Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
87e/395661.634e45.pdf
PDF · 173.7 KB
No categories available
3Cdo/526/2014
Najvyšší súd 3 Cdo 526/2014
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. E. C., bývajúceho
v K., zastúpeného JUDr. J. G., advokátom so sídlom K., proti žalovaným 1/ P. S.,
bývajúcemu v K., a 2/ P. L., bývajúcej v K., zastúpeným JUDr. P. S., advokátom so sídlom
v K., o vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.
23 C 881/1998, o dovolaní žalovaných proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30.
septembra 2010 sp. zn. 4 Co 251/2010, 4 Co 261/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobcovi nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobou, ktorá bola podaná 27. októbra 1998 na Okresnom súde Košice I,
sa obchodná spoločnosť W., s.r.o. so sídlom v H.K. domáhala, aby žalovaným 1/ a 2/ bola
uložená povinnosť zaplatiť jej sumu 5 759 167 Sk predstavujúcu bezdôvodné obohatenie
oboch žalovaných získané na úkor žalobkyne. Na odôvodnenie žaloby uviedla, že žalovaní sú
podieloví spoluvlastníci nehnuteľnosti v H.K., priestory v ktorej prenajali žalobkyni s tým, že
nehnuteľnosť uvedie do užívaniaschopného stavu. Žalovaní 1/ a 2/ nájomnú zmluvu
vypovedali predčasne a neuhradili jej všetky prostriedky, ktoré ako nájomníčka vynaložila na
zhodnotenie tejto nehnuteľnosti. Podanou žalobou sa preto domáha vrátenia svojich investícií.
V priebehu konania W., s.r.o. urobila úkon, ktorým prejavila vôľu postúpiť svoju pohľadávku
Ing. E. C..
Okresný súd Košice I rozsudkom z 21. mája 2009 č.k. 23 C 881/1998-501 v spojení
s opravným uznesením tohto súdu z 1. júla 2010 č.k. 23 C 881/1998-510 uložil žalovaným 1/
a 2/, aby spoločne a nerozdielne zaplatili žalobcovi do 3 dní 55 785 € s úrokmi z omeškania
17,8 % od 1. novembra 1995 do zaplatenia; zároveň rozhodol, že o trovách rozhodne
po právoplatnosti tohto rozsudku. V odôvodnení uviedol, že vychádzal zo znaleckého
posudku vyčísľujúceho výšku nájomcom vynaložených investícií do nehnuteľnosti, zohľadnil
tiež započítaciu námietku žalovaných a prihliadol aj na amortizáciu nehnuteľností; na zreteľ
vzal tiež námietku premlčania vznesenú žalovanými. Takto postupujúc dospel k záveru, že
žalobca sa dôvodne domáha zaplatenia predmetnej sumy.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalovaní, ktorí žiadali, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, lebo napadnuté
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu podal vysvetlenie dôvodov, so zreteľom na ktoré
zastáva názor, že odvolanie je neopodstatnené. Žiadal napadnuté rozhodnutie v znení
opravného uznesenia potvrdiť.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 30. septembra 2010 sp. zn. 4 Co 251/2010,
4 Co 261/2010 napadnutý rozsudok (v spojení s opravným uznesením) potvrdil ako vecne
správny (§ 219 O.s.p.). V odôvodnení konštatoval neopodstatnenosť odvolacej námietky,
podľa ktorej je neplatná dohoda o postúpení pohľadávky W., s.r.o. Ing. E. C.. Podľa názoru
odvolacieho súdu žalovaní bezdôvodne tvrdia, že v predmetnej veci nebolo vykonané riadne
dokazovanie spisom zn. 1 Km 407/1996 Krajského súdu v Košiciach; tento spis bol totiž
pripojený k spisu konajúceho súdu a žalovaní sa mohli oboznámiť s jeho obsahom. Zo spisu
je zjavné, že boli vykonané dôkazy vedúce k zisteniu, aký majetok mal úpadca W., s.r.o.
Žalovaní majú síce pravdu v tom, že táto obchodná spoločnosť ako úpadca zatajila konanie,
ktoré prebieha v prejednávanej veci, a s terajším žalobcom uzatvorila dohodu o postúpení
pohľadávky, táto dohoda nie je ale absolútne neplatná (podľa názoru súdu ide
o odporovateľný právny úkon). Zo spisu je zrejmé, že žalovaní neprihlásili do konkurzu svoju
pohľadávku súvisiacu s nájomným a ďalším užívaním nehnuteľnosti po skončení nájmu;
dohodu o postúpení pohľadávky ani neodporovali na súde. Túto dohodu treba považovať za
platnú, pričom uznesenie o zámene účastníkov bolo vydané v čase, keď ešte W., s.r.o. nebola
vymazaná z obchodné registra. Súd prvého stupňa preto rozhodol vecne správne.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 1/ a 2/ dovolanie. Uviedli, že
v konaní im bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) tým, že súd
prvého stupňa vykonal dokazovanie spisom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 K 407/1996
tak, že žalovaní nemali možnosť vyjadriť sa k tomuto dôkazu ani k vykonanému
dokazovaniu. V odvolacom konaní nebola zjednaná náprava tohto procesného pochybenia.
Možnosť konať pred súdom im bola odňatá aj v dôsledku toho, že rozhodnutia súdov nemajú
náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (chýba v nich základné skutkové a právne vymedzenie
veci, údaj o tom, ako sa účastníci vyjadrili, vysvetlenie, ktoré skutočnosti a čím boli
preukázané, z akých dôkazov súdy vychádzali a k akým skutkovým zisteniam dospeli, úplne
absentuje tiež zmienka o tom, aké právne normy súdy aplikovali). Napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu neobsahuje relevantné vysvetlenie, prečo neboli dôvodné jednotlivé
odvolacie argumenty (napríklad o neplatnosti dohody o postúpení pohľadávky, o tom, že tento
úkon sa týkal úplne inej pohľadávky, o začiatku plynutia premlčacej doby a o primeranosti
výšky úroku z omeškania); uvedený rozsudok je preto nepreskúmateľný. Z rozhodnutí súdov
nevyplýva, ktoré hmotnoprávne ustanovenie aplikovali, podľa všetkého ale spočívajú
na aplikácii § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka priečiacej sa judikatúre (R 69/1972).
Z týchto dôvodov žiadali rozsudok odvolacieho súdu a tiež ním potvrdený rozsudok zrušiť
a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že tento opravný prostriedok žalovaných
je neopodstatnený, účelový a iba opakuje ich doterajšie argumenty.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podali včas účastníci
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
1. Dovolaním žalovaných je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v tejto procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že
je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
2. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne
zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalovaných
preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
3. Žalovaní v dovolaní namietajú, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
4. K tej časti dovolania, v ktorej žalovaní namietajú, že k procesnej vade konania
v zmysle § 237 O.s.p. došlo tým, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, dovolací súd
uvádza, že judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť
rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorá prípustnosť
dovolania nezakladá (porovnaj napríklad sp. zn. 3 Cdo 50/2014, 3 Cdo 194/2014,
3 Cdo 347/2014, 3 Cdo 476/2014, 3 Cdo 538/2014), ale tiež uznesenia iných senátov
najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia
súdu nižšieho stupňa ako dôvodu zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva
aj z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad rozhodnutia
sp. zn. 1 ECdo 10/2014, 2 Cdo 137/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 228/2010, 5 ECdo 86/2013,
Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013).
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. V uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014
ústavný súd zotrval „na opakovane vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011,
IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa
ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,
nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“. Obdobne argumentoval ústavný súd aj v uznesení
zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015.
5. Žalovaní tiež namietajú, že súdy v danom prípade vykonali dokazovanie spisom
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 K 407/1996 v rozpore so zákonom (bez pojednávania
a bez toho, aby žalovaným vytvorili možnosť oboznámiť sa s týmto spisom a vyjadriť
sa k dokazovaniu vykonanému týmto spisom). Vyslovujú aj pochybnosti, či súdy tento spis
mali vôbec k dispozícii.
Procesným oprávnením účastníka konania nepochybne je aj jeho právo byť prítomný
na vykonaní dôkazu. Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní. Podľa ustanovenia
§ 123 O.s.p. sa účastníci majú právo vyjadriť k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom,
ktoré sa vykonali. Dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Za dôkaz
môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov,
znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny,
ohliadka a výsluch účastníkov; pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí
ho súd (§ 125 O.s.p.). Dôkaz listinou sa vykoná tak, že ju alebo jej časť na pojednávaní
predseda senátu prečíta alebo oznámi jej obsah (§ 129 O.s.p.).
O tom, ako v tej – ktorej veci prebiehalo konanie, si dovolací súd môže urobiť obraz
len zo spisu. To, ako prebiehalo pojednávanie, môže dovolací súd zistiť zo zápisnice
Zo zápisnice z pojednávania uskutočneného 13. novembra 2008 (č.l. 453 - 458 spisu)
vyplýva, že súd prvého stupňa na ňom oboznámil obsah spisu Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 1 K 407/1996. Obsah tohto spisu bol opätovne oboznámený súdom prvého stupňa
na pojednávaní 30. apríla 2009 (viď zápisnicu založenú v spise na č.l. 493 – 496). Žalovaným
bola na oboch pojednávaniach vytvorená možnosť vyjadriť sa k takto vykonanému
dokazovaniu.
Predmetná námietka žalovaných preto neobstojí.
6. Vyššie (viď 2.) už bolo uvedené, že dovolací súd prihliada na procesné vady
konania vymenované v § 237 O.s.p. bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní
namietané.
Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že vyjadrenie žalobcu
k odvolaniu žalovaných (č.l. 523 spisu), ktoré obsahovalo skutkovú a právnu argumentáciu
(jeho vyjadrenie sa týkalo tak správnosti skutkových zistení súdu, ich skutkového posúdenia,
ako aj právneho vyhodnotenia skutkových záverov), nebolo žalovaným doručené.
6.1. K dôsledkom procesného postupu súdu, v rámci ktorého nebolo odvolateľovi
doručené vyjadrenie opačnej procesnej strany k jeho odvolaniu, senát najvyššieho súdu, ktorý
koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, zaujal v minulosti svoje právne závery vo viacerých
rozhodnutiach vydaných do 13. januára 2015 (viď napríklad sp. zn. 3 Cdo 24/2011,
3 Cdo 23/2011, 3 Cdo 129/2011, 3 Cdo 257/2012, 3 Cdo 258/2012), v ktorých opakovane
konštatoval, že ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého
stupňa odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci
samej, vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení
nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu
predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého
účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav
konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná
hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012).
Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie
ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (viď tiež III. ÚS 72/09,
IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Odňatie možnosti pred súdom konať
nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej
procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších
rozhodnutiach najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 5 Cdo 40/2012 a 1 Cdo 17/2011).
Iný pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany
by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces
vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto
pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu
chápaniu princípu právneho štátu.
6.2. Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyhlásil 14. novembra 2010
rozsudok vo veci Holub proti Českej republike, ktorým za neprijateľnú označil sťažnosť
odôvodňovanú tým, že ústavná sťažnosť Ladislava Holuba bola odmietnutá bez toho, aby
mu bola v konaní o nej vytvorená náležitá možnosť oboznámiť sa s vyjadreniami ostatných
účastníkov predmetného konania. ESĽP tu aplikoval nové kritérium prijateľnosti, v zmysle
ktorého vyhlási za neprijateľnú každú individuálnu sťažnosť, pokiaľ sa domnieva, že
sťažovateľ neutrpel podstatnú ujmu.
6.3. ESĽP vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej
republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť
sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP
k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo
argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu
konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí
byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna
a skutková argumentácia.
6.4. Žalovaní sú v dovolacom konaní zastúpení advokátom. Podľa § 18 ods. 1 veta
prvá zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb.
o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov je advokát
povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho
pokynmi. Ustanovenie § 18 ods. 2 veta prvá tohto zákona ukladá advokátovi povinnosť
pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky právne prostriedky
a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné.
Možno preto predpokladať, že advokát v dovolaní opisuje všetky nesprávnosti procesného
postupu súdov (majúce podľa jeho právneho názoru potenciál privodiť pre dovolateľa
priaznivé rozhodnutie) s vysvetlením, k akej ujme viedli, resp. že podáva plný výpočet
dôvodov, so zreteľom na ktoré by mal dovolací súd rozhodnúť v zmysle „petitu“ dovolania.
I keď ustanovenie § 242 ods. 2 veta druhá O.s.p. ukladá dovolaciemu súdu, aby
na procesné vady konania uvedené v § 237 O.s.p. prihliadol bez ohľadu na to, či v dovolaní
boli alebo neboli uplatnené, predsa len – a osobitne v prípade namietaného odňatia možnosti
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) – treba mať na zreteli, že pri vyhodnocovaní
dopadov procesných nesprávností, ktoré vyšli najavo v priebehu dovolacieho konania, nie
je obsah dovolania bezvýznamný. Ide o to, že slovo „neprihliada“ vyjadruje objektívnu
stránku prístupu dovolacieho súdu k procesným vadám odvolacieho konania, obsah dovolania
ale sprístupňuje dovolaciemu súdu dovolateľov subjektívny pohľad na správnosť postupu
súdov a vysvetľuje, či a v akom rozsahu dovolateľ sám vníma niektorý aspekt postupu súdu
ako okolnosť zakladajúcu ujmu na jeho procesných oprávneniach. Dovolanie, jeho obsah
a v ňom zvolené formulácie a uvedené argumenty sú podkladom, na ktorom dovolací súd
posudzuje, či procesnú vadu konania, ktorá vyšla v dovolacom konaní najavo, dovolateľ
vôbec vníma ako ujmu na svojich právach účastníka občianskeho súdneho konania.
Občiansky súdny poriadok dovolaciemu súdu neukladá, aby dovolateľovi ako ujmu
„nanucoval“ to, čo dovolateľ sám za ujmu neoznačil. Ak ani s odstupom času
(v prebiehajúcom dovolacom konaní) dovolateľ s úmyslom dosiahnuť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie nepoukazuje na určitý procesný postup súdu a neoznačuje ho za negatívnu
okolnosť procedúry prejednania jeho veci spôsobujúcu mu ujmu na jeho právach, je dôvodný
predpoklad, že dovolateľ tento postup súdu nepovažuje za významný.
Povinnosť prihliadať na určitú procesnú vadu konania ešte neznamená, že dovolací
súd musí vždy, bez zreteľa na individuálne okolnosti, priznať takejto vade relevanciu
najvyššieho stupňa vedúcu až k záveru o potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie.
6.5. Dovolatelia mali v dovolacom konaní vytvorenú procesnú možnosť poukázať
aj na to, že im nebolo doručené vyjadrenie žalobcu k ich odvolaniu, a vysvetliť dôvody,
so zreteľom na ktoré zastávajú názor, že im tým súd spôsobil podstatnú ujmu
na ich procesných právach. Procesný postup, na ktorý sa vzťahujú body 6.1. až 6.3.
odôvodnenia tohto uznesenia najvyššieho súdu, ale dovolatelia v dovolaní ani len
nespomenuli.
Ak protistrana doručila súdu také vyjadrenie k odvolaniu, ktoré bolo formulované ako
skutková a právna argumentácia, súd ale jej vyjadrenie nezaslal na vedomie odvolateľovi, ide
v zmysle toho, čo vyplýva z rozsudku ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike,
o procesnú nesprávnosť zasahujúcu do práva na spravodlivý súdny proces. Avšak skutočnosť,
že odvolateľ na túto nesprávnosť vo svojom dovolaní ani len popisne nepoukázal (i keď bol
zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom), vedie dovolací súd k záveru, že dovolateľ
túto nesprávnosť a jej procesné dôsledky vôbec nevníma ako ujmu (a už v nijakom prípade
ako podstatnú ujmu) na svojich procesných právach (k tomu viď už spomenutý rozsudok
ESĽP vo veci Holub proti Českej republike).
V okolnostiach preskúmavanej veci dospel preto dovolací súd k záveru, že i keď
žalovaným nebolo doručené vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaných, nemalo
to za následok odňatie možnosti žalovaných pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
7. Vzhľadom na to, že dovolanie žalovaných nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné,
nepreukázaná bola žalovanými tvrdená procesná vada uvedená v § 237 písm. f/ O.s.p.
a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p., dovolací súd
odmietol dovolanie žalovaných 1/ a 2/ ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovaným, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal žalobcovi náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na jej priznanie (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 10. septembra 2015
JUDr. E. F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková