Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/409/2012

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o.,

so sídlom: P., IČO: X.X., zast. advokátskou kanceláriou F. P., s. r. o., so sídlom: G., IČO: X.,

konajúca prostredníctvom svojho konateľa doc. JUDr. B. F., PhD., advokáta, proti

povinnému: M. H., nar. X., bytom: L., o vymoženie 736,52 eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. , na dovolanie

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 14 CoE

226/2012-96 z 10. júla 2012, právoplatné 24. augusta 2012, takto

rozhodol:

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Dovolanie oprávneného o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor JUDr. R. K., so sídlom Exekútorského úradu v B., žiadosťou zo dňa

11. 01. 2010, Okresnému súdu Revúca ako súdu prvého stupňa doručenou dňa 20. 01. 2010

(č. l. 1), na základe návrhu oprávneného požiadal o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie o vymoženie pohľadávky oprávneného podľa Z.

z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „EP“). Exekučným titulom

na vykonanie exekúcie je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom

S., a. s., so sídlom: K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský súd“), sp. zn. SR 19358/09 zo dňa

23. 11. 2009, právoplatný dňa 14. 12. 2009 a vykonateľný dňa 17. 12. 2009 (ďalej len

„rozhodcovský rozsudok“). Súd prvého stupňa dňa 07. 04. 2010 vydal uznesenie o zastavení

2

exekučného konania č. k. -16, ktoré na odvolanie oprávneného Krajský

súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením č. k. -46 zo dňa 07. 09.

2010 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní súd prvého stupňa

uznesením č. k. -55 zo dňa 23. 11. 2010 zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úrokov z omeškania vo výške

204,85 eur a vo výške 0,25 % denne zo sumy 521,72 eur od 16. 07. 2009 do zaplatenia. Po

právoplatnosti tohto uznesenia (dňa 20. 01. 2011), prvostupňový súd dňa 07. 02. 2011 vydal

v zmysle § 45 ods. 1 EP poverenie číslo: 5608 021670 * na vykonanie exekúcie proti

povinnému (č. l. 61), súčasne uznesením č. k. -62 z rovnakého dňa

zastavil exekučné konanie v časti úrokov z omeškania vo výške 204,85 eur a vo

výške 0,25 % denne zo sumy 521,72 eur od 16. 07. 2009 do zaplatenia.

Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 15. 03. 2011. Následne súd prvého stupňa uznesením

č. k. -75 zo dňa 12. 01. 2012 exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a/ EP

zastavil a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo

výške 39,83 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. O náhrade trov konania

rozhodol tak, že túto povinnému nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa skonštatoval neprípustnosť

exekúcie podľa ustanovenia , a (ďalej len

„OZ“) v znení účinnom v čase podpísania zmluvy o úvere medzi oprávneným a povinným.

Ich zmluvný vzťah z predmetnej zmluvy posúdil ako spotrebiteľský vzťah a okrem

vnútroštátnej právnej úpravy aplikoval aj Smernicu Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Exekučný súd konštatoval, že

rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere nebola dojednaná individuálne a núti

spotrebiteľa riešiť spory výlučne v rozhodcovskom konaní, ak oprávnený podá žalobu

na rozhodcovský súd. Súd právne posúdil takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve ako

neprijateľnú podmienku, ktorá už od počiatku bola neplatnou v zmysle .

V dôsledku uvedeného považoval súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný, pričom

absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a

tým aj zákonným dôvodom na jej zastavenie. S poukazom na § 203 ods. 1 EP súd rozhodol

o povinnosti oprávneného zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 eur,

nakoľko zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený, ktorý sa domáhal vedenia exekúcie

bez náležitého exekučného titulu. O výške trov exekúcie rozhodol v súlade s príslušnými

3

ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v aktuálnom znení.

Proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podal odvolanie oprávnený (ďalej tiež ako

„odvolateľ“) a z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca

nemienil odvolaniu vyhovieť (č. l. 95), bolo odvolanie podľa § 374 ods. 4 vety prvá a druhá

(ďalej len „“) predložené Krajskému súdu v Banskej

Bystrici ako súdu odvolaciemu. Tento prejednajúc vec podľa ,

bez nariadenia pojednávania podľa , svojím uznesením č. k.

-96 zo dňa 10. 07. 2012, odvolaním napadnuté rozhodnutie prvostupňového

súdu podľa , ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého uznesenia stotožnil v celom rozsahu

a konštatoval správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd

rozhodol. Poukázal na ust. § 44 ods. 2 a § 57 ods. 1 a ods. 2 EP, súčasne na § 45 ods. 1 a

ods. 2 o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej

len „ZoRK“), z ktorých je zrejmé, že súd je v každom štádiu vedenia exekúcie povinný

dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre jej vedenie,

predovšetkým, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiadal o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 EP. Neobstála

pred odvolacím súdom odvolacia námietka oprávneného, podľa ktorej exekučný súd prekročil

rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu -

rozhodcovského rozsudku so zákonom. Uviedol, že citované zákonné ustanovenia poskytujú

exekučnému súdu zákonné zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého

exekučného konania (na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že

nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu,

musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. V tejto

súvislosti poukázal na judikát Súdneho dvora (ES) vo veci P. C-76/10 zo dňa 16.

11. 2010, v ktorom Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok

v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia

povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere

uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu

určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4

Smernice Rady 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou tohto súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento

spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Neobstáli pred odvolacím súdom ani argumentačné dôvody oprávneného

spochybňujúce postup súdu s akcentom na údajné porušenie jeho ústavne garantovaných práv

na spravodlivý súdny proces a na zachovávanie zásady rovnosti pred súdom. Odvolací súd

uviedol, že exekučný súd k právnemu záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky

obsiahnutej v spotrebiteľskej zmluve dospel na podklade listinných dôkazov predložených

samotným oprávneným a v tejto súvislosti poznamenal, že všetky skutočnosti potrebné

pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu

predloženej zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Na základe

uvedeného nie je možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu

oprávneného ako účastníka konania. Rovnako za neopodstatnenú vyhodnotil námietku

údajného vylúčenia dvojinštančnosti konania, nakoľko voči uzneseniu exekučného súdu,

ktorý rozhoduje či už o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia, alebo v prípade

zastavenia exekúcie z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ EP pre neprípustnosť jej vedenia, je

odvolanie prípustné (§ 44 ods. 2 veta posledná, § 58 ods. 4 EP). Preskúmanie vecnej

správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu ako súdu prvého stupňa je potom

predmetom odvolacieho - druhostupňového konania.

Odvolací súd sa ďalej plne stotožnil s právnym posúdením zmluvného vzťahu medzi

veriteľom a dlžníkom zo strany prvostupňového súdu, ako vzťahu spotrebiteľského a v tejto

súvislosti poukázal na judikatúru Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00,

C-l 68/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10) týkajúcu sa problematiky spotrebiteľského

práva a ochrany práv spotrebiteľa. Za nezásadný vyhodnotil argument oprávneného

poukazujúci na neprípustnosť aplikácie Smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora,

dôvodiac tým, že exekučný súd v rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu

úpravu dotýkajúcu sa spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa a len podporne

poukázal na znenie článkov Smernice Rady (ES) č. 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993.

K inštitútu spotrebiteľskej zmluvy uviedol, že v snahe deklarovať potrebu regulácie

podmienok poskytovania spotrebiteľských úverov Rada EÚ prijala smernicu 87/102/EHS,

ktorá mala za cieľ zvýšiť ochranu spotrebiteľa pri využívaní finančných služieb ponúkaných

na trhu. Uvedená smernica bola neskôr novelizovaná do súčasnej podoby v rokoch 1990 a

1998 (90/88/ES a 98/7/ES) a v rámci prístupového procesu do EÚ bol v Slovenskej republike

prijatý Z. z o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona

Slovenskej národnej rady č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Tento upravoval predovšetkým

podmienky poskytovania spotrebiteľského úveru a náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. Citovaný o spotrebiteľských

úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.

K námietke odvolateľa, že prvostupňový súd nemal pre záver o existencii

spotrebiteľského vzťahu podklad vo vykonanom dokazovaní, odvolací súd poznamenal, že

všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi oprávneným a

povinným sú zrejmé z obsahu predloženej Zmluvy o úvere č. 6420355 zo dňa 12. 09. 2008.

Zdôraznil, že i keď zmluvu o úvere nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom

úvere podľa o spotrebiteľských

úveroch, táto skutočnosť ešte nevylučuje právny záver o tom, že v danom prípade nemohol

byť zmluvou o úvere založený spotrebiteľský vzťah a táto zmluva nemôže byť právne

kvalifikovaná ako spotrebiteľská zmluva podľa ustanovení až 54 , bez zreteľa na to,

či bola uzavretá podľa Občianskeho alebo podľa . Uviedol, že

v prejednávanej veci na zmluvný vzťah založený Zmluvou o úvere č. 6420355 zo dňa

12. 09. 2008 dopadá právna úprava podľa a nasl. upravujúca spotrebiteľské zmluvy.

Lex generalis definuje spotrebiteľa odlišne od § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere.

S poukazom na konštatoval, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy

obsiahnutá v tomto ustanovení definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie oproti legálnej

definícii tohto subjektu v lex specialis § 3 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Predmetným ustanovením bol aproximovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky

článok 2 písm. b/ Smernice Rady 93/13/EHS, ktorý zhodne s citovaným zákonným

ustanovením vnútroštátnej právnej normy ustanovuje, že na účely tejto smernice pod pojmom

„spotrebiteľ“ má na mysli akúkoľvek fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení

spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej

podnikateľskej činnosti. Nakoľko z obsahu zmluvy nevyplýva, že dlžník - povinný je

podnikateľským subjektom a v danej veci pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy

konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je

možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá považovať daný zmluvný vzťah medzi

oprávneným a dlžníkom za spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení

a následne ho aj podriadiť právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku

spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Odvolací súd uvedený právny záver

vyvodil z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi typickými pre fyzickú

osobu - nepodnikateľa - a to menom, priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom

občianskeho preukazu. Poukázal na ust. účinného a platného v čase

uzatvorenia zmluvy o úvere, podľa ktorého spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva

bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Mal za to, že aj

na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným Zmluvou o úvere č. 6420355

zo dňa 12. 09. 2008, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného v danej exekučnej veci odvíja,

je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia zaoberajúce sa

problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa, a to aj napriek tomu, že

zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení .

Vo vzťahu k rozhodcovskej doložke koncipovanej v znení uvedenom v bode 17.

Všeobecných podmienok poskytovania úveru, odvolací súd uviedol, že túto exekučný súd

správne právne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na ako absolútne neplatnú

zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú

nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán výrazne v neprospech

spotrebiteľa. Za podstatnú z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania

vyslovil skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom vopred individuálne

dojednaná a spotrebiteľ celkom zjavne nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej

zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Veriteľ podaním návrhu

v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v bode 17. zmluvných dojednaní.

Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania

pred všeobecným súdom, čím došlo k porušenia práva každého na spravodlivý súdny proces

pred nezávislým všeobecným súdom, garantovaného (ďalej len

SR“). Súd ďalej poukázal na skutočnosť, že priamo v predtlači Všeobecných

obchodných podmienok je v rozhodcovskej doložke vopred určený konkrétny jediný

rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej

zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému

absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi

všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho

rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby

spotrebiteľa rozhodol. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenal, že množstvo exekučných

vecí s obdobným skutkovým základom naznačuje istú väzbu medzi rozhodcovskou

spoločnosťou a jednou zo zmluvných strán (oprávneným), čo už samo osebe vedie

k pochybnostiam o dostatočnom individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany

rozhodcov.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uzavrel, že pokiaľ právomoc

rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, bol

rozhodcovský rozsudok ako celok vydaný v rozpore so zákonom, v dôsledku ktorej

skutočnosti nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého

by oprávnenému vznikol voči povinnému nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci

exekúcie domáhať. Súd prvého stupňa bol preto povinný nezákonne vedenú exekúciu ex offo

zastaviť.

Námietky oprávneného v odvolaní týkajúce sa oprávnenosti a primeranosti

dohodnutých úrokov z omeškania, ako aj úvahy o absencii ročnej percentuálnej miery

nákladov v zmluve o úvere, vyhodnotil odvolací súd za bezpredmetné, nakoľko exekučný súd

sa v odôvodnení svojho uznesenia uvedenou problematikou nezaoberal. Za správne

vyhodnotil súdom prvého stupňa konštatované procesné zavinenie oprávneného vo vzťahu

k trovám zastavenej exekúcie.

Uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 24. 08. 2012.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie oprávnený

(ďalej tiež ako „dovolateľ“) argumentujúc tým, že:

a) súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (

v spojení s ),

b) v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo ( v spojení

s ),

c) nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ),

d) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ),

8

e) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie

( ),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,

pretože nesprávne interpretoval a aplikoval § 44 ods. 2 EP, § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK, § 53

ods. 4 , ako aj ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS ( ).

Dovolateľ uviedol, že argumentáciu ohľadne vyššie definovaných dovolacích dôvodov

rozpísal aj v obsahu svojho odvolania, vo vzťahu ku ktorým z dôvodu maximalizácie ochrany

svojich legitímnych práv bližšie uviedol nasledovné (č. l. 110 - 113):

Predovšetkým namietol, že odvolací súd sa odvoláva na nekonkrétne ustanovenia

Smernice Rady č. 93/13/EHS a vnútroštátne právne normy, ktoré upravujú režim

spotrebiteľských zmlúv. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami

nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti a z tohto dôvodu porušuje právo na súdnu ochranu podľa

SR. Dovolateľ má za to, že tvrdenia odvolacieho súdu o tom, že

rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán

ku škode spotrebiteľa, súčasne že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov, ktoré uzavretie rozhodcovskej doložky v takomto znení spôsobí, a preto od neho

nemožno vzhľadom na jeho úroveň informovanosti a jeho vyjednávaciu silu spravodlivo

požadovať, aby porozumel jeho významu, nie sú zdôvodnené a preukázané. Rovnako aj

tvrdenie o tom, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv, podáva

v zásade len veriteľ z úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, predstavuje podľa

dovolateľa ničím nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych ani

skutkových súvislostiach. Dovolateľ namietol tiež argument, že akákoľvek individuálne

dojednaná zmluvná podmienka je neplatná. Tento považuje za absurdný, ktorý nemá oporu

ani v , ani v Smernici Rady 93/13/EHS. Má za to, že súd musí jednoznačne

preukázať, čo konkrétne spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa dovolateľa tvrdenie súdu, že spotrebiteľ si

len s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, vedie

k záveru, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách sú vylúčené a akékoľvek

spory vyplývajúce zo spotrebiteľských zmlúv musia vždy rozhodovať len všeobecné súdy.

Dovolateľ vo veci konajúcim súdom ďalej vytkol, že sa vo svojich rozhodnutiach

vôbec nevysporiadali s judikatúrou Súdneho dvora EÚ a nezdôvodnili, prečo aplikovali

ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS, a to napriek jej transpozícii do vnútroštátneho

právneho poriadku Slovenskej republiky. Rovnako nezdôvodnili, prečo považujú

rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere.

Dovolateľ poukázal na nesprávny slovenský preklad ust. písm. q/ ods. 1 prílohy

Smernice Rady 93/13/EHS v porovnaní s inými jazykovými verziami (anglickou, českou,

poľskou, nemeckou a francúzskou), ako aj výkladové pravidlá Súdneho dvora EÚ, podľa

ktorých text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových

verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu s tým, že

pokiaľ je výklad určitého ustanovenia v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť

toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je

súčasťou.

Na základe všetkých vyššie uvedených tvrdení dovolateľ dovolaciemu súdu navrhol,

aby dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj uznesenie prvostupňového súdu

zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, zároveň aby mu v prípade úspechu

bola priznaná náhrada trov dovolacieho konania. Navrhol tiež, aby dovolací súd podľa § 243c

rozhodol o odložení vykonateľnosti napadnutého uznesenia odvolacieho súdu.

Súčasťou dovolania oprávneného je aj jeho návrh konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/

v spojení s prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ na základe Zmluvy

o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval

v podanom dovolaní. Predmetný návrh odôvodnil tým, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť

daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci

spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty

vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi

súdmi Slovenskej republiky. Dovolateľ má za to, že v prejednávanom prípade je nutné

požiadať Súdny dvor EÚ najmä o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka" v kontexte

tohto sporu.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

10

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený

advokátom (, veta druhá ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ) najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné, preto je potrebné ho podľa § 243b

ods. 5 veta prvá v spojení s odmietnuť.

Podľa veta prvá , ustanovenia , ,

a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Z príslušných ustanovení je zrejmé, že dovolaním ako jedným z mimoriadnych

opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale možno ním napadnúť

právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie.

V ustanoveniach a sú uvedené rozhodnutia odvolacieho

súdu vydané v procesnej forme uznesenia, proti ktorým je dovolanie prípustné. Je tomu tak

v prípade, ak je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené

uznesenie súdu prvého stupňa ( ), alebo ak odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska s tým, že dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ (§ 239 ods. 1 písm. b/

). Podľa je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu ( ), ďalej ak ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

11

rozhodnutia ( ), alebo ak ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky ( ). Ustanovenia odsekov 1 a neplatia, ak

ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením (§ 239 ods. 3

).

Dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených

rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd síce potvrdil uznesenie Okresného súdu

Revúca ako súdu prvého stupňa, avšak bez toho, že by vo výrokovej časti prípustnosť

dovolania vyslovil. Rovnako sa nejedná o ďalšie prípady prípustnosti dovolania proti

uzneseniu zakotvené v , vzhľadom na ktorú skutočnosť je nepochybné, že

dovolanie oprávneného v zmysle a prípustné nie je.

So zreteľom na obsah dovolania a tiež povinnosť vyplývajúcu z ust. § 242 ods. 1 veta

druhá ukladajúce dovolaciemu súdu prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu

uvedenú v (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu

podľa , ale skúmal tiež, či v konaní odvolacieho súdu nedošlo k procesnej vade

konania v zmysle Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom

bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia, majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia.

Pri existencii uvedených vád možno totiž dovolaním napadnúť aj rozhodnutia

vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska vylúčené. Pre záver

o prípustnosti dovolania v zmysle pritom nie je významný predmet konania ani

subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že k vade vymenovanej v tomto ustanovení

došlo, ale rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady uvedené v , a

nenamietal, a keďže vady tejto povahy v dovolacom konaní ani nevyšli najavo, zameral sa

12

dovolací súd na vady konania podľa , , a ,

namietané dovolateľom.

Dovolací súd sa v prvom rade zaoberal otázkou, či sa v danom prípade nerozhodlo

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov v zmysle

Právomoc súdu je upravená v § a 8 Z ust. vyplýva, že

v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré

vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci a

rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy vo veciach

územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy aj s nariadením vlády a

so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov

štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7

ods. 2 ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak

to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a

vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc

v exekučnom konaní nepopieral, len namietal, že súdy sa nesprávnou a ústavne nesúladnou

interpretáciou § 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK postavili do pozície orgánu

vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej

právomoci ako exekučným súdom neprináleží, čím prekročili mieru možného rozhodovania

o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských vzťahov a porušili tak zásadu legality (čl. 2

ods. 2 SR). Zo znenia tejto námietky sa dovolaciemu súdu javí, že dovolateľ ňou

napáda vlastne vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých založili svoje

rozhodnutia (právne posúdenie veci). Odhliadnuc od uvedeného však dovolací súd má za to,

13

že v predmetnom prípade súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci, keďže

napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva priamo zo zákona (napr. z ust. § 29, § 38 ods. 3, § 44 ods. 1, § 57 EP a § 45 ods. 1

a ods. 2 ZoRK).

S poukazom na uvedené dovolací súd konštatuje, že námietka dovolateľa týkajúca sa

existencie vady konania v zmysle , nie je dôvodná.

Oprávnený ďalej namietol, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

Prípustnosť dovolania v zmysle tohto ustanovenia odôvodnil tvrdením, že vo veci sa

už prv právoplatne rozhodlo.

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci - rei iudicatae, ktorá vyplýva z ust. § 159

ods. 3 , je jednou z neodstrániteľných prekážok konania a bráni tomu, aby vec, o ktorej

bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť prejednaná.

Prekážka rei iudicatae svojou povahou patrí k procesným podmienkam a jej zistenie

v každom štádiu konania vedie k jeho zastaveniu. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy,

ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. Za tú istú vec treba v novom konaní

považovať ten istý nárok alebo stav, o ktorom sa už prv právoplatne rozhodlo, ak sa týka

rovnakého predmetu konania a tých istých účastníkov konania (totožnosť veci). Totožnosť

predmetu konania je daná vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (t. j. keď je nárok

založený na rovnakom právnom dôvode a vyplýva z rovnakých skutkových okolností).

Pre posúdenie, či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci, nie je významné, ako bol

skutok, ktorý bol predmetom konania, posúdený po právnej stránke. Prekážka veci

právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak skutok (určitý skutkový dej) bol súdom

po právnej stránke posúdený v pôvodnom konaní inak, nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide

o totožnosť účastníkov, nie je samo osebe významné, ak majú tí istí účastníci v rôznych

konaniach rozdielne procesné postavenie (napr. ak v jednom konaní vystupujú ako žalovaní a

v druhom ako žalobcovia). Tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom

(novom) konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu

singulárnej alebo univerzálnej sukcesie.

14

Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávneného – spoločnosti P., s.

r. o., so sídlom: P., IČO: X., proti povinnému M. H., nar. X., bytom: L., o vymoženie

pohľadávky oprávneného 736,52 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu -

rozhodcovského rozsudku sp. zn. SR 19358/09 zo dňa 23. 11. 2009, právoplatného dňa

14. 12. 2009, vydaného Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom S. a. s.,

vedenej na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. , nepredchádzalo žiadne iné

konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté. Za rozhodnutie, ktoré by

zakladalo prekážku veci rozsúdenej, nemožno považovať vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie, pretože toto nie je rozhodnutím, ktorým sa exekučné konanie končí. Súd je povinný

skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o žiadosti

súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia, že nie sú

splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže

exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že predmetné konanie nie je zaťažené ani

vadou uvedenou v

V ďalšej časti svojho dovolania oprávnený vyjadril názor, že konanie je postihnuté

vadou uvedenou v ust. , pretože sa nepodal návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. a Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a pokiaľ takéto konanie napriek tomu

prebieha, treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Oprávnený namietal, že súdy obidvoch stupňov interpretovali a následne aplikovali

ust. § 45 ods. 2 ZoRK, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí

v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky, bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/

alebo c/ ZoRK.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 EP, ktorá

15

skutočnosť znamená, že v danej veci návrh na začatie exekučného konania podaný bol.

Po vydaní poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu, pričom zistil, že tento nie je materiálne vykonateľný, v dôsledku ktorej skutočnosti

exekúciu ex offo zastavil.

S poukazom na uvedené nie je odôvodnená ani námietka dovolateľa o existencii vady

konania podľa

Dovolateľ vo svojom dovolaní odvolaciemu súdu tiež vytkol, že mu svojím postupom

odňal možnosť konať pred súdom v zmysle .

O odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle vyššie citovaného ustanovenia ide

v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi

odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia účastníka

občianskeho súdneho konania, ktoré mu priznáva platná právna úprava za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolateľ konkrétne namietol porušenie jeho práva podľa SR a

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Naplnenie tejto vady

v konaní vyvodzoval z toho, že súd porušil princíp legality, dispozičnú zásadu začatia

konania, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť

súdneho konania. Ďalej namietol, že bola porušená zásada „rovnosti zbraní“, zásada

kontradiktórnosti súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej

normy. Súdu prvého stupňa vytkol, že ho nevypočul, súčasne že mu neumožnil reagovať

na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie

exekučného súdu o jeho právnom postavení.

K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom a k porušeniu práva podľa čl. 46

ods. 1 SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo

dôjsť tým, že súd prvého stupňa exekúciu zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie neboli splnené

zákonom stanovené podmienky. V dôsledku tejto skutočnosti mu nebolo umožnené

uplatňovať jeho práva z rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu v exekučnom

konaní.

16

V tejto súvislosti dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací i

prvostupňový súd správne posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania.

Okresný súd ako súd exekučný, na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie na vymoženie povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom (po zastavení

exekučného konania v časti úrokov z omeškania vo výške 204,85 eur a vo výške 0,25 %

denne zo sumy 521,72 eur od 16. 07. 2009 do zaplatenia). Následne exekúciu podľa § 57

ods. 1 písm. a/ EP zastavil.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označil za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej a platnej rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky). Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky dohodnutej

v spotrebiteľskej veci (t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu

založeného spotrebiteľskou zmluvou), súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú

správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ust. § 44 ods. 2 EP, t. j. oprávnenie posúdiť, či exekučný titul nie je

v rozpore so zákonom, ako aj z ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 ZoRK, t. j. oprávnenie posúdiť, či

plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania, nie je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo neodporuje dobrým mravom.

V preskúmavanej veci súdy správne konštatovali neprijateľnosť, a tým aj neplatnosť

rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala

nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako

spotrebiteľa. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo zmluvy o úvere

uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú Všeobecné

podmienky poskytnutia úveru (ako predtlačený formulár), vrátane rozhodcovskej doložky

upravenej v týchto podmienkach. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy

v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Na základe vyššie uvedených skutočností dovolací súd dospel k záveru, že k vade

konania podľa v prejednávanej veci nedošlo, a teda oprávnenému

17

postupom súdu prvého stupňa a ani súdu odvolacieho, možnosť konať pred súdom odňatá

nebola.

Za nedôvodnú považoval dovolací súd aj námietku dovolateľa týkajúcu sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového, ako aj

odvolacieho súdu.

Právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a právo na súdnu ochranu podľa SR zahŕňa aj právo

účastníkov konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Tomuto právu

účastníkov korešponduje povinnosť súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné dôvody, na ktorých

je toto založené. Zákonnú úpravu tejto povinnosti súdu zakotvuje

vo svojom ust. § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2.

Ústavný súd SR sa k povinnosti súdov riadne odôvodniť rozhodnutie vyjadril

vo viacerých svojich rozhodnutiach, v ktorých uviedol, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivý proces je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu

(napr. , , ). V rozhodnutí sp. zn.

Ústavný súd SR konštatoval, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rovnako ani judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje, aby na každý argument strany dal súd

podrobnú odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c/a Španielsko z 09. 12. 1994, Hiro Balani c/a Španielsko z 09. 12. 1994, Georgiadis

c/a Grécko z 29. 05. 1997, Higgis c/a Francúzsko z 19. 02. 1998).

Ustanovenie sa v rovnakej miere uplatňuje aj v odvolacom konaní

( ) s tým rozdielom, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom

konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku,

ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné

18

alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

v odvolacom konaní preskúmava (sp. zn. ).

Preskúmaním prvostupňového rozhodnutia dovolací súd zistil, že okresný súd ako súd

prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré listiny predložené oprávnenou

osobou preskúmal, s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval

na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia skonštatoval, že exekučný titul, na základe ktorého je vedená exekúcia, je

nevykonateľný. Súčasne zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil záver o tom, prečo

rozhodcovskú doložku dojednanú v zmluve o úvere považuje za neprijateľnú zmluvnú

podmienku (pretože nebola s povinným dohodnutá individuálne a núti ho riešiť spory

výslovne v rozhodcovskom konaní, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd).

Rovnako krajský súd ako súd odvolací odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ust.

, keď skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého

stupňa s doplnením ďalších dôvodov, pre ktoré toto rozhodnutie potvrdil, pričom

v dostatočnom rozsahu zodpovedal, prečo bolo nutné exekúciu z úradnej moci zastaviť. Jeho

skutkové a právne závery nie sú v posudzovanom prípade zjavne neodôvodnené a ani

nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl.

46 ods. 1 SR. Je nutné zdôrazniť, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí aj

právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,

navrhovaním a hodnotením dôkazov () a rovnako neznamená ani to, aby

účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami a právnymi názormi ().

Na základe vyššie uvedených zistení dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia

súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia

v zmysle , ako aj ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a

Ústavného súdu SR.

Vo vzťahu k dovolateľom vytýkanému dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2

písm. b/ (tzv. relatívny dovolací dôvod) dovolací súd zdôrazňuje, že tzv. iná vada

konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v

nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Dovolací súd síce naň prihliada z úradnej povinnosti,

19

avšak samotná existencia inej vady konania na založenie prípustnosti dovolania nepostačuje.

Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže

pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až

vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné, o tento prípad však

v prejednávanej veci nejde.

Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym posúdením

sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu

normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav a

dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantný dovolací dôvod (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné), samo

nesprávne právne posúdenie veci však prípustnosť dovolania nezakladá. Ako už dovolací súd

skôr spomenul, dovolanie nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale

iba proti takému, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Pokiaľ nie sú splnené podmienky

prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu,

a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia. V prejednávanej veci by

uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania

vyplývala z , v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie

oprávneného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa prípustné a vady

uvedené v , , a (ani žiadne iné procesné vady

v zmysle citovaného ustanovenia) zistené neboli, Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd

dovolací, dovolanie oprávneného podľa veta prvá v spojení s

ods. 1 písm. c/ , ako neprípustné odmietol, a to bez toho, aby sa zaoberal napadnutým

rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Oprávnený v podanom dovolaní súčasne navrhol, aby dovolací súd konanie podľa

v spojení s prerušil a požiadal Súdny dvor EÚ na základe

článku 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

20

Smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil mu

prejudiciálne otázky, ktorých znenie špecifikoval v podanom dovolaní.

Napriek zneniu ust. § 36 ods. 2 EP, podľa ktorého exekučné konanie nemožno

prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak, dovolací súd zastáva názor, že ust. § 109

ods. 1 písm. c/ je aplikovateľné aj v exekučnom konaní, pretože povinnosť

vnútroštátneho súdu prerušiť konanie na účely iniciovania konania o predbežnej otázke

pred Súdnym dvorom EÚ vyplýva z noriem primárneho úniového práva (pôvodne čl. 234

Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, po premenovaní čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie), ktoré podľa SR a aj v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ

(napr. rozsudok vo veci Simmenthal č. 106/77) majú prednosť pred vnútroštátnymi právnymi

normami.

Ustanovenie ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,

pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

v danej veci. Vnútroštátny súd však nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka

konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie

rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci

aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a

rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu

konania v zmysle

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal, či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi konania a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie tejto námietky a

jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho

výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo

neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú právne normy

platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem

21

Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu

rozhodujúca, a to vzhľadom na dostatočnú právnu úpravu predmetnej veci v Slovenskej

republike.

Dovolací súd preto dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie

dovolacieho konania podľa , na základe čoho návrh oprávneného

na prerušenie dovolacieho konania zamietol.

Súčasne dovolací súd vo vzťahu k návrhu oprávneného v podaní zo dňa 26. 07. 2012,

prvostupňovému súdu doručené dňa 10. 08. 2012 (č. l. 104 - 107), na prerušenie konania

postupom podľa a Zmluvy o fungovaní Európskej únie,

poznamenáva, že súd prvého stupňa a rovnako aj súd odvolací postupovali správne, ak

na tento návrh neprihliadli. V danej veci už nebol dôvod o tomto návrhu oprávneného

rozhodovať, nakoľko odvolací súd o odvolaní oprávneného rozhodol uznesením zo dňa

10. 07. 2012, a teda ešte pred doručením predmetného návrhu na súd.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 veta prvá

v spojení s a , t. j. podľa úspechu účastníkov

v dovolacom konaní. Úspešným účastníkom dovolacieho konania bol povinný, preto by mal

právo na náhradu trov konania. Keďže mu však trovy v dovolacom konaní nevznikli, dovolací

súd mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 30. septembra 2013

JUDr. Viera Pepelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková