Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 377/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: ,

Rvp 23878/2013, , , , ,

Rvp 23883/2013, , Rvp 23885/2013 Rvp 23886/2013, ,

Rvp 23888/2013, , , , ,

Rvp 23893/2013, , , , ,

Rvp 23898/2013, , , , ,

Rvp 23903/2013, , , , ,

Rvp 23908/2013, , a , ktorými namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:

- postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými

značkami: a jeho uznesením z 20. júna 2012, a jeho

uznesením z 30. augusta 2012, a jeho uznesením z 23. októbra 2012,

a jeho uznesením z 12. júla 2012, a jeho uznesením

z 11. júla 2012, a jeho uznesením z 31. júla 2012,

a jeho uznesením z 21. novembra 2012, a jeho uznesením z 26. júna 2012,

a jeho uznesením z 27. júna 2012, a jeho uznesením

z 28. novembra 2012, a jeho uznesením z 10. júla 2012,

a jeho uznesením z 15. novembra 2012, a jeho uznesením zo 4. júna 2012,

a jeho uznesením z 26. septembra 2012, a jeho

uznesením z 8. októbra 2012, a jeho uznesením z 21. novembra 2012,

a jeho uznesením z 23. októbra 2012, a jeho uznesením

zo 14. júna 2012, a jeho uznesením zo 14. augusta 2012,

a jeho uznesením z 28. júna 2012, a jeho uznesením

z 25. júla 2012, a jeho uznesením z 19. decembra 2012 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a jeho uznesením z 21. októbra 2013, a jeho uznesením

z 21. októbra 2013, a jeho uznesením z 19. septembra 2013,

a jeho uznesením z 30. septembra 2013, a jeho uznesením

z 19. septembra 2013, a jeho uznesením z 3. októbra 2013,

a jeho uznesením z 24. októbra 2013, a jeho uznesením z 19. septembra

2013, a jeho uznesením z 3. októbra 2013, a jeho

uznesením z 21. októbra 2013, a jeho uznesením z 30. septembra 2013,

a jeho uznesením z 11. septembra 2013, a jeho uznesením

z 22. augusta 2013, a jeho uznesením z 10. októbra 2013,

a jeho uznesením z 26. septembra 2013, a jeho uznesením z 3. októbra

2013, a jeho uznesením z 3. októbra 2013, a jeho

uznesením z 22. augusta 2013, a jeho uznesením z 19. septembra 2013,

a jeho uznesením z 22. augusta 2013, a jeho uznesením

z 15. augusta 2013, a jeho uznesením z 10. októbra 2013,

- postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod spisovými

značkami: a jeho uznesením zo 14. augusta 2012,

a jeho uznesením zo 16. januára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaniach vedených pod spisovými značkami: a jeho uznesením

z 21. októbra 2013, a jeho uznesením z 30. septembra 2013,

- postupom Krajského súdu v Nitre v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a jeho uznesením z 31. decembra 2012, a jeho uznesením

z 30. apríla 2013, a jeho uznesením z 29. novembra 2012 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a jeho uznesením z 30. septembra 2013, a jeho

uznesením z 9. októbra 2013, a jeho uznesením z 18. apríla 2013,

- postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod spisovými

značkami: a jeho uznesením z 31. januára 2013, a jeho

uznesením z 27. augusta 2012, a jeho uznesením zo 6. júla 2012,

a jeho uznesením z 19. júla 2012, a jeho uznesením

zo 7. júna 2012, a jeho uznesením z 27. septembra 2012 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a jeho uznesením z 21. októbra 2013, a jeho uznesením

z 19. septembra 2013, a jeho uznesením zo 14. augusta 2013,

a jeho uznesením z 30. septembra 2013, a jeho uznesením

z 22. augusta 2013, a jeho uznesením z 30. septembra 2013,

- postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. augusta 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. októbra 2013,

- postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 1. augusta 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 21. októbra 2013,

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 23881/2013, , , ,

, , , , ,

Rvp 23891/2013, , , , ,

Rvp 23896/2013, , , , ,

Rvp 23901/2013, , , , ,

Rvp 23906/2013, , , ,

a s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. novembra

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a podľa Charty

základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“):

- postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými

značkami: a jeho uznesením z 20. júna 2012, a jeho

uznesením z 30. augusta 2012, a jeho uznesením z 23. októbra 2012,

a jeho uznesením z 12. júla 2012, a jeho uznesením

z 11. júla 2012, a jeho uznesením z 31. júla 2012,

a jeho uznesením z 21. novembra 2012, a jeho uznesením z 26. júna 2012,

a jeho uznesením z 27. júna 2012, a jeho uznesením

z 28. novembra 2012, a jeho uznesením z 10. júla 2012,

a jeho uznesením z 15. novembra 2012, a jeho uznesením zo 4. júna 2012,

a jeho uznesením z 26. septembra 2012, a jeho

uznesením z 8. októbra 2012, a jeho uznesením z 21. novembra 2012,

a jeho uznesením z 23. októbra 2012, a jeho uznesením

zo 14. júna 2012, a jeho uznesením zo 14. augusta 2012,

a jeho uznesením z 28. júna 2012, a jeho uznesením

z 25. júla 2012, a jeho uznesením z 19. decembra 2012 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených

pod spisovými značkami: a jeho uznesením z 21. októbra 2013,

a jeho uznesením z 21. októbra 2013, a jeho uznesením

z 19. septembra 2013, a jeho uznesením z 30. septembra 2013,

a jeho uznesením z 19. septembra 201, a jeho uznesením

z 3. októbra 2013, a jeho uznesením z 24. októbra 2013,

a jeho uznesením z 19. septembra 2013, a jeho uznesením z 3. októbra

2013, a jeho uznesením z 21. októbra 2013, a jeho

uznesením z 30. septembra 2013, a jeho uznesením z 11. septembra 2013,

a jeho uznesením z 22. augusta 2013, a jeho uznesením

z 10. októbra 2013, a jeho uznesením z 26. septembra 2013,

a jeho uznesením z 3. októbra 2013, a jeho uznesením

z 3. októbra 2013, a jeho uznesením z 22. augusta 2013,

a jeho uznesením z 19. septembra 2013, a jeho uznesením z 22. augusta

2013, a jeho uznesením z 15. augusta 2013, a jeho

uznesením z 10. októbra 2013,

- postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod spisovými

značkami: a jeho uznesením zo 14. augusta 2012,

a jeho uznesením zo 16. januára 2013 a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených

pod spisovými značkami: a jeho uznesením z 21. októbra 2013,

a jeho uznesením z 30. septembra 2013,

- postupom Krajského súdu v Nitre v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a jeho uznesením z 31. decembra 2012, a jeho uznesením

z 30. apríla 2013, a jeho uznesením z 29. novembra 2012, a postupom

najvyššieho súdu v konaniach vedených pod spisovými značkami: a jeho

uznesením z 30. septembra 2013, a jeho uznesením z 9. októbra 2013,

a jeho uznesením z 18. apríla 2013,

- postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod spisovými

značkami: a jeho uznesením z 31. januára 2013, a jeho

uznesením z 27. augusta 2012, a jeho uznesením zo 6. júla 2012,

a jeho uznesením z 19. júla 2012, a jeho uznesením

zo 7. júna 2012, a jeho uznesením z 27. septembra 2012 a postupom

najvyššieho súdu v konaniach vedených pod spisovými značkami: a jeho

uznesením z 21. októbra 2013, a jeho uznesením z 19. septembra 2013,

a jeho uznesením zo 14. augusta 2013, a jeho uznesením

z 30. septembra 2013, a jeho uznesením z 22. augusta 2013,

a jeho uznesením z 30. septembra 2013,

- postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. augusta 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 3. októbra 2013,

- postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 1. augusta 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia krajských súdov“)

a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 21. októbra 2013 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia najvyššieho

súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej boli dlžníci povinní

vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola

priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade

sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho

rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len

„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili

sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,

ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene

dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného

titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv

dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,

na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných

konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala

rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého

rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka

iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako príslušné okresné súdy v začatých exekučných konaniach poverili

sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, uzneseniami

príslušných okresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené

za neprípustné a následne zastavené. Na základe odvolaní sťažovateľky boli tieto uznesenia

okresných súdov potvrdené uzneseniami príslušných krajských súdov ako vecne správne.

Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez

návrhu exekúcie zastavili, čím jej mali odňať možnosť konať pred súdom, pretože jej

nebolo umožnené vyjadriť sa, aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku

zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, hoci podľa nej má síce v tom-ktorom

prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu,

avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa tvrdenia

sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii namieta právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti krajských súdov a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich

nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení

príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec.

Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajských súdov ako

aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených

exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníci exekučných

konaní upozornení na podľa všeobecných súdov neprijateľnú (nekalú) zmluvnú podmienku

a bolo im umožnené sa k nej vyjadriť. V nadväznosti na to sťažovateľka tvrdí, že mala byť

ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby všeobecné súdy konajúce v jej právnych

veciach zohľadnili jej nesúhlas so záverom o neprijateľnosti zmluvnej podmienky.

Uvedeným postupom krajských súdov a najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky

k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy, ako aj

práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti konania.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva

na zákonného sudcu podľa , pretože sa „neobrátil na Súdny dvor

Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej

únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti

sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len

„Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11

z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať

v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej

podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,

či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola

zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý

konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,

informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili

spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či

rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak

navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r)

neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú

judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by

nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1

smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií

textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ

odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho

súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky

si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na viacero rozhodnutí

Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal

rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a podľa charty a práva podľa dohovoru postupom

a uzneseniami krajských súdov a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených

konaniach, zruší uznesenia krajských súdov a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti

na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu

trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažností je námietka sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , chartou a dohovorom postupom a označenými uzneseniami krajských

súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami najvyššieho súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,

má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred

súdom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme

hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali

a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred

ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorému (okrem

iného) tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak,

že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom Krajského súdu

v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn.: a jeho

uznesením z 27. júna 2012, a jeho uznesením zo 4. júna 2012,

a jeho uznesením z 26. septembra 2012, a jeho

uznesením zo 14. júna 2012, a jeho uznesením z 28. júna 2012,

Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 14. augusta 2012, Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod

sp. zn.: a jeho uznesením zo 6. júla 2012, a jeho

uznesením zo 7. júna 2012 a a jeho uznesením z 27. septembra 2012

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a to či krajské súdy rozhodujúce v rámci exekučných konaní o odvolaniach

proti prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými boli exekúcie zastavené, mali právomoc

skúmať prípustnosť exekúcií z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli

rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny

záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade iných sťažností, o ktorých už pri ich

predbežnom prerokovaní rozhodol tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov,

ktorými boli potvrdené rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcií odmietol ako

zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka v danom prípade označila len iné konania krajských

súdov, postupom ktorých malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer totožnej

argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie

napadnutých uznesení krajských súdov obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení

a právneho posúdenia vecí krajskými súdmi, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli

ústavným súdom predbežne prerokované a podľa

odmietnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody

zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, pričom v týchto rozhodnutiach vyslovil,

že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu

v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre

ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného

poriadku. V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie ústavný súd poukázal na

ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných

rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997,

R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje

s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn.

z 31. mája 2011, sp. zn. z 27. septembra 2011, sp. zn.

z 20. októbra 2011, sp. zn. zo 16. mája 2012, sp. zn.

z 27. septembra 2011, sp. zn. zo 16. mája 2012, sp. zn.

zo 7. júna 2012 sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn.

z 5. septembra 2012, sp. zn. z 15. januára 2013, sp. zn.

z 26. júna 2013 a sp. zn. z 28. augusta 2013, ako aj

ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých, opakujúcich sa sťažností

sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov

rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v rádovo

stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade

ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými

exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky,

že došlo k pochybeniu v postupe krajských súdov spočívajúcom v zastavení uvedených

exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie

konania podľa z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu

dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej

únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy

a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp. pred posúdením

splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11

z 21. 2. 2013.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako

zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré

dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti

odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných

sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu označených

krajských súdov a ich napadnutým uzneseniam odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a ostatnými

napadnutými uzneseniami krajských súdov (okrem konaní a uznesení uvedených

v bodoch II.5 a II.7)

Vo vzťahu ku konaniam Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniam

ústavný súd zistil, že sťažnosti sťažovateľky, ktorými sa domáhala vyslovenia porušenia

svojich základných práv podľa a a práv podľa

dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj porušenia a

dohovoru, boli ústavným súdom už odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

uznesením sp. zn. zo 7. januára 2013 (sp. zn. a jeho

uznesenie z 20. júna 2012), uznesením sp. zn. z 20. februára 2013 (sp. zn.

a jeho uznesenie z 30. augusta 2012), uznesením sp. zn.

z 24. októbra 2013 (sp. zn. a jeho uznesenie z 23. októbra 2012),

uznesením sp. zn. zo 14. februára 2013 (sp. zn. a jeho

uznesenie z 12. júla 2012), uznesením sp. zn. zo 17. októbra 2012 (sp. zn.

a jeho uznesenie z 11. júla 2012), uznesením sp. zn.

z 21. februára 2013 (sp. zn. a jeho uznesenie z 31. júla 2012), sp. zn.

z 3. októbra 2012 (sp. zn. a jeho uznesenie

z 21. novembra 2012), uznesením sp. zn. z 31. októbra 2012 (sp. zn.

a jeho uznesenie z 26. júna 2012), uznesením sp. zn.

z 11. februára 2014 (sp. zn. a jeho uznesenie z 28. novembra 2012),

uznesením sp. zn. zo 17. januára 2013 (sp. zn. a jeho

uznesenie z 10. júla 2012), uznesením sp. zn. zo 14. novembra 2013

(sp. zn. a jeho uznesenie z 15. novembra 2012), uznesením sp. zn.

z 13. novembra 2013 (sp. zn. a jeho uznesenie

z 8. októbra 2012), uznesením sp. zn. z 3. júla 2013 (sp. zn.

a jeho uznesenie z 21. novembra 2012), uznesením sp. zn.

z 25. apríla 2014 (sp. zn. a jeho uznesenie z 23. októbra

2012), uznesením sp. zn. z 3. júla 2013 (sp. zn. a jeho

uznesenie zo 14. augusta 2012), uznesením sp. zn. zo 17. januára 2013 (sp. zn.

a jeho uznesenie z 25. júla 2012) a uznesením sp. zn.

z 25. apríla 2014 (sp. zn. a jeho uznesenie z 19. decembra 2012).

Vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu v Košiciach a jeho uzneseniu ústavný súd

zistil, že sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia svojich

základných práv podľa a a práv podľa dohovoru

a dodatkového protokolu, ako aj porušenia a dohovoru, bola

ústavným súdom už odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti uznesením sp. zn.

z 21. februára 2014 (sp. zn. a jeho uznesenie

zo 16. januára 2013).

Vo vzťahu ku konaniam Krajského súdu v Nitre a jeho uzneseniam ústavný súd

zistil, že sťažnosti sťažovateľky, ktorými sa domáhala vyslovenia porušenia svojich

základných práv podľa a a práv podľa dohovoru

a dodatkového protokolu, ako aj porušenia a dohovoru, boli

ústavným súdom už odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti uznesením sp. zn.

zo 14. marca 2014 (sp. zn. a jeho uznesenie

z 31. decembra 2012) a uznesením sp. zn. z 12. decembra 2013 (sp. zn.

a uznesenie z 30. apríla 2013).

Vo vzťahu ku konaniam Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniam ústavný súd

zistil, že sťažnosti sťažovateľky, ktorými sa domáhala vyslovenia porušenia svojich

základných práv podľa a a práv podľa dohovoru

a dodatkového protokolu, ako aj porušenia a dohovoru, boli

ústavným súdom už odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti uznesením sp. zn.

z 11. februára 2014 (sp. zn. a uznesenie z 31. januára

2013), uznesením sp. zn. z 24. októbra 2013 (sp. zn.

a uznesenie z 27. augusta 2012) a uznesením sp. zn. zo 14. marca 2013

(sp. zn. a uznesenie z 19. júla 2012).

Vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniu ústavný súd zistil,

že sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia svojich základných

práv podľa a a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu, ako aj porušenia a dohovoru, bola

ústavným súdom už odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti uznesením sp. zn.

z 29. októbra 2013 a z dôvodu neprípustnosti uznesením

z 13. februára 2013 (sp. zn. a jeho uznesenie z 9. augusta 2012).

Vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniu ústavný súd zistil,

že sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia svojich základných

práv podľa a a práv podľa dohovoru a

dodatkového protokolu, ako aj porušenia a dohovoru, bola

ústavným súdom už odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti uznesením sp. zn.

z 5. júna 2013 (sp. zn. a jeho uznesenie z 1. augusta

2012).

Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol v označených predchádzajúcich

konaniach sťažnosti sťažovateľky, ktorými sa domáhala vyslovenia porušenia svojich

základných práv podľa a a práv podľa dohovoru

a dodatkového protokolu, ako aj porušenia a dohovoru

postupom označených krajských súdov a ich uzneseniami pre zjavnú neopodstatnenosť,

teda z iného dôvodu ako pre nesplnenie podmienok konania.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosti

sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru označenými uzneseniami

označených krajských súdov, sú neprípustné, a preto ich pri predbežnom prerokovaní podľa

v spojení s z tohto dôvodu odmietol.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutými

uzneseniami (okrem konaní a uznesení uvedených v bodoch II.6 a II.7)

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namieta porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ako aj práva podľa dohovoru postupom a napadnutými

uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté ako

neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,

ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou

uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak

sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je

prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, m. m. , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho

súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní

je v napadnutých uzneseniach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutých uznesení najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,

pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to jednak

podľa , ako aj podľa .

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť

dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie

do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam

uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania nerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody

podľa .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie , ako aj dohovoru ako

nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie

konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

a namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nemôžu

byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť

iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup

občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako

zjavne neopodstatnené.

II.5 K namietanému porušeniu označených práv postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 14. augusta 2012

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

zo 14. augusta 2012 bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľky proti

uzneseniu Okresného súdu Rožňava sp. zn. z 11. novembra 2011, ktorým

bola exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom na podklade exekučného titulu (notárska

zápisnica) vyhlásená za neprípustnú a zastavená, ako oneskorene podané.

Sťažovateľka však v odôvodnení sťažnosti argumentuje, že označeným uznesením

Krajského súdu v Košiciach bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Rožňava o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, pričom odôvodnenie sťažnosti je zamerané na

poukázanie pochybení na strane všeobecných súdov pri aplikácii úniového práva.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že niet príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach a v sťažnosti

uvedenou argumentáciou o namietanom porušení označených základných práv podľa

a charty, ako aj práva podľa dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti z uvedeného dôvodu

odmietol tiež ako zjavne neopodstatnenú.

II.6 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 24. októbra 2013

Ústavný súd zistil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. októbra

2013 bolo konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici z 21. novembra 2012 zastavené. Najvyšší súd odôvodnil zastavenie odvolacieho

konania svojou chýbajúcou funkčnou príslušnosťou podľa v spojení

s .

Sťažovateľka však v odôvodnení sťažnosti argumentuje, že označeným uznesením

najvyššieho súdu bolo odmietnuté jej dovolanie ako neprípustné, pričom odôvodnenie

sťažnosti je zamerané na poukázanie pochybenia na strane najvyššieho súdu pri aplikácii

úniového práva.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že niet príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom a uznesením najvyššieho súdu a v sťažnosti uvedenou

argumentáciou o namietanom porušením označených základných práv podľa

a charty, ako aj práva podľa dohovoru, a preto sťažnosť aj v tejto časti z uvedeného dôvodu

odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.7 K namietanému porušeniu označených práv postupom Krajského súdu

v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. novembra

2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 18. apríla 2013

Pozornosti ústavného súdu ďalej neušlo, že Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn.

z 29. novembra 2012 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú a jej zastavení. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka

dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 18. apríla 2013 uznesenie

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 29. novembra 2012 zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie podľa , pretože podľa jeho názoru odvolací súd

nerozhodol o včas podanom procesnom návrhu oprávneného bez toho, aby boli splnené

podmienky na takýto postup, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka však v odôvodnení sťažnosti argumentuje, že označeným uznesením

Krajského súdu v Nitre bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie

(pričom v čase podania sťažnosti už bolo predmetné uznesenie zrušené) a že najvyšší súd

odmietol jej dovolanie ako neprípustné, pričom odôvodnenie sťažnosti je zamerané

na poukázanie pochybení na strane všeobecných súdov pri aplikácii úniového práva.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že niet príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom a (zrušeným) uznesením Krajského súdu v Nitre a tiež

najvyššieho súdu a v sťažnosti uvedenou argumentáciou o namietanom porušením

označených základných práv podľa a charty, ako aj práva podľa dohovoru, a preto

sťažnosť v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietol tiež ako zjavne neopodstatnenú.

II.8 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 47 charty postupom a ostatnými uzneseniami krajských súdov

postupom a uzneseniami najvyššieho súdu (okrem konaní a uznesení uvedených

v bodoch II.5, II.6, II.7)

V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe

najvyššieho súdu spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho,

aby predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia

ústavného súdu č. k. -16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej

sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé

nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore

s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa (m. m. )“, pričom svoj právny názor

zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu , 2 BvR 2419/06

zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten

a Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor

vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné

(bližšie napr. ) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke

ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu

krajských súdov, ako aj najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11

z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala

možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z uvádzaných dôvodov

z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto

dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu

so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňových

súdov možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu)

v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej

podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajské súdy v napadnutých

uzneseniach náležite zaoberali a vyložili svoje závery, pre ktoré vzhliadli uznesenia

okresných súdov ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada

kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní

na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť

uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať

prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd

dospel k záveru, že postupom krajských súdov a ich uzneseniami, rovnako ako postupom

najvyššieho súdu a jeho napadnutými uzneseniami, bol v daných veciach princíp

kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva zaručeného aj v čl. 47 charty,

dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti

odmietnuté ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti sťažovateľky boli ako celok odmietnuté, ústavný súd už o ďalších

návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014