Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 209/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod

spisovými značkami: , , ,

a , ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaniach vedených pod spisovými

značkami: a uznesením z 24. novembra 2011, a uznesením

z 28. júna 2011, a uznesením z 29. marca 2012, a uznesením

z 26. januára 2011 a a uznesením zo 6. marca 2012 a svojich základných práv

podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Košiciach v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a uznesením z 2. augusta 2012, a uznesením z 28. augusta 2012,

a uznesením zo 6. septembra 2012, a uznesením z 13.

augusta 2012 a a uznesením z 31. júla 2012, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod spisovými značkami:

, , , a

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. októbra

2012 a 2. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a (ďalej len „“) a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod

spisovými značkami: a uznesením z 24. novembra 2011,

a uznesením z 28. júna 2011, a uznesením z 29. marca 2012,

a uznesením z 26. januára 2011 a a uznesením zo 6. marca 2012 a svojich

základných práv podľa a a práv podľa dohovoru

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaniach vedených pod spisovými značkami:

a uznesením z 2. augusta 2012, a uznesením z 28. augusta 2012,

a uznesením zo 6. septembra 2012, a uznesením z 13.

augusta 2012 a a uznesením z 31. júla 2012.

Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia

poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvných vzťahov založených

zmluvami o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskych

zápisníc, ktoré obsahovali okrem iných náležitostí súhlas povinných osôb s ich

vykonateľnosťou, resp. k uzavretiu rozhodcovských doložiek, ktorými bola založená

právomoc Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., B.

Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa

splatenia pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade

exekučných titulov (notárska zápisnica, rozsudky rozhodcovského súdu). Prvostupňový súd

poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne

exekúcie napadnutými uzneseniami zastavil. Na základe odvolania sťažovateľky boli

napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka v predostretej argumentácii atakuje právne závery vyplývajúce

z rozhodovacej činnosti okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytýka ich nesprávnosť

z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných

právnych predpisov na predmetnú právnu vec sa vzťahujúcich, a zároveň poskytuje

ústavnému súdu vlastnú interpretáciu právnych predpisov vzťahujúcich sa na uvedené

konania. K porušeniu jej označených základných práv podľa , práv podľa dohovoru

a dodatkového protokolu, ako aj označených článkov a dohovoru malo dôjsť

predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho exekučného konania,

na vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo

k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu exekučného, v kompetencii ktorého

podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Podľa sťažovateľky

okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení

exekúcie, čím mal sťažovateľke odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala

možnosť k veci vyjadriť aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku

zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie. Uvedené pochybenie okresného súdu

podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v niektorých sťažnostiach namieta, že ani okresný súd, ani

krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie aj napriek tomu, že im to ukladal § 57

ods. 5 o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

účinnom od 9. augusta 2012. V iných sťažnostiach vytýka krajskému súdu, že konal

v rozpore s (ďalej aj „OSP“), keď nenariadil

pojednávanie, aj keď bol na to podľa zákona povinný a odvolanie prerokoval bez osobnej

účasti sťažovateľky.

Za ďalšie relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu

sťažovateľka považuje predovšetkým skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných

konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté

o návrhu sťažovateľky na prerušenie konania podľa z dôvodu

potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“)

na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv

podľa a , práv podľa dohovoru a podľa

dodatkového protokolu a tiež porušenie a dohovoru postupom

okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej

základných práv podľa a a práv podľa dohovoru

a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach

a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté

uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané

finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení

krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

. V zmysle v záujme hospodárnosti

konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu

súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné

ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným

možno v konaní o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí

primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami: , , ,

a a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež

prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti

ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc citované právne normy tak,

že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa , práv podľa

dohovoru a dodatkového protokolu a k namietanému porušeniu článkov

a dohovoru

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami

okresného súdu a krajského súdu, ktorými krajský súd potvrdil napadnuté rozhodnutia

okresného súdu o zastavení exekúcií, čo malo mať za následok porušenie jej označených

základných práv podľa , práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu a označených

článkov a dohovoru.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že sťažovateľka sa na neho opakovane

obracia so skutkovo a právne takmer identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát

rozhodol, pričom formuloval k nim jednoznačné právne závery (pozri m. m.

, , , , ,

, , , ).

Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu

na danú problematiku. Vzhľadom na túto skutočnosť vyvstáva otázka, aký význam

a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne

takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento

medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ

sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13

dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych

prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej

účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké

Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy

i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP

(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa

však uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie

sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto

prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú

vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP

z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Z takmer identickej argumentácie sťažovateľky uvedenej v sťažnostiach, ktoré sú

predmetom predbežného prerokovania, možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých

uznesení okresného súdu a krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení

a právneho posúdenia vecí všeobecnými súdmi, obdobné závery, ako v iných jeho veciach,

ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

S poukazom na uvedené skutočnosti a prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej

hospodárnosti konania sa ústavný súd v rámci predbežného prerokovania týchto sťažností

plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr.

uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 18. septembra 2012, sp. zn.

z 31. januára 2013, sp. zn. z 31. januára 2013, sp. zn.

z 31. januára 2013, sp. zn. z 31. januára 2013, sp. zn.

zo 7. februára 2013, sp. zn. zo 7. februára 2013, sp. zn.

zo 7. februára 2013) týkajúcich sa takmer rovnakých sťažností sťažovateľky,

ktoré boli ústavným súdom odmietnuté vo vzťahu k prvostupňovým súdom z dôvodu

nedostatku právomoci a vo vzťahu k odvolacím súdom pre zjavnú neopodstatnenosť

vzhľadom na ústavnú udržateľnosť záverov všeobecných súdov.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené bez nevyhnutnosti podrobnejšieho

odôvodňovania svojich právnych záverov odmietol sťažnosti podľa 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde vo vzťahu k okresnému súdu pre nedostatok právomoci a vo vzťahu

ku krajskému súdu pre zjavnú neopodstatnenosť (bod 2 výroku tohto uznesenia).

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. apríla 2013