Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/244/2015

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci výkonu rozhodnutia o úprave styku otca

s maloletým dieťaťom B. I., narodeným X., bývajúcim u matky a zastúpeným kolíznym

opatrovníkom – Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave, so sídlom v Bratislave,

Vazovova č. 7/A, otca O. I., bývajúceho vo V., zastúpeného K. s.r.o., so sídlom v B., IČO:

X., proti matke Ing. M. I., bývajúcej v K., resp. v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou

B., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn.

, o dovolaní otca proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 10. decembra

2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Matke nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Otec podal návrh na výkon rozhodnutia s odôvodnením, že uznesením Okresného

súdu Bratislava I z 15. februára 2013 sp. zn. v spojení s uznesením Krajského

súdu v Bratislave z 23. apríla 2013 sp. zn. bol dočasne upravený jeho styk

s maloletým tak, že otec má právo stretávať sa s maloletým každý párny víkend v mesiaci

od piatku 14.00 hod. do nedele 18.00 hod., pričom otec prevezme maloletého v určenom čase

a odovzdá ho matke v mieste bydliska maloletého v Slovenskej republike. Matka ale túto

úpravu jeho styku s maloletým dieťaťom nerešpektuje, preto sa domáha výkonu týchto

rozhodnutí.

Matka popierala dôvodnosť predmetného návrhu.

2

Okresný súd Bratislava I uznesením z 30. júla 2014 č.k. -328 zamietol

návrh otca na nariadenie výkonu rozhodnutia; rozhodol tiež o trovách konania. V odôvodnení

uviedol, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh

je nedôvodný. I keď sa v konaní preukázalo, že matka nie vždy dodržiava presné termíny

stanovené uvedenými rozhodnutiami, je ochotná navrhnúť otcovi náhradné termíny

na stretnutie s maloletým. Otec neuviedol žiadne relevantné dôkazy, pre ktoré by malo byť

napriek tomu jeho návrhu vyhovené. Prvostupňový súd neuložil matke pokutu podľa

, lebo matka nebráni v styku otca s maloletým a ich styk sa aj uskutočňuje.

Na odvolanie otca Krajský súd v Bratislave uznesením z 10. decembra 2014

sp. zn. napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne správne ( ).

Odvolací súd v odôvodnení zopakoval skutkové okolnosti, ktoré viedli k podaniu návrhu

na výkon rozhodnutia a citoval ustanovenia a , a

Konštatoval, že prvostupňový súd podľa vyzval matku 28. mája 2010

a potom znovu 18. júna 2013, aby sa podrobila vykonateľným rozhodnutiam upravujúcim

styk otca s maloletým. Zároveň ju poučil o prípadných dôsledkoch nerešpektovania tejto

výzvy. Matka v reakcii na to uviedla, že 27. februára 2013 nebolo možné realizovať styk otca

s maloletým z dôvodu choroby dieťaťa, otca ale o tejto skutočnosti vopred upovedomila

a neskôr mu poskytla náhradný termín, ktorý ale otec odmietol. Realizáciu styku v pôvodnom

termíne teda prekazil objektívny a ospravedlniteľný dôvod, avšak k zmareniu styku

v náhradnom termíne došlo výlučne z dôvodov na strane otca. K nerealizovaniu styku došlo

13. marca 2013 (streda) preto, lebo v tento deň sa podľa rozhodnutí súdov styk otca

s maloletým ani nemal uskutočniť. Styk otca s maloletým sa 31. mája 2013 neuskutočnil

z dôvodu infekčného ochorenia maloletého; v poskytnutom náhradnom termíne v dňoch

od 6. do 9. júna 2013 sa ale styk otca s maloletým realizoval. Matka v prípade nemožnosti

stretnutia otca s maloletým informuje vopred aj Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny

v Bratislave. Otec 11. septembra 2013 oznámil súdu prvého stupňa ďalšie porušenia

rozhodnutí, a to v dňoch 6. až 8. septembra 2013, 20. až 22. septembra 2013 a napokon

v dňoch od 18. do 20. októbra 2013. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny vo vyjadrení

k návrhu otca uviedol, že nariadený styk otca s maloletým sa uskutočňuje riadne, výnimkou

sú len dni, v ktorých je dieťa choré. O tom ale matka informuje otca vopred elektronickou

poštou. Otec opätovnými oznámeniami doručenými súdu 12. februára 2014, 9. apríla 2014,

24. apríla 2014, 3. júna 2014 a 2. júla 2014 poukázal na prípady porušenia vykonateľných

3

rozhodnutí. Matka sa bránila tým, že k styku otca s dieťaťom nedošlo z objektívnych

a ospravedlniteľných dôvodov, pričom otec mal poskytnuté náhradné termíny na realizovanie

styku s maloletým. Zo všetkých otcových podaní je zrejmé, že sa styk otca s maloletým

napokon realizoval. Odvolací súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel

k záveru, zhodnému so záverom prvostupňového súdu, že návrh otca nie je dôvodný.

Konštatoval, že i keď matka nedodržiava presné termíny stanovené vykonateľnými

rozhodnutiami, poskytuje otcovi náhradné termíny na stretnutie s maloletým. Odvolací súd ale

pripomenul, že pokiaľ matka aj naďalej nebude plne rešpektovať určený čas styku otca

s maloletým, súd jej môže podľa (a to aj opakovane) uložiť pokutu vo výške

200 €. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil. O trovách odvolacieho

konania rozhodol podľa v spojení s

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal otec dovolanie s tým, že mu bola

odňatá možnosť pred súdom konať ( v spojení s

písm. f/ ), v odvolacom konaní došlo k tzv. inej procesnej vade majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci ( ) a napadnuté uznesenie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Odňatie možnosti

pred súdom konať a tým aj procesnú prípustnosť dovolania vyvodzoval z toho, že rozhodnutia

súdov nie sú dostatočne odôvodnené, nevyplýva z nich, ako sa súdy vyrovnali so skutkovými

závermi, ku ktorým dospeli na základe vykonaného dokazovania. Osobitne poukázal na to, že

matka celkom v 33 prípadoch nerešpektovala vykonateľné rozhodnutia a porušila príkaz

umožniť otcovi styk s maloletým synom, súdy ju opakovane vyzvali na plnenie jej povinností

vyplývajúcich z vykonateľných rozhodnutí, napriek tomu ale v konečnom dôsledku jeho

opodstatnene podaný návrh zamietli. Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

dostatočne nevyrovnal s obsahom návrhu otca na nariadenie výkonu rozhodnutia, ako

aj s jeho jednotlivými argumentmi prednesenými v priebehu konania. Nezohľadnil, že matka

neustále rozmanitými výhovorkami, rušením stanovených termínov a ich presúvaním na iný

čas nerešpektuje povinnosti vyplývajúce z vykonateľných rozhodnutí a v skutočnosti marí

ich účel. Napadnuté rozhodnutie na to nereaguje, nevysvetľuje dostatočne závery súdu,

a aj preto je arbitrárne, nepreskúmateľné a nezákonné. Táto vada zakladá procesnú

prípustnosť dovolania podľa Z týchto dôvodov dovolateľ žiadal

rozhodnutia odvolacieho a prvostupňového súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie.

Matka vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že prípustnosť dovolania vylučuje

ustanovenie , lebo ide o vec upravenú Zákonom o rodine. Pre prípad, že

by dovolací súd dospel k inému názoru, poukázala na to, že súd nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené v konaní. Stačí, ak sú zodpovedané tie otázky, ktoré sú pre

posúdenie veci relevantné. Dovolaním napadnuté rozhodnutie opisuje skutkové závery súdov

a v primeranej miere podáva ich právne posúdenie a tiež zrozumiteľné vysvetlenie dôvodov

rozhodnutia. Podľa názoru matky má uznesenie odvolacieho súdu všetky náležitosti v zmysle

a nie je nepreskúmateľné. Aj v dovolacom konaní zdôraznila, že

ak sa v niektorých prípadoch neuskutočnil styk otca s maloletým v určenom termíne, bolo

to zapríčinené objektívnymi dôvodmi; otcovi potom poskytla možnosť styku s maloletým

v náhradnom termíne. Dovolanie preto žiadala zamietnuť.

Kolízny opatrovník sa k dovolaniu písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 ) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( )

zastúpený v súlade so zákonom ( ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže

uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. , , ).

V danom prípade je pre vyriešenie tejto otázky rozhodujúce znenie Občianskeho súdneho

poriadku účinné od 1. januára 2015, lebo dovolanie bolo podané 20. februára 2015.

1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty

a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou

ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov

v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje

len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny

súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania

pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania ().

Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania

osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch

výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho

súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť

dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací

súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , a ).

Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)

vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť

nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie

mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.

ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho

opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1

Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu

existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok

z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že

v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali

vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely

nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však

za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne

názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova

proti Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Princíp právnej istoty tu môže ustúpiť iba výnimočne,

a to za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných omylov (pozri Ryabykh

proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej dôležitosti pre súdny

systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok

z roku 2009).

Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov

predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, treba prípady možnosti prelomenia

záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto

zásady. Aj upravuje takto podmienky prípustnosti dovolania

a prípady, v ktorých možno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním, považuje len

za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu úpravu, ktorá stanovuje

podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade vykladať

rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.

2. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu

na prerušenie konania podľa Podľa

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o priznaní (nepriznaní) účinkov cudziemu rozhodnutiu na území.

Dovolaním otca je napadnuté uznesenie, ktoré v a nie je uvedené

ako uznesenie, proti ktorému je dovolanie prípustné. Predmetné dovolanie preto podľa § 239

prípustné nie je.

K dovolaciemu vyjadreniu matky, podľa ktorého prípustnosť dovolania

v preskúmavanej veci vylučuje , dovolací súd poukazuje na to, že uvedené

ustanovenie upravuje prípustnosť dovolania proti rozsudku, v danom prípade ale dovolanie

smeruje proti uzneseniu. V preskúmavanom prípade nejde o vec upravenú v Zákone o rodine,

ale o výkon rozhodnutia podľa šiestej časti .

3. Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len

ak v konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté uznesenie, došlo k procesnej vade uvedenej

v ustanovení Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich

vyplýva pre dovolací súd z Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal tiež otázkou,

či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle Toto ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá

nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť

byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania

významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v , možno

ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad

R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej

praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti

dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor účastníka konania

tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne

zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ procesné vady konania uvedené v až e/ a

netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Treba poznamenať, že ustanovenie sa na daný prípad nevzťahuje,

lebo v preskúmavanej veci ide o výkon rozhodnutia upravený Občianskym súdnym

poriadkom. Aplikácia ustanovenia je výslovne vylúčená iba v prípade

dovolania proti rozhodnutiu v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu [ktorým tu treba

rozumieť o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (Exekučný poriadok)].

3. Otec v dovolaní namieta, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred súdom konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie taký

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú

vadu v zmysle ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval

v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci

v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony

vo formách stanovených zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy

( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (

), byť predvolaný na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok

doručený do vlastných rúk ( )].

K dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť v dôsledku

toho, že – ako uvádza – napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle ustanovenia § 157

ods. 2 a je nepreskúmateľné.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)

považovaná za tzv. inú vadu konania ( ), teda nie za procesnú vadu

konania uvedenú v Podľa záveru dovolacieho súdu je názor

zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod

odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva

aj z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. ,

, , , , ,

, , , , resp. ).

Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia

a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali

na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu

sp. zn. , , , , ,

, , , ).

Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013

sp. zn. konštatoval, že sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil

k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozhodnutia nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu

9

konania podľa Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014

sp. zn. zotrval a závere (napr. , ,

) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný

nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený

skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237

ods. 1 písm. f/

Pokiaľ došlo v preskúmavanej veci k procesnej nesprávnosti namietanej dovolateľom

(pozn.: najvyšší súd neskúmal, či je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné), treba mať

pri zvažovaní dôsledkov tejto nesprávnosti na zreteli, že dovolanie je mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý smeruje proti už právoplatnému rozhodnutiu, vykazujúcemu atribúty

záväznosti a nezmeniteľnosti ( ). Z tohto hľadiska dochádza v dovolacom

konaní v istom zmysle k stretu dvoch základných práv (resp. ústavných princípov). Ide jednak

o právo na spravodlivý súdny proces (tiež v nadväznosti na požiadavku odôvodnenia

rozhodnutia súdu v súlade s a ), jednak o zásadu právnej istoty ako

súčasti právneho štátu podľa (ďalej len „“).

Vzhľadom na princíp právnej istoty vyplývajúci z , ktorý do určitej miery

obmedzuje právo na súdnu ochranu podľa a 4 , treba rozhodujúce otázky

v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahu oboch týchto ustanovení. Daná

procesná situácia musí byť totiž vyriešená z pohľadu oboch dotknutých ústavných článkov

tak, aby boli zachované označené ústavné práva (viď a ).

V prejednávanej veci najvyšší súd nemohol brať na zreteľ len otcom zdôrazňované

právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ale musel dbať o to, aby zachoval ústavnoprávne

relevantnú rovnováhu medzi týmto právom a ústavným princípom právnej istoty, ktorý bol

vyjadrený právoplatnými uzneseniami súdov nižších stupňov. Dovolací súd pri riešení otázky

prípustnosti podaného dovolania nemohol nedať prednosť ústavnému princípu právnej istoty,

lebo otcom namietaný nedostatok odôvodnenia rozhodnutí nevykazoval znaky odňatia

možnosti konať pred súdom ( ). Dovolaním napadnuté rozhodnutie

uvádza skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská procesných

strán k predmetu rozhodovania, obsah odvolania, vyjadrenia k nemu a právne predpisy,

z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1

10

písm. f/ v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje

rozhodnutie podľa predstáv otca.

I keby teda dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prípadne

nepreskúmateľné, nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania otca.

4. Otec v dovolaní uplatnil aj dovolací dôvod uvedený v ,

bližšie ale nevysvetlil, v čom podľa jeho názoru spočíva tzv. iná vada konania majúca

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Pre prípad, že pod túto námietku podriaďuje ním tvrdené nedostatky v procese

zisťovania rozhodujúcich skutkových okolností, vykonávania dokazovania a hodnotenia

dôkazov, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení

a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu

považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1

písm. f/ (viď tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , ,

a ). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde,

nezakladá to prípustnosť dovolania.

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania

a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu

(viď ), a nie účastníkov konania.

Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa , lebo týmto

postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993

a R 125/1999).

Ani (prípadné) nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237

ods. 1 Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho

rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť

11

dovolania v zmysle (obdobne viď aj ďalšie uznesenia najvyššieho súdu,

napríklad sp. zn. a ).

5. V dovolaní sa tiež namieta, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že

ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012

a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

, , , a ). Nejde totiž

o vadu konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý

by bol uvedený v ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

6. Vzhľadom na to, že dovolanie otca podľa prípustné nie je, nepotvrdila

sa existencia procesnej vady tvrdenej otcom ( ) a v dovolacom

konaní nevyšli najavo ani iné procesné vady konania v zmysle ,

najvyšší súd odmietol dovolanie otca podľa v spojení s

písm. c/

7. V dovolacom konaní úspešnej matke vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti otcovi, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ).

Najvyšší súd nepriznal matke náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodala návrh

na jej priznanie ( ).

12

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 23. júla 2015

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková