Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 747/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. decembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

advokátom JUDr. B. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného porušenia čl.

12 ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a zároveň namietaného porušenia čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie postupom Krajského súdu v Nitre a jeho uznesením č. k.

127 z 30. apríla 2013 v spojení s postupom Okresného súdu Topoľčany a jeho uznesením č.

k. -90 zo 4. júla 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta

2013 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

základného práva vlastniť majetok podľa , práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a zákazu diskriminácie zaručeného čl. 12 ods. 2

a dohovoru a zároveň aj porušenie práva na účinný prostriedok nápravy

a spravodlivý proces podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len

„charta“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením č. k.

-127 z 30. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“)

v spojení s postupom Okresného súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) a jeho

uznesením č. k. -90 zo 4. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

okresného súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka poskytla na základe zmluvy

o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol tento povinný vrátiť podľa podmienok

dojednaných v úverovej zmluve. Po zročnosti pohľadávky a v nadväznosti na rozhodcovskú

doložku v úverovej zmluve bolo sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou

zvoleným rozhodcovským súdom – spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava,

ktorého rozsudok mal byť relevantným exekučným titulom v exekučnom konaní vedenom

pred okresným súdom pod sp. zn. . V priebehu vedeného exekučného konania

okresný súd ako súd exekučný rozhodol svojím napadnutým rozhodnutím o zastavení

exekúcie podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Exekučný

poriadok“) v spojení s o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rozhodcovskom konaní“). Uvedené

rozhodnutie bolo v odvolacom konaní potvrdené krajským súdom ako vecne správne.

3. Argumentáciu sťažovateľky v podanej sťažnosti možno zhrnúť do niekoľkých

rovín. V prvej rovine sťažovateľka atakuje samotnú právomoc okresného súdu ako súdu

exekučného v exekučnom konaní preskúmať exekučný titul, ktorým bol rozsudok

rozhodcovského súdu. V ďalšom sťažovateľka poukazuje na závažné procesné pochybenia

v postupe všeobecných súdov v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku a namieta

nezačatie konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom Európskej únie. V ostatnom

sťažovateľka poukázala na to, že Všeobecné súdy postupovali v priamom rozpore

so záväznou interpretáciou práva EU obsiahnutou v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 2.

2013 sp. zn. C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai a porušili

tak požiadavky na účinnú súdnu ochranu práv, ktoré sťažovateľovi priznáva právo EÚ, tak

ako je garantovaná článkom 47 Charty základných práv Európskej únie.“, a to v dôsledku

toho, že „(a) vôbec neinformovali sťažovateľa o ex offo konštatácii nekalej povahy zmluvnej

podmienky, (b) vôbec nevyzvali sťažovateľa, aby sa kontradiktórne vyjadril k nekalej

povahe zmluvnej podmienky, (c) vôbec neumožnili sťažovateľovi vyjadriť sa s účelom

ovplyvniť súdne rozhodnutie, (d) vôbec neumožnili sťažovateľovi vykonať jeho majetkové

právo dopytom na povinného o jeho úmysle uplatňovať neprijateľnosť zmluvnej

podmienky“. Podľa názoru sťažovateľky zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje

vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej

podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy. Na podporu svojej argumentácie poukázala aj na vybrané

rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Súdneho dvora Nemeckej spolkovej

republiky.

4. V nadväznosti na svoju argumentáciu sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal

nález, v ktorom vysloví porušenie jej v záhlaví tohto rozhodnutia označených práv

postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu, ktoré ďalej zruší

a predmetné veci vráti na ďalšie konanie, prizná jej primerané finančné zadosťučinenie

a úhradu trov konania.

II.

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.A

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím okresného súdu

7. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

8. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto bolo možné podať odvolanie ako riadny

opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto ňou podanú sťažnosť v tejto jej

časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2

.

II.B

K namietanému porušeniu označených základných práv a slobôd napadnutým

rozhodnutím krajského súdu

9. Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

(napr. , , , , ,

).

10. Ústavný súd po preskúmaní predmetu tejto sťažnosti a v kontexte aj svojich

zistení dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podanej sťažnosti je

v podstate totožná s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých

sťažností, ktorými sa ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala

právne závery všeobecných súdov vo vzťahu k právnemu posudzovaniu rozhodcovských

doložiek ako nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách vrátane posúdenia zmlúv

o úvere koncipovaných formulárovou formou ako spotrebiteľských zmlúv v nadväznosti

na podmienky v nich uvedené. Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj

totožnosť v použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné

pre ustálenie záverov všeobecných súdov aj v prípadoch predošlých, a vzhľadom na to, že

sťažovateľke sú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený

právny názor ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu

napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných

zmien, ústavný súd dospel k záveru, že nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia,

ako to je aj v prípade tejto sťažnosti. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne

stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr. č. k. I. ÚS 379/2012-

19 z 22. augusta 2012, č. k. -26 z 22. augusta 2012, -16

z 9. júna 2011, z 31. mája 2011, sp. zn. z 20. októbra

2011, sp. zn. z 24. augusta 2012, z 18. septembra 2012...),

ktoré skončili odmietnutím podobných a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodov

tam uvedených. Ústavný súd v takýchto a obdobných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už

ustálené právne názory, a preto v podrobnostiach odkazuje na svoje už citované

rozhodnutia. Reagujúc na sťažovateľkou predostretú doplnenú argumentáciu o „... dôležitú

právnu argumentáciu vyplývajúcu z uznesenia Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 30. 11. 2012“ ústavný súd považuje za potrebné (k existencii

obsahovo odlišnej judikatúry všeobecných súdov) doplniť, že nie je jeho úlohou

zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. , ,

).

11. K výhrade sťažovateľky spočívajúcej v postupe exekučného súdu podľa § 57

ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd konštatuje, že v prípade zastavenia exekučného

konania podľa § 57 ods. 2 v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku nebolo zákonom

predpokladanou podmienkou postupu okresného súdu ako exekučného súdu v čase pred

vydaním rozhodnutia o zastavení exekučného konania nariadenie pojednávania k tejto

otázke, resp. rozhodnutiu o zastavení konania nepredchádzalo pojednávanie na okresnom

súde, a to v zmysle platnej právnej úpravy. Táto podmienka platila iba v prípade vyhlásenia

exekúcie za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. f), g), h) a k) Exekučného poriadku

v spojitosti s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku; táto právna úprava bola navyše účinná

v čase od 8. augusta 2012 do 31. decembra 2012. V súčasnom období platná právna úprava

formulovaná v § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorá bola zavedená zákonom

č. a je účinná od 1. januára 2013, počíta s možnosťou nariadenia

pojednávania pred rozhodnutím exekučného súdu o zastavení vedeného exekučného

konania podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j) len ako s fakultatívnou možnosťou, a to len

v prípade, že je to nevyhnutné pre objasnenie veci.

12. K námietkam sťažovateľky týkajúcim sa rozhodovacej činnosti všeobecných

súdov vo vzťahu k ňou nastolenej potrebe konania o prejudiciálnej otázke ústavný súd

konštatuje, že sa plne stotožňuje s odôvodnením svojich predchádzajúcich rozhodnutí (napr.

sp. zn. zo 16. januára 2013, sp. zn. z 20. februára 2013,

z 13. marca 2013, z 13. marca 2013, sp. zn.

z 13. marca 2013, sp. zn. z 13. marca 2013, z 5. júna

2013...), ktoré skončili odmietnutím rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam

uvedených. Ústavný súd v takýchto prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne

názory vyslovené v predošlých rozhodnutiach, na ktoré preto v podrobnostiach odkazuje

a konštatuje, že svoje už vyslovené právne názory k nastoleným otázkam považuje

z ústavného hľadiska za ústavne konformné a právne akceptovateľné, v dôsledku čoho

hodnotí sťažovateľkou predostretú argumentáciu za neopodstatnenú.

13. K argumentácii sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy

a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady

kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej

podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania príležitosť

vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora

Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľka využila proti

napadnutému rozhodnutiu okresného súdu odvolanie ako riadny opravný prostriedok,

v ktorom brojila proti postupu okresného súdu v exekučnom konaní. Sťažovateľkou

uplatnenými argumentmi sa krajský súd v napadnutom rozhodnutí náležite zaoberal

a vyložil svoje závery, pre ktoré vzhliadol postup a napadnuté rozhodnutie okresného súdu

ako vecne správne. Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a rozhodnutia

všeobecného súdu z hľadiska jej materiálnej stránky postačuje, aby bola zásada

kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku. Presadzovanie názoru, že na každom

jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru

ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu

bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na

základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho

napadnutým rozhodnutím bol v danej veci princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý

je obsahom práv zaručených , dohovoru a charty,

dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

14. V kontexte uvedeného ústavný súd odmietol sťažovateľkou podanú sťažnosť

týkajúcu sa postupu a napadnutého rozhodnutia krajského súdu v tejto jej časti z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti podľa . Keďže bola sťažnosť

odmietnutá, ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľky v nej uplatnených nerozhodoval.

15. V závere svojej argumentácie ústavný súd dodáva, že nemohol prehliadnuť

predovšetkým „hmotnoprávne“ aspekty tvoriace nosné dôvody podaných súdnych žalôb

v konaní pred všeobecnými (exekučnými) súdmi v kontexte s už právoplatnými

rozhodnutiami súdov (všeobecných i ústavného), ktoré sa týkali množstva podobných

prípadov súvisiacich s tým istým účastníkom, a to spoločnosťou P., s. r. o. Tieto sú pre

všetkých zainteresovaných už notorietou, preto nie je potrebná ich konkretizácia. Vzhľadom

na tieto skutočnosti vyvstáva aj otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento

postup, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako

predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny

prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ sa javí z materiálneho hľadiska

v obdobných prípadoch ako neefektívny.

16. V kontexte s už uvedeným ústavný súd už iba dodáva, že právny zástupca

sťažovateľky aj takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si

byť už dopredu vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na

rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlom období, alebo na dôvod namietania

neexistujúcich porušení základných práv a slobôd úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska

časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú

pozornosť, dokonca i jeho zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma

len ako snahu o získanie materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký

postup zákon umožňuje, a je to porušením buď zákonných, alebo etických povinností

advokáta.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2013