Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 157/2014
PDF · 232.89 KB
No categories available
IV. ÚS 157/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2014 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti
POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 18204/2013, sp. zn.
Rvp 18205/2013, sp. zn. Rvp 18206/2013, sp. zn. Rvp 18207/2013, sp. zn. Rvp 18208/2013,
sp. zn. Rvp 18209/2013, sp. zn. Rvp 18219/2013, sp. zn. Rvp 18222/2013, sp. zn.
Rvp 18962/2013, sp. zn. Rvp 18968/2013, sp. zn. Rvp 18969/2013, sp. zn. Rvp 18970/2013,
sp. zn. Rvp 18971/2013, sp. zn. Rvp 18972/2013, sp. zn. Rvp 18973/2013, sp. zn.
Rvp 18974/2013, sp. zn. Rvp 18975/2013, sp. zn. Rvp 18976/2013, sp. zn. Rvp 18977/2013,
sp. zn. Rvp 20743/2013, sp. zn. Rvp 20744/2013, sp. zn. Rvp 20745/2013, sp. zn.
Rvp 20746/2013, sp. zn. Rvp 20747/2013, sp. zn. Rvp 20748/2013, sp. zn. Rvp 20749/2013
a sp. zn. Rvp 20750/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Levice
v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 135/2007 a jeho uznesením z 22. marca 2012,
postupom Okresného súdu Komárno v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Er 798/2006
a jeho uznesením z 1. augusta 2012, sp. zn. 8 Er 799/2006 a jeho uznesením
z 1. augusta 2012, sp. zn. 8 Er 670/2005 a jeho uznesením z 31. júla 2012,
sp. zn. 8 Er 255/2004 a jeho uznesením z 31. júla 2012, sp. zn. 8 Er 601/2006 a jeho
uznesením z 31. júla 2012, postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Er 484/2004 a jeho uznesením z 20. apríla 2012, postupom Okresného súdu
Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1588/2006 a jeho uznesením z 13. apríla 2012,
postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1182/2004
a jeho uznesením z 31. mája 2012, postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 1541/2008 a jeho uznesením z 18. apríla 2012
a sp. zn. 7 Er 2102/2008 a jeho uznesením z 15. februára 2013, postupom Okresného súdu
Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 473/2010 a jeho uznesením z 29. februára 2012,
postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 541/2009 a jeho
uznesením zo 14. júna 2012, postupom Okresného súdu Senica v konaniach vedených
pod sp. zn. 7 Er 128/2003 a jeho uznesením z 8. júna 2011, sp. zn. 7 Er 333/2003 a jeho
uznesením z 3. augusta 2011, sp. zn. 11 Er 298/2006 a jeho uznesením z 18. januára 2012,
postupom Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn. 13 Er 274/2003 a jeho
uznesením z 3. októbra 2011, sp. zn. 11 Er 9/2005 a jeho uznesením z 23. apríla 2012,
postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 91/2008 a jeho
uznesením z 27. augusta 2012, postupom Okresného súdu Námestovo v konaniach
vedených pod sp. zn. 1 Er 1720/2008 a jeho uznesením z 1. februára 2012,
sp. zn. 5 Er 1495/2008 a jeho uznesením z 13. mája 2011, postupom Okresného súdu
Liptovský Mikuláš v konaniach vedených pod sp. zn. 7 Er 950/2007 a jeho uznesením
z 10. augusta 2012, sp. zn. 7 Er 686/2007 a jeho uznesením z 10. augusta 2012,
sp. zn. 5 Er 908/2007 a jeho uznesením z 10. augusta 2012, sp. zn. 7 Er 907/2007 a jeho
uznesením z 10. augusta 2012, sp. zn. 6 Er 609/2008 a jeho uznesením z 25. februára 2013,
sp. zn. 7 Er 428/2006 a jeho uznesením z 20. júna 2012, ako aj porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Nitre v konaniach vedených pod sp. zn. 11 CoE 134/2012 a jeho uznesením
z 29. novembra 2012, sp. zn. 9 CoE 224/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2013,
sp. zn. 6 CoE 139/2012 a jeho uznesením z 28. marca 2013, sp. zn. 9 CoE 32/2013 a jeho
uznesením z 25. marca 2013, sp. zn. 8 CoE 230/2012 a jeho uznesením
z 31. decembra 2012, sp. zn. 15 CoE 338/2012 a jeho uznesením z 31. januára 2013,
postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 21 CoE 18/2013
a jeho uznesením z 28. februára 2013 a sp. zn. 5 CoE 4/2013 a jeho uznesením
zo 7. marca 2013, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaniach vedených
pod sp. zn. 6 CoE 50/2013 a jeho uznesením zo 16. apríla 2013, sp. zn. 8 CoE 60/2012
a jeho uznesením z 28. marca 2013 a sp. zn. 6 CoE 116/2013 a jeho uznesením
z 29. apríla 2013, postupom Krajského súdu v Trnave v konaniach vedených
pod sp. zn. 3 CoE 263/2012 a jeho uznesením z 21. marca 2013, sp. zn. 6 CoE 233/2012
a jeho uznesením z 28. marca 2013, sp. zn. 9 CoE 117/2012 a jeho uznesením
z 28. marca 2013, sp. zn. 24 CoE 142/2012 a jeho uznesením z 2. apríla 2013,
sp. zn. 21 CoE 249/2012 a jeho uznesením z 28. marca 2013, postupom Krajského súdu
v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn. 8 CoE 58/2012 a jeho uznesením
z 18. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 145/2012 a jeho uznesením z 9. januára 2013,
sp. zn. 8 CoE 67/2012 a jeho uznesením z 27. marca 2013, sp. zn. 20 CoE 28/2013 a jeho
uznesením z 25. júna 2013, sp. zn. 20 CoE 21/2013 a jeho uznesením z 25. júna 2013,
sp. zn. 6 CoE 18/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013, sp. zn. 6 CoE 11/2013 a jeho
uznesením z 31. mája 2013, sp. zn. 21 CoE 220/2012 a jeho uznesením z 29. mája 2013,
sp. zn. 10 CoE 19/2013 a jeho uznesením z 30. apríla 2013, sp. zn. 6 CoE 66/2013 a jeho
uznesením z 31. mája 2013 a sp. zn. 20 CoE 14/2013 a jeho uznesením z 25. júna 2013,
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.
Rvp 18204/2013, sp. zn. Rvp 18205/2013, sp. zn. Rvp 18206/2013, sp. zn. Rvp 18207/2013,
sp. zn. Rvp 18208/2013, sp. zn. Rvp 18209/2013, sp. zn. Rvp 18219/2013, sp. zn.
Rvp 18222/2013, sp. zn. Rvp 18962/2013, sp. zn. Rvp 18968/2013, sp. zn. Rvp 18969/2013,
sp. zn. Rvp 18970/2013, sp. zn. Rvp 18971/2013, sp. zn. Rvp 18972/2013, sp. zn.
Rvp 18973/2013, sp. zn. Rvp 18974/2013, sp. zn. Rvp 18975/2013, sp. zn. Rvp 18976/2013,
sp. zn. Rvp 18977/2013, sp. zn. Rvp 20743/2013, sp. zn. Rvp 20744/2013, sp. zn.
Rvp 20745/2013, sp. zn. Rvp 20746/2013, sp. zn. Rvp 20747/2013, sp. zn. Rvp 20748/2013,
sp. zn. Rvp 20749/2013 a sp. zn. Rvp 20750/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 18204/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. júna 2013,
8. júla 2013 a 30. augusta 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,
s. r. o., Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 18204/2013, sp. zn.
Rvp 18205/2013, sp. zn. Rvp 18206/2013, sp. zn. Rvp 18207/2013, sp. zn. Rvp 18208/2013,
sp. zn. Rvp 18209/2013, sp. zn. Rvp 18219/2013, sp. zn. Rvp 18222/2013, sp. zn.
Rvp 18962/2013, sp. zn. Rvp 18968/2013, sp. zn. Rvp 18969/2013, sp. zn. Rvp 18970/2013,
sp. zn. Rvp 18971/2013, sp. zn. Rvp 18972/2013, sp. zn. Rvp 18973/2013, sp. zn.
Rvp 18974/2013, sp. zn. Rvp 18975/2013, sp. zn. Rvp 18976/2013, sp. zn. Rvp 18977/2013,
sp. zn. Rvp 20743/2013, sp. zn. Rvp 20744/2013, sp. zn. Rvp 20745/2013, sp. zn.
Rvp 20746/2013, sp. zn. Rvp 20747/2013, sp. zn. Rvp 20748/2013, sp. zn. Rvp 20749/2013
a sp. zn. Rvp 20750/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty
základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Er 135/2007 a jeho uznesením
z 22. marca 2012, postupom Okresného súdu Komárno v konaniach vedených
pod sp. zn. 8 Er 798/2006 a jeho uznesením z 1. augusta 2012, sp. zn. 8 Er 799/2006 a jeho
uznesením z 1. augusta 2012, sp. zn. 8 Er 670/2005 a jeho uznesením z 31. júla 2012,
sp. zn. 8 Er 255/2004 a jeho uznesením z 31. júla 2012, sp. zn. 8 Er 601/2006 a jeho
uznesením z 31. júla 2012, postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Er 484/2004 a jeho uznesením z 20. apríla 2012, postupom Okresného súdu
Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 1588/2006 a jeho uznesením z 13. apríla 2012,
postupom Okresného súdu Považská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er 1182/2004
a jeho uznesením z 31. mája 2012, postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 1541/2008 a jeho uznesením z 18. apríla 2012
a sp. zn. 7 Er 2102/2008 a jeho uznesením z 15. februára 2013, postupom Okresného súdu
Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 473/2010 a jeho uznesením z 29. februára 2012,
postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Er 541/2009 a jeho
uznesením zo 14. júna 2012, postupom Okresného súdu Senica v konaniach vedených
pod sp. zn. 7 Er 128/2003 a jeho uznesením z 8. júna 2011, sp. zn. 7 Er 333/2003 a jeho
uznesením z 3. augusta 2011, sp. zn. 11 Er 298/2006 a jeho uznesením z 18. januára 2012,
postupom Okresného súdu Čadca v konaniach vedených pod sp. zn. 13 Er 274/2003 a jeho
uznesením z 3. októbra 2011, sp. zn. 11 Er 9/2005 a jeho uznesením z 23. apríla 2012,
postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Er 91/2008 a jeho
uznesením z 27. augusta 2012, postupom Okresného súdu Námestovo v konaniach
vedených pod sp. zn. 1 Er 1720/2008 a jeho uznesením z 1. februára 2012,
sp. zn. 5 Er 1495/2008 a jeho uznesením z 13. mája 2011, postupom Okresného súdu
Liptovský Mikuláš (ďalej spolu len „okresné súdy“) v konaniach vedených
pod sp. zn. 7 Er 950/2007 a jeho uznesením z 10. augusta 2012, sp. zn. 7 Er 686/2007 a jeho
uznesením z 10. augusta 2012, sp. zn. 5 Er 908/2007 a jeho uznesením z 10. augusta 2012,
sp. zn. 7 Er 907/2007 a jeho uznesením z 10. augusta 2012, sp. zn. 6 Er 609/2008 a jeho
uznesením z 25. februára 2013, sp. zn. 7 Er 428/2006 (ďalej spolu len „napadnuté konania“)
a jeho uznesením z 20. júna 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“), ako aj porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu
v Nitre v konaniach vedených pod sp. zn. 11 CoE 134/2012 a jeho uznesením
z 29. novembra 2012, sp. zn. 9 CoE 224/2012 a jeho uznesením z 28. februára 2013,
sp. zn. 6 CoE 139/2012 a jeho uznesením z 28. marca 2013, sp. zn. 9 CoE 32/2013 a jeho
uznesením z 25. marca 2013, sp. zn. 8 CoE 230/2012 a jeho uznesením
z 31. decembra 2012, sp. zn. 15 CoE 338/2012 a jeho uznesením z 31. januára 2013,
postupom Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp. zn. 21 CoE 18/2013 a
jeho uznesením z 28. februára 2013 a sp. zn. 5 CoE 4/2013 a jeho uznesením
zo 7. marca 2013, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaniach vedených
pod sp. zn. 6 CoE 50/2013 a jeho uznesením zo 16. apríla 2013, sp. zn. 8 CoE 60/2012
a jeho uznesením z 28. marca 2013 a sp. zn. 6 CoE 116/2013 a jeho uznesením
z 29. apríla 2013, postupom Krajského súdu v Trnave v konaniach vedených
pod sp. zn. 3 CoE 263/2012 a jeho uznesením z 21. marca 2013, sp. zn. 6 CoE 233/2012
a jeho uznesením z 28. marca 2013, sp. zn. 9 CoE 117/2012 a jeho uznesením
z 28. marca 2013, sp. zn. 24 CoE 142/2012 a jeho uznesením z 2. apríla 2013,
sp. zn. 21 CoE 249/2012 a jeho uznesením z 28. marca 2013, postupom Krajského súdu
v Žiline (ďalej spolu len „krajské súdy“) v konaniach vedených pod sp. zn. 8 CoE 58/2012 a
jeho uznesením z 18. januára 2013, sp. zn. 2 CoE 145/2012 a jeho uznesením
z 9. januára 2013, sp. zn. 8 CoE 67/2012 a jeho uznesením z 27. marca 2013,
sp. zn. 20 CoE 28/2013 a jeho uznesením z 25. júna 2013, sp. zn. 20 CoE 21/2013 a jeho
uznesením z 25. júna 2013, sp. zn. 6 CoE 18/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013,
sp. zn. 6 CoE 11/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013, sp. zn. 21 CoE 220/2012 a jeho
uznesením z 29. mája 2013, sp. zn. 10 CoE 19/2013 a jeho uznesením z 30. apríla 2013,
sp. zn. 6 CoE 66/2013 a jeho uznesením z 31. mája 2013 a sp. zn. 20 CoE 14/2013 (ďalej
spolu len „napadnuté konania“) a jeho uznesením z 25. júna 2013 (ďalej spolu len
„napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola
priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade
sporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len
„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili
sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,
ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať
v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu
exekučného titulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv
dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené
sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,
na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných
konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala
rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého
rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka
iniciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresné súdy poverili sťažovateľkou
zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami
okresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následne
zastavené, príp. odložené.
Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu
potvrdené napadnutými uzneseniami krajských súdov ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentácii
namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajských súdov boli porušené ňou
označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru, dodatkového protokolu
a charty, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne
začatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresné súdy už raz
udelili súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdov
ako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné
preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec
svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, prípadne o ich odložení,
čím mali sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť
k veci vyjadriť aj napriek tomu, že tieto rozhodnutia v konečnom dôsledku zásadným
spôsobom ovplyvnili jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce
v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo
notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov
podľa sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné
súdy, ako ani krajské súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu,
že im to ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy veci
nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakcii
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica Rady“),
pretože podľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď
dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia
dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu
považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy
nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu
„nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt
proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1
a čl. 7 ods. 1 smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť
dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,
aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti
zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1
dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
okresných súdov v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 47 charty, práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajských súdov
v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresných
súdov a napadnuté uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň
jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajských súdov podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupom
a označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami
krajských súdov.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde
možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí
primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené
právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto
uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom okresných súdov
v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže
domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie
(m. m. IV. ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach
a napadnuté uznesenia okresných súdov vydané v týchto konaniach, ktorými okresné súdy
vyhlásili exekúcie za neprípustné a zastavili ich, prípadne rozhodli o odklade exekúcií
podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresných súdov odvolania, o ktorých boli
oprávnené a aj povinné rozhodnúť krajské súdy. Právomoc krajských súdov rozhodnúť
o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom krajských súdov
v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s rozhodnutiami krajských súdov, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch
základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajské súdy
nenapravili pochybenie okresných súdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky
nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly potom, ako už raz tieto
exekučné tituly preskúmali pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií.
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajské súdy nenapravili ani pochybenie okresných
súdov, ktoré pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske
zápisnice) aplikovali smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva.
Sťažovateľka taktiež namieta, že krajské súdy a tiež pred nimi okresné súdy hoci mali,
neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Rady
a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jej
ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelené
v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskej
zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Napokon sťažovateľka namieta, že tak krajské súdy, ako ani pred nimi okresné súdy
nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného
poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmaní
predmetu týchto sťažností konštatuje, že sťažovateľkou použitá argumentácia v týchto
sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila
v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal
a odmietol ich z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd sa aj v posudzovaných
veciach stotožňuje so svojou argumentáciou uplatnenou vo svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach a v podrobnostiach na ňu odkazuje [ide napr. o uznesenia
sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012,
sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31. januára 2013
(v prípadoch, keď bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo uznesenia
sp. zn. II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013,
sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom
notárska zápisnica, pozn.)].
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať z dôvodu hospodárnosti opakovane tie isté dôvody odmietnutia
posudzovaných sťažností, a preto považuje za postačujúce poukázať na odôvodnenie
svojich predchádzajúcich rozhodnutí, ktorými boli odmietnuté predchádzajúce sťažnosti
sťažovateľky.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu
v Bratislave sp. zn. 18 CoE/641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým tento súd zrušil
uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov z omeškania,
ústavný súd konštatuje, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnosti odôvodnenia
zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného v § 221 ods. 1
písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov,
ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akých vychádzali
krajské súdy pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov,
ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.
V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému
porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47
charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce krajské
súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako
nekalej nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom tak, ako to
sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba
Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala
možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, resp. zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných
dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých sa
k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majú v zmluvnom vzťahu
so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového súdu
možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu)
v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej
podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajské súdy v napadnutých
uzneseniach náležite zaoberali a vyložili svoje závery, pre ktoré dospeli k záveru,
že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a napadnutých uznesení postačuje,
aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade
v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu
odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej
možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe
uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajských súdov a ich
napadnutými uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania,
ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty,
dodržaný, a preto nič nesignalizuje, že by v posudzovaných veciach mohlo dôjsť
k porušeniu v petite sťažností označených práv.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tieto časti sťažností
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavný súd nad jeho rámec poukazuje
na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné
ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny
prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ by sa tento právny prostriedok
z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických prípadoch ako neefektívny.
Za týchto okolností je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam a efektivitu má
pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami,
ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické, čo zároveň naznačuje predvídateľnosť ich
posúdenia zo strany ústavného súdu.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už vopred vedomá,
že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. marca 2014