Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c8e/397054.bd94a7.pdf
PDF · 173.87 KB
No categories available
3Cdo/978/2015
Najvyšší súd 3 Cdo 978/2015
Slovenskej republiky 3 Cdo 979/2015
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. J. K., bývajúceho v B.,
zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave,
Imricha Karvaša č. 1, IČO: 30844789, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 25 C 205/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 25. februára 2015 sp. zn. 4 Co 201/2014, 4 Co 208/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu
6 756,64 € s príslušenstvom ako náhradu škody, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) pri výkone
bankového dohľadu nad P. (ďalej len „Družstvo“). Poukázal na to, že bol členom Družstva,
ktoré od svojich členov zhromažďovalo peňažné prostriedky a zabezpečovalo ich
zhodnocovanie v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 566/2001 Z.z.).
Družstvo pri tom využívalo služby obchodníka s cennými papiermi – spoločnosti C., o.c.p.
(ďalej len „OCP“). NBS mala podľa zákona č. 566/2001 Z.z. a zákona č. 747/2004 Z.z. o
dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
747/2004 Z.z.“) vykonávať dohľad nad Družstvom a OCP, jej postup ale nebol riadny. NBS
nekonala v súlade so zákonom č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska (ďalej len „zákon
č. 566/1992 Zb.“) a napriek tomu, že vedela o nedostatkoch v ich činnosti, neprijala včas
účinné opatrenia na ich odstránenie a na hroziacu škodu neupozornila ani Družstvo ani jeho
členov. Pokiaľ by riadne vykonávala bankový dohľad, boli by finančné prostriedky žalobcu
nielen chránené, ale aj zhodnotené. V dôsledku zanedbania náležitého bankového dohľadu
vznikla žalobcovi škoda, za ktorú podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
514/2003 Z.z.“) zodpovedá štát.
Žalovaná popierala opodstatnenosť žaloby. Namietala, že nezanedbala bankový
dohľad a žalobca sa svojich práv mal domáhať v konkurznom konaní vyhlásenom
na Družstvo uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2001 sp. zn. 3 K 95/2010.
Žalobca ako investor musel vedieť, že s investíciou peňažných prostriedkov do činnosti
Družstva je spojené riziko a orgány dohľadu mohli vykonávať dohľad len v zákonom
vymedzenom a limitovanom rozsahu. NBS bola až s účinnosťou od 1. júna 2010 oprávnená
dohliadať aj na to, či sa dodržiava schválený prospekt investície. Družstvo samo dlho
nesignalizovalo žiadne obavy z činnosti OCP; až 15. apríla 2010 požiadalo o preskúmanie
postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste. NBS najskôr rozhodnutím o predbežnom
opatrení uložila OCP povinnosť zdržať sa bez súhlasu NBS nakladania s majetkom klientov
a neskôr rozhodnutím z 21. decembra 2010 odobrala OCP povolenie na poskytovanie
investičných služieb (§ 156 ods. 2 písm. a/ zákona č. 566/2001). Napokon rozhodnutím
z 30. mája 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Z týchto dôvodov žiadala
žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 20. januára 2014 č.k. 25 C 205/2011-169
zamietol žalobu a tiež žalobcov návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalovanej
nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že žalobca bol členom Družstva a v zmysle
dohody o úprave niektorých práv a povinností uzavretej s Družstvom mu vznikol nárok
na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, ktorý mu však dosiaľ vyplatený nebol a nebola
mu poskytnutá ani náhrada zaň. Žalobca neopodstatnene namieta, že štát nedohliadol nad
činnosťou Družstva postupom zodpovedajúcim zákonom č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z.
a č. 747/2004 Z.z. Otázku, či žalobcovi vznikla škoda, za ktorú zodpovedá štát, riešil súd
prvého stupňa podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že žalobca bol v konaní povinný
preukázať všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti podľa tohto zákona (existenciu škody,
nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným
postupom), ktoré musia byť splnené kumulatívne, žalobca ale nepreukázal, že NBS zanedbala
bankový dohľad vytýkaným spôsobom. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal jednu
z troch podmienok vzniku zodpovednosti za škodu (nesprávny úradný postup NBS), súd
prvého stupňa sa už nezaoberal tým, či žalobcovi vznikla škoda v ním vyčíslenej výške.
Pri zamietnutí žaloby vzal na zreteľ tiež to, že žalobca sa domáhal uspokojenia svojej
pohľadávky v konkurznom konaní, ktoré je vedené na Okresnom súde Bratislava I voči
úpadcovi – Družstvu. V incidenčnom konaní, ktoré ešte nebolo ukončené, môže byť jeho
pohľadávka uznaná. Žaloba o náhradu škody je preto podaná predčasne. Navyše, žalobca
si nárok na náhradu škody môže uplatniť v zmysle § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka.
Svoj vplyv na riadenie a hospodárenie Družstva mal žalobca ako jeho člen vykonávať
prostredníctvom členskej schôdze, žalobca ale počas svojho členstva v Družstve takto svoje
oprávnenia nerealizoval. Na odôvodnenie zamietnutia návrhu na prerušenie konania uviedol,
že rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o žalobcom nastolených otázkach nie
je v danom prípade nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej; navyše, prvostupňový súd nie
je súdom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva. O náhrade trov konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1
Proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podal žalobca
odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd buď napadnutý výrok rozsudku zmenil (tak, že žalobe
vyhovie) alebo zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý výrok rozsudku potvrdiť. Súd
prvého stupňa podľa jej názoru vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, v potrebnej miere
zistil rozhodujúce skutkové okolnosti a svoje skutkové zistenia vecne správne posúdil. Toto
vyjadrenie bolo žalobcovi doručené.
Okresný súd Bratislava I uznesením zo 4. marca 2014 č.k. 25 C 205/2011-190 uložil
žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo výške 20 €. Aj toto uznesenie
napadol žalobca odvolaním.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. februára 2015 sp. zn. 4 Co 201/2014,
4 Co 208/2014 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny
(§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.); zároveň potvrdil prvostupňové uznesenie ukladajúce žalobcovi
povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. V odôvodnení konštatoval, že rozhodnutie
súdu prvého stupňa spočíva na vecne správnych skutkových a právnych záveroch. Po opísaní
podstaty obsahu žaloby, vyjadrení žalovanej, priebehu a výsledkov konania na súde prvého
stupňa uviedol obsah odvolania a vyjadrenia žalovanej k odvolaniu. Uviedol, že predpokladmi
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú: a/ nesprávny úradný postup, b/ vznik
škody, c/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Odvolací súd
sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že v konaní nebolo
preukázané, že by NBS nesprávne úradne postupovala spôsobom, ktorý jej vytýkal žalobca.
Až od 1. júna 2010 mohla dohliadať, či Družstvo dodržiava schválený prospekt investície.
Žalobca si musel byť vedomý, že s jeho investíciou je spojené riziko, pokiaľ ale napriek tomu
investoval, nemôže byť jeho finančná ujmy pričítaná na ťarchu žalovanej. Všetky žalobcom
namietané okolnosti o údajnom nesprávnom úradnom postupe NBS sa týkali takých
nesprávností, ku ktorým malo dôjsť v procese rozhodovania NBS; nesprávnosti tejto povahy
ale nemožno považovať za dôvod, ktorý zakladá zodpovednosť štátu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nebol teda v konaní preukázaný
nesprávny úradný postup NBS pri vykonávaní bankového dohľadu. Správny je tiež právny
záver súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi konaním NBS
a škodou žalobcu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovanej, že žalobcovi dosiaľ
nevznikla žiadna škoda, v dôsledku čoho chýba aj tento predpoklad zodpovednosti štátu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. V súvislosti s tým poukázal na vyhlásenie konkurzu
na majetok Družstva a konštatoval, že žalobcovi by škoda mohla vzniknúť až v prípade, že
jeho pohľadávka nebude uspokojená v rámci konkurzu Družstva. Podľa názoru odvolacieho
súdu neobstojí ani námietka žalobcu, že listinné dôkazy neboli súdom prvého stupňa riadne
vykonané spôsobom upraveným v § 129 ods. 1 O.s.p. Na odôvodnenie potvrdenia
prvostupňového rozhodnutia o povinnosti zaplatiť súdny poplatok uviedol, že žalobcovi
podaním odvolania vznikla poplatková povinnosť; súd prvého stupňa mu v súlade
s ustanoveniami zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“) uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške
20 €. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie s tým, že mu súdmi
bola odňatá možnosť konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Podľa jeho názoru súdy rozhodli vecne nesprávne, svojvoľne, arbitrárne
a ich rozhodnutia nie sú dostatočne presvedčivé a preskúmateľné, čo zakladá inú vadu
konania (R 111/1998) v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Postupovali formalisticky tak, že
zohľadnili iba judikatúru, ktorú považovali za vhodnú, ale inú – rovnako dôležitú judikatúru
nespomenuli. Rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnych skutkových
a právnych zisteniach a nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich
skutočností. Prvostupňový aj odvolací súd dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, že NBS
neporušila ustanovenia zákonov č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z. a č. 747/2004 Z.z., resp. že
riadne vykonávala bankový dohľad. Zopakujúc dôvody, uplatňované už skôr, žalobca vyslovil
presvedčenie, že finančná ujma, ktorá mu vznikla, je výsledkom zanedbania povinností
orgánu bankového dohľadu a podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť za ňu štát.
Žalobca v konaní dostatočne preukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu
v zmysle uvedeného zákona, preto jeho žalobe malo byť vyhovené. Priebeh súbežne
prebiehajúceho konkurzného konania nasvedčuje tomu, že pohľadávka žalobcu nebude môcť
byť uspokojená. V súvislosti s tým tiež zopakoval, že samo prebiehajúce konkurzné konanie
nevylučuje, aby sa veriteľ samostatnou žalobou domáhal náhrady škody voči štátu v inom
súdnom konaní. Navyše, podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. nie je bezúspešné uplatnenie pohľadávky veriteľa v konkurznom konaní.
Súdny poplatok za odvolanie mu nemal byť vyrubený, lebo išlo o konanie, ktoré začalo
podaním žaloby za účinnosti zákona č. 71/1992 Zb. v znení, ktoré takéto konanie vecne
oslobodzovalo od platenia súdnych poplatkov. Z týchto dôvodov žiadal napadnuté
rozhodnutie zmeniť.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu zopakovala podstatnú časť svojej skoršej
argumentácie uvedenej už v priebehu konania na prvostupňovom súde a obsiahnutej
v odvolaní. Podľa jej názoru rozhodli súdy na podklade úplných skutkových zistení, ktoré
po právnej stránke správne posúdili. Žiadala nedôvodné dovolanie žalobcu zamietnuť. Toto
vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení účinnom od 1. januára 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade so zákonom § 241 ods. 1 O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť
dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013,
3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný
právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Predmetné
dovolanie preto podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. prípustné nie je.
Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len
ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej
v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich
vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou,
či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa
o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že
k tejto vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
2. Žalobca v dovolaní namieta, že súdmi mu bola odňatá možnosť konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú
vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore
so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom
odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné
úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho
výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom
(§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol
rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
2.1. Pokiaľ žalobca namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových
podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993,
R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn.
2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania
uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p.
Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej
procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom
dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania
nezakladá.
2.2. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom
konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
2.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
2.4. Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným
prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237
ods. 1 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).
3. K dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť
v dôsledku toho, že – ako uvádza – napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., je nekonkrétne, nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé,
v dôsledku čoho je nepreskúmateľné.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)
považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), teda nie za procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa záveru dovolacieho súdu je názor zaujatý
v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť
sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva aj z ďalších
rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010,
2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010,
6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, resp. 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, III. ÚS 1/2015).
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014
ústavný súd zotrval „na závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012)
o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok
riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový
stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p.“. Obdobne ústavný súd argumentoval v uzneseniach zo 14. januára 2015
sp. zn. III. ÚS 1/2015 a z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015.
Dovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo
by to založiť prípustnosť dovolania žalobcu.
4. Žalobca zastáva názor, že odvolací súd dospel v danom prípade k právnym
záverom, ktoré nezodpovedajú ústave a zákonom č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z.
a č. 747/2004 Z.z. Z hľadiska obsahového namieta, že napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012
a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010
a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak
(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania.
5. Na vady konania, ktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p., je dovolací súd povinný
prihliadať bez ohľadu na to, či ich dovolateľ uplatnil alebo neuplatnil (viď § 242
ods. 1 O.s.p.).
Zo spisu vyplýva, že k odvolaniu žalobcu (č.l. 182 až 188 spisu) sa vyjadrila žalovaná
(č.l. 192 až 196 spisu). Jej vyjadrenie, ktoré bolo zaslané žalobcovi odvolacím súdom, prevzal
právny zástupca žalobcu 24. februára 2015 (č.l. 202 spisu).
5.1. Najvyšší súd v uznesení z 26. mája 2015 sp. zn. 3 Cdo 156/2014 poukázal
na to, že ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej
republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti zaujať
stanovisko k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. Dospel k názoru, že aj keď
vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým
by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne
ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému
účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková
argumentácia. Podľa názoru ESĽP „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť
dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť
sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie,
a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu. Pokiaľ súd
takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé
konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru. ESĽP v tomto rozsudku výslovne
nezaujal stanovisko k otázke, či vyjadrenie k odvolaniu má byť odvolateľovi doručené tak,
aby mal zabezpečenú reálnu možnosť zareagovať naň svojou replikou v primeranej lehote
ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu. Zo samej podstaty argumentácie ESĽP zvolenej
v uvedenej veci (viď najmä slová „... mali možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo
vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim ...“) ale vyplýva, že ESĽP
za nevyhnutné považuje nielen to, aby sa odvolateľ mal možnosť oboznámiť s obsahom
vyjadrenia protistrany k jeho odvolaniu, ale aby sa mal možnosť účinne vyjadriť v čase pred
rozhodnutím odvolacieho súdu. Nevyhnutnou podmienkou zabezpečenia účinnej možnosti
odvolateľa vyjadriť sa k úkonu protistrany svojou replikou je, že mu bude vytvorená procesná
možnosť vyhotoviť svoje stanovisko tak, aby mal dostatok času na jeho prípravu. Za čas,
ktorý umožňuje dostatočnú prípravu účastníka, označuje Občiansky súdny poriadok v iných
prípadoch (viď napríklad § 115 ods. 2, resp. § 156 ods. 3) „najmenej päť dní“. Podľa názoru
dovolacieho súdu by preto mal súd doručovať odvolateľovi vyjadrenie protistrany k odvolaniu
tak, aby medzi doručením vyjadrenia odvolateľovi a rozhodnutím odvolacieho súdu
neuplynul čas kratší ako päť dní“.
V danom prípade odvolací súd takto nepostupoval. Ako už bolo uvedené, vyjadrenie
žalovanej k odvolaniu bolo žalobcovi doručené 24. februára 2015, odvolací súd ale rozhodol
(už) 25. februára 2015.
5.2. Vo viacerých veciach, ktoré boli skutkovo a právne podobné prejednávanej veci
a žalujúcu stranu v nich zastupovala tá istá advokátska kancelária (viď napríklad rozhodnutia
sp. zn. 3 Cdo 238/2014, 3 Cdo 526/2014, 3 Cdo 404/2015, 4 Cdo 554/2014), najvyšší súd
uviedol, že i keď ustanovenie § 242 ods. 2 veta druhá O.s.p. ukladá dovolaciemu súdu, aby
na procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. prihliadol bez ohľadu
na to, či v dovolaní boli alebo neboli uplatnené, predsa len – a osobitne v prípade
namietaného odňatia možnosti pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) – treba mať
na zreteli, že pri vyhodnocovaní dopadov procesných nesprávností, ktoré vyšli najavo
v priebehu dovolacieho konania, nie je obsah dovolania bezvýznamný. Ide o to, že slovo
„neprihliada“ vyjadruje objektívnu stránku prístupu dovolacieho súdu k procesným vadám
odvolacieho konania, obsah dovolania ale sprístupňuje dovolaciemu súdu dovolateľov
subjektívny pohľad na správnosť postupu súdov a vysvetľuje, či a v akom rozsahu dovolateľ
sám vníma niektorý aspekt postupu súdu ako okolnosť zakladajúcu ujmu na jeho procesných
oprávneniach. Dovolanie, jeho obsah a v ňom zvolené formulácie a uvedené argumenty
sú podkladom, na ktorom dovolací súd posudzuje, či procesnú vadu konania, ktorá vyšla
v dovolacom konaní najavo, dovolateľ vôbec vníma ako ujmu na svojich právach účastníka
občianskeho súdneho konania. Občiansky súdny poriadok dovolaciemu súdu neukladá, aby
dovolateľovi ako ujmu „nanucoval“ to, čo dovolateľ sám za ujmu neoznačil. Povinnosť
prihliadať na určitú procesnú vadu konania ešte neznamená, že dovolací súd musí vždy, bez
zreteľa na individuálne okolnosti, priznať takejto vade relevanciu najvyššieho stupňa vedúcu
až k záveru o potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie.
5.3. Dovolateľ mal v dovolacom konaní vytvorenú procesnú možnosť poukázať
aj na to, že odo dňa doručenia vyjadrenia žalovanej k jeho odvolaniu do dňa vyhlásenia
napadnutého rozsudku neuplynulo ani len päť dní, a vysvetliť dôvody, so zreteľom na ktoré
zastáva názor, že mu tým súd spôsobil podstatnú ujmu na jeho procesných právach. Procesný
postup, na ktorý sa vzťahujú body 5.1. a 5.2. dovolateľ ale v dovolaní ani len nespomenul.
Ak protistrana doručila súdu také vyjadrenie k odvolaniu, ktoré bolo formulované ako
skutková a právna argumentácia, a súd jej vyjadrenie zaslal na vedomie odvolateľovi tak, že
odvolateľ nemal vytvorenú náležitú možnosť zaujať k vyjadreniu stanovisko a oboznámiť
s ním odvolací súd, ide o procesnú nesprávnosť zasahujúcu do práva na spravodlivý súdny
proces. Avšak skutočnosť, že odvolateľ na túto nesprávnosť vo svojom dovolaní ani len
popisne nepoukázal (i keď bol zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom), vedie
dovolací súd k záveru, že dovolateľ túto nesprávnosť a jej procesné dôsledky nevníma ako
ujmu (a už v nijakom prípade ako podstatnú ujmu) na svojich procesných právach (k tomu
viď rozsudok ESĽP vo veci Holub proti Českej republike).
V okolnostiach preskúmavanej veci preto dovolací súd dospel k záveru, že i keď
rozsudok odvolacieho súdu bol vyhlásený už na druhý deň po tom, ako bolo vyjadrenie
žalovanej k odvolaniu doručené žalobcovi, nemalo to za následok odňatie možnosti žalobcu
pred súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
6. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobcu v časti napádajúcej rozhodnutie odvolacieho
súdu vo veci samej nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné, nepreukázaná bola žalobcom
tvrdená procesná vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a v dovolacom konaní nevyšli
najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dovolací súd odmietol dovolanie žalobcu v časti
týkajúcej sa veci samej ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
7. Žalobca časťou dovolania napadol aj výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené prvostupňové uznesenie ukladajúce mu povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za odvolanie vo výške 20 €. Uvedený výrok, i keď je obsiahnutý vo výrokovej časti rozsudku
odvolacieho súdu, má povahu uznesenia (viď § 223 O.s.p.). Uznesenia odvolacieho súdu,
proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Žalobcom napadnutý
výrok nemá znaky uznesení, ktoré sú uvedené v týchto ustanoveniach. Navyše, v zmysle
§ 239 ods. 3 O.s.p. je dovolanie (i keby smerovalo proti uzneseniam uvedeným v § 239 ods. 1
a 2 O.s.p.) neprípustné, ak smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu o súdnom poplatku.
Prípustnosť tejto časti dovolania žalobcu preto z § 239 O.s.p. nevyplýva.
Uvedená časť dovolania žalobcu by bola procesne prípustná iba ak v konaní došlo
k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Vyššie už ale bolo uvedené, že žalobca
procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich existencia
ani nevyšla v dovolacom konaní najavo; nepreukázaná bola tiež vada konania žalobcom
namietaná (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
Pokiaľ žalobca vyvodzuje procesnú vadu konania vymenovanú v ustanovení § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p. z toho, že mu – ako tvrdí – boli vyrubené súdne poplatky v rozpore
so zákonom, lebo konanie v danej veci bolo oslobodené od súdnych poplatkov, dovolací súd
uvádza, že samotným vyrubením súdneho poplatku sa účastníkovi neodníma žiadne procesné
oprávnenie a nedochádza k odňatiu jeho možnosti pred súdom konať.
Žalobca tvrdí, že súdy nezohľadnili tú skutočnosť, že predmetné konanie
je aj po 1. októbri 2012 vecne oslobodené od súdnych poplatkov. V tejto časti namieta
nesprávnosť právneho posúdenia, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie. Nesprávne
právne posúdenie (pokiaľ k nemu vôbec došlo) ale nezakladá prípustnosť dovolania. Nejde
totiž o vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak (atribút, stránku)
rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 239 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania proti
uzneseniu.
Vzhľadom na to, že dovolanie žalobcu nie je v tejto časti podľa § 239 O.s.p. prípustné,
nepreukázaná bola žalobcom tvrdená vada konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p., dovolací súd
odmietol dovolanie žalobcu aj v tejto časti ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
8. V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešnej žalovanej nepriznal dovolací súd náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. novembra 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková