Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 488/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. septembra

2012 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F. P., s. r. o., B.,

konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.:

Rvp 10528/2012, , , , ,

Rvp 10533/2012, , , , ,

Rvp 10538/2012, , , , ,

, , , , ,

Rvp 10548/2012 a vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa a , práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenia

a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaniach vedených pod

sp. zn.: , , , , ,

, , , , , ,

, , , , ,

, , a a jeho uzneseniami

z 23. apríla 2012, ako aj v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn.: , ,

Rvp 10530/2012, , , , ,

Rvp 10535/2012, , , , ,

Rvp 10540/2012, , , , ,

Rvp 10545/2012, , , a

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti JUDr. R. K.o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 13. júna 2012

doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn.:

Rvp 10528/2012, , , , ,

Rvp 10533/2012, , , , ,

Rvp 10538/2012, , , , ,

, , , , ,

Rvp 10548/2012 a (ďalej len „napadnuté konania“), ktorými namieta

porušenie svojich základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový

protokol“), ako aj porušenie a dohovoru postupom Okresného

súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“, v citáciách aj „exekučný súd“) v konaniach

vedených pod sp. zn.: , , , ,

, , , , , ,

, , , , , ,

, , a a jeho uzneseniami

z 23. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia okresného súdu z 23. apríla 2012“), ako

aj v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. (spolu ďalej len

„napadnuté konania“) a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenia

okresného súdu zo 16. marca 2012“, ďalej všetky uznesenia spolu len „napadnuté

uznesenia“).

Okresný súd napadnutými uzneseniami vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcií

v napadnutých konaniach z dôvodu, že v minulosti bol zamestnancom účastníka

exekučného konania – a to obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „oprávnená“), čo

podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho vylúčenie.

Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý

vykonáva exekučnú činnosť na základe (zákon o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj

„Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa

16. 05. 2007 č. -41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne

a materiálne podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie

ministra prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti

oznámil Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom

exekučnej činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej

komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však

vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa

6. 6. 2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil

pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného

pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06.

2007.

Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších

zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre

široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle

a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1

Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné

legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo

z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované

prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť

– P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,

ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej

pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., (rozsudok je detailne

špecifikovaný v uznesení Okresného súdu Kežmarok došlo k nelegitímnym a nelegálnym

zásahom do základných práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

z vykonávania exekúcie. Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý

viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami porušil jeho práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a) ... poznajúc obsah čl. 142

ods. 2 SR a ust. . Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu

všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho

odvolani[a] podané podľa ust. a nasl. a bude o [nich] vecne rozhodovať a to

najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania

(cit. ust. : „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob

vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie

aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona

č. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu [týchto] sťažnost[í] a verí, že

v prípade existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom

ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnost[í] pre nedostatok právomoci na [ich]

prerokovanie.

b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom

prípade (napr. ), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania

zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí

a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre

odmietnutie jeho sťažnost[í] ako tak[ých], ktor[é] bol[i] podan[é] zjavne neoprávnenou

osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:

b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu

súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –

občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,

ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí

(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora

má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny

exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako

základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to

v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri

výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo

udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri

výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych

prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.

b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len

dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme

na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej

činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:

„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom

exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie

núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon

súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako

exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže

vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2

veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu

so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu...), ust. § 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať

vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1

Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)

len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že

výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. T[ieto] ústavn[é] sťažnos[ti] nie [sú] podávan[é] v súvislosti

s postupmi a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi

realizované v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného

poriadku a teda v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej

materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie

exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone

exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny

exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie

exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy

Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá

materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom

„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa

v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa

piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek

funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou

činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu

verejnej moci.

b.7) V t[ýchto] prípad[och] je súdny exekútor subjektom so základnými právami

a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto

rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri

svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,

dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu

legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým

ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalších častiach sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva

porušenie jeho v sťažnostiach uvedených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu

v napadnutých konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali

práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené

a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že

je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa

13. 04. 2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom t[ieto] rozhodnuti[a] vyvolal[i] právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavil[i] sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú

pre vymoženie pohľadáv[ok] obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktor[é]

bol[i] prisúden[é] rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Sťažovateľ ďalej upriamuje pozornosť na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení

z výkonu exekúcií v čase, keď už po dlhšie obdobie bol poverený ich vykonaním,

zastávajúc názor, že už vydaním poverení bol ukončený proces prieskumu zákonnosti ich

výkonu sťažovateľom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s tým, že „opätovný

proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez

existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky

zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého

možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie

vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť

reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnuti[a] súdu

o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu

rozhodnut[í] všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnuti[a] výrazným spôsobom

ovplyvnil[i] jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával

povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie

sťažovateľa, došlo k mareniu exekúci[í] a to aj vylúčením sťažovateľa z [ich] výkonu.

Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči

nemu pohľadávk[y] oprávneného. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný

prechovával voči sťažovateľovi averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo

nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak

prejaviť svoj názor na vec. Súdne konan[ia] neprebiehal[i] v duchu práva na spravodlivý

súdny proces a osobitne s dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konan[í] nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konan[ia], v kto[rých] rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu

nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana

vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli

predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom

samotným.“.

V závere svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že Exekučný

poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie

alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53

ods. 1 “.

S poukazom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho

v petite sťažností označené práva, resp. označené články a dohovoru boli

napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom predchádzajúcim ich vydaniu

porušené, a v nadväznosti na to navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia zrušené. Sťažovateľ

sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov

konania.

Ústavný súd ďalej zistil, že oprávnená podala 2. júla 2012 ústavnému súdu sťažnosti

týkajúce sa napadnutých uznesení okresného súdu (okrem uznesenia sp. zn.

z 23. apríla 2012, ktoré je predmetom konania vedeného ústavným súdom pod sp. zn.

), v ktorých namietala porušenie tých istých práv, ktoré sú predmetom tohto

konania. Ústavný súd tieto sťažnosti uznesením sp. zn. z 22. augusta 2012

odmietol pre ich zjavnú neopodstatnenosť.

II.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ak tento zákon

neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom

primerane ustanovenia v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania

môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia

alebo sa týkajú tých istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie

o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným možno v konaní

o sťažnosti podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane

.

S prihliadnutím na obsah napadnutých sťažností a z ich obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne

normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto

uznesenia).

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako

aj porušenie a dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých

konaniach a jeho napadnutými uzneseniami vydanými samosudcom tvrdiac, že k podaniu

sťažností pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť

dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolani[a] podané podľa ust.

a nasl. a bude o [nich] vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd

nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.

Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv

a slobôd v zmysle je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane

týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.

Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného

súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám

presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými

štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva

a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany

aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd

().

Sťažnosť podľa môže vzhľadom na princíp subsidiárnej

právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu

verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.

iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni.

K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti

podľa a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie

o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv

poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného

súdu (m. m. ), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných

právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo

slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov,

nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale

až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Predmetom sťažností je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými

uzneseniami. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m.

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Okrem uvedeného je predmetom sťažností aj namietané porušenie základného práva

sťažovateľa vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach

a jeho napadnutými uzneseniami.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Sťažovateľ v posudzovaných sťažnostiach napokon namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2

a dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho

napadnutými uzneseniami.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť

zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny

pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Napadnuté uznesenia okresného súdu (okrem uznesenia sp. zn.

z 23. apríla 2012, s ktorým sa oboznámil a ktoré preskúmal IV. senát ústavného súdu

v tomto konaní) už boli predmetom preskúmania ústavného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , pričom ústavný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

a závermi rozhodnutia č. k. -15 z 22. augusta 2012, na ktoré zároveň

odkazuje.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa

ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie , prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručeného

práva alebo slobody na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už v rámci svojej

predchádzajúcej rozhodovacej činnosti, rozhodujúc o obdobnej sťažnosti (hoci aj iného

sťažovateľa) posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené (napr. ).

Navyše, ústavný súd už predtým vo viacerých svojich rozhodnutiach rozobral

podrobne dôvody zjavnej neopodstatnenosti obdobných (takmer identických) sťažností

sťažovateľa, preto nepovažoval za potrebné uvádzať v tomto uznesení tie isté dôvody

odmietnutia, ako to je v prípade týchto sťažností sťažovateľa, pretože dôvody odmietnutia

sú už sťažovateľovi známe.

V tomto smere sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažnosti ústavný súd plne

stotožňuje aj s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí napr. sp. zn.

z 3. mája 2012, sp. zn. z 9. augusta 2012, sp. zn.

z 9. augusta 2012 a sp. zn. z 28. augusta 2012 (ktorých predmetom bolo

namietané porušenie tých istých práv a slobôd tohto istého sťažovateľa, tým istým

okresným súdom ako je predmetom tohto konania), ako aj ďalších rozhodnutí týkajúcich sa

obdobných sťažností sťažovateľa, ktoré skončili odmietnutím rovnakých a opakujúcich sa

sťažností z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí

všeobecných súdov o vylúčení sťažovateľa z exekúcií, pretože skutočnosť, že bol

zamestnancom oprávnenej, je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie.

Ústavný súd preto sťažnosti bez podrobnejšej argumentácie odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími návrhmi

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012