Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 140 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (151)IV. ÚS 431/2011
PDF · 339.45 KB
No categories available
IV. ÚS 431/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn.
Rvp 2430/2011, sp. zn. Rvp 2456/2011, sp. zn. Rvp 2461/2011 a sp. zn. Rvp 2523/2011,
zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Košiciach č. k. 4 CoE 103/2011-33
z 9. júna 2011, č. k. 13 CoE 169/2011-30 z 22. júna 2011, č. k. 13 CoE 171/2011-88 z 30.
júna 2011 a č. k. 14 CoE 37/2011-36 z 11. júla 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2430/2011, sp.
zn. Rvp 2456/2011, sp. zn. Rvp 2461/2011 a sp. zn. Rvp 2523/2011 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 2430/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. septembra
2011, 21. septembra 2011 a 27. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti
P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 4 CoE 103/2011-33 z 9. júna 2011, č. k. 13 CoE 169/2011-30 z 22. júna 2011,
č. k. 13 CoE 171/2011-88 z 30. júna 2011 a č. k. 14 CoE 37/2011-36 z 11. júla 2011.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých v priebehu júla 2003 až marca 2005 (ďalej len „zmluva“) poskytla
fyzickým osobám úvery vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2430/2011 v sume 663,88 €,
vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2456/2011 v sume 863,04 €, vo veci vedenej pod sp. zn.
Rvp 2461/2011 v sume 265,55 € a vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2523/2011 v sume
663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť vo veci vedenej
sp. zn. Rvp 2430/2011 v 12 mesačných splátkach po 108,21 €, vo veci vedenej sp. zn.
Rvp 2456/2011 v 10 mesačných splátkach po 156,01 €, vo veci vedenej pod sp. zn.
Rvp 2461/2011 v 10 mesačných splátkach po 47,8 € a vo veci vedenej pod sp. zn.
Rvp 2523/2011 v 20 dvojtýždenných splátkach po 59,75 €. Na zabezpečenie úveru bolo
účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca
dlžníka, určený v každej zmluve menovite, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje
povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu
exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, boli
6. augusta 2004 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2456/2011), 12. septembra 2004 (vec vedená
pod sp. zn. Rvp 2523/2011), 1. septembra 2005 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2430/2011)
a 6. novembra 2011 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 2461/2011) notárom spísané notárske
zápisnice, ktoré podpísal v príslušných zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Následne vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2456/2011 bol 11. októbra 2004 podaný
návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného
Okresným súdom Rožňava (ďalej len ,,okresný súd 1“) 27. októbra 2004 začal nútený
výkon rozhodnutia. Okresný súd 1 uznesením č. k. 11 Er/162/2004-18 zo 6. apríla 2011
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, pričom zamietol návrh sťažovateľky
na zmenu súdneho exekútora a rozhodol o trovách exekúcie. Proti tomuto rozhodnutiu
okresného súdu 1 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 13 CoE 169/2011-30 z 22. júna 2011 tak, že prvostupňové uznesenie vo výroku,
ktorým okresný súd 1 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2523/2011 bol 16. novembra 2004 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Spišská Nová Ves (ďalej len ,,okresný súd 2“) 21. decembra 2004 začal nútený
výkon rozhodnutia. Okresný súd 2 uznesením č. k. 7 Er/206/2004-21 zo 16. februára 2011
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, pričom rozhodol aj o trovách exekúcie. Proti
tomuto rozhodnutiu okresného súdu 2 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 14 CoE 37/2011-36 z 11. júla 2011 tak, že prvostupňové
uznesenie potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2430/2011 bol 12. decembra 2005 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 1 začal 30. januára 2006 nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd 1 uznesením č. k.
10 Er/4/2006-18 z 10. februára 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, pričom
zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a rozhodol o trovách exekúcie.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu 1 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením č. k. 4 CoE 103/2011-33 z 9. júna 2011 tak, že
prvostupňové uznesenie vo výroku, ktorým okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a exekúciu zastavil, potvrdil.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2461/2011 bol 12. marca 2006 podaný návrh
na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným
súdom 1 začal 28. apríla 2006 nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd 1 uznesením č. k.
11 Er/289/2006-73 zo 14. apríla 2011 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, pričom
zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora a rozhodol o trovách exekúcie.
Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu 1 podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 CoE 171/2011-88 z 30. júna 2011 tak, že
prvostupňové uznesenie vo výroku, ktorým okresný súd 1 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a exekúciu zastavil, potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
súdov, ktorý im predchádzal, „... boli porušené... jeho základné práva a slobody
vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...
v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli...
porušené aj základné práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho
konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa
vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutými
uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie
a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo
rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 101/03, IV.
ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. 4 CoE 103/2011-33 z 9. júna 2011
nadobudlo právoplatnosť 19. júla 2011, uznesenie krajského súdu č. k. 13 CoE 169/2011-30
z 22. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť 26. júla 2011, uznesenie krajského súdu č. k.
13 CoE 171/2011-88 z 30. júna 2011 nadobudlo právoplatnosť 26. júla 2011 a uznesenie
krajského súdu č. k. 14 CoE 37/2011-36 z 11. júla 2011 nadobudlo právoplatnosť 1. augusta
2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosti v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 4 CoE 103/2011-33
z 9. júna 2011, č. k. 13 CoE 169/2011-30 z 22. júna 2011, č. k. 13 CoE 171/2011-88
z 30. júna 2011 a č. k. 14 CoE 37/2011-36 z 11. júla 2011, ktorými podľa jej názoru došlo
k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tým, že krajský súd potvrdil uznesenia prvostupňových súdov o zastavení už
prebiehajúcich exekučných konaní bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu
vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, pretože v dôsledku zastavenia exekučného
konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku
od povinných.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Predmetom sťažností je namietané porušenie práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými potvrdil
uznesenia prvostupňových súdov o zastavení exekúcie v zásade z dôvodu, že exekúciu
nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskych zápisníc (spočívajúcu
v nedostatku riadneho splnomocnenia predchádzajúceho ich spísaniu a v nedostatku
vyhlásenia povinnej osoby, že súhlasí s jej vykonateľnosťou).
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 2430/2011, sp. zn. Rvp 2456/2011, sp. zn. Rvp 2461/2011 a sp. zn. Rvp 2523/2011
a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež
prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto
sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, uplatniac citované právne normy tak, ako to je
uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu č. k. 4 CoE 103/2011-33 z 9. júna 2011, č. k. 13 CoE 169/2011-30
z 22. júna 2011, č. k. 13 CoE 171/2011-88 z 30. júna 2011 a č. k. 14 CoE 37/2011-36
z 11. júla 2011
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaniach proti rozhodnutiam
prvostupňového súdu, ktorými bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový
súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska
relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj
bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví
exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný
poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Krajský súd ako súd odvolací napadnutými
uzneseniami potvrdil rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekučného konania ako
vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Krajský súd svoje uznesenie č. k. 4 CoE 103/2011-33 z 9. júna 2011, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu 1 č. k. 10 Er/4/2006-18 z 10. februára 2011 o neprípustnosti
a zastavení exekúcie, odôvodnil takto:
«Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O. s. p. preskúmal
napadnuté uznesenie v rozsahu podľa § 212 O. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle
§ 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je sčasti dôvodné.
Oprávnený odvolaním napadol uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu.
Vzhľadom na obsah odvolania, odvolací súd uvádza, že sa plne stotožňuje s odôvodnením
uznesenia súdu prvého stupňa pokiaľ sa jedná o výroky, ktorými vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a exekúciu zastavil. A na toto odôvodnenie poukazuje (§ 219 O. s. p.) a na
zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia k odvolacím námietkam
oprávneného považuje za potrebné uviesť:
Podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) možno vykonať exekúciu aj na poklade
notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená
a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej
zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že jednou
zo základných podmienok vykonateľnosti notárskej zápisnice je aj vyhlásenie povinnej
osoby o súhlase s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Z obsahu notárskej zápisnice N 4270/2005, NZ 40701/2005, NCRLs 40154/2005
zo dňa 1. 9. 2005, spísanej na Notárskom úrade notára JUDr. O. Ď. vyplýva, že osvedčenie
o vyhlásení a uznaní právneho záväzku nebolo spísané s povinným, ale tento úkon vykonal
Mgr. T. K., advokát Advokátskej kancelárie so sídlom v B. Za takejto situácie bolo pre
posúdenie platnosti a vykonateľnosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu potrebné
vyporiadať sa s platnosťou tohto úkonu vykonaného inou osobou v mene povinného.
Podľa ust. § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo
rozhodnutia orgánu (zákonné zastúpenie alebo na základe dohody o plnomocenstve).
Podľa ust. § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať
zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom
plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho
oprávnenia.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zmluvné zastúpenie vzniká na základe
zmluvy (dohody o plnomocenstve podľa § 23 Občianskeho zákonníka medzi
splnomocniteľom a splnomocnencom). Ide tu o dvojstranný právny úkon, ktorým zastúpený
dáva tretej osobe na vedomie v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve oprávnená
ho zastupovať. Dohoda o plnomocenstve, z ktorej právny vzťah vzniká musí obsahovať
všetky náležitosti právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov, ako aj obsahu. Takýto vzťah
nevyhnutne predpokladá aj zhodu záujmov medzi jeho účastníkmi. Je teda vylúčené, aby
zmluva o zastúpení mohla byť platne uzavretá medzi osobami medzi ktorými je konflikt
záujmov. V posudzovanom prípade bol povinný nútený súčasne na predtlačí zmluvy o úvere
podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., ktorého určil práve oprávnený a v ktorom ho
splnomocnil na spísanie predmetnej notárskej zápisnice - exekučného titulu. Za takejto
situácie je tu preukázateľný rozpor záujmov medzi splnomocneným zástupcom povinného
Mgr. T. K. a povinným, čo je zjavne prekážkou vzniku platnej dohody o plnomocenstve.
Uvedené závery o neplatnosti splnomocnenia majú za následok záver
o nespôsobilosti notárskej zápisnice, ako exekučného titulu a táto skutočnosť je
dostatočným dôvodom pre zastavenie exekúcie.
Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že Mgr. T. K. nemohol pred notárom
platne a v mene povinného vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlas
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného.
Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 O. s. p.. Pri
takýchto záveroch sú však už bezpredmetné ďalšie dôvody, na základe ktorých prvostupňový
súd posudzoval vzťah medzi účastníkmi ako vzťah spotrebiteľský, pretože pokiaľ súd prvého
stupňa dospel k záveru, že notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom, je už
hodnotenie vzťahu medzi účastníkmi nadbytočné.»
Krajský súd svoje uznesenie č. k. 13 CoE 169/2011-30 z 22. júna 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu 1 č. k. 11 Er/162/2004-18 zo 6. apríla 2011
o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekúcie, odôvodnil takto:
«Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom
z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O. s. p., a to bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p. ...
K odvolaniu oprávneného proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa vo výroku
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie, odvolací súd uvádza, že podľa
§ 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia v týchto výrokoch a na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného
odvolací súd uvádza nasledovné:
Za podstatné pre splnenie podmienok na nariadenie výkonu exekúcie odvolací súd
považuje, aby bol daný platný a spôsobilý exekučný titul, ktorým podľa § 41 ods. 2 písm. c)
Exekučného poriadku je aj notárska zápisnica, avšak iba za podmienky, že táto spĺňa
zákonné podmienky.
Európsky súdny dvor vo viacerých svojich rozsudkoch nastolil trend chrániť práva
spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom (napr. rozsudok zo dňa
4. 10. 2007, Rampin a Dodard, C - 429/05). Súladom exekučného titulu so zákonom treba
rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe
možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili
vykonaniu exekúcie na jeho základe. Aj právna úprava Slovenskej republiky obsahuje
zákonné ustanovenia, ktoré ukladajú exekučnému súdu skúmať aj materiálnu správnosť
exekučného titulu, teda či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom /§ 45
ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní/.
Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak preskúmaval predmetný exekučný
titulu a podmienky, za ktorých bol vydaný, vrátane posudzovania zmluvy o úvere.
V prejednávanej veci je exekúcia vedená na základe exekučného titulu, ktorým je
notárska zápisnica spísaná s Mgr. T. K., advokátom, ktorého povinná v zmluve o úvere
splnomocnila na jej spísanie ako exekučného titulu, teda aby v jej mene uznal záväzok z
úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre
exekúciu. Uvedené splnomocnenie povinná udelila Mgr. T. K,, advokátovi, súčasne v
predtlači zmluvy o úvere a odvolací súd súhlasí s posúdením súdu prvého stupňa, že ak
povinná chcela, aby jej bol poskytnutý predmetný spotrebiteľský úver, bola nútená súčasne
na predtlači zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., v ktorom ho
splnomocnila na spísanie predmetnej notárskej zápisnice - exekučného titulu. Takéto
podmieňovanie poskytovania spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením plnomocenstva
pre Mgr. T. K. a s poverením na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu, je
treba považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorej
právnym dôsledkom podľa § 53 ods. 4 a § 39 Občianskeho zákonníka platného v čase
uzavretia zmluvy, je jej absolútna neplatnosť pre rozpor so zákonom, a to od počiatku.
Podľa ustanovenia § 23 Občianskeho zákonníka /ďalej len OZ/ „Zastúpenie vzniká
na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu /zákonné zastúpenie/ alebo na
základe dohody o plnomocenstve.“
Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka „Zastupovať iného nemôže
ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú
v rozpore so záujmami zastúpeného.“
Podľa ustanovenia § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka „Pri právnom úkone sa
možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom
plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho
oprávnenia.“
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zmluvné zastúpenie vzniká na základe
zmluvy - dohody o plnomocenstve podľa § 23 Občianskeho zákonníka medzi
splnomocniteľom a splnomocnencom, ktorá je dvojstranným právnym úkonom
splnomocniteľa a splnomocnenca.
Dohoda o plnomocenstve, z ktorej medzi splnomocnencom a splnomocniteľom vzniká
právny vzťah, musí obsahovať všetky náležitosti právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov,
ako aj obsahu. Takýto vzťah nevyhnutne predpokladá aj zhodu záujmov medzi jeho
účastníkmi. Je teda vylúčené, aby zmluva o zastúpení mohla byť platne uzavretá medzi
osobami medzi ktorými je konflikt záujmov. V posudzovanom prípade bola povinná nútená
súčasne na predtlači zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., ktorého
určil práve oprávnený a v ktorom ho povinná splnomocnila na spísanie predmetnej
notárskej zápisnice - exekučného titulu. Pritom naviac Mgr. T. K. v množstve konaní
vedených oprávneným, vystupuje ako právny zástupca oprávneného. Za takejto situácie je
tu preukázateľný rozpor záujmov medzi splnomocneným zástupcom povinnej Mgr. T. K. a
povinnou, čo je zjavne prekážkou vzniku platnej dohody o plnomocenstve.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd nemá za preukázané, že medzi Mgr. T. K.,
ako splnomocnencom a povinnou, ako splnomocniteľom došlo k vzniku platnej dohody o
plnomocenstve, na základe ktorej by bol Mgr. T. K. oprávnený uznať za povinnú dlh vo
forme notárskej zápisnice a súhlasiť s jej vykonateľnosťou, ako exekučným titulom.
Uvedené závery o neplatnosti splnomocnenia majú za následok záver
o nespôsobilosti notárskej zápisnice ako exekučného titulu a táto skutočnosť je dostatočným
dôvodom pre zastavenie exekúcie.
Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že Mgr. T. K. nemohol pred notárom
platne a v mene povinnej vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlas
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, a teda na jej základe nemožno ani pokračovať
v exekúcii.
Odvolací súd nepovažuje za oprávnenú ani námietku oprávneného, že v danom
prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Exekučný súd je
oprávnený preskúmavať podmienky na vykonanie exekúcie nielen pri začatí exekúcie, ale
počas celého jej trvania a ak v ktoromkoľvek štádiu, teda aj po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie zistí, že tieto nie sú dané, je oprávnený exekúciu zastaviť. Uvedené
vyplýva aj z rozsudku NS SR sp. zn. 3CdO/164/1996 z 27. 1. 2007 v ktorom sa o. i. uvádza,
že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená“. Skutočnosť, že povinná neodvolala udelené plnomocenstva neznamená,
že by tým došlo k odstráneniu nedostatkov, existujúcich už v čase jeho vystavenia a nemá za
následok jeho platnosť. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci
samej, a preto nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. K ďalšej námietke
oprávneného odvolací súd uvádza, že nespôsobilosťou notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, nie je daná prekážka uplatnenia práva na všeobecnom súde.
Odvolací súd uvádza, že platnosť splnomocnenia posudzoval súd prvého stupňa ako
aj odvolací súd podľa rovnakých ustanovení Občianskeho zákonníka, ako uviedol
oprávnený v podanom odvolaní.»
Krajský súd svoje uznesenie č. k. 13 CoE 171/2011-88 z 30. júna 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu 1 č. k. 11 Er/289/2006-73 zo 14. apríla 2011
o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekúcie, odôvodnil takto:
«Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212
ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., pretože nejde
o odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť
odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie
nie je čiastočne prípustné a čiastočne nie je dôvodné. ...
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia v tejto časti a na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu oprávneného
odvolací súd uvádza nasledovné:
Za podstatné pre splnenie podmienok na nariadenie výkonu exekúcie odvolací súd
považuje, aby bol daný platný o spôsobilý exekučný titul, ktorým podľa § 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku je aj notárska zápisnica, avšak iba za podmienky, že táto spĺňa
zákonné podmienky.
Európsky súdny dvor vo viacerých svojich rozsudkoch nastolil trend chrániť práva
spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom (napr. rozsudok zo dňa
4. 10. 2007, Rampin a Dodard, C-429/05). Súladom exekučného titulu so zákonom treba
rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe
možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili
vykonaniu exekúcie na jeho základe. Aj právna úprava Slovenskej republiky obsahuje
zákonné ustanovenia, ktoré ukladajú exekučnému súdu skúmať aj materiálnu správnosť
exekučného titulu, teda či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom (§ 45
ods. 2 zák. o rozhodcovskom konaní).
Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak preskúmaval predmetný exekučný
titul a podmienky, za ktorých bol vydaný, vrátane posudzovania zmluvy o úvere.
V prejednávanej veci je exekúcia vedená na základe exekučného titulu, ktorým je
notárska zápisnica spísaná s Mgr. T. K. advokátom, ktorého povinný v zmluve o úvere
splnomocnil na jej spísanie ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z
úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre
exekúciu. Uvedené splnomocnenie povinný udelil Mgr. T. K., advokátovi, súčasne v
predtlači zmluvy o úvere a odvolací súd súhlasí s posúdením súdu prvého stupňa, že ak
povinný chcel, aby mu bol poskytnutý predmetný spotrebiteľský úver, bol nútený súčasne na
predtlači zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., v ktorom ho
splnomocnil na spísanie predmetnej notárskej zápisnice – exekučného titulu. Takéto
podmieňovanie poskytovania spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením plnomocenstva
pre Mgr. T. K. a s poverením na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu je treba
považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorej právnym
dôsledkom podľa § 53 ods. 4 a § 39 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia
zmluvy, je jej absolútna neplatnosť pre rozpor so zákonom, a to od počiatku.
Podľa ust. § 23 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), zastúpenie vzniká na základe
zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe dohody
o plnomocenstve.
Podľa ust. § 22 ods. 2 OZ, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Podľa ust. § 31 ods. 1 OZ, pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi,
v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.
Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že zmluvné zastúpenie vzniká na základe
zmluvy - dohody o plnomocenstve podľa § 23 Občianskeho zákonníka medzi
splnomocniteľom a splnomocnencom, ktorá je dvojstranným právnym úkonom
splnomocniteľa a splnomocnenca.
Pokiaľ ide o účastníkov zmluvy o úvere a dohody o plnomocenstve, odvolací súd
uvádza, že nie je daná totožnosť účastníkov týchto právnych úkonov. Zmluva o úvere je
osobitným dvojstranným úkonom, na základe ktorého vznikol osobitný právny vzťah medzi
subjektami, a to medzi spoločnosťou oprávneného ako veriteľa na jednej strane a povinným,
ako dlžníkom na druhej strane na poskytnutie peňažných prostriedkov. Podpis účastníkov
na zmluve o úvere je potvrdením prejavu vôle účastníkov tejto zmluvy vo vzťahu k tomuto
právnemu úkonu. Účastníkom dohody o plnomocenstve je splnomocniteľ a splnomocnený,
v danej veci povinný a Mgr. T. K.
Okrem toho, dohoda o plnomocenstve, z ktorej medzi splnomocnencom
a splnomocniteľom vzniká právny vzťah, musí obsahovať všetky náležitosti právneho úkonu
z hľadiska jeho subjektov ako aj obsahu. Takýto vzťah nevyhnutne predpokladá aj zhodu
záujmov medzi jeho účastníkmi. Predpokladom zastúpenia podľa § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka je spôsobilosť zástupcu na právny úkon o ktorý ide a záujmy zástupcu nesmú byť
v rozpore so záujmami zastúpeného. Tento rozpor so záujmom zastúpeného sa pritom
nemusí týkať len právneho úkonu, na ktorý bol zástupca splnomocnený, ale postačí
akýkoľvek stret záujmov zástupcu a zastúpeného, ktorý by mohol vyvolať pochybnosť o tom,
že zástupca bude riadne vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce mu zo zastúpenia. Je
teda vylúčené, aby zmluva o zastúpení mohla byť platne uzavretá medzi osobami, medzi
ktorými je konflikt záujmov. V posudzovanom prípade bol povinný nútený súčasne na
predtlači zmluvy o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., ktorého určil práve
oprávnený a v ktorom ho splnomocnil na spísanie predmetnej notárskej zápisnice
exekučného titulu. Pritom naviac Mgr. T. K. v množstve konaní vedených oprávneným,
vystupuje aj ako právny zástupca oprávneného. Za takejto situácie je tu preukázateľný
rozpor záujmov medzi splnomocneným zástupcom povinného Mgr. T. K. a povinným, čo je
zjavne prekážkou k vzniku platnej dohody o plnomocenstve.
S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd nemá za preukázané, že medzi Mgr. T.
K. ako splnomocnencom a povinným ako splnomocniteľom došlo k vzniku platnej dohody o
plnomocenstve, na základe ktorej bol Mgr. T. K. oprávnený uznať za povinného dlh vo
forme notárskej zápisnice a súhlasiť s jej vykonateľnosťou ako exekučným titulom.
Uvedené závery o neplatnosti splnomocnenia majú za následok záver
o nespôsobilosti notárskej zápisnice oko exekučného titulu a táto skutočnosť je dostatočným
dôvodom pre zastavenie exekúcie.
Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že Mgr. T. K. nemohol pred notárom
platne a v mene povinného vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a udeliť súhlas s
vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Odvolací súd nepovažuje za oprávnenú ani námietku oprávneného, že v danom
prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol. Exekučný súd je
oprávnený preskúmavať podmienky na vykonanie exekúcie nielen pri začatí exekúcie, ale
počas celého jej trvania a ak v ktoromkoľvek štádiu, teda aj po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie zistí, že tieto nie sú dané, je oprávnený exekúciu zastaviť. Uvedené
vyplýva aj z rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/164/1996 z 27. 1. 2007, v ktorom sa okrem iného
uvádza, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená“. Skutočnosť, že povinný neodvolal udelené plnomocenstvo neznamená,
že by tým došlo k odstráneniu nedostatkov existujúcich už v čase jeho vystavenia a nemá za
následok jeho platnosť. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím
vo veci samej, a preto nezakladá námietku právoplatne rozhodnutej veci. K ďalšej námietke
oprávneného odvolací súd uvádza, že nespôsobilosťou notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, nie je daná prekážka uplatnenia práva na všeobecnom súde.
Záverom odvolací súd len dodáva, že platnosť splnomocnenia posudzoval súd prvého
stupňa ako aj odvolací súd podľa rovnakých ustanovení Občianskeho zákonníka, ako
uviedol oprávnený v podanom odvolaní.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v jeho
napadnutej časti vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie
podľa §219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil, pretože predmetná notárska
zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom.»
Krajský súd svoje uznesenie č. k. 14 CoE 37/2011-36 z 11. júla 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu 2 č. k. 7 Er/206/2004-21 zo 16. februára 2011
o neprípustnosti exekúcie a zastavení exekúcie, odôvodnil takto:
«Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom
z ustanovenia § 212 ods. 1, 3 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O. s. p., pretože nejde o odvolanie podľa § 214 ods. 1 O. s. p., na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel
k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Podľa § 202 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie nie je prípustné proti
uzneseniu v exekučnom konaní podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný priadok), ak tento Exekučný poriadok
neustanovuje inak.
Podľa § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolací súd sa stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, na doplnenie jeho odôvodnenia a k odvolaniu
oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:
Oprávnený namieta správnosť záverov súdu prvého stupňa z dôvodu, že zmluvu
o úvere uzavretú medzi účastníkmi nesprávne právne posúdil, keďže neprihliadal na
ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, podľa ktorých bola uzavretá.
Odvolací súd k tomu dodáva, že predmetná zmluva o úvere uzavretá medzi
účastníkmi konania má charakter spotrebiteľskej zmluvy. To znamená, že musí obsahovať
náležitosti podľa § 4 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, okrem iného
ročnú percentuálnu mieru nákladov, inak sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný
a bez poplatkov. Predmetná zmluva o úvere bola uzavretá podľa jej predtlače a údajov
uvedených v zmluve podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Aj napriek takémuto
formálnemu označeniu zmluvy o úvere, ako zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného
zákonníka, je predmetná zmluva zmluvou spotrebiteľskou vzhľadom na obsah zmluvy, na
účel zmluvy ako aj na účastníkov konania. Musí preto obsahovať náležitosti stanovené
Zákonom o spotrebiteľských úveroch a zmluvné dojednania týkajúce sa výšky úrokov
z omeškania nesmú byť v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu aj na
podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Citované zákonné ustanovenie určuje náležitosti notárskej zápisnice (okrem tých,
ktoré musí mať podľa notárskeho poriadku), aby bola exekučným titulom. Predovšetkým
musí notárska zápisnica obsahovať právny záväzok. Záväzky vznikajú z právnych úkonov,
najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných
skutočností uvedených v zákone (§ 489 Občianskeho zákonníka). Inou skutočnosťou, na
základe ktorej vzniká záväzok, je aj porušenie povinnosti vyplývajúcej z už existujúceho
záväzkového právneho vzťahu, okrem iného je to aj omeškanie dlžníka.
V posudzovanej veci sa povinný dostal do omeškania s riadnym o včasným plnením
záväzku, v dôsledku čoho oprávnený žiadal zaplatiť dlh naraz a uplatnil si aj zákonné právo
na zaplatenie úrokov z omeškania.
Notárska zápisnica má ďalej obsahovať označenie oprávnenej a povinnej osoby,
právny dôvod (v danom prípade je to zmluva o úvere), predmet (plnenie, ktoré má povinný
poskytnúť, teda suma, ktorú je dlžný oprávnenému), čas plnenia, a aby bola exekučným
titulom, musí obsahovať aj vyhlásenie povinnej osoby, že súhlasí s jej vykonateľnosťou.
Z uvedeného vyplýva, že k obsahovým náležitostiam notárskej zápisnice oko
exekučného titulu nepatrí hmotnoprávny úkon, z ktorého vyplýva záväzok povinného voči
oprávnenému, teda v posudzovanej veci zmluva o úvere. To však neznamená, že notárska
zápisnica by takýto úkon nemohla1 obsahovať popri uznaní záväzku povinným a vyhlásení
o jej vykonateľnosti. Obidva tieto úkony je potrebné dôsledne rozlišovať a navzájom ich
nezamieňať, pretože kým účastníkom hmotnoprávneho úkonu (napríklad v súvislosti
so zmenami podmienok úverovej zmluvy, na ktorých sa jej účastníci dohodli v notárskej
zápisnici) musia byť účastníci tohto hmotnoprávneho úkonu, pre uznanie dlhu a súhlas
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice postačuje prejav dlžníka.
Uznanie dlhu je totiž jednostranným právnym úkonom dlžníka adresovaným
veriteľovi, ktorým dáva veriteľovi najavo, že svoj dlh uznáva. Pre platnosť uznania je
potrebná písomná forma, prisľúb zaplatenia dlhu a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Pri
splnení týchto zákonných podmienok dochádza k prerušeniu premlčania a predpokladá sa,
že dlh v čase uznania trval. Všetky tieto formálne náležitosti písomné uznanie povinnej
prostredníctvom splnomocneného zástupcu v notárskej zápisnici obsahuje.
Súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je vždy jednostranným
prejavom jeho vôle, z ktorého vyplýva, že súhlasí s tým, aby notárska zápisnica v prípade,
že v určenej dobe oprávnenému určené plnenie neposkytne, bola bez ďalšieho titulom pre
vykonanie exekúcie. Tento súhlas s vykonateľnosťou nemá hmotnoprávnu povahu, pretože
nemá za následok vznik, zmenu alebo zánik práv alebo povinnosti účastníkov konania, je len
jednou z náležitostí stanovených Exekučným poriadkom k tomu, aby notárska zápisnica
mohla byť exekučným titulom.
Pre platnosť notárskej zápisnice, v ktorej dlžník (povinný) uznal svoj dlh voči
veriteľovi a súhlasil s jej vykonateľnosťou, nie je preto potrebná dohoda s veriteľom
a neúčasť veriteľa pri spisovaní takejto notárskej zápisnice nespôsobuje jej neplatnosť.
Notárska zápisnica v danej veci je však neplatná z iného dôvodu, ktorý súd prvého stupňa
v odôvodnení svojho rozhodnutia posúdil a náležite odôvodnil.
Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť
fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo
splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.
Predpokladom zastúpenia podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka je spôsobilosť
zástupcu na právny úkon, o ktorý ide, a záujmy zástupcu nesmú byť v rozpore so záujmami
zastúpeného. Tento rozpor so záujmom zastúpeného sa pritom nemusí týkať len právneho
úkonu, na ktorý bol zástupca splnomocnený, ale postačí akýkoľvek stret záujmov zástupcu
a zastúpeného, ktorý by mohol vyvolať pochybnosť o tom, že zástupca bude riadne
vykonávať práva a povinnosti vyplývajúce mu zo zastúpenia.
V posudzovanej veci povinný mal v zmluve o úvere splnomocniť advokáta Mgr. T. K.
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z
úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala titulom pre súdny výkon rozhodnutia alebo pre
exekúciu.
Súd prvého stupňa postupoval správne, ak pri preskúmavaní predmetného
exekučného titulu a podmienok, za ktorých bol vydaný vrátané posudzovania zmluvy o úvere
dospel k záveru, že predmetný exekučný titul bol vydaný na základe plnomocenstva, ktoré
povinný udelil Mgr. T. K., advokátovi, súčasne v predtlači zmluvy o úvere a teda povinný,
ak chcel, aby mu bol poskytnutý spotrebiteľský úver, bol nútený súčasne na predtlači zmluvy
o úvere podpísať aj plnomocenstvo pre Mgr. T. K., v ktorom ho splnomocnil súčasne na
spísanie predmetnej notárskej zápisnice - exekučného titulu. Takéto podmieňovanie
poskytovania spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením plnomocenstva pre Mgr. T. K.
súčasne s poverením na spísanie notárskej zápisnice, ako exekučného titulu, je treba
považovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Preto správne súd
prvého stupňa poukázal na to, že takéto konanie splnomocneného zástupcu povinného Mgr.
T. K., voči povinnému je v rozpore so zákonom o advokácii. Naviac, ak nie je preukázané,
že podľa § 18 ods. 1, 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii dal povinný Mgr. T. K.
skutočne takéto pokyny, ako sú uvedené v predtlačí zmluvy o úvere a či sa Mgr. T. K. mohol
riadiť pokynmi povinného pri presadzovaní práv a záujmov povinného v prejednávanej veci,
či povinný s Mgr. T. K. osobne prejednával spôsob presadzovania práv a záujmov
povinného a vôbec či povinný bol niekedy v kontakte s Mgr. T. K., aby mu takéto pokyny
dal.
Európsky súdny dvor vo viacerých svojich rozsudkoch nastolil trend chrániť práva
spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym spôsobom (napr. rozsudok zo dňa
4. 10. 2007, Rampin a Dodard, C - 429/05). Súladom exekučného titulu so zákonom treba
rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe
možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili
vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Ide napr. o vylúčenie určitých
nárokov z uspokojenia v exekúcii a pod. Môže ísť aj o zákonné ustanovenia, ktoré ukladajú
exekučnému súdu skúmať aj materiálnu správnosť exekučného titulu, teda či nárok priznaný
exekučným titulom je v súlade s právom.
Podľa ustanovenia § 23 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) zastúpenie vzniká na
základe zákona, alebo rozhodnutia štátneho orgánu (zákonné zastúpenie) alebo na základe
dohody o plnomocenstve.
Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že zastúpenie na základe dohody o plnomocenstve
predpokladá dvojstranný právny úkon, teda dohodu medzi dvomi subjektami a to medzi
splnomocniteľom na jednej strane a splnomocnencom na druhej strane a samotné
plnomocenstvo je už iba jednostranným úkonom, ktorým splnomocniteľ dáva tretím osobám
na vedomie, v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve oprávnená ho zastupovať.
Dohoda o plnomocenstve, z ktorej právny vzťah vzniká, musí teda obsahovať všetky
náležitosti dvojstranného právneho úkonu z hľadiska jeho subjektov, ako aj obsahu. Pokiaľ
má mať takáto dohoda písomnú formu, predpokladá sa prejav oboch zmluvných strán
potvrdený podpisom týchto subjektov. Takáto dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi
povinným a Mgr. T. K. v konaní preukázaná nebola. Splnomocnenie, ktoré má byť súčasťou
notárskej zápisnice, ani nie je podpísané účastníkmi dohody o plnomocenstve, keďže na
tomto chýba podpis splnomocniteľa - povinného.
Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že v notárskej zápisnici ako exekučnom
titule, ktorú oprávnený predložil, chýba nepochybný relevantný prejav vôle dlžníka
splnomocniť advokáta Mgr. T. K. na vykonanie vyhlásenia v jeho mene. Už samotná táto
skutočnosť predstavuje vadu exekučného titulu, ktorá bráni v možnosti vydať exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie na základe takejto notárskej zápisnice.
Odvolací súd z týchto dôvodov už považoval za nadbytočné zaoberať sa ďalšími
nedostatkami exekučného titulu a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vo výrokoch
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako
vecne správne potvrdil, pretože predmetná notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným
titulom.»
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku, Občianskeho zákonníka a Občianskeho súdneho poriadku podstatné
pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho
úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne
a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých
uznesení poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk
a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na
základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia
podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť
v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon
nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred
takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu nesignalizujú neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6
ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,
III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu č. k. 4 CoE 103/2011-33 z 9. júna 2011, č. k.
13 CoE 169/2011-30 z 22. júna 2011, č. k. 13 CoE 171/2011-88 z 30. júna 2011 a č. k.
14 CoE 37/2011-36 z 11. júla 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za
nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo
zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že by nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch
ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažností odmietol ako
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2011