Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 163 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (182)IV. ÚS 151/2011
PDF · 606.7 KB
No categories available
IV. ÚS 151/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H..., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 679/2011, sp. zn. Rvp 684/2011, sp. zn.
Rvp 721/2011, sp. zn. Rvp 722/2011, sp. zn. Rvp 725/2011, sp. zn. Rvp 726/2011 a sp. zn.
Rvp 728/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k.
15 CoE/363/2010-54 z 15. decembra 2010, č. k. 16 CoE/322/2010-22 zo 16. decembra
2010, č. k. 14 CoE/412/2010-28 zo 14. januára 2011, č. k. 17 CoE/285/2010-32 z 29.
novembra 2010, č. k. 15 CoE/337/2010-30 z 21. decembra 2010, č. k. 1 CoE/60/2010-86
z 30. novembra 2010 a sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 679/2011,
sp. zn. Rvp 684/2011, sp. zn. Rvp 721/2011, sp. zn. Rvp 722/2011, sp. zn. Rvp 725/2011,
sp. zn. Rvp 726/2011 a sp. zn. Rvp 728/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 679/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. marca 2011
a 29. marca 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 679/2011, sp. zn. Rvp 684/2011, sp. zn.
Rvp 721/2011, sp. zn. Rvp 722/2011, sp. zn. Rvp 725/2011, sp. zn. Rvp 726/2011 a sp. zn.
Rvp 728/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE/363/2010-54
z 15. decembra 2010, č. k. 16 CoE/322/2010-22 zo 16. decembra 2010, č. k.
14 CoE/412/2010-28 zo 14. januára 2011, č. k. 17 CoE/285/2010-32 z 29. novembra 2010,
č. k. 15 CoE/337/2010-30 z 21. decembra 2010, č. k. 1 CoE/60/2010-86 z 30. novembra
2010 a sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenia“ alebo
„napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretej 15. októbra 2004 poskytla fyzickej osobe úver
v sume 265,55 €, na základe zmluvy uzavretej 9. marca 2003 poskytla fyzickej osobe úver
v sume 165,97 €, na základe zmluvy uzavretej 29. októbra 2002 poskytla fyzickej osobe
úver v sume 398,33 €, na základe zmluvy uzavretej 26. augusta 2004 poskytla fyzickej
osobe úver v sume 398,33 €, na základe zmluvy uzavretej 31. júla 2003 poskytla fyzickej
osobe úver v sume 398,33 €, na základe zmluvy uzavretej 20. decembra 2002 poskytla
fyzickej osobe úver v sume 995,82 € a na základe zmluvy uzavretej 15. januára 2003
poskytla fyzickej osobe úver v sume 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci
povinní vrátiť v desiatich mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 679/2011
a sp. zn. Rvp 722/2011), v trinástich dvojtýždňových splátkach (veci vedené pod sp. zn.
Rvp 684/2011, sp. zn. Rvp 721/2011, sp. zn. Rvp 725/2011, sp. zn. Rvp 726/2011 a sp. zn.
728/2011) a v ôsmich mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 719/2011).
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté,
že splnomocnený zástupca dlžníkov, menovite určený v zmluve o úvere, je oprávnený
v prípade, ak dlžníci neplnia svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu
o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu.
1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 679/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce
splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru, v dôsledku čoho bola 20. februára
2005 spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka.
Dňa 27. apríla 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý
na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“)
17. mája 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Súdny exekútor podaním zo 14. apríla 2010
podal podnet na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú, na základe čoho okresný súd začal
konanie o zastavenie exekúcie a následne uznesením č. k. 13 Er/366/2005-37
z 30. septembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil.
Sťažovateľka podala 25. októbra 2010 proti uzneseniu okresného súdu č. k.
13 Er/366/2005-37 z 30. septembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 15 CoE/363/2010-54 z 15. decembra 2010 tak, že toto uznesenie okresného
súdu ako vecne a právne správne potvrdil.
2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 684/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce
splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru, v dôsledku čoho bola 18. marca
2003 spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka.
Dňa 17. mája 2003 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý
na základe poverenia udeleného okresným súdom 3. júla 2003 začal nútený výkon
rozhodnutia. Súdny exekútor podaním z 5. augusta 2010 podal podnet na vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú, na základe čoho okresný súd začal konanie o zastavenie exekúcie
a následne uznesením č. k. 19 Er/926/2003-12 z 3. septembra 2010 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zároveň ju zastavil.
Sťažovateľka podala 1. októbra 2010 proti uzneseniu okresného súdu č. k.
19 Er/926/2003-12 z 3. septembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 16 CoE/322/2010-22 zo 16. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného
súdu ako vecne a právne správne potvrdil.
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 721/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce
splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru a celý úver sa stal okamžite splatný,
v dôsledku čoho došlo 17. júna 2003 k spísaniu notárskej zápisnice, ktorú podpísal v zmluve
splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 17. februára 2004 bol podaný návrh na výkon
exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom
3. marca 2004 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd z vlastného podnetu uznesením
č. k. 22 Er/121/2004-16 z 18. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju
zastavil.
Sťažovateľka podala 13. októbra 2010 proti uzneseniu okresného súdu č. k.
22 Er/121/2004-16 z 18. augusta 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 14 CoE/412/2010-28 zo 14. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu ako vecne
a právne správne potvrdil.
4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 722/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce
splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru a celý úver sa stal okamžite splatný,
v dôsledku čoho došlo 1. mája 2005 k spísaniu notárskej zápisnice, ktorú podpísal v zmluve
splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 18. júla 2005 bol podaný návrh na výkon exekúcie
súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 22. augusta
2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka návrh
na zmenu súdneho exekútora, nadväzne na čo okresný súd uznesením č. k. 22 Er/640/2005-
9 z 5. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil.
Sťažovateľka podala 22. októbra 2010 proti uzneseniu okresného súdu č. k.
22 Er/640/2005-9 z 5. októbra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 17 CoE/285/2010-32 z 29. novembra 2010 tak, že toto uznesenie okresného súdu ako
vecne a právne správne potvrdil.
5. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 725/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce
splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru, v dôsledku čoho bola 18. júla 2004
spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa
17. septembra 2004 bol podaný návrh na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý
na základe poverenia udeleného okresným súdom 22. októbra 2004 začal nútený výkon
rozhodnutia. Súdny exekútor podaním z 5. augusta 2010 podal podnet na vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú, na základe čoho okresný súd začal konanie na zastavenie exekúcie
a následne uznesením č. k. 13 Er/894/2004-18 zo 14. septembra 2010 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zároveň ju zastavil.
Sťažovateľka podala 4. októbra 2010 proti uzneseniu okresného súdu č. k.
13 Er/894/2004-18 zo 14. septembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 15 CoE/337/2010-30 z 21. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu
ako vecne a právne správne potvrdil.
6. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 726/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce
splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru a celý úver sa stal okamžite splatný,
v dôsledku čoho došlo 18. marca 2003 k spísaniu notárskej zápisnice, ktorú podpísal
v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 17. mája 2003 bol podaný návrh na výkon
exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom
3. júla 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka
návrh na zmenu súdneho exekútora, nadväzne na čo okresný súd uznesením z 25. júna 2010
zmenu súdneho exekútora pripustil. Pôvodný súdny exekútor podal 2. júla 2010 podnet
na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a následne okresný súd uznesením č. k.
19 Er/928/2003-76 z 3. septembra 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju
zastavil.
Sťažovateľka podala 27. septembra 2010 proti uzneseniu okresného súdu č. k.
19 Er/928/2003-76 z 3. septembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 1 CoE/60/2010-86 z 30. novembra 2010 tak, že toto uznesenie okresného
súdu ako vecne a právne správne potvrdil.
7. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 728/2011 dlžník neuhradil dve po sebe idúce
splátky, čím sa dostal do omeškania so splácaním úveru a celý úver sa stal okamžite splatný,
v dôsledku čoho došlo 9. apríla 2003 k spísaniu notárskej zápisnice, ktorú podpísal
v zmluve splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 18. mája 2003 bol podaný návrh na výkon
exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom
3. júla 2003 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 28. októbra 2009 podala sťažovateľka
návrh na zmenu súdneho exekútora, nadväzne na čo okresný súd uznesením č. k.
18 Er/460/2003-17 z 9. decembra 2009 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju
zastavil.
Sťažovateľka podala 22. decembra 2009 proti uzneseniu okresného súdu č. k.
18 Er/460/2003-17 z 9. decembra 2009 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010 tak, že uznesenie okresného súdu
ako vecne a právne správne potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom
okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva „vyplývajúce z článku 1 Dodatkového
protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1
dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6
ods. 1 Dohovoru v sebe zahrnuje... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tejto
súvislosti okresnému súdu vyčítala, že „v priebehu konania na zastavenie exekúcie...
opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady, t. j. vykonal dokazovanie.
V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom konania
k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by
zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť konanie.“.
Sťažovateľka je presvedčená, že «okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím
zlomil právnu istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a sťažovateľa aj ich oprávnené
očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez
splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd... Sťažovateľ[ka] má
za to, že na základe zmluvy o úvere mu vznikol nárok na vrátenie peňažných prostriedkov
osobou, ktorej úver poskytol. Tento nárok nebol nikdy spochybnený, naopak posilnený
ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[a] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1
Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho
právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom
spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky
súd pre ľudské práva uvádza inter alia v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva
Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa
neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí (statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva
môžu byť považované za vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne
právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla
byť spochybnená.».
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že „v posudzovanom prípade, došlo k zásahu do je[j]
vlastníckeho práva zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil
plnenie v prospech sťažovateľ[ky], na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol, na základe zmluvy
o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod
dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade
s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného
užívania majetku sťažovateľ[ky], resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah
do vlastníckeho práva musí spĺňať, v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný
vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený
na základe zákona. Podľa názoru sťažovateľ[ky] tomto prípade nebola stricto sensu splnená
žiadna z vyššie uvedených podmienok. Pokiaľ ide o vykonanie zásahu vo verejnom záujme,
v posudzovanom prípade, kedy súdy zasiahnu do výkonu rozhodnutia takým spôsobom, že
zmaria možnosť veriteľa na uspokojenie jeho pohľadávky zo štandardného obchodno-
právneho vzťahu, nie je možné považovať za zásah vo verejnom záujme. Podľa názoru
sťažovateľ[ky] však v danom prípade úplne absentuje požiadavka verejného záujmu. Nie je
totiž možné považovať za otázku verejného záujmu znemožnenie vymožiteľnosti pohľadávky,
ktorá má svoj základ vo vzťahu súkromno-právnej povahy... Pokiaľ ide o požiadavku
proporcionality, t. j. či je zásah primeraný sledovanému cieľu (kedy zásahom sa rozumie
zastavenie exekučného konania), sťažovateľ má za to, že zásah (zo strany súdu nie je
primeraný sledovanému cieľu). V prvom rade je potrebné podľa názoru sťažovateľ[ky]
uviesť, že nie je vôbec zrejmé aký sledovaný cieľ mal byť súdom sledovaný. Pokiaľ by ním
mala byť domnelá ochrana spotrebiteľa, sťažovateľ má za to, že prípad nespadá do rámca
ochrany spotrebiteľov. Navyše, je opätovne potrebné zdôrazniť to, že zásahom sa marí
možnosť veriteľa (t. j. sťažovateľ[ky]) na uspokojenie je[j] pohľadávky vzniknutej
zo štandardného zmluvného a obchodnoprávneho vzťahu. Ak by aj mal súd za to, že určité
dojednania sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd musí, podľa
názoru sťažovateľ[ky] postupovať tak, aby neznemožnil výkon sťažovateľ[kinho] práva.
Inak povedané zastavením vykonávacieho (exekučného) konania nemôže byť sťažovateľ[ka]
ako veriteľ ukrátený. Ak je postupom všeobecného súdu znemožnené vymoženie určitej
sumy, ktorá pre sťažovateľ[ku] predstavuje pohľadávku, takýto postup je v rozpore s
Protokolom 1 Dohovoru.“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhla, aby ústavný
súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces
vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci
vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 679/2011, sp. zn. Rvp 684/2011, sp. zn. Rvp 721/2011, sp. zn. Rvp 722/2011, sp. zn.
Rvp 725/2011, sp. zn. Rvp 726/2011 a sp. zn. Rvp 728/2011, z ktorých vyplýva ich právna
a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského
súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa
čl. 1 dodatkového protokolu uzneseniami krajského súdu č. k. 15 CoE/363/2010-54
z 15. decembra 2010, č. k. 16 CoE/322/2010-22 zo 16. decembra 2010, č. k.
14 CoE/412/2010-28 zo 14. januára 2011, č. k. 17 CoE/285/2010-32 z 29. novembra
2010, č. k. 15 CoE/337/2010-30 z 21. decembra 2010, č. k. 1 CoE/60/2010-86
z 30. novembra 2010 a sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Krajský súd uznesenie č. k. 15 CoE/363/2010-54 z 15. decembra 2010, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er/366/2005-37 z 30. septembra 2010
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, odôvodnil takto:
„Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom
JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 1245/05 vyhlásil za neprípustnú a zastavil, oprávnenému uložil
povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 20,60 € v lehote troch dní
od právoplatnosti tohto uznesenia. Povinnej náhradu trov exekúcie nepriznal. Svoje
rozhodnutie odôvodnil tým, že podkladom exekúcie bola notárska zápisnica č. N 914/2005,
NZ 7524/2005, NCRLs 7442/2005 spísaná dňa 20. 02. 2005 JUDr. O. Ď., notárom
so sídlom..., v ktorej Mgr. T. K. na základe plnej moci udelenej v zmluve o úvere, ktorá je
prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej osoby uznal dlh voči oprávnenému v celkovej
výške 16.651,- Sk (552,71 €). Plnú moc, ktorou povinná v zmluve o úvere zo dňa
15. 10. 2004 splnomocnila advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako
exekučného titulu a uznanie záväzku z úveru, okresný súd vyhodnotil ako neurčité
splnomocnenie, koncipované široko a všeobecne, a uznanie dlhu v mene povinného
a udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice nemožno považovať za platné
v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka aj z dôvodu, že právo, ktoré môže vzniknúť
v budúcnosti, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je ešte známe a nemožno ním
disponovať. Ak v čase uzavretia dohody o plnomocenstve neexistoval dlh a nebola známa
ani jeho výška, v tom čase nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie,
a ani nemohol splnomocniť inú osobu na uznanie dlhu. Zároveň poukázal na rozpor
záujmov povinného a zástupcu, kedy pri uzatváraní zmluvy o úvere povinná osoba nemá
možnosť slobodnej voľby zástupcu, nakoľko zmluva o úvere ako predtlač obsahovala meno
splnomocnenca Mgr. T. K. Poukázal na § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka a na rozpor
záujmov zástupcu so záujmami zastúpené, a aj z tohto dôvodu na neplatnosť právneho
úkonu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Exekúciu vyhlásil za neprípustnú podľa § 57
ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a exekúciu zastavil podľa § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku z dôvodu zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej a formálnej
vykonateľnosti exekučného titulu...
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. Uznesenie okresného súdu vo výroku
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení potvrdil v súlade s § 219 ods. 1, 2
O. s. p., pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia.
Zápisnica o úvere uzavretá medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako
dlžníkom zo dňa 15. 10. 2004 obsahuje neplatné ustanovenie o splnomocnení advokáta
Mgr. T. K. na splnenie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, uznanie záväzku z úveru
tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka, z dôvodu rozporu zástupcu so záujmami zastúpeného podľa § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj vzhľadom na vzdanie sa práv dlžníka do budúcnosti,
ktoré by mohli vzniknúť. Uznanie dlhu Mgr. T. K. v rámci notárskej zápisnice napísanej
v Bratislave pred notárom JUDr. O. Ď... č. N 914/2005, NZ 7524/2005, NCRLs 7442/2005
zo dňa 20. 02. 2005 preto nie je taktiež platné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a tak
notárska zápisnica nemôže byť po materiálnej ani formálnej stránke vykonateľným
exekučným titulom.“
Krajský súd uznesenie č. k. 16 CoE/322/2010-22 zo 16. decembra 2010, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 19 Er/926/2003-12 z 3. septembra 2010 o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, odôvodnil takto:
„Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil
podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu absencie spôsobilého exekučného titulu
Súd skúmal notársku zápisnicu (ktorá v danej veci predstavuje exekučný titul)
č. N 866/2003 NZ 19829/2003 zo dňa 18. 03. 2003 spísanú na základe plnomocenstva
udeleného advokátovi Mgr. T. K. a následne substitučného plnomocenstva udeleného Mgr.
M. P. Plnomocenstvo, ktorý dlžník, ako splnomocniteľ splnomocnil Mgr. T. K. na spísanie
notárskej zápisnice a na uznanie záväzku v mene povinného, bolo obsahom zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinným. Súd poukázal na rozpor záujmov povinného
a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože
zo zmluvy o úvere, ktorú povinný uzatvoril, je zrejmé, že v tejto zmluve bola použitá už
predtlač. Takýmto spôsobom bol spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci
a to, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť záujem povinného; a zároveň možno
pochybovať o slobodnej voľbe pri výbere svojho splnomocnenca. Okresný súd tak dospel
k záveru, že dohoda o plnomocenstve, ktorá bola uzatvorená medzi povinným a Mgr. T. K.
podľa § 31 Občianskeho zákonníka, je absolútne neplatná.
Súd konštatoval, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom pre
exekúciu, nakoľko nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú na notársku zápisnicu, ako na titul
pre exekúciu kladené, ďalej z dôvodu, že plnomocenstvo udelené povinným je v rozpore
s § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka a tak i uznanie záväzku, ktoré vzniklo podľa § 323
Obchodného zákonníka spolu s udelením súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú
neplatné. Na absolútnu neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu. Keďže v danej veci nebol
daný spôsobilý exekučný titul, súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú
a zároveň ju zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože bol daný
iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Napadnutým uznesením okresný súd
rozhodol i o trovách exekúcie, a to tak, že povinnému a súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
nepriznal...
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie prejednal v medziach
daných ustanovením § 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia pojednávania v súlade
s ustanovením § 214 ods. 1, 2 OSP napadnuté uznesenie podľa ust. § 219 ods. 1 OSP
potvrdil ako vo výroku vecne správne.
Podľa ust. § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi,
v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia.
Podľa ust. § 574 ods. 2 OZ dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu
vzniknúť až v budúcnosti, je platná.
Uznať záväzok alebo uznať dlh je právom dlžníka, ktoré v budúcnosti realizovať
môže, ale aj nemusí. Záleží to od rôznych okolností, ktoré nastanú až v budúcnosti. V zmysle
citovaného ustanovenia, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal
práva, ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 OZ.
Právo, ktoré môže v budúcnosti vzniknúť, je právom, ktoré v čase uzavretia dohody nie je
ešte známe a nemožno s ním disponovať. Ak v čase uzavretia zmluvy o splnomocnení nebola
známa výška záväzku, nemohol povinný realizovať svoje právo dlh uznať alebo nie. Potom
ani nemohol splnomocniť tretiu osobu na takýto úkon. Preto je splnomocnenie obsiahnuté
v zmluvy o úvere neplatným právnym úkonom. Odvolací súd dospel, rovnako ako súd
prvého stupňa, k záveru o neplatnosti udeleného plnomocenstva, čoho nezvratným
následkom je i neplatnosť samotnej notárskej zápisnice, do ktorej bolo zakomponované.
Neprávo totiž nemožno zhojiť právom.
Keďže v prejednávanej veci riadny exekučný titul nie je dané, pričom na podmienku
existencie a trvania exekučného titulu súd prihliada v každej fáze exekučného konania, súd
prvého stupňa postupov správne, keď exekúciu zastavil.“
Krajský súd uznesenie č. k. 14 CoE/412/2010-28 zo 14. januára 2011, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 22 Er/121/2004-16 z 18. augusta 2010 o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, odôvodnil takto:
«Napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vykonávanú pod sp. zn. EX 609/2004
súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil podľa
ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činností (Exekučného poriadku). Súd konštatoval, že notárska zápisnica,
na podklade ktorej sa oprávnený domáha nároku voči povinnému, nie je spôsobilým
exekučným titulom, keďže odporuje zákonu, konkrétne ustanoveniu § 22 ods. 2, § 23 a § 39
Občianskeho zákonníka. Priamo v zmluve o úvere bolo spísané plnomocenstvo dlžníkom,
ako jednostranný právny úkon preukazujúci existenciu právneho vzťahu zastúpenia, bez
ďalšej prezentácie prípadného zmluvného vzťahu uzavretého medzi zástupcom
a zastúpeným. Z celého kontextu zmluvy a jej podpisovania je nejasné, akú vôľu mienil
dlžník prejaviť podpísaním, zmluvy, nemožno tak jednoznačne vysloviť právny názor, že
dlžník podpísaním úverovej zmluvy mienil uzavrieť aj dohodu o plnomocenstve. Exekučný
súd poukázal najmä na rozpor záujmov zastúpeného - dlžníka a zástupcu, keďže rovnako
oprávnený splnomocnil Mgr. T. K. na zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch
spojených s vymáhaním pohľadávky voči dlžníkovi. Exekučný súd vo svojom rozhodnutí
vyslovil, že splnomocnenie je absolútne neplatné, keďže v rovnakom čase veriteľa aj dlžníka
zastupovala tá istá osoba, ktoré nemôže prezentovať ochranu záujmov jedného alebo
druhého účastníka právneho vzťahu. Pokiaľ je udelené plnomocenstvo dlžníka absolútne
neplatné, na čo prihliada súd ex offo, je aj notárska zápisnica, obsahujúca vyhlásenie
o uznaní záväzku a súhlase s jej vykonateľnosťou a s exekúciou, ktoré za povinného urobil
substitút Mgr. T. K., takisto neplatná, pričom absolútna neplatnosť právneho úkonu vyplýva
priamo zo zákona a pôsobí voči každému...
Podstatnou a z hľadiská posúdenia správnosti úvahy exekučného súdu relevantnou
skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný v zmluve o úvere, je koncipované
široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v jeho mene uznala záväzok,
ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný vzdal svojho práva
uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti. Povinnému
bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval,
odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok
v budúcnosti nie je dostatočne určitý a určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či
určité právne významní okolností (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti
nastanú. Zástupca povinného navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený, zjavne bez
splnomocnenia povinným, navyše dlžníka tým zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej
nemohol mať vedomosť. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté
v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca,
správne ho exekučný súd považoval za neplatné. Exekučný súd poukázal aj na rozpor
záujmov povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na ustanovenie § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka, s čím sa odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožňuje. Zmluvná
voľnosť povinného pri „zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená
natoľko, že pri možnej jedinej variante konkrétneho zástupcu vyplývajúcej
a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno
o jeho slobodnej vôli pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný
predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že splnomocnenec bude hájiť záujem povinného
ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca. Zmluva o úvere neobsahuje
prehlásenie splnomocnenej osoby (ani len jej podpis), že udelené plnomocenstvo prijíma.
Zmluvné zastúpenie je dvojstranný právny úkon, pričom dohoda o plnomocenstve nikdy
súdu predložená nebola. Odvolací súd sa domnieva, že ani nikdy medzi splnomocniteľom
a splnomocnencom nebola spísaná. Už len všetky tieto skutočnosti, konštatované jednak
v napadnutom uznesení, ako aj konštatované odvolacím súdom, každá sama osebe by mala
za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda
plnomocenstvo udelené platné nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov
uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne
účinky pre osobu, v mene ktorej „konal“. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva
nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená
notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči
povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Ani námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného
titulu – notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania
exekučným súdom pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, a súd uznal exekučný titul
za súladný, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenia na vykonanie exekúcie, neobstojí.
Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či existujú
formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Pokiaľ však exekučný súd zistí
formálne či materiálne nedostatky vykonateľnosti exekučného titulu (zistený nedostatok
týkajúci sa plnej moci, majúci za následok absolútnu neplatnosť a tým nevykonateľnosť
exekučného titulu, že táto skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že
predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom, z ktorého
záveru potom súdu vyplýva povinnosť vysloviť podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/
Exekučného poriadku neprípustnosť exekúcie, pretože je tu iný dôvod brániaci vedeniu
exekúcie a majúci za následok jej zastavenie. Potom je nevyhnuté aj návrh oprávneného na
zmenu súdneho exekútora zamietnuť ako bezpredmetný, keďže je tu zákonný dôvod brániaci
vedeniu exekúcie a majúci za následok jej zastavenie.»
Krajský súd uznesenie č. k. 17 CoE/285/2010-32 z 29. novembra 2010, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 22 Er/640/2005-19 z 5. októbra 2010 o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, odôvodnil takto:
«Okresný súd napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil
(podľa § 57ods. 1 písm. g/ zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) z dôvodu, že notárska zápisnica spísaná dňa
01. 05. 2005 notárom JUDr. O. D. pod sp. zn. N 1889/2005, NZ 18788/2005 nie je
vykonateľným exekučným titulom, pretože bola spísaná na základe žiadosti Mgr. T. K.,
advokáta, ktorého na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu a súhlase
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice splnomocnila povinná v zmluve o úvere zo dňa
26. 08. 2004. Toto plnomocenstvo nepovažoval okresný súd za platné z dôvodu, že záujmy
zastúpeného a zástupcu si navzájom odporujú v zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Exekútorovi priznal pravo na náhradu trov exekúcie v ním vyúčtovanej sume,
t. j. vo výške 20,75 Eur, s tým, že k povinnosti nahradiť tieto trovy exekúcie zaviazal
oprávneného (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku)...
Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že predmetná zmluva o úvere č. 6460034 bola
medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom uzatvorená dňa 26. 08. 2004.
V texte zmluvy vyhotovenej formou predtlače je uvedená formulácia, z ktorej vyplýva, že
povinná (dlžník) ako splnomocniteľ, splnomocnila advokáta Mgr. T. K. na to, aby vo forme
notárskej zápisnice uznal v jej mene jej záväzok z úverovej zmluvy tak, aby sa notárska
zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Dňa 01. 05. 2005 bola notárom JUDr.
O. Ď... spísaná notárska zápisnica N 1889/2005, NZ 18788/2005, v bode 3 ktorej advokát
Mgr. T. K. v mene povinnej vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške
633,51 Eur (pôvodne 19.085.- Sk). Odvolací sud sa stotožňuje s názorom prvostupňového
súdu, že plnomocenstvo udelené povinnou Mgr. T. K. priamo v zmluve o úvere nie je
platným jednostranným právnym úkonom povinnej, preto Mgr. T. K. nemohol pred notárom
platne vyhlásiť uznanie záväzku z úverovej zmluvy a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice v mene povinnej a to pre rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného v zmysle § 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uvedený rozpor spočíva1v tom, že právny zástupca
povinnej, ktorý by mal povinnú pri uznaní dlhu a spísaní notárskej zápisnice zastupovať, bol
určený priamo v zmluve o úvere veriteľom, čo znamená, že si povinná Mgr. T. K. ako svojho
zástupcu na základe svojej vôle nevybrala.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd konštatuje, že v dôsledku neplatného
plnomocenstva podľa § 39 Občianskeho zákonníka je neplatné aj vyhlásenie Mgr. T. K.
pred notárom JUDr. O. Ď.
Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že predmetná notárska zápisnica
nespĺňa podmienky materiálne vykonateľného exekučného titulu, keďže bola spísaná
na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Postup okresného súdu, ktorý exekúciu
vyhlásil za neprípustnú, bol preto správny. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle § 159 ods. 3
0. s. p. tvorilo prekážku veci rozsúdenej. Na základe uvedených skutočností vyhodnotil
odvolací súd námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že prvostupňový súd posudzoval
vec, o ktorej už raz rozhodol, ako nedôvodnú, rovnako ako považoval za nedôvodnú
aj námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva posúdil notár
JUDr. O. Ď. pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára
pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný.
V súvislostí s argumentom oprávneného uvedeným v odvolaní odvolací súd uvádza,
že okresný súd mohol zistiť deficit materiálovej vykonateľnosti predmetnej notárskej
zápisnice už z listín, ktoré predložil oprávnený spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, teda
v čase keď rozhodoval o vydaní poverenia, ale ak sa absolútna neplatnosť právneho úkonu
nepremlčuje, mohol okresný súd zastaviť exekúciu z tohto dôvodu aj s odstupom niekoľkých
rokov.
Z uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju (podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného
poriadku), podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.»
Krajský súd uznesenie č. k. 15 CoE/337/2010-30 z 21. decembra 2010, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 13 Er/894/2004-18 zo 14. septembra 2010
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, odôvodnil takto:
«Okresný súd v Lučenci napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu vykonávanú
súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 3669/04 na základe poverenia vydaného
Okresným súdom Lučenec pod č. 5606 026443 dňa 22. 10. 2004 za neprípustnú a zastavil
ju. Oprávnenému zložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie
vo výške 39,19 eur v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Povinnému náhradu
trov exekúcie nepriznal.
Rozhodnutie súd odôvodnil ust. § 58 (ex offo) a § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného
poriadku, že exekúcia je neprípustná z dôvodu, že notárska zápisnica, na podklade ktorej sa
exekúcia vykonáva, od počiatku nie je spôsobilým exekučným titulom. Exekúciu nemožno
ďalej vykonávať, preto ju súd zastavil. Notárska zápisnica č. N 712/2004, Nz 58798/2004
zo dňa 18. 07004 spísaná pred notárkou JUDr. J. K..., bola spísaná len so zástupcom
povinnej Mgr. B. Ž., substitútom zastupujúceho advokáta Mgr. T. K. Dohoda
o plnomocenstve medzi Mgr. K. a povinnou je absolútne neplatná. Neplatné je aj uznanie
dlhu v mene povinnej i udelenie súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. V súvislosti
so zastavením exekúcie súd rozhodol o trovách exekúcie (§ 200 ods. 1 Exekučného
poriadku) a povinnosť trovy platiť uložil oprávnenému s prihliadnutím na procesné
zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie (§ 203 ods. 1 Exekučného poriadku). Po
vykonaných úpravách exekútorovi priznal trovy vo výške 39,19 eur. Povinnému žiadne trovy
v konaní nevznikli, preto mu súd ich náhradu nepriznal...
Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41 Exekučného
poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne
a formálne). V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44), na prípadnú námietku
povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh povinného na zastavenie exekúcie
(§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného
konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu
a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej
vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku ako
dôvod zastavenia exekúcie. Zahŕňa prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže
rozhodnutie nebolo vykonateľné, a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále
vykonateľné nie je. Okresný súd exekúciu zastavil s odkazom na ust. § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak exekúciu vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Aj aplikáciu
tejto právnej normy na zistený skutkový stav možno mať za patričnú, hoci aplikácia ust.
§ 57 ods. 1 písm. a) by bola priliehavejšia a výstižnejšia. Takáto iná právna kvalifikácia ale
nemá žiaden vplyv na výsledok a vecnú správnosť rozhodnutia.
Notárska zápisnica, ktorú Exekučný poriadok za exekučný titul považuje, je verejná
listina, ktorá vznikla mimosúdnou cestou, ale jej formálne a obsahové náležitosti sú
vymedzené zákonom. Formálne náležitosti notárskej zápisnice predpisuje zákon č. 323/1992
Z. z. o notároch a notárskej činnosti, ale notárska zápisnica musí obsahovať aj náležitosti
predpísané § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, pretože len pri splnení oboch týchto
podmienok ju možno považovať za formálne a materiálne vykonateľnú. V tejto súvislosti
možno poukázať na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000 z 13. 7. 2000, v ktorom
Ústavný súd SR v rámci skúmania, či bolo porušené ústavné právo tam uvedeného
oprávneného domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, riešil aj čiastkovú otázku, čo musí
spĺňať notárska zápisnica, aby bola spôsobilým exekučným titulom. Ústavný súd vyslovil, že
rozdiel medzi uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva, a notárskou zápisnicou
obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa
procesného práva je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý
písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme
notárskej zápisnice. Okrem toho notárska zápisnica musí obsahovať výslovný súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Práve tento súhlas povinného
s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného
titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá
je spôsobilá na nútený výkon povinností uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle
povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto
právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa
z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky
aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu.“
V prejednávanej veci povinná pri spísaní notárskej zápisnice zo dňa 18. 07. 2004,
ktorá má byť exekučným titulom, prítomná nebola. Proti názoru, že je možné dať sa pri
tomto úkone (spísaní notárskej zápisnice ako exekučného titulu) zastúpiť splnomocneným
zástupcom na základe § 31 Občianskeho zákonníka a platné plnomocenstvo by vyvolalo
účinky zamýšľané ust. § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, nemožno namietať.
Za správny však považuje odvolací súd názor okresného súdu v otázke, že plnomocenstvo
udelené povinnou Mgr. T. K. v Zmluve o úvere č. 6190450 dňa 31. 07. 2003 neoprávňovalo
Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice v znení ako bola spísaná.
Okresný súd správne vyhodnotil, že takéto osobitné splnomocnenie na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu nie je platné, pretože z neho nie je možné zistiť
konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať
v mene zastúpenej osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene
splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti
priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce
z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti
zastúpeného (§§ 32 a 33 Občianskeho zákonníka). Zákonom zamýšľané právne účinky môže
vyvolať len platne udelená plná moc. Ak plná moc nie je platná, nespĺňa notárska zápisnica
formálne a materiálne podmienky vykonateľného exekučného titulu, pretože bola spísaná
neoprávnenou osobou a potom neobsahuje záväzok povinnej osoby a jej vyhlásenie
o súhlase s vykonateľnosťou tejto notárskej zápisnice.»
Krajský súd uznesenie č. k. 1 CoE/60/2010-86 z 30. novembra 2010, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 19 Er/928/2003-76 z 3. septembra 2010 o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú a jej zastavení, odôvodnil takto:
„Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd exekúciu vedenú súdnym
exekútorom JUDr. R. K., pod sp. zn. EX 1055/03 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
Súdnemu exekútorovi JUDr. R. K. náhradu trov exekúcie nepriznal. Rovnako nepriznal
náhradu trov exekúcie ani povinnému.
V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že z predložených
dôkazov zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 20. 12. 2002 zmluvu o úvere. Súčasťou
zmluvy o úvere bolo aj splnomocnenie, ktorým povinný splnomocnil Mgr. M. P... na základe
substitučnej plnej moci zastupujúci Mgr. T. K., advokáta, konajúci na základe
splnomocnenia tvoriaceho súčasť tejto notárskej zápisnice v mene povinnej osoby
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Na základe uvedeného
splnomocnenia bola na Notárskom úrade notára JUDr. Ľ. V... spísaná dňa 18. 03. 2003
notárska zápisnica č. N 865/2003, Nz 19828/2003, kde za povinného konal a zápisnicu
podpísal splnomocnený advokátska koncipient na základe substitučného plnomocenstva. Pri
uzatváraní zmluvy o úvere však povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože zo
zmluvy je zrejmé, že pri jej uzatváraní bola použitá predtlač vyhotovená veriteľom,
oprávneným, v ktorej už bola osoba splnomocnenca – advokáta určená. Udelenie takéhoto
plnomocenstva splnomocniteľom, povinným, nerešpektuje základný predpoklad jeho
udelenia a to, že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného ako aj
slobodnú voľbu pri výbere svojho splnomocnenca. Z uvedeného je zrejmé, že záujmy
splnomocneného advokáta sú v rozpore so záujmami povinného, preto dohoda
o plnomocenstve je absolútne neplatná. Absolútna neplatnosť dohody o plnomocenstve má
za následok, že substitút nemohol zastupovať povinného pri spisovaní notárskej zápisnice
ako exekučného titulu a teda notárska zápisnica neobsahuje jednu z materiálnych
podmienok vykonateľnosti a to súhlas povinného s vykonateľnosťou, preto nie je exekučným
titulom. Prvostupňový súd preto uznesením č. k. 19 Er 928/2003-76 zo dňa 03. 09. 2010
vyhlásil podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku za neprípustnú a zastavil ju...
... titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku bola
notárska zápisnica. Notárskou zápisnicou sa rozumie listina spísaná notárom, ktorá spĺňa
náležitosti stanovené na spisovanie notárskych zápisníc podľa zákona č. 323/1992 Zb.
(notársky poriadok), a ktorá má charakter verejnej listiny. Podľa notárskej zápisnice je
možné nariadiť exekúciu vtedy, ak spĺňa nielen náležitosti ustanovené na spisovanie
notárskych zápisníc notárskym poriadkom, ale aj náležitosti uvedené v ustanovení § 41
ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku.
Ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, okruh účastníkov notárskej
zápisnice ako titulu pre exekúciu výslovne neoznačuje.
V danom prípade krajský súd vychádzal z toho, že notárska zápisnica so súhlasom
vykonateľnosti predstavuje podľa jej zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom
a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných právach a povinnostiach, na základe ktorého
môže veriteľ vymáhať od dlžníka splnenie povinností cestou exekúcie bez toho, aby musel
mať iný titul. Odvolací súd dospel k záveru, že takáto notárska zápisnica musí byť spísaná
priamo s osobou povinnou, ako aj osobou oprávnenou. Danej požiadavke môže byť
vyhovené tým, že tieto osoby budú účastníkmi jediného zápisu, keď notárska zápisnica bude
spísaná za prítomnosti obidvoch účastníkov alebo pokračovaním v notárskej zápisnici,
alebo tak, že k prejavu vôle spísanej v notárskej zápisnici len s jednou z uvedených osôb
pristúpi formou samostatnej notárskej zápisnice aj druhá osoba. V tomto kontexte krajský
súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR spisová značka I. ÚS 5/2000 zo dňa
13. 07. 2000.
V danom prípade notárska zápisnica bola spísaná len so zástupcom povinného,
a z tohto dôvodu, s poukazom na vyššie uvedené nespĺňa požiadavky, ktoré na notársku
zápisnicu ako spôsobilý exekučný titul kladie ustanovenie § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného
poriadku. Z notárskej zápisnice ani nevyplýva, že by povinná osoba s vykonateľnosťou
súhlasila. Okrem toho dohoda o plnomocenstve uzatvorená medzi povinným a Mgr. T. K. je
absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a preto aj z tohto
dôvodu nemôže byť notárska zápisnica spôsobilým exekučným titulom.
Odvolacie námietky oprávneného považoval súd za neopodstatnené. Súd mal za to,
že exekučný súd v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti môže skúmať exekučný
titul počas celého exekučného konania, a to na návrh účastníka, alebo aj bez návrhu.
V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky formálnej alebo materiálnej vykonateľnosti,
môže aj bez návrhu exekúciu zastaviť.“
Krajský súd uznesenie sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 18 Er/460/2003-17 z 9. decembra 2009 o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a jej zastavení, odôvodnil takto:
„Okresný súd v Lučenci napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu vykonávanú
súdnym exekútorom JUDr. J. Ď. pod sp. zn. EX 1060/03 za neprípustnú a zastavil ju. Návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol. Oprávnenému uložil povinnosť
nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. J. Ď. trovy exekúcie vo výške 32,66 Eur v lehote 3 dní
od právoplatnosti uznesenia. Povinnému náhradu trov exekúcie nepriznal.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že notárska zápisnica
č. N 1289/2003, NZ 26362/2003 spísaná notárom JUDr. Ľ. V. dňa 09. 04. 2003...,
na základe ktorej navrhol oprávnený výkon exekúcie v tejto veci nemôže byť exekučným
titulom pre exekúciu, nakoľko pri spísaní uvedenej notárskej zápisnice za povinného konal
a zápisnicu podpísal splnomocnený advokát Mgr. T. K., ktorý za povinného uznal dlh voči
oprávnenému v celkovej výške (21.166,- Sk) 702,58 Eur a zároveň vyhlásil, že súhlasí
s exekúciou. Súd prvého stupňa poukázal na rozpor záujmov povinného a zástupcu
z dôvodu, že zástupca má na základe takéhoto plnomocenstva hájiť záujmy, povinného a nie
uznávať za neho dlh a vyhlasovať, že súhlasí s exekúciou na uspokojenie pohľadávky
oprávneného. Súd prvého stupňa považoval dohodu o plnomocenstve uzatvorenú medzi
povinným a Mgr. T. K. podľa § 31 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú a zároveň
dospel k záveru, že uznanie dlhu a aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú
právne úkony, ktoré splnomocnený zástupca povinného urobil v rozpore so záujmami
povinného, tieto právne úkony svojim účelom odporovali zákonu, a preto sú v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka absolútne neplatné.
Súd prvého stupňa zároveň zamietol návrh oprávneného na zmenu súdneho
exekútora, nakoľko oprávnenému nie je možné udeliť súhlas na zmenu súdneho exekútora
a poveriť nového súdneho exekútora vykonaním exekúcie na podklade exekučného titulu,
ktorý je neplatný...
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu
vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Súd môže v rozsahu svojej zákonnej preskúmavacej povinností skúmať exekučný titul
počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi,
a to na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou
zo základných podmienok exekučného konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je
dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ teda súd zisti, že exekučný titul,
predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti, môže exekúciu
zastaviť.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa
o neplatnosti dohody o plnomocenstve v zmluve o úvere uzavretej medzi oprávneným ako
veriteľom a povinným ako dlžníkom zo dňa 15. 01. 2003, na základe ktorej mal byť
splnomocnený advokát Mgr. T. K. na zastupovanie povinného v rozsahu uvedenom v tomto
splnomocnení, a to nielen pre rozpor záujmov povinného a jeho zástupcu pri podpisovaní
notárskej zápisnice, ale aj neprípustnosť toho, aby sa niekto vzdal práva, ktoré môže
vzniknúť až v budúcnosti.
Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti predstavuje podľa jej zmyslu
a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných
právach a povinnostiach, ktorým môže veriteľ vymáhať od dlžníka splnenie povinnosti
cestou exekúcie bez toho, aby musel mať iný titul. Z uvedeného dôvodu notárska zápisnica
so súhlasom k vykonateľnosti musí byť, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu,
spísaná s osobou povinnou aj osobou oprávnenou (a to či už tak, že notársku zápisnica
bude spísaná za prítomnosti oboch účastníkov alebo pokračovaním notárskej zápisnici
alebo tak, že k prejavu vôle obsiahnutej v notárskej zápisnici spísanej len s jednou z
uvedených osôb pristúpi druhá z nich formou samostatnej notárskej zápisnice); V
predmetnej veci bola notárska zápisnica spísaná len so zástupcom povinného, pričom ako
bolo vyššie uvedené, odvolací súd súhlas so záverom súdu prvého stupňa v tom, že dohoda o
zastúpení na základe plnomocenstva v úverovej zmluve medzi povinným a Mgr. T. K. je
neplatná. Z uvedeného dôvodu chýba ďalší predpoklad na to, aby notárska zápisnica mohla
byť spôsobilým exekučným titulom, a to súhlas povinného s vykonateľnosťou tejto notárskej
zápisnice.
Súd prvého stupňa preto postupoval správne a v súlade so zákonom, keď podľa § 57
ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu v tejto veci za neprípustnú
a exekučné konanie zastavil. Odvolací súd preto považoval napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie
za vecne správne a podľa § 219 ods. 1 OSP ho potvrdil.“
Z citovanej časti odôvodnenia uznesení krajského súdu vyplýva, že krajský súd ako
odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnymi závermi okresného súdu vyjadrenými v jeho
uzneseniach č. k. 13 Er/366/2005-37 z 30. septembra 2010 (sťažnosť vedená pôvodne pod
sp. zn. Rvp 679/2011, pozn.), č. k. 19 Er/926/2003-12 z 3. septembra 2010 (sťažnosť
vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 684/2011, pozn.), č. k. 22 Er/121/2004-16 z 18. augusta
2010 (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 721/2011, pozn.), č. k. 22 Er/640/2005-19
z 5. októbra 2010 (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 722/2011, pozn.),
č. k. 13 Er/894/2004-18 zo 14. septembra 2010 (sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn.
Rvp 725/2011, pozn.), č. k. 19 Er/928/2003-76 z 3. septembra 2010 (sťažnosť vedená
pôvodne pod sp. zn. Rvp 726/2011, pozn.) a č. k. 18 Er/460/2003-17 z 9. decembra 2009
(sťažnosť vedená pôvodne pod sp. zn. Rvp 728/2011, pozn.), ktorý svoje rozhodnutia
o zastavení exekúcií založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení účinnom v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný
poriadok“), podľa ktorého „Exekúciu súd zastaví ak... g) exekúciu súd vyhlásil
za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to
v spojení so skutočnosťou, že okresný súd označenými uzneseniami najskôr vyhlásil všetky
exekúcie za neprípustné.
Jedným z predpokladov vedenia exekučného konania je relevantný exekučný titul,
keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Preto je podľa názoru ústavného
súdu z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver krajského súdu vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania.
Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
krajského súdu vyjadrené v uzneseniach č. k. 15 CoE/363/2010-54 z 15. decembra 2010,
č. k. 16 CoE/322/2010-22 zo 16. decembra 2010, č. k. 14 CoE/412/2010-28 zo 14. januára
2011, č. k. 17 CoE/285/2010-32 z 29. novembra 2010, č. k. 15 CoE/337/2010-30
z 21. decembra 2010, č. k. 1 CoE/60/2010-86 z 30. novembra 2010 a sp. zn. 43 CoE/7/2010
z 21. decembra 2010 považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení
Exekučného poriadku, ktorý by mohol mať za následok porušenie ústavou garantovaných
práv sťažovateľky ako účastníčky exekučného konania.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez
návrhu.
Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vzhľadom na tieto skutočnosti krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval
ústavne súladným spôsobom, keď namietanými uzneseniami potvrdil označené uznesenia
okresného súdu o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich súčasnom zastavení.
V okolnostiach daného prípadu ústavný súd vzhľadom na už uvedené považuje
právne názory vyjadrené v uzneseniach krajského súdu č. k. 15 CoE/363/2010-54
z 15. decembra 2010, č. k. 16 CoE/322/2010-22 zo 16. decembra 2010, č. k.
14 CoE/412/2010-28 zo 14. januára 2011, č. k. 17 CoE/285/2010-32 z 29. novembra 2010,
č. k. 15 CoE/337/2010-30 z 21. decembra 2010, č. k. 1 CoE/60/2010-86 z 30. novembra
2010 a sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010 týkajúce sa možnosti zastaviť konanie
v exekučných veciach z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné, keďže sú
primeraným spôsobom odôvodnené, pričom ich v žiadnom prípade nemožno považovať
za arbitrárne.
Za daných okolností podľa názoru ústavného súdu nemohlo dôjsť namietanými
uzneseniami krajského súdu k porušeniu práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. Vo vzťahu k tomuto právu ústavný súd navyše pripomína právny názor
vyplývajúci z jeho doterajšej judikatúry, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým
nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplýva
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46
až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu by bolo teda možno uvažovať len vtedy, ak by zo strany
všeobecného súdu primárne došlo aj k porušeniu niektorého zo základných práv, resp.
ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1
dohovoru, prípadne v spojení s ich porušením (m. m. II. ÚS 78/05, alebo IV. ÚS 326/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi uzneseniami krajského
súdu č. k. 15 CoE/363/2010-54 z 15. decembra 2010, č. k. 16 CoE/322/2010-22
zo 16. decembra 2010, č. k. 14 CoE/412/2010-28 zo 14. januára 2011, č. k.
17 CoE/285/2010-32 z 29. novembra 2010, č. k. 15 CoE/337/2010-30 z 21. decembra 2010,
č. k. 1 CoE/60/2010-86 z 30. novembra 2010 a sp. zn. 43 CoE/7/2010 z 21. decembra 2010
a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie
po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní týchto častí sťažností sťažovateľky rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde o ich odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. apríla 2011