Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 107 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (112)bf5/393369.a45453.pdf
PDF · 231.36 KB
No categories available
3Cdo/409/2012
Najvyšší súd 3 Cdo 409/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,
so sídlom: P., IČO: X.X., zast. advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom: G., IČO: X.,
konajúca prostredníctvom svojho konateľa doc. JUDr. B. F., PhD., advokáta, proti
povinnému: M. H., nar. X., bytom: L., o vymoženie 736,52 eur s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 3 Er 35/2010, na dovolanie
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 14 CoE
226/2012-96 z 10. júla 2012, právoplatné 24. augusta 2012, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
Dovolanie oprávneného o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor JUDr. R. K., so sídlom Exekútorského úradu v B., žiadosťou zo dňa
11. 01. 2010, Okresnému súdu Revúca ako súdu prvého stupňa doručenou dňa 20. 01. 2010
(č. l. 1), na základe návrhu oprávneného požiadal o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa § 44 zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom
na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom
S., a. s., so sídlom: K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 19358/09 zo dňa
23. 11. 2009, právoplatný dňa 14. 12. 2009 a vykonateľný dňa 17. 12. 2009 (ďalej len
„rozhodcovský rozsudok“). Súd prvého stupňa dňa 07. 04. 2010 vydal uznesenie o zastavení
exekučného konania č. k. 3 Er 35/10-16, ktoré na odvolanie oprávneného Krajský
súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením č. k. 14 CoE 229/2010-46 zo dňa 07. 09.
2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa
uznesením č. k. 3 Er 35/2010-55 zo dňa 23. 11. 2010 zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úrokov z omeškania vo výške
204,85 eur a vo výške 0,25 % denne zo sumy 521,72 eur od 16. 07. 2009 do zaplatenia. Po
právoplatnosti tohto uznesenia (dňa 20. 01. 2011), prvostupňový súd dňa 07. 02. 2011 vydal
v zmysle § 45 ods. 1 EP poverenie číslo: 5608 021670 * na vykonanie exekúcie proti
povinnému (č. l. 61), súčasne uznesením č. k. 3 Er 35/2010-62 z rovnakého dňa
zastavil exekučné konanie v časti úrokov z omeškania vo výške 204,85 eur a vo
výške 0,25 % denne zo sumy 521,72 eur od 16. 07. 2009 do zaplatenia.
Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 03. 2011. Následne súd prvého stupňa uznesením
č. k. 3 Er 35/2010-75 zo dňa 12. 01. 2012 exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a/ EP
zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo
výške 39,83 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. O náhrade trov konania
rozhodol tak, že túto povinnému nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa skonštatoval neprípustnosť
exekúcie podľa ustanovenia § 53 ods. 1, ods. 4 a ods. 5 Občianskeho zákonníka (ďalej len
„OZ“) v znení účinnom v čase podpísania zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným.
Ich zmluvný vzťah z predmetnej zmluvy posúdil ako spotrebiteľský vzťah a okrem
vnútroštátnej právnej úpravy aplikoval aj Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Exekučný súd konštatoval, že
rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne a núti
spotrebiteľa riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ak oprávnený podá žalobu
na rozhodcovský súd. Súd právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako
neprijateľnú podmienku, ktorá už od počiatku bola neplatnou v zmysle § 53 ods. 5 OZ.
V dôsledku uvedeného považoval súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný, pričom
absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a
tým aj zákonným dôvodom na jej zastavenie. S poukazom na § 203 ods. 1 EP súd rozhodol
o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 eur,
nakoľko zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený, ktorý sa domáhal vedenia exekúcie
bez náležitého exekučného titulu. O výške trov exekúcie rozhodol v súlade s príslušnými
ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z.
o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v aktuálnom znení.
Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený (ďalej tiež ako
„odvolateľ“) a z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca
nemienil odvolaniu vyhovieť (č. l. 95), bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) predložené Krajskému súdu v Banskej
Bystrici ako súdu odvolaciemu. Tento prejednajúc vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p.,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., svojím uznesením č. k.
14 CoE 226/2012-96 zo dňa 10. 07. 2012, odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového
súdu podľa § 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého uznesenia stotožnil v celom rozsahu
a konštatoval správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd
rozhodol. Poukázal na ust. § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 a ods. 2 EP, súčasne na § 45 ods. 1 a
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej
len „ZoRK“), z ktorých je zrejmé, že súd je v každom štádiu vedenia exekúcie povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre jej vedenie,
predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 EP. Neobstála
pred odvolacím súdom odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil
rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku so zákonom. Uviedol, že citované zákonné ustanovenia poskytujú
exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého
exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že
nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu,
musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. V tejto
súvislosti poukázal na judikát Súdneho dvora (ES) vo veci P. C-76/10 zo dňa 16.
11. 2010, v ktorom Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok
v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu
určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4
Smernice Rady 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou tohto súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento
spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Neobstáli pred odvolacím súdom ani argumentačné dôvody oprávneného
spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie jeho ústavne garantovaných práv
na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Odvolací súd
uviedol, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky
obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených
samotným oprávneným a v tejto súvislosti poznamenal, že všetky skutočnosti potrebné
pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu
predloženej zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Na základe
uvedeného nie je možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu
oprávneného ako účastníka konania. Rovnako za neopodstatnenú vyhodnotil námietku
údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko voči uzneseniu exekučného súdu,
ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, alebo v prípade
zastavenia exekúcie z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP pre neprípustnosť jej vedenia, je
odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 veta posledná, § 58 ods. 4 EP). Preskúmanie vecnej
správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu ako súdu prvého stupňa je potom
predmetom odvolacieho - druhostupňového konania.
Odvolací súd sa ďalej plne stotožnil s právnym posúdením zmluvného vzťahu medzi
veriteľom a dlžníkom zo strany prvostupňového súdu, ako vzťahu spotrebiteľského a v tejto
súvislosti poukázal na judikatúru Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00,
C-l 68/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) týkajúcu sa problematiky spotrebiteľského
práva a ochrany práv spotrebiteľa. Za nezásadný vyhodnotil argument oprávneného
poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora,
dôvodiac tým, že exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu
úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne
poukázal na znenie článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993.
K inštitútu spotrebiteľskej zmluvy uviedol, že v snahe deklarovať potrebu regulácie
podmienok poskytovania spotrebiteľských úverov Rada EÚ prijala smernicu 87/102/EHS,
ktorá mala za cieľ zvýšiť ochranu spotrebiteľa pri využívaní finančných služieb ponúkaných
na trhu. Uvedená smernica bola neskôr novelizovaná do súčasnej podoby v rokoch 1990 a
1998 (90/88/ES a 98/7/ES) a v rámci prístupového procesu do EÚ bol v Slovenskej republike
prijatý zákon č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Tento upravoval predovšetkým
podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru a náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Citovaný zákon bol zrušený neskorším zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.
K námietke odvolateľa, že prvostupňový súd nemal pre záver o existencii
spotrebiteľského vzťahu podklad vo vykonanom dokazovaní, odvolací súd poznamenal, že
všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a
povinným sú zrejmé z obsahu predloženej Zmluvy o úvere č. 6420355 zo dňa 12. 09. 2008.
Zdôraznil, že i keď zmluvu o úvere nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom
úvere podľa zákonných kritérií obsiahnutých v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch, táto skutočnosť ešte nevylučuje právny záver o tom, že v danom prípade nemohol
byť zmluvou o úvere založený spotrebiteľský vzťah a táto zmluva nemôže byť právne
kvalifikovaná ako spotrebiteľská zmluva podľa ustanovení § 52 až 54 OZ, bez zreteľa na to,
či bola uzavretá podľa Občianskeho alebo podľa Obchodného zákonníka. Uviedol, že
v prejednávanej veci na zmluvný vzťah založený Zmluvou o úvere č. 6420355 zo dňa
12. 09. 2008 dopadá právna úprava podľa § 52 a nasl. OZ upravujúca spotrebiteľské zmluvy.
Lex generalis definuje spotrebiteľa odlišne od § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere.
S poukazom na § 52 ods. 4 OZ konštatoval, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy
obsiahnutá v tomto ustanovení definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie oproti legálnej
definícii tohto subjektu v lex specialis § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Predmetným ustanovením bol aproximovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky
článok 2 písm. b/ Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý zhodne s citovaným zákonným
ustanovením vnútroštátnej právnej normy ustanovuje, že na účely tejto smernice pod pojmom
„spotrebiteľ“ má na mysli akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej
podnikateľskej činnosti. Nakoľko z obsahu zmluvy nevyplýva, že dlžník - povinný je
podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je
možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať daný zmluvný vzťah medzi
oprávneným a dlžníkom za spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka
a následne ho aj podriadiť právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku
spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Odvolací súd uvedený právny záver
vyvodil z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi typickými pre fyzickú
osobu - nepodnikateľa - a to menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom
občianskeho preukazu. Poukázal na ust. § 52 ods. 1 OZ účinného a platného v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere, podľa ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva
bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Mal za to, že aj
na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným Zmluvou o úvere č. 6420355
zo dňa 12. 09. 2008, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci odvíja,
je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa
problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa, a to aj napriek tomu, že
zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka.
Vo vzťahu k rozhodcovskej doložke koncipovanej v znení uvedenom v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytovania úveru, odvolací súd uviedol, že túto exekučný súd
správne právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na § 54 OZ ako absolútne neplatnú
zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán výrazne v neprospech
spotrebiteľa. Za podstatnú z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania
vyslovil skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne
dojednaná a spotrebiteľ celkom zjavne nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej
zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Veriteľ podaním návrhu
v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v bode 17. zmluvných dojednaní.
Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania
pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia práva každého na spravodlivý súdny proces
pred nezávislým všeobecným súdom, garantovaného Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len
Ústava SR“). Súd ďalej poukázal na skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných
obchodných podmienok je v rozhodcovskej doložke vopred určený konkrétny jediný
rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej
zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému
absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi
všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho
rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby
spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenal, že množstvo exekučných
vecí s obdobným skutkovým základom naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou
spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie
k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany
rozhodcov.
Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uzavrel, že pokiaľ právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, bol
rozhodcovský rozsudok ako celok vydaný v rozpore so zákonom, v dôsledku ktorej
skutočnosti nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého
by oprávnenému vznikol voči povinnému nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci
exekúcie domáhať. Súd prvého stupňa bol preto povinný nezákonne vedenú exekúciu ex offo
zastaviť.
Námietky oprávneného v odvolaní týkajúce sa oprávnenosti a primeranosti
dohodnutých úrokov z omeškania, ako aj úvahy o absencii ročnej percentuálnej miery
nákladov v zmluve o úvere, vyhodnotil odvolací súd za bezpredmetné, nakoľko exekučný súd
sa v odôvodnení svojho uznesenia uvedenou problematikou nezaoberal. Za správne
vyhodnotil súdom prvého stupňa konštatované procesné zavinenie oprávneného vo vzťahu
k trovám zastavenej exekúcie.
Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 08. 2012.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie oprávnený
(ďalej tiež ako „dovolateľ“) argumentujúc tým, že:
a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p.
v spojení s § 237 písm. a/ O. s. p.),
b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v spojení
c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. e/ O. s. p.),
d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2
písm. a/ O. s. p. v spojení s § 237 písm. f/ O. s. p.),
e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
pretože nesprávne interpretoval a aplikoval § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK, § 53
ods. 4 OZ, ako aj ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Dovolateľ uviedol, že argumentáciu ohľadne vyššie definovaných dovolacích dôvodov
rozpísal aj v obsahu svojho odvolania, vo vzťahu ku ktorým z dôvodu maximalizácie ochrany
svojich legitímnych práv bližšie uviedol nasledovné (č. l. 110 - 113):
Predovšetkým namietol, že odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia
Smernice Rady č. 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim
spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a z tohto dôvodu porušuje právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Dovolateľ má za to, že tvrdenia odvolacieho súdu o tom, že
rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán
ku škode spotrebiteľa, súčasne že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho
nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo
požadovať, aby porozumel jeho významu, nie sú zdôvodnené a preukázané. Rovnako aj
tvrdenie o tom, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva
v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, predstavuje podľa
dovolateľa ničím nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych ani
skutkových súvislostiach. Dovolateľ namietol tiež argument, že akákoľvek individuálne
dojednaná zmluvná podmienka je neplatná. Tento považuje za absurdný, ktorý nemá oporu
ani v § 53 OZ, ani v Smernici Rady 93/13/EHS. Má za to, že súd musí jednoznačne
preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa dovolateľa tvrdenie súdu, že spotrebiteľ si
len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, vedie
k záveru, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek
spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len všeobecné súdy.
Dovolateľ vo veci konajúcim súdom ďalej vytkol, že sa vo svojich rozhodnutiach
vôbec nevysporiadali s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo aplikovali
ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS, a to napriek jej transpozícii do vnútroštátneho
právneho poriadku Slovenskej republiky. Rovnako nezdôvodnili, prečo považujú
rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.
Dovolateľ poukázal na nesprávny slovenský preklad ust. písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice Rady 93/13/EHS v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou,
poľskou, nemeckou a francúzskou), ako aj výkladové pravidlá Súdneho dvora EÚ, podľa
ktorých text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových
verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu s tým, že
pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť
toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou.
Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol,
aby dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie prvostupňového súdu
zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, zároveň aby mu v prípade úspechu
bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania. Navrhol tiež, aby dovolací súd podľa § 243c
O. s. p. rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.
Súčasťou dovolania oprávneného je aj jeho návrh konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/
v spojení s § 243c O. s. p. prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ods. 3 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval
v podanom dovolaní. Predmetný návrh odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť
daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci
spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty
vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi
súdmi Slovenskej republiky. Dovolateľ má za to, že v prejednávanom prípade je nutné
požiadať Súdny dvor EÚ najmä o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka" v kontexte
tohto sporu.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený
advokátom (§ 241 ods. 1, veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O. s. p.) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b
ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietnuť.
Podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p., ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225
a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.
Podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Z príslušných ustanovení O. s. p. je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych
opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť
právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie.
V ustanoveniach § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. sú uvedené rozhodnutia odvolacieho
súdu vydané v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Je tomu tak
v prípade, ak je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené
uznesenie súdu prvého stupňa (§ 239 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), alebo ak odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa
o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/
O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), ďalej ak ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak
ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,
tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa
práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach
upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3
O. s. p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených
rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce potvrdil uznesenie Okresného súdu
Revúca ako súdu prvého stupňa, avšak bez toho, že by vo výrokovej časti prípustnosť
dovolania vyslovil. Rovnako sa nejedná o ďalšie prípady prípustnosti dovolania proti
uzneseniu zakotvené v § 239 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že
dovolanie oprávneného v zmysle § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. prípustné nie je.
So zreteľom na obsah dovolania a tiež povinnosť vyplývajúcu z ust. § 242 ods. 1 veta
druhá O. s. p. ukladajúce dovolaciemu súdu prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu
uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu
podľa § 239 O. s. p., ale skúmal tiež, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesnej vade
konania v zmysle § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom
bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia.
Pri existencii uvedených vád možno totiž dovolaním napadnúť aj rozhodnutia
vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené. Pre záver
o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. pritom nie je významný predmet konania ani
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že k vade vymenovanej v tomto ustanovení
došlo, ale rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady uvedené v § 237 písm. b/, písm. c/ a písm. g/ O. s. p.
nenamietal, a keďže vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa
dovolací súd na vady konania podľa § 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O. s. p.,
namietané dovolateľom.
Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či sa v danom prípade nerozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v §§ 7 a 8 O. s. p. Z ust. § 7 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že
v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré
vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a
rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach
územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a
so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7
ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak
to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a
vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral, len namietal, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou
interpretáciou § 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK postavili do pozície orgánu
vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej
právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím prekročili mieru možného rozhodovania
o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušili tak zásadu legality (čl. 2
ods. 2 Ústavy SR). Zo znenia tejto námietky sa dovolaciemu súdu javí, že dovolateľ ňou
napáda vlastne vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých založili svoje
rozhodnutia (právne posúdenie veci). Odhliadnuc od uvedeného však dovolací súd má za to,
že v predmetnom prípade súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keďže
napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva priamo zo zákona (napr. z ust. § 29, § 38 ods. 3, § 44 ods. 1, § 57 EP a § 45 ods. 1
a ods. 2 ZoRK).
S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, že námietka dovolateľa týkajúca sa
existencie vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p., nie je dôvodná.
Oprávnený ďalej namietol, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p. Prípustnosť dovolania v zmysle tohto ustanovenia odôvodnil tvrdením, že vo veci sa
už prv právoplatne rozhodlo.
Prekážka právoplatne rozhodnutej veci - rei iudicatae, ktorá vyplýva z ust. § 159
ods. 3 O. s. p., je jednou z neodstrániteľných prekážok konania a bráni tomu, aby vec, o ktorej
bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť prejednaná.
Prekážka rei iudicatae svojou povahou patrí k procesným podmienkam a jej zistenie
v každom štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy,
ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. Za tú istú vec treba v novom konaní
považovať ten istý nárok alebo stav, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak sa týka
rovnakého predmetu konania a tých istých účastníkov konania (totožnosť veci). Totožnosť
predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (t. j. keď je nárok
založený na rovnakom právnom dôvode a vyplýva z rovnakých skutkových okolností).
Pre posúdenie, či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol
skutok, ktorý bol predmetom konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka veci
právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak skutok (určitý skutkový dej) bol súdom
po právnej stránke posúdený v pôvodnom konaní inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide
o totožnosť účastníkov, nie je samo osebe významné, ak majú tí istí účastníci v rôznych
konaniach rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a
v druhom ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom
(novom) konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu
singulárnej alebo univerzálnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného – spoločnosti P., s.
r. o., so sídlom: P., IČO: X., proti povinnému M. H., nar. X., bytom: L., o vymoženie
pohľadávky oprávneného 736,52 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 19358/09 zo dňa 23. 11. 2009, právoplatného dňa
14. 12. 2009, vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S. a. s.,
vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 3 Er 35/2010, nepredchádzalo žiadne iné
konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Za rozhodnutie, ktoré by
zakladalo prekážku veci rozsúdenej, nemožno považovať vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, pretože toto nie je rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí. Súd je povinný
skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú
splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže
exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že predmetné konanie nie je zaťažené ani
vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.
V ďalšej časti svojho dovolania oprávnený vyjadril názor, že konanie je postihnuté
vadou uvedenou v ust. § 237 písm. e/ O. s. p., pretože sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a pokiaľ takéto konanie napriek tomu
prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Oprávnený namietal, že súdy obidvoch stupňov interpretovali a následne aplikovali
ust. § 45 ods. 2 ZoRK, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí
v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky, bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/
alebo c/ ZoRK.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 EP, ktorá
skutočnosť znamená, že v danej veci návrh na začatie exekučného konania podaný bol.
Po vydaní poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu, pričom zistil, že tento nie je materiálne vykonateľný, v dôsledku ktorej skutočnosti
exekúciu ex offo zastavil.
S poukazom na uvedené nie je odôvodnená ani námietka dovolateľa o existencii vady
konania podľa § 237 písm. e/ O. s. p.
Dovolateľ vo svojom dovolaní odvolaciemu súdu tiež vytkol, že mu svojím postupom
odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p..
O odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle vyššie citovaného ustanovenia ide
v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka
občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Dovolateľ konkrétne namietol porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Naplnenie tejto vady
v konaní vyvodzoval z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu začatia
konania, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Ďalej namietol, že bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada
kontradiktórnosti súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej
normy. Súdu prvého stupňa vytkol, že ho nevypočul, súčasne že mu neumožnil reagovať
na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu o jeho právnom postavení.
K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom a k porušeniu práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo
dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekúciu zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky. V dôsledku tejto skutočnosti mu nebolo umožnené
uplatňovať jeho práva z rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v exekučnom
konaní.
V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací i
prvostupňový súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.
Okresný súd ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie na vymoženie povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom (po zastavení
exekučného konania v časti úrokov z omeškania vo výške 204,85 eur a vo výške 0,25 %
denne zo sumy 521,72 eur od 16. 07. 2009 do zaplatenia). Následne exekúciu podľa § 57
ods. 1 písm. a/ EP zastavil.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej
v spotrebiteľskej veci (t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu
založeného spotrebiteľskou zmluvou), súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 EP, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je
v rozpore so zákonom, ako aj z ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či
plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.
V preskúmavanej veci súdy správne konštatovali neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť
rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala
nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako
spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru (ako predtlačený formulár), vrátane rozhodcovskej doložky
upravenej v týchto podmienkach. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy
v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.
Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade
konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. v prejednávanej veci nedošlo, a teda oprávnenému
postupom súdu prvého stupňa a ani súdu odvolacieho, možnosť konať pred súdom odňatá
nebola.
Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj
odvolacieho súdu.
Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zahŕňa aj právo
účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu
účastníkov korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých
je toto založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu zakotvuje Občiansky súdny poriadok
vo svojom ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2.
Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril
vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu
(napr. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09
Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd
podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c/a Španielsko z 09. 12. 1994, Hiro Balani c/a Španielsko z 09. 12. 1994, Georgiadis
c/a Grécko z 29. 05. 1997, Higgis c/a Francúzsko z 19. 02. 1998).
Ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p. sa v rovnakej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní
(§ 211 ods. 2 O. s. p.) s tým rozdielom, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku,
ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné
alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
v odvolacom konaní preskúmava (sp. zn. II. ÚS 78/05).
Preskúmaním prvostupňového rozhodnutia dovolací súd zistil, že okresný súd ako súd
prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré listiny predložené oprávnenou
osobou preskúmal, s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval
na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Okresný súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia skonštatoval, že exekučný titul, na základe ktorého je vedená exekúcia, je
nevykonateľný. Súčasne zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil záver o tom, prečo
rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere považuje za neprijateľnú zmluvnú
podmienku (pretože nebola s povinným dohodnutá individuálne a núti ho riešiť spory
výslovne v rozhodcovskom konaní, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd).
Rovnako krajský súd ako súd odvolací odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ust.
§ 219 O. s. p., keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého
stupňa s doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil, pričom
v dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo bolo nutné exekúciu z úradnej moci zastaviť. Jeho
skutkové a právne závery nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a ani
nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl.
46 ods. 1 Ústavy SR. Je nutné zdôrazniť, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí aj
právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,
navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby
účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Na základe vyššie uvedených zistení dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia
súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia
v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a
Ústavného súdu SR.
Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p. (tzv. relatívny dovolací dôvod) dovolací súd zdôrazňuje, že tzv. iná vada
konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Dovolací súd síce naň prihliada z úradnej povinnosti,
avšak samotná existencia inej vady konania na založenie prípustnosti dovolania nepostačuje.
Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže
pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až
vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, o tento prípad však
v prejednávanej veci nejde.
Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Právnym posúdením
sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu
normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a
dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo
nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá. Ako už dovolací súd
skôr spomenul, dovolanie nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale
iba proti takému, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Pokiaľ nie sú splnené podmienky
prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,
a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by
uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania
vyplývala z § 239 O. s. p., v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie
oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné a vady
uvedené v § 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O. s. p. (ani žiadne iné procesné vady
v zmysle citovaného ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd
dovolací, dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O. s. p., ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým
rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Oprávnený v podanom dovolaní súčasne navrhol, aby dovolací súd konanie podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. prerušil a požiadal Súdny dvor EÚ na základe
článku 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
Smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil mu
prejudiciálne otázky, ktorých znenie špecifikoval v podanom dovolaní.
Napriek zneniu ust. § 36 ods. 2 EP, podľa ktorého exekučné konanie nemožno
prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd zastáva názor, že ust. § 109
ods. 1 písm. c/ O. s. p. je aplikovateľné aj v exekučnom konaní, pretože povinnosť
vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania o predbežnej otázke
pred Súdnym dvorom EÚ vyplýva z noriem primárneho úniového práva (pôvodne čl. 234
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267 Zmluvy o fungovaní
Európskej únie), ktoré podľa čl. 7 Ústavy SR a aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ
(napr. rozsudok vo veci Simmenthal č. 106/77) majú prednosť pred vnútroštátnymi právnymi
normami.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,
pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
v danej veci. Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka
konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci
aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a
rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi konania a či
predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie tejto námietky a
jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho
výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo
neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú právne normy
platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem
Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu
rozhodujúca, a to vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej veci v Slovenskej
republike.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie
dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., na základe čoho návrh oprávneného
na prerušenie dovolacieho konania zamietol.
Súčasne dovolací súd vo vzťahu k návrhu oprávneného v podaní zo dňa 26. 07. 2012,
prvostupňovému súdu doručené dňa 10. 08. 2012 (č. l. 104 - 107), na prerušenie konania
postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie,
poznamenáva, že súd prvého stupňa a rovnako aj súd odvolací postupovali správne, ak
na tento návrh neprihliadli. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávneného
rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením zo dňa
10. 07. 2012, a teda ešte pred doručením predmetného návrhu na súd.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 veta prvá
O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov
v dovolacom konaní. Úspešným účastníkom dovolacieho konania bol povinný, preto by mal
právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy v dovolacom konaní nevznikli, dovolací
súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 30. septembra 2013
JUDr. Viera Pepelová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková