Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 80/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom doc. JUDr.

B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok

zaručeného v a v Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na súdnu

ochranu zaručeného v v spojení s porušením

ustanovenia , ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v

spojení s porušením ustanovenia čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. z 9.

marca 2011, ako aj vo veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť

majetok zaručeného v a v Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na

súdnu ochranu zaručeného v a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 1 CoE

348/2012 z 12. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2012 doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods.

1 (ďalej len „“) a v Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“),

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s porušením

ustanovenia , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v

spojení s porušením ustanovenia čl. 14 dohovoru postupom a uznesením Okresného súdu

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 9. marca 2011, ako aj vo

veci namietaného porušenia základného práva a práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20

ods. 1 a v dodatkového protokolu, základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 12. júla 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka

poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť

podľa podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru bola priamo

v úverovej zmluve dojednaná rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu medzi

zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu

zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“).

Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy

dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na uvedené

sťažovateľka na podklade dojednanej rozhodcovskej doložky začala rozhodcovské konanie

pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovský

rozsudok sa tak stal exekučným titulom, na podklade ktorého sťažovateľka iniciovala

začatie exekučného konania. Po tom, čo okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného

súdneho exekútora vykonaním exekučného konania, napádaným uznesením sp. zn.

zo 9. marca 2011 toto exekučné konanie zastavil.

Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označenému rozhodnutiu

okresného súdu toto svojím uznesením sp. zn. z 12. júla 2012 ako vecne

správne potvrdil.

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta,

že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené

základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole, pričom k ich

porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého

a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil

súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu

exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie

exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,

keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať

pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto

rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie,

pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský

rozsudok, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa

sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,

ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie, aj napriek tomu, že im to

ukladalo ustanovenie

Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta

2012, ako aj to, že obidva súdy vec nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej

právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady

93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej

len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali

s tým, prečo dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve považovali tieto súdy za

neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej

návrh na prerušenie konania na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná

podmienka“ v kontexte danej veci.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom

konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo

k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,

dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €,

a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.

Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie,

ktorým by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv

zaručených , dohovorom a dodatkovým protokolom postupom a uznesením

okresného súdu sp. zn. z 9. marca 2011, ako aj postupom a uznesením

krajského súdu sp. zn. z 12. júla 2012.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

okresného súdu

V súvislosti s napádaným rozhodnutím a postupom okresného súdu ústavný súd

v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva

z citovaného , podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu

konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich

ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred

súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania

napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn. z 9. marca 2011, a to podaním

riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon tak, ako to vyplýva zo samotnej

sťažnosti, sťažovateľka aj účinne využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa

krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn.

musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu,

aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto

ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím

krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti

s rozhodnutím krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch

základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd

nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad

rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučný titul potom, čo už raz tento

exekučný titul preskúmal pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil ani pochybenie

okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučného titulu (rozhodcovský rozsudok)

aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto

sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali,

neprerušili exekučné konanie na účely podania výkladu označenej smernice Rady

a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku a to, či sa majú jej

ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje

rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky

prostredníctvom rozhodcovských súdov“. Napokon sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak

krajský súd, ako ani pred ním okresný súd nenariadili vo veci pojednávanie tak, ako im to

ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím mali sťažovateľke odňať právo

konať pred súdom.

2.1 V súvislosti s prvou skupinou námietok sťažovateľky, ktorými spochybňuje

právomoc exekučného súdu k vecnému prieskumu exekučného titulu v čase po vydaní

poverenia na vykonanie exekučného konania, t. j. v čase už prebiehajúceho exekučného

konania, ústavný súd poukazuje, že Exekučný poriadok upravuje iba dôvody, na základe

ktorých exekučný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku)

alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2

Exekučného poriadku), avšak okamih, resp. čas, kedy tak má alebo môže exekučný súd

učiniť, Exekučný poriadok explicitne neupravuje.

Z uvedeného tak možno vyvodiť záver, že exekučný súd môže rozhodnúť o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania, resp. v ktoromkoľvek jeho okamihu ex offo skúmať, či sú

splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Záver krajského súdu o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním

poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.

Z ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli

ktorým exekučný súd „už začaté“ exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto

dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu.

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj

povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého

exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale

napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné

konanie zastaviť.

V súvislosti so sťažovateľkou spochybnenou kompetenciou exekučného súdu aj

vecne, t. j. aj materiálne a nielen formálne preskúmavať exekučný titul, ktorým je

rozhodcovský rozsudok vo veciach spotrebiteľských zmlúv, ústavný súd poukazuje na

skutočnosť, že jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný

titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru

ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu

vychádzajúci z toho, že neexistencia rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym

rozhodcovským súdom, ktorý by bol spôsobilým exekučným titulom buď z hľadiska

formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je dôvodom na zastavenie exekúcie.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to

vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. V súlade s § 45 ods. 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rozhodcovskom konaní“) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví

výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí

v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) [t. j. ak rozhodcovský

rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania; ak

rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd

alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní] alebo c) [t. j. ak

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom].

Vzhľadom na uvedené tak k sťažovateľkou namietanému (ne)oprávneniu krajského

súdu ex offo zastaviť exekúciu začatú na základe rozhodcovského rozsudku ako

exekučného titulu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku uvádzanú v sťažnosti

ústavný súd dodáva, že vedenie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu, nie je skutočnosťou, ktorá by zbavovala exekučný súd

povinnosti riadiť sa ustanoveniami Exekučného poriadku, ktorý v § 58 ods. 1 ustanovuje

oprávnenie exekučného súdu exekúciu zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu a v § 57 ods. 2

ustanovuje oprávnenie exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Exekučného

poriadku [napr. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku] alebo osobitného zákona [§ 45

ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní].

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené, tak ako už bol učinil aj vo svojich skorších

rozhodnutiach, poukazuje aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára 2007

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj

napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“.

Uvedené bolo podkladom, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky týkajúcu sa aplikovanej smernice Rady,

ktorá podľa sťažovateľky „nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa

ňou exekučný súd nemohol riadiť, resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce závery

formujúce konečné rozhodnutie“, ústavný súd poukazuje na čl. 288 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie, z ktorého vyplýva, že smernica je záväzná pre každý členský štát, pre ktorý

je určená, pokiaľ ide o výsledok (účel), ktorý sa má dosiahnuť. Pri uplatňovaní

vnútroštátneho práva, či už ide o ustanovenia, ktoré boli prijaté skôr ako smernica alebo

neskôr, je vnútroštátny súd, ktorý toto právo vykladá, povinný tak robiť, pokiaľ možno

s prihliadnutím na znenie a účel smernice, tak, aby sa dosiahol výsledok (účel), ktorý

smernica sleduje, a tým sa dosiahol súlad s čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

[rozsudky Súdneho dvora z 13. novembra 1990, Marleasing (C 106/89, Zb. s. I 4135, bod

8), a zo 16. decembra 1993, Wagner Miret (C 334/92, Zb. s. I 6911, bod 20)]. Aj napriek

nemožnosti priamej aplikácie ustanovení smernice (za stanovených podmienok) majú

ustanovenia smernice Rady význam aj pri výklade a aplikácii vnútroštátneho práva

vnútroštátnym súdnym orgánom (napr. ). Vzhľadom na uvedené považuje

ústavný súd aj túto námietku sťažovateľky týkajúcu sa neaplikovateľnosti smernice Rady

v jej veciach za zjavne neopodstatnenú.

2.3 V ďalšej časti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke

sťažovateľky týkajúcej sa povinnosti krajského súdu „na základe

a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1

písm. c) a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky“.

Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej

judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade

práva EÚ.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho

práva EÚ a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti predložiť

prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva Európskej

únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009, s. 420),

konkrétne ak:

a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym

dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na

to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak

c) je výklad práva EÚ taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti

o výsledku (princíp „acte clair“).

V prípade, ak sú uvedené podmienky – vzhľadom na okolnosti posudzovaného

prípadu ide o podmienky uvedené v bodoch b) a c) – splnené, všeobecný súd môže a musí

aplikovať právo EÚ, resp. musí mu priznať účinky závislé okrem iného aj od druhu

prameňa, v ktorom je predmetné pravidlo vyjadrené, bez toho, aby sa musel obrátiť

s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor.

Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej

otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke rozhodnutia

všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body 19 a 20

uznesenia Spolkového ústavného súdu sp. zn. zo 6. mája 2008)

a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva EÚ.

Aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré

dostatočne odôvodňuje nepredloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru, nepredstavuje

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru (rozsudok Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku

z 20. septembra 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované

pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať

vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal pochybnosti

a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na súdnu

ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008).

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka do odvolania proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu nezahrnula argumenty týkajúce sa povinnosti

krajského súdu postupovať v súlade s

(ďalej len „OSP“) a požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke tak, ako ich

uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd

nemohol preskúmať napadnuté uznesenie krajského súdu z hľadiska toho, či sa krajský súd

v napadnutom uznesení dostatočne vysporiadal s argumentmi, ktoré sťažovateľka uvádza až

v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. S prihliadnutím na svoju judikatúru týkajúcu sa

všeobecne uznanej zásady, v zmysle ktorej všeobecný súd nielen pozná právo, ale si je

zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v akej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu

k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu

(pozri napr. ), však bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či v danom

prípade nebolo povinnosťou krajského súdu predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru

a či v dôsledku nesplnenia tejto povinnosti možno uvažovať o porušení sťažovateľkou

označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie

zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti

veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku

vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. ,

, ), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých

vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu

dvoru (m. m. ).

V sťažnosti podanej ústavnému súdu sama sťažovateľka uvádza, že „... exekučný súd

svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie...“,

a tiež aj z iných rozhodnutí v obdobných veciach sťažovateľky (v danom prípade to krajský

súd vyslovene neriešil, pozn.) vyplýva, že odvolacie súdy potvrdzovali rozhodnutia

okresných súdov o zastavení exekučných konaní vykonávaných na základe rozhodcovských

rozsudkov z úverových zmlúv, na základe „... zistenia, že sa vymáha plnenie

zo spotrebiteľskej formulárovej zmluvy a rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú

zmluvnú podmienku. Záver o neprijateľnej a teda neplatnej rozhodcovskej doložke založil

(okresný súd, pozn.) na hrubej nerovnováhe v právach a povinnostiach v neprospech

spotrebiteľa a tiež aj z tzv. geografických dôvodov a neprijateľného miesta rozhodcovského

konania, keďže miesto rozhodcovského konania sa dohodlo na druhom konci republiky.“,

pričom pri tejto argumentácii bolo poukazované aj na relevantnú judikatúru Súdneho dvora

(napr. rozsudok Súdneho dvora C-240/08 -C-241/98 Oceano Grupo Editorial, tiež C-40/08

Asturcom) vzťahujúcu sa na skutkovo a právne obdobné prípady (neprijateľnosť miesta

rozhodcovského konania), ktorá podľa názoru ústavného súdu bola dostatočným základom

pre rozhodnutie vo daných veciach, bez potreby súdu predkladať v tejto už tak ustálenej

otázke prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. Uvedené odôvodňuje, prečo by v danom

prípade nebol krajský súd povinný požiadať Súdny dvor o rozhodnutie o prejudiciálnej

otázke.

2.4 K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd neústavne, ak

v rámci napadnutého exekučného konania nenariadil verejné pojednávanie, ústavný súd

poukazuje na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.

z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom

všeobecný súd skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa

ustanovení Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu

všeobecný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú

v ustanoveniach až ), vzhľadom na to postačuje, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho

založených listín. Ústavný súd uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za

akceptovateľný (napr. , ), a preto hodnotí aj túto námietku

sťažovateľky za neopodstatnenú ( ).

Okrem uvedeného, v súvislosti s konaním tak okresného súdu, ako aj krajského súdu,

ktorý mal byť podľa sťažovateľky v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (účinný

od 9. augusta 2012, pozn.), ústavný súd ešte nad rámec podotýka, že tak rozhodnutie

okresného súdu sp. zn. z 9. marca 2011, ako aj rozhodnutie krajského súdu

sp. zn. z 12. júla 2012 boli prijaté ešte pred 9. augustom 2012, keď

nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku , ktorým sa

dopĺňal Exekučný poriadok.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi argumentáciou sťažovateľky

o porušení právnych predpisov, ktoré „prima facie“ neboli porušené napadnutými

rozhodnutiami všeobecných súdov, resp. v danom prípade porovnaním účinnosti namietanej

právnej úpravy a časového hľadiska, v ktorom boli napadnuté rozhodnutia tak okresného

súdu, ako aj krajského súdu vydané, je zrejmá absencia príčinnej súvislosti a v nadväznosti

na to sú podané ústavné sťažnosti v konaní pred ústavným súdom nedôvodné.

V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj

takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu

vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich

vybavenia v predošlom období, alebo z dôvodu namietania neexistujúcich porušení

základných práv a slobôd, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového

a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,

dokonca i jeho zásah (napr. ).

Ústavný súd sumarizujúc dosiaľ uvedené dospel k záveru, že krajský súd postupoval

ústavne konformným spôsobom, keď napádaným uznesením potvrdil uznesenie okresného

súdu o zastavení exekučného konania.

V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené

považuje právne názory vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu týkajúce sa

možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty

sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú

primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše poukazuje

ústavný súd aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže

byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj základné právo podľa a právo podľa

dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj

základného práva podľa by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavno-procesných princípov vyjadrených v až , resp. v

dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. , ,

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom

základných práv podľa a a práv podľa dohovoru

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto

sťažnosť odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013