Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 229/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., Pribinova 25, Bratislava,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou H..., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 CoE 1/2011-

24 z 28. januára 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -24 z 28. januára 2011 (ďalej aj „namietané

uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 9. septembra 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver

v sume 20 000,05 Sk (t. j. 663,88 €), ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka

povinná uhrádzať sťažovateľke v ôsmich mesačných splátkach po 4 100,15 Sk

(t. j. „36,1 €“). Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve

dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníčky, určený menovite v zmluve, je (bude)

oprávnený v prípade, ak dlžníčka neplní svoje povinnosti, okrem iného najmä podpísať

notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníčka

neuhradila dve po sebe idúce splátky, bola 12. novembra 2005 notárom spísaná notárska

zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníčky.

Dňa 20. februára 2006 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,

ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný

súd“) 25. apríla 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 16. septembra 2010 podala

sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k.

-12 z 18. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Zároveň návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora nevyhovel. Proti tomuto

rozhodnutiu podala sťažovateľka 10. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd uznesením č. k. -24 z 28. januára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové

uznesenie ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.

Podľa názoru sťažovateľky namietaným uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý predchádzal jeho vydaniu, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce

z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej

súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené

aj základné práva a slobody sťažovateľ[ky] vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu

pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k pojmu

„spravodlivosť konania“ a čl. 1 dodatkového protokolu uvádzajúc najmä, že v danej veci

najskôr „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky]

užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd z časového

hľadiska nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom

exekúcie, a prečo práve v tomto okamžiku začal okresný súd konanie na zastavenie

exekúcie, keďže návrh na zmenu súdneho exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani

nové skúmanie podmienok na vykonanie exekúcie. Keďže obe strany majú zákonom

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) garantované rovné postavenie, povinnému nič

nebránilo začať konanie na zastavenie exekúcie na jeho návrh a nemusel tak urobiť okresný

súd bez návrhu.

Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali dokazovanie

opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä zmluvy o úvere,

pričom «v priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania

k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by

zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením

povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti

účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd

týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti

vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť

dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto

pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie

užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia

zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva

sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v

rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V

prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená

dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora

(v už prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený

výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol

zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah

do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru

druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľ[ky], resp.

predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí

spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného

užívania majetku sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah

do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný

vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený

na základe zákona.

Podľa názoru sťažovateľ[ky] v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna

z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,

v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia

takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky

zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom

záujme. Podľa názoru sťažovateľ[ky] však v danom prípade úplne absentuje požiadavka

verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie

vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,

ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...

Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému

cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ[ka] má za to,

že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné

podľa názoru sťažovateľ[ky] uviesť, že nie je vôbec zrejmé, aký sledovaný cieľ mal byť

súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ[ka]

má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné

zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľ[ky]) na uspokojenie je[j]

pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by

aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi

predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľ[ky] postupovať tak, aby neznemožnil výkon

sťažovateľ[kinho] práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania

nemôže byť sťažovateľ[ka] ako veriteľ ukráten[á]. Ak je postupom všeobecného súdu

znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľ[ku] predstavuje pohľadávku,

takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd o nej rozhodol po jej predbežnom prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie nálezom,

v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6

ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“

namietaným uznesením krajského súdu, toto uznesenie zruší, vec vráti krajskému súdu na

ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno sťažnosť považovať za zjavne

neopodstatnenú vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

Ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu judikatúru (napr.

), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť,

ktorou sťažovateľ namieta porušenie , prípadne kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už

v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti

(hoci aj iného sťažovateľa), posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.

Predmetom konania je namietané porušenie v petite sťažnosti označených práv

sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. -24 z 28. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky

so zastavením konania v jej exekučnej veci. Krajský súd namietaným uznesením potvrdil

uznesenie prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení s tým,

že sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými

v jeho uznesení č. k. -12 z 18. októbra 2010, t. j. postupoval v súlade s § 219

ods. 1 a 2 (ďalej len „OSP“).

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,

v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (,

). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na ústavný

súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu

nemožno posudzovať izolovane (m. m. , , ,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok.

V tejto súvislosti preto ústavný súd poukazuje aj na uznesenie okresného súdu

č. k. -12 z 18. októbra 2010, v ktorom okresný súd okrem iného odôvodnil

tým, že exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, ktorá

obsahuje vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlas s jej vykonateľnosťou ako exekučného

titulu, ktoré v mene povinnej osoby urobil advokát na základe splnomocnenia, ktoré mu

mala udeliť povinná osoba v zmysle zmluvy o úvere uzatvorenej medzi sťažovateľkou ako

oprávnenou a dlžníčkou (povinnou) 9. septembra 2004.

Dlžníčka (povinná) splnomocnila advokáta, aby s cieľom zabezpečenia jej záväzku

voči veriteľovi (sťažovateľke) uzatvoril v jej mene aj záložnú zmluvu podľa § 552

, zmluvu o zabezpečovacom prevode práva podľa

k nehnuteľnostiam v jej vlastníctve s tým, že pokiaľ dlžníčka

nesplní riadne a včas podmienky úverovej zmluvy do dodatočne poskytnutej lehoty od jej

uzatvorenia, berie na vedomie, že sťažovateľka sa stáva výlučnou vlastníčkou týchto

nehnuteľností.

V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia okresného súdu sa ďalej

uvádza, že podľa «§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku je potrebné, aby povinná

osoba súhlasila s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho

zákonníka zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami

zastúpeného. V tomto prípade povinná na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného

titulu, t. j. aby v jej mene uznal jej záväzok z úveru a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, splnomocnila Mgr. T. K..., a to tak, že udelené

plnomocenstvo pre tohto advokáta ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere bolo na tejto

zmluve vopred predtlačené a vopred určený bol aj advokát Mgr. T. K., ktorému povinná ako

dlžníčka mala splnomocnenie udeliť. V tomto prípade sa jednalo o zmluvné zastúpenie.

V zmluvnom zastúpení rozlišujeme existenciu zmluvy, ktorou sa zakladá právny vzťah

zastúpenia (dohoda o plnomocenstve), z ktorej vyplývajú vzájomné práva a povinnosti

medzi zástupcom a zastúpeným. Plnomocenstvo je potom osvedčenie o existencii právneho

vzťahu zastúpenia. Súd mal preukázané, že v tejto veci plnomocenstvo ako jednostranný

právny úkon bolo spísané priamo v zmluve o úvere bez ďalšej prezentácie prípadného

zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a povinnou. V konaní tak nebolo

preukázané, že dohoda o plnomocenstve ako dvojstranný právny úkon bola platne uzavretá.

Dlžník svojím podpisom úverovej zmluvy vyjadril, že súhlasí s tým, že uzatvára úverovú

zmluvu, prijíma sumu, ktorá ako úver mu bola zo strany oprávneného poskytnutá, a že

v súlade so všeobecnými podmienkami úveru sa zaväzuje požičanú sumu zvýšenú

o príslušný poplatok spolu vo výške 32 800,- Sk vrátiť, nie je zrejmé, čo mienil okrem týchto

skutočností dlžník prejaviť vo vzťahu k existencii „zmluvy o plnomocenstve“. Nemožno teda

konštatovať, že dlžník podpísaním zmluvy o úvere mienil uzavrieť zmluvu o plnomocenstve

s určeným advokátom Mgr. T. K., a to z dôvodu, že z vykonaného dokazovania nebolo

preukázané, že mal možnosť prejaviť slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý by hájil

výlučne len jeho záujmy. V prípade, že by aj takáto dohoda existovala, skutočnosť, že

Mgr. T. K. (s poukazom na ) zastupoval oprávneného v prevažnej väčšine

exekučných konaní vedených na Okresnom súde Dolný Kubín, by sa takáto dohoda

o plnomocenstve priečila dobrým mravom, pretože nie je možné, aby advokát nestranne

zastupoval v tomto exekučnom konaní povinnú, keď súd mal zo svojej činnosti v iných

exekučných konaniach vedených na tunajšom súde preukázané, že uvedený advokát

zastupoval v mnohých konaniach zároveň aj oprávneného. V danom prípade treba

poukázať, pokiaľ ide o notársku zápisnicu ako exekučný titul (a to v zmysle judikovanej

praxe Ústavného súdu SR, rozh. č. 18/2000), že zákonodarca kládol dôraz na výslovný

„súhlas povinnej osoby s exekúciou“, rozhodnutie o vzniku tohto exekučného titulu teda

ponechal v prvom rade na vôli povinnej osoby, ktorá potom samozrejme nesmie byť

postihnutá absolútne žiadnymi právne relevantnými vadami. Súd preto takto spísanú

notársku zápisnicu považuje za materiálne nevykonateľnú, pretože bola spísaná na základe

neplatnej a neúčinnej plnej moci.

Napriek tomu, že je nepochybné, že úverová zmluva, ktorú oprávnený s povinnou

uzatvoril je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou a obsahuje ďalšie pre oprávnenú

nevýhodné podmienky, pre ktoré sa prieči dobrým mravom, súd sa už uvedenými

skutočnosťami nezaoberal, nakoľko zistil absenciu jednej zo základných podmienok pre

vedenie exekúcie voči povinnej, a to absenciu účinného exekučného titulu, pre ktorý vyhlásil

exekúciu vedenú voči povinnej súdnym exekútorom JUDr. J. R. za neprípustnú a o jej

zastavení rozhodol jedným uznesením, tak ako to vyplýva z ustálenej súdnej praxe. Osobitný

spôsob rozhodovania o neprípustnosti a o zastavení exekúcie by odporoval hospodárnosti

a účelu exekučného konania. Týmto rozhodnutím nie je dotknuté právo oprávneného

domáhať sa svojich nárokov pri rešpektovaní ustanovení na ochranu spotrebiteľa.».

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1

Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh, alebo aj bez

návrhu.

Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu

(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi

k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok

podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený

explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie

takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho

existencie totiž nemožno exekúciu vykonať. Preto možno podľa názoru ústavného súdu

považovať za ústavne akceptovateľný právny názor okresného súdu (uznaný bezvýhradne

krajským súdom), ktorý v predmetnej exekučnej veci dospel k záveru o absencii účinného

exekučného titulu, čo bolo dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.

Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd

poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. , v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi

uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou

obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa

procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý

písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme

notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas

povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že

vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach

podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka

vykonateľnosti“.

Ústavný súd v naznačených súvislostiach poukazuje taktiež na ustálenú judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.

, ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

V okolnostiach daného prípadu ústavný súd aj vzhľadom na už uvedené považuje

právne názory vyjadrené v namietanom potvrdzujúcom uznesení krajského súdu, resp.

uznesení okresného súdu č. k. -12 z 18. októbra 2010 týkajúce sa možnosti

zastaviť konanie v exekučnej veci, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky,

z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom

odôvodnené a v žiadnom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne.

Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť namietaným

uznesením krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor

vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až , resp. dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa

dodatkového protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany

všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.

ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp.

dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. alebo ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením

krajského súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť

vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného

dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2

o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti v nej uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011