Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)IV. ÚS 377/2014
PDF · 366.62 KB
No categories available
IV. ÚS 377/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 23877/2013,
Rvp 23878/2013, Rvp 23879/2013, Rvp 23880/2013, Rvp 23881/2013, Rvp 23882/2013,
Rvp 23883/2013, Rvp 23884/2013, Rvp 23885/2013 Rvp 23886/2013, Rvp 23887/2013,
Rvp 23888/2013, Rvp 23889/2013, Rvp 23890/2013, Rvp 23891/2013, Rvp 23892/2013,
Rvp 23893/2013, Rvp 23894/2013, Rvp 23895/2013, Rvp 23896/2013, Rvp 23897/2013,
Rvp 23898/2013, Rvp 23899/2013, Rvp 23900/2013, Rvp 23901/2013, Rvp 23902/2013,
Rvp 23903/2013, Rvp 23904/2013, Rvp 23905/2013, Rvp 23906/2013, Rvp 23907/2013,
Rvp 23908/2013, Rvp 23909/2013, Rvp 23914/2013 a Rvp 23915/2013, ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:
- postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 2 CoE 549/2011 a jeho uznesením z 20. júna 2012, 16 CoE 228/2012 a jeho
uznesením z 30. augusta 2012, 13 CoE 171/2012 a jeho uznesením z 23. októbra 2012,
1 CoE 348/2012 a jeho uznesením z 12. júla 2012, 41 CoE 163/2012 a jeho uznesením
z 11. júla 2012, 15 CoE 105/2012 a jeho uznesením z 31. júla 2012, 41 CoE 171/2012
a jeho uznesením z 21. novembra 2012, 17 CoE 146/2012 a jeho uznesením z 26. júna 2012,
41 CoE 100/2012 a jeho uznesením z 27. júna 2012, 2 CoE 469/2012 a jeho uznesením
z 28. novembra 2012, 14 CoE 226/2012 a jeho uznesením z 10. júla 2012, 14 CoE 332/2012
a jeho uznesením z 15. novembra 2012, 14 CoE 208/2012 a jeho uznesením zo 4. júna 2012,
2 CoE 281/2012 a jeho uznesením z 26. septembra 2012, 14 CoE 308/2012 a jeho
uznesením z 8. októbra 2012, 41 CoE 275/2012 a jeho uznesením z 21. novembra 2012,
13 CoE 168/2012 a jeho uznesením z 23. októbra 2012, 15 CoE 93/2012 a jeho uznesením
zo 14. júna 2012, 14 CoE 271/2012 a jeho uznesením zo 14. augusta 2012,
16 CoE 192/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012, 17 CoE 161/2012 a jeho uznesením
z 25. júla 2012, 15 CoE 186/2012 a jeho uznesením z 19. decembra 2012 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami:
5 Oboer 35/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013, 5 Oboer 11/2013 a jeho uznesením
z 21. októbra 2013, 1 ECdo 30/2013 a jeho uznesením z 19. septembra 2013,
7 ECdo 16/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013, 3 Cdo 428/2012 a jeho uznesením
z 19. septembra 2013, 3 ECdo 55/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013, 5 Co 27/2013
a jeho uznesením z 24. októbra 2013, 4 Cdo 403/2012 a jeho uznesením z 19. septembra
2013, 3 ECdo 11/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013, 7 ECdo 105/2013 a jeho
uznesením z 21. októbra 2013, 3 Cdo 409/2012 a jeho uznesením z 30. septembra 2013,
7 ECdo 43/2013 a jeho uznesením z 11. septembra 2013, 6 Cdo 459/2012 a jeho uznesením
z 22. augusta 2013, 5 ECdo 105/2013 a jeho uznesením z 10. októbra 2013, 7 ECdo 6/2013
a jeho uznesením z 26. septembra 2013, 3 ECdo 69/2013 a jeho uznesením z 3. októbra
2013, 3 ECdo 28/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013, 3 Cdo 324/2012 a jeho
uznesením z 22. augusta 2013, 5 Oboer 29/2013 a jeho uznesením z 19. septembra 2013,
4 Cdo 384/2012 a jeho uznesením z 22. augusta 2013, 3 Oboer 173/2013 a jeho uznesením
z 15. augusta 2013, 5 ECdo 112/2013 a jeho uznesením z 10. októbra 2013,
- postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 15 CoE 154/2012 a jeho uznesením zo 14. augusta 2012, 16 CoE 240/2012
a jeho uznesením zo 16. januára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaniach vedených pod spisovými značkami: 5 Oboer 47/2013 a jeho uznesením
z 21. októbra 2013, 4 ECdo 85/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013,
- postupom Krajského súdu v Nitre v konaniach vedených pod spisovými značkami:
8 CoE 230/2012 a jeho uznesením z 31. decembra 2012, 26 CoE 44/2013 a jeho uznesením
z 30. apríla 2013, 6 CoE 49/2012 a jeho uznesením z 29. novembra 2012 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami:
6 ECdo 160/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013, 6 ECdo 210/2013 a jeho
uznesením z 9. októbra 2013, 2 Oboer 39/2013 a jeho uznesením z 18. apríla 2013,
- postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 20 CoE 252/2012 a jeho uznesením z 31. januára 2013, 13 CoE 52/2012 a jeho
uznesením z 27. augusta 2012, 14 CoE 57/2012 a jeho uznesením zo 6. júla 2012,
6 CoE 152/2012 a jeho uznesením z 19. júla 2012, 19 CoE 45/2012 a jeho uznesením
zo 7. júna 2012, 1 CoE 57/2012 a jeho uznesením z 27. septembra 2012 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami:
7 ECdo 125/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013, 1 E Cdo 35/2013 a jeho uznesením
z 19. septembra 2013, 7 Cdo 17/2013 a jeho uznesením zo 14. augusta 2013,
7 ECdo 12/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013, 4 Cdo 24/2013 a jeho uznesením
z 22. augusta 2013, 4 ECdo 75/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013,
- postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 68/2012
a jeho uznesením z 9. augusta 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 ECdo 3/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013,
- postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 61/2012
a jeho uznesením z 1. augusta 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Oboer 41/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013,
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 23877/2013, Rvp 23878/2013, Rvp 23879/2013, Rvp 23880/2013,
Rvp 23881/2013, Rvp 23882/2013, Rvp 23883/2013, Rvp 23884/2013, Rvp 23885/2013
Rvp 23886/2013, Rvp 23887/2013, Rvp 23888/2013, Rvp 23889/2013, Rvp 23890/2013,
Rvp 23891/2013, Rvp 23892/2013, Rvp 23893/2013, Rvp 23894/2013, Rvp 23895/2013,
Rvp 23896/2013, Rvp 23897/2013, Rvp 23898/2013, Rvp 23899/2013, Rvp 23900/2013,
Rvp 23901/2013, Rvp 23902/2013, Rvp 23903/2013, Rvp 23904/2013, Rvp 23905/2013,
Rvp 23906/2013, Rvp 23907/2013, Rvp 23908/2013, Rvp 23909/2013, Rvp 23914/2013
a Rvp 23915/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. novembra
2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“):
- postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 2 CoE 549/2011 a jeho uznesením z 20. júna 2012, 16 CoE 228/2012 a jeho
uznesením z 30. augusta 2012, 13 CoE 171/2012 a jeho uznesením z 23. októbra 2012,
1 CoE 348/2012 a jeho uznesením z 12. júla 2012, 41 CoE 163/2012 a jeho uznesením
z 11. júla 2012, 15 CoE 105/2012 a jeho uznesením z 31. júla 2012, 41 CoE 171/2012
a jeho uznesením z 21. novembra 2012, 17 CoE 146/2012 a jeho uznesením z 26. júna 2012,
41 CoE 100/2012 a jeho uznesením z 27. júna 2012, 2 CoE 469/2012 a jeho uznesením
z 28. novembra 2012, 14 CoE 226/2012 a jeho uznesením z 10. júla 2012, 14 CoE 332/2012
a jeho uznesením z 15. novembra 2012, 14 CoE 208/2012 a jeho uznesením zo 4. júna 2012,
2 CoE 281/2012 a jeho uznesením z 26. septembra 2012, 14 CoE 308/2012 a jeho
uznesením z 8. októbra 2012, 41 CoE 275/2012 a jeho uznesením z 21. novembra 2012,
13 CoE 168/2012 a jeho uznesením z 23. októbra 2012, 15 CoE 93/2012 a jeho uznesením
zo 14. júna 2012, 14 CoE 271/2012 a jeho uznesením zo 14. augusta 2012,
16 CoE 192/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012, 17 CoE 161/2012 a jeho uznesením
z 25. júla 2012, 15 CoE 186/2012 a jeho uznesením z 19. decembra 2012 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených
pod spisovými značkami: 5 Oboer 35/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013,
5 Oboer 11/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013, 1 ECdo 30/2013 a jeho uznesením
z 19. septembra 2013, 7 ECdo 16/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013,
3 Cdo 428/2012 a jeho uznesením z 19. septembra 201, 3 ECdo 55/2013 a jeho uznesením
z 3. októbra 2013, 5 Co 27/2013 a jeho uznesením z 24. októbra 2013, 4 Cdo 403/2012
a jeho uznesením z 19. septembra 2013, 3 ECdo 11/2013 a jeho uznesením z 3. októbra
2013, 7 ECdo 105/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013, 3 Cdo 409/2012 a jeho
uznesením z 30. septembra 2013, 7 ECdo 43/2013 a jeho uznesením z 11. septembra 2013,
6 Cdo 459/2012 a jeho uznesením z 22. augusta 2013, 5 ECdo 105/2013 a jeho uznesením
z 10. októbra 2013, 7 ECdo 6/2013 a jeho uznesením z 26. septembra 2013,
3 ECdo 69/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013, 3 ECdo 28/2013 a jeho uznesením
z 3. októbra 2013, 3 Cdo 324/2012 a jeho uznesením z 22. augusta 2013, 5 Oboer 29/2013
a jeho uznesením z 19. septembra 2013, 4 Cdo 384/2012 a jeho uznesením z 22. augusta
2013, 3 Oboer 173/2013 a jeho uznesením z 15. augusta 2013, 5 ECdo 112/2013 a jeho
uznesením z 10. októbra 2013,
- postupom Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 15 CoE 154/2012 a jeho uznesením zo 14. augusta 2012, 16 CoE 240/2012
a jeho uznesením zo 16. januára 2013 a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených
pod spisovými značkami: 5 Oboer 47/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013,
4 ECdo 85/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013,
- postupom Krajského súdu v Nitre v konaniach vedených pod spisovými značkami:
8 CoE 230/2012 a jeho uznesením z 31. decembra 2012, 26 CoE 44/2013 a jeho uznesením
z 30. apríla 2013, 6 CoE 49/2012 a jeho uznesením z 29. novembra 2012, a postupom
najvyššieho súdu v konaniach vedených pod spisovými značkami: 6 ECdo 160/2013 a jeho
uznesením z 30. septembra 2013, 6 ECdo 210/2013 a jeho uznesením z 9. októbra 2013,
2 Oboer 39/2013 a jeho uznesením z 18. apríla 2013,
- postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod spisovými
značkami: 20 CoE 252/2012 a jeho uznesením z 31. januára 2013, 13 CoE 52/2012 a jeho
uznesením z 27. augusta 2012, 14 CoE 57/2012 a jeho uznesením zo 6. júla 2012,
6 CoE 152/2012 a jeho uznesením z 19. júla 2012, 19 CoE 45/2012 a jeho uznesením
zo 7. júna 2012, 1 CoE 57/2012 a jeho uznesením z 27. septembra 2012 a postupom
najvyššieho súdu v konaniach vedených pod spisovými značkami: 7 ECdo 125/2013 a jeho
uznesením z 21. októbra 2013, 1 E Cdo 35/2013 a jeho uznesením z 19. septembra 2013,
7 Cdo 17/2013 a jeho uznesením zo 14. augusta 2013, 7 ECdo 12/2013 a jeho uznesením
z 30. septembra 2013, 4 Cdo 24/2013 a jeho uznesením z 22. augusta 2013, 4 ECdo 75/2013
a jeho uznesením z 30. septembra 2013,
- postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 68/2012
a jeho uznesením z 9. augusta 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 ECdo 3/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013,
- postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 61/2012
a jeho uznesením z 1. augusta 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia krajských súdov“)
a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Oboer 41/2013
a jeho uznesením z 21. októbra 2013 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia najvyššieho
súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej boli dlžníci povinní
vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola
priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili
sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,
ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene
dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného
titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,
na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných
konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala
rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého
rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka
iniciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako príslušné okresné súdy v začatých exekučných konaniach poverili
sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, uzneseniami
príslušných okresných súdov boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené
za neprípustné a následne zastavené. Na základe odvolaní sťažovateľky boli tieto uznesenia
okresných súdov potvrdené uzneseniami príslušných krajských súdov ako vecne správne.
Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez
návrhu exekúcie zastavili, čím jej mali odňať možnosť konať pred súdom, pretože jej
nebolo umožnené vyjadriť sa, aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku
zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, hoci podľa nej má síce v tom-ktorom
prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu,
avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa tvrdenia
sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.
Sťažovateľka v predostretej argumentácii namieta právne závery vyplývajúce
z rozhodovacej činnosti krajských súdov a najvyššieho súdu, ktorým vytýka ich
nesprávnosť z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení
príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec.
Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajských súdov ako
aj najvyššieho súdu považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených
exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby boli predtým účastníci exekučných
konaní upozornení na podľa všeobecných súdov neprijateľnú (nekalú) zmluvnú podmienku
a bolo im umožnené sa k nej vyjadriť. V nadväznosti na to sťažovateľka tvrdí, že mala byť
ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby všeobecné súdy konajúce v jej právnych
veciach zohľadnili jej nesúhlas so záverom o neprijateľnosti zmluvnej podmienky.
Uvedeným postupom krajských súdov a najvyššieho súdu došlo podľa sťažovateľky
k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy, ako aj
práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti konania.
Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa „neobrátil na Súdny dvor
Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej
únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti
sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len
„Súdny dvor“) vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11
z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať
v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať,
či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola
zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,
informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili
spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či
rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak
navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú
judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by
nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií
textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ
odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho
súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky
si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na viacero rozhodnutí
Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vydal
rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a uzneseniami krajských súdov a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených
konaniach, zruší uznesenia krajských súdov a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti
na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu
trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je námietka sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, chartou a dohovorom postupom a označenými uzneseniami krajských
súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.
Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené,
má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred
súdom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorému (okrem
iného) tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak,
že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom Krajského súdu
v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn.: 41 CoE 100/2012 a jeho
uznesením z 27. júna 2012, 14 CoE 208/2012 a jeho uznesením zo 4. júna 2012,
2 CoE 281/2012 a jeho uznesením z 26. septembra 2012, 15 CoE 93/2012 a jeho
uznesením zo 14. júna 2012, 16 CoE 192/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012,
Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 154/2012 a jeho
uznesením zo 14. augusta 2012, Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod
sp. zn.: 14 CoE 57/2012 a jeho uznesením zo 6. júla 2012, 19 CoE 45/2012 a jeho
uznesením zo 7. júna 2012 a 1 CoE 57/2012 a jeho uznesením z 27. septembra 2012
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom
všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém
sťažovateľky, a to či krajské súdy rozhodujúce v rámci exekučných konaní o odvolaniach
proti prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými boli exekúcie zastavené, mali právomoc
skúmať prípustnosť exekúcií z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli
rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny
záväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade iných sťažností, o ktorých už pri ich
predbežnom prerokovaní rozhodol tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov,
ktorými boli potvrdené rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcií odmietol ako
zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka v danom prípade označila len iné konania krajských
súdov, postupom ktorých malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer totožnej
argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie
napadnutých uznesení krajských súdov obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení
a právneho posúdenia vecí krajskými súdmi, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli
ústavným súdom predbežne prerokované a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody
zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, pričom v týchto rozhodnutiach vyslovil,
že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre
ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného
poriadku. V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie ústavný súd poukázal na
ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke známa aj z napádaných
rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997,
R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky).
Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje
s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn.
III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn.
II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn.
III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn.
IV. ÚS 299/2012 zo 7. júna 2012 sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn.
II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn.
II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj
ďalších rozhodnutiach, ktoré skončili odmietnutím rovnakých, opakujúcich sa sťažností
sťažovateľky z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov
rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v rádovo
stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade
ktorých boli exekúcie vedené (resp. navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými
exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.
V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky,
že došlo k pochybeniu v postupe krajských súdov spočívajúcom v zastavení uvedených
exekučných konaní bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o jej návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu
dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy
a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej, resp. pred posúdením
splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11
z 21. 2. 2013.
Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu
notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako
zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré
dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti
odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných
sťažovateľkiných veciach.
Vzhľadom na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07,
III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu označených
krajských súdov a ich napadnutým uzneseniam odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a ostatnými
napadnutými uzneseniami krajských súdov (okrem konaní a uznesení uvedených
v bodoch II.5 a II.7)
Vo vzťahu ku konaniam Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho uzneseniam
ústavný súd zistil, že sťažnosti sťažovateľky, ktorými sa domáhala vyslovenia porušenia
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14
dohovoru, boli ústavným súdom už odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti
uznesením sp. zn. II. ÚS 585/2012 zo 7. januára 2013 (sp. zn. 2 CoE 549/2011 a jeho
uznesenie z 20. júna 2012), uznesením sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013 (sp. zn.
16 CoE 228/2012 a jeho uznesenie z 30. augusta 2012), uznesením sp. zn. III. ÚS 453/2013
z 24. októbra 2013 (sp. zn. 13 CoE 171/2012 a jeho uznesenie z 23. októbra 2012),
uznesením sp. zn. II. ÚS 80/2013 zo 14. februára 2013 (sp. zn. 1 CoE 348/2012 a jeho
uznesenie z 12. júla 2012), uznesením sp. zn. I. ÚS 516/2012 zo 17. októbra 2012 (sp. zn.
41 CoE 163/2012 a jeho uznesenie z 11. júla 2012), uznesením sp. zn. II. ÚS 119/2013
z 21. februára 2013 (sp. zn. 15 CoE 105/2012 a jeho uznesenie z 31. júla 2012), sp. zn.
IV. ÚS 488/2012 z 3. októbra 2012 (sp. zn. 41 CoE 171/2012 a jeho uznesenie
z 21. novembra 2012), uznesením sp. zn. III. ÚS 528/2012 z 31. októbra 2012 (sp. zn.
17 CoE 146/2012 a jeho uznesenie z 26. júna 2012), uznesením sp. zn. IV. ÚS 768/2013
z 11. februára 2014 (sp. zn. 2 CoE 469/2012 a jeho uznesenie z 28. novembra 2012),
uznesením sp. zn. III. ÚS 3/2013 zo 17. januára 2013 (sp. zn. 14 CoE 226/2012 a jeho
uznesenie z 10. júla 2012), uznesením sp. zn. II. ÚS 599/2013 zo 14. novembra 2013
(sp. zn. 14 CoE 332/2012 a jeho uznesenie z 15. novembra 2012), uznesením sp. zn.
II. ÚS 554/2013 z 13. novembra 2013 (sp. zn. 14 CoE 308/2012 a jeho uznesenie
z 8. októbra 2012), uznesením sp. zn. II. ÚS 355/2013 z 3. júla 2013 (sp. zn.
41 CoE 275/2012 a jeho uznesenie z 21. novembra 2012), uznesením sp. zn.
II. ÚS 222/2014 z 25. apríla 2014 (sp. zn. 13 CoE 168/2012 a jeho uznesenie z 23. októbra
2012), uznesením sp. zn. II. ÚS 372/2013 z 3. júla 2013 (sp. zn. 14 CoE 271/2012 a jeho
uznesenie zo 14. augusta 2012), uznesením sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 17. januára 2013 (sp. zn.
17 CoE 161/2012 a jeho uznesenie z 25. júla 2012) a uznesením sp. zn. II. ÚS 225/2014
z 25. apríla 2014 (sp. zn. 15 CoE 186/2012 a jeho uznesenie z 19. decembra 2012).
Vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu v Košiciach a jeho uzneseniu ústavný súd
zistil, že sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, bola
ústavným súdom už odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti uznesením sp. zn.
IV. ÚS 102/2014 z 21. februára 2014 (sp. zn. 16 CoE 240/2012 a jeho uznesenie
zo 16. januára 2013).
Vo vzťahu ku konaniam Krajského súdu v Nitre a jeho uzneseniam ústavný súd
zistil, že sťažnosti sťažovateľky, ktorými sa domáhala vyslovenia porušenia svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, boli
ústavným súdom už odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti uznesením sp. zn.
IV. ÚS 157/2014 zo 14. marca 2014 (sp. zn. 8 CoE 230/2012 a jeho uznesenie
z 31. decembra 2012) a uznesením sp. zn. I. ÚS 747/2013 z 12. decembra 2013 (sp. zn.
26 CoE 44/2013 a uznesenie z 30. apríla 2013).
Vo vzťahu ku konaniam Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniam ústavný súd
zistil, že sťažnosti sťažovateľky, ktorými sa domáhala vyslovenia porušenia svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, boli
ústavným súdom už odmietnuté z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti uznesením sp. zn.
IV. ÚS 781/2013 z 11. februára 2014 (sp. zn. 20 CoE 252/2012 a uznesenie z 31. januára
2013), uznesením sp. zn. III. ÚS 470/2013 z 24. októbra 2013 (sp. zn. 13 CoE 52/2012
a uznesenie z 27. augusta 2012) a uznesením sp. zn. I. ÚS 146/2013 zo 14. marca 2013
(sp. zn. 6 CoE 152/2012 a uznesenie z 19. júla 2012).
Vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniu ústavný súd zistil,
že sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, bola
ústavným súdom už odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti uznesením sp. zn.
IV. ÚS 645/2013 z 29. októbra 2013 a z dôvodu neprípustnosti uznesením I. ÚS 106/2013
z 13. februára 2013 (sp. zn. 5 CoE 68/2012 a jeho uznesenie z 9. augusta 2012).
Vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniu ústavný súd zistil,
že sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, bola
ústavným súdom už odmietnutá z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti uznesením sp. zn.
IV. ÚS 283/2013 z 5. júna 2013 (sp. zn. 20 CoE 61/2012 a jeho uznesenie z 1. augusta
2012).
Ústavný súd vzhľadom na uvedené odmietol v označených predchádzajúcich
konaniach sťažnosti sťažovateľky, ktorými sa domáhala vyslovenia porušenia svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
postupom označených krajských súdov a ich uzneseniami pre zjavnú neopodstatnenosť,
teda z iného dôvodu ako pre nesplnenie podmienok konania.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosti
sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami
označených krajských súdov, sú neprípustné, a preto ich pri predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutými
uzneseniami (okrem konaní a uznesení uvedených v bodoch II.6 a II.7)
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namieta porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými
uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania odmietnuté ako
neprípustné.
Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,
ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou
uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej
republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom
súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak
sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide
o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je
prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
Z postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho
súdu nemajúci oporu v zákone.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní
je v napadnutých uzneseniach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutých uznesení najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody,
pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to jednak
podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie
do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam
uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho
konania nerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako
nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie
konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu
a namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nemôžu
byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť
iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných noriem upravujúcich postup
občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako
zjavne neopodstatnené.
II.5 K namietanému porušeniu označených práv postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 154/2012 a jeho uznesením
zo 14. augusta 2012
Pozornosti ústavného súdu neušlo, že uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
15 CoE 154/2012 zo 14. augusta 2012 bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľky proti
uzneseniu Okresného súdu Rožňava sp. zn. 4 Er 289/2006 z 11. novembra 2011, ktorým
bola exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom na podklade exekučného titulu (notárska
zápisnica) vyhlásená za neprípustnú a zastavená, ako oneskorene podané.
Sťažovateľka však v odôvodnení sťažnosti argumentuje, že označeným uznesením
Krajského súdu v Košiciach bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Rožňava o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, pričom odôvodnenie sťažnosti je zamerané na
poukázanie pochybení na strane všeobecných súdov pri aplikácii úniového práva.
Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že niet príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach a v sťažnosti
uvedenou argumentáciou o namietanom porušení označených základných práv podľa ústavy
a charty, ako aj práva podľa dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti z uvedeného dôvodu
odmietol tiež ako zjavne neopodstatnenú.
II.6 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 27/2013 a jeho uznesením z 24. októbra 2013
Ústavný súd zistil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Co 27/2013 z 24. októbra
2013 bolo konanie o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 21. novembra 2012 zastavené. Najvyšší súd odôvodnil zastavenie odvolacieho
konania svojou chýbajúcou funkčnou príslušnosťou podľa § 104 ods. 1 OSP v spojení
s § 211 ods. 2 OSP.
Sťažovateľka však v odôvodnení sťažnosti argumentuje, že označeným uznesením
najvyššieho súdu bolo odmietnuté jej dovolanie ako neprípustné, pričom odôvodnenie
sťažnosti je zamerané na poukázanie pochybenia na strane najvyššieho súdu pri aplikácii
úniového práva.
Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že niet príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom a uznesením najvyššieho súdu a v sťažnosti uvedenou
argumentáciou o namietanom porušením označených základných práv podľa ústavy
a charty, ako aj práva podľa dohovoru, a preto sťažnosť aj v tejto časti z uvedeného dôvodu
odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
II.7 K namietanému porušeniu označených práv postupom Krajského súdu
v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 49/2012 a jeho uznesením z 29. novembra
2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Oboer 39/2013
a jeho uznesením z 18. apríla 2013
Pozornosti ústavného súdu ďalej neušlo, že Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn.
6 CoE 49/2012 z 29. novembra 2012 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastavení. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka
dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Oboer 39/2013 z 18. apríla 2013 uznesenie
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 CoE 49/2012 z 29. novembra 2012 zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie podľa § 237 písm. f) OSP, pretože podľa jeho názoru odvolací súd
nerozhodol o včas podanom procesnom návrhu oprávneného bez toho, aby boli splnené
podmienky na takýto postup, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.
Sťažovateľka však v odôvodnení sťažnosti argumentuje, že označeným uznesením
Krajského súdu v Nitre bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie
(pričom v čase podania sťažnosti už bolo predmetné uznesenie zrušené) a že najvyšší súd
odmietol jej dovolanie ako neprípustné, pričom odôvodnenie sťažnosti je zamerané
na poukázanie pochybení na strane všeobecných súdov pri aplikácii úniového práva.
Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že niet príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom a (zrušeným) uznesením Krajského súdu v Nitre a tiež
najvyššieho súdu a v sťažnosti uvedenou argumentáciou o namietanom porušením
označených základných práv podľa ústavy a charty, ako aj práva podľa dohovoru, a preto
sťažnosť v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietol tiež ako zjavne neopodstatnenú.
II.8 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 47 charty postupom a ostatnými uzneseniami krajských súdov
postupom a uzneseniami najvyššieho súdu (okrem konaní a uznesení uvedených
v bodoch II.5, II.6, II.7)
V súvislosti s námietkou sťažovateľky, v zmysle ktorej pochybenie v postupe
najvyššieho súdu spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho,
aby predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia
ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej
sťažovateľkou, v ktorom ústavný súd sťažovateľke podrobne vysvetlil, že „nie každé
nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore
s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor
zároveň oprel aj o uznesenie Spolkového ústavného súdu BVerfG, 2 BvR 2419/06
zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten
a Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor
vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné
(bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke
ústavný súd nepovažoval za spôsobilú vyvrátiť záver o ústavnej konformnosti postupu
krajských súdov, ako aj najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.
Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný
prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej
zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku
Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C-472/11
z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala
možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z uvádzaných dôvodov
z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa k týmto
dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu
so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňových
súdov možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu)
v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej
podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajské súdy v napadnutých
uzneseniach náležite zaoberali a vyložili svoje závery, pre ktoré vzhliadli uznesenia
okresných súdov ako vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada
kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní
na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť
uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu
v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať
prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd
dospel k záveru, že postupom krajských súdov a ich uzneseniami, rovnako ako postupom
najvyššieho súdu a jeho napadnutými uzneseniami, bol v daných veciach princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva zaručeného aj v čl. 47 charty,
dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.
Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti
odmietnuté ako zjavne neopodstatnené.
Keďže sťažnosti sťažovateľky boli ako celok odmietnuté, ústavný súd už o ďalších
návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2014