Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 747/2013
PDF · 199.18 KB
No categories available
I. ÚS 747/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl.
12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uznesením č. k. 26 CoE/44/2013-
127 z 30. apríla 2013 v spojení s postupom Okresného súdu Topoľčany a jeho uznesením č.
k. 4 Er/181/2006-90 zo 4. júla 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta
2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy
a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len
„charta“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k.
26 CoE/44/2013-127 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)
v spojení s postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) a jeho
uznesením č. k. 4 Er/181/2006-90 zo 4. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
okresného súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmluvy
o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa podmienok
dojednaných v úverovej zmluve. Po zročnosti pohľadávky a v nadväznosti na rozhodcovskú
doložku v úverovej zmluve bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou
zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava,
ktorého rozsudok mal byť relevantným exekučným titulom v exekučnom konaní vedenom
pred okresným súdom pod sp. zn. 4 Er 181/2006. V priebehu vedeného exekučného konania
okresný súd ako súd exekučný rozhodol svojím napadnutým rozhodnutím o zastavení
exekúcie podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný
poriadok“) v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“). Uvedené
rozhodnutie bolo v odvolacom konaní potvrdené krajským súdom ako vecne správne.
3. Argumentáciu sťažovateľky v podanej sťažnosti možno zhrnúť do niekoľkých
rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu
exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok
rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia
v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku a namieta
nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie. V ostatnom
sťažovateľka poukázala na to, že Všeobecné súdy postupovali v priamom rozpore
so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2.
2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili
tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak
ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku
toho, že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej
podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej
povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom
ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové
právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej
podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje
vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne
procesnoprávne predpisy. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj na vybrané
rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Súdneho dvora Nemeckej spolkovej
republiky.
4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal
nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv
postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší
a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie
a úhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým
rozhodnutím okresného súdu
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už
uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny
opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej
časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2
II.B
K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým
rozhodnutím krajského súdu
9. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu tejto sťažnosti a v kontexte aj svojich
zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je
v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých
sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala
právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských
doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv
o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti
na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj
totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné
pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a vzhľadom na to, že
sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený
právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu
napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných
zmien, ústavný súd dospel k záveru, že nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia,
ako to je aj v prípade tejto sťažnosti. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne
stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. č. k. I. ÚS 379/2012-
19 z 22. augusta 2012, č. k. I. ÚS 381/2012-26 z 22. augusta 2012, I. ÚS 220/2011-16
z 9. júna 2011, III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra
2011, sp. zn. II. ÚS 303/2011 z 24. augusta 2012, IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012...),
ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov
tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už
ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované
rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú
právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave
18 CoE 641/2011 zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii
obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou
zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,
11. K výhrade sťažovateľky spočívajúcej v postupe exekučného súdu podľa § 57
ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd konštatuje, že v prípade zastavenia exekučného
konania podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku nebolo zákonom
predpokladanou podmienkou postupu okresného súdu ako exekučného súdu v čase pred
vydaním rozhodnutia o zastavení exekučného konania nariadenie pojednávania k tejto
otázke, resp. rozhodnutiu o zastavení konania nepredchádzalo pojednávanie na okresnom
súde, a to v zmysle platnej právnej úpravy. Táto podmienka platila iba v prípade vyhlásenia
exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. f), g), h) a k) Exekučného poriadku
v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku; táto právna úprava bola navyše účinná
v čase od 8. augusta 2012 do 31. decembra 2012. V súčasnom období platná právna úprava
formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom
č. 335/2012 Z. z. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia
pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného
konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len
v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.
12. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov vo vzťahu k ňou nastolenej potrebe konania o prejudiciálnej otázke ústavný súd
konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr.
sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 16. januára 2013, sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013,
I. ÚS 157/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 146/2013 z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 153/2013
z 13. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 152/2013 z 13. marca 2013, I. ÚS 363/2013 z 5. júna
2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam
uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne
názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje
a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory k nastoleným otázkam považuje
z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho
hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu za neopodstatnenú.
13. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy
a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady
kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej
podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť
vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11
z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti
napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok,
v ktorom brojila proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou
uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí náležite zaoberal
a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutie okresného súdu
ako vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a rozhodnutia
všeobecného súdu z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada
kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom
jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru
ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu
bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na
základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho
napadnutým rozhodnutím bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý
je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty,
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.
14. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podanú sťažnosť
týkajúcu sa postupu a napadnutého rozhodnutia krajského súdu v tejto jej časti z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Keďže bola sťažnosť
odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.
15. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť
predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb
v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými
rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných
prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre
všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom
na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento
postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako
predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny
prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska
v obdobných prípadoch ako neefektívny.
16. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca
sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si
byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na
rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania
neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska
časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú
pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma
len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký
postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností
advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. decembra 2013