Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)IV. ÚS 384/2012
PDF · 480.37 KB
No categories available
IV. ÚS 384/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. R. K., B., zastúpeného F. P., s. r. o., B., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 5405/2012,
Rvp 5406/2012, Rvp 5407/2012, Rvp 5408/2012, Rvp 5409/2012, Rvp 5410/2012,
Rvp 5411/2012, Rvp 5412/2012, Rvp 5413/2012, Rvp 5414/2012, Rvp 5415/2012,
Rvp 5416/2012, Rvp 5417/2012, Rvp 5418/2012, Rvp 5419/2012, Rvp 5420/2012,
Rvp 5421/2012, Rvp 5422/2012, Rvp 5423/2012, Rvp 5424/2012, Rvp 5425/2012,
Rvp 5426/2012, Rvp 5427/2012, Rvp 5428/2012, Rvp 5429/2012, Rvp 5430/2012,
Rvp 5431/2012 a sp. zn. Rvp 5432/2012 vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj namietaného
porušenia čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaniach vedených pod
sp. zn. 3 Er 370/2004, 3 Er 73/2004, 3 Er 124/2005, 3 Er 858/2005, 3 Er 10/2005,
3 Er 415/2004, 3 Er 263/2004, 3 Er 428/2004, 3 Er 84/2004, 3 Er 72/2004, 3 Er 76/2004,
3 Er 200/2004, 3 Er 52/2004, 3 Er 88/2004, 3 Er 857/2005, 3 Er 891/2006, 3 Er 82/2006,
3 Er 410/2003, 3 Er 421/2003, 3 Er 420/2003, 3 Er 433/2003, 3 Er 473/2003,
3 Er 422/2003, 3 Er 323/2003, 3 Er 147/2004, 3 Er 53/2004 a sp. zn. 3 Er 777/2005 a jeho
uzneseniami z 23. apríla 2012, ako aj v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Er 624/2010 a jeho
uznesením zo 16. marca 2012 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 5405/2012, sp. zn. Rvp 5406/2012,
sp. zn. Rvp 5407/2012, sp. zn. Rvp 5408/2012, sp. zn. Rvp 5409/2012,
sp. zn. Rvp 5410/2012, sp. zn. Rvp 5411/2012, sp. zn. Rvp 5412/2012,
sp. zn. Rvp 5413/2012, sp. zn. Rvp 5414/2012, sp. zn. Rvp 5415/2012,
sp. zn. Rvp 5416/2012, sp. zn. Rvp 5417/2012, sp. zn. Rvp 5418/2012,
sp. zn. Rvp 5419/2012, sp. zn. Rvp 5420/2012, sp. zn. Rvp 5421/2012,
sp. zn. Rvp 5422/2012, sp. zn. Rvp 5423/2012, sp. zn. Rvp 5424/2012,
sp. zn. Rvp 5425/2012, sp. zn. Rvp 5426/2012, sp. zn. Rvp 5427/2012,
sp. zn. Rvp 5428/2012, sp. zn. Rvp 5429/2012, sp. zn. Rvp 5430/2012,
sp. zn. Rvp 5431/2012 a sp. zn. Rvp 5432/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5405/2012.
2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. mája 2012
doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2
ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“,
v citáciách aj „exekučný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 370/2004,
3 Er 73/2004, 3 Er 124/2005, 3 Er 858/2005, 3 Er 10/2005, 3 Er 415/2004, 3 Er 263/2004,
3 Er 428/2004, 3 Er 84/2004, 3 Er 72/2004, 3 Er 76/2004, 3 Er 200/2004, 3 Er 52/2004,
3 Er 88/2004, 3 Er 857/2005, 3 Er 891/2006, 3 Er 82/2006, 3 Er 410/2003, 3 Er 421/2003,
3 Er 420/2003, 3 Er 433/2003, 3 Er 473/2003, 3 Er 422/2003, 3 Er 323/2003,
3 Er 147/2004, 3 Er 53/2004 a sp. zn. 3 Er 777/2005 a jeho uzneseniami z 23. apríla 2012
(ďalej aj „uznesenia okresného súdu z 23. apríla 2012), ako aj v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Er 624/2010 a jeho uznesením zo 16. marca 2012 [sťažovateľ v petite sťažnosti nesprávne
uviedol dátum vydania uznesenia sp. zn. 2 Er 624/2010, a to 23. apríl 2012, pozn.; (ďalej
aj „uznesenie okresného súdu zo 16. marca 2012“, ďalej spolu aj „napadnuté konania“ alebo
„napadnuté uznesenia“)].
Okresný súd napadnutými uzneseniami vylúčil sťažovateľa z vykonávania exekúcie
v napadnutých konaniach z dôvodu, že bol v minulosti zamestnancom účastníka
exekučného konania (oprávneného), čo podľa názoru okresného súdu zakladá dôvod na jeho
vylúčenie.
Sťažovateľ vo svojich sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý
vykonáva exekučnú činnosť na základe zákona č. 233/1995 Z. z. (zákon o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj
„Exekučný poriadok“)...
Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti
Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa
16. 05. 2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne
a materiálne podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie
ministra prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti
oznámil Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom
exekučnej činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej
komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však
vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa
6. 6. 2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil
pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného
pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa
06. 06. 2007.
Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších
zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre
široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle
a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1
Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné
legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo
z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).
Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované
prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť
– P., s. r. o...
Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,
ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej
pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení
Okresného súdu Kežmarok došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do základných práv
sťažovateľa...».
Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa
z vykonávania exekúcie. Práve označené uzneseni[a] a postup všeobecného súdu, ktorý
viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie
definovaných, práv...“.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v napadnutých konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami porušil jeho práva, konkrétne:
«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej aj „Ústava SR“);
B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);
C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy;
D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;
E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy;
F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru...»
Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a) ... poznajúc obsah čl. 142
ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu
všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho
odvolani[a] podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o [nich] vecne rozhodovať a to
najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania
(cit. ust. § 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa
odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie
aj vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona
č. 38/1993 Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu [týchto] sťažnost[í] a verí, že
v prípade existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom
ústavný súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnost[í] pre nedostatok právomoci na [ich]
prerokovanie.
b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom
prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania
zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí
a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre
odmietnutie jeho sťažnost[í] ako tak[ých], ktor[é] bol[i] podan[é] zjavne neoprávnenou
osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:
b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu
súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –
občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,
ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí
(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora
má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny
exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako
základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to
v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri
výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo
udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri
výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych
prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.
b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len
dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme
na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej
činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:
„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“
b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom
exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.
Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie
núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.
b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon
súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako
exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže
vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2
veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu
so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať
vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1
Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)
len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že
výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti
Exekučného poriadku. T[ieto] ústavn[é] sťažnos[ti] nie [sú] podávan[é] v súvislosti
s postupmi a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi
realizované v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného
poriadku a teda v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.
b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho
exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej
materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie
exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone
exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny
exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie
exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy
Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá
materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.
b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom
„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa
v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa
piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek
funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou
činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu
verejnej moci.
b.7) V t[ýchto] prípad[och] je súdny exekútor subjektom so základnými právami
a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto
rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri
svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,
dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu
legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým
ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».
V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie
jeho v sťažnostiach uvedených práv tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutých
konaniach a jeho napadnuté uznesenia „nelegitímne a nelegálne limitovali práva
sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo
na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to
v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:
a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa
13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;
b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo
objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného
konania;
c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne
pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;
d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;
e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného
súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou
platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného
súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom
postavení sťažovateľa, pričom t[ieto] rozhodnuti[a] vyvolal[i] právne účinky do budúcnosti
a definitívne zbavil[i] sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú
pre vymoženie pohľadáv[ok] obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktor[é]
bol[i] prisúden[é] rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská
rozhodcovská, a. s.“.
Sťažovateľ ďalej upriamuje pozornosť na to, že okresný súd rozhodol o jeho vylúčení
z výkonu exekúcií v čase, keď už po dlhšie obdobie bol poverený ich vykonaním,
zastávajúc názor, že už vydaním poverení bol ukončený proces prieskumu zákonnosti ich
výkonu sťažovateľom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s tým, že „opätovný
proces prieskumu okresný súd už nebol oprávnený ex offo vykonať...“.
Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez
existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky
zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého
možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie
vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť
reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnuti[a] súdu o
jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnut[í]
všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnuti[a] výrazným spôsobom ovplyvnil[i] jeho
právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú
príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu
exekúci[í] a to aj vylúčením sťažovateľa z [ich] výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému
v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávk[y] oprávneného. Preto
možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a
pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie
veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konan[ia]
neprebiehal[i] v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady
„rovnosti zbraní“.».
V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konan[í] nebol
oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konan[ia], v kto[rých] rozhoduje o jeho právach
a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu
nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana
vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli
predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom
samotným.“.
V závere svojich sťažností sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že Exekučný
poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie
alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53
ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho
v petite sťažností označené práva, resp. označené články ústavy a dohovoru boli
napadnutými uzneseniami okresného súdu a postupom predchádzajúcim ich vydaniu
porušené, a v nadväznosti na to navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia zrušené. Sťažovateľ
sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov
konania.
II.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania
môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia
alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie
o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní
o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1
OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 5405/2012, Rvp 5406/2012, Rvp 5407/2012, Rvp 5408/2012, Rvp 5409/2012,
Rvp 5410/2012, Rvp 5411/2012, Rvp 5412/2012, Rvp 5413/2012, Rvp 5414/2012,
Rvp 5415/2012, Rvp 5416/2012, Rvp 5417/2012, Rvp 5418/2012, Rvp 5419/2012,
Rvp 5420/2012, Rvp 5421/2012, Rvp 5422/2012, Rvp 5423/2012, Rvp 5424/2012,
Rvp 5425/2012, Rvp 5426/2012, Rvp 5427/2012, Rvp 5428/2012, Rvp 5429/2012,
Rvp 5430/2012, Rvp 5431/2012 a sp. zn. Rvp 5432/2012 a z ich obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa a okresného
súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne
normy tak, že predmetné sťažnosti spojil do jedného konania (bod 1 výroku tohto
uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a jeho napadnutými uzneseniami vydanými samosudcom tvrdiac, že k podaniu
sťažností pristúpil preto, lebo na základe doterajšieho postupu okresného súdu „nemôže byť
dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolani[a] podané podľa ust.
§ 201 a nasl. OSP a bude o [nich] vecne rozhodovať, a to najmä z obavy, že všeobecný súd
nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania“.
Právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv
a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak o ochrane
týchto práv a základných slobôd nerozhoduje iný súd.
Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného
súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám
presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými
štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva
a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany
aj zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd
(I. ÚS 61/06).
Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy môže vzhľadom na princíp subsidiárnej
právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu
verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.
iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni.
K prípadnej náprave namietaného zásahu do základných práv zaručených ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou nemôže dôjsť tak, že by z konania o sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a z prieskumu ústavným súdom bolo vynechané rozhodnutie
o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv
poskytuje. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného
súdu (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných
právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo
slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov,
nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale
až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.
Vzhľadom na skutočnosť, že proti napadnutým uzneseniam okresného súdu,
vo výroku ktorým tento vylúčil sťažovateľa z exekúcií vedených Exekútorským úradom,
Záhradnícka 60, Bratislava, nie je podľa § 30 ods. 10 Exekučného poriadku prípustný
opravný prostriedok, a zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ aj napriek jeho
tvrdeniu o podaní opravných prostriedkov podľa § 201 a nasl. OSP tieto proti napadnutým
uzneseniam okresného súdu (vo výroku o jeho vylúčení z predmetných exekúcií) nepodal,
preskúmal ústavný súd sťažnosti z hľadiska možnej existencie ďalších dôvodov, ktoré by
mohli mať za následok ich odmietnutie podľa zákona o ústavnom súde.
II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
Predmetom sťažností je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými
uzneseniami. V obsahu označených práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(m. m. II. ÚS 71/97).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu
(PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľa, ktorý spočíva v tom, či
okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď samotnú skutočnosť, že sťažovateľ
ako súdny exekútor bol zamestnancom oprávnenej pred vykonávaním exekúcií (hlavne pre
jeho pomer k účastníkovi konania v tomto prípade na strane oprávnenej), považoval
za dôvod na jeho vylúčenie z vykonávania exekúcií.
Podľa § 3 Exekučného poriadku exekútor vykonáva exekučnú činnosť nestranne
a nezávisle.
Podľa § 4 Exekučného poriadku činnosť exekútora je nezlučiteľná s pracovným
pomerom alebo s obdobným pracovným vzťahom, podnikaním, členstvom v štatutárnom
orgáne obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo členstvom v dozornom orgáne
obchodnej spoločnosti alebo družstva alebo s vykonávaním inej zárobkovej činnosti
s výnimkou vedeckej, pedagogickej, literárnej, umeleckej a publicistickej činnosti.
Podľa § 5 Exekučného poriadku v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má
exekútor postavenie verejného činiteľa (odsek 1). Vykonávanie exekučnej činnosti je
výkonom verejnej moci (odsek 2).
Podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku exekútor je vylúčený z vykonávania
exekúcie, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, ktorá je predmetom exekúcie, k účastníkom
exekučného konania alebo k ich zástupcom, možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku len čo sa exekútor dozvie o skutočnostiach,
pre ktoré je vylúčený, oznámi to bezodkladne súdu...
Podľa § 30 ods. 7 Exekučného poriadku exekútor predloží vec na rozhodnutie súdu
o námietke bez zbytočného odkladu. O tom, či je exekútor vylúčený, rozhodne súd
do desiatich dní od predloženia veci.
Podľa § 30 ods. 11 Exekučného poriadku ak súd vylúči exekútora z vykonávania
exekúcie, v exekúcii pokračuje ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého
vykonaním tejto exekúcie poverí súd.
Okresný súd v napadnutých uzneseniach (okrem uznesenia sp. zn. 2 Er 624/2010
zo 16. marca 2012) takmer identicky uviedol, že v priebehu exekučných konaní súdny
exekútor oznámil okresnému súdu skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený
z vykonávania exekúcie plniac si tak svoju povinnosť vyplývajúcu z § 30 ods. 3 Exekučného
poriadku a prihliadajúc na obsah nálezu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 322/2010 z
13. apríla 2011.
Okresný súd ďalej poukázal na to, že súdny exekútor sám oznámil okresnému súdu,
že pred začiatkom výkonu exekučnej činnosti pôsobil ako radový zamestnanec v obchodnej
spoločnosti P., s. r. o., vystupujúcej v týchto exekučných konaniach v právnom postavení
oprávneného.
Okresný súd vyjadril nesúhlas s námietkou sťažovateľa, že nález ústavného súdu,
na ktorý poukazuje vo svojom oznámení, nemá všeobecnú platnosť, a teda že nezaväzuje
okresný súd pri rozhodovaní o otázke vylúčenia, resp. nevylúčenia sťažovateľa ako súdneho
exekútora z exekúcie v týchto konaniach. Okresný súd ďalej uviedol, že z judikatúry
ústavného súdu možno vyvodiť záver, že aj nálezy ústavného súdu, ktoré v zmysle písaného
práva nemajú všeobecnú záväznosť, by mali byť rešpektované aj v iných obdobných
veciach, teda de iure všeobecne záväzné. Avšak ak by sa aj exekučný súd v tomto bode mýlil
a tento nález by nebol všeobecne záväzný a zaväzoval by len účastníkov konania Okresného
súdu Žiar nad Hronom vedeného pod sp. zn. 5 Er 934/2008, ako zhodne tvrdia poverený
exekútor a oprávnený, aj tak tento nález ako rozhodnutie ústavného súdu by minimálne
svojou odbornou autoritou a tiež prípadnou neskoršou možnosťou riešenia danej veci
ústavným súdom mal pre každý (okresný) exekučný súd de facto zásadný význam. Išlo by
podľa okresného súdu aj tak o precedens, ktorý by nebolo možné ignorovať.
Okresný súd citoval § 2 ods. 1, § 3, § 4 a § 5 ods. 2, § 30 ods. 1, 3, 7, 9, 10 a 11
a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku a uviedol, že požiadavka nestrannosti exekútora vyplýva
nielen z § 3 Exekučného poriadku, ale možno ju odvodiť aj z judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Nestrannosť podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa vzťahuje
aj na orgány verejnej moci „autonómne“, nezávisle od pojmu súd. Podľa názoru ESĽP ide
aj o niektoré orgány, ktoré môžu vykonávať justičné funkcie a môžu sa považovať za súd
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj orgán, ktorý len čiastočne vykonáva jurisdikcie súdu, musí
byť nezávislý a nestranný.
S poukazom na judikatúru ESĽP a na tzv. teóriu zdania podľa názoru okresného
súdu súd, resp. aj niektorý iný orgán, ktorý vykonáva justičné funkcie (v danom prípade
exekútor), musí byť nielen subjektívne (fakticky) nezávislý, ale musí sa tak javiť
aj objektívne v očiach strán. Záruky nezávislosti majú podľa názoru okresného súdu nielen
faktickú, ale aj psychologickú povahu. Exekútor nemusí byť v skutočnosti zaujatý, stačí, že
sa javí byť zaujatým v očiach strán.
Z existencie § 4 Exekučného poriadku, ktorý podľa názoru okresného súdu
predstavuje v našom právnom poriadku jednu zo zákonných záruk nestrannosti funkcie
súdneho exekútora, vyplýva, že súbežné vykonávanie funkcie exekútora a akéhokoľvek
pracovného pomeru by bolo prekážkou jeho nestrannosti.
Ďalej okresný súd uviedol, že „... aj skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom
(právneho oddelenia) oprávneného, bez ohľadu na jeho konkrétnu pracovnú náplň a väzby
s inými zamestnancami oprávneného, spolu v spojení s ďalšími skutočnosťami, ako je
enormne vysoký počet exekúcií vedených týmto exekútorom v prospech oprávneného
vrátane vysokého počtu ničím neodôvodnených návrhov oprávneného na zmenu pôvodných
exekútorov na súdneho exekútora R. K., ktorými boli exekučné súdy, prv než im tento
exekútor v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku oznámil skutočnosti, že možno mať
pochybnosti o jeho nezaujatosti vzhľadom na vzťah k oprávnenému, povinné z dôvodu
dispozičného práva oprávneného ku exekučnému konania vyhovieť, ako aj v spojení
so skutočnosťou, že na rozdiel od iných súdnych exekútorov v obdobných veciach súdny
exekútor R. K. v rozpore so znením § 57 ods. 4 Exekučného poriadku účinným od 1. júna
2010... nepredkladal exekučnému súdu podnety na zastavenie, resp. čiastočné zastavenie
exekúcie pre neprijateľné podmienky v základných spotrebiteľských zmluvách (je pritom
všeobecne známe a súdu známe z jeho úradnej činnosti, že značné množstvo exekúcií
vedených v prospech oprávneného na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok, je pre neprijateľnosť niektorej zmluvnej podmienky v základnej spotrebiteľskej
zmluve čiastočne alebo úplne zastavovaná, ktoré uznesenia boli zasielané aj exekútorovi
JUDr. R. K., čiže mu musela byť táto skutočností známa) je okolnosťou, ktorá v zmysle
teórie zdania môže vyvolať v očiach ostaných účastníkov exekučného konania
(predovšetkým povinného) pochybnosť o jeho nezaujatosti. Exekučný súd tak v danom
prípade dospel k záveru, že vyššie uvedený exekútor JUDr. R. K. je vylúčený z t[ýchto]
exekúci[í].“.
Obdobné odôvodnenie (avšak stručnejšie) uviedol okresný súd aj vo svojom uznesení
sp. zn. 2 Er 624/2010 zo 16. marca 2012.
V tejto súvislosti treba uviesť, že výklad a používanie § 30 Exekučného poriadku
musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy. Interpretáciou a používaním označeného ustanovenia nemožno obmedziť
základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne
vychádzať z toho, že poskytuje v súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti na účely
zabezpečenia spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP).
Exekučné súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti
a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie.
Ústavný súd sa stotožňuje s tým, že nezlučiteľnosť činnosti (funkcie) súdneho
exekútora s pracovným pomerom (a inými) vyplývajúca z § 4 Exekučného poriadku
predstavuje záruku, že súdny exekútor svoju činnosť spočívajúcu v nútenom výkone
súdnych a iných rozhodnutí bude vykonávať nezávisle a nestranne v zmysle
§ 3 Exekučného poriadku. Súdny exekútor vykonávaním činnosti, ktorá je nezlučiteľná
s pracovným pomerom, môže oprávnene vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti
a nezaujatosti vo vzťahu k účastníkom exekučného konania. Uvedené konanie nevylučuje
ani disciplinárnu, resp. trestnú zodpovednosť súdneho exekútora ako verejného činiteľa.
Skutočnosť, že súdny exekútor bol zamestnancom účastníka exekučného konania (v danom
prípade oprávneného), je okolnosťou vylučujúcou ho z vykonávania exekúcie podľa
§ 30 ods. 1 Exekučného poriadku, ktorú je v zmysle § 30 ods. 3 Exekučného poriadku
povinný bezodkladne oznámiť súdu (obdobne rozhodoval ústavný súd o tomto právnom
probléme v porovnateľných veciach sp. zn. II. ÚS 3/2012, I. ÚS 113/2012, I. ÚS 137/2012,
II. ÚS 592/2011). Ak súd vylúči exekútora z vykonávania exekúcie, v exekúcii pokračuje
ten exekútor, ktorého navrhne oprávnený a ktorého vykonaním tejto exekúcie poverí súd
(§ 30 ods. 11 Exekučného poriadku).
S odkazom na citovanú právnu úpravu tak nie je potrebné preukázať zaujatosť
súdneho exekútora, ale postačí už samotné preukázanie existencie dôvodných pochybností
o jeho nezaujatosti. Uvedené je konštruované v súlade so zásadou, ku ktorej dospel v rámci
svojej rozhodovacej praxe ESĽP, a to, že ,,spravodlivosť musí byť nielen poskytovaná, ale
musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“ (rozhodnutie Delcourt vs. Belgicko).
V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa nemožnosti rozhodovania
okresného súdu v napadnutých konaniach o jeho vylúčení po vydaní poverení na vykonanie
exekúcií, keďže týmto podľa sťažovateľa bol ukončený proces prieskumu zákonnosti ich
výkonu sťažovateľom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a „opätovný proces
prieskumu okresný súd už nebol oprávnený EX offo vykonať“, ústavný súd poukazuje
na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého všeobecný súd je povinný v priebehu celého
exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania (m. m. III. ÚS 322/2010). Z Exekučného poriadku priamo vyplýva povinnosť
exekútora oznámiť súdu skutočnosti, pre ktoré je vylúčený z vykonávania exekúcie, pričom
táto jeho povinnosť vzniká potom, ako sa dozvedel alebo mohol dozvedieť o takýchto
okolnostiach, a nie je viazaná len na obdobie pred vydaním poverenia na výkon exekúcie.
Ústavný súd v nadväznosti na to poznamenáva, že samotný sťažovateľ skutočnosti, pre
ktoré by eventuálne mohol byť vylúčený z vykonávania exekúcie (ako to vyplýva z podania
sťažovateľa označeného „Splnenie povinnosti podľa § 30 ods. 3 Exekučného poriadku“),
oznámil okresnému súdu po vydaní poverenia na výkon exekúcie.
Vzhľadom na už uvedené nemožno podľa názoru ústavného súdu ani právne závery
okresného súdu vyjadrené v napadnutých uzneseniach považovať za svojvoľný výklad
a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku, ktoré by mohli mať za následok
porušenie ústavou garantovaných práv sťažovateľa.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení okresného súdu ústavný súd
konštatuje, že okresný súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
Okresný súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne súladným spôsobom,
keď napadnutými uzneseniami rozhodol o vylúčení sťažovateľa ako súdneho exekútora
z vykonávania exekúcie podľa § 30 ods. 1 Exekučného poriadku z dôvodu, že považoval
za preukázanú pochybnosť o jeho nezaujatosti.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutými
uzneseniami okresného súdu a právom sťažovateľa na spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
vysloviť porušenie ním označených práv. Právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť
porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch
s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu
nemožno skutkové a právne závery okresného súdu považovať za arbitrárne, zjavne
neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami
okresného súdu ústavný súd ďalej poznamenáva, že obsahom práva na spravodlivý proces
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy sťažovateľa.
Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný
a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné
a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04,
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností v častiach
týkajúcich sa namietania porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a napadnutými uzneseniami okresného súdu odmietol
ich podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
Predmetom sťažností je aj namietané porušenie základného práva sťažovateľa
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho
napadnutými uzneseniami.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 1 dodatkového protokolu považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju
stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani
k porušeniu sťažovateľom označeného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1
dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči
všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí
všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr.
II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení okresného súdu dospel
k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by nimi mohlo
dôjsť k neprípustnému zásahu do práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže okresný súd
v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval
príslušné právne normy.
Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že medzi napadnutými
uzneseniami okresného súdu a právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového
protokolu nie je príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto
práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto vzhľadom na uvedené pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.2.3 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami
Sťažovateľ v posudzovaných sťažnostiach namieta aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými
uzneseniami.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
k etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných dohovorom musí byť
zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa,
farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny
pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Ustanovenia čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 14 dohovoru majú charakter základných
(ústavných) princípov, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri
výklade a uplatňovaní ústavy, a preto sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného
súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných
ústavou a Listinou základných práv a slobôd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ak ústavný súd
dospel k záveru, že v posudzovaných prípadoch neboli porušené sťažovateľom označené
základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu, neprichádza
do úvahy ani vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru
(m. m. IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť sťažností
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre ich zjavnú neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. augusta 2012