Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 70/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-68

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte

zloženom predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku

a Martina Vernarského prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátkou Mgr. Evou

Braxatorisovou, Trenčianska 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. januára 2016 a ústavnú

sťažnosť , , , zastúpeného

v súčasnosti advokátkou JUDr. Katarínou Oslayovou, Palisády 32, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 14. januára 2016, ako aj základné právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom

dvetisíc eur) a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 9 000 €

(slovom deväťtisíc eur), ktoré j e im Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý a

nahradiť trovy konania spoločne a nerozdielne v sume 374,44 € (slovom

tristosedemdesiatštyri eur a štyridsaťštyri centov) na účet právnej zástupkyne advokátky

Mgr. Evy Braxatorisovej, Trenčianska 17, Bratislava, ako aj ďalšie trovy právneho

zastúpenia v sume 187,62 € (slovom stoosemdesiatsedem eur

a šesťdesiatdva centov) na účet jej advokátky a taktiež nahradiť trovy

konania v sume 187,62 € (slovom stoosemdesiatsedem eur a šesťdesiatdva centov) na účet

jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Kataríny Oslayovej, Palisády 32, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Sťažnostná argumentácia

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 29. októbra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“) a (ďalej len „sťažovateľ“, spolu

aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „napadnuté konanie“).

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že 24. septembra 1998 podala sťažovateľka

na okresnom súde žalobu proti žalovaným v 1. až 3. rade. Sťažovateľ je v súčasnosti

žalovaným v 5. rade. Ústavný súd už 21. júna 2006 vydal nález sp. zn. ,

v ktorom vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci v primeranej lehote

a prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Súčasne jej priznal finančné

zadosťučinenie v sume 80 000 Sk. Dňa 14. januára 2016 opäť ústavný súd rozhodol

nálezom sp. zn. o porušení práv sťažovateľky a priznal jej ďalších

6 000 eur.

3. Podľa sťažovateľky po vydaní oboch nálezov okresný súd prieťahy v napadnutom

konaní neodstránil a ani po uplynutí ďalších viac ako troch rokov a šiestich mesiacov

vo veci právoplatne nerozhodol. Za toto obdobie síce nariadil 8 pojednávaní, avšak len tri sa

skutočne realizovali (dve z nich už v roku 2016), „aj na týchto pojednávaniach

sa prejednávali opakovane tie isté skutočnosti, ktoré mohli byť riešené naraz alebo

písomne.

Po vydaní nálezu súd vytýčil pojednávanie na 11.2. 2016, kde predvolal znalkyňu

za účelom riešenia námietok žalovaných z 29.10. 2015, i keď tieto si mohol a mal ozrejmiť

písomne. Znalkyňa sa na pojednávanie neustanovila, súd neprijal žiadne poriadkové

opatrenia a následne vykonal dopyt na námietky, ktoré už zo svojej povahy, boli len

formálne. Na pojednávaní sťažovateľka opätovne zdôraznila, že je potrebné realizovať

ďalšie dokazovanie - vypracovanie geometrického plánu a ocenenie pozemkov a že tento

úkon, je možné zabezpečiť už teraz. Súd na tento procesný návrh nereagoval, odročil

pojednávania na neurčito a dopytoval znalkyňu na zjavne bezpredmetné námietky, čím spor

bezdôvodne predĺžil.

Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 3.5. 2016, ktoré súd ukončil nariadením

znaleckého dokazovania. Uznesenie o dokazovaní však nevypracoval hneď ale až

dodatočne, samostatným uznesením viac ako 2 mesiace po tom (22.7. 2016), čo tak mohol

urobiť priamo na pojednávaní. Znalcovi uložil lehotu na vypracovanie 90 dní. Dňa 10.1.

2017 bez dôležitých dôvodov predĺžil znalcovi lehotu do 15.2. 2017 a ďalším termín

pojednávania nariadil až na 15.6. 2017. Toto pojednávanie bolo odročené na žiadosť PZ

sťažovateľky z dôvodu PN do konca júna, tak, že ďalším termín stanovil až o takmer

4 mesiace na 12.10. 2017, i keď prekážka trvala len do konca mesiaca a niekoľko dní

v septembri.

Na pojednávaní vzhľadom na zmenu procesných predpisov sa zistil problém týkajúci

sa potreby vyňatia časti pozemkov z PPF, ktorý by bol prekážkou zápisu vlastníckeho práva

na základe rozsudku. Súd naliehal aj z tohto dôvodu na uzavretie zmieru a za týmto účelom

konanie odročil na 7.12.2017. Stranám sa podarilo, v tejto časti postupovať zhodne

a zapísať geometrický plán spolu s potrebnými listinami do KN. Vzhľadom k tomu, že v čase

nariadeného termínu pojednávania zápis ešte nebol vykonaný, požiadali účastníci konania

o odročenie, pričom súd nariadil termín na 8. 3.2018. Ani toto pojednávanie sa však

neuskutočnilo z dôvodu úmrtia jedného zo žalovaných ( ). Súd následne 27. 6.

2018 vytýčil termín pojednávania. Tento termín pojednávania sa neuskutočnil z dôvodu

nahlásenej bomby. Uznesením zo dňa 6.11.2018 rozhodol o vstupe dedičov do konania

na miesto zomrelého žalovaného. Od 27.6.2018 zostal súd opätovne nečinný. Účastníkov

len oslovil podaním z 14.2. 2019 s tým, aby sa vyjadrili k možnosti mimosúdnej dohody,

i keď nielen z celého doterajšieho konania ale aj z vyjadrenia PZ žalovaných bolo zrejmé,

že spory sú aj medzi žalovanými samotnými, teda že mimosúdna dohoda nebude možná.“.

4. Vo vzťahu k sťažovateľovi sa v ústavnej sťažnosti uvádza, že k prieťahom došlo

v rámci celej dĺžky konania občianskoprávneho sporu, ktorý k dnešnému dňu trvá

neuveriteľných 21 rokov na súde prvej inštancie bez rozhodnutia vo veci samej. V tomto

smere sa odvoláva sťažovateľ na obsah už uvedených rozhodnutí ústavného súdu, i keď sa

predtým neobrátil na ústavný súd. Ako z obsahu spisu vyplýva, sťažovateľ sa na začiatku

sporu vyslovoval tak, že s návrhom sťažovateľky nemá problém, až neskôr sa pripojil

k návrhom žalovaných a nechal sa zastupovať spoločnou právnou zástupkyňou, keďže

sa konania nechcel osobne zúčastňovať a jeho vývoju a priebehu nerozumel. Okamžite

potom, ako zistil, že právna zástupkyňa zastupuje záujmy výlučne žalovaného v 1. rade,

plnomocenstvo odvolal. Právna zástupkyňa o podstate sporu sťažovateľa neinformovala

správne a riadila sa len pokynmi žalovaného v 1. rade. Postoj sťažovateľa by preto dĺžku

konania i tak neovplyvnil, pričom jednotlivé úkony žalovaných predstavovali zväčša len

využitie procesných oprávnení, ktoré nemožno pričítať na ťarchu sťažovateľa.

5. Dĺžka sporu nie je ničím ospravedlniteľná. Tým, že sa týka nielen obydlia

sťažovateľky, ale úzko aj rodinných vzťahov, keďže išlo o majetok patriaci do rodiny

(súrodencom), mali tieto spory a ich extrémna dĺžka závažný vplyv na ich súkromný

a rodinný život a spôsobila ich zásadný rozvrat. Náprava následkov na živote účastníkov

tohto konania bude len veľmi pomalá a najmä nevráti uplynulý čas. Sťažovateľka

má viaceré zdravotné problémy, aktuálne je po operácii a jej rodinná situácia si vyžaduje,

aby vlastnícke vzťahy boli čo najskôr usporiadané. Vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav

chce čo najskôr vyriešiť svoje majetkové otázky, čo bez rozhodnutia v tejto veci nie je

možné.

6. Obaja sťažovatelia pociťujú frustráciu z nemožnosti uzavrieť tento spor, ktorý

sa ťahá polovicu ich dospelého života. Neistotu týkajúcu sa výsledku, ekonomického

dopadu a ďalšieho trvania sporu pociťujú ako závažný stresujúci faktor, ktorý v prípade

sťažovateľky zasahuje do najdôležitejších oblastí života, a to usporiadania vlastného

bývania a rodinných vzťahov. Pre sťažovateľov je nepochopiteľné, ako je možné, aby súdny

spor trval takú dlhú dobu, a že ani nálezy ústavného súdu nepriniesli nápravu v podobe

urýchleného rozhodnutia. Takýto stav vyvoláva značnú frustráciu a nedôveru k súdnej moci

ako takej. Sťažovatelia žiadajú preto priznať za porušenie svojich práv finančné

zadosťučinenie ako odškodnenie ich ujmy spôsobenej nečinnosťou súdov, keďže túto ujmu

nie je možné odčiniť samotným vyslovením porušenia práv.

7. Sťažovatelia z uvedených dôvodov navrhujú, aby ústavný súd nálezom rozhodol,

že ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru

v napadnutom konaní porušené boli, prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľke finančné

zadosťučinenie v sume 3 000 € a sťažovateľovi v sume 10 000 €. Domáhajú sa aj úhrady

trov právneho zastúpenia.

II.

Vyjadrenia okresného súdu a replika sťažovateľky

8. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k ústavnej sťažnosti

prípisom sp. zn. Spr 475/2019 z 3. decembra 2019, ktorý bol ústavnému súdu doručený

9. decembra 2019, v ktorom okresný súhlasil s tým, aby ústavný súd vo veci rozhodol

bez nariadenia ústneho pojednávania. Súčasťou bolo obsiahle vyjadrenie zákonnej sudkyne

z 28. novembra 2019 a prehľad procesných úkonov okresného súdu, ktorá v podstatnom

uviedla: «Úvodom si dovolím vyjadriť svoj nesúhlas s obsahom predmetnej sťažnosti.

Tvrdenia sťažovateľov odporujú úkonom súdu, priebehu konania v namietanom období

a aj stavu konania...

Konanie v označenom spore sa začalo na Okresnom súde Bratislava III dňa

24.09.1998. Sudkyňou Okresného súdu Bratislava III som sa stala dňom 18.05.2017

a uvedená vec mi bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie v januári 2018...

Mám za to, že od pridelenia veci do môjho súdneho oddelenia, som konala zákonne,

plynulo a v súlade so zásadami súdneho konania...

Výsledkom je, že vo veci je nariadený termín pojednávania za účelom vyhlásenia

rozsudku na 06.12.2019. Podľa obsahu dotknutej sťažnosti musím konštatovať, že je

minimálne zvláštne, ak nie rozporné, konanie a postoj žalobkyne. Na pojednávaní

sa podarilo ustáliť skutkový stav a strany dospeli k dohode v merite veci. Zmier však

žalobkyňa (sťažovateľka) odmietla uzatvoriť s poukazom na to, že žiada priznať nárok

na náhradu trov konania, s čím žalovaní nesúhlasili. Aj napriek možnosti uzatvorenia

zmieru a postupu súdu v súlade s článkom 7 ods. 2, , 179 ods. 2 , žalobkyňa

(sťažovateľka) odmietla schválenie zmieru v merite veci...

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľov, že súd nevykonával žiadne úkony smerujúce

k ukončeniu sporu, tak na toto tvrdenie, vzhľadom na nariadený termín vyhlásenia

rozsudku, ani netuším ako reagovať. Ide o účelové, všeobecné a zavádzajúce tvrdenie

čo preukazujem pripojeným zoznamom úkonov od 01/2018 kedy mi bola vec pridelená

a dodatočne preukážem bezodkladne po rozhodnutí 06.12.2019 aj samotným spisom.

S poukazom na nedostatky právneho zastúpenia na strane žalovaných v základnom

spore, na ktoré upozornil sťažovateľ, že ako žalovaný v 5. rade vývoju a priebehu konania

nerozumel, a že zistil, že právna zástupkyňa ho neinformovala správne, a že zastupuje

záujmy výlučne žalovaného v 1. rade, mám za to, že súd nenesie a ani nemôže niesť

zodpovednosť. Sťažovatelia tvrdia, že dĺžku konania neovplyvnil. Sami však

uviedli, že sa konania nechcel osobne zúčastňovať, že jeho vývoju a priebehu nerozumel.

Pokiaľ toto tvrdia, mám za to, že svojim postojom - nezáujmom čiastočne prispel k tomuto

stavu konania...

Sťažovatelia uviedli, že 15.06.2017 bolo odročené pojednávanie na žiadosť PZ

sťažovateľky z dôvodu PN do konca júna tak. že ďalší termín súd stanovil až o takmer

4 mesiace na 12.10.201~ i keď prekážka trvala len do konca mesiaca a niekoľko dní

v septembri. K uvedenému uvádzam, že sudca má nariadené termíny pojednávaní aj v iných

aj v sťažnostných veciach, nepojednáva len jednu vec a sťažovatelia opomínajú napríklad

aj to, že nielen oni majú ,právo byť PN, že sudca nenariaďuje termíny pojednávaní zo dňa

na deň a napokon, odkiaľ má mať sudca vedomosť pri odročení pojednávania kedy dôjde

k ukončeniu PN na strane strany sporu alebo jej PZ ?!? Napokon samotní sťažovatelia

uviedli, že 07.12.2017 oni sami požiadali o odročenie pojednávania z dôvodu nevykonaného

zápisu v katastri nehnuteľností, na čo súd rovnako nemal žiaden vplyv...

Sťažovatelia ďalej uviedli, že súd ich oslovil len podaním zo 14.02.2019 k možnosti

mimosúdnej dohody. Uvedené tvrdenie je nepravdivé, napokon aj samotná výzva nebola

smerovaná k mimosúdnej dohode, ale k zmierlivému riešeniu, a to je rozdiel ( ).

Zmier schvaľuje súd, nejde o mimosúdne urovnanie. A vzhľadom na zmenu strán sporu,

obsah spisu a ČI. 7 ods. 2 súd je povinný viesť strany sporu k zmierlivému vyriešeniu

sporu a ak je to možné a účelné, súd je povinný sa pokúsiť o vyriešenie sporu zmierom

(, ). Napokon na pojednávaní k uzatvoreniu zmieru nedošlo len

v dôsledku nesúhlasu zo strany žalobkyne.

Sťažovatelia uviedli, že súd pojednávanie nariadil až na 03.09.2019. V otázke

nariaďovania pojednávaní som sa už vyjadrila. No ani táto skutočnosť samotnej

sťažovateľke nebránila vtom, aby sťažovateľka - tá ktorá namietala nariadenie

pojednávania až na 03.09.2019 v deň pojednávania podala na súd zmenu petitu, zároveň

podala ústavnú sťažnosť. Toto konanie vzhľadom na argumentáciu sťažovateľov

je absolútne nepochopiteľné...

Tvrdenie, že sťažovateľka chce čo najskôr vyriešiť svoje majetkové otázky, čo bez

rozhodnutia v tejto veci nie je možné, odporuje úkonom vykonaným jej právnou

zástupkyňou, ktorá napríklad v deň pojednávania podala návrh na zmenu petitu

po 21 rokoch konania (pričom za zmenu podľa tento úkon ani nemožno

považovať), ďalej dňa 08.11.2019 navrhla neurčitý návrh na dokazovanie po prednese

záverečných rečí. Z úkonov žalobkyne a zo samotnej ústavnej sťažnosti by bolo možné

nadobudnúť dojem, že primárnym cieľom je len finančné odškodnenie v dôsledku

namietaných prieťahov v konaní, ktoré podľa môjho názoru po vydaní posledného nálezu

Ústavného súdu SR nevznikli a vzhľadom na uvedené skutočnosti mám za to, že vo veci bolo

konané plynulé a bez prieťahov. Mám za to, že oddialenie meritórneho rozhodnutia bolo

spôsobené jednak úkonmi strán sporu (najmä sťažovateľky) a jednak objektívnymi

skutočnosťami (úmrtie, evakuácia súdu), ktoré vznikli v dôsledku vis maior...

Napríklad s poukazom na neprítomnosť sťažovateľov na pojednávaniach:

pojednávania dňa 10.06.1999 sa nezúčastnil žalovaný ani jeho zástupca,

- pojednávania dňa 07.10.1999 sa nezúčastnil žalovaný ani jeho

zástupca,

- pojednávania dňa 22.11.1999 sa nezúčastnil žalovaný ani jeho

zástupca,

- pojednávania dňa 24.09.2001 sa nezúčastnil žalovaný ani jeho

zástupca,

- pojednávania dňa 19.11.2001 sa nezúčastnili žalobkyňa

ani jej zástupca, pojednávania dňa 13.12.2001 sa nezúčastnili žalobkyňa

ani jej zástupca ani žalovaný ani jeho zástupca,

- pojednávania dňa 03.02.2011 sa nezúčastnil žalovaný

ani jeho zástupca,

- pojednávania dňa 29.03.2011 sa nezúčastnil žalovaný

ani jeho zástupca,

- pojednávanie dňa 10.05.2012 bolo odročené z dôvodu žiadosti sporových strán,

- pojednávania dňa 17.05.2012 sa nezúčastnil žalovaný

ani jeho zástupca,

- pojednávania dňa 11.02.2016 sa nezúčastnila žalobkyňa ,

pojednávania dňa 03.05.2016 sa nezúčastnil žalovaný ,

- pojednávanie dňa 15.06.2017 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti strán

a ich zástupcov z dôvodu žiadosti o odročenie pojednávania zo strany žalobkyne

, pojednávania dňa 12.10.2017 sa nezúčastnili žalobkyňa

ani žalovaný - pojednávanie bolo odročené na termín 07.12.2017, avšak

tento bol odročený na 08.03.2017 z dôvodu žiadosti o odročenie zo strany zástupcu

žalovaných...

- oznámenie úmrtia žalovaného v 2. rade zo dňa 27.02.2018 a žiadosť o odročenie

pojednávania 08.03.2018

- uznesenie zo dňa 02.03.2018 o odročení pojednávania na 27.06.2018...

- od 16.03.2018 zisťovanie dedičského konania (DK)...

... vydané a expedované uznesenie zo dňa 06.11.2018 podľa o pokračovaní

v konaní s dedičmi...

... dňa 01.02.2019... vydaný pokyn na expedovanie všetkých písomností stranám

sporu a výziev žalovaným ohľadom zmeny právneho zastúpenia (.4 )

a možnosti komunikácie ohľadom možného zmierlivého vyriešenia sporu vzhľadom

na zmenu sporových strán (, . č. 17 )

- žalovaným (sťažovateľom) neprevzatá súdna zásielka

... vyjadrenie zo dňa 29.03.2019...

... dňa 24.04.2019 predloženie spisu sudkyni

ihneď nariadený najbližší na 03.09.2019, doručené podania doručené do spisu

protistranám

dňa 03.09.2019 v deň pojednávania bol súdu doručený e-mail PZ žalobkyne

(sťažovateľky) s návrhom na zmenu petitu (na pojednávaní s uvedením zo strany PZ

žalobkyne, že návrh obsahuje chyby)...

...15.10.2019 na súde podané vyjadrenie PZ žalobkyne so zmenou petitu...

... 16.10.2019 - zápisnica z pojednávania (na pojednávaní žalobkyňa doložila ďalšie

listinné dôkazy)...

08.11.2019 zápisnica z pojednávania - prednes záverečných rečí

na 06.12.2019 nariadený termín verejného vyhlásenia rozsudku v zmysle § 219 ods. 2

...“

V doplnení vyjadrenia doručenom ústavnému súdu 16. decembra 2019 zákonná

sudkyňa uviedla: «Dňa 06.12.2019 som spor, ktorého sa ústavná sťažnosť týka, meritórne

rozhodla a dnešným dňom bol expedovaný písomne vyhotovený rozsudok všetkým stranám

sporu v zmysle . Na pojednávaní dňa 06.12.2019 sa zúčastnili PZ

žalovaného v 1. rade. žalovaný v 4. rade, aj ako zástupca žalovanej v 2. rade a žalovanej

v 3. rade. Všetci prítomní sa po vyhlásení a odôvodnení rozsudku vzdali práva podať

odvolanie. Svojou prítomnosťou a následným vzdaním sa práva podať odvolanie prispeli

k možnému právoplatnému ukončeniu sporu. Naopak sťažovatelia (žalobkyňa, žalovaný

v 5.rade a právna zástupkyňa Mgr. Eva Braxatorisová, advokátka) sa na nariadenom

termíne podľa $ 219 ods. 2 dňa 06.12.2019 bez akéhokoľvek ospravedlnenia

nezúčastnili.

V súvislosti s podanou sťažnosťou na Ústavný súd.. si týmto doplnením ešte dovolím

poukázať najmä na podania právnej zástupkyne žalobkyne Mgr. Evy Braxatorisovej,

advokátky a žalovaného v 5. rade ako aj na ich úkony a prednesy

na pojednávaniach v namietanom období, ktoré preukazujú opak ich tvrdení uvedených

v podanej sťažnosti o tom, že súd spôsobil v danom období prieťahy v konaní (napr. č.l.

837, 839. 866, 880. 769. 807. 783, 718. 709, 701, 702, 364). Mám za to, že samotní

sťažovatelia si boli vedomí, že oddialenie rozhodnutia spôsobili objektívne skutočnosti

(najmä úmrtie strany sporu) ako aj niektoré ich nehospodárne procesné úkony. Pokiaľ ide o

nariadenie termínu pojednávania vo veci na 09/2019, tento bol nariadený vo všetkých

súvislostiach prednostne ako prvý termín (aj s ohľadom na zmenu strán, podania strán

sporu, kolízie pojednávaní PZ žalobkyne, dovolenkové obdobie a nutnosť naštudovať tento

reštančný spis tak, aby bolo možné bezodkladne rozhodnúť vo veci). Napriek enormnej

zaťaženosti súdneho oddelenia, ktorého som sa stala zákonnou sudkyňou v 05/2017, vo veci

som rozhodla meritórne, a dokonca pri zrušení vlastnej dovolenky, nariadenia pojednávaní

nad rámec mojich pojednávacích dní, v záujme ukončenia tak dlhoročného sporu, aký som

„zdedila“.

Záverom si dovolím poukázať na to, že podanú ústavnú sťažnosť v tejto veci

so zavádzajúcim obsahom o nečinnosti súdu považujem minimálne za rozpornú s

pravidlami profesijnej etiky.»

9. Ústavný súd zaslal vyjadrenia okresného súdu právnym zástupkyniam oboch

sťažovateľov. Sťažovateľka ústavnému súdu doručila svoje vyjadrenie 19. februára 2019,

v ktorom reagovala na obsiahle tvrdenia zákonnej sudkyne a súčasne oznámila, že súhlasí

s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania. V podaní okrem iného v závere

uviedla:

,,Konanie vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva dosiaľ nie

jej právoplatne skončený z dôvodu, že voči výroku o náhrade trov konania podala

sťažovateľka odvolanie. Konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

tak trvá viac ako 21 rokov a 5 mesiacov na jednom stupni konania...

To, že dĺžka konania viac ako 4 roky po vykonanom dokazovaní, fakticky len

za účelom dojednávania zmieru, je neprimeraná, potvrdzuje aj rozhodovacia prax ESĽP.

Európsky súd pre ľudské práva v prípade Maxián a Maxiánová proti Slovenskej republike...

vo veci J.V. a ďalší proti Slovenskej republike...

Keďže v rámci tohto konania trvá spor ešte dlhšie a zatiaľ len na jednom stupni

konania, považujem uplatnený nárok na odškodnenie za primeraný aj pokiaľ ide o jeho

výšku a plne korešpondujúcim s rozhodovacou praxou ESĽP.“

10. Sťažovateľ ústavnému súdu doručil svoje vyjadrenie 17. februára 2019, v ktorom

oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, a k námietkam

okresného súdu v podstatnom uviedol: „Vyjadrenia zákonnej sudkyne smerujú k záveru,

že podaná ústavná sťažnosť nie je dôvodná... Dovolím si uviesť, že tieto tvrdenia nemajú

oporu v obsahu spisu..:

Je pravda, že ústavnú sťažnosť sme podali so žalobkyňou v spore spoločne po tom,

čo sme si ujasnili, že obaja máme záujem na ukončení sporu a zhodli sme sa na tom,

že zodpovednosť za konflikt medzi nami nesie žalobca v 1. rade, ktorý tento spor živil

a zaviedol nás - ostatných strán sporu - ohľadom mnohých skutočností, pre ktoré som

aj pred týmto súdom vyhlásil, že s ním žiaden ďalší kontakt nemám záujem udržiavať.

Je pravda, že v priebehu prejednávania sporu došlo k slovnej výmene s právnou

zástupkyňou žalobkyne, pretože sme mali odlišný názor na spravodlivé usporiadanie

vzťahov medzi jednotlivými účastníkmi. Táto výmena však neprebehla pred sudkyňou,

ale v rámci prerušenia konania, keďže sme boli vyzvaní na rokovanie o možnosti uzavrieť

zmier, mimo pojednávacej miestnosti.

Pokiaľ ide teda o obsah ústavnej sťažnosti, nemám dôvod sa od neho zásadne

odkloniť, keďže dôvody jej podania trvajú a naďalej namietam, že som dĺžku konania

na Okresnom súde Bratislava III sp. zn.: nezavinil a spor, ktorý trvá vo vzťahu

k mojej osobe 21 a pol roka na jedinom stupni, považujem za absolútny exces

pri rozhodovaní tohto súdu...

Navyše uvádzam, že akákoľvek neúčasť na týchto pojednávaniach nemala a nikdy

nemohla mať vplyv na dĺžku sporu, keďže dôvodom odročenia nebola moja neprítomnosť.

Postup súdu a odročovanie z dôvodu neprítomnosti strán považujem za neodôvodený, keďže

vo väčšine prípadov neprítomnosť jednej zo strán nebránila prejednaniu veci, teda prieťahy

v spore, ktoré vznikli z tohto dôvodu, možno znovu pričítať len Okresnému súdu Bratislava

Predovšetkým však poukazujem na to, že v čase uvádzanej neprítomnosti, nebola

prítomná ani právna zástupkyňa žalovaných, ktorá uvedené kroky vykonávala v záujme

žalovaného v 1. rade. Teda moja prítomnosť či neprítomnosť by na jej úkonoch a dôvodoch

odročenia, nič nezmenila...

Napriek tomu som sa viackrát zúčastnil pojednávaní v spore aj osobne, i keď som tak

urobiť nemusel a vždy som sa informoval o stave sporu...

Rovnako som sa vzdal akýchkoľvek nárokov, ktoré by mi aj podľa zákona patrili

a ktorými som mohol úplne dôvodne a legitímne spor predĺžiť. Nežiadal som o opätovné

znalecké dokazovanie v spore, i keď prešiel podstatný čas od jeho vykonania vo vzťahu

k rodinnému domu a tiež som ustúpil požiadavke žalovaného v 1. rade pri ocenení

pozemkov, i keď jeho námietky k predloženému znaleckému posudku, neboli ničím

podložené a súd mal rozhodnúť o priznaní vyššej sumy. Vzdal som sa teda podstatnej časti

mojich finančných nárokov, len za účelom právoplatného ukončenia sporu, pretože jeho

dôsledky a trvanie na mňa doliehali obzvlášť ťaživo...

Následne som preukázateľne v prípadoch, ktoré som už mal sám vo svojej dispozícii,

vykonal všetko preto, aby sa spor ukončil a to aj na vlastný úkor, vzdaním sa práv, ktoré mi

prináležali. Pokiaľ ide o neúčasť na vyhlásení rozsudku potom, čo zákonná sudkyňa napriek

opakovanému avizovaniu rozsudok opätovne nevyhlásila, som nepovažoval svoju účasť

za potrebnú a Okresnému súdu Bratislava III som ústne moju neúčasť po skončení

pojednávania oznámil, z dôvodu, že by som musel čerpať dovolenku. Rozsudok však nebol

na pojednávaní doručovaný a bol zasielaný poštou všetkým stranám sporu, teda

aj prítomným účastníkom, preto výtku Okresného súdu Bratislava III v tomto smere

považujem za neprimeranú.

Potrebné je tiež zdôrazniť, že zákonná sudkyňa vo vyjadrení ignoruje fakt,

že namietam celkovú dĺžku konania teda viac ako 21 rokov, za ktorú som dodnes nebol

nijako odškodnený...

Tvrdenie, že dĺžka konania na naše vzťahy nemala žiaden vplyv a že narušené vzťahy

boli dôvodom vzniku sporu a nie jeho následkom, považujem za neprimeraný a ničím

neodôvodnený záver zákonnej sudkyne. Moje vzťahy so súrodencami a to vrátane

žalobkyne, boli v čase podania žaloby veľmi dobré, čo reflektuje aj obsah spisu v súdnom

spore. S návrhom som najskôr súhlasil, s každým súrodencom aj matkou som bol v dobrom

kontakte. Až v priebehu sporu sa moje vzťahy zmenili a vážne sa poškodili...

Žalovanému v 1. rade bolo bez akýchkoľvek dôsledkov umožnené počas konania

nadobudnúť výlučne vlastníctvo k časti predmetu sporu, keď súd síce pripustil vstup

manželky žalovaného v I. rade do sporu, ale súčasne odmietol rozhodovať o samotnom

vlastníctve vedľajšej budovy, ktorú s manželkou vlastnil, z dôvodu údajnej nehospodárnosti,

čím znemožnil nápravu tohto nezákonného stavu. To následne aj mne zabránilo, aby som aj

potom, čo sa mi už zosnulý brat – v tom čase žalovaný v 2. rade zveril ohľadom tohto

nezákonného postupu, mal možnosť vec akokoľvek riešiť, keďže by ma súd odkázal

na nemožnosť širšieho vyporiadania spoluvlastníctva z dôvodu nehospodárnosti. Stav

zmenšenia aj môjho majetku a tiež zabratia našich podielov na pozemku aj domu som tak

voči žalovanému v 1. rade nemohol uplatniť. Súdna ochrana v tomto prípade fatálne zlyhala

a ja preto žiadam, aby som bol za túto ujmu na mojich právach, ktorú už nemožno

reparovať, primerane odškodnený“

11. Zo zistení ústavného súdu tiež vyplynulo, že od vydania nálezu ústavného súdu

v roku 2016 okresný súd nariadil ďalšie znalecké dokazovanie 22. júla 2016 (po dokazovaní

nariadenom v roku 2009) na vypracovanie geometrického plánu reálneho rozdelenia

pozemkov parcely registra C. Išlo o pozemky „zastavané plochy a vinice“ s výmerou 190

m², 182 m², 144 m², 130 m² a 24 m². Lehotu na spracovanie znaleckého posudku 90 dní

následne predĺžil znalcovi do 15. februára 2017, keď aj znalec doručil znalecký posudok

okresnému súdu. V závere znaleckého posudku na č. l. 651 a 652 znalec uvádza,

že sťažovateľke by pripadli pozemky s výmerou 104 m², 166 m², 122 m² a 77 m²

a vo vlastníctve žalovaných by ostala parcela zastavené plochy a nádvoria s výmerou

24 m², resp. 177 m².

Dňa 22. februára 2017 okresný súd nariadil pojednávanie na 15. jún 2017. Dňa

24. februára 2017 okresný súd priznal náhradu výdavkov znalcovi, proti ktorému podala

právna zástupkyňa sťažovateľky podaním z 21. marca 2017 odvolanie.

Dňa 14. júna 2017 mailom požiadala právna zástupkyňa sťažovateľky okresný súd

o odročenie pojednávania z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti (bola vypísaná 30. júna

2017, č. l. 689). Jej žiadosť okresný súd akceptoval a ďalšie pojednávanie nariadil

na 12. október 2017. Pojednávanie sa uskutočnilo za účasti sťažovateľky a právnej

zástupkyne sťažovateľky a právnych zástupcov žalovaných v 1. až 3. rade, teda aj právnej

zástupkyne sťažovateľa. Okresný súd apeloval na zmierlivé vyriešenie sporných vzťahov.

Pojednávanie bolo odročené na 7. december 2017, ale právna zástupkyňa sťažovateľa

požiadala a aj so súhlasom právnej zástupkyne sťažovateľky o jeho odročenie z dôvodu, že

„strany sporu vo vzájomnej súčinnosti obstarávajú prostredníctvom Okresného úradu

Senec.. zmenu druhu pozemku z vinice na zastavanú plochu... na účely reálnej deľby

pozemku...“. Jej žiadosť okresný súd akceptoval a nariadil pojednávanie na 8. marec 2018.

Podaním okresného súdu z 25. marca 2020 bolo ústavnému súdu oznámené, že spor

bol v merite veci právoplatne skončený rozsudkom okresného súdu č. k. -902

zo 6. decembra 2019; výsledok je už zapísaný aj na príslušných listoch vlastníctva v katastri

nehnuteľností.

12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania,

ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

III.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

13. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

14. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

15. Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

17. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

18. Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť už spomínaný nový . Podľa

ak nie je ďalej ustanovené inak, použije sa tento zákon

aj na konania začaté do 28. februára 2019. Podľa

právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

19. Ústavný súd preveril v spise okresného súdu vedenom v napadnutom konaní

prehľad procesných úkonov od vydania posledného nálezu v roku 2016, ako vyplývajú

aj z vyjadrenia okresného súdu, a konštatuje, že citovaný prehľad procesných úkonov

zodpovedá skutočnosti. V tejto súvislosti však už nepovažoval uvádzať ďalšie úkony

okresného súdu do vydania nálezu, keďže spis bol už predtým dvakrát predmetom skúmania

ústavným súdom.

20. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej

sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu ().

21. K základným povinnostiam súdu a sudcu patrí preto aj povinnosť zabezpečiť taký

procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli

ktorému sa účastník, resp. strana konania obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu do 30. júna 2016 vyplývala z ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku (najmä z § 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1) a s účinnosťou

od 1. júla 2016 vyplýva z ustanovení (ďalej len ,P“),

najmä z jeho a . Podľa súd postupuje v konaní tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná

hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.

22. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva z , podľa ktorého

súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla

na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z o sudcovskej

koncentrácii konania, ďalej z – o predbežnom prejednaní sporu

a následkoch neprítomnosti strán aj z , podľa ktorého pojednávanie vedie

súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím

na povahu konania a účel tohto zákona, alebo z prvej vety , podľa ktorej

pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

23. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa (i práva podľa

dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup

samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého

kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (, ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.

24. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

odkazuje na svoje predchádzajúce nálezy, v ktorých konštatoval, že spor tvorí bežnú súčasť

agendy všeobecných súdov a v zásade ho nemožno hodnotiť po stránke právnej aj skutkovej

ako zložité.

25. Správanie sťažovateľov ako strán sporového konania je druhým kritériom, ktoré

sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , resp. práva podľa

ods. 1 dohovoru. Pri preskúmavaní tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že ide o spor

medzi súrodencami, ktorý sa už od počiatku nemusel ani dostať pred všeobecný súd,

ak by si sťažovateľka nedala darovať rodičovský dom bez súhlasu súrodencov,

ako to vyplýva z vyjadrenia žalovaného v 1. rade z 30. apríla 2019. Dĺžka tohto konania

bola spôsobená okrem neefektívnej práce okresného súdu aj spoločnou neochotou

sťažovateľov a ďalších strán sporu vyriešiť tento spor mimosúdnou cestou, pričom

v priebehu konania sa vzťahy medzi nimi postupne zhoršovali ‒vyjadrenie samotného

sťažovateľa, ktorý 13. decembra 2018 odvolal plnú moc advokátke (č. l. 769), a súčasne

došlo aj k zhoršeniu ich zdravotného stavu a už aj k úmrtiu súrodenca sťažovateľov,

ako to vyplýva z ústavnej sťažnosti a z obsahu spisu. Sťažovateľom však nemožno pripísať

podstatný vplyv na doterajšej dĺžke tohto konania.

26. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní

došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd zdôrazňuje,

že občianske súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako to je v danej veci (21 rokov), možno

už len na základe celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom

ustanoveným v a dohovoru. Doba je tak zjavne neprimeraná

a nevyžaduje si potrebu bližšieho skúmania konkrétneho priebehu konania. Napriek obrane

okresného súdu (zákonnej sudkyne) nemožno tiež akceptovať dobu konania okresného súdu

viac ako 3 roky a 8 mesiacov), ktorú napadla sťažovateľka od právoplatnosti nálezu

ústavného súdu (od 4. apríla 2016 do decembra 2019, pozn.), i keď nepochybne zákonná

sudkyňa konajúca v tejto reštančnej veci od januára 2018 viditeľne zodpovednejšie

pristupovala k zabezpečeniu plynulosti priebehu konania ako predchádzajúci zákonní

sudcovia, keď v merite veci v decembri 2019 už aj rozhodla. Avšak i v tomto období mohol

konať okresný súd vzhľadom na dva nálezy ústavného súdu efektívnejšie, hospodárnejšie

a koncentrovanejšie, ako to vyplýva z námietok sťažovateľov v bode 3 v nadväznosti

na body 19 a 20. Podiel na tejto dĺžke konania však majú čiastočne aj sťažovatelia, keďže

o odročenie dvoch pojednávaní požiadali práve ich právni zástupcovia (pozri bod 9).

27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nie je akceptovateľné,

aby napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Takýto prístup všeobecných

súdov k nálezom ústavného súdu a k odstraňovaniu príčin vedúcich k záverom o porušovaní

základných práv účastníkov ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu.

Po podaní sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu síce okresný súd vyvinul väčšiu aktivitu,

ale z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní

nebola odstránená ani po uplynutí 21 rokov od jeho začatia (m. m. napr. ,

, , ). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje

stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva

iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis ,

, a ).

28. Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd spôsobil aj vznik

zbytočných prieťahov, čím porušil základné právo sťažovateľky a sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri bod 1

výroku tohto nálezu).

V.

Neprikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

29. Podľa druhej vety ak porušenie práv alebo slobôd podľa

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto

práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

30. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa

svojou nečinnosťou, vo veci konal.

31. Vzhľadom na to, že ústavný súd už v prvom náleze prikázal okresnému súdu

konať bez zbytočných prieťahov, nepotreboval tento výrok opätovne zopakovať,

ako to požadovali sťažovatelia.

32. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie [obdobne ].

33. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

34. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m.

napr. ).

35. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, ktoré uplatňuje aj Európsky súd pre ľudské práva pri rozhodovaní

o spravodlivom finančnom zadosťučinení podľa čl. 41 dohovoru, ktoré priznáva

so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu.

36. Sťažovateľka požaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €

a sťažovateľ, ktorý ešte nebol za 21 rokov konania odškodnený, sumu 10 000 € z dôvodov

uvedených v ústavnej sťažnosti.

37. Vychádzajúc z doterajšej neprimeranej dĺžky napadnutého konania a prihliadajúc

na predchádzajúce nálezy ústavného súdu, je potrebné konštatovať, že v posudzovanej veci

existujú aj dôvody na priznanie finančného zadosťučinenia. Podľa názoru ústavného súdu

konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci zodpovedá priznanie finančného

zadosťučinenia sťažovateľke v sume 2 000 € a sťažovateľovi v sume 9 000 €,

čím nevyhovel ich žiadosti o priznanie požadovanej sumy 3 000 €, resp. 10 000 € (bod 4

výroku tohto nálezu)

38. V súlade s je okresný súd povinný

sťažovateľom priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov

od nadobudnutia právoplatnosti nálezu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť finančné

zadosťučinenie, v tejto lehote priznané finančné zadosťučinenie nezaplatí, v zmysle odseku

2 citovaného ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom

o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.

VI.

Trovy konania

39. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

40. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky

vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

pretože si právna zástupkyňa trovy nevyčíslila.

41. Ústavný súd priznal sťažovateľke a sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2018 (prevzatie a príprava

zastúpenia) a v roku 2019 podanie ústavnej sťažnosti (september 2019) [(základná sadzba

tarifnej odmeny bola znížená o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky, pretože išlo o spoločné

úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“)]. Za 2 úkony u dvoch sťažovateľov

v roku 2018 po znížení sú trovy právneho zastúpenia spolu s režijným paušálom 171 92 €,

v roku 2019 – 202,52 € (spolu 374,44 €) a po jednom úkone právnej služby v roku 2020 –

stanoviská ich právnych zástupcov k vyjadreniu okresného súdu v sume po 187,62 €,

tak ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.

42. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnych

zástupcov sťažovateľov ( v spojení s ).

43. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2020

Mojmír Mamojka

predseda senátu