Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 600/2017
PDF · 235.69 KB
No categories available
III. ÚS 600/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
28. septembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátskou kanceláriou FUTEJ & Partners, s. r. o., Radlinského 2, Bratislava,
v ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Daniel Futej, CSc., vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 14 Co 177/2015-281,
14 Co 178/2015 z 26. januára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Cdo 56/2017 z 27. júna 2017 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
18. augusta 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 Co 177/2015,
14 Co 178/2015 z 26. januára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 56/2017
z 27. júna 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa ako žalobca, ktorý „vložil
svoje peňažné prostriedky do družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE“ (ďalej len „družstvo“) v konaní vedenom na Okresnom súde
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 18 C 195/2011 domáhal proti Národnej
banke Slovenska (ďalej aj „žalovaná“) ako žalovanej náhrady škody v sume 1 295,77 €
spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C 195/2011 z 21. októbra 2014 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu z 21. októbra 2014“) zamietol sťažovateľov návrh na prerušenie
konania z dôvodu predloženia návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Zároveň
(druhým a tretím výrokom) zamietol v celom rozsahu návrh navrhovateľa, ktorým sa
domáhal voči odporcovi náhrady škody vo výške 1 295,77 € s úrokom z omeškania z titulu
náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska
podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a o trovách
prvostupňového konania rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ podal odvolanie, v ktorom navrhol, aby
odvolací súd napadnutý výrok rozsudku zmenil tak, že návrhu navrhovateľa na náhradu
škody vyhovie, alebo aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Namietol, že okresný súd pri rozhodovaní nezohľadnil, že odporca nepostupoval v súlade
s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty. Poukázal na zákon
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o cenných papieroch) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 566/2001 Z. z.“), ktorý nepoužíva rozlíšenie medzi „činnosťou“ a „celkovou
činnosťou“ dohliadaného subjektu. Takéto rozlíšenie neobsahovalo § 135 ods. 1 tohto
zákona ani v čase, keď odporca schválil projekt Investície (2002) a družstvo sa stalo
dohliadaným subjektom ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt. Sťažovateľ
bol toho názoru, že predmet dohľadu nebol menený a dôvodne sa spoliehal, že v rámci
dohľadu bude odporca dohliadať na dodržiavanie podmienok ustanovených povoleniami
podľa zákona č. 566/2001 Z. z. Z toho dôvodu nie je pravdou, že neexistuje príčinná
súvislosť medzi škodou sťažovateľa a porušením zákonných povinností odporcom
spočívajúcich v nesprávnom výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z. z.
Tým, že došlo k zamietnutiu jeho návrhu aj z dôvodu nedostatku príčinnej súvislosti, resp.
z dôvodu, že k nezákonnému postupu zo strany odporcu nedošlo, súd odobril výklad zákona
č. 566/2001 Z. z., ktorý úplne popiera zmysel právnej úpravy dohľadu.
Krajský súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu
z 21. októbra 2014 ako vecne správny, ako aj odvolaním sťažovateľa napadnuté uznesenie
o vyrubení súdneho poplatku za odvolanie v sume 20 € a žalovanej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol: „... Rozsudok Krajského súdu je postavený
na právnych a skutkových záveroch, ktoré sú podľa názoru Sťažovateľa zjavne nepodložené
a arbitrárne a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a tieto je
potrebné ústavným súdom preskúmať. Nápravou uvedeného Rozsudku Krajského súdu sa
Najvyšší súd odmietol zaoberať, keď vyhodnotil dovolanie proti Rozsudku Krajského súdu
ako neprijateľné. Zo strany Najvyššieho súdu a Krajského súdu tak nebol rešpektovaný
ústavný príkaz minimalizovať formalistický výklad práva.
... NBS mala vedomosť o verejne známych skutočnostiach, že činnosťou Obchodníka
s CP a Družstva vzniká bezprostredne hroziace nebezpečenstvo vzniku škody, no napriek
tomu však nekonala tak, aby včas vykonala preventívne opatrenia na predchádzanie vzniku
tejto škody. NBS mala prístup k všetkým informáciám v dôsledku informačnej povinnosti
Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a to vrátane aktuálneho
stavu hospodárenia Družstva. NBS vo svojom vyjadrení sama uviedla a potvrdila, že
vykonávala dohľad nad dodržiavaním povinností Družstva, kontrolovala zverejnenie
schváleného prospektu investície pred začatím verejnej ponuky, aktuálnosť prospektu
investície počas lehoty trvania verejnej ponuky, plnenie informačných povinností
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, splnenie povinnosti predložiť NBS pred
zverejnením na posúdenie oznámenia o verejnej ponuke majetkových hodnôt, ako aj
dodržiavanie ustanovenia § 126 ods. 5 Zákona o CP.
... Krajský súd odvodzuje limitovaný dohľad NBS od § 129 ods. 3 Zákona o CP, ktorý
bol doplnený do Zákona o CP s účinnosťou až od 1.6.2010. V tejto súvislosti je nevyhnutné
uviesť, že uvedené ustanovenie obsahuje povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt dodržiavať schválený prospekt investície. Z tohto znenia však nemožno
vyvodiť jednoznačný záver o tom, že pred jeho doplnením NBS vykonávala dohľad iba
v limitovanom rozsahu. Povinnosťou NBS podľa § 137 ods. 2 Zákona o CP je a bolo
zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré sa týkajú
dohliadaných subjektov aj ich činnosti, pričom podľa § 135 ods. 1 Zákona o CP (ktorý platí
v tomto znení už od 1.5.2007), Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových
hodnôt, ako aj Obchodník s CP patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom zo strany
NBS. Podľa § 135 ods. 2 Zákona o CP mala NBS zisťovať (čo v prípade Družstva ani
Obchodníka s CP neurobila) všetky informácie a podklady o dodržiavaní resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných NBS Družstvu a Obchodníkovi s CP. Zákonný
dohľad zo strany NBS bol dokonca upravený tak široko, že NBS má zisťovať informácie
a podklady aj o iných rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolenia na činnosť vrátane rizík,
ktorým sú, resp. mohli byť vystavené dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo
činnosťou Obchodníka s CP, vrátane rizík, ktoré mohli viesť k ohrozeniu záujmov klientov
dohliadaných subjektov. Ak NBS mala informácie o celkovej Činnosti Družstva, nemohla
vykonávať a ani nevykonávala dohľad v limitovanom rozsahu...
... Súdy taktiež pri svojom rozhodovaní nezohľadnili správu správcu konkurznej
podstaty úpadcu - Družstva o stave konkurzu a jeho výpoveď v konaní sp. zn. 7C
206/2011...
... Podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom podľa § 9 Zákona o zodpovednosti za škodu nie je, aby poškodený preukázal
bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože Zákon o zodpovednosti
za škodu nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z jej (osobitných) predpokladov. Zákon
o zodpovednosti za škodu, o ktorý Sťažovateľ opieral svoju žalobu, neustanovuje,
nevyžaduje a dokonca ani nepripúšťa žiadne predchádzajúce vysporiadanie
súkromnoprávnych vzťahov, ale naopak, pripúšťa regresnú náhradu. Pokiaľ by sa pripustil
názor, že prebiehajúce konkurzné konanie vylučuje podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky
suspendoval občiansky zákonník. Zákon o zodpovednosti za škodu, ako i trestný zákon, a to
až do doby právoplatného skončenia konkurzného konania. Súčasne by to znamenalo, že
občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu či trestnoprávna zodpovednosť je
subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze.“
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu na základe § 237 písm. f)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 241 ods. 2 písm. a), b) a c)
OSP dovolanie, v ktorom tvrdil, že „rozsudok krajského súdu (rovnako rozsudok okresného
súdu) je vecne aj právne nesprávny a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Krajský súd pristúpil k rozhodnutiu o odvolaní
Sťažovateľa svojvoľne, arbitrárne a formalistický. Krajský súd judikatúru. ktorú považoval
za vhodnú, citoval, ale ostatnú a rovnako dôležitú zamlčal alebo ju ani nespomenul.
Rozsudok Krajského súdu nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia
rozhodujúcich skutočností a je založený na nesprávnych skutkových a právnych zisteniach,
nakoľko tieto zistenia vychádzajú z vykonaného dokazovania Okresným súdom, ktoré je
neúplné.“.
Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 447
písm. c) Civilného sporového poriadku ako procesne neprípustné, nevyvolávajúce účinok
umožňujúci uskutočnenie jeho meritórneho prieskumu, a žalovanej priznal právo
na náhradu trov dovolacieho konania. Podľa názoru sťažovateľa „Namieste je úvaha, že
Najvyšší súd namietaným uznesením vybočil z ústavných medzí rozhodovania príslušného
orgánu ochrany práv. Svojím rozhodnutím Najvyšší súd de facto odmietol právo
Sťažovateľa na súdnu ochranu. Namietaným Uznesením Najvyššieho súdu bola
Sťažovateľovi vytvorená prekážka prístupu k spravodlivosti, proti ktorej už sťažovateľ nemá
okrem podania tejto ústavnej sťažnosti iný prostriedok obrany a ochrany svojich práv.
Namietané Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v zmysle ustálenej
judikatúry Ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva zásahom do práva na
spravodlivý proces...“.
Sťažovateľ vidí zreteľný zásah do jeho práva na spravodlivý proces aj v tom, že
„Najvyšší súd nedostatočne odôvodnil svoj záver a Sťažovateľ považuje Uznesenie
Najvyššieho súdu za nedostatočne odôvodnené.
... Z odôvodnenia Uznesenia Najvyššieho súdu vyplýva, že podané dovolanie
odmietol s poukazom na to, že dovolanie nie je prípustné, nakoľko Sťažovateľom namietaná
procesná vada ako aj iné vady v danom súdnom konaní nevyšli najavo. Sťažovateľ je toho
názoru, že Najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, čo je možné za procesnú vadu
v zmysle platnej právnej úpravy považovať. Z daného odôvodnenia rovnako nie je zrejme
akých úvah sa Najvyšší súd pri odmietnutí ním podaného dovolania pridržiaval.“.
Na základe uvedeného preto sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na
ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu,
obe tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Sťažovateľ taktiež žiada nahradiť trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Sťažovateľ namietal porušenie práv upravených týmito ustanoveniami ústavy
a dohovoru:
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ako vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, k porušeniu týchto práv malo dôjsť jednak
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo jeho dovolanie odmietnuté, a jednak
napadnutým rozsudkom krajského súdu v jeho časti, ktorou bol potvrdený ako vecne
správny rozsudok okresného súdu z 21. októbra 2014 vo výroku o zamietnutí žaloby
sťažovateľa.
Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti sťažovateľa, ktorá smerovala
proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Sťažovateľ tvrdil, že mu bol odopretý
prístup k súdu tým, že jeho dovolanie bolo odmietnuté bez meritórneho prerokovania, hoci
bolo prípustné, pretože sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom
nedostatočným odôvodnením rozhodnutia krajského súdu.
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným
rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú aplikované.
Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť, aby využili
existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles
c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).
Otázku posúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných
predpokladov (podmienok) prípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie
nepripúšťajú (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02, III. ÚS 270/2017). Postup súdu v súlade
so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia označeného práva sťažovateľa.
Najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľa odôvodnil tým, že ide o dovolanie
podané pred nadobudnutím účinnosti Civilného sporového poriadku a že meritórny
prieskum rozhodnutia je preto podmienený splnením podmienok prípustnosti dovolania
podľa predchádzajúcej právnej úpravy. Dovolanie sťažovateľa smeruje proti
potvrdzujúcemu rozsudku, resp. v zostávajúcej časti nesmeruje proti uzneseniu odvolacieho
súdu so znakmi uvedenými v § 238 ods. 2 a 3 OSP, a preto nemôže vyvolať účinky, ktoré
by podľa právneho stavu do 30. júna 2016 umožňovali uskutočniť meritórny dovolací
prieskum, ibaže by v konaní došlo k procesným vadám podľa § 237 ods. 1 OSP. Vady tejto
povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.
Ďalej najvyšší súd v napadnutom uznesením uviedol: „... Namietaná
nepreskúmateľnosť rozhodnutí bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú
vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale za tzv. inú vadu konania, ktorá
prípustnosť dovolania nezakladá (R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce
stanovisko R 2/2016; obsah spisu pritom nedáva v predmetnej veci žiadny dôvod pre
uplatnenie druhej vety tohto stanoviska - v dovolaním napadnutom rozhodnutí sú zreteľne
vysvetlené jeho podstatné dôvody.
Obdobne do 30. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce
meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (porovnaj najmä judikát
R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,
2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011,
7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nezakladalo ani
nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere
najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené vjudikátoch R 37/1993
a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010,
2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016. 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). Z týchto
dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobcu je podľa právnej úpravy
účinnej do 30. Júna 2016 procesne neprípustné, a preto jeho dovolanie odmietol podľa
ustanovenia § 447 písm. c/ C.s.p.“
Ústavný súd nemá dôvod ani vo veci sťažovateľa odchýliť sa od ustálenej
rozhodovacej praxe, najmä v situácii, keď sťažovateľ nepredkladá v tejto otázke vo svojej
sťažnosti žiadnu argumentáciu. Z obsahu sťažnosti vyplýva iba to, že jej podstatou je jeho
nesúhlas s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa otázky prípustnosti dovolania
v danej veci. Iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia
sťažovateľovho základného práva už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).
Pretože ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu, ktorým odôvodnil
odmietnutie dovolania sťažovateľa, za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také,
ktoré by bolo založené na takom výklade ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
a Civilného sporového poriadku upravujúcich postup súdu v dovolacom konaní, ktorý by
popieral ich účel a zmysel, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením práv
sťažovateľa a postupom najvyššieho súdu pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa. Z tohto
dôvodu sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 zákona o ústavnom súde
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Ďalej sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Tu sťažovateľ argumentoval
nedostatočným odôvodnením rozhodnutia, ako aj tým, že krajský súd založil svoje
rozhodnutie na takých právnych a skutkových záveroch, ktoré popierajú účel a zmysel
právnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, najmä
pokiaľ ide o konštatovanie o limitácii dohľadu Národnej banky Slovenska, výklad zákona
o cenných papieroch, ako aj pokiaľ ide o záver, podľa ktorého zodpovednosť štátu nemôže
nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči družstvu
a zodpovednosť družstva voči sťažovateľovi, no i pokiaľ ide o záver o subsidiarite
uplatneného nároku sťažovateľom voči Národnej banke Slovenska k pohľadávke
sťažovateľa voči družstvu.
Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí
pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, ak tento zákon
neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie
pred ústavným súdom.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.
Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konania osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde
presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých
formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20
a § 50 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd vzhľadom na dikciu § 20 zákona o ústavnom súde konštatuje, že hoci
sťažovateľ prostredníctvom kvalifikovaného zástupcu s návrhom doručil aj splnomocnenie
pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, predmetné splnomocnenie
bolo udelené na podanie „ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR sp. zn.
1 Cdo 56/2017 zo dňa 27. 06.2017“.
Ústavný súd v zhode so svojou skoršou judikatúrou považuje za potrebné zdôrazniť,
že zmyslom inštitútu splnomocnenia je, že sa udeľuje inej osobe v rozsahu presne
vymedzenom splnomocniteľom, pričom splnomocniteľ uvedeným úkonom dáva tretím
osobám najavo, v akom rozsahu ho splnomocnená osoba zastupuje.
Vyplývajúc z už uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že splnomocnenie udelené
advokátovi na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom (ako obligatórna náležitosť
návrhu na začatie konania pred ústavným súdom v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom
súde) nebolo udelené na zastupovanie vo veci namietaného porušenia sťažovateľom
označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ale len na zastupovanie v konaní
pred ústavným súdom v rozsahu napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je povinný
odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí
podaní účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 547/2016, I. ÚS 432/2016). Ústavný súd v tejto
súvislosti už vo svojom uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18
ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je
povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva
a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne
spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú
na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom
ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“,
t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd poznamenáva, že k rovnakému záveru dospel aj v skutkovo obdobných veciach
iných sťažovateľov zastúpených tým istým právnym zástupcom (napr. I. ÚS 547/2016,
I. ÚS 732/2016, I. ÚS 745/2016, II. ÚS 857/2016, III. ÚS 670/2016, III. ÚS 270/2017).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. septembra 2017