Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 16 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)III. ÚS 119/2019
PDF · 567.6 KB
No categories available
III. ÚS 119/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra Straku
(sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,
, , zastúpenej advokátskou kanceláriou
HÁJOS & Partners, s. r. o., Hlavná 5599/3a, Dunajská Streda, v mene ktorej koná konateľ
a advokát Mgr. Zsolt Csirik, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 216/2011 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 216/2011
p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom
tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Komárno p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Komárno j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet Advokátskej
kancelárii HÁJOS & Partners, s. r. o., Hlavná 5599/3a, Dunajská Streda, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého konania okresného súdu a argumentácia sťažovateľky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 119/2019-22 z 19. novembra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
, , (ďalej len
„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 216/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“).
2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 28. mája 2019
uviedla, že v napadnutom konaní vedenom pred okresným súdom, v ktorom je sťažovateľka
v procesnej pozícii žalobcu, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy dochádza
k zbytočným prieťahom. Poukázala na to, že predmetné konanie začalo na základe žaloby
z 1. augusta 2011 doručenej okresnému súdu 4. augusta 2011.
3. Sťažovateľka nespokojná s priebehom súdneho konania adresovala
4. septembra 2015 sťažnosť okresnému súdu s tým, že od podania žaloby v roku 2011
okresný súd nevydal v danej veci žiadne rozhodnutie. Okresný súd v odpovedi na sťažnosť
uviedol, že predmetný stav bol zapríčinený z dôvodu opakovanej zmeny zákonného sudcu.
Sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní okresnému súdu aj 16. septembra 2016.
Poukázala na nevydanie meritórneho rozhodnutia a zmeny zákonných sudcov.
Podpredsedníčka okresného súdu vo svojej odpovedi sťažnosť vyhodnotila ako nedôvodnú.
4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti popísala priebeh napadnutého konania s tým,
že okresný súd na pojednávaní 25. októbra 2016 rozhodol vo veci rozsudkom tak, že žalobu
zamietol. Proti rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd
tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
5. Sťažovateľka vytkla, že od podania žaloby do podania ústavnej sťažnosti okresný
súd „predmetný spor s konečnou platnosťou nevyriešil, ba po zrušení jeho rozsudku nevydal
v merite veci žiadne rozhodnutie, ani nedošlo k vytýčeniu pojednávania“. K tomu ústavný
súd uvádza, že v súčinnosti s okresným súdom zistil, že vo veci bol 7. mája 2019 vyhlásený
rozsudok (v čase začatia konania pred ústavným súdom neprávoplatný) a 28. októbra 2019
vyhlásil okresný súd dopĺňací rozsudok, ktorý je doručovaný stranám konania.
Sťažovateľka tiež konštatovala, že na vzniku a pretrvaní nežiaduceho stavu v dĺžke
napadnutého konania majú podiel predovšetkým nedostatky v činnosti okresného súdu,
čo viedlo k zbytočným prieťahom v konaní.
6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze
vyslovil, že okresný súd v napadnutom konaní porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby prikázal okresnému súdu konať vo veci bez
zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 2 520 €,
ako aj náhradu trov konania.
II.
Vyjadrenie odporcu
7. Ústavný súd 21. novembra 2019 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie
k podanej ústavnej sťažnosti. Vyjadrenie k veci zaslal ústavnému súdu 30. decembra 2019
zákonný sudca JUDr. Arpád Pastorek, ktorý k veci poskytol vyjadrenie:
«Žalobkyňa sa domáhala opakovane niekoľkých zmien žaloby, popri týchto zmenách
doručila ešte aj špecifikácie zmeny petitu žaloby počas konania, ktoré zmeny petitu
doručovala na začiatku vytýčeného termínu pojednávania. Táto jej prax je zrejmá z č. l. 86,
keď súd navrhnutý petit mal založený na č. l. 83 doručený súdu na pojednávaní dňa
23.04.2013, rovnako je zrejmá z č. l. 175 pred termínom pojednávania 09.03.2016
prostredníctvom svojho advokáta a napokon na č. l. 305 zmena petitu, č. l. 341 -
špecifikácia petitu rovnako sa vzťahuje k termínu pojednávania dňa 06.03.2019. Okrem
toho počas konania doručovala zmeny petitu žaloby, resp. špecifikáciu na č. l. 83 zmena
petitu, č. l. 152 špecifikácia petitu, č. l. 175 zmena petitu, č. l. 180 zmena petitu. špecifikácia
petitu na č. l. 191, č. l. 305 zmena petitu, č. l. 341 - špecifikácia petitu. Z uvedených
skutočností sa domnievam, že je diametrálny rozdiel medzi tým, ak je súd braný
na zodpovednosť za to, že vo veci nerozhodol, avšak musí rozhodnúť, aj keď je účastník
absolútne nečinný a medzi prípadmi sťažovateľky, ako je uvedené vyššie, keď žalobkyňa
zastúpená advokátom neprispela k urýchleniu súdneho konania, ale vyššie uvedeným
postupom, a to doručenými zmenami žaloby, špecifikáciami zmien žaloby na pojednávaní,
postup súdu explicitne, ak nie bránila tak aspoň sťažovala. Z uvedeného dôvodu prosím,
aby aj ÚS SR prihliadol k takémuto konaniu žalobkyne.
Domnievam sa, že je veľkou škodou neznalosť hraničiaca so zavádzaním autora tejto
sťažnosti, keď 28.05.2019 doručí sťažnosť na ÚS SR a na str. 6. v ods. III. poukazuje na to,
že sťažovateľ sa domnieva, že doba 8 rokov a 7 mesiacov je ničím neospravedlniteľný,
a v závere toho istého odseku ešte aj zvýrazní tučným typom písma: „... súd v predmetnom
konaní okrem vydania jedného rozhodnutia v roku 2016 nevydal v merite veci žiadne
rozhodnutie.“, rovnako na str. 5. (z hora v 4. riadku) uviedol, že od 1.08.2011 do dňa
rozhodnutia 25.10.2016 nevyniesol meritórne rozhodnutie.
K uvedenému potrebujem poznamenať, že za obdobie od 4.8.2011 do 28.5.2019
nie je 8 rokov a 7 mesiacov, ale len 7 rokov a 9 mesiacov, avšak nepomerne zarážajúcejšia
je skutočnosť, že podľa sťažovateľky za toto obdobie mal súd meritórne rozhodnúť len
jedenkrát (t. j. od 04.08.2011 do doručenia sťažnosti na ÚS SR dňa 28.05.2019),
keď je zrejmé, že súd rozhodol okrem rozhodnutia dňa 25.10.2016, po návrate spisu
z KS Nitra dňa 16.02.2018 meritórne po 14,5 mesiaci aj dňa 07.05.2019. Súd rovnako
rozhodol aj dopĺňacím rozsudkom dňa 27.9.2019 (nakoľko v časti priznanej nemajetkovej
ujmy súd priznal žalobkyni nárok v sume 1.000,- EUR, avšak opomenul uviesť, že vo zvyšku
súd žalobu zamieta), ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.11.2019.
Sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne v konaní ani voči rozsudku, ktorý bol
vyhlásený dňa 07.05.2019, ako ani voči dopĺňaciemu rozsudku z dňa 27.9.2019 nepodala
odvolanie.
Žalobkyňa v podanej ústavnej sťažnosti, a to na strane 6 zdola v 2. odseku namietla:
„Existenciu zbytočných prieťahov v konaní teda nemôže sám o sebe vylúčiť ani fakt, že
v predmetnej veci okresný súd určité úkony vykonal.“
Vo vzťahu k tejto skutočnosti považujem za relevantné uviesť, že sťažovateľka,
a autor sťažnosti nerozlišuje medzi zbytočnými prieťahmi a právne významnými prieťahmi,
ku ktorým podľa môjho názoru s poukazom na obsah spisového materiálu zrejme nemohlo
dôjsť, k čomu si dovoľujem poukázať na názor bývalého sudcu ÚS SR JUDr. J. Drgonca,
ktorý vo svojej knižke: „Ochrana ústavnosti ÚS SR“ na strane 269-270, poukazuje
vo vzťahu k čl. 48 ods. 2 Ústavy SR na tú skutočnosť, že pojem zbytočné prieťahy je
autonómnym pojmom a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho ktorého úkonu. Ústavný súd založil doktrínu:
„významných prieťahov“, a to znamená prieťahov istej kvality, ktorá je rozdielna
od zbytočných prieťahov, a preto na porušenie ústavy nestačí, ak prieťahy sú zbytočné, lebo
ani zbytočné prieťahy nemusia mať neústavný charakter, ak nie sú významnými prieťahmi,
a poukázal na nasledovné staršie judikáty I. ÚS 63/00, I. ÚS 86/02, III. ÚS 336/04,
resp. vyššie uvedený judikát I. ÚS 381/2014-11 z dňa 9. júla 2014 a dodal, že o týchto
skutočnostiach súd rozhodne podľa všetkých okolností danej veci.
Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti namietla postup súdu s poukazom
na rozhodnutie KS Nitra, ako je zrejmé zo strany 4, že nevykonal navrhnutý dôkaz
predložený žalobkyňou z DVD a CD záznamu, OS Komárno vo svojom rozhodnutí z roku
2016 sa vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré uvedené dôkazy nevykonal, nakoľko objektívne
nebolo zaručené, že žalobkyňou predložený záznam môže prispieť k jednoznačnému
a nespochybniteľnému objasneniu relevantných skutkových okolností z celého galavečera
piesní z 24.11.2010 a to napriek zákonnej možnosti podľa čl. 16 ods. 2 CSP, podľa ktorého
platí, že súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré
boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom
je odôvodnené uplatnením čl. 3 ods. 1, podľa ktorého pri konkurencii dvoch chránených
práv a to práva žalobkyne podľa § 11 na ochranu jej osobnosti, kedy malo dôjsť v značnej
miere k zníženiu jej dôstojnosti alebo jej vážnosti v spoločnosti s právom žalovaného podľa
§ 12 ods. 1 Obč. zák. na vyhotovenie jeho obrazového a zvukového záznamu... sa smú
vyhotoviť alebo použiť len s jeho privolením. Ďalej na pojednávaní samotná žalobkyňa,
na otázku súdu akým spôsobom boli získané uvedené DVD resp. CD, resp., kto vyhotovil
uvedené nosiče informácií, uviedla, že nevie označiť osobu ktorá záznam vyhotovila a tieto
DVD a CD nosiče jej boli hodené len do schránky, rovnako súd prihliadol aj ku skutočnosti,
že v minulosti bol už dodaný jeden DVD nosič, ktorý bol delený na samostatné celky,
(z č. l. 20 súdneho spisu), z čoho možno mať za to, že tento obrazový záznam netvorí jeden
kompaktný celok a môže byť výsledkom aj „počítačovo spracovanej montáže“, zrejme by
bolo potrebné v tomto smere vykonať ďalšie finančne nákladné a časovo zdĺhavé
dokazovania napr. z odvetvia Fonoskopie (či sa so záznamom manipulovalo alebo nie, či sa
záznam upravoval, resp. na zodpovedanie iných otázok) aby sa tieto záznamy mohli
považovať za dôveryhodné dôkazy, avšak podľa súdu takýto postup v konaní by bol
v rozpore s čl. 8 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súdy sú povinné prihliadať aj
k princípu hospodárnosti konania, keď sa nedala vykonať ani verifikácia týchto DVD,
resp. CD záznamov (porovnaním s autentickým záznamom vyhotoveným zo strany na to
oprávnenej osoby) napriek iniciatívnej snahe súdu z minulosti, ako je zrejmé z dotazu súdu
z č. l. 172 a odpovede z č. l. 174 súdneho spisu, kedy súd požiadal Obec
o oznámenie, či v obci je obecná televízia, ktorá si mohla vyhotoviť vlastný úplný záznam
z celého Galavečera, resp. iná inštitúcia, ako je to napr. v prípade vyhotovených záznamov
z rôznych chránených priestranstiev za účelom zabezpečenia ochrany osôb a ich majetku,
atď. Ako je zrejmé z písomnej odpovede na č. l. 174 súdneho spisu, v obci nie je
funkčný kanál obecnej TV, záznam z uskutočneného Galavečera piesní z dňa
24.11.2010 nemajú k dispozícii. Súd za prítomnosti informatika súdu, a asistentky súdu
zistil, že predmetný záznam je delený na určité väčšie, resp. menšie celky (kedy existovala
samostatná stopa na zvuk aj obraz) z hľadiska rozsahu a je zvukový záznam nekvalitný,
je možné prehrať obraz len trhane, t. j. nie je ako jeden celok, z čoho možno mať za to,
že jednak nie je tu záruka autentickosti záznamu so skutočnosťou preukázanou zdrojom,
osobou, inštitúciou, ktorá tento záznam vyhotovila. Na základe uvedený preto súd mal za to,
že prehratím záznamov dodaných na DVD nosiči, resp. CD nosiči, by nedošlo k objasneniu
rozhodujúcich skutkových okolností nevyvrátiteľnými dôkazmi a preto tento dôkaz pred
svojím rozhodnutím v r. 2016 nevykonal až následne na základe zrušovacieho rozhodnutia
KS Nitra, pred svojím rozhodnutím v roku 2019.
Ďalej chcem poukázať vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľky na strane 6. posledný
odsek: „... priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady nemajetkovej
ujmy...“ na skutočnosť, že z dôvodu postupu súdu v tomto konaní je z doterajšieho obsahu
spisu zrejmé, že súd vo veci postupoval v súlade s platným Obč. súd. por. (za obdobie
od podania žaloby dňa 04.08.2011 do 30.06.2016), keď platila aj zákonná povinnosť,
z ktorej možno odvodiť tzv. spoluzodpovednosť strán sporu za výsledok súdneho konania
a to podľa § 6 Obč. súd por. v spojení s § 101 ods. 1 Obč. súd por. a čiastočne aj podľa
§ 120 Obč. súd. por. Podľa citovaných ustanovení zákona platí, že súdy v konaní postupujú
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná,
tak ako na to poukázal ÚS SR vo svojom náleze čís. kon.: III. ÚS 69/20111-25 z ktorého
rozhodnutia vyplýva, že na jednej strane je tu povinnosť súdu postupovať v konaní tak aby
ochrana práv a bola rýchla a účinná, ale zrejme nie je možné neprihliadať ku skutočností,
že túto zákonnú povinnosť si súd mohol splniť podľa § 6 Obč. súd. por., (ktoré ustanovenie
predstavuje generálnu povinnosť) v spojení s §101 ods. 1 Obč. súd. por., § 120 Obč. súd.
por. len v súčinnosti so všetkými subjektmi zúčastnenými na konaní. Nie však tak ako som to
na strane 1. v závere uviedol, že... žalobkyňa doručenými opakovanými zmenami žaloby,
opakovanými špecifikáciami žaloby na pojednávaní, postupu súdu ak nie bránila tak aspoň
sťažovala. Vo vzťahu k existencii zbytočných prieťahov v konaní považujem za dôležité
uviesť, že zdĺhavosť konania a rozhodovania súdu je sankcionovateľná len v tom prípade,
keď sa o tomto návrhu nerozhodne do doby, ktorá ešte nie je v rozpore s čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR a s účelom ústavného práva na súdnu ochranu, ako je zrejmé z publikácie bývalého
predsedu ÚS SR Doc. JUDr. Jána Mazáka: „Základy občianskeho procesného práva“
vydaného vydavateľstvom IURA EDITION z roku 2002, str. 122-123. Z rozhodnutia
Ústavného súdu SR nález z 7.11.2002 - PL. ÚS 25/01 jednoznačne vyplýva, že je prieťahom
aj to, ak v konaní súd veľmi rýchlo rozhodne a odvolací súd spis vráti z dôvodu, že je
potrebné vec ešte došetriť a teda súd síce môže rozhodnúť v takto určenej lehote, ale
nerozhodol by so znalosťou všetkých skutočností, ktoré si mal zistiť. Preto podľa súdu
možno len súhlasiť s rozhodnutím ústavného súdu i v tom, že v snahe maximálne urýchliť
súdne konanie nemožno ísť tak ďaleko, aby rýchlosť konania mala alebo mohla mať
za následok porušenie základných zásad obč. práva a to práva na spravodlivý proces.
Preto v zmysle čl. 6 Dohovoru má právo na spravodlivý proces v demokratickej spoločnosti
také významné miesto, že ho nemožno obetovať účelu, ktorý posväcuje zákonné ustanovenie
maximálnej lehoty na rozhodnutie súdu.»
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
a Európskeho súdu pre ľudské práva
8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým
a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
10. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a obsahom
práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03). Z tohto vyplýva, že právne
východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,
sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.
11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom
poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa
rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 47/96, I. ÚS 55/97,
I. ÚS 57/97, I. ÚS 10/98, I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, I. ÚS 89/02, I. ÚS 47/03,
IV. ÚS 59/03, IV. ÚS 205/03). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna
neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa
osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (pozri napr. II. ÚS 26/95,
I. ÚS 47/96, II. ÚS 22/96, II. ÚS 48/96, I. ÚS 55/97, I. ÚS 57/97, I. ÚS 92/97
a I. ÚS 10/98). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že čl. 48 ods. 2 ústavy
v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý
vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa
môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti
(PL. ÚS 25/01).
12. Ústavný súd teda akcentuje, že pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej
neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom „tento účel možno zásadne
dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“ (III. ÚS 127/03). Základnou povinnosťou súdu
a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr
odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho
rozhodnutie.
13. „Základné právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej
lehote patrí k tým právam, ktoré zásadným spôsobom spolupodmieňujú spoločnosťou
vnímaný stupeň právnej istoty a jeho dodržiavanie je jednou zo záruk posilňovania dôvery
občanov v právo a justíciu. Obsah právneho poriadku musí byť rovnako záväzný pre
občanov aj pre štát, a to nielen vo svojej abstraktnej podobe, ale predovšetkým konkrétne
pri výkone súdnej moci.“ (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 193/03
z 15. októbra 2003).
14. Povinnosť súdu a sudcu konať vo veci bez prieťahov vyplývala do 30. júna 2016
z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou
od 1. júla 2016 zrušený a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného
mimosporového a správneho súdneho konania predmetom Civilného sporového poriadku
(ďalej aj „CSP“), Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku.
15. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
do 30. júna 2016 vyplývala z § 6 OSP, ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými
účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100
ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1
OSP, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie
účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého
sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň,
kedy sa bude konať nové pojednávanie.
16. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej
od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového
konania v čl. 17, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne
a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný
princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení Civilného sporového poriadku
so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Napríklad povinnosť súdu konať
bez prieťahov vyplýva z § 157 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa
mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím
na povahu konania, z ustanovení § 153 CSP o sudcovskej koncentrácii konania,
ďalej z ustanovení § 168 − § 172 CSP o predbežnom prejednaní sporu a následkoch
neprítomnosti strán, aj z § 179 ods. 1, podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa
mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania
a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1 prvej vety, podľa ktorej pojednávanie sa môže
odročiť len z dôležitých dôvodov.
17. Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom
hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový,
protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným ústavou
zaručeným právam (slobodám), ktoré v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje
významné ohrozenie právne existujúceho stavu, pričom taký útok sám osebe nie je výrazom
(výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov alebo ich riadneho postupu.
Z uvedenej fakticity musí preto následne vyplynúť, že dôsledkom popísaného zásahu
orgánu verejnej moci (jeho pasivity) nemožno čeliť inak než ústavnou sťažnosťou a na ňu
nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.
18. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade
bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup
súdu (I. ÚS 41/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04). Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno
formulovať vždy s ohľadom na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,
pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (rovnako tak aj pri práve
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné
ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide
o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu. Toto právo totiž nie je dotknuté,
ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka
konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla
nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná. V súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll
S.A. (Veľká komora), Sürmeli proti Nemecku (Veľká komora), Záborský a Šmáriková proti
Slovenskej republike, rovnako tak aj I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02,
IV. ÚS 187/07)]. Naostatok aj ESĽP vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci
H. proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche de la Grange
proti Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci Scordino proti Taliansku č. 1
z 29. 3. 2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva bez prieťahov, ktoré môžu
ohroziť jeho účinnosť a dôveryhodnosť.
19. Zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy aj nesprávna činnosť štátneho orgánu
(II. ÚS 33/99).
20. Ústavný súd tiež poznamenáva, že v praxi sa vyskytujú aj prieťahy, ku ktorým
dochádza až po vydaní rozhodnutia, pretože síce už bolo v konaní rozhodnuté, avšak
rozhodnutie nebolo sťažovateľovi doručené, resp. nenadobudlo právoplatnosť. Je preto
potrebné skúmať aj dĺžku konania, ktoré nebolo právoplatne skončené, hoci prípadne už
mohlo byť vo veci rozhodnuté (napr. rozsudky ESĽP vo veciach Zarembová proti
Slovenskej republike z 23. 11. 2010, bod 19, Sirotňák proti Slovenskej republike
z 23. 12. 2010, bod 28, Bubláková proti Slovenskej republike z 15. 2. 2011, bod 18).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
IV.1 Právna a faktická zložitosť veci
21. Pokiaľ ide o zložitosť prípadu, môžeme hovoriť o skutkovej alebo právnej
zložitosti. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje viacero strán (rozsudok ESĽP
vo veci H. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987) alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť
rôzne dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999].
Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok
ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968). Z judikatúry ústavného súdu ďalej
vyplýva, že skutkovo a právne zložité je iba také konanie, ktoré si na posúdenie skutočností,
na ktoré treba odborné znalosti, vyžaduje ustanovenie znalca s osobitnými odbornými
znalosťami, resp. spoluprácu znalca s inými odborníkmi – konzultantmi (IV. ÚS 28/05).
22. Predmetom konania je konanie podľa § 11 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ktoré spadá pod bežnú a pravidelnú
rozhodovaciu prax všeobecných súdov.
IV.2 Správanie účastníka konania
23. Správanie účastníka konania je ďalším kritériom pri rozhodovaní o tom,
či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
24. Pri hodnotení tohto kritéria musí ústavný súd v prvom rade poukázať na to,
že v predmetnej veci ide o sporové konanie ovládané dispozičnou (prejednacou) zásadou.
V rámci tejto zásady je to práve účastník konania, ktorý sa na súd obracia v snahe ochrániť
svoje práva či už spravidla majetkového alebo osobnostného charakteru, pričom sám
vo svojom podaní, ktoré je návrhom na začatie konania, vymedzuje predmet ďalšieho
postupu súdu (na rozdiel od nesporových konaní ovládaných vyhľadávacou zásadou).
Uvedené považuje ústavný súd za potrebné zvýrazniť, nakoľko je v predmetnej veci
neprehliadnuteľná procesná aktivita sťažovateľky ako účastníčky konania (za účinnosti
OSP)/strany konania (za účinnosti Civilného sporového poriadku), ktorá svoj žalobný návrh
počas konania niekoľkonásobne menila a upravovala (celkovo 10-krát). Táto jej procesná
aktivita determinovala povinnosť okresného súdu sa s takýmto návrhom vysporiadať
zákonom predpokladaným spôsobom, pretože žalobný návrh definuje predmet konania,
od ktorého následne súd odvíja aj vykonávané dokazovanie vo veci z dôvodu naplnenia
potreby vysporiadať sa s predmetom konania
25. Teda k posudzovaniu otázky dĺžky konania a jej primeranosti
(resp. neprimeranosti) ústavný súd opakovane pripomína, že túto nemožno vyjadriť
numericky, pričom záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná alebo nie, možno
formulovať vždy s ohľadom na celkovú dĺžku konania a na faktory, ktorými bolo konanie
bezprostredne ovplyvnené, pričom je nutné ku každej veci pristupovať individuálne
a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú
pričítateľné súdu, a teda zakladajúce porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
alebo aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto právo totiž nie je dotknuté, ak sú prieťahy
spôsobené výlučne konaním účastníka/sťažovateľa, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka
konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania spravidla nie je
nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná (v tejto súvislosti napr. uznesenie
ústavného súdu o odmietnutí ústavnej sťažnosti pod č. k. IV. ÚS 34/2020-23 z 28. 1. 2020).
IV.3 Postup okresného súdu v napadnutom konaní
26. Ide o tretie hodnotiace kritérium, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
IV.3.1 Obdobia nečinnosti okresného súdu v napadnutom konaní
27. Okresný súd v napadnutom konaní postupoval spočiatku bez prieťahov
a v pravidelných intervaloch vec pojednával (pojednávania konané 10. februára 2012,
15. mája 2012, 15. januára 2013 a 1. októbra 2013). Na druhej strane je možné okresnému
súdu vytknúť to, že medzi jednotlivými pojednávaniami boli dlhšie časové úseky v trvaní
7 a 9 mesiacov, ktoré sú z hľadiska posudzovania plynulosti postupu okresného súdu
v napadnutom konaní na hrane ústavnej udržateľnosti (pri posudzovaní namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru).
K tomu istému záveru ústavný súd došiel aj pri hodnotení postupu okresného súdu
v napadnutom konaní v období od 21. januára 2016, keď bolo pojednávanie odročené
z dôvodu neprítomnosti žalovaného a pojednávanie nariadené na 9. marec 2016 muselo byť
odročené z dôvodu nedodržania zákonnej lehoty na prípravu pojednávania zo strany
zákonného sudcu, pričom okresný súd vo veci pojednával až 25. októbra 2016, teda
po ďalších 7 mesiacoch. Postup okresného súdu je však na druhej strane kompenzovaný
mnohopočetnou neustálenou procesnou aktivitou sťažovateľky smerujúcou k zmene/úprave
žalobného petitu, s ktorou sa okresný súd musel vysporiadať a niekoľkonásobne o nej
rozhodovať (pozri bod 22 až 24). Od konania pojednávania 1. októbra 2013 zaznamenal
ústavný súd v postupe okresného súdu prieťah v trvaní 1 roka a 6 mesiacov,
keď (pravdepodobne z dôvodu zmeny zákonného sudcu) okresný súd v napadnutom konaní
mal pojednávať až 16. apríla 2015, pričom pojednávanie nariadené na tento deň bolo
odročené z dôvodu žiadosti právnej zástupkyne žalovaného. Z rovnakého dôvodu sa
nekonalo ani pojednávanie nariadené na 11. november 2015. Na podklade týchto zistení
ústavný súd identifikoval v postupe okresného súdu v napadnutom konaní prieťah v trvaní
1 roka a 6 mesiacov spočívajúci v úplnej nečinnosti okresného súdu.
IV.3.2 Obdobia neefektívnej činnosti okresného súdu v napadnutom konaní
28. V rámci tohto kritéria ústavný súd identifikoval obdobie neefektívnej činnosti
okresného súdu od 25. októbra 2016, keď na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok
sp. zn. 7 C 216/2011 z 25. októbra 2016, ktorým okresný súd žalobu zamietol. Jeho zrušenie
v odvolacom konaní Krajským súdom v Nitre a vrátenie veci na ďalšie konanie v dôsledku
nevykonania sťažovateľkou požadovaného dokazovania ústavný súd hodnotí ako
neefektívnu činnosť v trvaní od 25. októbra 2016 do 16. februára 2018, keď bol súdny spis
vrátený na okresný súd. Na podklade týchto zistení ústavný súd identifikoval v postupe
okresného súdu v napadnutom konaní prieťah v trvaní 1 roka a 3 mesiacov spočívajúci
v neefektívnej činnosti okresného súdu.
29. Ústavný súd poukazuje na to, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné
problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným
prieťahom v konaní (I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 55/02,
I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03, III. ÚS 399/2011). Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí
zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase
konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,
ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť
dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce
zbytočné prieťahy v súdnom konaní (I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06, rovnako tak aj Ústavný
súd Českej republiky IV. ÚS 392/2005, IV. ÚS 358/1998).
30. Opakované zmeny zákonného sudcu, ktoré spomaľujú konanie z dôvodu, že nový
sudca sa musí s vecou oboznámiť, štát nezbavujú jeho povinnosti týkajúcej sa primeranej
lehoty (rozsudok ESĽP vo veci Lechner a Hess proti Rakúsku z 23. 4. 1987). Opakované
prideľovanie predmetnej veci zákonným sudcom na prerokovanie a rozhodnutie teda
nemožno považovať za relevantnú procesnú aktivitu všeobecného súdu, pričom táto aktivita
je dôsledkom iných, s konaním bezprostredne nesúvisiacich skutočností – napr. personálne
zmeny na okresnom súde, práceneschopnosť zákonného sudcu a pod. (II. ÚS 444/2014).
V.
V.1 K bodu 1 výroku nálezu
31. V zmysle § 133 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené,
ktoré ustanovenia ústavy, ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené
a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné
práva a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené
základné práva a slobody sťažovateľa.
32. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod IV odôvodnenia) dospel
k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V.2 K bodu 2 výroku nálezu
33. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
34. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany
porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo
spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu
porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva
(I. ÚS 15/02, III. ÚS 10/02, III. ÚS 17/02, I. ÚS 257/08, III. ÚS 45/2012, IV. ÚS 132/2012,
35. Sťažovateľka požiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 2 500 €.
Ústavný súd v prípade okresného súdu identifikoval obdobie nečinnosti v trvaní 1 roka
a 6 mesiacov a obdobie neefektívnej činnosti v trvaní 1 roka a 3 mesiacov, spolu dobu
prieťahov v napadnutom konaní v trvaní 2 rokov a 9 mesiacov. Z celkovej doby trvania
napadnutého konania okresného súdu 7 rokov a 9 mesiacov tak pripadá na dobu prieťahov
časový úsek v trvaní 2 rokov a 9 mesiacov, čo predstavuje 1/3 z celkového času konania.
Vzhľadom na to, že okresný súd v napadnutom konaní postupoval z celkovej posudzovanej
doby konania prieťahovo v 1/3, vychádzajúc zo svojej judikatúry (IV. ÚS 535/2013,
I. ÚS 582/2015, I. ÚS 54/2016, I. ÚS 760/2016, I. ÚS 611/2017, IV. ÚS 21/2018,
I. ÚS 44/2018, IV. ÚS 95/2018, I. ÚS 341/2018, III. ÚS 187/2018, IV. ÚS 64/2020) priznal
sťažovateľke v súlade s princípom spravodlivosti a berúc do úvahy všetky okolnosti prípadu
finančné zadosťučinenie vo výške 1 500 €.
V.3 K bodu 3 výroku nálezu
36. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
37. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom, pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané
v roku 2019, a to prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému
súdu. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1
vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby vykonaný v roku 2019 1/6 z výpočtového základu zo sumy 980 €,
čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 163,33 € a 9,80 € režijný
paušál, v celkovej súhrnnej sume 346,26 €. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak,
ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.
38. S poukazom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2020
Martin Vernarský predseda senátu