Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 49/2013
PDF · 302.49 KB
No categories available
IV. ÚS 49/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp
13247/2012, sp. zn. Rvp 13248/2012, sp. zn. Rvp 13249/2012, sp. zn. Rvp 13626/2012, sp.
zn. Rvp 13627/2012, sp. zn. Rvp 13628/2012 a sp. zn. Rvp 13629/2012, ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad
Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 108/2008 a jeho uznesením z 18. apríla 2012, v
konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 1068/2008 a jeho uznesením z 24. apríla 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Er 1659/2008 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 Er 164/2008 a jeho uznesením z 28. mája 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
5 Er 183/2008 a jeho uznesením z 20. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Er 182/2008 a jeho uznesením z 19. apríla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Er 158/2008 a jeho uznesením z 25. apríla 2012 a svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE 209/2012 a jeho uznesením z 26. júla
2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 161/2012 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 155/2012 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 149/2012 a jeho uznesením z 25. júla 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 CoE 176/2012 a jeho uznesením z 8. augusta 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 19 CoE 126/2012 a jeho uznesením zo 7. augusta 2012 a v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 CoE 161/2012 a jeho uznesením z 3. augusta 2012, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13247/2012,
sp. zn. Rvp 13248/2012, sp. zn. Rvp 13249/2012, sp. zn. Rvp 13626/2012, sp. zn. Rvp
13627/2012, sp. zn. Rvp 13628/2012 a sp. zn. Rvp 13629/2012 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13247/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. októbra
2012 a 2. novembra 2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len
„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorými namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 108/2008 a jeho uznesením z 18. apríla
2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Er 1068/2008 a jeho uznesením z 24. apríla 2012, v
konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 1659/2008 a jeho uznesením z 23. apríla 2012, v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Er 164/2008 a jeho uznesením z 28. mája 2012, v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Er 183/2008 a jeho uznesením z 20. apríla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Er 182/2008 a jeho uznesením z 19. apríla 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er
158/2008 a jeho uznesením z 25. apríla 2012 a svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a
čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.
zn. 23 CoE 209/2012 a jeho uznesením z 26. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 2
CoE 161/2012 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE
155/2012 a jeho uznesením zo 6. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE
149/2012 a jeho uznesením z 25. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 176/2012
a jeho uznesením z 8. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoE 126/2012 a jeho
uznesením zo 7. augusta 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 161/2012 (ďalej spolu
aj „napadnuté konania“) a jeho uznesením z 3. augusta 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté
uznesenia“).
Sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia
poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou
o úvere sťažovateľka pristúpila po dohode s dlžníkmi k spísaniu notárskej zápisnice, ktorá
obsahovala okrem iných náležitostí súhlas povinnej osoby s jej vykonateľnosťou, resp.
k uzavretiu rozhodcovskej doložky, ktorou bola založená právomoc Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „rozhodcovský súd“). Z dôvodu
nesplnenia povinností zo strany dlžníkov bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia
pohľadávok aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcií na podklade exekučných titulov
(notárske zápisnice, rozsudky rozhodcovského súdu, pozn.). Prvostupňový súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcií, avšak v priebehu ich vykonávania následne ex offo
exekúcie napadnutými uzneseniami vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Na základe
odvolania sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými
uzneseniami krajského súdu.
V sťažnostiach sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a ich napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu
zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok
zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru; 5) všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2
Ústavy; 6) zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru“.
V úvodných častiach svojich sťažností sťažovateľka predovšetkým namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne
pojednávanie, ak keď tak boli podľa zákona povinné učiniť!“. S poukazom na § 57 ods. 5
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) sťažovateľka predovšetkým uvádza,
že „Ak by aj bolo pravdou, že rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo vydané skôr, ako bolo
citované ustanovenie súčasťou Exekučného poriadku (t. j. pred účinnosťou zákona
č. 230/2012 Z. z.), na argumentácii a legitimite námietky oprávneného to nič nemení,
pretože podľa prechodných ustanovení je nutné postupovať podľa Exekučného poriadku
v znení zákona č. 230/2012 Z. z. aj v prípade exekučných konaní začatých pred jeho
účinnosťou. Odvolací súd rozhodne mal napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 221
ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
a rozhodnutie.“.
Sťažovateľka v ďalšom poukazuje na judikatúru ústavného súdu k základnému právu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a k právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorej „všeobecné
súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu, ale aj právo na spravodlivé súdne
konanie tým, že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym
súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou
takého právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EÚ je aj výklad práva EÚ
podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom prípade
tvorí výklad práva EÚ obsiahnutý v rozsudku Súdneho dvora súčasť právneho základu
rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).“. V tejto súvislosti ďalej sťažovateľka
namieta, že «súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici
Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne
splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby
v jeho mene uznal dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva... Tvrdíme, že
v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte
tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru
Európskej únie by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov
konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúce z doterajšieho výkladu úniového práva a
následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Tvrdíme, že v danom
prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ... S poukazom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu, ako aj s
poukazom na argumenty obsiahnuté v podanom odvolaní, máme za to, že všeobecný súd
mal na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ rozhodnúť tak,
že: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie
sa na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne
otázky...».
Poukazujúc na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) a ústavného súdu týkajúce sa namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru sťažovateľka v ďalších častiach sťažností najmä uviedla, že „Všeobecný súd,
ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto
rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa
do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu
so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti...“.
Podľa tvrdenia sťažovateľky aj postupom krajského súdu v napadnutých konaniach
a napadnutými uzneseniami boli porušené „... 1) právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy..., 2) právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd..., 3) právo vlastniť majetok zaručené čl. 20
ods. 1 Ústavy; 4) právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru;“. Sťažovateľka v tejto súvislosti odôvodňuje namietané porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd «a) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležité dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutočnostiach, ktorých
existencia nebola dokázaná (súd používa pri zdôvodnení svojho rozhodnutia slovo ako
napr. „pravdepodobne“); b) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho
právneho posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva; a osobitne v
spojení s porušením označených justičných práv porušil právo vlastniť majetok zaručené čl.
20 ods. 1 Ústavy SR, právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1
k Dohovoru...».
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia
krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konania a zároveň jej prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uznesení
krajského súdu v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré
nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj
návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažností zistil, že k sťažnostiam
sťažovateľky nie sú priložené kópie rozhodnutí okresného súdu, ktoré týmito sťažnosťami
napáda, ani uznesenia krajského súdu sp. zn. 23 CoE 209/2012 z 26. júla 2012, sp. zn.
2 CoE 161/2012 zo 6. augusta 2012 a sp. zn. 2 CoE 155/2012 zo 6. augusta 2012.
Z § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva povinnosť sťažovateľky priložiť
k sťažnosti kópie právoplatných rozhodnutí, ktorými mali byť porušené ňou označené
základné práva a slobody.
Sťažovateľka bola už v súvislosti s rozhodovaním o jej viacerých predchádzajúcich
sťažnostiach viackrát upozornená na povinnosť vyplývajúcu jej z § 50 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Sťažovateľka je navyše v konaní pred ústavným súdom zastúpená
kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý je v zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
(právneho zástupcu) advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby,
ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať
nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené
zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené
náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr. II. ÚS 117/05,
Za daných okolností už samotná skutočnosť, že sťažovateľka nepredložila k svojim
sťažnostiam aj kópie právoplatných rozhodnutí, ktorými mali byť porušené ňou označené
základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru, by zakladala bez ďalšieho možnosť
odmietnuť jej sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nesplnenia
zákonom predpísaných náležitostí. Ústavný súd napriek tomu sťažovateľku prípisom
zo 7. januára 2013 vyzval, aby doplnila sťažnosti o chýbajúce kópie napadnutých uznesení
okresného súdu. Sťažovateľku ústavný súd v označenom prípise zároveň upozornil na
možnosť odmietnutia jej sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí v prípade, ak na výzvu v určenej lehote
nezareaguje a sťažnosti nedoplní.
Sťažovateľka na uvedenú výzvu reagovala podaním doručeným ústavnému súdu
21. januára 2013, prílohou ktorého boli kópie napadnutých uznesení okresného súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31 a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 13247/2012, sp. zn. Rvp 13248/2012, sp. zn. Rvp 13249/2012, sp. zn. Rvp 13626/2012,
sp. zn. Rvp 13627/2012, sp. zn. Rvp 13628/2012 a sp. zn. Rvp 13629/2012 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na
totožnosť v osobe sťažovateľky rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné
konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu
v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť
využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m.
Sťažovateľka sťažnosťou napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniach
a napadnuté uznesenia vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súd exekúcie vyhlásil
za neprípustné a zastavil ich podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti
namietaným postupom v napadnutých konaniach a napadnutým uzneseniam okresného súdu
odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc
krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť
sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom krajského súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
II.3.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE 209/2012 a jeho
uznesením z 26. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 161/2012 a jeho
uznesením zo 6. augusta 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 155/2012 a jeho
uznesením zo 6. augusta 2012
Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka napriek predchádzajúcej výzve ústavného
súdu (obsahujúcej aj poučenie o možnosti odmietnuť sťažnosti pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí, pozn.) nedoplnila v určenej lehote a ani do dňa predbežného
prerokovania sťažností svoje sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 13247/2012, sp. zn.
Rvp 13248/2012 a sp. zn. Rvp 13249/2012 o chýbajúce kópie uznesení krajského súdu
sp. zn. 23 CoE 209/2012 z 26. júla 2012, sp. zn. 2 CoE 161/2012 zo 6. augusta 2012
a sp. zn. 2 CoE 155/2012 zo 6. augusta 2012 (§ 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde), ústavný
súd odmietol predmetné sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka napádala postup krajského
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 CoE 209/2012 a jeho uznesenie z 26. júla 2012,
v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 161/2012 a jeho uznesenie zo 6. augusta 2012
a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 155/2012 a jeho uznesenie zo 6. augusta 2012, už pri
ich predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí.
II.3.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 149/2012 a jeho
uznesením z 25. júla 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 176/2012 a jeho
uznesením z 8. augusta 2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoE 126/2012 a jeho
uznesením zo 7. augusta 2012 a v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 161/2012 a jeho
uznesením z 3. augusta 2012
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
V uzneseniach krajského súdu sp. zn. 6 CoE 149/2012 z 25. júla 2012 a sp. zn.
6 CoE 161/2012 z 3. augusta 2012 sa predovšetkým uvádza:
„Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku… v danej veci, ktorá
je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený
povinnému na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný ani
nemohol ovplyvniť. Neobstojí ani námietka zo strany oprávneného v tom smere, že tu
existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo
rozhodcovským konaním. V danom prípade veriteľ mohol na základe predmetnej
rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie a rozhodnutie rozhodcovskému orgánu,
resp. rozhodcovi, ktoré si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na
základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca
právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho
bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostanne
sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej
formulárovej zmluve, resp. všeobecných podmienkach poskytnutia úveru. Odvolací súd
zastáva názor, že o nekalú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ má podľa nej
možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym všeobecným súdom, ale ak by sa podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa (veriteľa), spotrebiteľ by
bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy
rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti
za neprijateľnú podmienku a to aj v nadväznosti na judikatúru Súdneho dvora EÚ/ES (C-
240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05). Odvolací súd uzatvára, že
súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako
nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust.
§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil..“.
Krajský súd vo svojich uzneseniach sp. zn. 3 CoE 176/2012 z 8. augusta 2012
a sp. zn. 19 CoE 126/2012 zo 7. augusta 2012 predovšetkým uviedol:
„Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinného o uznaní
právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej zápisnici č. N…,
ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané Mgr. T. K.,
zastúpeného na základe substitučnej plnej moci Mgr. B. Ž., ktorého plná moc bola udelená
povinným v zmluve o úvere č... Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom
formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného
splnomocnenca si nevybral slobodným výberom na základe vlastného uváženia, ale tento
bol vopred určený oprávneným... Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so
záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a každý jeho právny úkon
urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá je
exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a notárska
zápisnica... preto nie je spôsobilým exekučným titulom.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd predovšetkým uvádza, že jedným
z nevyhnutých predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu (vyjadrený
v napadnutých uzneseniach) vychádzajúci z toho, že neexistencia notárskej zápisnice,
prípadne rozhodcovského rozsudku, ktoré by bolo možné považovať za spôsobilý exekučný
titul, a to buď z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, je dôvodom na
vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd môže rozhodnúť
o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný
v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady
na vedenie takéhoto konania.
Vo vzťahu k námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej postupoval krajský súd
neústavne, ak v rámci napadnutého konania nenariadil verejné pojednávanie v zmysle § 57
ods. 5 Exekučného poriadku (sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 13627/2012 a sp. zn.
Rvp 13628/2012, pozn.), ústavný súd poukazuje na to, že citované ustanovenie Exekučného
poriadku, podľa ktorého ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g)
a k), nariadi pojednávanie, nadobudlo platnosť aj účinnosť 9. augusta 2012, pričom všetky
napadnuté uznesenia krajský súd vydal pred týmto dátumom, teda pred nadobudnutím
účinnosti citovaného ustanovenia, a preto sa ním nemohol riadiť. Za daných okolností
ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.
V ďalšej časti považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa k námietke
sťažovateľky týkajúcej sa povinnosti krajského súdu „na základe § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ takto rozhodnúť: Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1
písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky“.
Účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je podľa stabilizovanej
judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) spolupráca
vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva Európskej únie.
Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Z primárneho
práva Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora vyplýva viacero výnimiek z povinnosti
predložiť prejudiciálnu otázku (pozri MAZÁK, J., JÁNOŠÍKOVÁ, M.: Základy práva
Európskej únie. Ústavný systém a súdna ochrana. Bratislava: IURA EDITION, 2009,
s. 420), konkrétne ak:
a) odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam na vytvorenie
právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,
b) ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym
dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na
to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), alebo ak
c) je výklad práva Európskej únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné
pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).
Ústavný súd už taktiež vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej
otázky Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať
automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (II. ÚS 129/2010). Ústavný súd nie je ďalšou odvolacou inštanciou v otázke
rozhodnutia všeobecného súdu o (ne)predložení prejudiciálnej otázky (k tomu pozri aj body
19 a 20 uznesenia Spolkového ústavného súdu BVerfG sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. mája
2008) a ani v otázke nesprávnej aplikácie práva Európskej únie.
S poukazom na uvedené možno formulovať záver, že len zásadné a kvalifikované
pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré môže spočívať
vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva Európskej únie mal
pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na
súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola
svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (II. ÚS 129/2010, porovnaj aj rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu BVerfGe 82, 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. IV. ÚS 154/08 z 30. júna 2008).
Z odôvodnenia citovaných častí napadnutých uznesení krajského súdu (sp. zn.
3 CoE 176/2012 z 8. augusta 2012 a sp. zn. 19 CoE 126/2012 zo 7. augusta 2012, pozn.)
vyplýva, že v rámci preskúmavania existencie exekučného titulu (notárskej zápisnice,
pozn.) bolo z hľadiska právneho posúdenia rozhodujúce posúdenie (ne)platnosti dohody
o plnomocenstve z dôvodu existencie rozporu záujmov medzi splnomocneným zástupcom
povinného a povinným podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka vzťahujúcich
sa na posúdenie platnosti tohto právneho úkonu, a nie neprijateľnosť zmluvnej podmienky
spočívajúcej „v splnomocnení fyzickej osoby na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu“ v nadväznosti na príslušné ustanovenia „smernice Rady 93/13/EHS“.
Z odôvodnenia uznesení krajského súdu sp. zn. 6 CoE 149/2012 z 25. júla 2012
a sp. zn. 6 CoE 161/2012 z 3. augusta 2012 vyplýva, že odvolací súd posúdil rozhodcovskú
doložku ako neprijateľnú z dôvodu, že požaduje od povinného, aby všetky spory
s oprávnenou riešil „výlučne“ v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, čím
spôsobuje značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, pričom
táto rozhodcovská doložka navyše nebola medzi oprávneným a povinným individuálne
dojednaná, teda povinný ako spotrebiteľ nemohol podstatným spôsobom ovplyvniť jej
obsah, keďže bola súčasťou predtlačeného formuláru. Odôvodnenie citovaných uznesení
krajského súdu vychádza z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa pred
neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, podľa ktorej je spotrebiteľ
z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení (rozsudky Súdneho dvora vo veciach
C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08, C-168/05).
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý nesie
zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne okolnosti
veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie rozsudku
vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr. IV. ÚS 206/08,
II. ÚS 129/2010, II. ÚS 163/2010), ako aj to, či sú splnené predpoklady, za ktorých
vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru (m. m. IV. ÚS 108/2010).
Na základe uvedených skutočností vyhodnotil ústavný súd aj túto námietku
sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd vzhľadom na už uvedené
považuje právne názory vyjadrené v napadnutých uzneseniach krajského súdu týkajúce sa
možnosti zastaviť exekučné konanie, t. j. právne názory týkajúce sa právnej podstaty
sťažností sťažovateľky, z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú
primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich nemožno považovať za arbitrárne.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu nad rámec už uvedeného navyše ústavný súd
poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže
byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1
dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1
dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností sťažovateľky
konštatoval, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý
predchádzal ich vydaniu, a obsahom základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by reálne signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po
prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie, a preto túto časť sťažností odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné
uviesť, že sťažovateľka sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer
identickými sťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim
jednoznačné právne závery (pozri m. m. IV. ÚS 467/2012, IV. ÚS 27/2011). Z uvedeného
vyplýva, že sťažovateľke musí byť právny názor ústavného súdu na problematiku týkajúcu
sa právomoci všeobecného súdu v rámci exekučného konania skúmať prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku alebo notárskej
zápisnice) dobre známy. Vzhľadom na tieto skutočnosti vyvstáva otázka, aký význam
a efektivitu má pre ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne
takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné, ako
predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán, vyčerpať právny
prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska
v obdobných prípadoch ako neefektívny.
V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13
dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych
prostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickej
účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké
Komentáře. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy
i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van
Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa však
uplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie sú
podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto
prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadom na ustálenú
vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP
z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).
S poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnej
hospodárnosti konania ústavný súd sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ bude aj naďalej
podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujal právne závery
vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identické sťažnosti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd využije možnosť vyplývajúcu
mu z ustanovenia § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmysle ktorej
nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2013