Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 105/2014
PDF · 220.26 KB
No categories available
I. ÚS 105/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Z. M., podnikajúcej pod obchodným menom Z. M.,
Architektonický ateliér M. – M., a M. M., podnikajúceho pod obchodným menom M. M. –
VYDAVATEĽSTVO SAMO-AAMM, zastúpených advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom,
Vozárova 5, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 191/2011 zo 6. augusta 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. M. a M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra
2013 doručená sťažnosť Z. M. a M. M. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej namietali
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 191/2011
zo 6. augusta 2013.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia boli
žalobcami v súdnom spore o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenom Okresným súdom
Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 C/249/2003. Okresný súd
(v poradí druhým) rozsudkom z 31. júla 2009 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľov
rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 4 Co 60/2010,
4 Co 61/2010, 4 Co 62/2010 z 12. novembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok
v spojení s doplňujúcim rozsudkom (o povinnosti zaplatiť trovy štátu, pozn.). Proti
rozsudku odvolacieho súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp.
zn. 3 Cdo 191/2011 zo 6. augusta 2013 odmietol.
3. Sťažovatelia zastávajú názor, že „Najvyšší súd SR svojim rozhodnutím porušil
ich základné právo na súdnu ochranu garantované Ústavou SR ako aj právo na spravodlivé
súdne konanie garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým,
že neakceptoval ich námietky o tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom
súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné... Nepreskúmateľnosť predmetných rozhodnutí
je možné vidieť predovšetkým v tom, že nielen súd prvého stupňa, ale aj druhostupňový súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne, keď rozhodol bez toho, aby sa v odôvodnení
svojho rozsudku vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcov.“.
Zásadné pochybenie súdov oboch stupňov „vidia sťažovatelia v nesprávnom
posúdení premlčania uplatneného nároku voči žalovanému v 2. rade“ a v nevysporiadaní
sa odvolacieho súdu „s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku“.
4. Vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovatelia uviedli, že ak „neakceptoval námietky
sťažovateľov vo vzťahu k... nesprávnemu postupu súdu, jeho rozhodnutie je arbitrárne,
bez riadneho zdôvodnenia, a teda nie je ústavné konformné. Naopak, porušuje základné
právo sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.
Najvyšší súd mal splnené dôvody pre prijatie dovolania, v dôsledku čoho sa mal
zaoberať nielen procesnou stránkou veci, ale aj posúdiť namietané nesprávne právne
posúdenie veci, kedy súd prvého stupňa a následne aj odvolací súd nesprávne právne
posúdil uplatnený nárok žalobcov ako aj premlčanie nároku vo vzťahu k žalovanému
v 2. rade.
Podľa názoru sťažovateľov Najvyšší súd SR v napadnutom rozhodnutí nemal
dovolanie odmietnuť, ale zamietnuť, ak dospel k záveru, že rozhodnutia oboch nižších súdov
sú správne a toto rozhodnutie mal aj riadne odôvodniť a vysporiadať sa s námietkami
žalobcov, uvedenými v dovolaní.“.
5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu „sp. zn. 3 Cdo 191/2011-472,
zo dňa 6. augusta 2013“, zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu „na ďalšie
konanie a rozhodnutie“ a uložil povinnosť najvyššiemu súdu uhradiť im trovy právneho
zastúpenia „každému vo výške 462,91 Eur“.
II.
6. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,
či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný
súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05,
8. Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 191/2011 zo 6. augusta 2013, ktorý ich dovolanie proti rozsudku krajského súdu
z 12. novembra 2010 odmietol (pozri tiež bod 3).
9. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný
súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej
vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo
všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
10. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)
sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci
samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). V rámci
všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide
o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné
aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP. V posudzovanom
prípade dovolací súd konštatoval (uzatvoril), že „prípustnosť dovolania žalobcov 1/ a 2/
nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku“, preto ich
dovolanie odmietol „podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.
11. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 9 a 10) preskúmal rozhodnutie najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 191/2011 zo 6. augusta 2011, ktorým dovolanie sťažovateľov odmietol.
Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu
nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení
skutkovej podstaty predmetného sporu uviedol právne závery a odôvodnenie rozsudku
okresného súdu č. k. 3 C 249/2003-314 z 31. júla 2009, ako aj výroku a podstatných častí
odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 60/2010, 4 Co 61/2010, 4 Co 62/2010
z 12. novembra 2010 oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľov:
«Žalobcovia podali proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie proti „všetkým jeho
častiam“, a domáhali sa jeho zrušenia a vrátenia veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
V dovolaní namietali, že v konaní im bola odňatá možnosť pred súdom konať
(§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania,
ako i že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.), pri rozhodovaní dôvodnosti vznesenej námietky premlčania, nedostatku
pasívnej legitimácie žalovaného 1/, predpokladov pre vznik bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaných a pre vznik nároku žalobcov na peňažné zadosťučinenie za závažnú
ujmu, ktorá vznikla porušením ich autorských práv. Rozsudku odvolacieho súdu ďalej
vytýkali jeho nepreskúmateľnosť a podľa ich názoru súdy v danej veci nedostatočne zistili
skutkový stav, nesprávne hodnotili vykonané dôkazy, keď dospeli k záveru, že úmyselným
konaním žalovaných 1/ a 2/ nedošlo k porušeniu ich autorských práv.»
Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a
ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.)
zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V zmysle § 241 ods. 2 O. s. p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku obsahuje niekoľko výrokov: výrok,
ktorým bol 1/ potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom
a 2/ potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o znalečnom a 3/ rozhodnutí o trovách
konania. Dovolatelia napadli toto rozhodnutie v celom rozsahu, všetky jeho výroky.
Prípustnosť proti ním smerujúcich častí dovolania posudzoval najvyšší súd samostatne.
1. K dovolaniu žalobcov smerujúcemu proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.
Dovolanie žalobcov smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,
ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku
odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Prípustnosť v tejto časti podaného dovolania z uvedených ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku nevyplýva - napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu
(§ 238 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor
(§ 238 ods. 2 O. s. p.) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý
nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O. s. p.
So zreteľom na to by dovolanie žalobcov mohlo byť procesne prípustné, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237
O. s. p. O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli
a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcov preto z týchto
ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľom bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O. s. p.) sa rozumie procesné nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo
inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie
realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.
Žalobcovia procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. vyvodzovali
aj z toho, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania a bez toho,
aby boli splnené podmienky pre tento procesný postup vyplývajúce z § 214 ods. 2 O. s. p.
Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by v konaní došlo k odňatiu možnosti
žalobcom konať pred súdom. Odvolací súd v danom prípade vec prejednal a rozhodol
12. novembra 2011. Podľa § 214 ods. 1 O. s. p., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra
2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania,
c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. ale v ostatných prípadoch
(iné než sú uvedené v § 214 ods. 1 O. s. p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia
odvolacieho pojednávania. V danom prípade Krajskému súdu v Prešove zákonná úprava
odvolacieho konania umožňovala, aby predmetnú vec rozhodol bez nariadenia odvolacieho
pojednávania. Preto postupom súdu, ktorý je v súlade so zákonom, nemohlo dôjsť k odňatiu
možnosti žalobcov konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
K námietke žalobcov uvedenej v dovolaní ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia
odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že tzv. nepreskúmateľnosť rozhodnutia judikatúra
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej
procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. (porovnaj R 111/1998).
Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012
konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre
najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku
nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p., ale len tzv. inú vadu konania podľa
§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s .p.“. Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie
je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže založiť
prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O. s. p.
Pokiaľ dovolatelia namietajú nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza,
že pri nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov
nezaoberal) nejde o dôvod, ktorý by viedol k procesnej vade vymenovanej v § 237 písm.
f/ O. s. p. a zakladal prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (k tomu viď bližšie
rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná
aj (prieskumným) charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú
(§ 243a ods. 2 O. s. p.), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy
vykonané v základnom konaní.
Žalobcami tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení, z ktorých podľa
ich názoru vychádzali pri rozhodovaní súdy nižších stupňov, môže mať (prípadne) dopad
na vecnú správnosť rozhodnutia a skutočnosť, že súdy (prípadne) z takýchto skutkových
zistení vychádzali, nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., a teda
ani prípustnosť dovolania žalobcov 1/ a 2/ podľa tohto ustanovenia.
K námietke dovolateľov, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom
dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď aj R 54/2012). Keďže žalobcami bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré
nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu
z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.
2. a 3. Pokiaľ žalobcovia v dovolaní napadli výroky rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o znalečnom a ktorým bolo
rozhodnuté o trovách konania, treba poukázať na to, že týmito časťami dovolania
napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (viď § 167 ods. 3 O. s. p.); prípustnosť
dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie § 239 ods. 3 O. s. p. Dovolací súd ani v konaní
odvolacieho súdu v týchto častiach nezistil, že by došlo k procesnej vade v zmysle
Keďže prípustnosť dovolania žalobcov 1/ a 2/ nemožno vyvodiť zo žiadneho
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Najvyšší súd Slovenskej republiky
ich dovolanie odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní neboli dovolatelia procesné úspešní a právo na náhradu trov
tohto konania vzniklo procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/ (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu
trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní tejto náhrady
(§ 151 ods. 1 O. s. p.).»
12. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní
nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože
najvyšší súd postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol
sťažovateľovo dovolanie ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky
súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol
znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom
prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 191/2011 zo 6. augusta 2013
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde
o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku.
13. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho
súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie
sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť
sťažovateľov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
14. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa ustanovenia
§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania (najmä jeho
petitom), okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Keďže v danej veci o takýto
prípad nejde a sťažovatelia, kvalifikovane zastúpení advokátom, sa nedomáhali
(nepožadovali) preskúmania ústavnosti odvolacieho rozhodnutia, ústavný súd rozsudok
krajského súdu sp. zn. 4 Co 60/2010, 4 Co 61/2010, 4 Co 62/2010 z 12. novembra 2010
neposudzoval.
15. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už ich ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. marca 2014