri aplikácii predmetného ustanovenia na obdobné

prípady postupoval jednotne. Z pohľadu aplikácie prechodných ustanovení Civilného

sporového poriadku ide o pomerne jasné a zrozumiteľné ustanovenie, ktorého aplikáciu

najvyšší súd nepovažoval za potrebné bližšie zdôvodňovať, resp. vysvetľovať.

Ústavný súd k tomuto ďalej uvádza, že predmetné ustanovenie Civilného sporového

poriadku vychádza predovšetkým z princípu legitímnych očakávaní, ochrany

nadobudnutých práv a dôvery subjektov práva v právo v situácii, ak účastník konania

uplatní procesný inštitút za účinnosti skoršej právnej úpravy, a teda dožaduje sa právnych

účinkov (následkov), ktoré skoršia právna úprava spája s takýmto procesným inštitútom.

Ak medzitým dôjde k zmene právneho predpisu, tieto účinky ostávajú zachované,

čo vyplýva práve z prvej vety . Nie je možné

dožadovať sa právnych účinkov podľa právneho predpisu, ktorý ešte v čase uplatnenia

procesného inštitútu nie je platným a účinným právnym predpisom (napr. ).

Najvyšší súd aplikoval vo veci sťažovateľky platný a účinný právny predpis v čase podania

dovolania, podľa ktorého sa mali posudzovať aj právne účinky tohto dovolania.

Pokiaľ ide o druhú námietku sťažovateľky, a síce, že najvyšší súd sa v napadnutom

uznesení nevysporiadal s jej tvrdením, že v jej veci mala rozhodovať vylúčená sudkyňa,

najvyšší súd k tomuto uviedol: „18. S poukazom na žalobkyňou tvrdený dôvod prípustnosti

dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku opodstatnenosti jej tvrdenia,

že konanie je postihnuté vadou v zmysle , keď v prejednávanom

spore (sp. zn. ) mala byť vylúčená sudkyňa .

19. Dovolací súd poznamenáva, že k vade konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. g/

, môže dôjsť za predpokladu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd

nesprávne obsadený. Keďže dovolací súd vzhľadom na ustálenú súdnu prax v zmysle ktorej

existencia žiadneho alebo právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca

je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, je oprávnený otázku

prípustnosti dovolania podľa posúdiť samostatne, pripadne

i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval (porovnaj

R 59/97) skúmal, či vo veci (ne)rozhodoval vylúčený sudca.

20. Najvyšší súd pri posudzovaní uvedenej námietky mal na zreteli § 14 ods. 1

, v zmysle ktorého mohli byť sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom tohto ustanovenia bolo prispieť k objektívnemu

a nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo

k ich zástupcom a tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Tomuto účelu

zodpovedala aj právna úprava skutočnosti, ktorá bola z hľadiska vylúčenia sudcu

považovaná za právne relevantnú. Bola ňou existencia určitého právne významného vzťahu

sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom,

ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec. a preto vyvolával pochybnosti

o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca má svoj konkrétny

záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia vo veci. Môže ísť o prípady,

ak je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr. je účastníkom konania),

prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší účastník) alebo získal

informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom, t. j. inak ako dokazovaním a vnímaním

všetkého, čo vyšlo za konania najavo v zmysle O kvalifikovaný pomer sudcu

k účastníkom konania (ich zástupcom) ide najmä vtedy, ak by bol založený na príbuzenskom

alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim.

21. Žalobkyňa tvrdila, že v spore vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.

o ochranu osobnosti, ktorá sa týka tých istých účastníkov, teda

jej a žalovanej, boli uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 30. septembra 2013 vylúčení z konania a rozhodovania veci sudcovia uvedeného súdu

prvej inštancie vrátane a vec bola prikázaná na prejednanie

a rozhodnutie Okresnému súdu Košice I. Uviedla, že ak sa

cítila byť zaujatá v inej jej právnej veci vedenej proti rovnakej žalovanej, mala byť vylúčená

aj vo veci sp. zn. .

22. Zo spisu vyplýva, že Krajský súd v Košiciach ako súd nadriadený (§ 16 ods. 1

tretia veta pred bodkočiarkou ) Okresnému súdu Košice II rozhodoval o námietke

žalobkyne a uznesením zo dňa 22. augusta 2011 sp. zn. nevylúčil vo výroku

uvedených sudcov spomínaného súdu prvej inštancie (vrátane sudkyne

, ktorá sa vyjadrila k námietke zaujatosti na č. l. 127 tak, že sa necítila byť

zaujatá) z prejednania a rozhodovania veci sp. zn. . V odôvodnení poukázal

na aplikáciu veta prvá , veta prvá Listiny základných práv

a slobôd, prvá veta, o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov a na judikatúru ESĽP (vo veci Saraivo D Carvallo proti Portugalsku,

1994, Gautrin a spol. proti Francúzsku. 1998; Dclcourt c/a Belgicko). Konštatoval,

že z obsahu spisu nevyplývajú také relevantné skutočnosti, pre ktoré by vznikli pochybnosti,

a to legitímne, že by vyššie spomenutí sudcovia mali určitý, nie však nezaujatý vzťah,

a to so zreteľom na ich pomer k veci a k účastníkom konania, resp. k ich zástupcom.

Záverom uviedol, že žalobkyňa už nepracuje na okresnom súde a sama skutočnosť,

že žalobkyňa iba pracovala na Okresnom súde Košice II, nie je spôsobilá vyvolať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

23. Dovolací súde po preskúmaní veci nezistil žiaden taký kvalifikovaný vzťah sudcu

k veci, resp. účastníkom konania (žalobkyni), ktorý by zakladal dôvod pre jeho vylúčenie

z prejednávania a rozhodovania veci.

24. Podľa názoru dovolacieho súdu skutočnosť, že Krajský súd v Košiciach v inej

veci uznesením zo dňa 30. septembra 2013 sp. zn. vylúčil z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súdu Košice II pod sp. zn.

vo výroku uvedených sudcov (vrátane sudkyne ) automaticky

neznamená, že rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v danej veci je nesprávne. Napokon

vo veci sp. zn. uviedla, že účastníkov konania

nepozná a necíti sa byť zaujatá. Tiež dovolací súd pripomína, že dôvodom na vylúčenie

sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo

v jeho rozhodovaní v iných veciach ( ). Obsah spisu vrátane zápisníc

o jednotlivých pojednávaniach nepotvrdzuje zaujatosť konajúcej sudkyne na súde prvej

inštancie. Samotný subjektívny názor žalobkyne, že v osobe konajúcej sudkyne boli dané

okolnosti vylučujúce ju z prejednávania a rozhodovania veci, pretože konajúca sudkyňa

v inej veci bolo vylúčená z jej prejednania a rozhodovania, nezakladá ešte bez ďalšieho

dôvod pre legitímne obavy z jej nestranného a nezaujatého rozhodovania. Zhrnúc uvedené,

keď z predloženého spisového materiálu nevyplývajú žiadne také okolnosti, ktoré

by spochybňovali nezaujatosť konajúcej sudkyne na súde prvej inštancie, dovolací súd

vyhodnotil námietku žalobkyne o existencii vady podľa

ako neopodstatnenú.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

vo vzťahu k druhej námietke sťažovateľky konštatuje, že ani tieto právne závery v ňom

obsiahnuté nemožno považovať za neodôvodnené či arbitrárne. Najvyšší súd sa podľa

názoru ústavného súdu dostatočným spôsobom vysporiadal s námietkou sťažovateľky

týkajúcou sa toho, že v jej veci mala rozhodovať vylúčená sudkyňa, keď poukázal

na konkrétne okolnosti prípadu, z ktorých vyplýva, že v danej veci neexistovali žiadne

relevantné pochybnosti o nezaujatosti tejto sudkyne. Ak sťažovateľka odkazovala na iné

rozhodnutie krajského súdu (uznesenie sp. zn. z 30. septembra 2013),

najvyšší súd správne poukázal na to, že táto skutočnosť nemôže automaticky znamenať,

že závery krajského súdu vzťahujúce sa na tento konkrétny prípad (uznesenie

sp. zn. z 22. augusta 2011) by boli nesprávne. To podľa názoru ústavného

súdu platí o to viac v situácii, keď uznesenie krajského súdu vzťahujúce sa na tento prípad

predchádzalo sťažovateľkou predložené uznesenie sp. zn. z 30. septembra

2013 vzťahujúce sa na inú právnu vec. Právny záver najvyššieho súdu, že v tejto jej veci

neexistovali žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nezaujatosť sudkyne,

sťažovateľka pred ústavným súdom žiadnym ústavnoprávne relevantným spôsobom

nespochybnila.

Zo všetkých uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi v nej

uvedenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. júla 2018