Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
d8d/389715.e57fc4.pdf
PDF · 229.91 KB
No categories available
4Cdo/384/2012
Najvyšší súd 4 Cdo 384/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom: P., IČO: X.X., zast. advokátskou kanceláriou F., s. r. o., so sídlom: G., IČO: X.,
konajúca prostredníctvom svojho konateľa doc. JUDr. B., PhD., advokáta, proti povinnému:
N., nar. X., bytom: D., o vymoženie 873,- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Revúca pod sp. zn. 4 Er 3916/2008, na dovolanie oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 CoE 192/2012-38 z 28. júna 2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor JUDr. R., so sídlom Exekútorského úradu v B., žiadosťou zo dňa 19.
09. 2008, Okresnému súdu Revúca ako súdu prvého stupňa doručenou dňa 16. 10. 2008 (č. l.
1), na základe návrhu oprávneného požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom
na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
S., a. s., so sídlom: K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 03309/08 zo dňa
05. 05. 2008, právoplatný dňa 16. 06. 2008 a vykonateľný dňa 19. 06. 2008 (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Revúca dňa 18. 11. 2008 v zmysle § 45 ods. 1 EP
vydal poverenie číslo: 5608 012493 * (č. l. 8) na vykonanie exekúcie proti povinnému.
Súd prvého stupňa uznesením č. k. 4Er/3916/2008-11 zo dňa 26. 04. 2012, s poukazom
na § 57 ods. 1 písm. g/ EP vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O náhrade trov
exekúcie rozhodol tak, že túto súdnemu exekútorovi nepriznal.
Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový súd preskúmal exekučný titul -
rozhodcovský rozsudok a tiež Zmluvu o úvere č. 6740090 zo dňa 14. 09. 2007 (ďalej len
„zmluva o úvere“, alebo „zmluva“), na základe ktorej konal a rozhodol rozhodcovský súd.
Poukázal na znenie bodu 17 „Všeobecných podmienok poskytnutia úveru“, podľa ktorého
všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo
zrušenie, budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom
v rozhodcovskom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi.
Z uvedeného súdu vyplynulo, že rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane
žalovaného. Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva
na všeobecnom súde, nakoľko porušenie povinnosti zo strany oprávneného je vo väčšine
prípadných sporov vylúčené. Rozhodcovská doložka ďalej nie je v zmluve dojednaná
individuálne, ktorá skutočnosť vyplýva z jej zaradenia do obchodných podmienok ako súčasti
formulárovej zmluvy o úvere. Súd prvého stupňa už túto skutočnosť považoval
za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho
vyvolal dodávateľ, pričom ide o najčastejšiu situáciu, pretože dodávateľ sa snaží získať
exekučný titul. Z uvedených dôvodov vyhodnotil súd prvého stupňa rozhodcovskú doložku
ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Vo vzťahu k výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi, súd
prvého stupňa poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný
súd SR“) č. k. ÚS 322/2010-37 zo dňa 13. 04. 2011, v ktorom bolo konštatované, že
skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania, je
okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP, ktorú je povinný
bezodkladne oznámiť súdu. Súdny exekútor si túto povinnosť v prejednávanej veci splnil až
na základe predmetného rozhodnutia Ústavného súdu SR, čím sa podľa názoru súdu dopustil
porušenia citovaného ustanovenia EP. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že predmetná
exekúcia bola súdnym exekútorom vykonávaná v rozpore so zákonom, z dôvodu ktorého mu
náhradu trov exekúcie nepriznal.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený (ďalej tiež ako
„odvolateľ“) a z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca
nemienil odvolaniu vyhovieť, bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) predložené Krajskému súdu v Banskej
Bystrici ako súdu odvolaciemu. Tento prejednajúc vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p.,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, ods. 2 O. s. p., svojím uznesením č. k.
16 CoE 192/2012-38 zo dňa 28. 06. 2012, odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového
súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd poukázal na § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 EP, z dikcie
ktorých je zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, ako aj počas celého
exekučného konania (exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i
materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad,
na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp.
na základe ktorého je exekúcia vedená, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle
ustanovenia § 41 EP a či subjekt, voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať,
je zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule, prípadne či došlo k prechodu práva
alebo povinnosti na inak označený subjekt v zmysle § 37 ods. 3 EP. Uviedol, že odvolacia
námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej
činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom, neobstojí. Skutočnosť, či
sú naplnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, skúma exekučný súd
pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 EP),
ďalej na námietku povinného proti exekúcii (§ 50 EP) a taktiež na prípadný návrh povinného
na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58 EP). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania (exekúcie) a v prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí
na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Samotná
skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi, nezakladá prekážku rei iudicatae a neznamená vylúčenie možnosti
preskúmavania exekučného titulu súdom v každej fáze exekučného konania, či exekúcie.
Odvolací súd ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Cdo 164/1996 zo dňa 27. 01. 1997 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky vo zväzku 5 - 6, ročník 1997 na strane
188), v nadväznosti na ktorý námietku oprávneného, že okresný súd prekročil svoje
preskúmavacie právomoci a nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 45 ods. 1
a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov
(ďalej len „ZoRK“), vyhodnotil za nedôvodnú, a to aj s poukazom na uznesenie Ústavného
súdu SR č. k. III. ÚS 86/2010-19 zo dňa 18. 02. 2010. Zdôraznil, že oprávnenie exekučného
súdu skúmať materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu vyplýva aj z § 44 ods. 2 a § 58
ods. 1 EP.
Vo vzťahu k zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa
14. 09. 2007 uviedol, že táto je bezpochyby zmluvou spotrebiteľskou, resp. zmluvou
o spotrebiteľskom úvere uzavretou podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej
obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov s tým, že subsidiárne možno aplikovať
všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), medzi ktoré patria aj ust.
§ 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Poukázal na § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom
ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy a uviedol, že pokiaľ je zmluvná podmienka
v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu
zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, niet žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná
podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon
práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným
titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju
právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Iba tak môže súd naplniť cieľ
čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 13/1993 (EHS) a postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé
podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali.
Odvolací súd posúdil obsah rozhodcovskej doložky zakotvenej v zmluve o úvere aj
s prihliadnutím na odvolacie námietky oprávneného, ktorý poukázal na zachovanú možnosť
spotrebiteľa uplatniť nároky zo spotrebiteľskej zmluvy i pred všeobecným súdom. Zmluva
o úvere zakladá medzi zmluvnými stranami úverový vzťah upravený veriteľom vopred
pripravenými podmienkami obsiahnutými v zmluve, v časti nazvanej ako „Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru“. Z formálneho hľadiska má zmluva formulárovú formu, jej
návrh predstavuje vopred pripravené a hromadne používané tlačivo. Veriteľ je v zmysle
zmluvy povinný poskytnúť dlžníkovi finančné prostriedky a dlžník sa zaväzuje poskytnuté
peňažné plnenie vrátiť, navýšené o úrok z úveru (poplatok z úveru) a tiež o poplatok
za uzatvorenie zmluvy. Pokiaľ teda veriteľ poskytne dlžníkovi dohodnuté finančné
prostriedky (spravidla v čase podpísania zmluvy alebo bezprostredne po ňom), nastane právny
stav, kedy povinnosti dlžníka vysoko prevyšujú povinnosti veriteľa a nasledujúcich jedenásť
mesiacov (v danom prípade) je povinný plniť výlučne dlžník. Vyplývajúc z uvedeného tak
prakticky v drvivej väčšine eventuálne vzniknutých sporov bude navrhovateľom veriteľ,
pričom podľa rozhodcovskej doložky má právo voľby súdu (všeobecného súdu občana alebo
rozhodcovského) práve a výlučne navrhovateľ. Vzhľadom na status veriteľa (ako
podnikateľského subjektu) je preňho priaznivejšie a výhodnejšie, aby vzniknuté spory
(v ktorých bude navrhovateľom) rozhodoval rozhodca, resp. rozhodcovia, ktorých vopred
určil už v samotnej zmluve o úvere.
Odvolací súd pre úplnosť poukázal na úplné znenie rozhodcovskej doložky, podľa
ktorého „Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu
o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,
výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu
podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak
pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je
touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu
založená právomoc rozhodcovského súdu“. Týmto dodatkom oprávnený vylúčil možnosť
spotrebiteľa domáhať sa práva na všeobecnom súde občana v prípade, ak „pred podaním
žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd“.
Odvolací súd poukázal aj na tú skutočnosť, že rozhodcovský súd je napriek výsledku
svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku súkromnoprávny orgán a rozhodcovské
konanie je súkromnoprávnym konaním. Súkromný záujem na existencii rozhodcovských
súdov sa zakladá na požiadavke subjektov súkromného práva - podnikateľov, aby ich spor
súvisiaci s podnikaním bol rýchlo rozhodnutý a neobmedzoval ich v ďalšom podnikaní.
Vyslovil nezlučiteľnosť s povahou právneho štátu, aby súkromnoprávne orgány boli
mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánom disponujúcim verejnou mocou. Uviedol
tiež, že koncipovanie rozhodcovskej doložky spôsobom, akým je obsiahnutá v úverovej
zmluve, je len formálnym zachovaním práva na prejednanie veci pred všeobecným súdom,
nakoľko právo výberu má výlučne navrhovateľ, pričom navrhovateľom v daných vzťahoch
môže byť dlžník iba výnimočne. Navyše, v prípade, ak ktorýkoľvek zo subjektov podá žalobu
na rozhodcovský súd, nie je možné podať žalobu na všeobecný súd občana, a práve túto
skutočnosť vyhodnotil odvolací súd za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa.
Ako obchádzanie zákona vyhodnotil aj vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím
prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho vzniknutý stav
sa javí z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Ak je ale výsledkom konania
„in fraudem legis“, čo je postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci, ide o nedovolené konanie,
ktoré nemôže požívať právnu ochranu.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd zhrnul, že v zmluve
zakomponovaná rozhodcovská doložka je v rozpore so zákonom a vo veci absentuje riadny
exekučný titul (keďže rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom
na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky). Na základe uvedeného boli splnené
podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ EP.
Pre úplnosť odvolací súd dodal, že z dôvodu, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia nezaoberal výškou úrokov z omeškania a ich prípadným rozporom
s dobrými mravmi, rovnako neskúmal RPMN (ročnú percentuálnu mieru nákladov) ako
obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nepovažoval odvolacie námietky
oprávneného týkajúce sa týchto skutočností za dôvodné, a preto sa nimi bližšie nezaoberal.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 09. 2012.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie oprávnený
(ďalej tiež ako „dovolateľ“) argumentujúc tým, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237
písm. d/ O. s. p.),
c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p.),
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.),
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie, oprávnený odôvodnil
krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania. Súčasne však uviedol, že
jednotlivé dôvody podrobne rozvinul už v podanom odvolaní, a preto nepovažoval za účelné
ani hospodárne ich duplikovať (č. l. 50).
Napriek uvedenému dovolateľ vo svojom písomnom podaní zo dňa 09. 10. 2012,
prvostupňovému súdu doručenom dňa 16. 10. 2012 (č. l. 55 - 57) dôvody svojho dovolania
doplnil o právnu argumentáciu spočívajúcu v tvrdení, že odvolací súd sa odvoláva
na nekonkrétne ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica Rady 93/13/EHS“), a
vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a z tohto dôvodu
porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Dovolateľ má za to, že
tvrdenia odvolacieho súdu o tom, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, súčasne že spotrebiteľ si
len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky
v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti
a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jeho významu, nie sú
zdôvodnené a preukázané. Rovnako aj tvrdenie o tom, že žaloby, ktorých cieľom je
uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd, predstavuje podľa dovolateľa ničím nepreukázanú
domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych ani skutkových súvislostiach. Dovolateľ
namietol tiež argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je
neplatná. Tento považuje za absurdný, ktorý nemá oporu ani v § 53 OZ, ani v Smernici Rady
93/13/EHS. Má za to, že súd musí jednoznačne preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa
dovolateľa tvrdenie súdu, že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov
uzavretia rozhodcovskej doložky, vedie k záveru, že rozhodcovské doložky
v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek spory vyplývajúce zo spotrebiteľských
zmlúv musia vždy rozhodovať len všeobecné súdy.
Dovolateľ v ďalšom vo veci konajúcim súdom vytkol, že sa vo svojich rozhodnutiach
vôbec nevysporiadali s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor
EÚ“) a nezdôvodnili, prečo aplikovali ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS, a to napriek
jej transpozícii do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Rovnako
nezdôvodnili, prečo považujú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere.
Dovolateľ poukázal na nesprávny slovenský preklad ust. písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice Rady 93/13/EHS v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou,
poľskou, nemeckou a francúzskou), ako aj výkladové pravidlá Súdneho dvora EÚ, podľa
ktorých je text úniového predpisu potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových
verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu s tým, že
pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť
toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou.
Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol,
aby dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie prvostupňového súdu
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, zároveň aby mu v prípade úspechu
bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania. Navrhol tiež, aby dovolací súd podľa § 243c
O. s. p. rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
Súčasťou dovolania oprávneného je aj jeho návrh konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/
v spojení s § 243c O. s. p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ods. 3 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval
v podanom dovolaní. Predmetný návrh odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť
daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. Dovolateľ má za to, že v prejednávanom prípade je nutné
požiadať Súdny dvor EÚ najmä o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohto sporu.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O. s. p.) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b
ods. 5, veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť.
Podľa § 243b ods. 5, veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Z príslušných ustanovení O. s. p. je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych
opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú
a o jej zastavení.
V ustanoveniach § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. sú uvedené rozhodnutia odvolacieho
súdu vydané v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Je tomu tak
v prípade, ak je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené
uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), alebo ak odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), ďalej ak ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Ustanovenia odsekov 1 a ods. 2 neplatia,
ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3
O. s. p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených
rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce potvrdil uznesenie Okresného súdu
Revúca ako súdu prvého stupňa avšak bez toho, že by vo výrokovej časti prípustnosť
dovolania vyslovil. Rovnako sa nejedná o ďalšie prípady prípustnosti dovolania proti
uzneseniu zakotvené v § 239 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že
dovolanie oprávneného v zmysle § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. prípustné nie je.
So zreteľom na obsah dovolania a tiež povinnosť vyplývajúcu z ust. § 242 ods. 1 veta
druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu
uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
podľa § 239 O. s. p., ale skúmal tiež, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesnej vade
konania v zmysle § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom
bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia.
Pri existencii uvedených vád možno totiž dovolaním napadnúť aj rozhodnutia
vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. pritom nie je významný predmet konania ani
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že k vade vymenovanej v tomto ustanovení
došlo, ale rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady uvedené v § 237 písm. b/, písm. c/ a písm. g/ O. s. p.
nenamietal a keďže vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa
dovolací súd na vady konania podľa § 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O. s. p.,
namietané dovolateľom.
Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či sa v danom prípade nerozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p..
Právomoc súdu je upravená v §§ 7 a 8 O. s. p. Z ust. § 7 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že
v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a
rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach
územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a
so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7
ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak
to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a
vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral, len namietal, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK postavili do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej
právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím prekročili mieru možného rozhodovania
o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušili tak zásadu legality (čl. 2
ods. 2 Ústavy SR). Zo znenia tejto námietky sa dovolaciemu súdu javí, že dovolateľ ňou
napáda vlastne vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých založili svoje
rozhodnutia (právne posúdenie veci). Odhliadnuc od uvedeného však dovolací súd má za to,
že v predmetnom prípade súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keďže
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva priamo zo zákona (napr. z ust. § 29, § 38 ods. 3, § 44 ods. 1, § 57 EP a § 45 ods. 1
a ods. 2 ZoRK).
S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, že námietka dovolateľa týkajúca sa
existencie vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p., nie je dôvodná.
Oprávnený ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p. Prípustnosť dovolania v zmysle tohto ustanovenia odôvodnil tvrdením, že vo veci sa
už prv právoplatne rozhodlo.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci - rei iudicatae, ktorá vyplýva z ust. § 159
ods. 3 O. s. p., je jednou z neodstrániteľných prekážok konania a bráni tomu, aby vec, o ktorej
bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť prejednaná.
Prekážka rei iudicatae svojou povahou patrí k procesným podmienkam a jej zistenie
v každom štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy,
ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. Za tú istú vec treba v novom konaní
považovať ten istý nárok alebo stav, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak sa týka
rovnakého predmetu konania a tých istých účastníkov konania (totožnosť veci). Totožnosť
predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (t. j. keď je nárok
založený na rovnakom právnom dôvode a vyplýva z rovnakých skutkových okolností).
Pre posúdenie, či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol
skutok, ktorý bol predmetom konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka veci
právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak skutok (určitý skutkový dej) bol súdom
po právnej stránke posúdený v pôvodnom konaní inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je samo osebe významné, ak majú tí istí účastníci v rôznych
konaniach rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a
v druhom ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom
(novom) konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
singulárnej alebo univerzálnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného – spoločnosti P., s.
r. o., so sídlom: P., IČO: X., proti povinnému N., nar. X., bytom: D., o vymoženie 873,- eur
s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR
03309/08 zo dňa 05. 05. 2008, právoplatného dňa 16. 06. 2008, vydaného Stálym
rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S., a. s., vedenej na Okresnom súde
Revúca pod sp. zn. 4 Er 3916/2008, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a
vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Za rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku veci
rozsúdenej, nemožno považovať vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože toto nie je
rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí. Súd je povinný skúmať exekučný titul
počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu
zastaviť.
Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že predmetné konanie nie je zaťažené ani
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.
V ďalšej časti svojho dovolania oprávnený vyjadril názor, že konanie je postihnuté
vadou uvedenou v ust. § 237 písm. e/ O. s. p., pretože sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a pokiaľ takéto konanie napriek tomu
prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Oprávnený namietal, že súdy obidvoch stupňov interpretovali a následne aplikovali
ust. § 45 ods. 2 ZoRK, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí
v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky, bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/
alebo c/ ZoRK.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 EP, ktorá
skutočnosť znamená, že v danej veci návrh na začatie exekučného konania podaný bol.
Po vydaní poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu v zmysle § 45 ods. 2 ZoRK, podľa ktorého exekučný súd exekučné konanie zastaví aj
bez návrhu (ex offo), ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v § 45 ods. 1
písm. b/ alebo písm. c/ ZoRK. Následne exekučný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP ju zastavil. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia správne poukázal na § 58 ods. 1 EP, podľa ktorého súd zastaví exekúciu na návrh
alebo aj bez návrhu, ak zistí, že exekučný titul nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,
s ktorým záverom sa stotožnil aj súd odvolací.
S poukazom na uvedené nie je odôvodnená ani námietka dovolateľa o existencii vady
konania podľa § 237 písm. e/ O. s. p.
Dovolateľ vo svojom dovolaní tiež namietal, že odvolací súd mu svojím postupom
odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
O odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle vyššie citovaného ustanovenia ide
v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dovolateľ konkrétne namietol porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Naplnenie tejto vady
v konaní vyvodzoval z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu začatia
konania, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Ďalej namietol, že bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada
kontradiktórnosti súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej
normy. Súdu prvého stupňa vytkol, že ho nevypočul, súčasne že mu neumožnil reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení.
K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo
dôjsť tým, že súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, hoci pre takéto
rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. V dôsledku tejto skutočnosti mu
nebolo umožnené uplatňovať jeho práva z rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
v exekučnom konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací i
prvostupňový súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.
Okresný súd ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie na vymoženie povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom. Následne exekučný
súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP
zastavil.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej
v spotrebiteľskej veci (t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou), súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 EP, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je
v rozpore so zákonom, ako aj z ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či
plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.
V preskúmavanej veci súdy správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala
nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako
spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú všeobecné
podmienky poskytnutia úveru (ako predtlačený formulár), vrátane rozhodcovskej doložky
upravenej v týchto podmienkach. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy
v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.
Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade
konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. v prejednávanej veci nedošlo, a teda oprávnenému
postupom súdu prvého stupňa a ani súdu odvolacieho, možnosť konať pred súdom odňatá
nebola.
Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj
odvolacieho súdu.
Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zahŕňa aj právo
účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu
účastníkov korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých
je toto založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu zakotvuje Občiansky súdny poriadok
vo svojom ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2.
Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril
vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09
Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd
podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c/a Španielsko z 09. 12. 1994, Hiro Balani c/a Španielsko z 09. 12. 1994, Georgiadis
c/a Grécko z 29. 05. 1997, Higgis c/a Francúzsko z 19. 02. 1998).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa v rovnakej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 ods. 2 O. s. p.) s tým rozdielom, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
v odvolacom konaní preskúmava (sp. zn. II. ÚS 78/05).
Preskúmaním prvostupňového rozhodnutia dovolací súd zistil, že okresný súd ako súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré listiny predložené oprávnenou
osobou preskúmal, s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil záver o tom, prečo
rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere považoval za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Skonštatoval, že dojednanie predmetnej rozhodcovskej doložky je neplatné,
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol vydaný na základe neplatného ustanovenia
zmluvy, a teda v rozpore so zákonom, z dôvodu ktorého vyhlásil exekúciu za neprípustnú a
konanie zastavil.
Rovnako krajský súd ako súd odvolací odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ust.
§ 219 O. s. p., keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého
stupňa s doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd
v dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo bolo nutné pristúpiť k vyhláseniu exekúcie
za neprípustnú a k zastaveniu exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP. Jeho
skutkové a právne závery nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a ani
nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl.
46 ods. 1 Ústavy SR. Je nutné zdôrazniť, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí aj
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby
účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Na základe vyššie uvedených zistení dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia
súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a
Ústavného súdu SR.
Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p. (tzv. relatívny dovolací dôvod) dovolací súd zdôrazňuje, že tzv. iná vada
konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Dovolací súd síce naň prihliada z úradnej povinnosti,
avšak samotná existencia inej vady konania na založenie prípustnosti dovolania nepostačuje.
Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže
pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až
vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, o tento prípad však
v prejednávanej veci nejde.
Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením
sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a
dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo
nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá. Ako už dovolací súd
skôr spomenul, dovolanie nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale
iba proti takému, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Pokiaľ nie sú splnené podmienky
prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,
a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by
uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania
vyplývala z § 239 O. s. p., v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie
oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady
uvedené v § 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady
v zmysle citovaného ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
dovolací, dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým
rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Oprávnený v podanom dovolaní súčasne navrhol, aby dovolací súd konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. prerušil a požiadal Súdny dvor EÚ na základe
článku 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil mu
prejudiciálne otázky, ktorých znenie špecifikoval v podanom dovolaní.
Napriek zneniu ust. § 36 ods. 2 EP, podľa ktorého exekučné konanie nemožno
prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd zastáva názor, že ust. § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p. je aplikovateľné aj v exekučnom konaní, pretože povinnosť
vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania o predbežnej otázke
pred Súdnym dvorom EÚ vyplýva z noriem primárneho úniového práva (pôvodne čl. 234
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie), ktoré podľa čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky a aj v zmysle judikatúry
Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok vo veci Simmenthal č. 106/77) majú prednosť
pred vnútroštátnymi právnymi normami.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,
pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
v danej veci. Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka
konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci
aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a
rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi konania a či
predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie tejto námietky a
jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho
výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo
neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú právne normy
platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem
Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu
rozhodujúca, a to vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej veci v Slovenskej
republike.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie
dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., na základe čoho návrh oprávneného
na prerušenie dovolacieho konania zamietol.
Súčasne dovolací súd vo vzťahu k návrhu oprávneného v podaní zo dňa 26. 07. 2012,
prvostupňovému súdu doručené dňa 10. 08. 2012, na prerušenie konania postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, poznamenáva, že
súd prvého stupňa a rovnako aj súd odvolací postupovali správne, ak na tento návrh
neprihliadli. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávneného rozhodovať, nakoľko
odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením zo dňa 28. 06. 2012, a teda ešte
pred doručením predmetného návrhu na súd.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov
v dovolacom konaní. Úspešným účastníkom dovolacieho konania bol povinný, preto by mal
právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy v dovolacom konaní nevznikli, dovolací
súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 22. augusta 2013
JUDr. Alena Priecelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková