Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 206/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

a , , zastúpených advokátom

JUDr. Pavlom Sitárom, Zvonárska 139/8, Košice, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 30. septembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. septembra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , a ,

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. decembra 2015 doručená sťažnosť , a

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn.

z 30. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 10. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v právnom postavení

žalovaných v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice-okolie (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. boli účastníkmi konania o vydanie bezdôvodného

obohatenia.

Po tom, čo okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. mája 2009 zaviazal

žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi „55,785 eur s úrokmi s omeškania

17,8 % od 1,11,1995 do zaplatenia“, krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 30. septembra 2010 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 21. mája 2009 v spojení s opravným uznesením sp. zn. z 1. júla 2010

[ktorým okresný súd podľa ustanovenia (ďalej len

„OSP“) v zmysle pokynov krajského súdu spresnil výšku istiny, pozn.] potvrdil. Následne

po podaní dovolania zo strany sťažovateľov najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 10. septembra 2015 dovolanie sťažovateľov odmietol ako procesne neprípustné bez toho,

aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

3. Sťažovatelia v podanej sťažnosti následne namietajú a pomerne podrobne

konkretizujú jednotlivé „nesprávnosti“ rozhodnutí okresného súdu aj krajského súdu

v predmetnej veci a bez bližšieho odôvodnenia zastávajú názor, že najvyšší súd

v dovolacom konaní pochybenia súdov nižších stupňov žiadnym spôsobom nenapravil.

V nadväznosti na rozhodnutie okresného súdu (sp. zn. z 21. mája

2009, pozn.) a napadnuté rozhodnutie krajského súdu sťažovatelia postupne namietajú

a rozporujú:

2

- nedostatočné odôvodnenie meritórnych výrokov oboch rozhodnutí, ako i absenciu

základných obsahových náležitostí samotných rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 157

ods. 2 ,

- nevysporiadanie sa s podstatnou argumentáciou sťažovateľov (týkajúcou sa

platnosti/neplatnosti dohody o postúpení pohľadávky pre rozpor s dobrými mravmi a rozpor

so zákonom, týkajúcou sa predmetu samotnej zmluvy o postúpení pohľadávky a funkcie

úroku z omeškania v predmetnej veci či vznesenej námietky premlčania proti nároku

žalobcu),

- odňatie možnosti oboznámiť a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (išlo o súdny

spis krajského súdu sp. zn. , pozn.),

- odňatie možnosti konať pred súdom v dôsledku vydania prekvapivých rozhodnutí

zo strany okresného súdu, ako aj krajského súdu (v dôsledku bezdôvodného odchýlenia sa

od právneho názoru krajského súdu vyjadreného v uznesení sp. zn.

z 31. októbra 2007 v otázke posúdenia premlčania uplatnenej kompenzačnej námietky

zo strany sťažovateľov).

4. S ohľadom na vznesené námietky (bod 3) sa sťažovatelia domnievajú, že právne

posúdenie veci okresným súdom a krajským súdom bolo neúplné, nesprávne

a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Zastávajú názor, že „... porušenie práva na

spravodlivý súdny proces nastalo už tým, že okresný súd vydal nepreskúmateľné

rozhodnutie a zároveň aj tým, že krajský súd toto porušenie nenapravil tak, že by takéto

rozhodnutie zrušil a tiež tým, že najvyšší súd postup a rozhodnutia súdov nižšieho stupňa

nenapravil. Krajský súd predmetné rozhodnutie potvrdil a navyše bez toho, že by sa

relevantným spôsobom vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľov. ...

... postupom Okresného súdu, Krajského súdu a Najvyššieho súdu bola porušená aj

zásada predvídateľnosti súdneho rozhodovania, ako aj zásada predvídateľnosti zákona

v materiálnom zmysle.“.

5. V závere podanej sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva .. a

.. na súdnu ochranu zaručené a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. -558

z 30. septembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. septembra 2015 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -558 z 30. septembra

2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. septembra 2015 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie

konanie.

3. .. a .. priznáva

náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorú sú Krajský súd v Košiciach a Najvyšší

súd Slovenskej republiky povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu, do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

4

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

10. S poukazom na dikciu ustanovenia ústavný

súd v úvode konštatuje, že je viazaný návrhom sťažovateľov na začatie konania, ktorí sú

v tomto prípade zastúpení advokátom, t. j. kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť

ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti

petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127

), v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu

domáhajú ( ), čím zároveň vymedzia predmet konania

pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom

na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv

(m. m. , , , ).

Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval len v rozsahu petitom namietaného

porušenia a dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského

súdu, ako i najvyššieho súdu.

11. Tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základného práva podľa čl. 36 ods. 1

Listiny základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím krajského súdu a najvyššieho

súdu, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti nad rámec petitu (s. 11 podanej ústavnej

sťažnosti), ústavný súd s ohľadom na už uvedené (bod 10) v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu považoval iba za súčasť ich argumentácie.

II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 30. septembra 2010

12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

6

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana

, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie

je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri

rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom ( ).

14. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými

omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné ().

15. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia krajského súdu, v rámci ktorého krajský súd k tvrdeným námietkam

sťažovateľov zaujal toto stanovisko:

«Skôr vydaný rozsudok okresného súdu vo veci samej bol zrušený uznesením

Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. januára 2007 spisovej značky .

V tomto uznesení boli pre okresný súd vytýčené úlohy, ktoré mali smerovať k zákonnému

a spravodlivému rozhodnutiu. Išlo o to, že:

1. V prvom rade žalovaní tvrdili, že nebolo jasné, či sa mal nájom skončiť 2.1.1998.

V záujme spresnenia, kedy mal nájom skončiť, bolo nutné najmä vykonať dôkaz obsahom

spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. .

2. Ďalšou námietkou uplatnenou vtedy žalovanými bolo, že zostalo neobjasnené, či

došlo vôbec k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu v súvislosti s tým, že bol

vyhlásený konkurz na majetok právneho predchodcu žalobcu

a konanie malo skončiť zastavením pre nemajetnosť. Tu bolo treba preskúmať

dohodu o postúpení pohľadávky a obsah spisu o konkurznom konaní

Krajského súdu v Košiciach a zistiť stav konania v čase postúpenia pohľadávky a či

žalovaní boli konkurznými veriteľmi.

3. V ďalšom mal okresný súd odstrániť nesprávnosť právneho hodnotenia

a nepreskúmateľnosť rozsudku týkajúceho sa posudzovania premlčacej a započítacej

námietky. Tieto námietky uplatnili obaja účastníci. V prípade žalobcu ide o nárok na

náhradu toho, o čo sa zhodnotila nehnuteľnosť žalovaných stavebnými prácami

uskutočnenými právnym predchodcom žalobcu (treba tu zdôrazniť, že nejde o nárok na

bezdôvodné obohatenie, ale osobitný nárok majúci svoj pôvod v nájomnom pomere)

a protipohľadávkou žalovaných je nárok na zaplatenie nájomného.

Okresný súd sa v celom rozsahu týmito okolnosťami zaoberal a odvolaciemu súdu

prichodí konštatovať, že jeho postup a právne hodnotenie bolo správne. V plnom rozsahu sa

preto odvolací súd stotožňuje s dôvodmi rozsudku okresného súdu a poukazuje na ne

v zmysle ustanovenia ... . Odvolaciemu súdu zostalo preto venovať sa

odvolacím námietkam, ktoré žalovaní v odvolaní uviedli.

Hlavnou ideou odvolania a obrannou stratégiou v spore bolo dokázať, že dohoda

o postúpení pohľadávky je neplatná, a preto nemôže byť žalobca aktívne legitimovaný alebo

že je následkom toho vymáhanie pohľadávky v rozpore s dobrými mravmi. Kvôli tejto

skutočnosti žalovaní poukazujú na to, že pôvodný žalobca

neuviedol v konkurznom konaní skutočnosť, že podal na Okresnom súde

Košice I dňa 22.10.1998 návrh proti žalovaným o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré

vyčíslil sumou 5,759.167,- Sk s príslušenstvom. Konkurz tak nemusel byť zamietnutý, ale bol

by ustanovený predbežný správca bez súhlasu, ktorého by nebolo možné pohľadávku

postúpiť. Kvôli tomu žalovaní uvádzajú, že nebolo vykonané riadne dokazovanie spisom

o konkurznom konaní Krajského súdu v Košiciach. K skutkovým a právnym

otázkam v tejto spojitosti odvolací súd k dôvodom rozsudku okresného súdu dodáva:

Niet dôvodu neveriť okresnému súdu, že nevykonal dokazovanie obsahom

konkurzného spisu. Tento spis je riadne pripojený a bol k dispozícii aj žalovaným, ktorí

mohli spoznať jeho obsah. Zo spisu je zjavné, že boli vykonané dôkazy s cieľom získať

predstavu o majetku úpadcu . Je pravdou, čo

8

tvrdia žalovaní, že ani na základe oznámenia úpadcu, ani zo správ veriteľov nebolo zistené,

že je podaná žaloba o bezdôvodné obohatenie (prejednávaná vec). Je teda zrejmé, že

úpadca zatajil túto skutočnosť a uzavrel dohodu o postúpení pohľadávky s terajším

žalobcom. Odvolací súd sa zaoberal preto najmä týmito skutkovými okolnosťami. Treba

prisvedčiť žalovaným, že dohoda o postúpení pohľadávky je vadná. Vady tejto dohody však

nemajú charakter absolútnej neplatnosti, ale ide o odporovateľný právny úkon. Zo spisu je

zrejmé, že žalovaní neprihlásili svoju pohľadávku súvisiacu s nájomným a ďalším užívaním

nehnuteľnosti po zániku právneho vzťahu nájmu. Dohodu o postúpení pohľadávky

neodporovali na súde. Pri odporovateľnosti ide o relatívnu neúčinnosť vo vzťahu medzi

veriteľom a dlžníkom a novým nadobúdateľom. Námietka, že vada dohody o postúpení

pohľadávky pôsobí voči každému ako neplatnosť je preto nedôvodná. Na margo veci treba

poznamenať, že ani veritelia v konkurznom konaní, ani žalovaní sa nestarali o svoje práva

so starostlivosťou dobrého hospodára.

Dohodu o postúpení treba považovať za platnú, uznesenie o zámene účastníkov bolo

vydané v čase, keď ešte nebola ešte vymazaná

z obchodné registra. Nebolo preto možné prisvedčiť dôvodom, ktoré uviedli žalovaní

vo vzťahu k istine.»

16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (taktiež aj

v kontexte dôvodov vyplývajúcich z rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 1. júla 2010, pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej

právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne, právne akceptovateľné, nevybočujúce zo zákonného rámca, ktorým bol krajský

súd pri rozhodovaní viazaný, a teda i ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu

príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie

krajského súdu aj náležite odôvodnené. Závery krajského súdu nemožno hodnotiť ako

svojvoľné a z ústavného hľadiska je rozhodnutie krajského súdu primeraným spôsobom

odôvodnené, a preto akceptovateľné a udržateľné.

17. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí ústavne súladným spôsobom zdôvodnil,

prečo nepovažoval sťažovateľmi predostreté odvolacie dôvody za právne relevantné.

V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľov, ktorí sa dožadujú iného,

priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším

súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľov. Úlohou ústavného súdu je

sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach ústavne aplikovateľným

spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky

arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Ústavný súd

nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno

pokladať za udržateľné, a to i v prípade, ak by k nim mal čiastkové výhrady.

18. V súvislosti so sťažovateľmi deklarovaným prejavom nespokojnosti

s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva

na súdnu ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkov konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka

na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia

krajského súdu.

19. Po analýze napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v kontexte dôvodov

vyplývajúcich aj z rozsudku okresného súdu sp. zn. z 1. júla 2010, pozn.)

ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery ako zákonné a ústavne súladné. Inými

10

slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať právne závery krajského súdu

za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že

nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným

porušením označeného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľov

v tejto časti taktiež odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2

.

II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. septembra 2015

20. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva zaručeného

v a práva podľa dohovoru uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 10. septembra 2015, ústavný súd podotýka, že sťažovatelia,

zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere ústavnú sťažnosť

neodôvodnili v zmysle požiadavky . Na podporu svojho

tvrdenia o porušení v petite označených práv rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovatelia

v podanej sťažnosti neuviedli žiadne konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom

takéto porušenie signalizovali.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že

sťažnosť sťažovateľov v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa

ani podstatnú náležitosť ustanovenú v , a preto ju v tejto

časti podľa odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí.

21. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tieto nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného

právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj

v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.

bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).

22. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v prípade napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu by bol daný i dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti

i pre jej zjavnú neopodstatnenosť v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

V prípade napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu totiž ústavný súd nezistil, že by

jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Niet teda žiadnej spojitosti medzi posudzovaným

rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov

podľa a práva podľa dohovoru s prihliadnutím na

odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ).

23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

12

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2016