Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 270/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2017

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

Advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava, v ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Futej, CSc. vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -581,

z 29. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

, z 31. januára 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca

2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

z 29. júla 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , z 31. januára

2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Ako vyplynulo zo sťažnosti a z jej príloh, sťažovateľ sa ako žalobca, ktorý „vložil

svoje peňažné prostriedky do družstva

“ (ďalej len „družstvo“) v konaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. domáhal proti Slovenskej

republike – Národnej banke Slovenska (ďalej aj „žalovaný“) ako žalovanému náhrady

škody v sume 400 € spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

3. Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 4. novembra 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu zo 4. novembra 2014“) žalobu sťažovateľa zamietol, osobitným

výrokom zamietol i sťažovateľov návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Okresný

súd dospel k záveru, že sťažovateľ predovšetkým nepreukázal nesprávnosť úradného

postupu Národnej banky Slovenska. Sťažovateľov návrh na začatie prejudiciálneho konania

zamietol okresný súd s odôvodnením, že sťažovateľom predložený zoznam navrhovaných

prejudiciálnych otázok nemá bezprostredný súvis s prebiehajúcim konaním.

4. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom poukázal

najmä na to, že o cenných papieroch a investičných službách

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) (ďalej len „ zákon

o cenných papieroch“) nepoužíva rozlíšenie medzi „činnosťou“ a „celkovou činnosťou“

dohliadaného subjektu, pričom takéto rozlíšenie neobsahoval § 135 ods. 1 zákona o cenných

papieroch ani v čase, keď Národná banka Slovenska schválila prospekt investície (2002)

a družstvo sa stalo dohliadaným subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt. Sťažovateľ v odvolaní ďalej zosumarizoval svoju argumentáciu prednesenú

v konaní pred okresným súdom a zdôraznil, že Národná banka Slovenska podcenila

situáciu, v dôsledku čoho umožnila družstvu ďalšiu činnosť. Konala až v roku 2011, hoci

o tom, že obchodník s cennými papiermi a družstvo porušujú zákon, vedela už od roku

2007, resp. 2008. Navyše, aj zo správy správcu konkurznej podstaty je zrejmé, že

v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, majetok úpadcu je tvorený hypotetickými

pohľadávkami, a teda už aktuálny stav konkurzu je taký, že objektívne vylučuje uspokojenie

sťažovateľa.

5. Sťažovateľ podal odvolanie i proti následne vydanému uzneseniu okresného súdu

sp. zn. z 15. januára 2015, ktorým mu bol vyrubený súdny poplatok

za odvolanie v sume 20 €.

6. Krajský súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu

zo 4. novembra 2014 ako vecne správny, potvrdil i odvolaním sťažovateľa napadnuté

uznesenie o vyrubení súdneho poplatku a žalovanému náhradu trov odvolacieho konania

nepriznal.

7. Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol: „... Rozsudok Krajského súdu je postavený

na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú podľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené

a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je

potrebné ústavným súdom preskúmať. Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa

Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu

ako neprijateľné. Zo strany Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný

ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva. ...

... NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka

s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek

tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku

tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho

stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila, že

vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie

schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu

investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred

zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj

dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP.

... Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý

bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1.6.2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné

uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba

v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1.5.2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani

Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,

ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej Činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu. ...

... Súdy taktiež pri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej

podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7C

206/2011...

... Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 Zákona o zodpovednosti za škodu nie je, aby poškodený preukázal

bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti

za škodu nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon

o zodpovednosti za škodu, o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje,

nevyžaduje a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie

súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil

názor, že prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej

žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky

suspendoval . Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i , a to

až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že

občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je

subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.“

8. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie, ktorého

prípustnosť odôvodnil odňatím možnosti konať pred súdom pre nepreskúmateľnosť

rozsudku krajského súdu, poukázal na nesprávne vyhodnotenie vykonaného dokazovania,

keď zo správy a výsluchu správcu konkurznej podstaty nebolo zistené, že aktuálny stav

konkurzu je objektívne taký, že vylučuje uspokojenie sťažovateľa, ako aj na nesprávne

právne posúdenie veci, ktoré bolo založené iba na účelovo selektovanej judikatúre.

9. Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447

písm. c) ako procesne neprípustné, nevyvolávajúce účinok

umožňujúci uskutočnenie jeho meritórneho prieskumu, a žalovanému priznal právo

na náhradu trov dovolacieho konania.

10. Podľa názoru sťažovateľa „Namieste je úvaha, že Najvyšší súd namietaným

uznesením vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv.

Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu.

Namietaným Uznesením Najvyššieho súdu bola Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu

k spravodlivosti, proti ktorej už sťažovateľ nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný

prostriedok obrany a ochrany svojich práv. Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky je v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva zásahom do práva na spravodlivý proces. ...“.

11. Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že

„Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie

Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.

... Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie

odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná

procesná vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho

názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu

v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme

akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.

12. Na základe uvedeného preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci

na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, obe tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Sťažovateľ taktiež žiada nahradiť trovy právneho zastúpenia.

II.

13. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

14. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

15. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

16. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

17. Sťažovateľ namietal porušenie práv upravených týmito ustanoveniami

a dohovoru:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

18. Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, k porušeniu týchto práv malo dôjsť jednak

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo sťažovateľovo dovolanie

odmietnuté, a jednak napadnutým rozsudkom krajského súdu v jeho časti, ktorou bol

potvrdený ako vecne správny rozsudok okresného súdu zo 4. novembra 2014 vo výroku

o zamietnutí žaloby sťažovateľa.

19. Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala

proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Sťažovateľ tvrdil, že mu bol odopretý

prístup k súdu tým, že jeho dovolanie bolo odmietnuté bez meritórneho prerokovania, hoci

bolo prípustné, pretože sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom

nedostatočným odôvodnením rozhodnutia krajského súdu.

20. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.

Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili

existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

21. Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia

zákonných predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné

pravidlá dovolanie nepripúšťajú (mutatis mutandis ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

22. Najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľa odôvodnil tým, že ide

o dovolanie podané pred nadobudnutím účinnosti , a že

meritórny prieskum rozhodnutia je preto podmienený splnením podmienok prípustnosti

dovolania podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Dovolanie sťažovateľa smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku, resp. v zostávajúcej časti nesmeruje proti uzneseniu odvolacieho

súdu so znakmi uvedenými v a (ďalej len

„OSP“), a preto nemôže vyvolať účinky, ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016

umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum, ibaže by v konaní došlo k procesným

vadám podľa . Vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.

Ďalej najvyšší súd v napadnutom uznesením uviedol: «... Namietaná nesprávnosť

skutkových zistení a skutkových záverov nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237

ods. 1 (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

5 Cdo 244/2011,6 Cdo 185/201 1 a ).

... Namietané nevykonanie navrhovaných dôkazov rovnako nezakladá prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa (porovnaj

R 37/1993 a R 125/1999). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie,

ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s.

p.).

... Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. 1

písm. f/ (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a ).

... Pokiaľ sa v dovolaní namieta, že rozhodnutia súdov sú nedostatočne odôvodnené,

dovolací súd poukazuje na stanovisko uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016 a po preskúmaní veci dospel

k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (v spojení

s rozhodnutím súdu prvej inštancie) obsahuje vysvetlenie dôvodov, na ktorých odvolací súd

založil svoje rozhodnutie. Správnosť takéhoto nazerania na problematiku

nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia

ústavného súdu, napr. sp. zn. , , ,

, , , , ,

, , , , ,

, .

... K námietke proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil uznesenie

súdu prvého stupňa, dovolací súd v zmysle stručne uvádza, že

vzhľadom na to, že dovolaním je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo

uznesenie súdu prvého stupňa potvrdené a nejde o uznesenie, ktoré má znaky uznesenia

uvedené v ustanoveniach , , bolo by dovolanie prípustné

iba vtedy, ak by konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, malo niektorú z vád uvedených v

§ 237 ods. 1 písm. a/ až g/ ostatne uvedeného poriadku. Takú vadu konania ale odvolací súd

nezistil.

... Namietané vyrubenie súdneho poplatku nezakladá vadu konania v zmysle § 237

ods. 1 písm. f) , strane sporu zostávajú v plnom rozsahu zachované všetky jej

procesné oprávnenie. Najvyšší súd poznamenáva, že k rovnakému právnemu záveru dospel

vo viacerých obdobných veciach (viď napríklad sp. zn. , ,

, , a ).

... Pokiaľ je dovolateľom namietaná „iná procesná vada“, je síce relevantným

dovolacím dôvodom ( ), úspešne však môže byť uplatnená iba

v procesné prípustnom dovolaní. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že

takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.

, , , , ,

, a ). I keby teda v preskúmavanej veci došlo

k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladalo

by to prípustnosť dovolania žalobcu.

... Pokiaľ je v dovolaní namietané, že napadnutý rozsudok (a spolu s ním aj rozsudok

súdu prvého stupňa) spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

), dovolací súd uvádza, že nesprávne právne posúdenie veci prípustnosť dovolania

nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.

, , , , ,

, a ). Nejde totiž o vadu konania uvedenú

v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v

alebo ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

... Vzhľadom na to, že prípustnosť v danej veci podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia ani z , nepreukázala sa opodstatnenosť argumentácie

v dovolaní o dôvode zakladajúcom prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s.

p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani ďalšie vady vymenované v ,

dovolací súd odmietol dovolanie ako procesné neprípustné ( ) bez

toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.»

23. Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od ustálenej

rozhodovacej praxe (tak ako ju ostatne popísal aj najvyšší súd), tobôž v situácii, keď

sťažovateľ nepredkladá v tejto otázke vo svojej sťažnosti žiadnu argumentáciu. Z obsahu

sťažnosti vyplýva iba to, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom

najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania v danej veci. Iba skutočnosť,

že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným ().

Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľovho základného

práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov ().

24. Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým

odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie

za také, ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku a upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní,

ktorý by popieral ich účel a zmysel, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením práv sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa. Z tohto dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona

o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

25. Ďalej sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením a

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Tu sťažovateľ argumentoval

nedostatočným odôvodnením rozhodnutia, ako aj tým, že krajský súd založil svoje

rozhodnutie na takých právnych a skutkových záveroch, ktoré popierajú účel a zmysel

právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom, najmä

pokiaľ ide o konštatovanie o limitácii dohľadu Národnej banky Slovenska, výklad zákona

o cenných papieroch, ako aj pokiaľ ide o záver, podľa ktorého zodpovednosť štátu nemôže

nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči družstvu

a zodpovednosť družstva voči sťažovateľovi, no i pokiaľ ide o záver o subsidiarite

uplatneného nároku sťažovateľom voči Národnej banke Slovenska k pohľadávke

sťažovateľa voči družstvu.

26. Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,

že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

27. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

28. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

29. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ).

30. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia

konštatuje, že hoci sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom doručil

aj splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné

splnomocnenie bolo udelené na podanie „ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho

súdu SR sp. zn. , zo dňa 31. 01.2017“.

31. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

32. Vyplývajúc z už uvedeného, dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie

udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia

sťažovateľom označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale len

na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu.

33. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí

podaní účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, , , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18

ods. 2 o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je

povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú

na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

34. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta

sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

35. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde. Ústavný súd poznamenáva, že k rovnakému záveru dospel aj v skutkovo obdobných

veciach iných sťažovateľov zastúpených tým istým právnym zástupcom

(napr. , , , ,

...).

36. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. apríla 2017