Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 206/2016
PDF · 237.97 KB
No categories available
I. ÚS 206/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
a , , zastúpených advokátom
JUDr. Pavlom Sitárom, Zvonárska 139/8, Košice, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4 Co 251/2010
z 30. septembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 526/2014 z 10. septembra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a ,
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. decembra 2015 doručená sťažnosť , a
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 4 Co 251/2010
z 30. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 526/2014
z 10. septembra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v právnom postavení
žalovaných v pôvodnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice-okolie (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 23 C 881/1998 boli účastníkmi konania o vydanie bezdôvodného
obohatenia.
Po tom, čo okresný súd rozsudkom sp. zn. 23 C 881/1998 z 21. mája 2009 zaviazal
žalovaných spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi „55,785 eur s úrokmi s omeškania
17,8 % od 1,11,1995 do zaplatenia“, krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 251/2010
z 30. septembra 2010 odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 23 C 881/1998
z 21. mája 2009 v spojení s opravným uznesením sp. zn. 23 C 881/1998 z 1. júla 2010
[ktorým okresný súd podľa ustanovenia § 164 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) v zmysle pokynov krajského súdu spresnil výšku istiny, pozn.] potvrdil. Následne
po podaní dovolania zo strany sťažovateľov najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 526/2014
z 10. septembra 2015 dovolanie sťažovateľov odmietol ako procesne neprípustné bez toho,
aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
3. Sťažovatelia v podanej sťažnosti následne namietajú a pomerne podrobne
konkretizujú jednotlivé „nesprávnosti“ rozhodnutí okresného súdu aj krajského súdu
v predmetnej veci a bez bližšieho odôvodnenia zastávajú názor, že najvyšší súd
v dovolacom konaní pochybenia súdov nižších stupňov žiadnym spôsobom nenapravil.
V nadväznosti na rozhodnutie okresného súdu (sp. zn. 23 C 881/1998 z 21. mája
2009, pozn.) a napadnuté rozhodnutie krajského súdu sťažovatelia postupne namietajú
a rozporujú:
2
- nedostatočné odôvodnenie meritórnych výrokov oboch rozhodnutí, ako i absenciu
základných obsahových náležitostí samotných rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 157
ods. 2 OSP,
- nevysporiadanie sa s podstatnou argumentáciou sťažovateľov (týkajúcou sa
platnosti/neplatnosti dohody o postúpení pohľadávky pre rozpor s dobrými mravmi a rozpor
so zákonom, týkajúcou sa predmetu samotnej zmluvy o postúpení pohľadávky a funkcie
úroku z omeškania v predmetnej veci či vznesenej námietky premlčania proti nároku
žalobcu),
- odňatie možnosti oboznámiť a vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu (išlo o súdny
spis krajského súdu sp. zn. 1 K 407/1996, pozn.),
- odňatie možnosti konať pred súdom v dôsledku vydania prekvapivých rozhodnutí
zo strany okresného súdu, ako aj krajského súdu (v dôsledku bezdôvodného odchýlenia sa
od právneho názoru krajského súdu vyjadreného v uznesení sp. zn. 4 Co 303/2006
z 31. októbra 2007 v otázke posúdenia premlčania uplatnenej kompenzačnej námietky
zo strany sťažovateľov).
4. S ohľadom na vznesené námietky (bod 3) sa sťažovatelia domnievajú, že právne
posúdenie veci okresným súdom a krajským súdom bolo neúplné, nesprávne
a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Zastávajú názor, že „... porušenie práva na
spravodlivý súdny proces nastalo už tým, že okresný súd vydal nepreskúmateľné
rozhodnutie a zároveň aj tým, že krajský súd toto porušenie nenapravil tak, že by takéto
rozhodnutie zrušil a tiež tým, že najvyšší súd postup a rozhodnutia súdov nižšieho stupňa
nenapravil. Krajský súd predmetné rozhodnutie potvrdil a navyše bez toho, že by sa
relevantným spôsobom vysporiadal s tvrdeniami sťažovateľov. ...
... postupom Okresného súdu, Krajského súdu a Najvyššieho súdu bola porušená aj
zásada predvídateľnosti súdneho rozhodovania, ako aj zásada predvídateľnosti zákona
v materiálnom zmysle.“.
5. V závere podanej sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva .. a
.. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 251/2010-558
z 30. septembra 2010 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 526/2014 z 10. septembra 2015 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 Co 251/2010-558 z 30. septembra
2010 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 526/2014
z 10. septembra 2015 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie
konanie.
3. .. a .. priznáva
náhradu trov právneho zastúpenia advokátom, ktorú sú Krajský súd v Košiciach a Najvyšší
súd Slovenskej republiky povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu, do jedného mesiaca
od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
7. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
4
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
9. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.
10. S poukazom na dikciu ustanovenia § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný
súd v úvode konštatuje, že je viazaný návrhom sťažovateľov na začatie konania, ktorí sú
v tomto prípade zastúpení advokátom, t. j. kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť
ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti
petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127
ústavy), v ktorej sťažovatelia špecifikujú, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu
domáhajú (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzia predmet konania
pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom
na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tým subjektom, ktoré označili za porušovateľov svojich práv
(m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd preto v danej veci rozhodoval len v rozsahu petitom namietaného
porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím krajského
súdu, ako i najvyššieho súdu.
11. Tvrdenie sťažovateľov o porušení ich základného práva podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd napadnutým rozhodnutím krajského súdu a najvyššieho
súdu, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti nad rámec petitu (s. 11 podanej ústavnej
sťažnosti), ústavný súd s ohľadom na už uvedené (bod 10) v súlade s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu považoval iba za súčasť ich argumentácie.
II.A K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 251/2010
z 30. septembra 2010
12. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
6
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana
ústavou, prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie
je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri
rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7
ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
14. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom napokon nie je ani chrániť fyzické osoby a právnické osoby pred skutkovými
omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ich pred takými zásahmi do ich práv, ktoré sú
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
15. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na časť odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia krajského súdu, v rámci ktorého krajský súd k tvrdeným námietkam
sťažovateľov zaujal toto stanovisko:
«Skôr vydaný rozsudok okresného súdu vo veci samej bol zrušený uznesením
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27. januára 2007 spisovej značky 14 Co 209/2004.
V tomto uznesení boli pre okresný súd vytýčené úlohy, ktoré mali smerovať k zákonnému
a spravodlivému rozhodnutiu. Išlo o to, že:
1. V prvom rade žalovaní tvrdili, že nebolo jasné, či sa mal nájom skončiť 2.1.1998.
V záujme spresnenia, kedy mal nájom skončiť, bolo nutné najmä vykonať dôkaz obsahom
spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 18 C 521/95.
2. Ďalšou námietkou uplatnenou vtedy žalovanými bolo, že zostalo neobjasnené, či
došlo vôbec k platnému postúpeniu pohľadávky na žalobcu v súvislosti s tým, že bol
vyhlásený konkurz na majetok právneho predchodcu žalobcu
a konanie malo skončiť zastavením pre nemajetnosť. Tu bolo treba preskúmať
dohodu o postúpení pohľadávky a obsah spisu o konkurznom konaní 1 K 408/1996
Krajského súdu v Košiciach a zistiť stav konania v čase postúpenia pohľadávky a či
žalovaní boli konkurznými veriteľmi.
3. V ďalšom mal okresný súd odstrániť nesprávnosť právneho hodnotenia
a nepreskúmateľnosť rozsudku týkajúceho sa posudzovania premlčacej a započítacej
námietky. Tieto námietky uplatnili obaja účastníci. V prípade žalobcu ide o nárok na
náhradu toho, o čo sa zhodnotila nehnuteľnosť žalovaných stavebnými prácami
uskutočnenými právnym predchodcom žalobcu (treba tu zdôrazniť, že nejde o nárok na
bezdôvodné obohatenie, ale osobitný nárok majúci svoj pôvod v nájomnom pomere)
a protipohľadávkou žalovaných je nárok na zaplatenie nájomného.
Okresný súd sa v celom rozsahu týmito okolnosťami zaoberal a odvolaciemu súdu
prichodí konštatovať, že jeho postup a právne hodnotenie bolo správne. V plnom rozsahu sa
preto odvolací súd stotožňuje s dôvodmi rozsudku okresného súdu a poukazuje na ne
v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP... . Odvolaciemu súdu zostalo preto venovať sa
odvolacím námietkam, ktoré žalovaní v odvolaní uviedli.
Hlavnou ideou odvolania a obrannou stratégiou v spore bolo dokázať, že dohoda
o postúpení pohľadávky je neplatná, a preto nemôže byť žalobca aktívne legitimovaný alebo
že je následkom toho vymáhanie pohľadávky v rozpore s dobrými mravmi. Kvôli tejto
skutočnosti žalovaní poukazujú na to, že pôvodný žalobca
neuviedol v konkurznom konaní skutočnosť, že podal na Okresnom súde
Košice I dňa 22.10.1998 návrh proti žalovaným o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré
vyčíslil sumou 5,759.167,- Sk s príslušenstvom. Konkurz tak nemusel byť zamietnutý, ale bol
by ustanovený predbežný správca bez súhlasu, ktorého by nebolo možné pohľadávku
postúpiť. Kvôli tomu žalovaní uvádzajú, že nebolo vykonané riadne dokazovanie spisom
o konkurznom konaní 1 K/407/1996 Krajského súdu v Košiciach. K skutkovým a právnym
otázkam v tejto spojitosti odvolací súd k dôvodom rozsudku okresného súdu dodáva:
Niet dôvodu neveriť okresnému súdu, že nevykonal dokazovanie obsahom
konkurzného spisu. Tento spis je riadne pripojený a bol k dispozícii aj žalovaným, ktorí
mohli spoznať jeho obsah. Zo spisu je zjavné, že boli vykonané dôkazy s cieľom získať
predstavu o majetku úpadcu . Je pravdou, čo
8
tvrdia žalovaní, že ani na základe oznámenia úpadcu, ani zo správ veriteľov nebolo zistené,
že je podaná žaloba o bezdôvodné obohatenie (prejednávaná vec). Je teda zrejmé, že
úpadca zatajil túto skutočnosť a uzavrel dohodu o postúpení pohľadávky s terajším
žalobcom. Odvolací súd sa zaoberal preto najmä týmito skutkovými okolnosťami. Treba
prisvedčiť žalovaným, že dohoda o postúpení pohľadávky je vadná. Vady tejto dohody však
nemajú charakter absolútnej neplatnosti, ale ide o odporovateľný právny úkon. Zo spisu je
zrejmé, že žalovaní neprihlásili svoju pohľadávku súvisiacu s nájomným a ďalším užívaním
nehnuteľnosti po zániku právneho vzťahu nájmu. Dohodu o postúpení pohľadávky
neodporovali na súde. Pri odporovateľnosti ide o relatívnu neúčinnosť vo vzťahu medzi
veriteľom a dlžníkom a novým nadobúdateľom. Námietka, že vada dohody o postúpení
pohľadávky pôsobí voči každému ako neplatnosť je preto nedôvodná. Na margo veci treba
poznamenať, že ani veritelia v konkurznom konaní, ani žalovaní sa nestarali o svoje práva
so starostlivosťou dobrého hospodára.
Dohodu o postúpení treba považovať za platnú, uznesenie o zámene účastníkov bolo
vydané v čase, keď ešte nebola ešte vymazaná
z obchodné registra. Nebolo preto možné prisvedčiť dôvodom, ktoré uviedli žalovaní
vo vzťahu k istine.»
16. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (taktiež aj
v kontexte dôvodov vyplývajúcich z rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 C 881/1998
z 1. júla 2010, pozn.) ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej
právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom
legitímne, právne akceptovateľné, nevybočujúce zo zákonného rámca, ktorým bol krajský
súd pri rozhodovaní viazaný, a teda i ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu
príslušných na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie
krajského súdu aj náležite odôvodnené. Závery krajského súdu nemožno hodnotiť ako
svojvoľné a z ústavného hľadiska je rozhodnutie krajského súdu primeraným spôsobom
odôvodnené, a preto akceptovateľné a udržateľné.
17. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí ústavne súladným spôsobom zdôvodnil,
prečo nepovažoval sťažovateľmi predostreté odvolacie dôvody za právne relevantné.
V súvislosti s procesnou aktivitou sťažovateľov, ktorí sa dožadujú iného,
priaznivejšieho posúdenia celej veci, ústavný súd konštatuje, že nie je v poradí ďalším
súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku sťažovateľov. Úlohou ústavného súdu je
sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach ústavne aplikovateľným
spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky
arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd. Ústavný súd
nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich z danej perspektívy možno
pokladať za udržateľné, a to i v prípade, ak by k nim mal čiastkové výhrady.
18. V súvislosti so sťažovateľmi deklarovaným prejavom nespokojnosti
s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je
záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkov konania.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné
a nearbitrárne. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka
na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho
hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia
krajského súdu.
19. Po analýze napadnutého rozhodnutia krajského súdu (v kontexte dôvodov
vyplývajúcich aj z rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 C 881/1998 z 1. júla 2010, pozn.)
ústavný súd hodnotí ním predostreté právne závery ako zákonné a ústavne súladné. Inými
10
slovami, z pohľadu ústavného súdu nie je možné považovať právne závery krajského súdu
za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené, v dôsledku čoho ústavný súd konštatuje, že
nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným
porušením označeného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľov
v tejto časti taktiež odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2
II.B K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 526/2014 z 10. septembra 2015
20. Pokiaľ ide o sťažovateľmi namietané porušenie ich základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 526/2014 z 10. septembra 2015, ústavný súd podotýka, že sťažovatelia,
zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere ústavnú sťažnosť
neodôvodnili v zmysle požiadavky § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Na podporu svojho
tvrdenia o porušení v petite označených práv rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovatelia
v podanej sťažnosti neuviedli žiadne konkrétne argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom
takéto porušenie signalizovali.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že
sťažnosť sťažovateľov v tejto časti neobsahuje kvalifikované odôvodnenie, a preto nespĺňa
ani podstatnú náležitosť ustanovenú v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, a preto ju v tejto
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol z dôvodu nesplnenia zákonom
predpísaných náležitostí.
21. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tieto nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na takýto postup slúži inštitút povinného
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom. Aj
v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j.
bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
22. Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v prípade napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu by bol daný i dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti
i pre jej zjavnú neopodstatnenosť v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
V prípade napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu totiž ústavný súd nezistil, že by
jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Niet teda žiadnej spojitosti medzi posudzovaným
rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru s prihliadnutím na
odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj s poukazom na to, že
obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.
právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08).
23. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
12
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2016