Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 529/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. R. K., B., zastúpeného F., s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a a práv

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj

porušenia a Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. R. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2012 doručená sťažnosť JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), ako aj

porušenia a dohovoru postupom Okresného súdu Spišská Nová

Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 8. augusta 2012.

Sťažovateľ uviedol, že od 6. júna 2007 začal vykonávať exekučnú činnosť ako

exekútor podľa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to aj pre

obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007.

Okresný súd napadnutým rozhodnutím rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie vo

veci vedenej pod sp. zn. z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej –

spoločnosti P., s. r. o., čím zasiahol do ním označených práv.

Sťažovateľ ďalej vo svojej sťažnosti uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý

vykonáva exekučnú činnosť na základe (zákon o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov, ďalej aj

„Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ bol vymenovaný do funkcie exekútora Ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05.

2007 č. -41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne

podmienky obsiahnuté v ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku (rozhodnutie ministra

prikladáme). Sťažovateľ po vymenovaní za exekútora ministrom spravodlivosti oznámil

Slovenskej komore exekútorov podaním zo dňa 06. 06. 2007, že z výkonom exekučnej

činnosti začne 06. 06. 2007 (je potrebné vysvetliť, že pracovníčka Slovenskej komory

exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou

rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6.

2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný

pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru

pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007.

Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších

zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre

široký okruh fyzických a právnických osôb, ktoré sa na neho na základe vlastnej vôle

a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1

Exekučného poriadku sa exekučné konanie začína len na návrh, na ktorý je procesné

legitimovaný oprávnený (veriteľ) alebo ten, kto preukáže, že na neho prešlo právo

z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované

prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť

– P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok,

ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej

pravosť čo do dôvodu a výšky bola autoritatívne deklarovaná rozsudkom Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s., (rozsudok je detailne špecifikovaný v uznesení

Okresného súdu Spišská Nová Ves, ktorým došlo k nelegitímnym a nelegálnym zásahom do

základných práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutým uznesením „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa

z vykonávania exekúcie. Práve označené uznesenie a postup všeobecného súdu, ktorý viedol

k jeho vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie

definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil jeho práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené

(ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené ;

D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru;

E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený ;

F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru. ...»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva túto sťažnosť «a)... poznajúc obsah čl. 142

ods. 2 SR a ust. . Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu

všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho

odvolanie podané podľa ust. a nasl. a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä

z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust.

: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním,

pokiaľ to zákon nevylučuje. Ak z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob vyrovnania

vzťahu medzi účastníkom a vedľajším účastníkom, môže podať odvolanie aj vedľajší

účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust.

Z. z. sťažovateľ pristupuje k paralelnému podaniu tejto sťažnosti a verí, že v prípade

existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný

súd počká a nepristúpi k odmietnutiu sťažnosti pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

b) Sťažovateľ pozná argumentáciu ústavného súdu sformulovanú v obdobnom

prípade (napr. ), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania

zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí

a nepovažuje ju za natoľko právne udržateľnú, aby mohla byť predpokladom pre

odmietnutie jeho sťažnosti ako takej, ktorá bola podaná zjavne neoprávnenou osobou.

Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:

b.1) Súdny exekútor je osoba splnomocnená na vykonávanie núteného výkonu

súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu –

občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami,

ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí

(súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora

má zmiešanú povahu. Predovšetkým, a to v primárnej rovine, vystupuje a koná súdny

exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako

základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to

v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri

výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo

udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri

výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych

prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie.

b.2) To, že súdnemu exekútorovi sa priznalo postavenie verejného činiteľa, len

dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme

na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej

činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.:

„Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom

exekučnej činnosti a len vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.

Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie

núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon

súdnych alebo iných rozhodnutí (ak nevykonáva exekučnú činnosť) a výkon inej ako

exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže

vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2

veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu

so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať

vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie.) a ust. § 46 ods. 1

Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie)

len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že

výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora v sekundárnej rovine, je nutné, aby vykonával činnosť podľa štvrtej časti

Exekučného poriadku. Táto ústavná sťažnosť nie je podávaná v súvislosti s postupmi

a rozhodnutiami exekučného súdu, ktoré by boli voči súdnemu exekútorovi realizované

v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda

v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho

exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej

materiálnej. Jednak musí byť exekútorovi formálne udelené poverenie na vykonanie

exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone

exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. V danom prípade súdny

exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie

exekučného súdu, ktoré sa netýkajú výkonu exekučnej činnosti podľa štvrtej hlavy

Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá

materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom

„výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa

v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa

piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek

funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou

činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu

verejnej moci.

b.7) V tomto prípade je súdny exekútor subjektom so základnými právami

a slobodami, ktorý má záujem na výsledku súdneho rozhodovania, pretože takéto

rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri

svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania,

dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu

legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým

ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie

jeho v sťažnosti označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutom konaní

a jeho napadnuté uznesenie „nelegitímne a nelegálne limitovali práva sťažovateľa, najmä

jeho právo na súdnu ochranu zaručené a právo na spravodlivý súdny

proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte

neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04.

2011, sp. zn.: -37;

b) bez toho aby vykonal akékoľvek dokazovanie v otázke subjektívnej alebo

objektívnej zaujatosti sťažovateľa vo veci alebo v pomere k účastníkom exekučného

konania;

c) bez toho aby existovala námietka zaujatosti alebo akékoľvek racionálne

pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného

súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia

Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: ; rozhodol s konečnou

platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného

súdu o námietke zaujatosti exekútora nemožno podať opravný prostriedok) o právnom

postavení sťažovateľa, pričom toto rozhodnutie vyvolalo právne účinky do budúcnosti

a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú

pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola

prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s.“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd

bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého možno

považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie

vedenej pre pohľadávky spoločnosti P., s. r. o. Sťažovateľ namieta, že nemal možnosť

reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o

jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia

všeobecného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho

právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú

príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu

exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v

pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto

možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči sťažovateľovi averziu a

pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie

veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie

neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady

„rovnosti zbraní“.».

V nadväznosti na to sťažovateľ zdôrazňuje, že „ako strana konania nebol

oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach

a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal

možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu

nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana

vystupujúca v konaní nevedela. Nie je pritom dôležité ani to, či tieto skutočnosti boli

predložené ako dôkazy druhou stranou konania alebo vybrané k použitiu súdom

samotným.“.

V záverečnej časti svojej sťažnosti sťažovateľ uvádza, že vzhľadom na to, že

Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutému uzneseniu okresného súdu

„odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená

ust. “.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho

v petite sťažnosti označené práva, resp. označené články a dohovoru boli

napadnutým uznesením a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu porušené, a zároveň

navrhuje, aby bolo napadnuté uznesenie okresného súdu zrušené. Sťažovateľ sa napokon

domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, t. j. právomoc ústavného súdu je daná

subsidiárne. Znamená to, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením

základných práv a slobôd je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd

nerozhoduje iný súd. Zásada subsidiarity zahŕňa okrem iného aj princíp minimalizácie

zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Všeobecné súdnictvo zabezpečuje fyzickým osobám a právnickým osobám

presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými

štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva

a slobody. Príslušné procesné poriadky sú zárukou účinnosti tejto právnej ochrany aj

zárukou ochrany zákonného prístupu k uplatňovaniu základných práv a slobôd

().

Sťažnosť podľa môže vzhľadom na princíp subsidiárnej

právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu

verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp.

iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni. V tejto

súvislosti je potrebné poukázať aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (m. m.

), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno

rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie

o ňom príslušným orgánom.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa návrh na začatie konania sa ústavnému

súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne

proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu

a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich)

zástupca.

Podľa prvej vety k návrhu na začatie konania sa

musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon

neustanovuje inak.

V zmysle je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Citované ustanovenia až 3 sa v celom rozsahu

vzťahujú aj na sťažnosti podľa a nasl. .

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v

presne definované právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých

formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania ( ,

a ). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je

ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde), čo osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich

základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný súd sa najskôr zaoberal otázkou, či sú naplnené procesné predpoklady

meritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti podľa

vrátane toho, či ho podala oprávnená osoba. Uvedené ustanovenie v záujme racionality

a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomuto súdu kompetenciu posúdiť

„prijateľnosť“ návrhu predtým, než dospeje k záveru, že o návrhu rozhodne meritórne

nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania, ktorá ešte nemá

charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúť bez

ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov

obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj

porušenie a dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 8. augusta 2012.

Ústavný súd predovšetkým skúmal, či sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti.

Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ  zastúpený v konaní kvalifikovaným právnym

zástupcom, síce namieta porušenie svojich práv označeným uznesením okresného súdu, to

však k sťažnosti nepriložil, hoci na prvej strane sťažnosti uvádza, že k sťažnosti sú priložené

„dokumenty podľa textu“ (z obsahu sťažnosti vyplýva, že vrátane uznesenia).

Ústavný súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25

ods. 1 ) a s ním spojené náležitosti, ktoré musí každý návrh

obsahovať, nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania

a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd uvádza, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ,

, a iné).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa

konštatuje, že sťažnosť vykazuje také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že

nemožno preskúmať splnenie hoci len procesných podmienok konania pred ústavným

súdom. Na základe uvedených skutočností ústavný súd zastáva názor, že sú splnené

predpoklady na odmietnutie označenej sťažnosti sťažovateľa z dôvodu nesplnenia zákonom

predpísaných náležitostí, poukazujúc pritom aj na svoje predchádzajúce rozhodnutia,

ktorými už odmietol z obdobných dôvodov v zásade identické sťažnosti sťažovateľa (pozri

napr. uznesenia vo veciach vedených pod spisovými značkami: ,

, , , , ).

Uvedené nedostatky v náležitostiach sťažnosti neumožňujú ústavnému súdu ani

náležite preskúmať využitie účinných prostriedkov nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, ktoré má sťažovateľ k dispozícii podľa príslušných procesno-právnych

predpisov (napr. ak napadnuté uznesenie vydal vyšší súdny úradník, tak v súlade s čl. 142

ods. 2 , podľa ktorého proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je

prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca, mal sťažovateľ jednoznačne

možnosť podať opravný prostriedok).

Napokon ústavný súd skúmal, či sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou.

Sťažovateľ podal svoju sťažnosť v súvislosti s namietaným porušením jeho práv v súvislosti

s výkonom svojej funkcie súdneho exekútora. Súdny exekútor má pri výkone exekučnej

činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa zákona Exekučného

poriadku, keďže § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou

osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia

§ 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej

moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom

preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj

konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov. Nimi sú síce fyzické osoby, avšak táto

skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska

funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu moc, resp. moc súdnu. Preto, ak exekútor

vykonáva funkcie, ktoré by inak bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej

štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým

prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard

ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi (pozri napr. ).

Z uvedených skutočností vyplýva, že súdny exekútor nemá aktívnu legitimáciu

na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie

v danej veci pre jeho pomer k účastníkovi konania (oprávnenému) v zmysle § 30

Exekučného poriadku. V takomto prípade je objektom rozhodovania o vylúčení a sám ako

súčasť súdnej moci nie je nositeľom základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka

exekučného konania (oprávneného). Ďalším dôvodom na odmietnutie sťažnosti bola preto

aj skutočnosť, že sťažnosť bola podaná zjavne neoprávnenou osobou (bod 2 výroku).

V porovnateľných veciach už ústavný súd rozhodol obdobným spôsobom (,

, , , , ,

, , , ).

Ústavný súd ďalej skúmal, či sťažnosť nie je aj zjavne neopodstatnená poukazujúc

pritom na svoju doterajšiu judikatúru (), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť považuje ústavný súd aj takú sťažnosť, ktorou sťažovateľ namieta porušenie

, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody

na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už v rámci svojej predchádzajúcej

rozhodovacej činnosti rozhodujúc o obdobnej sťažnosti (hoci aj iného sťažovateľa) posúdil

a vyhodnotil ako neodôvodnené.

Ústavný súd už vo viacerých svojich predchádzajúcich rozhodnutiach uviedol

podrobne dôvody odmietnutia obdobných (takmer identických) sťažností sťažovateľa pre

zjavnú neopodstatnenosť, preto nepovažoval za potrebné ich opakovane uvádzať, len sa na

ne odvolať; napr. sp. zn. z 3. mája 2012, sp. zn.

z 9. augusta 2012, sp. zn. z 9. augusta 2012 a sp. zn.

z 28. augusta 2012. Ich predmetom bolo namietané porušenie tých istých práv a slobôd

tohto istého sťažovateľa, ako aj ten istý predmet konania. S argumentáciou obsiahnutou

v označených rozhodnutiach sa ústavný súd aj v tomto prípade stotožňuje

a v podrobnostiach na ňu odkazuje.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25

ods. 2 rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2012