Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
b76/394452.d08ec6.pdf
PDF · 129.16 KB
No categories available
3Cdo/109/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 109/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne R., F., so sídlom v B.,
IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou M., so sídlom v B., IČO: X., proti žalovaným
1/ M., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou O., so sídlom v B., IČO:
X., 2/ H., so sídlom v B., IČO: X., o navrátenie vlastníckeho práva a vydanie
nehnuteľností, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 21 C 96/2007,
o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. mája 2012 sp. zn. 15
Co 234/2010 v spojení s opravným uznesením tohto súdu z 11. septembra 2012 sp. zn. 15 Co
234/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným 1/ a 2/ nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa sa žalobou podanou 26. apríla 2007 na Okresnom súde Bratislava III
domáhala navrátenia vlastníckeho práva a vydania nehnuteľností podľa § 5 ods. 3 zákona
č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským
spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon
č. 161/2005 Z.z.“). Jej žaloba, ktorú v priebehu konania upravila, sa týkala (časti)
nehnuteľností v katastrálnom území R., ktoré sú zapísané na liste vlastníctva č. X. ako parcela
2
č. X. – trvalé trávnaté porasty vo výmere 497 m, parcela č. X. – zastavané plochy a nádvoria
22
vo výmere 2694 m, parcela č. X. – trvalé trávnaté porasty vo výmere 1548 m. V žalobe
opísala skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzovala, že je oprávnená osoba (§ 2 ods. 2 zákona
č. 161/2005 Z.z.), ktorá sa voči povinným osobám (§ 4 zákona č. 161/2005 Z.z.) domáha
navrátenia nehnuteľností uvedených v § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. z dôvodu, na ktorý
sa vzťahuje ustanovenie § 3 zákona č. 161/2005 Z.z.
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 5. marca 2010 č.k. 21 C 96/2007-222:
a/ zastavil konanie v časti o navrátenie vlastníckeho práva k parcele č. X., b/ zamietol žalobu
v časti o navrátenie vlastníckeho práva k parcelám č. X. a X.; rozhodol tiež o náhrade trov
konania. Výrok o čiastočnom zastavení konania odôvodnil tým, že žalobkyňa vzala žalobu
sčasti späť (§ 96 ods. 1 O.s.p.). Na odôvodnenie zamietnutia žaloby voči žalovanému 1/
uviedol, že tento účastník nie je v danom prípade pasívne vecne legitimovaný, lebo nie je
vlastníkom nehnuteľností, ktorých sa žaloba týka, preto nie je ani povinnou osobou v zmysle
§ 4 zákona č. 161/2005 Z.z. Voči žalovanému 2/ zamietol žalobu z dôvodu, že: a/ parcela č.
X. je v katastri nehnuteľností vedená ako zastavaná plocha, teda nejde o nehnuteľnosť, na
ktorú sa vzťahuje § 2 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z.; skutočnosť, že táto parcela nie je
v súčasnosti fakticky zastavaná, je právne irelevantná, lebo rozhodujúci je terajší (nie
niekdajší) stav evidovaný v katastri nehnuteľností, b/ vo vzťahu k parcele č. X. došlo k zániku
(preklúzii) práva žalobkyne na navrátenie a vydanie vlastníctva, a to vzhľadom na skutočnosť,
že žalobkyňa, ktorej výzva na navrátenie vlastníctva predmetných nehnuteľností bola z roku
2006, uplatnila voči žalovanému 2/ nárok na súde až podaním z 21. septembra 2009, teda po
uplynutí 12 mesačnej prekluzívnej lehoty v zmysle § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z.z.
Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil poukázaním na § 142 ods. 1 O.s.p. Zamietajúci
výrok tohto rozsudku napadla žalobkyňa odvolaním.
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 28. mája 2012 sp.zn. 15 Co 234/2010 rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Žalovaným 1/ a 2/ nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol,
že vlastníkom parciel č. X. a X. je žalovaný 2/ a na tom nič nemení ani nepresné označenie
vlastníka v katastri nehnuteľností. Podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvého stupňa
k správnemu záveru, že reštitučné nároky žalobkyne boli uplatnené voči žalovanému 2/ až
pripustením jeho vstupu do konania; správne tiež konštatoval zánik práva žalobkyne domáhať
sa týchto nárokov v konaní pred súdom podľa § 5 ods. 3 zákona č. 161/2005 Z.z. Odvolací
súd poukázal na to, že keď žalovaná 25. apríla 2006 vyzvala žalovaného 1/ na vydanie
a navrátenie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, upozornil ju listom z 18. mája
2006, že dohodu o vydaní nehnuteľností by s ňou mal uzatvoriť žalovaný 2/. Aj podľa názoru
odvolacieho súdu nemá parcela č. X. charakter poľnohospodárskej pôdy a už z tohto dôvodu
sa na ňu nevzťahuje zákon č. 161/2005 Z.z. Dodal, že podľa tohto zákona je irelevantné, že
predmetná parcela bola v minulosti evidovaná ako roľa; rozhodujúci je súčasný stav vedený
v katastri nehnuteľností. Rozhodnutie o trovách odvolacieho konania odôvodnil § 224 ods. 1
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním s tým,
že v konaní jej bola odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). K odňatiu
jej možnosti konať pred súdom došlo rozhodnutiami porušujúcimi jej základné práva
garantované Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi. Namietala, že súdy
svoje rozhodnutia dostatočne neodôvodnili, lebo sa dostatočne nevyrovnali s jej odvolacou
argumentáciou týkajúcou sa pasívnej vecnej legitimácie žalovaných a dôvodov, so zreteľom
na ktoré možno aj vo vzťahu k parcele č. X. postupovať podľa zákona č. 161/2005 Z.z. V čase
nadobudnutia účinnosti zákona č. 161/2005 Z.z. bol ako vlastník sporných nehnuteľností
evidovaný žalovaný 1/. Žalobkyňa v dobrej viere vychádzala z toho, že relevantné údaje
zostali nezmenené, preto právne účinky podania žaloby zostali zachované. Napadnuté
rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
v otázke, či parcela č. X. vzhľadom na to, že v súčasnosti nie je zastavaná žiadnou stavbou, je
alebo nie nehnuteľnosť, ku ktorej možno navrátiť vlastnícke právo postupom podľa
uvedeného zákona. V závere dovolania žalobkyňa namietala porušenie celého radu právnych
predpisov a trvala na tom, že splnila všetky podmienky pre navrátenie vlastníctva k sporným
nehnuteľnostiam podľa zákona č. 161/2005 Z.z. Žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec
vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu spochybnil prípustnosť dovolania žalobkyne
a stotožnil sa s právnymi závermi súdov o nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie,
o uplynutí prekluzívnej lehoty pre uplatnenie reštitučných nárokov žalobkyne na súde, ako
aj o nespôsobilosti parcely č. X. ako predmetu navrátenia vlastníckeho práva podľa zákona č.
161/2005 Z.z. Navrhol dovolanie zamietnuť.
Žalovaný 2/ uviedol, že súdy rozhodli vecne správne a rozhodnutia náležite
odôvodnili. Žiadal, aby dovolací súd dovolanie zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p., skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Na rozdiel od odvolania (riadneho opravného prostriedku), ktorým
možno napadnúť ešte neprávoplatné rozhodnutie, ide v prípade dovolania o mimoriadny
opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch Občianskym súdnym poriadkom
výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré už nadobudlo
právoplatnosť. Občiansky súdny poriadok vychádza z tejto mimoriadnej povahy dovolania
a v nadväznosti na to aj upravuje podmienky, za ktorých je dovolanie prípustné. Najvyšší súd
vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť (a mimoriadnosť) dovolania často vysvetľuje
konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nie je treťou
inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (viď napríklad
rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013,
4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
vyplýva, že systém opravných prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť
nevyhnutne v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. Vo všeobecnosti pre použitie
mimoriadnych opravných prostriedkov platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch.
ESĽP v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť mimoriadneho
opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval porušenie čl. 6
ods. 1 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu opätovného preskúmania veci došlo (len) z dôvodu
existencie odlišného právneho posúdenia veci (porovnaj Roseltrans proti Rusku, rozsudok
z roku 2005). Vo veci Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil,
že v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6 Dohovoru by právoplatné rozsudky mali
vo všeobecnosti zostať „nedotknuté“. K ich zrušeniu by preto malo dochádzať iba pre účely
nápravy zásadných, hrubých a podstatných vád. Podľa názoru ESĽP v žiadnom prípade však
za takú vadu nemožno označiť skutočnosť, že na predmet konania existujú dva odlišné právne
názory [viď napríklad Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009) alebo Bulgakova proti
Rusku (rozsudok z roku 2007)]. Právoplatnosť rozhodnutí môže byť prelomená
len výnimočne a výlučne len za účelom zaistenia opravy základných vád alebo justičných
omylov (viď Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003) a napravenia „vád najzákladnejšej
dôležitosti pre súdny systém”, ale nie z dôvodu právnej čistoty (pozri Sutyazhnik proti Rusku,
rozsudok z roku 2009).
Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov
predstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, treba prípady možnosti prelomenia
záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto
zásady. Aj Občiansky súdny poriadok upravuje takto podmienky prípustnosti dovolania
a prípady, v ktorých možno právoplatné rozhodnutie napadnúť dovolaním, považuje
len za výnimku zo zásady jeho záväznosti a nezmeniteľnosti. Právnu úpravu, ktorá stanovuje
podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade vykladať
rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad.
2. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Dovolaním žalobkyne je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle ustanovenia
§ 238 ods. 1 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto
procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Dovolanie je tiež prípustné proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 238 ods. 3 O.s.p.
je dovolanie prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku,
že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
V prejednávanej veci dovolanie nesmeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), ale proti takému potvrdzujúcemu rozsudku, ktorý nemá znaky
rozsudku uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; najvyšší súd dosiaľ v tejto veci nerozhodoval,
preto ani nevyslovil záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Prípustnosť podaného
dovolania preto z § 238 O.s.p. nevyplýva.
3. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p., ktoré ukladá
dovolaciemu súdu povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu
nebolo vydané v konaní, v ktorom došlo k niektorej z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p., sa dovolací súd neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa
§ 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu,
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba
zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný
subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto
ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania žalobkyne
preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
4. Žalobkyňa v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký procesne
nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
5. K tej časti dovolania, v ktorej žalobkyňa – z hľadiska obsahového – namieta
nesprávnosti postupu súdov v procese dokazovania a hodnotenia jeho výsledkov, prípadne
pri obstarávaní skutkových podkladov pre rozhodnutie, dovolací súd uvádza nasledovné:
5.1. V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
5.2. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma možnosť pred súdom konať
(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
5.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
6. Podľa presvedčenia žalobkyne nemá rozhodnutie odvolacieho súdu náležitosti
v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., nie je dostatočne odôvodnené a vzhľadom
na to je nepreskúmateľné. Odvolací súd sa totiž, podľa jej názoru, nevyrovnal dostatočne
s odvolacou argumentáciou v otázke pasívnej vecnej legitimácie a tiež v otázke spôsobilosti
parcely č. X. byť predmetom navrátenia vlastníckeho práva podľa zákona č. 161/2005 Z.z. Vo
vytýkaných nedostatok vidí žalobkyňa procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu je ale judikatúrou najvyššieho
súdu (viď R 111/1998) považovaná (len) za tzv. inú vadu konania, teda nie za procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 písm. f/ O.s.p. Podľa presvedčenia dovolacieho súdu je názor
zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod
odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva
aj z ďalších rozhodnutí najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
1 Cdo 181/2010, 2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008,
5 Cdo 216/2010, 6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011, 7 Cdo 109/2011, resp. 1 ECdo 10/2014).
Správnosť takéhoto nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti a jej dôsledkov
potvrdzujú tiež viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych
záveroch vyjadrených v R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 184/2010,
III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011, III. ÚS 148/2012,
IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013). Dovolací súd osobitne poukazuje
na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval,
že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá
prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
Ústavný súd v uznesení z 27. marca 2014 sp. zn. IV. ÚS 196/2014 zotrval „na opakovane
vyslovenom závere (napr. IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej
udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho
odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo
nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“.
Ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 konštatoval, že „najvyšší
súd v súlade so svojou stabilnou 'dovolacou' judikatúrou náležite zdôvodnil, prečo
nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozhodnutia nezakladá prípustnosť dovolania podľa
§ 237 písm. f/ O.s.p. Postoj najvyššieho súdu v tejto otázke nesignalizuje arbitrárnosť
či zjavnú neodôvodnenosť, a to hlavne s ohľadom na povahu dovolacieho konania ako
mimoriadneho opravného konania, ktorým sa preskúmava právoplatné rozhodnutie a zasahuje
sa ním do nastoleného stavu právnej istoty účastníkov konania“.
Dovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo
by to založiť prípustnosť dovolania žalobkyne.
7. Pre prípad, že žalobkyňa zastáva názor, podľa ktorého k odňatiu jej možnosti
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) došlo nesprávnym právnym posúdením veci,
dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení
vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový
stav.
Dovolací súd už vo viacerých rozhodnutiach uviedol, že § 237 písm. f/ O.s.p. dáva
odňatie možnosti konať pred súdom do súvislosti iba s faktickou činnosťou súdu (so samou
procedúrou prejednania veci súdom), nie s prijímaním právnych záverov. Právnym
posúdením veci súd účastníkovi konania neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných
oprávnení v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 54/2012, R 43/2003, uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ale aj ďalšie
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 129/2012, 2 Cdo 221/2010,
3 Cdo 56/2011, 4 Cdo 318/2012, 5 Cdo 221/2010, 6 Cdo 95/2012 a 7 ECdo 265/2013).
8. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobkyne podľa § 238 prípustné nie je, nepotvrdila
sa existencia žalobkyňou namietanej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a nevyšli najavo ani
iné vady uvedené v § 237 O.s.p., najvyšší súd odmietol jej procesne neprípustné dovolanie
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. So zreteľom na dôvody
odmietnutia dovolania sa dovolací súd nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/ a 2/ vzniklo právo na náhradu trov
konania proti žalobkyni, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd žalovaným 1/ a 2/
nepriznal náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na jej priznanie (§ 151
ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. júna 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová