Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 125/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 76/2010-

27 z 30. apríla 2010 a č. k. -40 z 2. novembra 2010, uzneseniami

Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. -33 z 19. mája 2010 a č. k. 17 CoE

280/2010-50 z 29. novembra 2010 a uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-26 z 20. mája 2010 a č. k. -41 z 29. novembra 2010, a

takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. , sp.

zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. marca 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE

76/2010-27 z 30. apríla 2010 a č. k. -40 z 2. novembra 2010, uzneseniami

krajského súdu č. k. -33 z 19. mája 2010 a č. k. -50 z 29.

novembra 2010 a uzneseniami krajského súdu č. k. -26 z 20. mája 2010

a č. k. -41 z 29. novembra 2010.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 18. februára 2005 poskytla fyzickej osobe úver

v sume 663,88 €, na základe zmluvy uzavretej 17. januára 2005 poskytla fyzickej osobe

úver v sume 663,88 € a na základe zmluvy uzavretej 11. októbra 2004 poskytla fyzickej

osobe úver v sume 165,97 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť

v 7 mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ) a v 10 mesačných

splátkach (veci vedené pod sp. zn. a sp. zn. ). Na zabezpečenie

úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený

zástupca dlžníkov, menovite určený v zmluve o úvere, je oprávnený v prípade, ak dlžníci

neplnia svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má

povahu exekučného titulu.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. dlžník neuhradil dve po sebe idúce

splátky, v dôsledku čoho bola 3. júla 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú

podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 21. októbra 2005 bol podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) 21. novembra 2005 začal nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd následne ex offo uznesením č. k. -17

z 8. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. -17

z 8. februára 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -27 z 30. apríla 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okresný súd následne uznesením č. k. -31 z 21. júna 2010 exekučné

konanie zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom krajský

súd rozhodol uznesením č. k. -40 z 2. novembra 2010 tak, že uznesenie

okresného súdu č. k. -31 z 21. júna 2010 ako vecne a právne správne

potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. dlžník neuhradil dve po sebe idúce

splátky, v dôsledku čoho bola 10. júla 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú

podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 25. októbra 2005 bol podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 28. novembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd následne ex offo

uznesením č. k. -20 z 9. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. -20

z 9. februára 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -33 z 19. mája 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okresný súd následne uznesením č. k. -38 z 20. júla 2010 exekučné

konanie zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom krajský

súd rozhodol uznesením č. k. -50 z 29. novembra 2010 tak, že uznesenie

okresného súdu č. k. -38 z 20. júla 2010 ako vecne a právne správne

potvrdil.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. dlžník neuhradil dve po sebe idúce

splátky, v dôsledku čoho bola 13. februára 2005 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú

podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 26. apríla 2005 bol podaný návrh

na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným

súdom 19. mája 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd následne ex offo

uznesením č. k. -16 z 1. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu č. k. -16

z 1. februára 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -26 z 20. mája 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

Okresný súd následne uznesením č. k. -30 z 10. augusta 2010

exekučné konanie zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu odvolanie,

o ktorom krajský súd rozhodol uznesením č. k. -41 z 29. novembra 2010

tak, že uznesenie okresného súdu č. k. -30 z 10. augusta 2010 ako vecne

a právne správne potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu „... boli

porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným

porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné práva a slobody

sťažovateľa vyplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka

interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu poukazujúc na konkrétne

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu, v podstatnom najmä

uviedla, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil

svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva

sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhla, aby ústavný

súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces

vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia a vec

vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna

a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

II.2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -27

z 30. apríla 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -27

z 30. apríla 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

č. k. -17 z 8. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za

neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. -17 z 8. februára

2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -27 z 30. apríla 2010

nadobudlo právoplatnosť 7. júna 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu

doručená 16. marca 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí

lehoty uvedenej v .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pôvodne vedenú pod sp. zn.

v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -27

z 30. apríla 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k.

33 z 19. mája 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k.

33 z 19. mája 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu

č. k. -20 z 9. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za

neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. -20 z 9. februára

2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -33 z 19. mája 2010

nadobudlo právoplatnosť 28. júna 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému

súdu doručená 16. marca 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po

uplynutí lehoty uvedenej v .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pôvodne vedenú pod sp. zn.

v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -33

z 19. mája 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

II.2.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k.

26 z 20. mája 2010

Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k.

26 z 20. mája 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu č. k.

16 z 1. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu č. k. -16 z 1. februára

2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -26 z 20. mája 2010

nadobudlo právoplatnosť 13. júla 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu

doručená 16. marca 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po uplynutí

lehoty uvedenej v .

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pôvodne vedenú pod sp. zn.

v časti namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu č. k. -26

z 20. mája 2010 pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene

II.3.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu č. k.

40 z 2. novembra 2010, č. k. -50 z 29. novembra 2010,

č. k. -41 z 29. novembra 2010

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Krajský súd uznesenie č. k. -40 z 2. novembra 2010, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -31 z 21. júna 2010 o zastavení

konania, odôvodnil takto:

„Napadnutým uznesením okresný súd rozhodol o zastavení exekúcie a opomenul

rozhodnúť o trovách exekúcie súdneho exekútora, keď skorším uznesením číslo konania

-17 zo dňa 08. 02. 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Toto uznesenie

potvrdil Krajský súd Banská Bystrica ako súd odvolací uznesením číslo konania

-27 zo dňa 30. 04. 2010.

V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ustanovením

prejednal a podľa ustanovenia a uznesenie okresného

súdu potvrdil z týchto dôvodov.

Ak súd vyhlási exekúciu za neprípustnú (ako v súdenej veci), musí exekúciu zastaviť

( zákona čísla v znení neskorších predpisov). Dôvodne

potom okresný súd exekúciu napadnutým uznesením zastavil. Opomenul ale rozhodnúť

o trovách exekúcie. Urobí tak ešte pred doručením tohto uznesenia účastníkom konania

(, ).“

Krajský súd uznesenie č. k. -50 z 29. novembra 2010, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -38 z 20. júla 2010 o zastavení

konania, odôvodnil takto:

„Okresný súd zastavil exekúciu po tom, ako právoplatným uznesením

č. k. -20 z 09. 02. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -33 z 19. mája 2010, vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Exekúciu vykonával pôvodne súdny exekútor JUDr. J. Ď., ktorého trovy pri zmene

súdneho exekútora na JUDr. R. K. určil súd uznesením z 22. 12. 2009 na 17,60 €. Keďže

exekúciu zastavoval, rozhodol aj o povinnosti oprávneného zaplatiť pôvodnému súdnemu

exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie. Povinnosť zaplatiť trovy exekúcie bola uložená

oprávnenému, ktorý podal návrh na vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého

exekučného titulu a tým zavinil zastavenie exekúcie.

Uznesenie okresného súdu napadol odvolaním oprávnený opätovne namietajúc, že

nebol dôvod na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pretože notárska

zápisnica spísaná za účasti splnomocneného zástupcu povinného bola spôsobilým

exekučným titulom.

Povinný súhlasil s rozhodnutím okresného súdu. Navrhol, že oprávnenému mimo

exekučného konania uhradí svoj dlh rovnajúci sa nesplatenej istine (zostatok úveru) bez

úrokov, poplatkov a trov exekučného konania.

Krajský súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214

ods. 2 v celom rozsahu a uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa

ods. 1, 2 potvrdil.

Oprávnený v odvolaní vôbec nereaguje na situáciu, že právoplatným rozhodnutím

súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú. V tomto štádiu konania, keď uznesenie

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú je právoplatné, prichádza do úvahy jedine postup

podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a zastavenie exekúcie spolu s rozhodnutím o trovách

exekúcie. Okresný súd postupoval v súlade s exekučným poriadkom, keď exekúciu zastavil

a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť pôvodnému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie

vo výške taktiež určené už právoplatným rozhodnutím súdu na 17,60 €. Odvolací súd sa

v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto len konštatuje

ich správnosť.“

Krajský súd uznesenie č. k. -50 z 29. novembra 2010, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -38 z 20. júla 2010 o zastavení

konania, odôvodnil takto:

„Okresný súd zastavil exekúciu po tom, ako právoplatným uznesením

č. k. -16 z 01. 02. 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici č. k. -26 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.

Keďže exekúciu zastavoval, rozhodol aj o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnemu

exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie vo výške 18,95 €. Povinnosť zaplatiť trovy exekúcie

bola uložená oprávnenému, ktorý podal návrh na vykonanie exekúcie na základe

nespôsobilého exekučného titulu a tým zavinil zastavenie exekúcie.

Uznesenie okresného súdu napadol odvolaním oprávnený opätovne namietajúc, že

nebol dôvod na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie, pretože notárska

zápisnica spísaná za účasti splnomocneného zástupcu povinného bola spôsobilým

exekučným titulom.

Povinná sa k odvolaniu nevyjadrila.

Súdny exekútor považoval rozhodnutie okresného súdu za správne.

Krajský súd prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214

ods. 2 v celom rozsahu a uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa

ods. 1, 2 potvrdil.

Oprávnený v odvolaní vôbec nereaguje na situáciu, že právoplatným rozhodnutím

súdu bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú. V tomto štádiu konania, keď uznesenie

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú je právoplatné, prichádza do úvahy jedine postup

podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a zastavenie exekúcie spolu s rozhodnutím o trovách

exekúcie. Okresný súd postupoval v súlade s exekučným poriadkom, keď exekúciu zastavil

a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť pôvodnému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie

vo výške taktiež určené už právoplatným rozhodnutím súdu na 17,60 €. Odvolací súd sa

v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, preto len konštatuje,

ich správnosť.“

Z citovanej časti odôvodnenia uznesení krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako

odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho

uzneseniach č. k. -31 z 21. júna 2010 (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.

, pozn.), č. k. -38 z 20. júla 2010 (sťažnosť pôvodne vedená

pod sp. zn. , pozn.) a č. k. -30 z 10. augusta 2010 (sťažnosť

pôvodne vedená pod sp. zn. , pozn.), ktorý svoje rozhodnutia o zastavení

exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania

exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví,

ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať“, a to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd uznesením č. k. 11 Er

-17 z 8. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE

76/2010-27 z 30. apríla 2010 (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. , pozn.),

uznesením č. k. -20 z 9. februára 2010 v spojení s uznesením krajského

súdu č. k. -33 z 19. mája 2010 (sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn.

, pozn.) a uznesením č. k. -16 z 1. februára 2010 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -26 z 20. mája 2010 (sťažnosť pôvodne

vedená pod sp. zn. , pozn.) vyhlásil exekúcie za neprípustné.

Krajský súd v uznesení č. k. -27 z 30. apríla 2010 okrem iného

uviedol, že „Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere bola

medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom uzatvorená dňa 18. 2. 2005.

V texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedený text, z ktorého vyplýva, že povinný

dlžník ako splnomocniteľ splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme notárskej

zápisnice uznal v jeho mene jeho záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska zápisnica

stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 3. 7. 2005 bola notárom JUDr. O. Ď. so sídlom

Notárskeho úradu v Partizánskom spísaná notárska zápisnica N 3256/2005, Nz 30793/2005

v bode 3, ktorej Mgr. T. K. v mene povinného vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému

v celkovej výške 548,83 €. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že

plnomocenstvo udelené povinným Mgr. T. K. priamo v zmluve o úvere nie je platným

jednostranným právnym úkonom povinného, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne

vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice v mene povinného, a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22

ods. 2 . Uvedený rozpor spočíva v tom, že právny zástupca

povinného, ktorý by mal povinného pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice

zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že Mgr. T. K. si ako

svojho zástupcu povinný na základe svojej vôle nevybral.

Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že predmetná notárska zápisnica

nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná na

základe absolútne neplatného právneho úkonu.“.

Krajský súd v uznesení č. k. -33 z 19. mája 2010 okrem iného

uviedol, že «Exekučný súd poukázal aj na rozpor záujmov povinného a „ním zvoleného“

zástupcu s poukazom na ustanovenie , s čím sa odvolací

súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Okrem už konštatovaných vád „udeleného“

plnomocenstva na dôvažok je potrebné spomenúť i zásadnú skutočnosť, že povinného

zmluvná voľnosť pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená

natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej

a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno

o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť... Pokiaľ teda plnomocenstvo

udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených

„splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre osobu

v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne

účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica

nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol

nárok, ktorého vymoženie by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.».

Krajský súd v uznesení č. k. -26 z 20. mája 2010 okrem iného

uviedol, že „Za správny považuje odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že

plnomocenstvo udelené povinnou Mgr. T. K. v predloženej Zmluve o úvere dňa 11. 10. 2004

neoprávňovalo Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice v znení, ako bola spísaná.

Okresný súd správne vyhodnotil, že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť

konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú a v akom rozsahu má konať

v mene zastúpenej osoby a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene

splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti

priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce

z plnomocenstva, či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti

zastúpenému (§ a 33 ).

Prvostupňový súd správne poukázal aj na to, že vo formulárovej zmluve už bolo

predltlačené plnomocenstvo pre advokáta Mgr. T. K., ktorý má zastupovať dlžníka.

Z obsahu zmluvy nevyplýva, že by povinná mala vplyv na výber zástupcu. Predtlač zmluvy

o plnomocenstve svedčí pre záver, že si ho vybral veriteľ.

Všetky uvedené nedostatky majú za následok, že zo strany povinnej nebola platne

udelená plná moc na zastupovanie pri úkone uznania určitého právneho záväzku (dlhu) vo

forme notárskej zápisnice a súhlas s jej vykonateľnosťou. Ak splnomocnenie, na základe

ktorého advokát Mgr. T. K. konal pri spísaní notárskej zápisnice, nie je platné, nespĺňa

potom s ním ako zástupcom povinnej napísaná notárska zápisnica podmienky

vykonateľného exekučného titulu, pretože vyhlásenie o uznaní právneho záväzku a súhlase

s vykonateľnosťou nedala na to oprávnená osoba.“.

Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,

keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného

súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci

z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď

z hľadiska formálneho, alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod

na zastavenie exekučného konania.

Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery

krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. -27 z 30. apríla 2010,

č. k. -33 z 19. mája 2010 a č. k. -26 z 20. mája 2010

považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,

ktorý by mohol mať za následok porušenie garantovaných práv sťažovateľky ako

účastníčky exekučného konania.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez

návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade

s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie

súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval

ústavne súladným spôsobom, keď uznesením č. k. -40 z 2. novembra 2010

potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -31 z 21. júna 2010 o zastavení

exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. -17

z 8. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -27

z 30. apríla 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn.

, pozn.).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd postupoval rovnako ústavne súladným

spôsobom, keď uznesením č. k. -50 z 29. novembra 2010 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -38 z 20. júla 2010 o zastavení exekučného

konania z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. -20 z 9. februára 2010

v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -33 z 19. mája 2010 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. , pozn.).

Napokon ústavný súd potvrdzuje, že krajský súd konal ústavne súladným spôsobom,

keď uznesením č. k. -41 z 29. novembra 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -30 z 10. augusta 2010 o zastavení exekučného konania

z dôvodu, že okresný súd uznesením č. k. -16 z 1. februára 2010 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -26 z 20. mája 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. , pozn.).

V okolnostiach prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje právne

názory vyjadrené v uzneseniach krajského súdu č. k. -40 z 2. novembra

2010, č. k. -50 z 29. novembra 2010 a č. k. -41

z 29. novembra 2010 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie v exekučných veciach, t. j.

týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky, z ústavného hľadiska za

akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich

v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť uzneseniami

krajského súdu č. k. -40 z 2. novembra 2010, č. k. -50

z 29. novembra 2010, č. k. -41 z 29. novembra 2010 k porušeniu práva

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd

navyše pripomína právny názor vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. z

dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu by bolo teda

možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu

niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až

, resp. v dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m.

alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského

súdu č. k. -40 z 2. novembra 2010, č. k. -50

z 29. novembra 2010 a č. k. -41 z 29. novembra 2010 a obsahom práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní týchto

častí sťažností sťažovateľky rozhodol podľa o ich

odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011