Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
bd8/395660.177a63.pdf
PDF · 132.1 KB
No categories available
3Cdo/636/2015
Najvyšší súd 3 Cdo 636/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M. N., bývajúceho v B.,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou F. s.r.o., so sídlom R., IČO: X., proti žalovanej
Slovenskej republike, za ktorú koná Národná banka Slovenska, so sídlom v Bratislave,
Imricha Karvaša č. 1, IČO: 30844789, o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde
Bratislava I pod sp. zn. 4 C 181/2011, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 8. apríla 2015 sp. zn. 4 Co 362/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu sumu
20 825,05 € s príslušenstvom ako náhradu škody, ktorá mu vznikla v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska (ďalej len „NBS“) pri výkone
bankového dohľadu nad Podielovým družstvom slovenské investície (ďalej len „Družstvo“).
Poukázal na to, že bol členom Družstva, ktoré od svojich členov zhromažďovalo peňažné
prostriedky a zabezpečovalo ich zhodnocovanie v zmysle zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných
papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 566/2001 Z.z.). Družstvo pri tom využívalo služby obchodníka s cennými
papiermi – spoločnosti Capital Invest, o.c.p. (ďalej len „OCP“). NBS mala podľa zákona
č. 566/2001 Z.z. a zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 747/2004 Z.z.“) vykonávať dohľad
nad Družstvom a OCP, jej postup ale nebol riadny. NBS vedela o nedostatkoch v ich činnosti,
neprijala ale včas účinné opatrenia na ich odstránenie a na hroziacu škodu neupozornila
ani Družstvo ani jeho členov. Pokiaľ by riadne vykonávala bankový dohľad, boli by finančné
prostriedky žalobcu nielen chránené, ale aj zhodnotené. V dôsledku zanedbania náležitého
bankového dohľadu vznikla žalobcovi škoda, za ktorú podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) zodpovedá štát.
Žalovaná popierala opodstatnenosť žaloby. Namietala, že nezanedbala bankový
dohľad a žalobca sa svojich práv mal domáhať v konkurznom konaní vyhlásenom
na Družstvo uznesením Okresného súdu Bratislava I z 11. apríla 2001 sp. zn. 3 K 95/2010.
Žalobca ako investor musel vedieť, že s investíciou peňažných prostriedkov do činnosti
Družstva je spojené riziko a orgány dohľadu mohli vykonávať dohľad len v zákonom
vymedzenom a limitovanom rozsahu. NBS bola až s účinnosťou od 1. júna 2010 oprávnená
dohliadať aj na to, či sa dodržiava schválený prospekt investície. Družstvo samo dlho
nesignalizovalo žiadne obavy z činnosti OCP; až 5. apríla 2010 požiadalo o preskúmanie
postupu OCP a o vykonanie dohľadu na mieste. NBS najskôr rozhodnutím o predbežnom
opatrení uložila OCP povinnosť zdržať sa bez súhlasu NBS nakladania s majetkom klientov
a neskôr rozhodnutím z 21. decembra 2010 odobrala OCP povolenie na poskytovanie
investičných služieb (§ 156 ods. 2 písm. a/ zákona č. 566/2001). Napokon rozhodnutím
z 30. mája 2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt. Z týchto dôvodov žiadala
žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 24. februára 2014 č.k. 4 C 181/2011-88
zamietol žalobu a tiež žalobcov návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym
dvorom Európskej únie podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Žalovanej
nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal z toho, že žalobca bol členom Družstva a v zmysle
dohody o úprave niektorých práv a povinností uzavretej s Družstvom mu vznikol nárok
na vyplatenie vyrovnávacieho podielu, ktorý mu však dosiaľ vyplatený nebol a nebola
mu poskytnutá ani náhrada zaň. Podľa názoru odvolacieho súdu je neopodstatnená
argumentácia, že štát nedohliadol nad činnosťou Družstva postupom zodpovedajúcim zákonu
č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska (ďalej len „zákon č. 566/1992 Zb.“), zákonu
č. 566/2001 Z.z. a zákonu č. 747/2004 Z.z. Otázku, či žalobcovi vznikla škoda, za ktorú
zodpovedá štát, riešil súd prvého stupňa podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. Uviedol, že
žalobca bol v konaní povinný preukázať všetky tri podmienky vzniku zodpovednosti podľa
tohto zákona (existenciu škody, nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti medzi
škodou a nesprávnym úradným postupom), ktoré musia byť splnené kumulatívne, žalobca ale
nepreukázal, že NBS zanedbala bankový dohľad vytýkaným spôsobom. Vzhľadom
na to, že žalobca nepreukázal jednu z troch podmienok vzniku zodpovednosti za škodu
(nesprávny úradný postup NBS), súd prvého stupňa sa už nezaoberal tým, či žalobcovi
vznikla škoda v ním vyčíslenej výške. Pri zamietnutí žaloby vzal na zreteľ tiež to, že žalobca
sa domáhal uspokojenia svojej pohľadávky v konkurznom konaní, ktoré je vedené
na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 3 K 95/2010 Družstvu ako úpadcovi.
V incidenčnom konaní, ktoré ešte nebolo ukončené, môže byť jeho pohľadávka uznaná.
Žaloba o náhradu škody je preto podaná predčasne. Navyše, žalobca si nárok na náhradu
škody môže uplatniť v zmysle § 243a ods. 4 Obchodného zákonníka. Svoj vplyv na riadenie
a hospodárenie Družstva mal žalobca ako jeho člen vykonávať prostredníctvom členskej
schôdze, žalobca ale počas svojho členstva v Družstve takto svoje oprávnenia nerealizoval.
Na odôvodnenie zamietnutia návrhu na prerušenie konania uviedol, že rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie o žalobcom nastolených otázkach nie je v danom prípade nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci samej; navyše, prvostupňový súd nie je súdom, proti ktorého
rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva. O náhrade trov
konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti výroku uvedeného rozsudku, ktorým bola žaloba zamietnutá, podal žalobca
odvolanie (č.l. 108 spisu). Navrhol, aby odvolací súd buď napadnutý výrok rozsudku zmenil
(tak, že žalobe vyhovie) alebo zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu (č.l. 123 spisu) žiadala napadnutý výrok rozsudku
potvrdiť. Súd prvého stupňa podľa jej názoru vykonal vo veci dostatočné dokazovanie,
v potrebnej miere zistil rozhodujúce skutkové okolnosti a svoje skutkové zistenia vecne
správne posúdil. Toto vyjadrenie bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu 9. apríla 2015
(č.l. 130 spisu).
Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 8. apríla 2015 sp. zn. 4 Co 362/2014 rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.);
žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení konštatoval, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa spočíva na vecne správnych skutkových a právnych
záveroch. Po opísaní podstaty obsahu žaloby, vyjadrení žalovanej, priebehu a výsledkov
konania na súde prvého stupňa uviedol obsah odvolania a vyjadrenia žalovanej k odvolaniu.
Konštatoval, že hmotnoprávnym základom pre uplatnenie žalobcovho práva na náhradu škody
je zákon č. 514/2003 Z.z. Predpokladmi zodpovednosti štátu podľa tohto zákona
sú: a/ nesprávny úradný postup, b/ vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu
prvého stupňa, že v konaní nebolo preukázané, že by NBS nesprávne úradne postupovala
spôsobom, ktorý jej vytýkal žalobca. Až od 1. júna 2010 mohla dohliadať, či Družstvo
dodržiava schválený prospekt investície. Žalobca si musel byť vedomý, že s jeho investíciou
je spojené riziko, pokiaľ ale napriek tomu investoval, nemôže byť jeho finančná ujmy
pričítaná na ťarchu žalovanej. Všetky žalobcom namietané okolnosti o údajnom nesprávnom
úradnom postupe NBS sa pritom týkali takých nesprávností, ku ktorým malo dôjsť v procese
rozhodovania NBS; nesprávnosti tejto povahy ale nemožno považovať za dôvod zakladajúci
zodpovednosť štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
nebol teda v konaní preukázaný nesprávny úradný postup NBS pri vykonávaní bankového
dohľadu. Správny je tiež právny záver súdu prvého stupňa, že nebola preukázaná ani príčinná
súvislosť medzi konaním NBS a škodou žalobcu. Odvolací súd sa stotožnil s názorom
žalovanej, že žalobcovi dosiaľ nevznikla žiadna škoda, v dôsledku čoho chýba aj tento
predpoklad zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. V súvislosti s tým poukázal
na vyhlásenie konkurzu na majetok Družstva a konštatoval, že žalobcovi by škoda mohla
vzniknúť až v prípade, že jeho pohľadávka nebude uspokojená v rámci konkurzu Družstva.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie s tým, že mu súdmi
bola odňatá možnosť konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v spojení s § 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p.). Podľa jeho názoru súdy rozhodli vecne nesprávne, svojvoľne, arbitrárne
a ich rozhodnutia nie sú dostatočne presvedčivé a preskúmateľné, čo zakladá inú vadu
konania (R 111/1998) v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Postupovali formalisticky tak, že
zohľadnili iba judikatúru, ktorú považovali za vhodnú, ale inú – rovnako dôležitú judikatúru
nespomenuli. Rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnych skutkových
a právnych zisteniach a nevychádza z objektívneho a komplexného posúdenia rozhodujúcich
skutočností. Prvostupňový aj odvolací súd dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, že NBS
neporušila ustanovenia zákonov č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z. a č. 747/2004 Z.z., resp. že
riadne vykonávala bankový dohľad. Zopakujúc dôvody, uplatňované už skôr, žalobca vyslovil
presvedčenie, že finančná ujma, ktorá mu vznikla, je výsledkom zanedbania povinností
orgánu bankového dohľadu a podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť za ňu štát.
Žalobca v konaní dostatočne preukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu
v zmysle uvedeného zákona, preto jeho žalobe malo byť vyhovené. Priebeh súbežne
prebiehajúceho konkurzného konania nasvedčuje tomu, že pohľadávka žalobcu nebude môcť
byť uspokojená. V súvislosti s tým tiež zopakoval, že samo prebiehajúce konkurzné konanie
nevylučuje, aby sa veriteľ samostatnou žalobou domáhal náhrady škody voči štátu v inom
súdnom konaní. Navyše, podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. nie je bezúspešné uplatnenie pohľadávky veriteľa v konkurznom konaní.
Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu zopakovala podstatnú časť svojej skoršej
argumentácie uvedenej už v priebehu konania na prvostupňovom súde a obsiahnutej
v odvolaní. Podľa jej názoru rozhodli súdy na podklade úplných skutkových zistení, ktorá
po právnej stránke správne posúdili. Žiadala nedôvodné dovolanie žalobcu zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení od 1. januára 2015, lebo dovolanie bolo podané 30. júna 2015)] po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade
so zákonom § 241 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto
opravným prostriedkom.
Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže
uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).
1. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty
a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou
ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov
v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v občianskoprávnom konaní zaručuje
len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny
súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania
pred občianskoprávnym súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania
osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno – iba v prípadoch
Občianskym súdnym poriadkom výslovne stanovených – napadnúť rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach túto osobitosť
dovolania často vysvetľuje konštatovaním, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací
súd nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013,
3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide
o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238
ods. 1 O.s.p.), najvyšší súd v tejto veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil záväzný
právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje proti takému potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 O.s.p. Predmetné
dovolanie preto podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. prípustné nie je.
Podané dovolanie by vzhľadom na vyššie uvedené bolo procesne prípustné, len
ak v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej
v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p. Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k niektorej z nich
vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z tohto dôvodu neobmedzil len
na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal tiež otázkou,
či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť
byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Treba zdôrazniť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. nie je relevantné tvrdenie dovolateľa
o existencii vady uvedenej v tomto ustanovení, ale len zistenie (záver) dovolacieho súdu, že
k tejto vade skutočne došlo.
Dovolateľ procesné vady konania uvedené v § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
2. Žalobca v dovolaní namieta, že v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných
oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú
vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval
v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké
možnosti na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
2.1. Pokiaľ žalobca namieta, že postup súdu v procese zisťovania skutkových
podkladov pre rozhodnutie nebol správny, dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebo
nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol
v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu
konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993,
R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011
a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá
procesnú vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p.
Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej
procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.); vadu takej povahy ale možno úspešne uplatniť iba v procesne prípustnom
dovolaní (o tento prípad ale v danej veci nejde). Sama tzv. iná vada prípustnosť dovolania
nezakladá.
2.2. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie
je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania
a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu
(viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania
nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie
skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa
§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť
pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
2.3. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237
ods. 1 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho
rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011).
2.4. Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným
prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 ods. 1
O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).
3. K dovolateľom tvrdenému odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť
v dôsledku toho, že – ako uvádza – napadnuté rozhodnutie nemá náležitosti v zmysle
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., je nekonkrétne, nedostatočne odôvodnené a nepresvedčivé,
v dôsledku čoho je nepreskúmateľné.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou najvyššieho súdu (viď R 111/1998)
považovaná za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), teda nie za procesnú vadu
konania uvedenú v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Podľa záveru dovolacieho súdu je názor
zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod
odkloniť sa od tohto judikátu. Takáto právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti vyplýva nielen
z rozhodnutí najvyššieho súdu, v ktorých konal a rozhodoval senát 3 C (porovnaj napríklad
sp. zn. 3 Cdo 50/2014, 3 Cdo 194/2014, 3 Cdo 347/2014, 3 Cdo 476/2014, 3 Cdo 538/2014),
ale tiež z rozhodnutí iných senátov najvyššieho súdu (viď napríklad sp. zn. 1 ECdo 10/2014,
2 Cdo 137/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 228/2010 a 7 ECdo 14/2013).
Správnosť takého nazerania na problematiku nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia
a jej dôsledkov potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď rozhodnutia ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 184/2010, III. ÚS 184/2011, I. ÚS 264/2011, I. ÚS 141/2011, IV. ÚS 481/2011,
III. ÚS 148/2012, IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 208/2012, IV. ÚS 90/2013, III. ÚS 1/2015).
Dovolací súd osobitne poukazuje na to, že ústavný súd v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho
odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale len
tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. V uznesení z 27. marca 2014
sp. zn. IV. ÚS 196/2014 ústavný súd zotrval „na závere (napr. IV. ÚS 481/2011,
IV. ÚS 499/2011, IV. ÚS 161/2012) o ústavnej udržateľnosti názoru najvyššieho súdu, podľa
ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia,
nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“. Obdobne argumentoval ústavný súd aj v uznesení
zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015.
Dovolací súd preto uzatvára, že i keby dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu bolo prípadne nepreskúmateľné (dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), nemohlo
by to založiť prípustnosť dovolania žalobcu.
4. Žalobca zastáva názor, že odvolací súd dospel v danom prípade k právnym
záverom, ktoré nezodpovedajú ústave a zákonom č. 566/1992 Zb., č. 566/2001 Z.z.
a č. 747/2004 Z.z. Z hľadiska obsahového namieta, že napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že
ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012
a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010
a 8 ECdo 170/2014). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. 1 O.s.p., ani znak
(atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci
prípustnosť dovolania.
5. Vzhľadom na to, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné,
nepreukázaná bola žalobcom tvrdená procesná vada uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.
a v dovolacom konaní nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p., dovolací súd
odmietol dovolanie žalobcu ako procesne neprípustné (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu.
V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešnej žalovanej nepriznal dovolací súd náhradu trov
dovolacieho konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. septembra 2015
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková