Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 130 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (135)IV. ÚS 229/2011
PDF · 288.72 KB
No categories available
IV. ÚS 229/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., Pribinova 25, Bratislava,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou H..., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 5 CoE 1/2011-
24 z 28. januára 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE 1/2011-24 z 28. januára 2011 (ďalej aj „namietané
uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 9. septembra 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver
v sume 20 000,05 Sk (t. j. 663,88 €), ktorý spolu s ďalšími poplatkami bola dlžníčka
povinná uhrádzať sťažovateľke v ôsmich mesačných splátkach po 4 100,15 Sk
(t. j. „36,1 €“). Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve
dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníčky, určený menovite v zmluve, je (bude)
oprávnený v prípade, ak dlžníčka neplní svoje povinnosti, okrem iného najmä podpísať
notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníčka
neuhradila dve po sebe idúce splátky, bola 12. novembra 2005 notárom spísaná notárska
zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníčky.
Dňa 20. februára 2006 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,
ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Dolný Kubín (ďalej len „okresný
súd“) 25. apríla 2006 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 16. septembra 2010 podala
sťažovateľka návrh na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd uznesením č. k.
3 Er/575/2006-12 z 18. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Zároveň návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora nevyhovel. Proti tomuto
rozhodnutiu podala sťažovateľka 10. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením č. k. 5 CoE 1/2011-24 z 28. januára 2011 tak, že potvrdil prvostupňové
uznesenie ako správne tak z vecného, ako aj právneho hľadiska.
Podľa názoru sťažovateľky namietaným uznesením krajského súdu a postupom,
ktorý predchádzal jeho vydaniu, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce
z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej
súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené
aj základné práva a slobody sťažovateľ[ky] vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu
pre ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k pojmu
„spravodlivosť konania“ a čl. 1 dodatkového protokolu uvádzajúc najmä, že v danej veci
najskôr „okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky]
užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu
istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“.
Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že okresný súd ani krajský súd z časového
hľadiska nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom
exekúcie, a prečo práve v tomto okamžiku začal okresný súd konanie na zastavenie
exekúcie, keďže návrh na zmenu súdneho exekútora nepredvída zastavenie exekúcie ani
nové skúmanie podmienok na vykonanie exekúcie. Keďže obe strany majú zákonom
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) garantované rovné postavenie, povinnému nič
nebránilo začať konanie na zastavenie exekúcie na jeho návrh a nemusel tak urobiť okresný
súd bez návrhu.
Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch stupňov vykonali dokazovanie
opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä zmluvy o úvere,
pričom «v priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania
k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by
zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením
povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti
účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd
týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti
vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť
dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto
pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie
užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia
zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva
sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...
Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy
spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok
(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)
právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť
nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje
právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia v
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem
vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí
(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“. V
prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená
dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu exekútora
(v už prebiehajúcom exekučnom konaní) a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený
výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah
do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru
druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľ[ky], resp.
predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať majetok musí
spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného
užívania majetku sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah
do práva pokojne užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný
vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený
na základe zákona.
Podľa názoru sťažovateľ[ky] v tomto prípade nebola stricto sensu splnená žiadna
z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,
v posudzovanom prípade, kedy súdy z vlastného podnetu zasiahnu do výkonu rozhodnutia
takým spôsobom, že zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky
zo štandardného obchodno-právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom
záujme. Podľa názoru sťažovateľ[ky] však v danom prípade úplne absentuje požiadavka
verejného záujmu. Nie je totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie
vymožiteľnosti pohľadávky v prebiehajúcom exekučnom konaní bez návrhu povinného,
ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy...
Pokiaľ ide o požiadavku proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému
cieľu (kedy zásahom sa rozumie zastavenie exekučného konania), sťažovateľ[ka] má za to,
že zásah (zo strany súdu nie je primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné
podľa názoru sťažovateľ[ky] uviesť, že nie je vôbec zrejmé, aký sledovaný cieľ mal byť
súdom sledovaný. Pokiaľ by ním mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ[ka]
má za to, že prípad nespadá do rámca ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné
zdôrazniť to, že zásahom sa marí možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľ[ky]) na uspokojenie je[j]
pohľadávky vzniknutej zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by
aj mal súd za to, že určité dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, súd musí podľa názoru sťažovateľ[ky] postupovať tak, aby neznemožnil výkon
sťažovateľ[kinho] práva. Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania
nemôže byť sťažovateľ[ka] ako veriteľ ukráten[á]. Ak je postupom všeobecného súdu
znemožnené vymoženie určitej sumy, ktorá pre sťažovateľ[ku] predstavuje pohľadávku,
takýto postup je v rozpore s Protokolom 1 Dohovoru.“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd o nej rozhodol po jej predbežnom prerokovaní a prijatí na ďalšie konanie nálezom,
v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6
ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“
namietaným uznesením krajského súdu, toto uznesenie zruší, vec vráti krajskému súdu na
ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno sťažnosť považovať za zjavne
neopodstatnenú vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd upriamuje pozornosť aj na svoju doterajšiu judikatúru (napr.
IV. ÚS 55/09), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť,
ktorou sťažovateľ namieta porušenie ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už
v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti
(hoci aj iného sťažovateľa), posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.
Predmetom konania je namietané porušenie v petite sťažnosti označených práv
sťažovateľky uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 1/2011-24 z 28. januára 2011.
Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky
so zastavením konania v jej exekučnej veci. Krajský súd namietaným uznesením potvrdil
uznesenie prvostupňového súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení s tým,
že sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu vyjadrenými
v jeho uznesení č. k. 3 Er/575/2006-12 z 18. októbra 2010, t. j. postupoval v súlade s § 219
ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie
všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,
v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96,
I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný
súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu
nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,
IV. ÚS 350/09, IV. ÚS 86/2011), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok.
V tejto súvislosti preto ústavný súd poukazuje aj na uznesenie okresného súdu
č. k. 3 Er/575/2006-12 z 18. októbra 2010, v ktorom okresný súd okrem iného odôvodnil
tým, že exekúciu nemožno vykonať pre vadu exekučného titulu – notárskej zápisnice, ktorá
obsahuje vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlas s jej vykonateľnosťou ako exekučného
titulu, ktoré v mene povinnej osoby urobil advokát na základe splnomocnenia, ktoré mu
mala udeliť povinná osoba v zmysle zmluvy o úvere uzatvorenej medzi sťažovateľkou ako
oprávnenou a dlžníčkou (povinnou) 9. septembra 2004.
Dlžníčka (povinná) splnomocnila advokáta, aby s cieľom zabezpečenia jej záväzku
voči veriteľovi (sťažovateľke) uzatvoril v jej mene aj záložnú zmluvu podľa § 552
Občianskeho zákonníka, zmluvu o zabezpečovacom prevode práva podľa § 553
Občianskeho zákonníka k nehnuteľnostiam v jej vlastníctve s tým, že pokiaľ dlžníčka
nesplní riadne a včas podmienky úverovej zmluvy do dodatočne poskytnutej lehoty od jej
uzatvorenia, berie na vedomie, že sťažovateľka sa stáva výlučnou vlastníčkou týchto
nehnuteľností.
V relevantnej časti odôvodnenia označeného uznesenia okresného súdu sa ďalej
uvádza, že podľa «§ 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku je potrebné, aby povinná
osoba súhlasila s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho
zákonníka zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami
zastúpeného. V tomto prípade povinná na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, t. j. aby v jej mene uznal jej záväzok z úveru a vyjadril súhlas s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, splnomocnila Mgr. T. K..., a to tak, že udelené
plnomocenstvo pre tohto advokáta ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere bolo na tejto
zmluve vopred predtlačené a vopred určený bol aj advokát Mgr. T. K., ktorému povinná ako
dlžníčka mala splnomocnenie udeliť. V tomto prípade sa jednalo o zmluvné zastúpenie.
V zmluvnom zastúpení rozlišujeme existenciu zmluvy, ktorou sa zakladá právny vzťah
zastúpenia (dohoda o plnomocenstve), z ktorej vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
medzi zástupcom a zastúpeným. Plnomocenstvo je potom osvedčenie o existencii právneho
vzťahu zastúpenia. Súd mal preukázané, že v tejto veci plnomocenstvo ako jednostranný
právny úkon bolo spísané priamo v zmluve o úvere bez ďalšej prezentácie prípadného
zmluvného vzťahu uzavretého medzi advokátom a povinnou. V konaní tak nebolo
preukázané, že dohoda o plnomocenstve ako dvojstranný právny úkon bola platne uzavretá.
Dlžník svojím podpisom úverovej zmluvy vyjadril, že súhlasí s tým, že uzatvára úverovú
zmluvu, prijíma sumu, ktorá ako úver mu bola zo strany oprávneného poskytnutá, a že
v súlade so všeobecnými podmienkami úveru sa zaväzuje požičanú sumu zvýšenú
o príslušný poplatok spolu vo výške 32 800,- Sk vrátiť, nie je zrejmé, čo mienil okrem týchto
skutočností dlžník prejaviť vo vzťahu k existencii „zmluvy o plnomocenstve“. Nemožno teda
konštatovať, že dlžník podpísaním zmluvy o úvere mienil uzavrieť zmluvu o plnomocenstve
s určeným advokátom Mgr. T. K., a to z dôvodu, že z vykonaného dokazovania nebolo
preukázané, že mal možnosť prejaviť slobodnú vôľu pri výbere advokáta, ktorý by hájil
výlučne len jeho záujmy. V prípade, že by aj takáto dohoda existovala, skutočnosť, že
Mgr. T. K. (s poukazom na § 121 O. s. p.) zastupoval oprávneného v prevažnej väčšine
exekučných konaní vedených na Okresnom súde Dolný Kubín, by sa takáto dohoda
o plnomocenstve priečila dobrým mravom, pretože nie je možné, aby advokát nestranne
zastupoval v tomto exekučnom konaní povinnú, keď súd mal zo svojej činnosti v iných
exekučných konaniach vedených na tunajšom súde preukázané, že uvedený advokát
zastupoval v mnohých konaniach zároveň aj oprávneného. V danom prípade treba
poukázať, pokiaľ ide o notársku zápisnicu ako exekučný titul (a to v zmysle judikovanej
praxe Ústavného súdu SR, rozh. č. 18/2000), že zákonodarca kládol dôraz na výslovný
„súhlas povinnej osoby s exekúciou“, rozhodnutie o vzniku tohto exekučného titulu teda
ponechal v prvom rade na vôli povinnej osoby, ktorá potom samozrejme nesmie byť
postihnutá absolútne žiadnymi právne relevantnými vadami. Súd preto takto spísanú
notársku zápisnicu považuje za materiálne nevykonateľnú, pretože bola spísaná na základe
neplatnej a neúčinnej plnej moci.
Napriek tomu, že je nepochybné, že úverová zmluva, ktorú oprávnený s povinnou
uzatvoril je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou a obsahuje ďalšie pre oprávnenú
nevýhodné podmienky, pre ktoré sa prieči dobrým mravom, súd sa už uvedenými
skutočnosťami nezaoberal, nakoľko zistil absenciu jednej zo základných podmienok pre
vedenie exekúcie voči povinnej, a to absenciu účinného exekučného titulu, pre ktorý vyhlásil
exekúciu vedenú voči povinnej súdnym exekútorom JUDr. J. R. za neprípustnú a o jej
zastavení rozhodol jedným uznesením, tak ako to vyplýva z ustálenej súdnej praxe. Osobitný
spôsob rozhodovania o neprípustnosti a o zastavení exekúcie by odporoval hospodárnosti
a účelu exekučného konania. Týmto rozhodnutím nie je dotknuté právo oprávneného
domáhať sa svojich nárokov pri rešpektovaní ustanovení na ochranu spotrebiteľa.».
V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh, alebo aj bez
návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie totiž nemožno exekúciu vykonať. Preto možno podľa názoru ústavného súdu
považovať za ústavne akceptovateľný právny názor okresného súdu (uznaný bezvýhradne
krajským súdom), ktorý v predmetnej exekučnej veci dospel k záveru o absencii účinného
exekučného titulu, čo bolo dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.
Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd
poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. I. ÚS 5/00, v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi
uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou
obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa
procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý
písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme
notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že
vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach
podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka
vykonateľnosti“.
Ústavný súd v naznačených súvislostiach poukazuje taktiež na ustálenú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m.
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
V okolnostiach daného prípadu ústavný súd aj vzhľadom na už uvedené považuje
právne názory vyjadrené v namietanom potvrdzujúcom uznesení krajského súdu, resp.
uznesení okresného súdu č. k. 3 Er/575/2006-12 z 18. októbra 2010 týkajúce sa možnosti
zastaviť konanie v exekučnej veci, t. j. týkajúce sa právnej podstaty sťažnosti sťažovateľky,
z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú primeraným spôsobom
odôvodnené a v žiadnom prípade ich nemožno považovať za arbitrárne.
Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť namietaným
uznesením krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor
vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením
krajského súdu a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného
dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti v nej uplatnených už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011