Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)478/389174.984649.pdf
PDF · 208.35 KB
No categories available
5Oboer/41/2013
Najvyšší súd 5 Oboer 41/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
P., B., IČO: X., zastúpený: F., s. r. o., G., B., IČO: X., proti povinnému: M. H., nar. X., J.,
T., zastúpený opatrovníkom mestom T., o vymoženie 716,98 eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn.: l Er
952/2008, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Ţiline z 01.
augusta 2012, č. k.: 20 CoE 61/2012-27, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor ţiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenou
na Okresný súd Dolný Kubín 15. novembra 2004 poţiadal o udelenia poverenia na vykonanie
exekúcie na vymoţenie istiny 21 600,- Sk s príslušenstvom v zmysle sust. § 44 Zákona
č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného
na vykonanie exekúcie. Uviedol, ţe exekučným titulom je notárska zápisnica č. N 1846/2004,
NZ 64513/2004 z 13. augusta 2004 spísaná notárom JUDr. J. K. so sídlom v B.
(ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd Dolný Kubín poverením zo 16. novembra 2004
poveril súdneho exekútora Mgr. M. K. vykonaním exekúcie na základe notárskej
zápisnice.
Okresný súd Námestovo uznesením z 29. novembra 2011, č. k.: l Er 952/2008-12
exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a súdnej exekútorke náhradu trov konania
nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe oprávnený a povinný uzavreli 19.
januára 2004 Zmluvu o úvere (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo „zmluva“). Súčasťou tejto
zmluvy bolo aj splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j., aby v jeho mene uznal záväzok z
úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia
alebo pre exekúciu na celý majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva.
Notárom bola spísaná notárska zápisnica, kde za povinného konal advokát Mgr. T. K.. Ten za
povinného uznal dlh voči oprávnenému v celkovej výške 25 601,- Sk, vrátane úroku z
omeškania vo výške 0,25 % denne od 21. februára 2004 do zaplatenia. Ďalej splnomocnený
zástupca vyhlásil, ţe tento dlh, ktorý je opísaný v notárskej zápisnici splatí povinný v lehote
do 23. augusta 2004, v opačnom prípade vyjadril súhlas s pouţitím notárskej zápisnice ako
exekučného titulu. Súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 31 ods. 1 a § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka uviedol, ţe zmluvné zastúpenie vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy
o úvere v čase keď ţiadny dlh neexistoval. Ďalej súd poukázal na rozpor záujmov povinného
a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy povinný nemal moţnosť voľby výberu zástupcu, pretoţe zo
zmluvy je zrejmé, ţe v zmluve bola pouţitá predtlač, ktorá sa pouţívala pri
uzatváraní zmlúv, a teda obsahovala meno splnomocnenca Mgr. T. K.. Uvedeným bol
spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, ţe splnomocnenec bude
jednoznačne hájiť záujem povinného, ako aj slobodnú voľbu pri voľbe splnomocnenca.
Uviedol, ţe uznať záväzok alebo dlh je právom dlţníka, ktorý v budúcnosti môţe alebo
nemusí realizovať. V zmysle § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré má kogentnú
povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré vznikne aţ v budúcnosti. Takáto
dohoda je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, t. j. ak v čase uzavretia zmluvy
o úvere a o splnomocnení Mgr. T. K. neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, v tomto
čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať a taktieţ nemohol splnomocniť Mgr.
T. K. na takéto právo. Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe uznanie dlhu, ako aj súhlas s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré splnomocnený zástupca
povinného urobil v rozpore s jeho záujmami. Tým svojím účelom odporovali zákonu, a preto
sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Keďţe dohoda o plnomocenstve
uzatvorená medzi povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 Občianskeho zákonníka je absolútne
neplatná, tak i uznanie záväzku spolu s udelením súhlasu s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice sú neplatné, chýba jeden z predpokladov na to, aby
notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom, súd prvého stupňa preto v
súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú,
pretoţe je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemoţno vykonať.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Ţiline, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a povinnému a súdnej exekútorke náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd prvého
stupňa v dostatočnom rozsahu zistil rozhodné skutočnosti, v potrebnom rozsahu vykonal
dokazovanie a vecne správne rozhodol. Konštatoval, ţe z predmetného splnomocnenia
obsiahnutého v zmluve o úvere vyplýva, ţe dlţník ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta
Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j., aby v jeho mene uznal
jeho záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny
výkon rozhodnutia alebo exekúciu. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k
záveru, ţe vzhľadom k tomu, ţe splnomocnenie bolo zakomponované do uţ vopred
pripravenej zmluvy o úvere a bolo v nej predtlačené meno konkrétneho zástupcu - advokáta
T. K., je zrejmé, ţe sa jedná o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 a ods. 2
Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ nemohol ovplyvniť jeho obsah ani osobu splnomocnenca
a všetky náleţitosti splnomocnenia neboli individuálne dojednané. Rovnako neprijateľnou
podmienkou je, ţe uzavretie zmluvy o úvere bolo podmienené udelením splnomocnenia
zástupcovi, ktorého vopred vybral oprávnený, keďţe zmluvu aj splnomocnenie koncipoval
výlučne oprávnený čím došlo k vytvoreniu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach
v neprospech povinného. Z uvedeného dôvodu je dohoda o plnomocenstve v
zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Keďţe nedisponoval hmotným právom
na jej uzavretie je tento exekučný titul absolútne neplatný. Zároveň odvolací súd súhlasil
skonštatovaním súdu prvého stupňa, ţe je zrejmá existencia rozporu záujmov
splnomocneného zástupcu a zastúpeného, ktorý spočíva vtom, ţe zástupca povinného bol
vopred určený priamo v zmluve o úvere oprávneným, čo malo za následok, ţe povinný si
nemohol svojho zástupcu vybrať na základe svojej vôle. Rovnako je spochybnený aj základný
predpoklad pri udelení plnej moci, t. j., ţe splnomocnenec bude hájiť záujem splnomocniteľa,
ako aj slobodná voľba povinného pri výbere splnomocnenca. Vzhľadom k tomu,
takéto splnomocnenie nemôţe byť platné, a teda ani účinné, notárska zápisnica spísaná na
základe takejto dohody o plnomocenstve ako absolútne neplatného právneho úkonu nemôţe
byť materiálne vykonateľná. Ďalej odvolací súd konštatoval, ţe udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie nie je rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie
exekúcie, a teda má za následok, ţe vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí
prekáţku v zmysle § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., ţe
súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. § 237 písm. d/ O. s. p., ţe v tej veci sa uţ
právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. f/ O. s. p., ţe súd svojím postupom odňal moţnosť
konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ţe konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ţe
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
K dôvodu dovolania v zmysle ust. § 237 písm. f/ uviedol, ţe súdy oboch stupňov
nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinné urobiť. Podľa
§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09. augusta 2012, ak súd rozhoduje
podľa ods. 1 písm. g/ a písm. k/ nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Súd prvého stupňa uznesením
vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil. Nedodrţal teda postup podľa § 57
ods. 5 Exekučného poriadku, atak dovolateľovi odňal moţnosť konať pred súdom. Súd
nenariadil ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani odvolací súd.
V súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcej sa porušenia povinnosti súdu prvého
stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva oprávnený poukázal
na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.: I. ÚS 120/2012-12.
Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom ako aj
ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie.
Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti
exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodrţaní formy
notárskej zápisnice, tak ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka
je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a
povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby
s vykonateľnosťou.
V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, ţe notárska zápisnica obsahovala všetky
náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej
osoby s vykonateľnosťou. Ţiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemoţno vyvodiť. Ďalej z toho uznesenia
vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného
práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti
exekučného titulu. Ďalej oprávnený poukázal na Zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol
novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ust. § 41 ods. 3. Na notárske
zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované ustanovenie
nevzťahuje. Exekučný súd uvedené plnomocenstvo povaţuje za neprijateľnú podmienku
v zmysle § 53 ods. l Občianskeho zákonníka, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 Zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedený záver podľa oprávneného neobstojí a súd ho
nijako nezdôvodnil. Povinný na seba neprevzal ţiadne nové povinnosti, či záväzky,
oprávnenému nevznikli ţiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný
dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako
exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu. Navyše povinný mohol plnomocenstvo
v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať a tohto práva sa
nemohol ani platne vzdať. Vzhľadom na uvedené, udelenie plnomocenstva tretej osobe
na zastupovanie spotrebiteľa nie je moţné povaţovať za neprijateľnú podmienku, ktorá
spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
Podľa názoru dovolateľa, odvolací súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo povaţuje
za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlţník
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie
sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady
93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné
poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal
na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.: IV. ÚS 95/2012-80. Uviedol, ţe
Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového
práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odloţení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikoval.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, ţe v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci
dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo uzneseniu súdu prvého
stupňa potvrdené. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú
uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p., je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje
znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd
napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom
potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2
písm. b/ a písm. c/ O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je v zmysle
§ 239 ods. 1 a ods. 2 proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/je dovolací súd povinný prihliadnuť vţdy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, ţe by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ aţ
písm. g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,
prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka konať
pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie
je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, písm. d/ a písm. f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Dovolací súd nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Dovolateľ namietal, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, ţe súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku aust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným
súdom neprináleţí. Bol toho názoru, ţe exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.
Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona
č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Z obsahu tejto námietky sa javí, ţe nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,
ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade zaloţili
svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci). Dovolací súd má za to, ţe súdy rozhodovali
vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom
konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr.
z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1, § 57 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j. ţe sa v tej istej veci uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v kaţdom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekáţka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten
istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,
z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakého skutkových okolností.
Dovolateľ namietal, ţe súdy rozhodovali o formálnych a materiálnych podmienkach
vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď uţ bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s. r. o., P., B., IČO: X., proti povinnému: M. H., nar. X., J., T., o vymoţenie 716,98 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn.: l Er 952/2008,
na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N 1846/2004, NZ 64513/2004
z 13. augusta 2004 spísaná notárom JUDr. J. K. so sídlom v B., nepredchádzalo ţiadne iné
konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec
rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným. Vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie netvorí prekáţku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie
na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky
len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovanému
súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môţe začať vykonávať exekúciu, a
ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie
NSSR sp. zn.: 5 Cdo 205/2011).
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Naplnenie vady konania ţe odvolací súd svojím postupom oprávnenému ako
účastníkovi konania odňal moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolateľ
vyvodzuje z toho, ţe súdy oboch stupňov nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným
o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie bez
nariadenia pojednávania, dokazovania). Namietal, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci
ústne pojednávanie, aj keď tak boli povinné urobiť. Oprávnený namietal, ţe exekučný súd
pri preskúmavaní notárskej zápisnice išiel nad rámec formálnej a materiálnej vykonateľnosti
exekučného titulu a namietal aj nesprávne právne posúdenie veci. Ďalej z obsahu dovolania
vyplýva, ţe namietal nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov oboch súdov.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemoţní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.
ÚS 251/03).
Námietka dovolateľa, ţe súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj
keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenal
oprávnený Zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012 bol novelizovaný
Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého
súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ
namietal, ţe súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne
ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie
je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko
v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 29. novembra 2011 podľa právnej úpravy
účinnej do 08. augusta 2012, ktorá exekučnému súdu neukladala povinnosť nariadiť
pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/ Exekučného poriadku.
Taktieţ ani odvolaciemu súdu nevyplývala zo zákona povinnosť nariadiť pojednávanie.
Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 a o odvolaní
oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať
alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden
z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O. s. p.), pre ktoré predseda
senátu odvolacieho súdu musí vţdy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, ţe
nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol
dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či uţ pred súdom prvého stupňa
alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd povaţuje za potrebné uviesť, ţe
v štádiu, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a
z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu
osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiţ, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom
posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní
za prítomnosti oprávneného a povinného.
Z obsahu dovolania vyplýva, ţe oprávnený namietal aj nesprávne posúdenie notárskej
zápisnice ako nespôsobilého exekučného titulu, a následné nesprávne zastavenie exekúcie.
Táto námietka oprávneného sa z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) viaţe na správnosť
interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd
na túto námietku prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch niţších
stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania uvedenú
v tomto ustanovení ide totiţ tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené
zákonom stanovené predpoklady; takým zastavením sa totiţ oprávnenému odopiera právo
na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
Notárska zápisnica, ktorá nemá náleţitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku, nieje spôsobilá byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa
názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny
záver vychádzajúci z toho, ţe ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť
exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a
Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom a nemôţe naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu (porovnaj
tieţ R 47/2012), nemôţe ani - z hľadiska hmotného práva - preskúmavať právny vzťah
účastníkov zaloţený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo by to bolo
nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu (viď
IV. ÚS 20/06 a tieţ I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale nemoţno prehliadnuť, ţe súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy
(I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
notársku zápisnicu, neznamená to, ţe by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej
podklade moţno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).
V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodrţaní
formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná
v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náleţitosťami
notárskej zápisnice ako exekučného tituluje (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôleţitejšou
náleţitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu - aţ tento prejav vôle povinnej osoby
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti
uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik
exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,
ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva
exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému
rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej
zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka
notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica). Ak
niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek tomu, ţe
nie je oprávnený za ňu konať, nemoţno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
udelený „zástupcom" povaţovať za súhlas povinnej osoby.
Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zástupcom je ten, kto je oprávnený konať
za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôţe ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Dovolací súd za konanie, ktoré obchádza zákon povaţuje aj konanie, v rámci ktorého
určitý nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záloţné
zmluvy, dohody o zastúpení a pod.) tak, ţe má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej
zmluvnej strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej
strany, ale záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade
dostávajú do rozporu.
Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,
na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach IV. ÚS 151/2011,
I. ÚS 155/2011, IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011,
IV. ÚS 431/2011, IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012 (sťaţnosť oprávneného bola nimi
odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, ţe postup oprávneného a Mgr. T. K. v
preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd
v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba" povinného pri „výbere“
advokáta zastupujúceho záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať
dlţníka (povinného) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávneným), ako aj
pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnený) tým, ţe ho uviedol
v predtlačí úverovej zmluvy predloţenej dlţníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací
súd súhlasí s názorom, ţe záujmy zástupcu (Mgr. T. K.) boli v rozpore so
záujmami zastúpeného (povinného), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči kaţdému. Na absolútnu
neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôţe napraviť
dodatočným schválením. Keďţe dohoda o zastúpení povinného advokátom Mgr. T. K. je v
zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny úkon, ktorým
tento advokát za povinného udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému
so záverom odvolacieho súdu, ţe ak za týchto okolností Mgr. T. K. v notárskej zápisnici
udelil za povinného „súhlas“ s j ej vykonateľnosťou, chýba podstatná náleţitosť materiálnej
vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.
Oprávnený podaním doručeným na Okresný súd Dolný Kubín 07. septembra 2012
(na Okresný súd Námestovo 12. septembra 2012) navrhol prerušenie konania postupom podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako
aj odvolací súd postupovali správne ak sa týmto návrhom oprávneného nezoberali. V danej
veci uţ nebol dôvod o tomto návrhu oprávneného rozhodovať, nakoľko odvolací súd
o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením z 01. augusta 2012, ktoré nadobudlo
právoplatnosť 27. septembra 2012. To znamená, ţe oprávnený uvedený návrh na prerušené
konania podal aţ potom, keď odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní. Uvedený záver
potvrdzuje aj skutočnosť, ţe oprávnený uvedeným postupom navrhol prerušiť aj dovolacie
konanie. Tento návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania je identický s návrhom
na prerušenie konania doručeným na súd prvého stupňa 12. septembra 2012 a dovolací súd
o tomto návrhu rozhodol.
K návrhu oprávneného na prerušenie dovolacie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
v spojení s § 243c O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie dovolací súd
uvádza, ţe ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdy dvor EÚ o rozhodnutie o predbeţnej otázke,
pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a
rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť notárskej zápisnice a posúdenie predmetného splnomocnenia,
na základe ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ako neprijateľnej podmienky. Posúdenie
predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci
vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďţe na
danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol
prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva
nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej
veci v Slovenskej republike.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol
Dovolací súd dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu.
Skutočnosť, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12,
§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane poţije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie
rozhodnutí v zmysle uvedených zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predloţené listiny preskúmal, a s akými
skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a
následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a
právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a
nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Vzhľadom na uvedené namietaným postupom súdov nebola oprávnenému
znemoţnená realizácia jeho procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z Občianskeho
súdneho poriadku.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, ţe nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţiadne trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, ţe nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0 .
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. októbra 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková