Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 575/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F. P.,

s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., B., vedené pod

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia

Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. februára 2012 v spojení s postupom Krajského súdu

v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. marca

2012, postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 1. februára 2012 v spojení s postupom Krajského súdu

v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. apríla 2012,

ako aj postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. januára 2012 v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. apríla 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré

bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. júna 2012 a 2. júla

2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom

Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 2. februára 2012 v spojení s postupom Krajského súdu v Trenčíne

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 29. marca 2012, postupom

Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 1. februára 2012 v spojení s postupom Krajského súdu v Prešove v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. apríla 2012, ako aj postupom

Okresného súdu Topoľčany (ďalej spolu len „okresné súdy“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 12. januára 2012 (ďalej spolu len „napadnuté uznesenia“)

v spojení s postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej spolu len „krajské súdy“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. apríla 2012 (ďalej spolu len

„napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo povinní vrátiť podľa

podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolo účastníkmi

zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že v prípade, ak dlžník neplní svoje

povinnosti, možno okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má

povahu exekučného titulu. Tieto zápisnice boli exekučnými titulmi na vykonanie exekúcie.

Súdny exekútor na základe poverení udelených okresnými súdmi začal nútený výkon

rozhodnutí, t. j. exekúcie. V priebehu exekučných konaní okresné súdy napadnutými

uzneseniami vyhlásili exekúcie za neprípustné a zastavil ich. Krajské súdy na odvolania

sťažovateľky svojimi napadnutými uzneseniami potvrdili okresnými súdmi vydané

prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka v predloženej argumentácii napadla právne závery v rozhodovacej

činnosti okresných súdov a krajských súdov, namietajúc ich nesprávnosť z hľadiska

právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych

predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresné súdy a krajské súdy

„... svoje rozhodnutie formuloval[i] na základe nesprávneho právneho posúdenia

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“, za súbežného porušenia viacerých

procesných pravidiel spočívajúcich v tom, že „... a) rozhodol nad rámec zverenej

právomoci; b) svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom;

c) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie...“.

Sťažovateľka zároveň poskytla ústavnému súdu na zváženie vlastnú interpretáciu

právnych predpisov vzťahujúcich sa na jej právnu vec, keď uviedla:

„Základnou vlastnosťou notárskej listiny je jej vierohodnosť. Notár poskytuje

účastníkom garanciu, že jej obsah sa nebude dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje

právomocou (takúto právomoc nemožno vyvodiť zo žiadneho právneho predpisu)

umožňujúcou mu zasahovať do tejto garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho

z obsahu notárskej listiny... Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania

splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie

sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený

exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu

na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či

rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov

vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci tohto skúmania nie je

exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... notárskej listiny, ktorá je

exekučným titulom. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej

listiny, ktorá je exekučným titulom.“.

Podaním doručeným ústavnému súdu 15. novembra 2012 sťažovateľka doplnila

odôvodnenia sťažností vo vzťahu k namietanému porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa dohovoru o právnu argumentáciu, v ktorej

vytýkala okresnému súdu i krajskému súdu, že nenariadili v jej právnych veciach „ústne

pojednávanie aj keď tak boli podľa zákona povinné učiniť... Prvostupňový súd napadnutým

uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zatavil. Nedodržal teda procesný

postup upravený v... § 57 ods. 5 veta druhá Exekučného poriadku a odňal tak sťažovateľovi

možnosť konať pred súdom. Súd nenaradil ústne pojednávanie a tento nedostatok

nekorigoval ani súd druhého stupňa.“. Sťažovateľkina argumentácia sa pritom opiera

o novelizáciu § 57 ods. 5 Exekučného poriadku platnú a účinnú od 9. augusta 2012.

V nadväznosti na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej základných práv podľa a , práv podľa

dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj porušenie a

čl. 14 dohovoru postupom okresných súdov v označených konaniach a ich napadnutými

uzneseniami, v spojení s postupom krajských súdov v označených konaniach a ich

napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia okresných súdov a krajských súdov

a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu

trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom okresných súdov v označených

konaniach a ich napadnutými uzneseniami v spojení s postupom krajských súdov

v označených konaniach a ich napadnutými uzneseniami.

II.A K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. a z tohto obsahu

vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc

na totožnosť v osobe sťažovateľky rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy

tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B K namietanému porušeniu označených základných práv podľa ,

práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu a označených článkov

a dohovoru postupom okresných súdov v označených konaniach a ich napadnutými

uzneseniami

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia okresných súdov, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto v tejto časti bolo potrebné

sťažnosti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

II.C K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajských súdov v označených

konaniach a ich napadnutými uzneseniami

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (,

, , ) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa .

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém

sťažovateľky, a teda či krajské súdy rozhodujúce v rámci exekučného konania

o odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam, ktorými boli exekúcie vyhlásené

za neprípustné a následne zastavené, mali právomoc skúmať prípustnosť exekúcií

z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli notárske zápisnice.

Z napadnutých uznesení krajských súdov vyplýva ich stotožnenie sa so závermi

napadnutých uznesení okresných súdov, ktoré svoje rozhodnutia založili jednak na tom, že

predložené notárske zápisnice, ktoré boli exekučnými titulmi, boli spísané na základe

splnomocnenia, ktoré súdy vyhodnotili ako neplatné dojednanie, a preto notárske zápisnice

samy osebe neobsahovali vyhlásenie povinného ako dlžníka, a teda neboli spôsobilým

exekučným titulom podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, ako aj na tom, že

predložené notárske zápisnice, ktoré boli exekučným titulom, sú neplatným právnym

úkonom, pretože odporujú zákonu a zároveň zákon obchádza.

Krajský súd v Trenčíne v uznesení sp. zn. z 29. marca 2012 (sp. zn.

) uviedol: „V preskúmavanej veci bola spornou najmä otázka, či exekučný

titul, ktorým v danej veci má byť notárska zápisnica, vydaná notárom JUDr. O. Ď. je

exekučným titulom v zmysle ust. § 41 Ex. por.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem, ak sa exekúcia vykonáva

na základe vykonateľnej notárskej zápisnice). O aké rozhodnutie sa musí jednať,

podrobnejšie upravujú ust. § 41 Ex. por. Vo všeobecnosti exekučným titulom je vykonateľné

rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok

(§ 41 ods. 1 Ex. por.). § 41 ods. 2 Ex. por. taxatívne vymenúva, na podklade akých

rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe

vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy, vrátane bloku

na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41 ods. 2 písm. f/ Ex. por.). Za účinnosti zák.

č. pôsobnosť orgánu verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne,

ktoré boli oprávnené vydávať rozhodnutia (platobné výmery) o predpise poistného.

Preskúmaním obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že návrh na vykonanie

exekúcie podal oprávnený na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica

č. N , Nz 93767/2003 zo dňa 18. 10. 2003, na základe ktorej je povinný zaviazaný

plniť oprávnenému pohľadávku 645,29 eur s príslušenstvom. Uznanie právneho záväzku

a tým aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice uskutočnil za povinného Mgr. B. Ž.,

koncipient advokáta Mgr. T. K., ktorého na to povinný splnomocnil v úverovej zmluve

č. 3290135 uzavretej dňa 03. 07. 2003. Predmetná zmluva bola uzatvorená na vopred

pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čoho nepochybne

vyplýva, že advokáta si povinný nevybral, keďže tento bol vopred určený oprávneným. Táto

skutočnosť odôvodňuje aj obavu, že záujmy takto určeného advokáta sú v rozpore

so záujmami povinného, analogicky ako v . Každý

právny úkon urobený touto osobou za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnuté v notárskej

zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho

zákonníka. Súd prvého stupňa preto správne vyhlásil exekúciu vykonávanú na základe

neplatného exekučného titulu za neprípustnú a v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. ju

zastavil.“

Krajský súd v Prešove v uznesení sp. zn. z 30. apríla 2012 (sp. zn.

) uviedol: „Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je

potrebné poukázať na skutočnosť, podľa ktorej účastníci dňa 5. 9. 2003 uzatvorili zmluvu

o úvere, súčasťou ktorej vo forme predtlače hol uvedený text o splnomocnení advokáta

Mgr. T. K. povinným na uznanie záväzku z úveru v mene povinného v notárskej zápisnici

ako exekučného titulu tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným

titulom. Takto udelené plnomocenstvo sa za platný právny úkon označiť nedá a preto

advokát Mgr. T. K. nemohol pred notárom platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej

zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice v mene povinného a to pre rozpor

záujmov splnomocneného zástupcu a zastúpeného v zmysle ust. . Podľa tohto

ustanovenia zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, ktorý

ide, ani ten záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Uvedený rozpor

zo záujmami povinného spočíva v tom. že jeho právny zástupca, ktorý mal povinného pri

uznaní dlhu a spisovaní notárskej zápisnice zastupovať, bol určený priamo v zmluve o úvere

oprávneným, čo malo za následok, že povinný si nemohol Mgr. T. K. ako svojho zástupcu

vybrať na základe svojej vôle.

Keďže ust. nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej

neplatnosti ( ) išlo o neplatnosť absolútnu pôsobiacu bez ďalšieho priamo

zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti. Právny úkon urobený

zástupcom nespĺňajúcim podmienky upravené v ust. je v zmysle ust.

absolútne neplatný. Ak v prejednávanej veci advokát Mgr. T. K. nedisponoval platným

plnomocenstvom nemohol v mene povinného uznať dlh a vysloviť súhlas s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Notárska zápisnica predložená oprávneným

nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu a to preto lebo bola

spísaná na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Za takejto situácie súd prvého

stupňa správne postupoval ak po vyhlásení exekúcie za neprípustnú túto zastavil podľa ust.

§ 57 ods. 1 písmeno g) Exekučného poriadku.

V tejto súvislosti je tiež potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu SR

z 12. 5. 2011 č. k. -16. V obdobných právnych veciach, týkajúcich sa

posudzovania notárskej zápisnice ako exekučného titulu boli sťažnosti oprávneného

odmietnuté ako zjavne neopodstatnené...“

Krajský súd v Nitre v uznesení sp. zn. z 30. apríla 2012 (sp. zn.

) na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozhodnutia uviedol:

„... podľa zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je

spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami

zastúpeného. V danom prípade podstatnou a právne relevantnou skutočnosťou je, či

splnomocnenie je platným právnym úkonom, nakoľko podľa § 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka zastupovať iného nemôže ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami

zastúpeného. Rozpor v záujmoch musí reálne existovať, preto nestačí len potenciálna

možnosť takéhoto rozporu. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22

ods. 2, v zmysle spôsobia absolútnu neplatnosť takýchto

právnych úkonov a to bez ohľadu na skutočnosť, či o to, účastníci právneho úkonu vedeli.

Odvolací súd je toho názoru, že otázka naplnenia formálnych a materiálnych

predpokladov môže posudzovať iba exekučný súd. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku

exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Exekučný poriadok pre exekučný súd

zakotvuje oprávnenie a povinnosť skúmať v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného

konania zákonnosť exekučného titulu, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh

účastníka konania, ako aj bez návrhu. Podľa názoru odvolacieho súdu preskúmavacia

činnosť exekučného súdu sa uplatňuje kedykoľvek, nielen v súvislosti s vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie, keďže právny predpis, resp. i jeho jednotlivé ustanovenia je

potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných

súvislostiach a nie izolovane.“

Ústavný súd preskúmal právne názory krajských súdov a z nich vyplývajúce právne

závery vo vzťahu k notárskym zápisniciam, ktoré boli následne exekučnými titulmi

slúžiacimi ako právny podklad na začatie exekučných konaní voči dlžníkom, konštatujúc, že

tieto výklady a úvahy vyúsťujúce do záverov, že predmetné notárske zápisnice nie sú

spôsobilým exekučným titulom, sú z ústavného hľadiska udržateľné.

Krajské súdy v rozsahu svojej prieskumnej právomoci odvolacieho súdu preskúmali

v rozsahu sťažovateľkou uplatnených odvolacích dôvodov napadnuté rozhodnutia

okresných súdov, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnili, a tiež konštatovali, že exekučný

súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania

pred udelením poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie, ale kedykoľvek v priebehu

exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

Záver krajských súdov o oprávnení okresných súdov preskúmavať súlad exekučného

titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním

poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných

ustanoveniach Exekučného poriadku, nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z § 57

ods. 1 Exekučného poriadku napr. vyplýva viacero dôvodov, kvôli ktorým exekučný súd už

začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve

od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd

obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa

exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo

v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom

na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57

ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí,

že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného

poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,

pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku.

Z uvedeného vyplýva, že okresné súdy sú nielen oprávnené, ale aj povinné skúmať

zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania,

nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely

zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku

sp. zn. z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,

aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“.

K námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej mali krajské súdy postupovať neústavne,

ak v rámci napadnutých konaní nenariadili verejné pojednávanie, ústavný súd poukazuje

na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený napr. v uznesení sp. zn.

z 21. marca 2012, podľa ktorého v štádiu exekučného konania, pri ktorom všeobecný súd

skúma, či exekučný titul je alebo nie je v rozpore so zákonom podľa ustanovení

Exekučného poriadku, sa vychádza z exekučného titulu, pričom v tomto štádiu všeobecný

súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť osobitne upravenú v § 122 až § 124

) vzhľadom na to, že postačuje, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane do neho založených listín. Ústavný súd

uvedený právny názor považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľný, a preto hodnotí

túto námietku sťažovateľky za neopodstatnenú (pozri napr. aj ,

). A navyše, jej argumentácia týkajúca sa nariadenia verejného

pojednávania sa opiera o novelizáciu § 57 ods. 5 Exekučného poriadku platnú a účinnú

od 9. augusta 2012, avšak napadnuté uznesenia krajských súdov boli vydané ešte v prvom

polroku 2012.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých uznesení krajských súdov (aj v spojení

s odôvodnením napadnutých uznesení okresných súdov, pozn.) a tiež s poukazom na to, že

obsahom práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), ústavný súd sťažnosti v tejto

časti odmietol podľa pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

II.D K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajských súdov v označených

konaniach a ich napadnutými uzneseniami

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 dodatkového

protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj

majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu

a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Toto

ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby

upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní

alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých postupov a rozhodnutí krajských súdov

a okresných súdov (v nadväznosti na potvrdené závery rozhodnutí okresných súdov

krajskými súdmi v odvolacích konaniach) dospel k záveru, že z ich odôvodnení nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného

práva vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretovali a aplikovali príslušné právne normy (v danom

prípade ustanovenia Exekučného poriadku).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi postupom krajských súdov

v označených konaniach a ich napadnutými uzneseniami (tak aj rozhodnutí okresného súdu

vzhľadom na ich potvrdenie krajskými súdmi v odvolacom konaní, pozn.) a základným

právom podľa a právom podľa dodatkového protokolu neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv

po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25

ods. 2 .

II.E K namietanému porušeniu a dohovoru

postupom krajských súdov v označených konaniach a ich napadnutými uzneseniami

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Ustanovenie má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto

ustanovenia sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho

rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa

ods. 1 , a preto ak neboli porušené základné práva a slobody sťažovateľa, nie je

potrebné deklarovať ani porušenie týchto ustanovení ().

Ústavný súd aj vo vzťahu k čl. 14 dohovoru poukazuje na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné

hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tento článok však nemá vlastnú

nezávislú existenciu, ale je účinný len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené

ustanoveniami dohovoru ().

Porušenie a porušenie zákazu diskriminácie zaručeného v

dohovoru odôvodňovala sťažovateľka tým, že mala v konaní pred všeobecným súdom

výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne, súdy konali bez jej

vedomia a pod. Z uvedeného vyplýva, že porušenie označených článkov a dohovoru

sťažovateľka spája s namietaným porušením svojho základného práva na súdnu ochranu

( ) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru), ktorých

možnosť porušenia po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie však ústavný súd

v postupe a rozhodnutiach krajských súdov nezistil, a preto nič nesignalizuje ani možnosť

vysloviť po prijatí sťažností na ďalšie konanie porušenie zákazu diskriminácie zaručeného

a dohovoru. Na základe uvedeného sú sťažnosti sťažovateľky

aj v tejto ich ostatnej časti zjavne neopodstatnené, a preto ich ústavný súd z tohto dôvodu

odmietol ( ).

Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2012