Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 745/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpenej advokátom JUDr. Danielom Futejom, CSc., Advokátska kancelária FUTEJ

& Partners, s. r. o., Radlinského 2788/2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -243 z 28. júla 2015 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 28. septembra 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

29. novembra 2016 doručená sťažnosť doc.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

podľa (ďalej len „“) a práva podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -243

z 28. júla 2015 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra 2016

(ďalej aj „uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

«... Právnemu zástupcovi Sťažovateľa bolo... 28.10.2016 doručené uznesenie

Najvyššieho súdu č. k. zo dňa 28.09.2016 (ďalej len „Uznesenie Najvyššieho

súdu“), ktorým Najvyšší súd odmietol dovolanie Sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave č. k. -243 zo dňa 28.07.2015 (ďalej len „Rozsudok Krajského

súdu“), ktorým Krajský súd potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „Okresný súd“) č. k. (ďalej len „Rozsudok

Okresného súdu“) vydaný v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o zodpovednosti za škodu“).

... Sťažovateľ vložil svoje peňažné prostriedky do družstva

..(ďalej len „Družstvo“) ako jeho člen. ...

... Rozsudok Krajského súdu je postavený na právnych a skutkových záveroch, ktoré

sú podľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je potrebné ústavným súdom preskúmať.

Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď

vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu ako neprijateľné. Zo strany

Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný ústavný príkaz minimalizovať

formalistický výklad práva. ...

... NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka

s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek

tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku

tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho

stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila,

že vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie

schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu

investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred

zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj

dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP.

... Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý

bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1.6.2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné

uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba

v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1.5.2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani

Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,

ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej Činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu. ...

... Súdy taktiež pri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej

podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7C

206/2011...

... Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 Zákona o zodpovednosti za škodu nie je, aby poškodený preukázal

bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti

za škodu nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon

o zodpovednosti za škodu o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje, nevyžaduje

a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych

vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil názor,

že prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej žaloby

o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval

. Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i , a to až do doby

právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo,

že občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť

je subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.

... Sťažovateľ prostredníctvom dovolania adresovaného Najvyššiemu súdu... namietal

porušenie jeho práva na spravodlivý proces. Rozsudok Krajského súdu nevychádzal

z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich skutočností a je založený na

nesprávnych skutkových a právnych zisteniach, nakoľko tieto zistenia vychádzajú

z vykonaného dokazovania Okresného súdu, ktoré je neúplné.

... Namieste je úvaha, že Najvyšší súd namietaným uznesením vybočil z ústavných

medzí rozhodovania príslušného orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de

facto odmietol právo Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením Najvyššieho

súdu bola Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti ktorej

už sťažovateľ nemá okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany

a ochrany svojich práv. Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je

v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zásahom

do práva na spravodlivý proces. ...

... Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom,

že Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie

Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené. ...

... Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie

odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná

procesná vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho

názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu

v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme

akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.»

3. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 28.09.2016 a rozsudkom Krajského súdu v

Bratislave sp. zn. -243 zo dňa 28.07.2015 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

28.09.2016 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -243 zo dňa

28.07.2015 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Bratislave sú povinní uhradiť

Sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 10 dní

od právoplatností tohto rozhodnutia.“

II.

4. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

8. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

9. Sťažovateľka namieta porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a uznesením najvyššieho

súdu.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

10. Pokiaľ ide o sťažovateľkou napadnutý rozsudok krajského súdu, ústavný súd

v prvom rade podotýka, že v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej

len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na

podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia

o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj

vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd považoval lehotu

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj v tomto prípade za zachovanú aj voči označenému

rozsudku krajského súdu (napr. , , ).

11. Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom alebo komerčným

právnikom, ak tento zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť,

že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

12. Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

13. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

14. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ).

15. Ústavný súd vzhľadom na dikciu ustanovenia

konštatuje, že hoci sťažovateľka prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom

doručila aj splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom,

predmetné splnomocnenie bolo udelené na podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra 2016.

16. Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné

zdôrazniť, že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu

presne vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva

tretím osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

17. Vyplývajúc z už uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že splnomocnenie

udelené advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna

náležitosť návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia

sťažovateľkou označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale len na

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu.

18. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí

podaní účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, ). Ústavný súd v tejto súvislosti už vo svojom uznesení

sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa

o advokácii a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať

všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto

povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen

začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom

ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti

úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“.

19. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta

sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

20. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

21. K porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu malo podľa

sťažovateľky dôjsť tým, že najvyšší súd odmietol právo sťažovateľky na súdnu ochranu

a dostatočne sa nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej

úpravy považovať, a svoje uznesenie nedostatočne odôvodnil.

22. Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že právo na súdnu ochranu sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní.

23. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

24. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

25. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie, pričom nezistil

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci

oporu v zákone.

26. Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol:

«... Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné

napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal

(viď ). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval

a proti uzneseniu Dovolanie bolo prípustné proti každému

rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným

v

... Podľa až 3 bolo dovolanie prípustné proti zmeňujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu (odsek 1); proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (odsek 2) a proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ak odvolací súd vyslovil vo výroku prípustnosť

dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak išlo

o potvrdenie rozsudku, ktorým bola podľa a vyslovená neplatnosť

zmluvnej podmienky (odsek 3).

... Dovolaním v prejednávanej veci nie je napádaný zmeňujúci rozsudok odvolacieho

súdu, ale rozsudok potvrdzujúci. Dovolací súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, a preto ani

nemohol vysloviť záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť.

Rozsudok odvolacieho súdu napokon nemá ani znaky žiadneho z rozsudkov uvedených

v ust. Dovolanie preto podľa až 3 prípustné nie je.

... Dovolanie by tak vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesné prípustné, len ak by

v konaní, v ktorom bol dovolaním napádaný rozsudok vydaný, došlo k niektorej

z procesných vád zakladajúcich tzv. zmätočnosť konania podľa Toto

ustanovenie pripúšťalo dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa líž prv právoplatne rozhodlo

alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, c/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom alebo g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát. Nie je pritom relevantné tvrdenie dovolateľa

o existencii niektorej takejto vady, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto vade

skutočne došlo.

... Žalobkyňa procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/

netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

... Dovolaciemu súdu preto ostávalo len posúdiť, či je dôvodnou tá námietka

žalobkyne, podľa ktorej jej mal odvolací súd svojím postupom odňať v tejto veci možnosť

konať pred súdom ( ods. I písm. f/ ) tým, že svoje rozhodnutie dostatočne

neodôvodnil (urobil ho nepreskúmateľným).

... Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu 3. decembra 2015 bolo

prijaté stanovisko, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa “.

Pri vyjdení z tohto stanoviska má dovolací súd za to, že obsah spisu v prejednávanej veci

nedáva žiaden podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť vyššie citovanej

právnej vety. Dovolaním napádaný rozsudok totiž uvádza skutkový stav, ktorý považoval

odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská účastníčok konania (dnes strán sporu - pozn.

najvyššieho súdu) k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania

i právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Treba

mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden

celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom vytvára

ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody

rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na

relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie

odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu

prvej inštancie. Žalobkyňa preto nedôvodné argumentovala, že rozsudok odvolacieho súdu

je nepreskúmateľný; pričom za vadu konania v zmysle

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie

podľa predstáv účastníka; ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom

(o aký prípad tu ale nešlo).

... Pokiaľ žalobkyňa namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových

podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd tu uvádza, že v prípade neúplnosti

alebo nesprávností skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý

by bol v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci vadu

konania v zmysle ustanovenia (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,

R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia dovolacieho súdu, napríklad sp. zn.

, , , a ).

Ak aj k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, táto nezakladá procesnú vadu

konania uvedenú v , ale má nanajvýš „len“ charakter tzv. inej vady

konania s možným následkom v podobe nesprávneho rozhodnutia vo veci (§ 241 ods. 2

písm. b/ ).

... Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (v tejto

súv. por. , resp. i dnešnú úpravu z ustanovení § a )

a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky

účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu,

nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1

písm. f/ , lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať

(tu opäť por. R 37/1993 a R 125/1999).

... Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nieje vadou konania v zmysle

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe prípustnosť dovolania v zmysle

nezakladá (tu por. napr. uznesenia dovolacieho súdu sp. zn.

a ).

... Aj keď súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným

prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza taktiež „len“ k tzv. inej,

v ustanovení neuvedenej vade (tu por. napr. uznesenie dovolacieho

súdu v jeho veci sp. zn. ).

... Dovolacia námietka, že nedoručením vyjadrenia žalovanej k odvolaniu žalobkyne

bola odňatá žalobkyni jej možnosť konať pred súdom z dôvodu porušenia jej práva na

spravodlivý proces v súlade s či. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, je nedôvodná. Dovolací súd má za preukázané, že vyjadrenie žalovanej (z č. 1. 223)

k odvolaniu žalobkyne (č. 1. 206) bolo žalobkyni doručené 15. mája 2015 (č. 1. 237).

... Žalobkyňa v dovolaní uplatnila aj dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b/

a c/ (súdom nižších stupňov vyčíta, že konanie pred nimi trpí inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vecí a ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom

právnom posúdení veci); k týmto námietkam však dovolací súd odkazuje na svoju

konštantnú judikatúru, podľa ktorej k dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

a c/ by bolo možné prihliadať len v prípade procesné prípustného dovolania, čo ale

nieje tento prípad (tu napokon por. napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie rozhodnutia

dovolacieho súdu sp. zn. , , , ,

, , Či ). Z uvedeného plynie,

že na dovolacie dôvody v zmysle a (i keby bol prípadne

namieste záver o ich opodstatnenom uplatnení) dovolací súd nemôže v tomto konaní

prihliadať.

... Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne v prejednávanej veci nebolo prípustné

podľa , nebola preukázaná žalobkyňou tvrdená procesná vada uvedená

v a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené

v , dovolaciemu súdu neostávalo iné, než dovolanie ako procesné

neprípustné odmietnuť ( ) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť

napádaného rozsudku odvolacieho súdu.»

27. Ústavný súd zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci

dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia

súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva,

že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis

mutandis , ).

28. Právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom

rozhodnutí zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. V odôvodnení

napadnutého rozhodnutia najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako procesne neprípustné, pričom sa

ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými dovolacími námietkami

sťažovateľky.

29. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľky.

30. Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaného dovolania nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv.

31. Vzhľadom na uvedené ústavný súd o sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

32. Ústavný súd v závere s poukazom na ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o ústavnom

súde zdôrazňuje, že obligatórnou náležitosťou návrhu na začatie konania pred ústavným

súdom je aj odôvodnenie návrhu. Pokiaľ sťažovateľka iba vo všeobecnosti uvádza,

že najvyšší súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil a dostatočne sa nevysporiadal

s tým, čo je možné za procesnú vadu v zmysle platnej právnej úpravy považovať, pričom

tieto svoje tvrdenia nijakým spôsobom neodôvodňuje, ide o taký nedostatok návrhu na

začatie konania, ktorý by bol tiež dôvodom odmietnutia sťažnosti pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2016