Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 511/2015
PDF · 360.26 KB
No categories available
I. ÚS 511/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Farnosti Bratislava Rača,
Alstrova 121, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou MAPLE & FISH s. r. o.,
Dunajská 15/A, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Viliam
Karas, PhD., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 21 C 96/2007 222
z 5. marca 2010, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 234/2010 259
z 28. mája 2012 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 109/2013 z 25. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Farnosti Bratislava Rača o d m i e t a pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra
2015 doručená sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi, Farnosti Bratislava Rača (ďalej len
„sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 21 C 96/2007 222 z 5. marca 2010 (ďalej len
„napadnutý rozsudok okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 15 Co 234/2010 259 z 28. mája 2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Cdo 109/2013 z 25. júna 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho
súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v právnom postavení žalobkyne
v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 21 C 96/2007 sa žalobným návrhom
domáhala voči žalovaným v 1. a 2. rade vydania nehnuteľností «... pôvodne zapísaných na
v zmysle zákona č. 161/2005 Z. z. o navrátení
vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode
vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej ako „reštitučný zákon“). Dotknuté
nehnuteľnosti sú v súčasnosti zapísané na liste vlastníctva pre
2
trvalé trávne porasty o výmere 511 ma
2
zastavané plochy a nádvoria o výmere 2694 m, vo vlastníctve žalovaného 2/ a správe
žalovaného 1/.».
Ako ďalej sťažovateľka uvádza, „... Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa
05.03.2010 sp. zn. 21 C 96/2007 222... rozhodol tak, že žalobný návrh sťažovateľky
2
zamietol, konanie o vydanie a navrátenie vlastníckeho práva k zapísanej
na zastavil a žalovaným 1/ a 2/ náhradu
trov konania nepriznal...
Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodoval
Krajský súd v Bratislave, ktorý v rozsudku zo dňa 28.05.2012 sp. zn. 15 Co 234/2010 259...
potvrdil rozsudok okresného súdu. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že vlastníkom
žalovaných parciel je žalovaný 2/ a na tom nič nemení ani nepresné označenie vlastníka
v katastri nehnuteľností. Rovnako odvolací súd vyhodnotil ako správny záver
prvostupňového súdu o tom, že voči žalovanému 2/ bol nárok uplatnený až pripustením jeho
vstupu do konania, a teda došlo k zániku práva.
Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolanie, o ktorom rozhodoval
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v konaní sp. zn. 3 Cdo 109/2013 uznesením zo dňa
25.06.2015 dovolanie sťažovateľky odmietol pre neprípustnosť.“.
3. S poukazom na rozhodovaciu prax ústavného súdu, ako i na skutkové okolnosti
prípadu sťažovateľka dáva do rozporu závery okresného súdu, krajského súdu, ako
i najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku okresného súdu, v napadnutom rozsudku
krajského súdu, ako aj v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, považuje ich za arbitrárne,
svojvoľné a nepodložené a zastáva názor, že porušenie jej práv spočíva v rozhodnutí súdov
o tom, že:
„a) parcela nie je spôsobilým predmetom vydania podľa reštitučného
zákona,
b) žalovaný 1/ nie je pasívne legitimovaný,
c) došlo k preklúzii práva Sťažovateľa voči žalovanému 2/ a
d) zo strany dovolacieho súdu, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia a z toho
dôvodu jeho nepreskúmateľnosť nezakladá dôvod prípustnosti podľa § 237 písm. f) OSP.“
4. S ohľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní prijal sťažnosť na ďalšie konanie a následne vydal tento nález:
„Ústavný súd Slovenskej republiky určuje, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava
III zo dňa 05.03.2010 sp. zn. 21 C 96/2007 222, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 28.05.2012 sp. zn. 15 Co 234/2010 259 a uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
25.06.2015 sp. zn. 3 Cdo 109/2013 boli porušené základné ľudské práva sťažovateľa podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej Republiky, podľa článku 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd.
Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa
05.03.2010 sp. zn. 21 C 96/2007 222, rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
28.05.2012 sp. zn. 15 Co 234/2010 259 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.06.2015
sp. zn. 3 Cdo 109/2013 zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na nové
konanie.
Porušovatelia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť sťažovateľovi trovy
konania v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
4
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd je viazaný návrhom
na začatie konania.
8. Podľa § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde k sťažnosti sa pripojí kópia
právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo dôkaz o inom zásahu.
9. Ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne definované
právomoci, uplatnenie ktorých je viazané na splnenie viacerých formálnych aj vecných
náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom
súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd pritom viazaný
návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
10. Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie
konanie osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných
práv a slobôd sú zastúpené advokátom.
11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka zastúpená prostredníctvom
kvalifikovaného zástupcu, ktorý koncipoval samotný návrh, ústavnému súdu s návrhom
nedoručila rozhodnutia, proti ktorým sťažnosť smeruje (t. j. ústavnému súdu nedoručila
kópie napadnutého rozsudku okresného súdu, napadnutého rozsudku krajského súdu, ako
ani napadnutého uznesenia najvyššie súdu).
12. V súvislosti s uvedeným nedostatkom ústavný súd pripomína, že tento nie je
povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne
vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní
účastníkov konania (napr. IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, III. ÚS 357/2010,
II. ÚS 309/2010, I. ÚS 162/2010, IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010,
IV. ÚS 213/2010, IV. ÚS 134/2010). V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojom uznesení
sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 uviedol: „Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z.
o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný dôsledne využívať
všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto
povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je
povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen
začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom
ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti
úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom“. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva
v platnosti zásada „vigilantibus iura scripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak
ide o osoby práva znalé (napr. advokáta).
13. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažnosť vykazuje také
nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je možné preskúmať splnenie hoci len
procesných podmienok konania pred ústavným súdom, a preto ju z uvedeného dôvodu
odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015
6