Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 82 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (87)90a/390481.0d3133.pdf
PDF · 206.13 KB
No categories available
5Oboer/47/2013
Najvyšší súd 5 Oboer 47/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., B.,
IČO: X., zastúpený: F., s. r. o., G., B., IČO: X., proti povinnej: A. R., nar. X., Č., R., o
vymoženie 416,25 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde R. pod sp. zn.: 4 Er
289/2006, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach zo 14.
augusta 2012, č. k.: 15 CoE 154/2012-41, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a .
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a .
Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor ţiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podanou
na Okresný súd Roţňava 26. apríla 2006 poţiadal o udelenia poverenia na vykonanie
exekúcie na vymoţenie istiny 16 183,- Sk s príslušenstvom v zmysle s ust. § 44 Zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok") na základe návrhu oprávneného
na vykonanie exekúcie. Uviedol, ţe exekučným titulom je notárska zápisnica č. N 5596/2005,
NZ 51338/2005, NCRLs 50695/2005 z 30. októbra 2005 spísaná notárom JUDr. O. D. so
sídlom v P. (ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd R. poverením zo 04. mája 2006
poveril súdneho exekútora Mgr. Ing. R. K. vykonaním exekúcie na základe notárskej
zápisnice.
Okresný súd R. uznesením z 11. novembra 2011, č. k.: 4 Er 289/2006-22 exekúciu
vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávnenému uloţil povinnosť uhradiť súdnemu
exekútorovi Mgr. Ing. R. K. trovy exekúcie vo výške 40,87 eur.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe súd posúdil zmluvu o úveru č. 7270860
uzavretú medzi oprávneným a povinnou 31. januára 2005 (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo
„zmluva“) ako takú, na základe ktorej bol povinnej poskytnutý spotrebiteľský úver. Preto
na tento právny vzťah treba aplikovať ustanovenia Zákona o spotrebiteľských úveroch a
ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súd vykonaným dokazovaním zistil, ţe
notárska zápisnica bola vydaná na základe plnomocenstva, ktoré povinná udelila Mgr. T. K.,
advokátovi súčasne v predtlačí zmluvy, teda ak povinná chcela, aby jej bol poskytnutý
predmetný spotrebiteľský úver, bola súčasne nútená podpísať aj spomínané plnomocenstvo, v
ktorom splnomocnila Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice, obsahom ktorej je uznanie
záväzku z úveru v jeho mene tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre
súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý jej majetok do výšky vzniknutej
pohľadávky alebo jej zostatku a príslušenstva. Zároveň sa povinná zaviazala uhradiť náklady
súvisiace so spísaním notárskej zápisnice a povinná splnomocnila Mgr. T. K. na uzavretie
záloţnej zmluvy podľa § 552 Občianskeho zákonníka. Uviedol, ţe takéto podmieňovanie
poskytovania spotrebiteľského úveru súčasným uzatvorením plnomocenstva pre Mgr. T. K.
súčasne s poverením na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, je nutné
povaţovať za neprijateľnú podmienku v zmluve o spotrebiteľskom úvere, aj keď
demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok ustanovenie § 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka takúto podmienku výslovne nespomína. Z uvedeného je zrejmé, ţe
splnomocnený zástupca v rozpore s právnou úpravou obsiahnutou v Občianskom zákonníku a
v Zákone o spotrebiteľských úveroch uznával v mene povinnej sumy, ktoré v notárskej
zápisnici neboli presne vyčíslené, iba zosumarizované a navyše ju zaviazal na úroky z
omeškania v neprípustnej výške, konal teda v rozpore s dobrými mravmi. Preto je právny
úkon - vyhlásenie advokáta pred notárom urobený Mgr. T. K., ako splnomocnencom povinnej
neplatný v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko odporuje zákonu a prieči sa dobrým
mravom. Uviedol, ţe notárska zápisnica nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom,
keďţe bola spísaná o absolútne neplatnom právnom úkone.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal oprávnený odvolanie. Krajský súd
v Košiciach napadnutým uznesením odvolanie oprávneného odmietol a náhradu trov
odvolacieho konania účastníkom nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ţe pri
skúmaní podmienok odvolacieho konania z hľadiska včasnosti podaného odvolania dospel k
záveru, ţe odvolanie oprávneného bolo podané oneskorene. Z obsahu spisu zistil, ţe
oprávnený podal svoje odvolanie na poštovú prepravu 02. decembra 2011, čo vyplýva z
informácie poskytnutej od Slovenskej pošty. Z údajov na vrátenej doručenke je preukázané,
ţe uznesenie súdu prvého stupňa bolo oprávnenému doručené 16. novembra 2011. V zmysle §
57 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) začala oprávnenému plynúť 15-dňová
lehota na podanie odvolania 17. novembra 2011 a posledný deň lehoty pripadol na 01.
decembra 2011 (štvrtok).
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie.
Dovolanie podal prostredníctvom dvoch podaní doručených na súd prvého stupňa 08. a 16.,
októbra 2012. Z obsahu oboch podaní vyplýva, ţe svoje dovolanie odôvodnil ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., ţe súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci, ust. § 237 písm. d/ O. s. p., ţe v tej veci sa uţ právoplatne rozhodlo, ust. § 237
písm. f/ O. s. p., ţe súd svojím postupom odňal oprávnenému moţnosť konať pred súdom, ust.
§ 237 písm. g/ O. s. p., ţe súd bol nesprávne obsadený, ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ţe
konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretoţe nevykonal náleţité dokazovanie, ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ţe rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
K naplneniu dôvodu dovolania podľa ust. § 237 písm. f/ došlo podľa oprávneného aj
tým, ţe súd nerešpektoval návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a neumoţnil mu tak uplatňovať právne
argumenty na podporu svojej pozície. Súdy do skončenia exekučného konania nerozhodli
o návrhu oprávneného na prerušenie konania. Odvolací súd rozhodol priamo o odvolaní
oprávneného a v danom rozhodnutí sa nezmienil o procesnom návrhu oprávneného. Súd
porušil základné právo oprávneného na súdnu ochranu, keď vôbec neuviedol dôvody,
pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
nezaoberal. Rozhodnutie odvolacieho súdu je neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé,
akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k tomu, ţe návrhom oprávneného sa nie
je potrebné zaoberať.
Svoj návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
odôvodnil aj s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.:
I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcej sa porušenia
povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva.
Z odôvodnenia uvedeného uznesenia vyplýva, ţe v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vydaniu poverenia predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom ako aj
ţiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie.
Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti
exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodrţaní formy
notárskej zápisnice, tak ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka
je priamo predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a
povinnej osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby
s vykonateľnosťou. V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, ţe notárska zápisnica
obsahovala všetky náleţitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného
súhlasu povinnej osoby s vykonateľnosťou. Ţiadne ďalšie podmienky formálnej ani
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemoţno vyvodiť.
Ďalej z toho uznesenia vyplýva, ţe exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov
z hľadiska hmotného práva, pretoţe je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu. Ďalej oprávnený poukázal na Zákon č. 384/2008 Z. z.,
ktorým bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ust. § 41 ods. 3. Na
notárske zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované
ustanovenie nevzťahuje. Exekučný súd uvedené plnomocenstvo povaţuje za neprijateľnú
podmienku v zmysle § 53 ods. l Občianskeho zákonníka, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 Zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedený záver podľa oprávneného neobstojí a súd ho
nijako nezdôvodnil. Povinná na seba neprevzala ţiadne nové povinnosti, či záväzky,
oprávnenému nevznikli ţiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinná
dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako
exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo
spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu. Navyše povinná mohla plnomocenstvo
v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať a tohto práva sa
nemohla ani platne vzdať. Vzhľadom na uvedené, udelenie plnomocenstva tretej osobe
na zastupovanie spotrebiteľa nie je moţné povaţovať za neprijateľnú podmienku, ktorá
spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
Podľa názoru dovolateľa, odvolací súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo povaţuje
za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlţník
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie
sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady
93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné
poţiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal
na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.: IV. ÚS 95/2012-80. Uviedol, ţe
Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príleţitosť komplexne posúdiť exekučné
konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového
práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odloţení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby súd konanie prerušil podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe č1. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predloţil prejudiciálne otázky, ktoré bliţšie špecifikoval.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
ţe dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, ţe v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci
dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd odmietol odvolanie
oprávneného. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené
v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p., je dovolanie prípustné tieţ proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, ţe je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje
znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd
napadnutým uznesením odmietol odvolanie oprávneného. Z ustanovenia § 239, ktoré
upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu vyplýva, ţe neupravuje
prípady ak odvolací súd odmietne odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Občiansky
súdny poriadok taxatívne uvádza proti ktorým rozhodnutiam je dovolanie prípustné.
Ustanovenie § 236 ods. 1 O. s. p. neumoţňuje rozšíriť prípustnosť dovolania proti uzneseniu
na ďalšie rozhodnutia, ktoré nie sú uvedené v § 239 O. s. p. Inak povedané Občiansky súdny
poriadok výslovne neuvádza, ţe dovolanie je prípustné proti uzneseniu, ktorým odvolací súd
odmietol odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa, a preto prípustnosť dovolania proti
takémuto uzneseniu v zmysle § 236 ods. 1 a § 239 O. s. p. nie je daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/je dovolací súd povinný prihliadnuť vţdy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, ţe by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ aţ
písm. g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,
prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia moţnosti účastníka konať
pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaţe
namiesto samosudcu rozhodoval senát).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
moţno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie
je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, ţe k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. f/ a písm. g/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť
dovolania.
Dovolací súd nezistil, ţe by konanie pred súdmi niţších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Je potrebné uviesť, ţe odvolací súd rozhodol na inom skutkovom základe ako to
vo svojom dovolaní namieta oprávnený. Odvolací súd v danom prípade preskúmal iba
procesné podmienky odvolacieho konania - včasnosť odvolania, bez toho aby sa zaoberal
meritom veci. To znamená, ţe odvolací súd rozhodol bez toho, aby sa zaoberal odvolacími
dôvodmi oprávneného uvedené v odvolaní resp., aby skúmal právne posúdenie veci súdom
prvého stupňa.
Dovolateľ namietal, ţe v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa povaţuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, ţe súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, ţe súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona
č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“) sa
postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu,
metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným súdom neprináleţí. Bol toho
názoru, ţe exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť obsah notárskej zápisnice,
ktorá je exekučným titulom.
Z uvedeného je zrejmé, ţe dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona
č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Z obsahu tejto námietky sa javí, ţe nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,
ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade zaloţili
svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci). Dovolací súd má za to, ţe súdy rozhodovali
vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom
konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr.
z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1, § 57 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, ţe konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j. ţe sa v tej istej veci uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v kaţdom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekáţka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
uţ bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten
istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,
z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakého skutkových okolností.
Dovolateľ namietal, ţe súdy rozhodovali o formálnych a materiálnych podmienkach
vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď uţ bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s. r. o., P., B., IČO: X., proti povinnej: A. R., nar. X., Č., R., o vymoţenie 416,25 eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Roţňava pod sp. zn.: 4 Er 289/2006, na základe
exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N 5596/2005, NZ 51338/2005,
NCRLs 50695/2005 z 30. októbra 2005 spísaná notárom JUDr. O. D. so sídlom v
P., nepredchádzalo ţiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým
rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekáţku veci rozsúdenej v zmysle
§ 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt,
ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný
úkon exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny
exekútor môţe začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje
oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5 Cdo 205/2011).
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťaţené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Naplnenie vady konania ţe odvolací súd svojím postupom oprávnenému ako
účastníkovi konania odňal moţnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolateľ
vyvodzuje z toho, ţe súdy oboch stupňov nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným
o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie
bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Odvolací súd nerešpektoval návrh oprávneného
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a o tomto návrhu nerozhodol.
Oprávnený namietal, ţe exekučný súd pri preskúmavaní notárskej zápisnice išiel nad rámec
formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu a namietal aj nesprávne právne
posúdenie veci. Ďalej z obsahu dovolania vyplýva, ţe namietal nesprávne a nedostatočné
odôvodnenie právnych záverov oboch súdov.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemoţní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemoţnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník
mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa doţadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či ţiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného
v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 aţ § 124
O. s. p.) - postačujúce je totiţ, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené
okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho zaloţených listín. Vzhľadom na to
oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie
nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a povinného.
Z obsahu dovolania vyplýva, ţe oprávnený namietal aj nesprávne posúdenie notárskej
zápisnice ako nespôsobilého exekučného titulu, následné nesprávne zastavenie exekúcie. Táto
námietka oprávneného sa z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) viaţe na správnosť interpretácie
ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na túto
námietku prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch niţších stupňov
nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto
ustanovení ide totiţ tieţ v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom
stanovené predpoklady; takým zastavením sa totiţ oprávnenému odopiera právo na výkon
vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
Notárska zápisnica, ktorá nemá náleţitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku, nie je spôsobilá byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa
názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny
záver vychádzajúci z toho, ţe ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť
exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je
neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a
Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom a nemôţe naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu (porovnaj
tieţ R 47/2012), nemôţe ani - z hľadiska hmotného práva - preskúmavať právny vzťah
účastníkov zaloţený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo by to bolo
nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu (viď
IV. ÚS 20/06 a tieţ I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale nemoţno prehliadnuť, ţe súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy
(I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
notársku zápisnicu, neznamená to, ţe by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej
podklade moţno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).
V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodrţaní
formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná
v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náleţitosťami
notárskej zápisnice ako exekučného tituluje (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôleţitejšou
náleţitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu - aţ tento prejav vôle povinnej osoby
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti
uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik
exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,
ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva
exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému
rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej
zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka
notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica). Ak
niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek tomu, ţe
nie je oprávnený za ňu konať, nemoţno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
udelený „zástupcom" povaţovať za súhlas povinnej osoby.
Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zástupcom je ten, kto je oprávnený konať
za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôţe ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Dovolací súd za konanie, ktoré obchádza zákon povaţuje aj konanie, v rámci ktorého
určitý nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záloţné
zmluvy, dohody o zastúpení a pod.) tak, ţe má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej
zmluvnej strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej
strany, ale záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade
dostávajú do rozporu.
Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,
na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach IV. ÚS 151/2011,
I. ÚS 155/2011, IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011,
IV. ÚS 431/2011, IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012 (sťaţnosť oprávneného bola nimi
odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, ţe postup oprávneného a Mgr. T. K. v
preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd
v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba" povinného pri „výbere“
advokáta zastupujúceho záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať
dlţníka (povinnú) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávneným), ako aj
pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2
písm. c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnený) tým, ţe ho uviedol
v predtlačí úverovej zmluvy predloţenej dlţníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací
súd súhlasí s názorom, ţe záujmy zástupcu (Mgr. T. K.) boli v rozpore so
záujmami zastúpeného (povinnej), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22 ods.
2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Absolútna neplatnosť
právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči kaţdému. Na absolútnu neplatnosť
prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôţe napraviť dodatočným
schválením. Keďţe dohoda o zastúpení povinnej advokátom Mgr. T. K. je v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny úkon, ktorým tento advokát
za povinnú udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému
so záverom súdu prvého stupňa, ţe ak za týchto okolností Mgr. T. K. v notárskej zápisnici
udelil za povinnú „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náleţitosť materiálnej
vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.
Námietka oprávneného, ţe súdy do skončenia exekučného konania nerozhodli
o návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nie je
dôvodná. Oprávnený podaním doručeným na Okresný súd Roţňava 10. septembra 2012
navrhol prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ. Súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd postupovali správne ak sa
týmto návrhom oprávneného nezoberali. V danej veci uţ nebol dôvod o tomto návrhu
oprávneného rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením
zo 14. augusta 2012, ktoré nadobudlo právoplatnosť 20. septembra 2012. To znamená, ţe
oprávnený uvedený návrh na prerušené konania podal aţ potom, keď odvolací súd rozhodol
o jeho odvolaní. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť, ţe oprávnený uvedeným postupom
navrhol prerušiť aj dovolacie konanie. Tento návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho
konania je identický s návrhom na prerušenie konania doručeným na súd prvého stupňa 10.
septembra 2012 a dovolací súd o tomto návrhu rozhodol.
Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, ţe v danom prípade rozhodol nesprávne
obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.
K tejto námietke dovolateľ poukázal na poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR
sp. zn.: IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej
pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca,
lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj
jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím
výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný
na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním
nesprávne obsadený.
Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemoţno
na daný prípad aplikovať. Na rozhodnutie v predmetnom konaní nebol potrebný výklad práva
európskeho spoločenstva komunitárnym sudcom, preto je uvedená námietka dovolateľa
nedôvodná. Súdy boli v danej veci správne obsadené a rozhodovali zákonní sudcovia. V danej
veci súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné konanie prerušiť podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a poţiadať súdny dvor Európskej únie o výklad práva
európskeho spoločenstva - komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto námietke oprávneného
poukazuje aj na svoje odôvodnenie, týkajúce sa návrhu oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dovolacím súdom.
K návrhu oprávneného na prerušenie dovolacie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/
v spojení s § 243c O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie dovolací súd
uvádza, ţe ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru, ţe poţiada Súdy dvor EÚ o rozhodnutie o predbeţnej otázke,
pretoţe je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť kaţdému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia
o predbeţnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbeţnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá ţiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebeţnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a
rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť notárskej zápisnice a posúdenie predmetného splnomocnenia,
na základe ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ako neprijateľnej podmienky. Posúdenie
predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci
vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďţe
na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol
prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva
nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej
veci v Slovenskej republike.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol
Dovolací súd dospel k záveru, ţe nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu.
Skutočnosť, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12,
§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane poţije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe rozhodnutia
súdov niţších stupňov zodpovedajú poţiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí
v zmysle uvedených zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predloţené listiny preskúmal a s akými skutkovými
závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil
svoje právne závery. Prijatý záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie
exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a ţe odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2, § 211
ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Vzhľadom na uvedené namietaným postupom súdov nebola oprávnenému
znemoţnená realizácia jeho procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z Občianskeho
súdneho poriadku.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, ţe konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môţe pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu aţ vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, ţe nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, ţe by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené moţno zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nieje tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však ţiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal
z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0 .
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 21. októbra 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková