Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 745/2016
PDF · 271.02 KB
No categories available
I. ÚS 745/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Futejom, CSc., Advokátska kancelária FUTEJ
& Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8 Co 432/2015-243 z 28. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 99/2016 z 28. septembra 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
29. novembra 2016 doručená sťažnosť doc.
(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 432/2015-243
z 28. júla 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 99/2016 z 28. septembra 2016
(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
«... Právnemu zástupcovi Sťažovateľa bolo... 28.10.2016 doručené uznesenie
Najvyššieho súdu č. k. 7Cdo/99/2016 zo dňa 28.09.2016 (ďalej len „Uznesenie Najvyššieho
súdu“), ktorým Najvyšší súd odmietol dovolanie Sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8Co/432/2015-243 zo dňa 28.07.2015 (ďalej len „Rozsudok Krajského
súdu“), ktorým Krajský súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „Okresný súd“) č. k. 18C/2013/2011 (ďalej len „Rozsudok
Okresného súdu“) vydaný v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o zodpovednosti za škodu“).
... Sťažovateľ vložil svoje peňažné prostriedky do družstva
..(ďalej len „Družstvo“) ako jeho člen. ...
... Rozsudok Krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré
sú podľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.
Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď
vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany
Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať
formalistický výklad práva. ...
... NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka
s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek
tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku
tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho
stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,
že vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie
schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu
investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred
zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj
dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP.
... Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý
bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1.6.2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné
uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno
vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba
v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí
v tomto znení už od 1.5.2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany
NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani
Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný
dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,
ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov
dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej Činnosti Družstva, nemohla
vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu. ...
... Súdy taktiež pri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej
podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7C
206/2011...
... Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom podľa § 9 Zákona o zodpovednosti za škodu nie je, aby poškodený preukázal
bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti
za škodu nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon
o zodpovednosti za škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje
a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych
vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor,
že prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby
o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval
občiansky zákonník. Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon, a to až do doby
právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo,
že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť
je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.
... Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného Najvyššiemu súdu... namietal
porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Rozsudok Krajského súdu nevychádzal
z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je založený na
nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia vychádzajú
z vykonaného dokazovania Okresného súdu, ktoré je neúplné.
... Namieste je úvaha, že Najvyšší súd namietaným uznesením vybočil z ústavných
medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de
facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením Najvyššieho
súdu bola Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti ktorej
už sťažovateľ nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany
a ochrany svojich práv. Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je
v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zásahom
do práva na spravodlivý proces. ...
... Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom,
že Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie
Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené. ...
... Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie
odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná
procesná vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho
názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu
v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme
akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.»
3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7Cdo/99/2016 zo dňa 28.09.2016 a rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave sp. zn. 8Co/432/2015-243 zo dňa 28.07.2015 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 7Cdo/99/2016 zo dňa
28.09.2016 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/432/2015-243 zo dňa
28.07.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť
Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní
od právoplatností tohto rozhodnutia.“
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
8. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
9. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho
súdu.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu
10. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd
v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej
len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na
podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia
o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj
vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu
na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj voči označenému
rozsudku krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010, II. ÚS 91/2011).
11. Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným
právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,
že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.
12. Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
13. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
14. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde).
15. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia § 20 zákona o ústavnom súde
konštatuje, že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom
doručila aj splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,
predmetné splnomocnenie bolo udelené na podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu
najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 99/2016 z 28. septembra 2016.
16. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné
zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu
presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva
tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
17. Vyplývajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie
udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna
náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona
o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia
sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale len na
zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu.
18. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“.
19. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta
sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
21. K porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo podľa
sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol právo sťažovateľky na súdnu ochranu
a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej
úpravy považovať, a svoje uznesenie nedostatočne odôvodnil.
22. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa
v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích
konaní.
23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
24. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
25. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil
žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci
oporu v zákone.
26. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:
«... Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné
napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal
(viď § 236 ods. 1 O. s. p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238
O. s. p. a proti uzneseniu § 239 O. s. p. Dovolanie bolo prípustné proti každému
rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným
... Podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. bolo dovolanie prípustné proti zmeňujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu (odsek 1); proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ak odvolací súd vyslovil vo výroku prípustnosť
dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak išlo
o potvrdenie rozsudku, ktorým bola podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. vyslovená neplatnosť
zmluvnej podmienky (odsek 3).
... Dovolaním v prejednávanej veci nie je napádaný zmeňujúci rozsudok odvolacieho
súdu, ale rozsudok potvrdzujúci. Dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a preto ani
nemohol vysloviť záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť.
Rozsudok odvolacieho súdu napokon nemá ani znaky žiadneho z rozsudkov uvedených
v ust. § 238 ods. 3 O. s. p. Dovolanie preto podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné nie je.
... Dovolanie by tak vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesné prípustné, len ak by
v konaní, v ktorom bol dovolaním napádaný rozsudok vydaný, došlo k niektorej
z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. Toto
ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa líž prv právoplatne rozhodlo
alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, c/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom alebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nie je pritom relevantné tvrdenie dovolateľa
o existencii niektorej takejto vady, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade
skutočne došlo.
... Žalobkyňa procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/
O. s. p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
... Dovolaciemu súdu preto ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou tá námietka
žalobkyne, podľa ktorej jej mal odvolací súd svojím postupom odňať v tejto veci možnosť
konať pred súdom (§ 237 ods. I písm. f/ O. s. p.) tým, že svoje rozhodnutie dostatočne
neodôvodnil (urobil ho nepreskúmateľným).
... Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo
prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
Pri vyjdení z tohto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci
nedáva žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť vyššie citovanej
právnej vety. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval
odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníčok konania (dnes strán sporu - pozn.
najvyššieho súdu) k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania
i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba
mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden
celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára
ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody
rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na
relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie
odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie. Žalobkyňa preto nedôvodné argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu
je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie
podľa predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom
(o aký prípad tu ale nešlo).
... Pokiaľ žalobkyňa namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových
podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti
alebo nesprávností skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý
by bol v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia dovolacieho súdu, napríklad sp. zn.
2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/ 2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 ods. 1 O. s. p., ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady
konania s možným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p.).
... Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (v tejto
súv. por. § 120 ods. 1 O. s. p., resp. i dnešnú úpravu z ustanovení §§ 132 a 185 C. s. p.)
a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky
účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu,
nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1
písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať
(tu opäť por. R 37/1993 a R 125/1999).
... Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nieje vadou konania v zmysle § 237 O. s. p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 ods. 1 O. s. p. nezakladá (tu por. napr. uznesenia dovolacieho súdu sp. zn.
1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
... Aj keď súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným
prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza taktiež „len“ k tzv. inej,
v ustanovení § 237 ods. 1 O. s. p. neuvedenej vade (tu por. napr. uznesenie dovolacieho
súdu v jeho veci sp. zn. 3 Cdo 266/2009).
... Dovolacia námietka, že nedoručením vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobkyne
bola odňatá žalobkyni jej možnosť konať pred súdom z dôvodu porušenia jej práva na
spravodlivý proces v súlade s či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, je nedôvodná. Dovolací súd má za preukázané, že vyjadrenie žalovanej (z č. 1. 223)
k odvolaniu žalobkyne (č. 1. 206) bolo žalobkyni doručené 15. mája 2015 (č. 1. 237).
... Žalobkyňa v dovolaní uplatnila aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/
a c/ O. s. p. (súdom nižších stupňov vyčíta, že konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vecí a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom
právnom posúdení veci); k týmto námietkam však dovolací súd odkazuje na svoju
konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
a c/ O. s. p. by bolo možné prihliadať len v prípade procesné prípustného dovolania, čo ale
nieje tento prípad (tu napokon por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia
dovolacieho súdu sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012 Či 7 Cdo 116/2013). Z uvedeného plynie,
že na dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p. (i keby bol prípadne
namieste záver o ich opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemôže v tomto konaní
prihliadať.
... Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne v prejednávanej veci nebolo prípustné
podľa § 238 O. s. p., nebola preukázaná žalobkyňou tvrdená procesná vada uvedená
v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené
v § 237 ods. 1 O. s. p., dovolaciemu súdu neostávalo iné, než dovolanie ako procesné
neprípustné odmietnuť (§ 447 písm. d C. s. p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť
napádaného rozsudku odvolacieho súdu.»
27. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci
dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia
súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,
že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
28. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom
rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa
ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami
sťažovateľky.
29. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľky.
30. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.
31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
32. Ústavný súd v závere s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o ústavnom
súde zdôrazňuje, že obligatórnou náležitosťou návrhu na začatie konania pred ústavným
súdom je aj odôvodnenie návrhu. Pokiaľ sťažovateľka iba vo všeobecnosti uvádza,
že najvyšší súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a dostatočne sa nevysporiadal
s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy považovať, pričom
tieto svoje tvrdenia nijakým spôsobom neodôvodňuje, ide o taký nedostatok návrhu na
začatie konania, ktorý by bol tiež dôvodom odmietnutia sťažnosti pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2016