Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 312/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou

kanceláriou H., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veci namietaného

porušenia jej práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.

-32 z 19. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -32 z 19. marca 2010

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere zo 16. augusta 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla sťažovateľka fyzickej osobe úver

v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol povinný dlžník vrátiť v 8-mesačných

splátkach v sume 81,66 € od 15. septembra 2004. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi

zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka priamo

určený v zmluve je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného

podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže

dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, 24. septembra 2005 bola notárom spísaná

notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne, 24. novembra 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,

ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“)

22. decembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Na základe ostatného návrhu

sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora okresný súd uznesením

sp. zn. z 23. decembra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto

rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým uznesením tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

súdov, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového

protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 1 dodatkového protokolu,

poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu

a v podstatnom uviedla: „Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo

k zásahu do jeho vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu

exekútora... a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie v prospech sťažovateľa,

na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok. Uvedený zásah

do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru

druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa... Podľa

názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že exekučné

konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle

Protokolu 1 Dohovoru.“

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1 Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -32 zo dňa

19.3.2010.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. -32 zo dňa

19. 03. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané

finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 124,85 Eur, ktoré mu zaplatí krajský súd do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy

právneho zastúpenia v sume 33,30 EUR s DPH... na účet jeho právneho zástupcu J. H.... do

jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

Sťažovateľka svojím návrhom žiadala, aby ústavný súd v súvislosti s namietaným

uznesením krajského súdu vyslovil porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

a zrušil toto rozhodnutie. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas

sťažovateľky s vyhlásením exekúcie za neprípustnú a zastavením konania v jej exekučnej

veci, čím bolo podľa jej názoru porušené právo „vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1

Dohovoru“.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Okresný súd v uznesení č. k. -17 z 23. decembra 2009 sformuloval

dôvody vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie takto:

„Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi.

Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť

v čase uznania. Z ustanovenia vyplýva, že zákon za podstatnú náležitosť uznania

záväzku považuje uznanie určitého záväzku... Zákonným dôsledkom uznania záväzku je

vyvrátiteľná právna domnienka, že záväzok v čase uznania existoval. Splnomocnenie

Mgr. T. K. v úverovej zmluve je neurčité, koncipované široko a všeobecne a uznanie dlhu

v mene povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nemožno

považovať za platné. Povinný v deň uzavretia zmluvy o úvere splnomocnil tretiu osobu, aby

v jeho mene uznala záväzok, t.j. urobil tak v čase, keď žiadny dlh neexistoval, a do budúcna

bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo však možné predpokladať jeho

výšku... Ak v čase uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani

jeho výška, v tomto čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie.

Potom ani nemohol splnomocniť Mgr. T. K. uznať dlh. Zástupca povinného tiež určil lehotu,

dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným.

V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorou je rozpor

záujmov povinného a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy o úvere povinný nemal možnosť

slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač obsahovala meno

splnomocnenca Mgr. T. K.. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej

moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného, pretože ide o osobu, ktorá už

pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala hájiť jeho

záujmy v súvislostí s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti. Z možnosti zastupovať sú

vylúčené osoby, ktorých záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného ( ).

Rozpor v záujmoch musí reálne existovať, nestačí len potenciálna možnosť takéhoto

rozporu. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v , v

zmysle spôsobujú absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu

na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli...

Ak dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi advokátom Mgr. T. K. a povinným je

v zmysle absolútne neplatná, potom aj notárska zápisnica, obsahujúca vyhlásenie

o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinného urobil

Mgr. T. K., a ktorá notárska zápisnica vznikla na základe zmluvného zastúpenia ako

neplatného právneho úkonu, je neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva

priamo zo zákona a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať. Na absolútnu

neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť

dodatočným schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu

neplatnosti. Plnenie, ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu zakladá

bezdôvodné obohatenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje.“

Krajský súd sa v napadnutom uznesení v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením

rozhodnutia okresného súdu a k námietkam sťažovateľky dodal: „Rozhodnutie, ktorým súd

vyhovuje žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie (§44 ods. 2 EP) nie je samo

o sebe rozhodnutím v zmysle ust. ... V skutočnosti zmienené rozhodnutie je

skôr rozhodnutím, ktoré upravuje postup exekučného súdu a celého exekučného konania,

pri čom takéto rozhodnutia... môžu byť menené. Pokiaľ súd vydá poverenie na vykonanie

exekúcie a neskôr na základe nových skutočností zistí, že tvrdený exekučný titul exekučným

titulom nemôže byť, následne nezruší svoje rozhodnutie o vydaní poverenia, ale exekúciu

zastaví bez návrhu.“

V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť

na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka,

za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na

základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného

poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57

ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok,

stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je

potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek

v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania

pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného

konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.

Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je

možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že exekučný titul, na

podklade ktorého bola exekúcia vykonávaná, t. j. notárska zápisnica o uznaní záväzku je

neplatná, a teda nie je v zmysle § 41 Exekučného poriadku spôsobilým exekučným titulom,

správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti exekúcie

a zastavení exekučného konania (m. m. , ).

Ústavný súd poukazuje tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára

2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj

napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu aj uznesenia

okresného súdu č. k. -17 z 23. decembra 2009 dospel k záveru, že

napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať

majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali

zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného

poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením exekúcie došlo

zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmluvy o úvere,

pretože zmluva o úvere napadnutým uznesením nebola vôbec dotknutá a jej posúdenie

nebolo ani pre rozhodovania okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.

Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť notárskej zápisnice, ktorou

bol uznaný záväzok dlžníka z tejto zmluvy o úvere. Aj keď krajský súd napadnutým

uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za

neprípustnú z dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým absencie jedného

z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde

podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej

peňažnej sumy v zmysle úverovej zmluvy a v prípade úspechu v konaní aj právo súdom

priznanú pohľadávku exekučne vymáhať.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje za potrebné tiež uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne

porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z až .

V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,

a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumcia pod právne normy. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna

vecná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označeným právom podľa

čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná súvislosť

medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého sťažovateľka

namieta, a napadnutým uznesením krajského súdu, a preto ústavný súd považuje sťažnosť za

zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010