Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 172 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (177)II. ÚS 377/2013
PDF · 147.18 KB
No categories available
II. ÚS 377/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť
majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé
súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušenia zákazu diskriminácie upraveného v
čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd postupom Okresného súdu Topoľčany v konaní vedenom pod sp. zn. 6
Er 308/2003 a jeho uznesením z 21. júna 2012, ako aj vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 91/2012 a jeho uznesením z 26.
septembra 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva
na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a porušenie zákazu
diskriminácie upraveného v čl. 12 ods. 2 ústavy a v čl. 14 dohovoru postupom Okresného
súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 308/2003
a jeho uznesením z 21. júna 2012, ako aj porušenie základného práva vlastniť majetok
zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru a
práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského
súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 91/2012 a jeho
uznesením z 26. septembra 2012.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere sťažovateľka
poskytla dlžníkovi úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky bol dlžník povinný vrátiť
podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve. Na zabezpečenie úveru dlžník priamo
v úverovej zmluve splnomocnil tam sťažovateľkou uvedenú tretiu osobu, ktorá v prípade,
ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplní, mala oprávnenie podpísať v mene
dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného
titulu.
Z dôvodu, že dlžník svoj záväzok vyplývajúci mu z predmetnej úverovej zmluvy
dobrovoľne neplnil, tento sa voči sťažovateľke stal splatným a v nadväznosti na to
sťažovateľka na podklade uvedeného exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala
začatie exekučného konania, na základe čoho okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného
súdneho exekútora jeho vykonaním, avšak po vydaní poverenia pre súdneho exekútora
okresný súd napádaným uznesením sp. zn. 6 Er 308/2003 z 21. júna 2012 toto exekučné
konanie vyhlásil za neprípustné a zastavil ho.
Krajský súd v dôsledku odvolania sa sťažovateľky proti označenému rozhodnutiu
okresného súdu toto uznesením sp. zn. 11 CoE 91/2012 ako vecne správne potvrdil.
V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovateľka v obšírnej argumentácii namieta,
že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňou označené
základné práva a práva zaručené v ústave, dohovore a dodatkovom protokole, pričom k ich
porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého
a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresný súd už raz udelil
súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresného súdu ako súdu
exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie
exekučného titulu. Podľa sťažovateľky okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci,
keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcie a o jej zastavení, čím mal sťažovateľke
odňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriek
tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne
postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce k dispozícii exekučný titul, a to notársku
zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresného súdu podľa
sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta, že tak okresný súd,
ako ani krajský súd nenariadili v danej veci pojednávanie, aj napriek tomu, že im to
ukladalo ustanovenie § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) v znení účinnom od 9. augusta
2012, ako aj to, že obidva súdy vec nesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej
právnej úpravy v interakcii s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej
len „smernica Rady“), pretože sa podľa sťažovateľky žiadnym spôsobom nevysporiadali
s tým, prečo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe v úverovej zmluve na spísanie
notárskej zápisnice o uznaní dlhu, považovali tieto súdy za neprijateľnú podmienku,
a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh na prerušenie konania
na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte danej
veci.
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom
konštatoval, že napádanými uzneseniami tak okresného súdu, ako aj krajského súdu došlo
k porušeniu sťažovateľkou označených základných práv a práv zaručených v ústave,
dohovore a dodatkovom protokole, aby tieto uznesenia zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na nové konanie a rozhodnutie, aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 600 €,
a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania.
Okrem toho sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd vydal aj dočasné opatrenie,
ktorým by odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia krajského súdu.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených práv
zaručených ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Er 308/2003 a jeho uznesením z 21. júna 2012, ako aj
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 91/2012 a jeho uznesením
z 26. septembra 2012.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím
okresného súdu
V súvislosti s napádaným rozhodnutím a postupom okresného súdu ústavný súd
v prvom rade poukazuje na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva
z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého môže ústavný súd poskytnúť ochranu
konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich
ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred
súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Podľa ústavného súdu sťažovateľka mala možnosť domáhať sa preskúmania
napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 Er 308/2003 z 21. júna 2012, a to podaním
riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktoré napokon tak, ako to vyplýva zo samotnej
sťažnosti, sťažovateľka aj využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania sa
krajský súd ako súd odvolací v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 91/2012
musel v podstate vysporiadať s identickými námietkami proti rozhodnutiu okresného súdu,
aké sťažovateľka proti tomuto rozhodnutiu uvádza aj v konaní pred ústavným súdom, preto
ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutím
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislosti
s rozhodnutím krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyroch
základných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že (2.1) krajský súd
nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nad
rámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučný titul potom, čo už raz tento
exekučný titul preskúmal pri vydávaní poverenia exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Okrem tohto sťažovateľka namieta, že (2.2) krajský súd nenapravil ani pochybenie
okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučného titulu (notárska zápisnica)
aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva, okrem tohto
sťažovateľka namieta, že (2.3) krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali,
neprerušili exekučné konanie na účely podania výkladu označenej smernice Rady
a nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku – prečo splnomocnenie
udelené v zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu k uznaniu dlhu
v notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta (2.4), že tak krajský súd, ako ani pred ním
okresný súd nenariadili vo veci pojednávanie tak, ako im to ukladalo ustanovenie § 57
ods. 5 Exekučného poriadku, čím mali sťažovateľke odňať právo konať pred súdom.
V súvislosti s námietkami sťažovateľky (2.1 – 2.4) ústavný súd po preskúmaní
predmetu tejto sťažnosti dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitá
argumentácia v tejto sťažnosti je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už
použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už
zaoberal, ústavný súd vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažnosti v tejto časti ako
zjavne neopodstatnenej odkazuje v súvislosti s jej odôvodnením na svoje identické
rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 62/2013 z 30. januára 2013, pričom tak urobil aj vzhľadom na
v ňom uvedené poučenie pre sťažovateľku, v zmysle ktorého ústavný súd dal sťažovateľke
na vedomie, že v prípade opakujúcich sa sťažností založených na tých istých skutkových
a právnych okolnostiach ústavný súd rozhodne bez odôvodnenia iba s poukazom na svoje
v týchto okolnostiach v odôvodnení identické rozhodnutie.
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej
právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné pre ustálenie záverov
všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú
známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názor
ústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutých
rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je
potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento
medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľ
sa by sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identických
prípadoch ako neefektívny, sa podľa ústavného súdu vynára otázka, aký význam a efektivitu
má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia
so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislosti pre
sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že právny zástupca sťažovateľky aj
takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu
vedomý, že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom buď na rovnaký spôsob ich
vybavenia v predošlom období, alebo z dôvodu namietania neexistujúcich porušení
základných práv a slobôd, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového
a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť,
dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. júna 2013