Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/384/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,

so sídlom: P., IČO: X.X., zast. advokátskou kanceláriou F., s. r. o., so sídlom: G., IČO: X.,

konajúca prostredníctvom svojho konateľa doc. JUDr. B., PhD., advokáta, proti povinnému:

N., nar. X., bytom: D., o vymoženie 873,- eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Revúca pod sp. zn. , na dovolanie oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -38 z 28. júna 2012, takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor JUDr. R., so sídlom Exekútorského úradu v B., žiadosťou zo dňa 19.

09. 2008, Okresnému súdu Revúca ako súdu prvého stupňa doručenou dňa 16. 10. 2008 (č. l.

1), na základe návrhu oprávneného požiadal o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa o

súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom

na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

S., a. s., so sídlom: K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 03309/08 zo dňa

05. 05. 2008, právoplatný dňa 16. 06. 2008 a vykonateľný dňa 19. 06. 2008 (ďalej len

„rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Revúca dňa 18. 11. 2008 v zmysle § 45 ods. 1 EP

vydal poverenie číslo: 5608 012493 * (č. l. 8) na vykonanie exekúcie proti povinnému.

2

Súd prvého stupňa uznesením č. k. -11 zo dňa 26. 04. 2012, s poukazom

na § 57 ods. 1 písm. g/ EP vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. O náhrade trov

exekúcie rozhodol tak, že túto súdnemu exekútorovi nepriznal.

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že prvostupňový súd preskúmal exekučný titul -

rozhodcovský rozsudok a tiež Zmluvu o úvere č. 6740090 zo dňa 14. 09. 2007 (ďalej len

„zmluva o úvere“, alebo „zmluva“), na základe ktorej konal a rozhodol rozhodcovský súd.

Poukázal na znenie bodu 17 „Všeobecných podmienok poskytnutia úveru“, podľa ktorého

všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie, budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo pred rozhodcom

v rozhodcovskom konaní. Výber jednej z alternatív riešenia sporov spočíva na žalobcovi.

Z uvedeného súdu vyplynulo, že rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu spotrebiteľa

dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane

žalovaného. Spotrebiteľovi je tak fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva

na všeobecnom súde, nakoľko porušenie povinnosti zo strany oprávneného je vo väčšine

prípadných sporov vylúčené. Rozhodcovská doložka ďalej nie je v zmluve dojednaná

individuálne, ktorá skutočnosť vyplýva z jej zaradenia do obchodných podmienok ako súčasti

formulárovej zmluvy o úvere. Súd prvého stupňa už túto skutočnosť považoval

za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa, pričom rozhodcovskú doložku si

spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými

štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa

všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho

vyvolal dodávateľ, pričom ide o najčastejšiu situáciu, pretože dodávateľ sa snaží získať

exekučný titul. Z uvedených dôvodov vyhodnotil súd prvého stupňa rozhodcovskú doložku

ako neprijateľnú zmluvnú podmienku.

Vo vzťahu k výroku o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi, súd

prvého stupňa poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný

súd SR“) č. k. -37 zo dňa 13. 04. 2011, v ktorom bolo konštatované, že

skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania, je

okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 EP, ktorú je povinný

bezodkladne oznámiť súdu. Súdny exekútor si túto povinnosť v prejednávanej veci splnil až

na základe predmetného rozhodnutia Ústavného súdu SR, čím sa podľa názoru súdu dopustil

porušenia citovaného ustanovenia EP. Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že predmetná

3

exekúcia bola súdnym exekútorom vykonávaná v rozpore so zákonom, z dôvodu ktorého mu

náhradu trov exekúcie nepriznal.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený (ďalej tiež ako

„odvolateľ“) a z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca

nemienil odvolaniu vyhovieť, bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá

(ďalej len „“) predložené Krajskému súdu v Banskej

Bystrici ako súdu odvolaciemu. Tento prejednajúc vec podľa ,

bez nariadenia pojednávania podľa , , svojím uznesením č. k.

-38 zo dňa 28. 06. 2012, odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového

súdu podľa ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd poukázal na § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 EP, z dikcie

ktorých je zrejmé, že súd pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, ako aj počas celého

exekučného konania (exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i

materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Predovšetkým je povinný skúmať, či podklad,

na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp.

na základe ktorého je exekúcia vedená, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle

ustanovenia § 41 EP a či subjekt, voči ktorému a v prospech ktorého sa má exekúcia vykonať,

je zhodný so subjektom označeným v exekučnom titule, prípadne či došlo k prechodu práva

alebo povinnosti na inak označený subjekt v zmysle § 37 ods. 3 EP. Uviedol, že odvolacia

námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej

činnosti, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu so zákonom, neobstojí. Skutočnosť, či

sú naplnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, skúma exekučný súd

pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 EP),

ďalej na námietku povinného proti exekúcii (§ 50 EP) a taktiež na prípadný návrh povinného

na odklad či zastavenie exekúcie (§ 58 EP). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať

exekučný titul počas celého exekučného konania (exekúcie) a v prípade zistenia, že nie sú

splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí

na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Samotná

skutočnosť, že v prejednávanej veci bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovi, nezakladá prekážku rei iudicatae a neznamená vylúčenie možnosti

preskúmavania exekučného titulu súdom v každej fáze exekučného konania, či exekúcie.

Odvolací súd ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. zo dňa 27. 01. 1997 (publikovaný pod č. 58/1997 v Zbierke

rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky vo zväzku 5 - 6, ročník 1997 na strane

188), v nadväznosti na ktorý námietku oprávneného, že okresný súd prekročil svoje

preskúmavacie právomoci a nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 45 ods. 1

a ods. 2 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov

(ďalej len „ZoRK“), vyhodnotil za nedôvodnú, a to aj s poukazom na uznesenie Ústavného

súdu SR č. k. -19 zo dňa 18. 02. 2010. Zdôraznil, že oprávnenie exekučného

súdu skúmať materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu vyplýva aj z § 44 ods. 2 a § 58

ods. 1 EP.

Vo vzťahu k zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným a povinným dňa

14. 09. 2007 uviedol, že táto je bezpochyby zmluvou spotrebiteľskou, resp. zmluvou

o spotrebiteľskom úvere uzavretou podľa o spotrebiteľských

úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej

obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov s tým, že subsidiárne možno aplikovať

všeobecné ustanovenia (ďalej len „“), medzi ktoré patria aj ust.

a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Poukázal na v znení účinnom

ku dňu uzavretia spotrebiteľskej zmluvy a uviedol, že pokiaľ je zmluvná podmienka

v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu

zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, niet žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná

podmienka sa prieči dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou

bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon

práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným

titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju

právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej doložky. Iba tak môže súd naplniť cieľ

čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 13/1993 (EHS) a postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé

podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali.

Odvolací súd posúdil obsah rozhodcovskej doložky zakotvenej v zmluve o úvere aj

s prihliadnutím na odvolacie námietky oprávneného, ktorý poukázal na zachovanú možnosť

spotrebiteľa uplatniť nároky zo spotrebiteľskej zmluvy i pred všeobecným súdom. Zmluva

o úvere zakladá medzi zmluvnými stranami úverový vzťah upravený veriteľom vopred

pripravenými podmienkami obsiahnutými v zmluve, v časti nazvanej ako „Všeobecné

podmienky poskytnutia úveru“. Z formálneho hľadiska má zmluva formulárovú formu, jej

návrh predstavuje vopred pripravené a hromadne používané tlačivo. Veriteľ je v zmysle

zmluvy povinný poskytnúť dlžníkovi finančné prostriedky a dlžník sa zaväzuje poskytnuté

peňažné plnenie vrátiť, navýšené o úrok z úveru (poplatok z úveru) a tiež o poplatok

za uzatvorenie zmluvy. Pokiaľ teda veriteľ poskytne dlžníkovi dohodnuté finančné

prostriedky (spravidla v čase podpísania zmluvy alebo bezprostredne po ňom), nastane právny

stav, kedy povinnosti dlžníka vysoko prevyšujú povinnosti veriteľa a nasledujúcich jedenásť

mesiacov (v danom prípade) je povinný plniť výlučne dlžník. Vyplývajúc z uvedeného tak

prakticky v drvivej väčšine eventuálne vzniknutých sporov bude navrhovateľom veriteľ,

pričom podľa rozhodcovskej doložky má právo voľby súdu (všeobecného súdu občana alebo

rozhodcovského) práve a výlučne navrhovateľ. Vzhľadom na status veriteľa (ako

podnikateľského subjektu) je preňho priaznivejšie a výhodnejšie, aby vzniknuté spory

(v ktorých bude navrhovateľom) rozhodoval rozhodca, resp. rozhodcovia, ktorých vopred

určil už v samotnej zmluve o úvere.

Odvolací súd pre úplnosť poukázal na úplné znenie rozhodcovskej doložky, podľa

ktorého „Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu

o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť,

výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu

podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak

pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je

touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu

založená právomoc rozhodcovského súdu“. Týmto dodatkom oprávnený vylúčil možnosť

spotrebiteľa domáhať sa práva na všeobecnom súde občana v prípade, ak „pred podaním

žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd“.

Odvolací súd poukázal aj na tú skutočnosť, že rozhodcovský súd je napriek výsledku

svojej činnosti v podobe rozhodcovského rozsudku súkromnoprávny orgán a rozhodcovské

konanie je súkromnoprávnym konaním. Súkromný záujem na existencii rozhodcovských

súdov sa zakladá na požiadavke subjektov súkromného práva - podnikateľov, aby ich spor

súvisiaci s podnikaním bol rýchlo rozhodnutý a neobmedzoval ich v ďalšom podnikaní.

Vyslovil nezlučiteľnosť s povahou právneho štátu, aby súkromnoprávne orgány boli

mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánom disponujúcim verejnou mocou. Uviedol

tiež, že koncipovanie rozhodcovskej doložky spôsobom, akým je obsiahnutá v úverovej

zmluve, je len formálnym zachovaním práva na prejednanie veci pred všeobecným súdom,

nakoľko právo výberu má výlučne navrhovateľ, pričom navrhovateľom v daných vzťahoch

môže byť dlžník iba výnimočne. Navyše, v prípade, ak ktorýkoľvek zo subjektov podá žalobu

na rozhodcovský súd, nie je možné podať žalobu na všeobecný súd občana, a práve túto

skutočnosť vyhodnotil odvolací súd za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa.

Ako obchádzanie zákona vyhodnotil aj vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím

prostriedkov, ktoré sami o sebe nie sú zákonom zakázané, v dôsledku čoho vzniknutý stav

sa javí z hľadiska pozitívneho práva ako nenapadnuteľný. Ak je ale výsledkom konania

„in fraudem legis“, čo je postup, kedy sa niekto správa podľa práva, ale tak, aby zámerne

dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci, ide o nedovolené konanie,

ktoré nemôže požívať právnu ochranu.

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd zhrnul, že v zmluve

zakomponovaná rozhodcovská doložka je v rozpore so zákonom a vo veci absentuje riadny

exekučný titul (keďže rozhodcovský rozsudok bol vydaný rozhodcovským súdom

na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky). Na základe uvedeného boli splnené

podmienky na zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ EP.

Pre úplnosť odvolací súd dodal, že z dôvodu, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení

svojho rozhodnutia nezaoberal výškou úrokov z omeškania a ich prípadným rozporom

s dobrými mravmi, rovnako neskúmal RPMN (ročnú percentuálnu mieru nákladov) ako

obligatórnu náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nepovažoval odvolacie námietky

oprávneného týkajúce sa týchto skutočností za dôvodné, a preto sa nimi bližšie nezaoberal.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 17. 09. 2012.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie oprávnený

(ďalej tiež ako „dovolateľ“) argumentujúc tým, že:

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( v spojení

s ),

b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo ( v spojení s

písm. d/ ),

c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ),

7

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ),

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie

( ),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ ).

Skutočnosť, že dovolanie podal bez bližšej špecifikácie, oprávnený odôvodnil

krátkosťou času a hrozbou uplynutia lehoty na podanie dovolania. Súčasne však uviedol, že

jednotlivé dôvody podrobne rozvinul už v podanom odvolaní, a preto nepovažoval za účelné

ani hospodárne ich duplikovať (č. l. 50).

Napriek uvedenému dovolateľ vo svojom písomnom podaní zo dňa 09. 10. 2012,

prvostupňovému súdu doručenom dňa 16. 10. 2012 (č. l. 55 - 57) dôvody svojho dovolania

doplnil o právnu argumentáciu spočívajúcu v tvrdení, že odvolací súd sa odvoláva

na nekonkrétne ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica Rady 93/13/EHS“), a

vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a z tohto dôvodu

porušuje právo na súdnu ochranu podľa SR. Dovolateľ má za to, že

tvrdenia odvolacieho súdu o tom, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer

v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, súčasne že spotrebiteľ si

len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky

v takomto znení spôsobí, a preto od neho nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo požadovať, aby porozumel jeho významu, nie sú

zdôvodnené a preukázané. Rovnako aj tvrdenie o tom, že žaloby, ktorých cieľom je

uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva v zásade len veriteľ z úverového vzťahu

na ním zvolený rozhodcovský súd, predstavuje podľa dovolateľa ničím nepreukázanú

domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych ani skutkových súvislostiach. Dovolateľ

namietol tiež argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je

neplatná. Tento považuje za absurdný, ktorý nemá oporu ani v , ani v Smernici Rady

93/13/EHS. Má za to, že súd musí jednoznačne preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa

dovolateľa tvrdenie súdu, že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov

uzavretia rozhodcovskej doložky, vedie k záveru, že rozhodcovské doložky

v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek spory vyplývajúce zo spotrebiteľských

zmlúv musia vždy rozhodovať len všeobecné súdy.

Dovolateľ v ďalšom vo veci konajúcim súdom vytkol, že sa vo svojich rozhodnutiach

vôbec nevysporiadali s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor

EÚ“) a nezdôvodnili, prečo aplikovali ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS, a to napriek

jej transpozícii do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Rovnako

nezdôvodnili, prečo považujú rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve

o úvere.

Dovolateľ poukázal na nesprávny slovenský preklad ust. písm. q/ ods. 1 prílohy

Smernice Rady 93/13/EHS v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou,

poľskou, nemeckou a francúzskou), ako aj výkladové pravidlá Súdneho dvora EÚ, podľa

ktorých je text úniového predpisu potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových

verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu s tým, že

pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť

toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou.

Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol,

aby dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie prvostupňového súdu

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, zároveň aby mu v prípade úspechu

bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania. Navrhol tiež, aby dovolací súd podľa § 243c

rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.

Súčasťou dovolania oprávneného je aj jeho návrh konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/

v spojení s prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval

v podanom dovolaní. Predmetný návrh odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť

daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi

9

súdmi Slovenskej republiky. Dovolateľ má za to, že v prejednávanom prípade je nutné

požiadať Súdny dvor EÚ najmä o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte

tohto sporu.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom (, veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b

ods. 5, veta prvá v spojení s odmietnuť.

Podľa , veta prvá , ustanovenia , ,

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Z príslušných ustanovení je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych

opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú

a o jej zastavení.

V ustanoveniach a sú uvedené rozhodnutia odvolacieho

súdu vydané v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Je tomu tak

v prípade, ak je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené

uznesenie súdu prvého stupňa ( ), alebo ak odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

10

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/

). Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu ( ), ďalej ak ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia ( ), alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky ( ). Ustanovenia odsekov 1 a neplatia,

ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3

).

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených

rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce potvrdil uznesenie Okresného súdu

Revúca ako súdu prvého stupňa avšak bez toho, že by vo výrokovej časti prípustnosť

dovolania vyslovil. Rovnako sa nejedná o ďalšie prípady prípustnosti dovolania proti

uzneseniu zakotvené v , vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že

dovolanie oprávneného v zmysle a prípustné nie je.

So zreteľom na obsah dovolania a tiež povinnosť vyplývajúcu z ust. § 242 ods. 1 veta

druhá ukladajúce dovolaciemu súdu prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu

uvedenú v (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu

podľa , ale skúmal tiež, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesnej vade

konania v zmysle Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom

bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia.

Pri existencii uvedených vád možno totiž dovolaním napadnúť aj rozhodnutia

vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené. Pre záver

11

o prípustnosti dovolania v zmysle pritom nie je významný predmet konania ani

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že k vade vymenovanej v tomto ustanovení

došlo, ale rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady uvedené v , a

nenamietal a keďže vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa

dovolací súd na vady konania podľa , , a ,

namietané dovolateľom.

Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či sa v danom prípade nerozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov v zmysle .

Právomoc súdu je upravená v § a 8 Z ust. vyplýva, že

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a

rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach

územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a

so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov

štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7

ods. 2 ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak

to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a

vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral, len namietal, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK postavili do pozície orgánu

12

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej

právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím prekročili mieru možného rozhodovania

o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušili tak zásadu legality (čl. 2

ods. 2 SR). Zo znenia tejto námietky sa dovolaciemu súdu javí, že dovolateľ ňou

napáda vlastne vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých založili svoje

rozhodnutia (právne posúdenie veci). Odhliadnuc od uvedeného však dovolací súd má za to,

že v predmetnom prípade súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keďže

napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva priamo zo zákona (napr. z ust. § 29, § 38 ods. 3, § 44 ods. 1, § 57 EP a § 45 ods. 1

a ods. 2 ZoRK).

S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, že námietka dovolateľa týkajúca sa

existencie vady konania v zmysle , nie je dôvodná.

Oprávnený ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

Prípustnosť dovolania v zmysle tohto ustanovenia odôvodnil tvrdením, že vo veci sa

už prv právoplatne rozhodlo.

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci - rei iudicatae, ktorá vyplýva z ust. § 159

ods. 3 , je jednou z neodstrániteľných prekážok konania a bráni tomu, aby vec, o ktorej

bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť prejednaná.

Prekážka rei iudicatae svojou povahou patrí k procesným podmienkam a jej zistenie

v každom štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy,

ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. Za tú istú vec treba v novom konaní

považovať ten istý nárok alebo stav, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých účastníkov konania (totožnosť veci). Totožnosť

predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (t. j. keď je nárok

založený na rovnakom právnom dôvode a vyplýva z rovnakých skutkových okolností).

Pre posúdenie, či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol

skutok, ktorý bol predmetom konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka veci

právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak skutok (určitý skutkový dej) bol súdom

po právnej stránke posúdený v pôvodnom konaní inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide

13

o totožnosť účastníkov, nie je samo osebe významné, ak majú tí istí účastníci v rôznych

konaniach rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a

v druhom ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom

(novom) konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

singulárnej alebo univerzálnej sukcesie.

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného – spoločnosti P., s.

r. o., so sídlom: P., IČO: X., proti povinnému N., nar. X., bytom: D., o vymoženie 873,- eur

s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR

03309/08 zo dňa 05. 05. 2008, právoplatného dňa 16. 06. 2008, vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S., a. s., vedenej na Okresnom súde

Revúca pod sp. zn. , nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a

vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Za rozhodnutie, ktoré by zakladalo prekážku veci

rozsúdenej, nemožno považovať vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože toto nie je

rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí. Súd je povinný skúmať exekučný titul

počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o

vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky

materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu

zastaviť.

Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že predmetné konanie nie je zaťažené ani

vadou uvedenou v

V ďalšej časti svojho dovolania oprávnený vyjadril názor, že konanie je postihnuté

vadou uvedenou v ust. , pretože sa nepodal návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a pokiaľ takéto konanie napriek tomu

prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Oprávnený namietal, že súdy obidvoch stupňov interpretovali a následne aplikovali

ust. § 45 ods. 2 ZoRK, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí

14

v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky, bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/

alebo c/ ZoRK.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 EP, ktorá

skutočnosť znamená, že v danej veci návrh na začatie exekučného konania podaný bol.

Po vydaní poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu v zmysle § 45 ods. 2 ZoRK, podľa ktorého exekučný súd exekučné konanie zastaví aj

bez návrhu (ex offo), ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v § 45 ods. 1

písm. b/ alebo písm. c/ ZoRK. Následne exekučný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú

a podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP ju zastavil. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia správne poukázal na § 58 ods. 1 EP, podľa ktorého súd zastaví exekúciu na návrh

alebo aj bez návrhu, ak zistí, že exekučný titul nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti,

s ktorým záverom sa stotožnil aj súd odvolací.

S poukazom na uvedené nie je odôvodnená ani námietka dovolateľa o existencii vady

konania podľa

Dovolateľ vo svojom dovolaní tiež namietal, že odvolací súd mu svojím postupom

odňal možnosť konať pred súdom v zmysle

O odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle vyššie citovaného ustanovenia ide

v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka

občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľ konkrétne namietol porušenie jeho práva podľa SR a

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Naplnenie tejto vady

v konaní vyvodzoval z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu začatia

konania, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť

súdneho konania. Ďalej namietol, že bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada

kontradiktórnosti súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej

normy. Súdu prvého stupňa vytkol, že ho nevypočul, súčasne že mu neumožnil reagovať

15

na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie

exekučného súdu o jeho právnom postavení.

K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo

dôjsť tým, že súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, hoci pre takéto

rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky. V dôsledku tejto skutočnosti mu

nebolo umožnené uplatňovať jeho práva z rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu

v exekučnom konaní.

V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací i

prvostupňový súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.

Okresný súd ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie na vymoženie povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom. Následne exekučný

súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP

zastavil.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej

v spotrebiteľskej veci (t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu

založeného spotrebiteľskou zmluvou), súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú

správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 EP, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je

v rozpore so zákonom, ako aj z ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či

plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.

V preskúmavanej veci súdy správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť

rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala

nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako

spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo zmluvy o úvere

uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

16

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú všeobecné

podmienky poskytnutia úveru (ako predtlačený formulár), vrátane rozhodcovskej doložky

upravenej v týchto podmienkach. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy

v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade

konania podľa v prejednávanej veci nedošlo, a teda oprávnenému

postupom súdu prvého stupňa a ani súdu odvolacieho, možnosť konať pred súdom odňatá

nebola.

Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj

odvolacieho súdu.

Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa SR zahŕňa aj právo

účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu

účastníkov korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých

je toto založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu zakotvuje

vo svojom ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2.

Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril

vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu

(napr. , , ). V rozhodnutí sp. zn.

Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd

podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

17

Torija c/a Španielsko z 09. 12. 1994, Hiro Balani c/a Španielsko z 09. 12. 1994, Georgiadis

c/a Grécko z 29. 05. 1997, Higgis c/a Francúzsko z 19. 02. 1998).

Ustanovenie sa v rovnakej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní

( ) s tým rozdielom, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

v odvolacom konaní preskúmava (sp. zn. ).

Preskúmaním prvostupňového rozhodnutia dovolací súd zistil, že okresný súd ako súd

prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré listiny predložené oprávnenou

osobou preskúmal, s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil záver o tom, prečo

rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere považoval za neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Skonštatoval, že dojednanie predmetnej rozhodcovskej doložky je neplatné,

rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol vydaný na základe neplatného ustanovenia

zmluvy, a teda v rozpore so zákonom, z dôvodu ktorého vyhlásil exekúciu za neprípustnú a

konanie zastavil.

Rovnako krajský súd ako súd odvolací odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ust.

, keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého

stupňa s doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil. Odvolací súd

v dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo bolo nutné pristúpiť k vyhláseniu exekúcie

za neprípustnú a k zastaveniu exekučného konania podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP. Jeho

skutkové a právne závery nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a ani

nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl.

46 ods. 1 SR. Je nutné zdôrazniť, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí aj

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby

účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami a právnymi názormi ().

18

Na základe vyššie uvedených zistení dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia

súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia

v zmysle , ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a

Ústavného súdu SR.

Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2

písm. b/ (tzv. relatívny dovolací dôvod) dovolací súd zdôrazňuje, že tzv. iná vada

konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Dovolací súd síce naň prihliada z úradnej povinnosti,

avšak samotná existencia inej vady konania na založenie prípustnosti dovolania nepostačuje.

Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže

pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až

vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, o tento prípad však

v prejednávanej veci nejde.

Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením

sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu

normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a

dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo

nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá. Ako už dovolací súd

skôr spomenul, dovolanie nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale

iba proti takému, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Pokiaľ nie sú splnené podmienky

prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,

a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by

uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania

vyplývala z , v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie

oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa prípustné a vady

uvedené v , , a (ani žiadne iné procesné vady

19

v zmysle citovaného ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

dovolací, dovolanie oprávneného podľa veta prvá v spojení s

ods. 1 písm. c/ , ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým

rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Oprávnený v podanom dovolaní súčasne navrhol, aby dovolací súd konanie podľa

v spojení s prerušil a požiadal Súdny dvor EÚ na základe

článku 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

Smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil mu

prejudiciálne otázky, ktorých znenie špecifikoval v podanom dovolaní.

Napriek zneniu ust. § 36 ods. 2 EP, podľa ktorého exekučné konanie nemožno

prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd zastáva názor, že ust. § 109

ods. 1 písm. c/ je aplikovateľné aj v exekučnom konaní, pretože povinnosť

vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania o predbežnej otázke

pred Súdnym dvorom EÚ vyplýva z noriem primárneho úniového práva (pôvodne čl. 234

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie), ktoré podľa a aj v zmysle judikatúry

Súdneho dvora EÚ (napr. rozsudok vo veci Simmenthal č. 106/77) majú prednosť

pred vnútroštátnymi právnymi normami.

Ustanovenie ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,

pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

v danej veci. Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka

konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci

aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a

20

rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu

konania v zmysle

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi konania a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie tejto námietky a

jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho

výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo

neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú právne normy

platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem

Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu

rozhodujúca, a to vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej veci v Slovenskej

republike.

Dovolací súd preto dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie

dovolacieho konania podľa , na základe čoho návrh oprávneného

na prerušenie dovolacieho konania zamietol.

Súčasne dovolací súd vo vzťahu k návrhu oprávneného v podaní zo dňa 26. 07. 2012,

prvostupňovému súdu doručené dňa 10. 08. 2012, na prerušenie konania postupom podľa

a Zmluvy o fungovaní Európskej únie, poznamenáva, že

súd prvého stupňa a rovnako aj súd odvolací postupovali správne, ak na tento návrh

neprihliadli. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávneného rozhodovať, nakoľko

odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením zo dňa 28. 06. 2012, a teda ešte

pred doručením predmetného návrhu na súd.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 veta prvá

v spojení s a , t. j. podľa úspechu účastníkov

v dovolacom konaní. Úspešným účastníkom dovolacieho konania bol povinný, preto by mal

právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy v dovolacom konaní nevznikli, dovolací

súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

21

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 22. augusta 2013

JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková