Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 70/2019
PDF · 371.4 KB
No categories available
III. ÚS 70/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. apríla 2020 v senáte
zloženom predsedu senátu Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) a sudcov Petra Straku
a Martina Vernarského prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátkou Mgr. Evou
Braxatorisovou, Trenčianska 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 299/98 v období po právoplatnosti nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 511/2015 zo 14. januára 2016 a ústavnú
sťažnosť , , , zastúpeného
v súčasnosti advokátkou JUDr. Katarínou Oslayovou, Palisády 32, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 299/98
a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 511/2015 zo 14. januára 2016, ako aj základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 299/98 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom
dvetisíc eur) a p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 9 000 €
(slovom deväťtisíc eur), ktoré j e im Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý a
nahradiť trovy konania spoločne a nerozdielne v sume 374,44 € (slovom
tristosedemdesiatštyri eur a štyridsaťštyri centov) na účet právnej zástupkyne advokátky
Mgr. Evy Braxatorisovej, Trenčianska 17, Bratislava, ako aj ďalšie trovy právneho
zastúpenia v sume 187,62 € (slovom stoosemdesiatsedem eur
a šesťdesiatdva centov) na účet jej advokátky a taktiež nahradiť trovy
konania v sume 187,62 € (slovom stoosemdesiatsedem eur a šesťdesiatdva centov) na účet
jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Kataríny Oslayovej, Palisády 32, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Sťažnostná argumentácia
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 70/2019 z 29. októbra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“) a (ďalej len „sťažovateľ“, spolu
aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 299/98 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že 24. septembra 1998 podala sťažovateľka
na okresnom súde žalobu proti žalovaným v 1. až 3. rade. Sťažovateľ je v súčasnosti
žalovaným v 5. rade. Ústavný súd už 21. júna 2006 vydal nález sp. zn. I. ÚS 102/06,
v ktorom vyslovil porušenie práva sťažovateľky na prerokovanie veci v primeranej lehote
a prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov. Súčasne jej priznal finančné
zadosťučinenie v sume 80 000 Sk. Dňa 14. januára 2016 opäť ústavný súd rozhodol
nálezom sp. zn. II. ÚS 511/2015 o porušení práv sťažovateľky a priznal jej ďalších
6 000 eur.
3. Podľa sťažovateľky po vydaní oboch nálezov okresný súd prieťahy v napadnutom
konaní neodstránil a ani po uplynutí ďalších viac ako troch rokov a šiestich mesiacov
vo veci právoplatne nerozhodol. Za toto obdobie síce nariadil 8 pojednávaní, avšak len tri sa
skutočne realizovali (dve z nich už v roku 2016), „aj na týchto pojednávaniach
sa prejednávali opakovane tie isté skutočnosti, ktoré mohli byť riešené naraz alebo
písomne.
Po vydaní nálezu súd vytýčil pojednávanie na 11.2. 2016, kde predvolal znalkyňu
za účelom riešenia námietok žalovaných z 29.10. 2015, i keď tieto si mohol a mal ozrejmiť
písomne. Znalkyňa sa na pojednávanie neustanovila, súd neprijal žiadne poriadkové
opatrenia a následne vykonal dopyt na námietky, ktoré už zo svojej povahy, boli len
formálne. Na pojednávaní sťažovateľka opätovne zdôraznila, že je potrebné realizovať
ďalšie dokazovanie - vypracovanie geometrického plánu a ocenenie pozemkov a že tento
úkon, je možné zabezpečiť už teraz. Súd na tento procesný návrh nereagoval, odročil
pojednávania na neurčito a dopytoval znalkyňu na zjavne bezpredmetné námietky, čím spor
bezdôvodne predĺžil.
Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 3.5. 2016, ktoré súd ukončil nariadením
znaleckého dokazovania. Uznesenie o dokazovaní však nevypracoval hneď ale až
dodatočne, samostatným uznesením viac ako 2 mesiace po tom (22.7. 2016), čo tak mohol
urobiť priamo na pojednávaní. Znalcovi uložil lehotu na vypracovanie 90 dní. Dňa 10.1.
2017 bez dôležitých dôvodov predĺžil znalcovi lehotu do 15.2. 2017 a ďalším termín
pojednávania nariadil až na 15.6. 2017. Toto pojednávanie bolo odročené na žiadosť PZ
sťažovateľky z dôvodu PN do konca júna, tak, že ďalším termín stanovil až o takmer
4 mesiace na 12.10. 2017, i keď prekážka trvala len do konca mesiaca a niekoľko dní
v septembri.
Na pojednávaní vzhľadom na zmenu procesných predpisov sa zistil problém týkajúci
sa potreby vyňatia časti pozemkov z PPF, ktorý by bol prekážkou zápisu vlastníckeho práva
na základe rozsudku. Súd naliehal aj z tohto dôvodu na uzavretie zmieru a za týmto účelom
konanie odročil na 7.12.2017. Stranám sa podarilo, v tejto časti postupovať zhodne
a zapísať geometrický plán spolu s potrebnými listinami do KN. Vzhľadom k tomu, že v čase
nariadeného termínu pojednávania zápis ešte nebol vykonaný, požiadali účastníci konania
o odročenie, pričom súd nariadil termín na 8. 3.2018. Ani toto pojednávanie sa však
neuskutočnilo z dôvodu úmrtia jedného zo žalovaných ( ). Súd následne 27. 6.
2018 vytýčil termín pojednávania. Tento termín pojednávania sa neuskutočnil z dôvodu
nahlásenej bomby. Uznesením zo dňa 6.11.2018 rozhodol o vstupe dedičov do konania
na miesto zomrelého žalovaného. Od 27.6.2018 zostal súd opätovne nečinný. Účastníkov
len oslovil podaním z 14.2. 2019 s tým, aby sa vyjadrili k možnosti mimosúdnej dohody,
i keď nielen z celého doterajšieho konania ale aj z vyjadrenia PZ žalovaných bolo zrejmé,
že spory sú aj medzi žalovanými samotnými, teda že mimosúdna dohoda nebude možná.“.
4. Vo vzťahu k sťažovateľovi sa v ústavnej sťažnosti uvádza, že k prieťahom došlo
v rámci celej dĺžky konania občianskoprávneho sporu, ktorý k dnešnému dňu trvá
neuveriteľných 21 rokov na súde prvej inštancie bez rozhodnutia vo veci samej. V tomto
smere sa odvoláva sťažovateľ na obsah už uvedených rozhodnutí ústavného súdu, i keď sa
predtým neobrátil na ústavný súd. Ako z obsahu spisu vyplýva, sťažovateľ sa na začiatku
sporu vyslovoval tak, že s návrhom sťažovateľky nemá problém, až neskôr sa pripojil
k návrhom žalovaných a nechal sa zastupovať spoločnou právnou zástupkyňou, keďže
sa konania nechcel osobne zúčastňovať a jeho vývoju a priebehu nerozumel. Okamžite
potom, ako zistil, že právna zástupkyňa zastupuje záujmy výlučne žalovaného v 1. rade,
plnomocenstvo odvolal. Právna zástupkyňa o podstate sporu sťažovateľa neinformovala
správne a riadila sa len pokynmi žalovaného v 1. rade. Postoj sťažovateľa by preto dĺžku
konania i tak neovplyvnil, pričom jednotlivé úkony žalovaných predstavovali zväčša len
využitie procesných oprávnení, ktoré nemožno pričítať na ťarchu sťažovateľa.
5. Dĺžka sporu nie je ničím ospravedlniteľná. Tým, že sa týka nielen obydlia
sťažovateľky, ale úzko aj rodinných vzťahov, keďže išlo o majetok patriaci do rodiny
(súrodencom), mali tieto spory a ich extrémna dĺžka závažný vplyv na ich súkromný
a rodinný život a spôsobila ich zásadný rozvrat. Náprava následkov na živote účastníkov
tohto konania bude len veľmi pomalá a najmä nevráti uplynulý čas. Sťažovateľka
má viaceré zdravotné problémy, aktuálne je po operácii a jej rodinná situácia si vyžaduje,
aby vlastnícke vzťahy boli čo najskôr usporiadané. Vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav
chce čo najskôr vyriešiť svoje majetkové otázky, čo bez rozhodnutia v tejto veci nie je
možné.
6. Obaja sťažovatelia pociťujú frustráciu z nemožnosti uzavrieť tento spor, ktorý
sa ťahá polovicu ich dospelého života. Neistotu týkajúcu sa výsledku, ekonomického
dopadu a ďalšieho trvania sporu pociťujú ako závažný stresujúci faktor, ktorý v prípade
sťažovateľky zasahuje do najdôležitejších oblastí života, a to usporiadania vlastného
bývania a rodinných vzťahov. Pre sťažovateľov je nepochopiteľné, ako je možné, aby súdny
spor trval takú dlhú dobu, a že ani nálezy ústavného súdu nepriniesli nápravu v podobe
urýchleného rozhodnutia. Takýto stav vyvoláva značnú frustráciu a nedôveru k súdnej moci
ako takej. Sťažovatelia žiadajú preto priznať za porušenie svojich práv finančné
zadosťučinenie ako odškodnenie ich ujmy spôsobenej nečinnosťou súdov, keďže túto ujmu
nie je možné odčiniť samotným vyslovením porušenia práv.
7. Sťažovatelia z uvedených dôvodov navrhujú, aby ústavný súd nálezom rozhodol,
že ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v napadnutom konaní porušené boli, prikázal okresnému súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 299/98 konať bez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľke finančné
zadosťučinenie v sume 3 000 € a sťažovateľovi v sume 10 000 €. Domáhajú sa aj úhrady
trov právneho zastúpenia.
II.
Vyjadrenia okresného súdu a replika sťažovateľky
8. Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k ústavnej sťažnosti
prípisom sp. zn. Spr 475/2019 z 3. decembra 2019, ktorý bol ústavnému súdu doručený
9. decembra 2019, v ktorom okresný súhlasil s tým, aby ústavný súd vo veci rozhodol
bez nariadenia ústneho pojednávania. Súčasťou bolo obsiahle vyjadrenie zákonnej sudkyne
z 28. novembra 2019 a prehľad procesných úkonov okresného súdu, ktorá v podstatnom
uviedla: «Úvodom si dovolím vyjadriť svoj nesúhlas s obsahom predmetnej sťažnosti.
Tvrdenia sťažovateľov odporujú úkonom súdu, priebehu konania v namietanom období
a aj stavu konania...
Konanie v označenom spore sa začalo na Okresnom súde Bratislava III dňa
24.09.1998. Sudkyňou Okresného súdu Bratislava III som sa stala dňom 18.05.2017
a uvedená vec mi bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie v januári 2018...
Mám za to, že od pridelenia veci do môjho súdneho oddelenia, som konala zákonne,
plynulo a v súlade so zásadami súdneho konania...
Výsledkom je, že vo veci je nariadený termín pojednávania za účelom vyhlásenia
rozsudku na 06.12.2019. Podľa obsahu dotknutej sťažnosti musím konštatovať, že je
minimálne zvláštne, ak nie rozporné, konanie a postoj žalobkyne. Na pojednávaní
sa podarilo ustáliť skutkový stav a strany dospeli k dohode v merite veci. Zmier však
žalobkyňa (sťažovateľka) odmietla uzatvoriť s poukazom na to, že žiada priznať nárok
na náhradu trov konania, s čím žalovaní nesúhlasili. Aj napriek možnosti uzatvorenia
zmieru a postupu súdu v súlade s článkom 7 ods. 2, § 148, 179 ods. 2 CSP, žalobkyňa
(sťažovateľka) odmietla schválenie zmieru v merite veci...
Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľov, že súd nevykonával žiadne úkony smerujúce
k ukončeniu sporu, tak na toto tvrdenie, vzhľadom na nariadený termín vyhlásenia
rozsudku, ani netuším ako reagovať. Ide o účelové, všeobecné a zavádzajúce tvrdenie
čo preukazujem pripojeným zoznamom úkonov od 01/2018 kedy mi bola vec pridelená
a dodatočne preukážem bezodkladne po rozhodnutí 06.12.2019 aj samotným spisom.
S poukazom na nedostatky právneho zastúpenia na strane žalovaných v základnom
spore, na ktoré upozornil sťažovateľ, že ako žalovaný v 5. rade vývoju a priebehu konania
nerozumel, a že zistil, že právna zástupkyňa ho neinformovala správne, a že zastupuje
záujmy výlučne žalovaného v 1. rade, mám za to, že súd nenesie a ani nemôže niesť
zodpovednosť. Sťažovatelia tvrdia, že dĺžku konania neovplyvnil. Sami však
uviedli, že sa konania nechcel osobne zúčastňovať, že jeho vývoju a priebehu nerozumel.
Pokiaľ toto tvrdia, mám za to, že svojim postojom - nezáujmom čiastočne prispel k tomuto
stavu konania...
Sťažovatelia uviedli, že 15.06.2017 bolo odročené pojednávanie na žiadosť PZ
sťažovateľky z dôvodu PN do konca júna tak. že ďalší termín súd stanovil až o takmer
4 mesiace na 12.10.201~ i keď prekážka trvala len do konca mesiaca a niekoľko dní
v septembri. K uvedenému uvádzam, že sudca má nariadené termíny pojednávaní aj v iných
aj v sťažnostných veciach, nepojednáva len jednu vec a sťažovatelia opomínajú napríklad
aj to, že nielen oni majú ,právo byť PN, že sudca nenariaďuje termíny pojednávaní zo dňa
na deň a napokon, odkiaľ má mať sudca vedomosť pri odročení pojednávania kedy dôjde
k ukončeniu PN na strane strany sporu alebo jej PZ ?!? Napokon samotní sťažovatelia
uviedli, že 07.12.2017 oni sami požiadali o odročenie pojednávania z dôvodu nevykonaného
zápisu v katastri nehnuteľností, na čo súd rovnako nemal žiaden vplyv...
Sťažovatelia ďalej uviedli, že súd ich oslovil len podaním zo 14.02.2019 k možnosti
mimosúdnej dohody. Uvedené tvrdenie je nepravdivé, napokon aj samotná výzva nebola
smerovaná k mimosúdnej dohode, ale k zmierlivému riešeniu, a to je rozdiel (§ 148 CSP).
Zmier schvaľuje súd, nejde o mimosúdne urovnanie. A vzhľadom na zmenu strán sporu,
obsah spisu a ČI. 7 ods. 2 CSP súd je povinný viesť strany sporu k zmierlivému vyriešeniu
sporu a ak je to možné a účelné, súd je povinný sa pokúsiť o vyriešenie sporu zmierom
(§ 148, § 179 ods. 2 CSP). Napokon na pojednávaní k uzatvoreniu zmieru nedošlo len
v dôsledku nesúhlasu zo strany žalobkyne.
Sťažovatelia uviedli, že súd pojednávanie nariadil až na 03.09.2019. V otázke
nariaďovania pojednávaní som sa už vyjadrila. No ani táto skutočnosť samotnej
sťažovateľke nebránila vtom, aby sťažovateľka - tá ktorá namietala nariadenie
pojednávania až na 03.09.2019 v deň pojednávania podala na súd zmenu petitu, zároveň
podala ústavnú sťažnosť. Toto konanie vzhľadom na argumentáciu sťažovateľov
je absolútne nepochopiteľné...
Tvrdenie, že sťažovateľka chce čo najskôr vyriešiť svoje majetkové otázky, čo bez
rozhodnutia v tejto veci nie je možné, odporuje úkonom vykonaným jej právnou
zástupkyňou, ktorá napríklad v deň pojednávania podala návrh na zmenu petitu
po 21 rokoch konania (pričom za zmenu podľa § 140 ods. 3 CSP tento úkon ani nemožno
považovať), ďalej dňa 08.11.2019 navrhla neurčitý návrh na dokazovanie po prednese
záverečných rečí. Z úkonov žalobkyne a zo samotnej ústavnej sťažnosti by bolo možné
nadobudnúť dojem, že primárnym cieľom je len finančné odškodnenie v dôsledku
namietaných prieťahov v konaní, ktoré podľa môjho názoru po vydaní posledného nálezu
Ústavného súdu SR nevznikli a vzhľadom na uvedené skutočnosti mám za to, že vo veci bolo
konané plynulé a bez prieťahov. Mám za to, že oddialenie meritórneho rozhodnutia bolo
spôsobené jednak úkonmi strán sporu (najmä sťažovateľky) a jednak objektívnymi
skutočnosťami (úmrtie, evakuácia súdu), ktoré vznikli v dôsledku vis maior...
Napríklad s poukazom na neprítomnosť sťažovateľov na pojednávaniach:
pojednávania dňa 10.06.1999 sa nezúčastnil žalovaný ani jeho zástupca,
- pojednávania dňa 07.10.1999 sa nezúčastnil žalovaný ani jeho
zástupca,
- pojednávania dňa 22.11.1999 sa nezúčastnil žalovaný ani jeho
zástupca,
- pojednávania dňa 24.09.2001 sa nezúčastnil žalovaný ani jeho
zástupca,
- pojednávania dňa 19.11.2001 sa nezúčastnili žalobkyňa
ani jej zástupca, pojednávania dňa 13.12.2001 sa nezúčastnili žalobkyňa
ani jej zástupca ani žalovaný ani jeho zástupca,
- pojednávania dňa 03.02.2011 sa nezúčastnil žalovaný
ani jeho zástupca,
- pojednávania dňa 29.03.2011 sa nezúčastnil žalovaný
ani jeho zástupca,
- pojednávanie dňa 10.05.2012 bolo odročené z dôvodu žiadosti sporových strán,
- pojednávania dňa 17.05.2012 sa nezúčastnil žalovaný
ani jeho zástupca,
- pojednávania dňa 11.02.2016 sa nezúčastnila žalobkyňa ,
pojednávania dňa 03.05.2016 sa nezúčastnil žalovaný ,
- pojednávanie dňa 15.06.2017 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti strán
a ich zástupcov z dôvodu žiadosti o odročenie pojednávania zo strany žalobkyne
, pojednávania dňa 12.10.2017 sa nezúčastnili žalobkyňa
ani žalovaný - pojednávanie bolo odročené na termín 07.12.2017, avšak
tento bol odročený na 08.03.2017 z dôvodu žiadosti o odročenie zo strany zástupcu
žalovaných...
- oznámenie úmrtia žalovaného v 2. rade zo dňa 27.02.2018 a žiadosť o odročenie
pojednávania 08.03.2018
- uznesenie zo dňa 02.03.2018 o odročení pojednávania na TP 27.06.2018...
- od 16.03.2018 zisťovanie dedičského konania (DK)...
... vydané a expedované uznesenie zo dňa 06.11.2018 podľa § 63 CSP o pokračovaní
v konaní s dedičmi...
... dňa 01.02.2019... vydaný pokyn na expedovanie všetkých písomností stranám
sporu a výziev žalovaným ohľadom zmeny právneho zastúpenia (§ 92 ods. 3.4 CSP)
a možnosti komunikácie ohľadom možného zmierlivého vyriešenia sporu vzhľadom
na zmenu sporových strán (čl. 7 ods. 2, čl. 16. č. 17 CSP)
- žalovaným (sťažovateľom) neprevzatá súdna zásielka
... vyjadrenie zo dňa 29.03.2019...
... dňa 24.04.2019 predloženie spisu sudkyni
ihneď nariadený najbližší TP na 03.09.2019, doručené podania doručené do spisu
protistranám
dňa 03.09.2019 v deň pojednávania bol súdu doručený e-mail PZ žalobkyne
(sťažovateľky) s návrhom na zmenu petitu (na pojednávaní s uvedením zo strany PZ
žalobkyne, že návrh obsahuje chyby)...
...15.10.2019 na súde podané vyjadrenie PZ žalobkyne so zmenou petitu...
... 16.10.2019 - zápisnica z pojednávania (na pojednávaní žalobkyňa doložila ďalšie
listinné dôkazy)...
08.11.2019 zápisnica z pojednávania - prednes záverečných rečí
na 06.12.2019 nariadený termín verejného vyhlásenia rozsudku v zmysle § 219 ods. 2
CSP...“
V doplnení vyjadrenia doručenom ústavnému súdu 16. decembra 2019 zákonná
sudkyňa uviedla: «Dňa 06.12.2019 som spor, ktorého sa ústavná sťažnosť týka, meritórne
rozhodla a dnešným dňom bol expedovaný písomne vyhotovený rozsudok všetkým stranám
sporu v zmysle § 219 ods. 2 CSP. Na pojednávaní dňa 06.12.2019 sa zúčastnili PZ
žalovaného v 1. rade. žalovaný v 4. rade, aj ako zástupca žalovanej v 2. rade a žalovanej
v 3. rade. Všetci prítomní sa po vyhlásení a odôvodnení rozsudku vzdali práva podať
odvolanie. Svojou prítomnosťou a následným vzdaním sa práva podať odvolanie prispeli
k možnému právoplatnému ukončeniu sporu. Naopak sťažovatelia (žalobkyňa, žalovaný
v 5.rade a právna zástupkyňa Mgr. Eva Braxatorisová, advokátka) sa na nariadenom
termíne podľa $ 219 ods. 2 CSP dňa 06.12.2019 bez akéhokoľvek ospravedlnenia
nezúčastnili.
V súvislosti s podanou sťažnosťou na Ústavný súd.. si týmto doplnením ešte dovolím
poukázať najmä na podania právnej zástupkyne žalobkyne Mgr. Evy Braxatorisovej,
advokátky a žalovaného v 5. rade ako aj na ich úkony a prednesy
na pojednávaniach v namietanom období, ktoré preukazujú opak ich tvrdení uvedených
v podanej sťažnosti o tom, že súd spôsobil v danom období prieťahy v konaní (napr. č.l.
837, 839. 866, 880. 769. 807. 783, 718. 709, 701, 702, 364). Mám za to, že samotní
sťažovatelia si boli vedomí, že oddialenie rozhodnutia spôsobili objektívne skutočnosti
(najmä úmrtie strany sporu) ako aj niektoré ich nehospodárne procesné úkony. Pokiaľ ide o
nariadenie termínu pojednávania vo veci na 09/2019, tento bol nariadený vo všetkých
súvislostiach prednostne ako prvý termín (aj s ohľadom na zmenu strán, podania strán
sporu, kolízie pojednávaní PZ žalobkyne, dovolenkové obdobie a nutnosť naštudovať tento
reštančný spis tak, aby bolo možné bezodkladne rozhodnúť vo veci). Napriek enormnej
zaťaženosti súdneho oddelenia, ktorého som sa stala zákonnou sudkyňou v 05/2017, vo veci
som rozhodla meritórne, a dokonca pri zrušení vlastnej dovolenky, nariadenia pojednávaní
nad rámec mojich pojednávacích dní, v záujme ukončenia tak dlhoročného sporu, aký som
„zdedila“.
Záverom si dovolím poukázať na to, že podanú ústavnú sťažnosť v tejto veci
so zavádzajúcim obsahom o nečinnosti súdu považujem minimálne za rozpornú s
pravidlami profesijnej etiky.»
9. Ústavný súd zaslal vyjadrenia okresného súdu právnym zástupkyniam oboch
sťažovateľov. Sťažovateľka ústavnému súdu doručila svoje vyjadrenie 19. februára 2019,
v ktorom reagovala na obsiahle tvrdenia zákonnej sudkyne a súčasne oznámila, že súhlasí
s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania. V podaní okrem iného v závere
uviedla:
,,Konanie vo veci zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva dosiaľ nie
jej právoplatne skončený z dôvodu, že voči výroku o náhrade trov konania podala
sťažovateľka odvolanie. Konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
tak trvá viac ako 21 rokov a 5 mesiacov na jednom stupni konania...
To, že dĺžka konania viac ako 4 roky po vykonanom dokazovaní, fakticky len
za účelom dojednávania zmieru, je neprimeraná, potvrdzuje aj rozhodovacia prax ESĽP.
Európsky súd pre ľudské práva v prípade Maxián a Maxiánová proti Slovenskej republike...
vo veci J.V. a ďalší proti Slovenskej republike...
Keďže v rámci tohto konania trvá spor ešte dlhšie a zatiaľ len na jednom stupni
konania, považujem uplatnený nárok na odškodnenie za primeraný aj pokiaľ ide o jeho
výšku a plne korešpondujúcim s rozhodovacou praxou ESĽP.“
10. Sťažovateľ ústavnému súdu doručil svoje vyjadrenie 17. februára 2019, v ktorom
oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, a k námietkam
okresného súdu v podstatnom uviedol: „Vyjadrenia zákonnej sudkyne smerujú k záveru,
že podaná ústavná sťažnosť nie je dôvodná... Dovolím si uviesť, že tieto tvrdenia nemajú
oporu v obsahu spisu..:
Je pravda, že ústavnú sťažnosť sme podali so žalobkyňou v spore spoločne po tom,
čo sme si ujasnili, že obaja máme záujem na ukončení sporu a zhodli sme sa na tom,
že zodpovednosť za konflikt medzi nami nesie žalobca v 1. rade, ktorý tento spor živil
a zaviedol nás - ostatných strán sporu - ohľadom mnohých skutočností, pre ktoré som
aj pred týmto súdom vyhlásil, že s ním žiaden ďalší kontakt nemám záujem udržiavať.
Je pravda, že v priebehu prejednávania sporu došlo k slovnej výmene s právnou
zástupkyňou žalobkyne, pretože sme mali odlišný názor na spravodlivé usporiadanie
vzťahov medzi jednotlivými účastníkmi. Táto výmena však neprebehla pred sudkyňou,
ale v rámci prerušenia konania, keďže sme boli vyzvaní na rokovanie o možnosti uzavrieť
zmier, mimo pojednávacej miestnosti.
Pokiaľ ide teda o obsah ústavnej sťažnosti, nemám dôvod sa od neho zásadne
odkloniť, keďže dôvody jej podania trvajú a naďalej namietam, že som dĺžku konania
na Okresnom súde Bratislava III sp. zn.: 6C/299/98 nezavinil a spor, ktorý trvá vo vzťahu
k mojej osobe 21 a pol roka na jedinom stupni, považujem za absolútny exces
pri rozhodovaní tohto súdu...
Navyše uvádzam, že akákoľvek neúčasť na týchto pojednávaniach nemala a nikdy
nemohla mať vplyv na dĺžku sporu, keďže dôvodom odročenia nebola moja neprítomnosť.
Postup súdu a odročovanie z dôvodu neprítomnosti strán považujem za neodôvodený, keďže
vo väčšine prípadov neprítomnosť jednej zo strán nebránila prejednaniu veci, teda prieťahy
v spore, ktoré vznikli z tohto dôvodu, možno znovu pričítať len Okresnému súdu Bratislava
Predovšetkým však poukazujem na to, že v čase uvádzanej neprítomnosti, nebola
prítomná ani právna zástupkyňa žalovaných, ktorá uvedené kroky vykonávala v záujme
žalovaného v 1. rade. Teda moja prítomnosť či neprítomnosť by na jej úkonoch a dôvodoch
odročenia, nič nezmenila...
Napriek tomu som sa viackrát zúčastnil pojednávaní v spore aj osobne, i keď som tak
urobiť nemusel a vždy som sa informoval o stave sporu...
Rovnako som sa vzdal akýchkoľvek nárokov, ktoré by mi aj podľa zákona patrili
a ktorými som mohol úplne dôvodne a legitímne spor predĺžiť. Nežiadal som o opätovné
znalecké dokazovanie v spore, i keď prešiel podstatný čas od jeho vykonania vo vzťahu
k rodinnému domu a tiež som ustúpil požiadavke žalovaného v 1. rade pri ocenení
pozemkov, i keď jeho námietky k predloženému znaleckému posudku, neboli ničím
podložené a súd mal rozhodnúť o priznaní vyššej sumy. Vzdal som sa teda podstatnej časti
mojich finančných nárokov, len za účelom právoplatného ukončenia sporu, pretože jeho
dôsledky a trvanie na mňa doliehali obzvlášť ťaživo...
Následne som preukázateľne v prípadoch, ktoré som už mal sám vo svojej dispozícii,
vykonal všetko preto, aby sa spor ukončil a to aj na vlastný úkor, vzdaním sa práv, ktoré mi
prináležali. Pokiaľ ide o neúčasť na vyhlásení rozsudku potom, čo zákonná sudkyňa napriek
opakovanému avizovaniu rozsudok opätovne nevyhlásila, som nepovažoval svoju účasť
za potrebnú a Okresnému súdu Bratislava III som ústne moju neúčasť po skončení
pojednávania oznámil, z dôvodu, že by som musel čerpať dovolenku. Rozsudok však nebol
na pojednávaní doručovaný a bol zasielaný poštou všetkým stranám sporu, teda
aj prítomným účastníkom, preto výtku Okresného súdu Bratislava III v tomto smere
považujem za neprimeranú.
Potrebné je tiež zdôrazniť, že zákonná sudkyňa vo vyjadrení ignoruje fakt,
že namietam celkovú dĺžku konania teda viac ako 21 rokov, za ktorú som dodnes nebol
nijako odškodnený...
Tvrdenie, že dĺžka konania na naše vzťahy nemala žiaden vplyv a že narušené vzťahy
boli dôvodom vzniku sporu a nie jeho následkom, považujem za neprimeraný a ničím
neodôvodnený záver zákonnej sudkyne. Moje vzťahy so súrodencami a to vrátane
žalobkyne, boli v čase podania žaloby veľmi dobré, čo reflektuje aj obsah spisu v súdnom
spore. S návrhom som najskôr súhlasil, s každým súrodencom aj matkou som bol v dobrom
kontakte. Až v priebehu sporu sa moje vzťahy zmenili a vážne sa poškodili...
Žalovanému v 1. rade bolo bez akýchkoľvek dôsledkov umožnené počas konania
nadobudnúť výlučne vlastníctvo k časti predmetu sporu, keď súd síce pripustil vstup
manželky žalovaného v I. rade do sporu, ale súčasne odmietol rozhodovať o samotnom
vlastníctve vedľajšej budovy, ktorú s manželkou vlastnil, z dôvodu údajnej nehospodárnosti,
čím znemožnil nápravu tohto nezákonného stavu. To následne aj mne zabránilo, aby som aj
potom, čo sa mi už zosnulý brat – v tom čase žalovaný v 2. rade zveril ohľadom tohto
nezákonného postupu, mal možnosť vec akokoľvek riešiť, keďže by ma súd odkázal
na nemožnosť širšieho vyporiadania spoluvlastníctva z dôvodu nehospodárnosti. Stav
zmenšenia aj môjho majetku a tiež zabratia našich podielov na pozemku aj domu som tak
voči žalovanému v 1. rade nemohol uplatniť. Súdna ochrana v tomto prípade fatálne zlyhala
a ja preto žiadam, aby som bol za túto ujmu na mojich právach, ktorú už nemožno
reparovať, primerane odškodnený“
11. Zo zistení ústavného súdu tiež vyplynulo, že od vydania nálezu ústavného súdu
v roku 2016 okresný súd nariadil ďalšie znalecké dokazovanie 22. júla 2016 (po dokazovaní
nariadenom v roku 2009) na vypracovanie geometrického plánu reálneho rozdelenia
pozemkov parcely registra C. Išlo o pozemky „zastavané plochy a vinice“ s výmerou 190
m², 182 m², 144 m², 130 m² a 24 m². Lehotu na spracovanie znaleckého posudku 90 dní
následne predĺžil znalcovi do 15. februára 2017, keď aj znalec doručil znalecký posudok
okresnému súdu. V závere znaleckého posudku na č. l. 651 a 652 znalec uvádza,
že sťažovateľke by pripadli pozemky s výmerou 104 m², 166 m², 122 m² a 77 m²
a vo vlastníctve žalovaných by ostala parcela zastavené plochy a nádvoria s výmerou
24 m², resp. 177 m².
Dňa 22. februára 2017 okresný súd nariadil pojednávanie na 15. jún 2017. Dňa
24. februára 2017 okresný súd priznal náhradu výdavkov znalcovi, proti ktorému podala
právna zástupkyňa sťažovateľky podaním z 21. marca 2017 odvolanie.
Dňa 14. júna 2017 mailom požiadala právna zástupkyňa sťažovateľky okresný súd
o odročenie pojednávania z dôvodu dlhodobej práceneschopnosti (bola vypísaná 30. júna
2017, č. l. 689). Jej žiadosť okresný súd akceptoval a ďalšie pojednávanie nariadil
na 12. október 2017. Pojednávanie sa uskutočnilo za účasti sťažovateľky a právnej
zástupkyne sťažovateľky a právnych zástupcov žalovaných v 1. až 3. rade, teda aj právnej
zástupkyne sťažovateľa. Okresný súd apeloval na zmierlivé vyriešenie sporných vzťahov.
Pojednávanie bolo odročené na 7. december 2017, ale právna zástupkyňa sťažovateľa
požiadala a aj so súhlasom právnej zástupkyne sťažovateľky o jeho odročenie z dôvodu, že
„strany sporu vo vzájomnej súčinnosti obstarávajú prostredníctvom Okresného úradu
Senec.. zmenu druhu pozemku z vinice na zastavanú plochu... na účely reálnej deľby
pozemku...“. Jej žiadosť okresný súd akceptoval a nariadil pojednávanie na 8. marec 2018.
Podaním okresného súdu z 25. marca 2020 bolo ústavnému súdu oznámené, že spor
bol v merite veci právoplatne skončený rozsudkom okresného súdu č. k. 6 C 299/1998-902
zo 6. decembra 2019; výsledok je už zapísaný aj na príslušných listoch vlastníctva v katastri
nehnuteľností.
12. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,
pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania,
ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.
III.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
16. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
17. Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
18. Do 28. februára 2019 upravoval konanie pred ústavným súdom zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.
Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť už spomínaný nový zákon o ústavnom súde. Podľa
§ 246 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak nie je ďalej ustanovené inak, použije sa tento zákon
aj na konania začaté do 28. februára 2019. Podľa § 246 ods. 2 zákona o ústavnom súde
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
19. Ústavný súd preveril v spise okresného súdu vedenom v napadnutom konaní
prehľad procesných úkonov od vydania posledného nálezu v roku 2016, ako vyplývajú
aj z vyjadrenia okresného súdu, a konštatuje, že citovaný prehľad procesných úkonov
zodpovedá skutočnosti. V tejto súvislosti však už nepovažoval uvádzať ďalšie úkony
okresného súdu do vydania nálezu, keďže spis bol už predtým dvakrát predmetom skúmania
ústavným súdom.
20. Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 221/04).
21. K základným povinnostiam súdu a sudcu patrí preto aj povinnosť zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli
ktorému sa účastník, resp. strana konania obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu do 30. júna 2016 vyplývala z ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku (najmä z § 6, § 100 ods. 1, § 117 ods. 1 a § 119 ods. 1) a s účinnosťou
od 1. júla 2016 vyplýva z ustanovení Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“),
najmä z jeho čl. 17 a § 157 ods. 1. Podľa čl. 17 CSP súd postupuje v konaní tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná
hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
22. Povinnosť súdu konať bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého
súd postupuje v konaní tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla
na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania, z § 153 CSP o sudcovskej
koncentrácii konania, ďalej z § 168 – § 172 CSP o predbežnom prejednaní sporu
a následkoch neprítomnosti strán aj z § 179 ods. 1 CSP, podľa ktorého pojednávanie vedie
súd tak, aby sa mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania a účel tohto zákona, alebo z § 183 ods. 1 prvej vety CSP, podľa ktorej
pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov.
23. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva v rámci prvého
kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj ústavnú sťažnosť sťažovateľov.
24. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
odkazuje na svoje predchádzajúce nálezy, v ktorých konštatoval, že spor tvorí bežnú súčasť
agendy všeobecných súdov a v zásade ho nemožno hodnotiť po stránke právnej aj skutkovej
ako zložité.
25. Správanie sťažovateľov ako strán sporového konania je druhým kritériom, ktoré
sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Pri preskúmavaní tohto kritéria ústavný súd konštatuje, že ide o spor
medzi súrodencami, ktorý sa už od počiatku nemusel ani dostať pred všeobecný súd,
ak by si sťažovateľka nedala darovať rodičovský dom bez súhlasu súrodencov,
ako to vyplýva z vyjadrenia žalovaného v 1. rade z 30. apríla 2019. Dĺžka tohto konania
bola spôsobená okrem neefektívnej práce okresného súdu aj spoločnou neochotou
sťažovateľov a ďalších strán sporu vyriešiť tento spor mimosúdnou cestou, pričom
v priebehu konania sa vzťahy medzi nimi postupne zhoršovali ‒vyjadrenie samotného
sťažovateľa, ktorý 13. decembra 2018 odvolal plnú moc advokátke (č. l. 769), a súčasne
došlo aj k zhoršeniu ich zdravotného stavu a už aj k úmrtiu súrodenca sťažovateľov,
ako to vyplýva z ústavnej sťažnosti a z obsahu spisu. Sťažovateľom však nemožno pripísať
podstatný vplyv na doterajšej dĺžke tohto konania.
26. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v napadnutom konaní
došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu. Ústavný súd zdôrazňuje,
že občianske súdne konanie, ktoré trvá tak dlho, ako to je v danej veci (21 rokov), možno
už len na základe celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom
ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Doba je tak zjavne neprimeraná
a nevyžaduje si potrebu bližšieho skúmania konkrétneho priebehu konania. Napriek obrane
okresného súdu (zákonnej sudkyne) nemožno tiež akceptovať dobu konania okresného súdu
viac ako 3 roky a 8 mesiacov), ktorú napadla sťažovateľka od právoplatnosti nálezu
ústavného súdu (od 4. apríla 2016 do decembra 2019, pozn.), i keď nepochybne zákonná
sudkyňa konajúca v tejto reštančnej veci od januára 2018 viditeľne zodpovednejšie
pristupovala k zabezpečeniu plynulosti priebehu konania ako predchádzajúci zákonní
sudcovia, keď v merite veci v decembri 2019 už aj rozhodla. Avšak i v tomto období mohol
konať okresný súd vzhľadom na dva nálezy ústavného súdu efektívnejšie, hospodárnejšie
a koncentrovanejšie, ako to vyplýva z námietok sťažovateľov v bode 3 v nadväznosti
na body 19 a 20. Podiel na tejto dĺžke konania však majú čiastočne aj sťažovatelia, keďže
o odročenie dvoch pojednávaní požiadali práve ich právni zástupcovia (pozri bod 9).
27. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nie je akceptovateľné,
aby napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Takýto prístup všeobecných
súdov k nálezom ústavného súdu a k odstraňovaniu príčin vedúcich k záverom o porušovaní
základných práv účastníkov ohrozuje dôveru občanov k princípom právneho štátu.
Po podaní sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu síce okresný súd vyvinul väčšiu aktivitu,
ale z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v napadnutom konaní
nebola odstránená ani po uplynutí 21 rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04,
IV. ÚS 127/08, III. ÚS 152/08, IV. ÚS 251/08). Takáto zdĺhavosť konania totiž predlžuje
stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva
iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00,
I. ÚS 66/03, IV. ÚS 336/07 a III. ÚS 336/07).
28. Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd spôsobil aj vznik
zbytočných prieťahov, čím porušil základné právo sťažovateľky a sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri bod 1
výroku tohto nálezu).
V.
Neprikázanie vo veci konať a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
29. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto
práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
30. Podľa § 133 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže prikázať, aby ten, kto porušil základné práva a slobody sťažovateľa
svojou nečinnosťou, vo veci konal.
31. Vzhľadom na to, že ústavný súd už v prvom náleze prikázal okresnému súdu
konať bez zbytočných prieťahov, nepotreboval tento výrok opätovne zopakovať,
ako to požadovali sťažovatelia.
32. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie [obdobne § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde].
33. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.
34. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m.
napr. IV. ÚS 210/04).
35. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, ktoré uplatňuje aj Európsky súd pre ľudské práva pri rozhodovaní
o spravodlivom finančnom zadosťučinení podľa čl. 41 dohovoru, ktoré priznáva
so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovaného prípadu.
36. Sťažovateľka požaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €
a sťažovateľ, ktorý ešte nebol za 21 rokov konania odškodnený, sumu 10 000 € z dôvodov
uvedených v ústavnej sťažnosti.
37. Vychádzajúc z doterajšej neprimeranej dĺžky napadnutého konania a prihliadajúc
na predchádzajúce nálezy ústavného súdu, je potrebné konštatovať, že v posudzovanej veci
existujú aj dôvody na priznanie finančného zadosťučinenia. Podľa názoru ústavného súdu
konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci zodpovedá priznanie finančného
zadosťučinenia sťažovateľke v sume 2 000 € a sťažovateľovi v sume 9 000 €,
čím nevyhovel ich žiadosti o priznanie požadovanej sumy 3 000 €, resp. 10 000 € (bod 4
výroku tohto nálezu)
38. V súlade s § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde je okresný súd povinný
sťažovateľom priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov
od nadobudnutia právoplatnosti nálezu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť finančné
zadosťučinenie, v tejto lehote priznané finančné zadosťučinenie nezaplatí, v zmysle odseku
2 citovaného ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným súdom
o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
VI.
Trovy konania
39. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
40. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky
vychádzal z § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
pretože si právna zástupkyňa trovy nevyčíslila.
41. Ústavný súd priznal sťažovateľke a sťažovateľovi náhradu trov právneho
zastúpenia za 2 úkony právnej služby vykonané v roku 2018 (prevzatie a príprava
zastúpenia) a v roku 2019 podanie ústavnej sťažnosti (september 2019) [(základná sadzba
tarifnej odmeny bola znížená o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky, pretože išlo o spoločné
úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“)]. Za 2 úkony u dvoch sťažovateľov
v roku 2018 po znížení sú trovy právneho zastúpenia spolu s režijným paušálom 171 92 €,
v roku 2019 – 202,52 € (spolu 374,44 €) a po jednom úkone právnej služby v roku 2020 –
stanoviská ich právnych zástupcov k vyjadreniu okresného súdu v sume po 187,62 €,
tak ako to je uvedené v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
42. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnych
zástupcov sťažovateľov (§ 62 zákona o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP).
43. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. apríla 2020
Mojmír Mamojka
predseda senátu