Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 135 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (140)III. ÚS 312/2010
PDF · 198.2 KB
No categories available
III. ÚS 312/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Advokátskou
kanceláriou H., spol. s r. o., B., v mene ktorej koná advokát Mgr. J. H., vo veci namietaného
porušenia jej práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
13 CoE/59/2010-32 z 19. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoE/59/2010-32 z 19. marca 2010
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere zo 16. augusta 2004 (ďalej len „zmluva“) poskytla sťažovateľka fyzickej osobe úver
v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol povinný dlžník vrátiť v 8-mesačných
splátkach v sume 81,66 € od 15. septembra 2004. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi
zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka priamo
určený v zmluve je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného
podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže
dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, 24. septembra 2005 bola notárom spísaná
notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Následne, 24. novembra 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi,
ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“)
22. decembra 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Na základe ostatného návrhu
sťažovateľky z 28. októbra 2009 na zmenu súdneho exekútora okresný súd uznesením
sp. zn. 14 Er 1451/2005 z 23. decembra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.
Zároveň zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Proti tomuto
rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
napadnutým uznesením tak, že potvrdil prvostupňové uznesenie.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
súdov, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 1 dodatkového protokolu,
poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu
a v podstatnom uviedla: „Podľa názoru sťažovateľa, v posudzovanom prípade, došlo
k zásahu do jeho vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd odmietol zmenu
exekútora... a zároveň exekúciu zastavil, čím znemožnil plnenie v prospech sťažovateľa,
na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok. Uvedený zásah
do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru
druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa... Podľa
názoru sťažovateľa, tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania... tak, že exekučné
konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok v zmysle
Protokolu 1 Dohovoru.“
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1 Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo
porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE/59/2010-32 zo dňa
19.3.2010.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE/59/2010-32 zo dňa
19. 03. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 124,85 Eur, ktoré mu zaplatí krajský súd do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 33,30 EUR s DPH... na účet jeho právneho zástupcu J. H.... do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na
prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Sťažovateľka svojím návrhom žiadala, aby ústavný súd v súvislosti s namietaným
uznesením krajského súdu vyslovil porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
a zrušil toto rozhodnutie. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas
sťažovateľky s vyhlásením exekúcie za neprípustnú a zastavením konania v jej exekučnej
veci, čím bolo podľa jej názoru porušené právo „vlastniť majetok v zmysle Protokolu 1
Dohovoru“.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Okresný súd v uznesení č. k. 14 Er 1451/2005-17 z 23. decembra 2009 sformuloval
dôvody vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a zastavenia exekúcie takto:
„Uznanie záväzku je jednostranný právny úkon dlžníka, ktorý adresuje veriteľovi.
Týmto úkonom dlžník uznáva svoj určitý záväzok, čím vlastne potvrdzuje jeho platnosť
v čase uznania. Z ustanovenia § 323 ObZ vyplýva, že zákon za podstatnú náležitosť uznania
záväzku považuje uznanie určitého záväzku... Zákonným dôsledkom uznania záväzku je
vyvrátiteľná právna domnienka, že záväzok v čase uznania existoval. Splnomocnenie
Mgr. T. K. v úverovej zmluve je neurčité, koncipované široko a všeobecne a uznanie dlhu
v mene povinného a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nemožno
považovať za platné. Povinný v deň uzavretia zmluvy o úvere splnomocnil tretiu osobu, aby
v jeho mene uznala záväzok, t.j. urobil tak v čase, keď žiadny dlh neexistoval, a do budúcna
bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo však možné predpokladať jeho
výšku... Ak v čase uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa ani
jeho výška, v tomto čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie.
Potom ani nemohol splnomocniť Mgr. T. K. uznať dlh. Zástupca povinného tiež určil lehotu,
dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinným.
V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj ďalšou podstatnou skutočnosťou, ktorou je rozpor
záujmov povinného a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy o úvere povinný nemal možnosť
slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač obsahovala meno
splnomocnenca Mgr. T. K.. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej
moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného, pretože ide o osobu, ktorá už
pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a mala hájiť jeho
záujmy v súvislostí s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti. Z možnosti zastupovať sú
vylúčené osoby, ktorých záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 OZ).
Rozpor v záujmoch musí reálne existovať, nestačí len potenciálna možnosť takéhoto
rozporu. Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti upravené v § 22 ods. 2 OZ, v
zmysle § 39 OZ spôsobujú absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov a to bez ohľadu
na skutočnosť, či o tom účastníci právneho úkonu vedeli...
Ak dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi advokátom Mgr. T. K. a povinným je
v zmysle § 39 OZ absolútne neplatná, potom aj notárska zápisnica, obsahujúca vyhlásenie
o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinného urobil
Mgr. T. K., a ktorá notárska zápisnica vznikla na základe zmluvného zastúpenia ako
neplatného právneho úkonu, je neplatná. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva
priamo zo zákona a pôsobí voči každému, takže každý sa jej môže dovolať. Na absolútnu
neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť
dodatočným schválením a nemôže byť konvalidovaná ani dodatočným odpadnutím dôvodu
neplatnosti. Plnenie, ku ktorému došlo z absolútne neplatného právneho úkonu zakladá
bezdôvodné obohatenie. Absolútna neplatnosť právneho úkonu sa nepremlčuje.“
Krajský súd sa v napadnutom uznesení v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením
rozhodnutia okresného súdu a k námietkam sťažovateľky dodal: „Rozhodnutie, ktorým súd
vyhovuje žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie (§44 ods. 2 EP) nie je samo
o sebe rozhodnutím v zmysle ust. § 159 ods. 3 OSP... V skutočnosti zmienené rozhodnutie je
skôr rozhodnutím, ktoré upravuje postup exekučného súdu a celého exekučného konania,
pri čom takéto rozhodnutia... môžu byť menené. Pokiaľ súd vydá poverenie na vykonanie
exekúcie a neskôr na základe nových skutočností zistí, že tvrdený exekučný titul exekučným
titulom nemôže byť, následne nezruší svoje rozhodnutie o vydaní poverenia, ale exekúciu
zastaví bez návrhu.“
V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje svoju pozornosť na § 58 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť
na návrh alebo aj bez návrhu. Pri druhej zákonnej možnosti sa nepochybne natíska otázka,
za akých okolností a kedy môže všeobecný súd exekúciu zastaviť. Zatiaľ čo dôvody, na
základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného
poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57
ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne popisuje zákon, teda Exekučný poriadok,
stanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je
potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek
v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania
pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania.
Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je
možné exekúciu vykonať. Ak teda krajský súd dospel k záveru, že exekučný titul, na
podklade ktorého bola exekúcia vykonávaná, t. j. notárska zápisnica o uznaní záväzku je
neplatná, a teda nie je v zmysle § 41 Exekučného poriadku spôsobilým exekučným titulom,
správne rozhodol, ak sa stotožnil so závermi okresného súdu o neprípustnosti exekúcie
a zastavení exekučného konania (m. m. III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010).
Ústavný súd poukazuje tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára
2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj
napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená.“.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu aj uznesenia
okresného súdu č. k. 14 Er 1451/2005-17 z 23. decembra 2009 dospel k záveru, že
napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať
majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali
zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného
poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Nemožno akceptovať námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením exekúcie došlo
zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe zmluvy o úvere,
pretože zmluva o úvere napadnutým uznesením nebola vôbec dotknutá a jej posúdenie
nebolo ani pre rozhodovania okresného súdu a krajského súdu v danej veci relevantné.
Z okolností prípadu vyplýva, že posudzovaná bola len platnosť notárskej zápisnice, ktorou
bol uznaný záväzok dlžníka z tejto zmluvy o úvere. Aj keď krajský súd napadnutým
uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za
neprípustnú z dôvodu neplatnosti exekučného titulu (a tým absencie jedného
z predpokladov exekúcie), uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa na príslušnom súde
podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho na plnenie dlžnej
peňažnej sumy v zmysle úverovej zmluvy a v prípade úspechu v konaní aj právo súdom
priznanú pohľadávku exekučne vymáhať.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje za potrebné tiež uviesť, že v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou zastáva
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne
porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom,
a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1
ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumcia pod právne normy. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna
vecná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a označeným právom podľa
čl. 1 dodatkového protokolu.
Na základe uvedeného ústavný súd uzatvára, že nebola preukázaná príčinná súvislosť
medzi označeným právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, porušenie ktorého sťažovateľka
namieta, a napadnutým uznesením krajského súdu, a preto ústavný súd považuje sťažnosť za
zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010