Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 600/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

28. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava,

v ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -281,

z 26. januára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 27. júna 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

18. augusta 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. ,

z 26. januára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 27. júna 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa ako žalobca, ktorý „vložil

svoje peňažné prostriedky do družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ

INVESTÍCIE“ (ďalej len „družstvo“) v konaní vedenom na Okresnom súde

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. domáhal proti Národnej

banke Slovenska (ďalej aj „žalovaná“) ako žalovanej náhrady škody v sume 1 295,77 €

spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. októbra 2014 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu z 21. októbra 2014“) zamietol sťažovateľov návrh na prerušenie

konania z dôvodu predloženia návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym

dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň

(druhým a tretím výrokom) zamietol v celom rozsahu návrh navrhovateľa, ktorým sa

domáhal voči odporcovi náhrady škody vo výške 1 295,77 € s úrokom z omeškania z titulu

náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska

podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a o trovách

prvostupňového konania rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom navrhol, aby

odvolací súd napadnutý výrok rozsudku zmenil tak, že návrhu navrhovateľa na náhradu

škody vyhovie, alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Namietol, že okresný súd pri rozhodovaní nezohľadnil, že odporca nepostupoval v súlade

s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty. Poukázal na zákon

č. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), ktorý nepoužíva rozlíšenie medzi „činnosťou“ a „celkovou

činnosťou“ dohliadaného subjektu. Takéto rozlíšenie neobsahovalo § 135 ods. 1 tohto

zákona ani v čase, keď odporca schválil projekt Investície (2002) a družstvo sa stalo

dohliadaným subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt. Sťažovateľ

bol toho názoru, že predmet dohľadu nebol menený a dôvodne sa spoliehal, že v rámci

dohľadu bude odporca dohliadať na dodržiavanie podmienok ustanovených povoleniami

podľa Z toho dôvodu nie je pravdou, že neexistuje príčinná

súvislosť medzi škodou sťažovateľa a porušením zákonných povinností odporcom

spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený

Tým, že došlo k zamietnutiu jeho návrhu aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp.

z dôvodu, že k nezákonnému postupu zo strany odporcu nedošlo, súd odobril výklad zákona

č. , ktorý úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu.

Krajský súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu

z 21. októbra 2014 ako vecne správny, ako aj odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie

o vyrubení súdneho poplatku za odvolanie v sume 20 € a žalovanej náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol: „... Rozsudok Krajského súdu je postavený

na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú podľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené

a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je

potrebné ústavným súdom preskúmať. Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa

Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu

ako neprijateľné. Zo strany Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný

ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva.

... NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka

s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek

tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku

tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti

Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho

stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila, že

vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie

schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu

investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností

vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred

zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj

dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP.

... Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý

bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1.6.2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné

uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno

vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba

v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo

zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú

dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí

v tomto znení už od 1.5.2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových

hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany

NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani

Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.

nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný

dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie

a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,

ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo

činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov

dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej Činnosti Družstva, nemohla

vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu...

... Súdy taktiež pri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej

podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7C

206/2011...

... Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 Zákona o zodpovednosti za škodu nie je, aby poškodený preukázal

bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti

za škodu nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon

o zodpovednosti za škodu, o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje,

nevyžaduje a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie

súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil

názor, že prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej

žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky

suspendoval . Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i , a to

až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že

občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je

subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.“

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu na základe § 237 písm. f)

(ďalej aj „OSP“) v spojení s , a

dovolanie, v ktorom tvrdil, že „rozsudok krajského súdu (rovnako rozsudok okresného

súdu) je vecne aj právne nesprávny a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Krajský súd pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní

Sťažovateľa svojvoľne, arbitrárne a formalistický. Krajský súd judikatúru. ktorú považoval

za vhodnú, citoval, ale ostatnú a rovnako dôležitú zamlčal alebo ju ani nespomenul.

Rozsudok Krajského súdu nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia

rozhodujúcich skutočností a je založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach,

nakoľko tieto zistenia vychádzajú z vykonaného dokazovania Okresným súdom, ktoré je

neúplné.“.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447

písm. c) ako procesne neprípustné, nevyvolávajúce účinok

umožňujúci uskutočnenie jeho meritórneho prieskumu, a žalovanej priznal právo

na náhradu trov dovolacieho konania. Podľa názoru sťažovateľa „Namieste je úvaha, že

Najvyšší súd namietaným uznesením vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného

orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto odmietol právo

Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením Najvyššieho súdu bola

Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti ktorej už sťažovateľ nemá

okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany a ochrany svojich práv.

Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v zmysle ustálenej

judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zásahom do práva na

spravodlivý proces...“.

Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že

„Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie

Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.

... Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie

odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná

procesná vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho

názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu

v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme

akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.

Na základe uvedeného preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na

ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu,

obe tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Sťažovateľ taktiež žiada nahradiť trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2

.

Sťažovateľ namietal porušenie práv upravených týmito ustanoveniami

a dohovoru:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, k porušeniu týchto práv malo dôjsť jednak

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté, a jednak

napadnutým rozsudkom krajského súdu v jeho časti, ktorou bol potvrdený ako vecne

správny rozsudok okresného súdu z 21. októbra 2014 vo výroku o zamietnutí žaloby

sťažovateľa.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala

proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Sťažovateľ tvrdil, že mu bol odopretý

prístup k súdu tým, že jeho dovolanie bolo odmietnuté bez meritórneho prerokovania, hoci

bolo prípustné, pretože sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom

nedostatočným odôvodnením rozhodnutia krajského súdu.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným

rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.

Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili

existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných

predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie

nepripúšťajú (mutatis mutandis , ). Postup súdu v súlade

so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.

Najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľa odôvodnil tým, že ide o dovolanie

podané pred nadobudnutím účinnosti a že meritórny

prieskum rozhodnutia je preto podmienený splnením podmienok prípustnosti dovolania

podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Dovolanie sťažovateľa smeruje proti

potvrdzujúcemu rozsudku, resp. v zostávajúcej časti nesmeruje proti uzneseniu odvolacieho

súdu so znakmi uvedenými v a , a preto nemôže vyvolať účinky, ktoré

by podľa právneho stavu do 30. júna 2016 umožňovali uskutočniť meritórny dovolací

prieskum, ibaže by v konaní došlo k procesným vadám podľa . Vady tejto

povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.

Ďalej najvyšší súd v napadnutom uznesením uviedol: „... Namietaná

nepreskúmateľnosť rozhodnutí bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú

vadu konania v zmysle , ale za tzv. inú vadu konania, ktorá

prípustnosť dovolania nezakladá (R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce

stanovisko R 2/2016; obsah spisu pritom nedáva v predmetnej veci žiadny dôvod pre

uplatnenie druhej vety tohto stanoviska - v dovolaním napadnutom rozhodnutí sú zreteľne

vysvetlené jeho podstatné dôvody.

Obdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce

meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikát

R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. ,

, , , , ,

a ).

Prípustnosť dovolania v zmysle nezakladalo ani

nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere

najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené vjudikátoch R 37/1993

a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , . , ,

, a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného

práva podľa nepatrí právo procesnej strany

vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať

navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj ). Z týchto

dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu je podľa právnej úpravy

účinnej do 30. Júna 2016 procesne neprípustné, a preto jeho dovolanie odmietol podľa

ustanovenia “

Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od ustálenej

rozhodovacej praxe, najmä v situácii, keď sťažovateľ nepredkladá v tejto otázke vo svojej

sťažnosti žiadnu argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva iba to, že jej podstatou je jeho

nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania

v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným (). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia

sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov ().

Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil

odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,

ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení

a upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by

popieral ich účel a zmysel, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv

sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa. Z tohto

dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ďalej sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením a

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Tu sťažovateľ argumentoval

nedostatočným odôvodnením rozhodnutia, ako aj tým, že krajský súd založil svoje

rozhodnutie na takých právnych a skutkových záveroch, ktoré popierajú účel a zmysel

právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, najmä

pokiaľ ide o konštatovanie o limitácii dohľadu Národnej banky Slovenska, výklad zákona

o cenných papieroch, ako aj pokiaľ ide o záver, podľa ktorého zodpovednosť štátu nemôže

nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči družstvu

a zodpovednosť družstva voči sťažovateľovi, no i pokiaľ ide o záver o subsidiarite

uplatneného nároku sťažovateľom voči Národnej banke Slovenska k pohľadávke

sťažovateľa voči družstvu.

Podľa k návrhu na začatie konania sa musí

pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon

neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie

pred ústavným súdom.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie

konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných

práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ).

Ústavný súd vzhľadom na dikciu konštatuje, že hoci

sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom doručil aj splnomocnenie

pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné splnomocnenie

bolo udelené na podanie „ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn.

zo dňa 27. 06.2017“.

Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť,

že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne

vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím

osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.

Vyplývajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené

advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna náležitosť

návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom

súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia sťažovateľom

označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale len na zastupovanie v konaní

pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný

odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne

vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí

podaní účastníkov konania (napr. , , ,

, , , , ,

, , , ). Ústavný súd v tejto

súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18

ods. 2 o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je

povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva

a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony

právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne

spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú

na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom

ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,

t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa .

Ústavný súd poznamenáva, že k rovnakému záveru dospel aj v skutkovo obdobných veciach

iných sťažovateľov zastúpených tým istým právnym zástupcom (napr. ,

, , , , ).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. septembra 2017