Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 554/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. B.

F., vo veci namietaného porušenia , základných

práv podľa a a práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 14 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie postupom Okresného súdu Lučenec a jeho uzneseniami sp. zn. 8 Er

555/2008 z 27. februára 2012, sp. zn. zo 4. januára 2012, sp. zn. 14 Er

703/2007 z 22. februára 2012, sp. zn. z 24. mája 2012, sp. zn.

z 20. marca 2012, sp. zn. zo 17. februára 2012, sp. zn.

z 29. marca 2012, sp. zn. z 24. februára 2012, sp. zn.

zo 16. marca 2012, sp. zn. zo 17. februára 2012, sp. zn.

z 22. februára 2012, sp. zn. zo 17. februára 2012, sp. zn.

zo 14. februára 2012, sp. zn. z 10. februára 2012 a sp. zn.

zo 14. februára 2012 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici a jeho

uzneseniami sp. zn. z 19. septembra 2012, sp. zn.

z 31. októbra 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn.

z 26. októbra 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn.

z 31. októbra 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn.

z 31. októbra 2012, sp. zn. z 31. júla 2012, sp. zn.

z 31. októbra 2012, sp. zn. z 30. októbra 2012, sp. zn.

z 26. septembra 2012, sp. zn. z 30. októbra 2012, sp. zn.

z 30. októbra 2012 a sp. zn. z 8. októbra 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. až

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

2. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 23. januára

2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorými namietala porušenie (ďalej len „“),

základných práv podľa a , práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Lučenec (ďalej len

„okresný súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. z 27. februára 2012, sp. zn. 9 Er

673/2008 zo 4. januára 2012, sp. zn. z 22. februára 2012, sp. zn.

z 24. mája 2012, sp. zn. z 20. marca 2012, sp. zn.

zo 17. februára 2012, sp. zn. z 29. marca 2012, sp. zn.

z 24. februára 2012, sp. zn. zo 16. marca 2012, sp. zn.

zo 17. februára 2012, sp. zn. z 22. februára 2012, sp. zn.

zo 17. februára 2012, sp. zn. zo 14. februára 2012, sp. zn.

z 10. februára 2012 a sp. zn. zo 14. februára 2012

a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) a jeho uzneseniami

sp. zn. z 19. septembra 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012,

sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn. z 26. októbra 2012,

sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012,

sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012,

sp. zn. z 31. júla 2012, sp. zn. z 31. októbra 2012, sp. zn.

z 30. októbra 2012, sp. zn. z 26. septembra 2012, sp. zn.

z 30. októbra 2012, sp. zn. z 30. októbra 2012 a sp. zn.

z 8. októbra 2012.

3. Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti

zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, na zabezpečenie ktorých bola

účastníkmi zmluvného vzťahu uzatvorená rozhodcovská doložka, resp. rozhodcovská

zmluva. Súdny exekútor na základe poverení udelených okresným súdom začal nútený

výkon rozhodnutia, t. j. exekúcie, pričom exekučným titulom bolo rozhodnutie

rozhodcovského súdu. V priebehu exekučných konaní okresný súd napadnutými

rozhodnutiami exekúcie vyhlásil za neprípustné a zastavil ich. Krajský súd na odvolanie

sťažovateľky svojimi napadnutými rozhodnutiami potvrdil okresným súdom vydané

prvostupňové rozhodnutia a návrhy sťažovateľky na prerušenie konaní zamietol.

4. Sťažovateľka vyjadruje nesúhlas s napadnutým postupom a rozhodnutiami

okresného súdu a krajského súdu, ktorým vytkla ich nesprávnosť z hľadiska právneho

posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných právnych predpisov

vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, keď okresný súd „... rozhodol nad rámec

zverenej právomoci; svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom...“.

Sťažovateľka tvrdí, že okresný súd a krajský súd „nedostatočne zistil skutkový stav, pretože

nevykonal náležite dokazovanie..., svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho

právneho posúdenia a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie...“. Sťažovateľka tiež

uviedla, že „všeobecné súdy porušili právo sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

SR) ale aj právo na spravodlivé súdne konanie ( Dohovoru) tým,

že nerešpektovali jeho právo na to, aby sa jeho právna vec pred vnútroštátnym súdom

rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu. Súčasťou takého

právneho základu však po vstupe Slovenskej republiky do EU je aj výklad práva EÚ podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke... Tvrdíme, že súd sa nijako

nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako

nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve

o úvere.“.

5. Sťažovateľka svoju sťažnosť okrem iného odôvodnila aj tým, že „Súdna prax je

jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre

poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá

tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením

o jeho vykonateľnosti... či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných

právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej... ako aj materiálnej... V rámci

tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť... rozsudku

všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje

právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.“.

6. V závere svojej argumentácie zdôraznila, že „Exekúcia bola začatá zákonným

spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje

a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Súd po vykonaní prieskumu exekučného

titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného

titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani

skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.“. Podľa sťažovateľky navyše

„odvolací súd konal v rozpore s ust. , čím porušil základné právo

sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené SR a právo na spravodlivý

súdny proces zaručené čl. 6 ods. Dohovoru, keď nenariadil pojednávanie aj keď k tomu bol

podľa zákona povinný a odvolanie prejednal bez osobnej účasti sťažovateľa“.

7. V doplneniach sťažností doručených ústavnému súdu 25. júla 2013 sťažovateľka

namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie (ďalej len „charta“) postupom a uzneseniami krajského súdu, pričom poukázala najmä

na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“) vo veci

Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11 z 21. februára 2013,

z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle,

že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí

na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný

o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada

kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci

preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov

konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý

na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

8. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví porušenie a základných práv podľa

a , práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

a porušenie čl. 14 dohovoru postupom a uzneseniami okresného súdu a základných práv

podľa a , práv podľa dohovoru,

dodatkového protokolu a práva podľa čl. 47 charty postupom a uzneseniami krajského súdu,

zrušil napadnuté uznesenia okresného súdu a krajského súdu a veci vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Sťažovateľka žiada, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné

zadosťučinenie, úhradu trov konania, a zároveň sa domáha, aby ústavný súd vydal aj

dočasné opatrenie, ktorým by odložil vykonateľnosť napádaných uznesení krajského súdu.

II.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania

môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie

o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

9. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

až sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky,

okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný

súd, uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto

uznesenia.

III.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Podľa ustanovenia ústavný súd každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

13. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

14. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

18. Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa

musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

19. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

20. Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie

sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok

nápravy pred súdom.

Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať

možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať.

Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade,

ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.

21. Podstatou sťažností je tvrdenie sťažovateľky, že napadnutým postupom

a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ktorými súd rozhodol o neprípustnosti

exekúcií a o ich zastavení, boli porušené jej označené práva. Podľa tvrdení sťažovateľky

okresný súd a krajský súd vydali svoje rozhodnutia na základe nesprávneho právneho

posúdenia veci a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva a zároveň nedostatočne

zistili skutkový stav bez aplikácie relevantnej právnej normy a bez vykonania dokazovania

a svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnili. Napadnutými rozhodnutiami malo dôjsť

k ohrozeniu existujúcich pohľadávok sťažovateľky a v konaní mala mať sťažovateľka

výrazne nevýhodné postavenie a zaobchádzalo sa s ňou odlišne.

A. K namietanému porušeniu a základných práv podľa

ods. 1 a , práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu a čl. 14 dohovoru napadnutým postupom a uzneseniami okresného súdu

22. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , ). Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, , ).

23. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (, ).

24. Pokiaľ ide o napadnutý postup a uznesenia okresného súdu, ústavný súd

vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať

odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti

v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25

ods. 2 .

B. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

a práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu a charty

napadnutým postupom a uzneseniami krajského súdu

25. Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky

sú totožné s jej argumentmi, ktoré použila v stovkách sťažností, ktoré už riešil ústavný súd

tak, že ich odmietol vo vzťahu ku krajským súdom ako zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka označila len iné rozhodnutia krajského súdu v skutkovo a právne obdobných

veciach, v ktorých súd posudzoval relevantnosť exekučného titulu (rozhodcovského

rozsudku alebo notárskej zápisnice), ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

Keďže ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne

analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, nepovažoval

za potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností

sťažovateľky, pretože sú sťažovateľke dobre známe.

26. V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne

stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr.

sp. zn. z 31. mája 2011, sp. zn. z 20. októbra 2011,

sp. zn. zo 7. septembra 2011, sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 12. septembra 2012, sp. zn. z 22. augusta 2012,

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. zo 7. februára 2013,

sp. zn. z 13. februára 2013, sp. zn. z 20. februára 2013, ako

aj v ďalších rozhodnutiach týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktoré skončili

odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa sťažností sťažovateľky z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov

o zastavení exekúcií v stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske

zápisnice z rôznych dôvodov neboli spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

Ústavný súd sa ďalej zaoberal ostatnými argumentmi sťažovateľky uvedenými

v predmetných sťažnostiach.

27. K sťažovateľkou namietanému postupu krajského súdu v súvislosti

s nepredložením prejudiciálnej otázky ústavný súd poukazuje na to, že tak ako uviedol napr.

vo veci sťažovateľky , účelom a podstatou konania o prejudiciálnej otázke je

podľa stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym

dvorom pri výklade práva EÚ. Konanie podľa čl. 234 Zmluvy o ES je založené na deľbe

úloh medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu,

pred ktorým začal spor a ktorý nesie zodpovednosť za súdne rozhodnutie, posúdiť

so zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre

vydanie rozsudku vo veci samej, ako aj relevantnosť otázok, ktoré položí Súdnemu dvoru.

V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky

týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006, Chacón Navas, C 13/05, bod

32 a tam citovaná judikatúra).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy

o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je

súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

28. Ústavný súd už vyjadril názor, že nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky

za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

(, ).

29. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy,

ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať

prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo

viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie

právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená

Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez

zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne

rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“). (, podobne

)

30. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že len zásadné

a kvalifikované pochybenie pri rozhodovaní o (ne)predložení prejudiciálnej otázky, ktoré

môže spočívať vo svojvoľnom či na prvý pohľad celkom nesprávnom nepredložení

prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru v prípade, keď súd sám o interpretácii práva EÚ mal

pochybnosti a predbežnú otázku nepredložil, má za následok porušenie základného práva na

súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivé súdne konanie, keďže týmto spôsobom by bola

svojvoľne popretá právomoc Súdneho dvora (, porovnaj aj rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu , 159 a uznesenie Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. z 30. júna 2008). ()

31. Krajský súd napríklad v napadnutom uznesení sp. zn.

z 19. septembra 2012 uviedol: „Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej

ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré

sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov

alebo agentúr Únie;

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže

sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti

ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je

tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch

9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEUS (teraz článok 267 ZFEU) nepredstavuje

ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje

teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva

Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle

článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne

i bez návrhu.

V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva,

že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky

ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je

potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú

otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch,

keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na

vyriešenie sporu.

Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je

zverená v článku 267 ZFEU vykladať všeobecné kritériá používane normotvorcom Únie na

účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEU

Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže

sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho

dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79).

Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok), ak osobitný zákon neustanovuje inak. exekučné konanie nemožno

prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno

podať návrh na obnovu exekučného konania.

Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je

možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti ,

napr. § 107. § 109 ako aj § 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom

konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom

exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon

priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon

č. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (), zákon

č. o konkurze a reštrukturalizácii (), ako aj zákon

č. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ().

Odvolací súd v súvislosti s ďalším návrhom oprávneného na prerušenie konania

podľa ust. § 109 ods. 1 písm. e) O,s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia

konania podľa uvedeného ustanovenia s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú

by Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné otázky predložené, je odvolací súd, t. j,

Súd. proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok povinný obrátiť

sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné pre

vydanie jeho rozhodnutia a ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným

spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie

je potrebný ani návrh zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade

oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné

vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny

dosah na prebiehajúci spor. keďže v predmetnom konaní súd neaplikuje priamo

ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/EHS z 5.

apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu

úpravu obsiahnutú v písm. q) ods. 1 Prílohy tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada

v prvej otázke, ale priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo

vnútroštátnom právnom poriadku, predovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. zákona č.

. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval

oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra Súdneho dvora EU

upravuje výnimky z povinností súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva

Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný

prostriedok, a to najmä vtedy, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora

EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte

clair, (fr.))

Preskúmaním veci odvolací súd /istil, že v predmetnom konaní nenastal žiadny

z dôvodov uvedených v a pre prerušenie konania podľa

osobitného zákona, preto odvolací súd oba návrhy oprávneného na prerušenie konania

zamietol.“

Podobne sa s argumentáciou sťažovateľky vysporiadal krajský súd aj v ostatných

napadnutých uzneseniach, z ktorých je zrejmé, že sťažovateľka v konaní návrh

na prerušenie exekučného konania podala.

32. Po oboznámení sa s obsahom odôvodnení rozhodnutí krajského súdu vo vzťahu

k požiadavke sťažovateľky na začatie konania o prejudicálnej otázke ústavný súd uvádza,

že z namietaných uznesení krajského súdu vyplýva, že podanými návrhmi na prerušenie

konania podľa sa krajský súd zaoberal, pričom v odôvodneniach

týchto svojich rozhodnutí vychádzal z dostatočne podrobne vyloženej judikatúry Súdneho

dvora, a uskutočneným právnym výkladom dostala sťažovateľka jednoznačnú a z pohľadu

ústavného súdu aj ústavne konformnú odpoveď.

33. V uznesení krajského súdu sp. zn. z 31. júla 2012

() sa krajský súd námietkou prerušenia konania z dôvodu položenia

prejudiciálnej otázky nevysporiadal a zamietnutie návrhu na prerušenie konania netvorí

súčasť výroku uznesenia krajského súdu, avšak je nutné poznamenať, že sťažovateľka

v konaní pred ústavným súdom žiadnym spôsobom nepreukázala, že takýto návrh

na prerušenie konania príslušnému súdu v konaní pod sp. zn. podala

a písomné podanie v tomto zmysle ústavnému súdu ani nepredložila.

34. V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru,

podľa ktorej je vecou vnútroštátneho (všeobecného) súdu, pred ktorým začal spor a ktorý

nesie zodpovednosť za rozhodnutie vo veci samej, posúdiť so zreteľom na konkrétne

okolnosti veci nevyhnutnosť rozhodnutia Súdneho dvora o prejudiciálnej otázke na vydanie

rozsudku vo veci samej, relevantnosť otázok, ktoré Súdnemu dvoru položí (napr.

, , ), ako aj to, či sú splnené predpoklady,

za ktorých vnútroštátny súd konajúci o veci nemá povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru (m. m. , ).

Vzhľadom na už uvedené ústavný súd nezistil, že by namietaným postupom

krajského súdu, v rámci ktorého neprerušil konanie a nepredložil prejudiciálnu otázku

Súdnemu dvoru podľa §109 ods. 1 písm. c) v spojení s čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ,

došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv.

35. K námietke sťažovateľky spočívajúcej v rozhodovacej činnosti tak okresného

súdu, ako aj krajského súdu v rozpore s § 57 ods. 5 Exekučného poriadku ústavný súd už

uviedol (napr. uznesenie sp. zn. ), že novelizácia Exekučného poriadku

zavedená , ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„novelizácia Exekučného poriadku“), zaviedla povinnosť prvostupňového súdu

rozhodujúceho o vyhlásení exekúcie za neprípustnú pre iný dôvod, pre ktorý exekúciu

nemožno vykonať podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, nariadiť vo veci

pojednávanie. Táto povinnosť sa v zmysle obsahu dôvodovej správy k novelizácii

Exekučného poriadku má vzťahovať na konanie prvostupňového, nie druhostupňového súdu

(napadnuté rozhodnutia okresného súdu boli vydané pred účinnosťou novelizácie

Exekučného poriadku).

Povinnosť krajského súdu ako súdu odvolacieho v odvolacom konaní nariadiť

pojednávanie za stanovených podmienok vyplýva z . Z ustanovenia

ods. 2 vyplýva fakultatívna, a nie obligatórna povinnosť odvolacieho súdu nariadiť na

prejednanie odvolania pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť podľa názoru ústavného

súdu aj za podmienky účinnosti novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 9. augusta

2012 bolo v kontexte citovanej právnej úpravy na samotnom rozhodnutí krajského súdu ako

súdu odvolacieho za predpokladu potvrdenia prvostupňového rozhodnutia z vecnej stránky

ako rozhodnutia správneho, či nariadi, alebo nenariadi pojednávanie na prerokovanie

odvolania. V prípade jeho nenariadenia sa tak podľa názoru ústavného súdu krajský súd

nedopustil porušenia základného práva podľa a ani práva podľa

ods. 1 dohovoru.

36. Sťažovateľka v doplnení sťažností namietala aj porušenie svojho práva na účinný

prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej

zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku

Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. sp. zn. C-472/11

z 21. februára 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína,

že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania

a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov v uznesení okresného súdu, proti

ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinný

z exekúcie, ktorý mal v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľa, mal

po doručení uznesenia prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať

odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si nepraje, aby bolo v jeho

prípade vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými

argumentmi sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje

závery, pre ktoré vzhliadol uznesenia okresného súdu ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení krajského súdu bolo

podstatné, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v exekučnom konaní ako celku

(v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch), čo v predmetnej veci, tak ako už

bolo uvedené, dodržané bolo.

Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajského

súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania,

ktorý je obsahom práv zaručených , dohovoru a charty,

dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

37. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností

sťažovateľky dospel k záveru, že medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu

a obsahom základných práv podľa a a práv podľa

ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu a čl. 47 charty neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažností

na ďalšie konanie, a preto sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

38. Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. októbra 2013