Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 105/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. marca 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Z. M., podnikajúcej pod obchodným menom Z. M.,

Architektonický ateliér M. – M., a M. M., podnikajúceho pod obchodným menom M. M. –

VYDAVATEĽSTVO SAMO-AAMM, zastúpených advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom,

Vozárova 5, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 6. augusta 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. M. a M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra

2013 doručená sťažnosť Z. M. a M. M. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej namietali

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 6. augusta 2013.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovatelia boli

žalobcami v súdnom spore o vydanie bezdôvodného obohatenia vedenom Okresným súdom

Vranov nad Topľou (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. . Okresný súd

(v poradí druhým) rozsudkom z 31. júla 2009 žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľov

rozhodol Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. ,

, z 12. novembra 2010 tak, že potvrdil prvostupňový rozsudok

v spojení s doplňujúcim rozsudkom (o povinnosti zaplatiť trovy štátu, pozn.). Proti

rozsudku odvolacieho súdu podali sťažovatelia dovolanie, ktoré najvyšší súd uznesením sp.

zn. zo 6. augusta 2013 odmietol.

3. Sťažovatelia zastávajú názor, že „Najvyšší súd SR svojim rozhodnutím porušil

ich základné právo na súdnu ochranu garantované SR ako aj právo na spravodlivé

súdne konanie garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým,

že neakceptoval ich námietky o tom, že rozhodnutie odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom

súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné... Nepreskúmateľnosť predmetných rozhodnutí

je možné vidieť predovšetkým v tom, že nielen súd prvého stupňa, ale aj druhostupňový súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie dostatočne, keď rozhodol bez toho, aby sa v odôvodnení

svojho rozsudku vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcov.“.

Zásadné pochybenie súdov oboch stupňov „vidia sťažovatelia v nesprávnom

posúdení premlčania uplatneného nároku voči žalovanému v 2. rade“ a v nevysporiadaní

sa odvolacieho súdu „s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku“.

4. Vo vzťahu k najvyššiemu súdu sťažovatelia uviedli, že ak „neakceptoval námietky

sťažovateľov vo vzťahu k... nesprávnemu postupu súdu, jeho rozhodnutie je arbitrárne,

bez riadneho zdôvodnenia, a teda nie je ústavné konformné. Naopak, porušuje základné

právo sťažovateľov na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

Najvyšší súd mal splnené dôvody pre prijatie dovolania, v dôsledku čoho sa mal

zaoberať nielen procesnou stránkou veci, ale aj posúdiť namietané nesprávne právne

posúdenie veci, kedy súd prvého stupňa a následne aj odvolací súd nesprávne právne

posúdil uplatnený nárok žalobcov ako aj premlčanie nároku vo vzťahu k žalovanému

v 2. rade.

Podľa názoru sťažovateľov Najvyšší súd SR v napadnutom rozhodnutí nemal

dovolanie odmietnuť, ale zamietnuť, ak dospel k záveru, že rozhodnutia oboch nižších súdov

sú správne a toto rozhodnutie mal aj riadne odôvodniť a vysporiadať sa s námietkami

žalobcov, uvedenými v dovolaní.“.

5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu „sp. zn. -472,

zo dňa 6. augusta 2013“, zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu „na ďalšie

konanie a rozhodnutie“ a uložil povinnosť najvyššiemu súdu uhradiť im trovy právneho

zastúpenia „každému vo výške 462,91 Eur“.

II.

6. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje,

či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

8. Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 6. augusta 2013, ktorý ich dovolanie proti rozsudku krajského súdu

z 12. novembra 2010 odmietol (pozri tiež bod 3).

9. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný

súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

10. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie)

sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky vo všeobecnosti upravujú

ustanovenia a nasl. (ďalej aj „OSP“). V rámci

všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu

z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené v písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné

aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v . V posudzovanom

prípade dovolací súd konštatoval (uzatvoril), že „prípustnosť dovolania žalobcov 1/ a 2/

nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia “, preto ich

dovolanie odmietol „podľa v spojení s

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné“.

11. Ústavný súd z tohto hľadiska (body 9 a 10) preskúmal rozhodnutie najvyššieho

súdu sp. zn. zo 6. augusta 2011, ktorým dovolanie sťažovateľov odmietol.

Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu

nemajúci oporu v zákone. V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd po oboznámení

skutkovej podstaty predmetného sporu uviedol právne závery a odôvodnenie rozsudku

okresného súdu č. k. -314 z 31. júla 2009, ako aj výroku a podstatných častí

odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. , ,

z 12. novembra 2010 oboznámil dovolaciu argumentáciu sťažovateľov:

«Žalobcovia podali proti rozsudku odvolacieho súdu dovolanie proti „všetkým jeho

častiam“, a domáhali sa jeho zrušenia a vrátenia veci odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

V dovolaní namietali, že v konaní im bola odňatá možnosť pred súdom konať

( ) tým, že odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania,

ako i že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2

písm. c/ ), pri rozhodovaní dôvodnosti vznesenej námietky premlčania, nedostatku

pasívnej legitimácie žalovaného 1/, predpokladov pre vznik bezdôvodného obohatenia

na strane žalovaných a pre vznik nároku žalobcov na peňažné zadosťučinenie za závažnú

ujmu, ktorá vznikla porušením ich autorských práv. Rozsudku odvolacieho súdu ďalej

vytýkali jeho nepreskúmateľnosť a podľa ich názoru súdy v danej veci nedostatočne zistili

skutkový stav, nesprávne hodnotili vykonané dôkazy, keď dospeli k záveru, že úmyselným

konaním žalovaných 1/ a 2/ nedošlo k porušeniu ich autorských práv.»

Svoje rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania ( )

zastúpení advokátom ( ), skúmal, či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V zmysle môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku obsahuje niekoľko výrokov: výrok,

ktorým bol 1/ potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom

a 2/ potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o znalečnom a 3/ rozhodnutí o trovách

konania. Dovolatelia napadli toto rozhodnutie v celom rozsahu, všetky jeho výroky.

Prípustnosť proti ním smerujúcich častí dovolania posudzoval najvyšší súd samostatne.

1. K dovolaniu žalobcov smerujúcemu proti výroku rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.

Dovolanie žalobcov smeruje proti rozsudku. Dovolanie proti rozsudku je prípustné,

ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej ( ). Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku

odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ). Dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Prípustnosť v tejto časti podaného dovolania z uvedených ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku nevyplýva - napadnutý nie je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu

( ), dovolací súd v tejto veci dosiaľ nezaujal záväzný právny názor

( ) a napadnutým je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý

nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v

So zreteľom na to by dovolanie žalobcov mohlo byť procesne prípustné, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237

O vadu uvedenú v tomto ustanovení ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Vady konania v zmysle až e/ a v dovolaní namietané neboli

a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania žalobcov preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľom bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ) sa rozumie procesné nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo

inému všeobecne záväznému právnemu predpisu, ktorý má za následok znemožnenie

realizácie procesných práv účastníka občianskeho súdneho konania.

Žalobcovia procesnú vadu konania v zmysle vyvodzovali

aj z toho, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania a bez toho,

aby boli splnené podmienky pre tento procesný postup vyplývajúce z

Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by v konaní došlo k odňatiu možnosti

žalobcom konať pred súdom. Odvolací súd v danom prípade vec prejednal a rozhodol

12. novembra 2011. Podľa , ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra

2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania,

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa ale v ostatných prípadoch

(iné než sú uvedené v ) môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia

odvolacieho pojednávania. V danom prípade Krajskému súdu v Prešove zákonná úprava

odvolacieho konania umožňovala, aby predmetnú vec rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania. Preto postupom súdu, ktorý je v súlade so zákonom, nemohlo dôjsť k odňatiu

možnosti žalobcov konať pred súdom v zmysle

K námietke žalobcov uvedenej v dovolaní ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že tzv. nepreskúmateľnosť rozhodnutia judikatúra

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky považuje za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej

procesnej vady konania v zmysle (porovnaj R 111/1998).

Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn.

konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre

najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku

nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa

§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s .p.“. Sama skutočnosť, že dovolaním napadnuté rozhodnutie

je prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemôže založiť

prípustnosť dovolania, lebo nejde o vadu v zmysle

Pokiaľ dovolatelia namietajú nesprávne hodnotenie dôkazov, dovolací súd uvádza,

že pri nesprávnosti hodnotenia dôkazov (pozn.: dovolací súd sa hodnotením dôkazov

nezaoberal) nejde o dôvod, ktorý by viedol k procesnej vade vymenovanej v § 237 písm.

f/ a zakladal prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia (k tomu viď bližšie

rozhodnutie najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky pod č. 42/1993). Neprípustnosť takého dôvodu je daná

aj (prieskumným) charakterom dovolacieho konania, v ktorom sa už dôkazy nevykonávajú

( ), a tak ani neprislúcha dovolaciemu súdu, aby prehodnocoval dôkazy

vykonané v základnom konaní.

Žalobcami tvrdená neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení, z ktorých podľa

ich názoru vychádzali pri rozhodovaní súdy nižších stupňov, môže mať (prípadne) dopad

na vecnú správnosť rozhodnutia a skutočnosť, že súdy (prípadne) z takýchto skutkových

zistení vychádzali, nezakladá procesnú vadu konania v zmysle , a teda

ani prípustnosť dovolania žalobcov 1/ a 2/ podľa tohto ustanovenia.

K námietke dovolateľov, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením

je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený

skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom

dovolaní, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď aj R 54/2012). Keďže žalobcami bol tento dovolací dôvod uplatnený v dovolaní, ktoré

nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd podrobiť napadnutý rozsudok posúdeniu

z hľadiska správnosti v ňom zaujatých právnych záverov.

2. a 3. Pokiaľ žalobcovia v dovolaní napadli výroky rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o znalečnom a ktorým bolo

rozhodnuté o trovách konania, treba poukázať na to, že týmito časťami dovolania

napadnuté rozhodnutie má povahu uznesenia (viď ); prípustnosť

dovolania proti nemu vylučuje ustanovenie Dovolací súd ani v konaní

odvolacieho súdu v týchto častiach nezistil, že by došlo k procesnej vade v zmysle

Keďže prípustnosť dovolania žalobcov 1/ a 2/ nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky

ich dovolanie odmietol podľa v spojení s

ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní neboli dovolatelia procesné úspešní a právo na náhradu trov

tohto konania vzniklo procesne úspešným žalovaným 1/ a 2/ ( v spojení

s a ). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu

trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na rozhodnutie o priznaní tejto náhrady

( ).»

12. Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého výroku odvolacieho súdu, pretože

najvyšší súd postupoval v súlade s procesnoprávnymi predpismi, keď odmietol

sťažovateľovo dovolanie ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu Občiansky

súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol

znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom

prostriedku. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. zo 6. augusta 2013

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov a nejde

o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku.

13. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľov podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie

sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť

sťažovateľov odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

14. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že podľa ustanovenia

je viazaný návrhom na začatie konania (najmä jeho

petitom), okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Keďže v danej veci o takýto

prípad nejde a sťažovatelia, kvalifikovane zastúpení advokátom, sa nedomáhali

(nepožadovali) preskúmania ústavnosti odvolacieho rozhodnutia, ústavný súd rozsudok

krajského súdu sp. zn. , , z 12. novembra 2010

neposudzoval.

15. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už ich ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. marca 2014