Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 119/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana a Petra Straku

(sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpenej advokátskou kanceláriou

HÁJOS & Partners, s. r. o., Hlavná 5599/3a, Dunajská Streda, v mene ktorej koná konateľ

a advokát Mgr. Zsolt Csirik, vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom

tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Komárno p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Komárno j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania

v sume 346,26 € (slovom tristoštyridsaťšesť eur a dvadsaťšesť centov) na účet Advokátskej

kancelárii HÁJOS & Partners, s. r. o., Hlavná 5599/3a, Dunajská Streda, do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého konania okresného súdu a argumentácia sťažovateľky

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -22 z 19. novembra 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

, , (ďalej len

„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie okresného súdu“).

2. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 28. mája 2019

uviedla, že v napadnutom konaní vedenom pred okresným súdom, v ktorom je sťažovateľka

v procesnej pozícii žalobcu, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy dochádza

k zbytočným prieťahom. Poukázala na to, že predmetné konanie začalo na základe žaloby

z 1. augusta 2011 doručenej okresnému súdu 4. augusta 2011.

3. Sťažovateľka nespokojná s priebehom súdneho konania adresovala

4. septembra 2015 sťažnosť okresnému súdu s tým, že od podania žaloby v roku 2011

okresný súd nevydal v danej veci žiadne rozhodnutie. Okresný súd v odpovedi na sťažnosť

uviedol, že predmetný stav bol zapríčinený z dôvodu opakovanej zmeny zákonného sudcu.

Sťažovateľka podala sťažnosť na prieťahy v konaní okresnému súdu aj 16. septembra 2016.

Poukázala na nevydanie meritórneho rozhodnutia a zmeny zákonných sudcov.

Podpredsedníčka okresného súdu vo svojej odpovedi sťažnosť vyhodnotila ako nedôvodnú.

4. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti popísala priebeh napadnutého konania s tým,

že okresný súd na pojednávaní 25. októbra 2016 rozhodol vo veci rozsudkom tak, že žalobu

zamietol. Proti rozsudku podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací súd

tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

5. Sťažovateľka vytkla, že od podania žaloby do podania ústavnej sťažnosti okresný

súd „predmetný spor s konečnou platnosťou nevyriešil, ba po zrušení jeho rozsudku nevydal

v merite veci žiadne rozhodnutie, ani nedošlo k vytýčeniu pojednávania“. K tomu ústavný

súd uvádza, že v súčinnosti s okresným súdom zistil, že vo veci bol 7. mája 2019 vyhlásený

rozsudok (v čase začatia konania pred ústavným súdom neprávoplatný) a 28. októbra 2019

vyhlásil okresný súd dopĺňací rozsudok, ktorý je doručovaný stranám konania.

Sťažovateľka tiež konštatovala, že na vzniku a pretrvaní nežiaduceho stavu v dĺžke

napadnutého konania majú podiel predovšetkým nedostatky v činnosti okresného súdu,

čo viedlo k zbytočným prieťahom v konaní.

6. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v náleze

vyslovil, že okresný súd v napadnutom konaní porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2

a právo podľa dohovoru, aby prikázal okresnému súdu konať vo veci bez

zbytočných prieťahov a zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 2 520 €,

ako aj náhradu trov konania.

II.

Vyjadrenie odporcu

7. Ústavný súd 21. novembra 2019 vyzval predsedu okresného súdu na vyjadrenie

k podanej ústavnej sťažnosti. Vyjadrenie k veci zaslal ústavnému súdu 30. decembra 2019

zákonný sudca JUDr. Arpád Pastorek, ktorý k veci poskytol vyjadrenie:

«Žalobkyňa sa domáhala opakovane niekoľkých zmien žaloby, popri týchto zmenách

doručila ešte aj špecifikácie zmeny petitu žaloby počas konania, ktoré zmeny petitu

doručovala na začiatku vytýčeného termínu pojednávania. Táto jej prax je zrejmá z č. l. 86,

keď súd navrhnutý petit mal založený na č. l. 83 doručený súdu na pojednávaní dňa

23.04.2013, rovnako je zrejmá z č. l. 175 pred termínom pojednávania 09.03.2016

prostredníctvom svojho advokáta a napokon na č. l. 305 zmena petitu, č. l. 341 -

špecifikácia petitu rovnako sa vzťahuje k termínu pojednávania dňa 06.03.2019. Okrem

toho počas konania doručovala zmeny petitu žaloby, resp. špecifikáciu na č. l. 83 zmena

petitu, č. l. 152 špecifikácia petitu, č. l. 175 zmena petitu, č. l. 180 zmena petitu. špecifikácia

petitu na č. l. 191, č. l. 305 zmena petitu, č. l. 341 - špecifikácia petitu. Z uvedených

skutočností sa domnievam, že je diametrálny rozdiel medzi tým, ak je súd braný

na zodpovednosť za to, že vo veci nerozhodol, avšak musí rozhodnúť, aj keď je účastník

absolútne nečinný a medzi prípadmi sťažovateľky, ako je uvedené vyššie, keď žalobkyňa

zastúpená advokátom neprispela k urýchleniu súdneho konania, ale vyššie uvedeným

postupom, a to doručenými zmenami žaloby, špecifikáciami zmien žaloby na pojednávaní,

postup súdu explicitne, ak nie bránila tak aspoň sťažovala. Z uvedeného dôvodu prosím,

aby aj ÚS SR prihliadol k takémuto konaniu žalobkyne.

Domnievam sa, že je veľkou škodou neznalosť hraničiaca so zavádzaním autora tejto

sťažnosti, keď 28.05.2019 doručí sťažnosť na ÚS SR a na str. 6. v ods. III. poukazuje na to,

že sťažovateľ sa domnieva, že doba 8 rokov a 7 mesiacov je ničím neospravedlniteľný,

a v závere toho istého odseku ešte aj zvýrazní tučným typom písma: „... súd v predmetnom

konaní okrem vydania jedného rozhodnutia v roku 2016 nevydal v merite veci žiadne

rozhodnutie.“, rovnako na str. 5. (z hora v 4. riadku) uviedol, že od 1.08.2011 do dňa

rozhodnutia 25.10.2016 nevyniesol meritórne rozhodnutie.

K uvedenému potrebujem poznamenať, že za obdobie od 4.8.2011 do 28.5.2019

nie je 8 rokov a 7 mesiacov, ale len 7 rokov a 9 mesiacov, avšak nepomerne zarážajúcejšia

je skutočnosť, že podľa sťažovateľky za toto obdobie mal súd meritórne rozhodnúť len

jedenkrát (t. j. od 04.08.2011 do doručenia sťažnosti na ÚS SR dňa 28.05.2019),

keď je zrejmé, že súd rozhodol okrem rozhodnutia dňa 25.10.2016, po návrate spisu

z KS Nitra dňa 16.02.2018 meritórne po 14,5 mesiaci aj dňa 07.05.2019. Súd rovnako

rozhodol aj dopĺňacím rozsudkom dňa 27.9.2019 (nakoľko v časti priznanej nemajetkovej

ujmy súd priznal žalobkyni nárok v sume 1.000,- EUR, avšak opomenul uviesť, že vo zvyšku

súd žalobu zamieta), ktoré rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.11.2019.

Sťažovateľka v procesnom postavení žalobkyne v konaní ani voči rozsudku, ktorý bol

vyhlásený dňa 07.05.2019, ako ani voči dopĺňaciemu rozsudku z dňa 27.9.2019 nepodala

odvolanie.

Žalobkyňa v podanej ústavnej sťažnosti, a to na strane 6 zdola v 2. odseku namietla:

„Existenciu zbytočných prieťahov v konaní teda nemôže sám o sebe vylúčiť ani fakt, že

v predmetnej veci okresný súd určité úkony vykonal.“

Vo vzťahu k tejto skutočnosti považujem za relevantné uviesť, že sťažovateľka,

a autor sťažnosti nerozlišuje medzi zbytočnými prieťahmi a právne významnými prieťahmi,

ku ktorým podľa môjho názoru s poukazom na obsah spisového materiálu zrejme nemohlo

dôjsť, k čomu si dovoľujem poukázať na názor bývalého sudcu ÚS SR JUDr. J. Drgonca,

ktorý vo svojej knižke: „Ochrana ústavnosti ÚS SR“ na strane 269-270, poukazuje

vo vzťahu k SR na tú skutočnosť, že pojem zbytočné prieťahy je

autonómnym pojmom a nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone

ustanovené lehoty na vykonanie toho ktorého úkonu. Ústavný súd založil doktrínu:

„významných prieťahov“, a to znamená prieťahov istej kvality, ktorá je rozdielna

od zbytočných prieťahov, a preto na porušenie nestačí, ak prieťahy sú zbytočné, lebo

ani zbytočné prieťahy nemusia mať neústavný charakter, ak nie sú významnými prieťahmi,

a poukázal na nasledovné staršie judikáty , , ,

resp. vyššie uvedený judikát -11 z dňa 9. júla 2014 a dodal, že o týchto

skutočnostiach súd rozhodne podľa všetkých okolností danej veci.

Sťažovateľka v podanej ústavnej sťažnosti namietla postup súdu s poukazom

na rozhodnutie KS Nitra, ako je zrejmé zo strany 4, že nevykonal navrhnutý dôkaz

predložený žalobkyňou z DVD a CD záznamu, OS Komárno vo svojom rozhodnutí z roku

2016 sa vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré uvedené dôkazy nevykonal, nakoľko objektívne

nebolo zaručené, že žalobkyňou predložený záznam môže prispieť k jednoznačnému

a nespochybniteľnému objasneniu relevantných skutkových okolností z celého galavečera

piesní z 24.11.2010 a to napriek zákonnej možnosti podľa , podľa ktorého

platí, že súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré

boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom

je odôvodnené uplatnením čl. 3 ods. 1, podľa ktorého pri konkurencii dvoch chránených

práv a to práva žalobkyne podľa § 11 na ochranu jej osobnosti, kedy malo dôjsť v značnej

miere k zníženiu jej dôstojnosti alebo jej vážnosti v spoločnosti s právom žalovaného podľa

§ 12 ods. 1 Obč. zák. na vyhotovenie jeho obrazového a zvukového záznamu... sa smú

vyhotoviť alebo použiť len s jeho privolením. Ďalej na pojednávaní samotná žalobkyňa,

na otázku súdu akým spôsobom boli získané uvedené DVD resp. CD, resp., kto vyhotovil

uvedené nosiče informácií, uviedla, že nevie označiť osobu ktorá záznam vyhotovila a tieto

DVD a CD nosiče jej boli hodené len do schránky, rovnako súd prihliadol aj ku skutočnosti,

že v minulosti bol už dodaný jeden DVD nosič, ktorý bol delený na samostatné celky,

(z č. l. 20 súdneho spisu), z čoho možno mať za to, že tento obrazový záznam netvorí jeden

kompaktný celok a môže byť výsledkom aj „počítačovo spracovanej montáže“, zrejme by

bolo potrebné v tomto smere vykonať ďalšie finančne nákladné a časovo zdĺhavé

dokazovania napr. z odvetvia Fonoskopie (či sa so záznamom manipulovalo alebo nie, či sa

záznam upravoval, resp. na zodpovedanie iných otázok) aby sa tieto záznamy mohli

považovať za dôveryhodné dôkazy, avšak podľa súdu takýto postup v konaní by bol

v rozpore s , podľa ktorého súdy sú povinné prihliadať aj

k princípu hospodárnosti konania, keď sa nedala vykonať ani verifikácia týchto DVD,

resp. CD záznamov (porovnaním s autentickým záznamom vyhotoveným zo strany na to

oprávnenej osoby) napriek iniciatívnej snahe súdu z minulosti, ako je zrejmé z dotazu súdu

z č. l. 172 a odpovede z č. l. 174 súdneho spisu, kedy súd požiadal Obec

o oznámenie, či v obci je obecná televízia, ktorá si mohla vyhotoviť vlastný úplný záznam

z celého Galavečera, resp. iná inštitúcia, ako je to napr. v prípade vyhotovených záznamov

z rôznych chránených priestranstiev za účelom zabezpečenia ochrany osôb a ich majetku,

atď. Ako je zrejmé z písomnej odpovede na č. l. 174 súdneho spisu, v obci nie je

funkčný kanál obecnej TV, záznam z uskutočneného Galavečera piesní z dňa

24.11.2010 nemajú k dispozícii. Súd za prítomnosti informatika súdu, a asistentky súdu

zistil, že predmetný záznam je delený na určité väčšie, resp. menšie celky (kedy existovala

samostatná stopa na zvuk aj obraz) z hľadiska rozsahu a je zvukový záznam nekvalitný,

je možné prehrať obraz len trhane, t. j. nie je ako jeden celok, z čoho možno mať za to,

že jednak nie je tu záruka autentickosti záznamu so skutočnosťou preukázanou zdrojom,

osobou, inštitúciou, ktorá tento záznam vyhotovila. Na základe uvedený preto súd mal za to,

že prehratím záznamov dodaných na DVD nosiči, resp. CD nosiči, by nedošlo k objasneniu

rozhodujúcich skutkových okolností nevyvrátiteľnými dôkazmi a preto tento dôkaz pred

svojím rozhodnutím v r. 2016 nevykonal až následne na základe zrušovacieho rozhodnutia

KS Nitra, pred svojím rozhodnutím v roku 2019.

Ďalej chcem poukázať vo vzťahu k sťažnosti sťažovateľky na strane 6. posledný

odsek: „... priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady nemajetkovej

ujmy...“ na skutočnosť, že z dôvodu postupu súdu v tomto konaní je z doterajšieho obsahu

spisu zrejmé, že súd vo veci postupoval v súlade s platným Obč. súd. por. (za obdobie

od podania žaloby dňa 04.08.2011 do 30.06.2016), keď platila aj zákonná povinnosť,

z ktorej možno odvodiť tzv. spoluzodpovednosť strán sporu za výsledok súdneho konania

a to podľa § 6 Obč. súd por. v spojení s § 101 ods. 1 Obč. súd por. a čiastočne aj podľa

§ 120 Obč. súd. por. Podľa citovaných ustanovení zákona platí, že súdy v konaní postupujú

v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná,

tak ako na to poukázal ÚS SR vo svojom náleze čís. kon.: -25 z ktorého

rozhodnutia vyplýva, že na jednej strane je tu povinnosť súdu postupovať v konaní tak aby

ochrana práv a bola rýchla a účinná, ale zrejme nie je možné neprihliadať ku skutočností,

že túto zákonnú povinnosť si súd mohol splniť podľa § 6 Obč. súd. por., (ktoré ustanovenie

predstavuje generálnu povinnosť) v spojení s §101 ods. 1 Obč. súd. por., § 120 Obč. súd.

por. len v súčinnosti so všetkými subjektmi zúčastnenými na konaní. Nie však tak ako som to

na strane 1. v závere uviedol, že... žalobkyňa doručenými opakovanými zmenami žaloby,

opakovanými špecifikáciami žaloby na pojednávaní, postupu súdu ak nie bránila tak aspoň

sťažovala. Vo vzťahu k existencii zbytočných prieťahov v konaní považujem za dôležité

uviesť, že zdĺhavosť konania a rozhodovania súdu je sankcionovateľná len v tom prípade,

keď sa o tomto návrhu nerozhodne do doby, ktorá ešte nie je v rozpore s

SR a s účelom ústavného práva na súdnu ochranu, ako je zrejmé z publikácie bývalého

predsedu ÚS SR Doc. JUDr. Jána Mazáka: „Základy občianskeho procesného práva“

vydaného vydavateľstvom IURA EDITION z roku 2002, str. 122-123. Z rozhodnutia

Ústavného súdu SR nález z 7.11.2002 - jednoznačne vyplýva, že je prieťahom

aj to, ak v konaní súd veľmi rýchlo rozhodne a odvolací súd spis vráti z dôvodu, že je

potrebné vec ešte došetriť a teda súd síce môže rozhodnúť v takto určenej lehote, ale

nerozhodol by so znalosťou všetkých skutočností, ktoré si mal zistiť. Preto podľa súdu

možno len súhlasiť s rozhodnutím ústavného súdu i v tom, že v snahe maximálne urýchliť

súdne konanie nemožno ísť tak ďaleko, aby rýchlosť konania mala alebo mohla mať

za následok porušenie základných zásad obč. práva a to práva na spravodlivý proces.

Preto v zmysle čl. 6 Dohovoru má právo na spravodlivý proces v demokratickej spoločnosti

také významné miesto, že ho nemožno obetovať účelu, ktorý posväcuje zákonné ustanovenie

maximálnej lehoty na rozhodnutie súdu.»

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

a Európskeho súdu pre ľudské práva

8. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho

záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejedaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

10. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a obsahom

práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (, ). Z tohto vyplýva, že právne

východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu,

sú vo vzťahu k označeným právam v zásade identické.

11. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je účelom základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) v jeho všeobecnom

poňatí odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa

rozhodnutia príslušného štátneho orgánu (, , ,

, , , , , , ,

, ). Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna

neistota osoby neodstráni. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(v primeranej lehote) sa splní až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa

osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (pozri napr. ,

, , , , ,

a ). Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôraznil, že

v relevantnej časti ustanovuje imperatív, ktorý platí pre všetky súdne konania a ktorý

vyjadruje predovšetkým záujem o to, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu, pretože jeho predlžovanie sa

môže v konečnom dôsledku prejaviť ako odmietnutie výkonu spravodlivosti

().

12. Ústavný súd teda akcentuje, že pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej

neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“ (, , ), pričom „tento účel možno zásadne

dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“ (). Základnou povinnosťou súdu

a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr

odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho

rozhodnutie.

13. „Základné právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej

lehote patrí k tým právam, ktoré zásadným spôsobom spolupodmieňujú spoločnosťou

vnímaný stupeň právnej istoty a jeho dodržiavanie je jednou zo záruk posilňovania dôvery

občanov v právo a justíciu. Obsah právneho poriadku musí byť rovnako záväzný pre

občanov aj pre štát, a to nielen vo svojej abstraktnej podobe, ale predovšetkým konkrétne

pri výkone súdnej moci.“ (nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 15. októbra 2003).

14. Povinnosť súdu a sudcu konať vo veci bez prieťahov vyplývala do 30. júna 2016

z ustanovení (ďalej len „OSP“), ktorý bol s účinnosťou

od 1. júla 2016 zrušený a počnúc týmto dňom je úprava civilného sporového, civilného

mimosporového a správneho súdneho konania predmetom

(ďalej aj „CSP“), a .

15. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

do 30. júna 2016 vyplývala z , ktorý súdu prikazoval, aby v súčinnosti so všetkými

účastníkmi konania postupoval tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100

ods. 1 , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá, ako aj z § 117 ods. 1

, podľa ktorého bol sudca povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie

účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov, a z , podľa ktorého

sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.

Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň,

kedy sa bude konať nové pojednávanie.

16. Povinnosť súdu a sudcu konať bez prieťahov podľa právnej úpravy účinnej

od 1. júla 2016 je expresis verbis zakotvená ako základný princíp civilného sporového

konania v čl. 17, podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne

a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Tento základný

princíp konania je premietnutý do ďalších ustanovení

so zohľadnením osobitostí jednotlivých druhov konaní. Napríklad povinnosť súdu konať

bez prieťahov vyplýva z , podľa ktorého súd postupuje v konaní tak, aby sa

mohlo rozhodnúť rýchlo a hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím

na povahu konania, z ustanovení o sudcovskej koncentrácii konania,

ďalej z ustanovení − o predbežnom prejednaní sporu a následkoch

neprítomnosti strán, aj z § 179 ods. 1, podľa ktorého pojednávanie vedie súd tak, aby sa

mohlo rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu konania

a účel tohto zákona, alebo § 183 ods. 1 prvej vety, podľa ktorej pojednávanie sa môže

odročiť len z dôležitých dôvodov.

17. Prieťahy v konaní či nečinnosť orgánu verejnej moci sú ústavným súdom

hodnotené ako iný zásah orgánu verejnej moci, ktorý môže byť jedno či viacrázový,

protiprávny a zároveň aj protiústavný útok týchto orgánov proti základným

zaručeným právam (slobodám), ktoré v čase rozhodovania ústavného súdu predstavuje

významné ohrozenie právne existujúceho stavu, pričom taký útok sám osebe nie je výrazom

(výsledkom) riadnej rozhodovacej právomoci týchto orgánov alebo ich riadneho postupu.

Z uvedenej fakticity musí preto následne vyplynúť, že dôsledkom popísaného zásahu

orgánu verejnej moci (jeho pasivity) nemožno čeliť inak než ústavnou sťažnosťou a na ňu

nadväzujúcim nálezom ústavného súdu.

18. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 , ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu

podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup

súdu (, , , , ,

). Teda záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná a či už nie je, možno

formulovať vždy s ohľadom na faktory, ktorými bolo konanie bezprostredne ovplyvnené,

pričom pri posudzovaní dôvodnosti tvrdenia o porušení základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (rovnako tak aj pri práve

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je nutné

ku každej veci pristupovať individuálne a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide

o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú pričítateľné súdu. Toto právo totiž nie je dotknuté,

ak sú prieťahy spôsobené výlučne konaním účastníka, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka

konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania istú dobu spravidla

nie je nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná. V súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) ústavný súd prihliada aj na predmet

sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa [Comingersoll

S.A. (Veľká komora), Sürmeli proti Nemecku (Veľká komora), Záborský a Šmáriková proti

Slovenskej republike, rovnako tak aj , , ,

)]. Naostatok aj ESĽP vo svojich rozhodnutiach (rozsudok ESĽP vo veci

H. proti Francúzsku z 24. 10. 1989, rozsudok ESĽP vo veci Katte Klitsche de la Grange

proti Taliansku z 27. 10. 1994 a rozsudok ESĽP vo veci Scordino proti Taliansku č. 1

z 29. 3. 2006) viackrát vyzdvihol dôležitosť správy súdnictva bez prieťahov, ktoré môžu

ohroziť jeho účinnosť a dôveryhodnosť.

19. Zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa aj nesprávna činnosť štátneho orgánu

().

20. Ústavný súd tiež poznamenáva, že v praxi sa vyskytujú aj prieťahy, ku ktorým

dochádza až po vydaní rozhodnutia, pretože síce už bolo v konaní rozhodnuté, avšak

rozhodnutie nebolo sťažovateľovi doručené, resp. nenadobudlo právoplatnosť. Je preto

potrebné skúmať aj dĺžku konania, ktoré nebolo právoplatne skončené, hoci prípadne už

mohlo byť vo veci rozhodnuté (napr. rozsudky ESĽP vo veciach Zarembová proti

Slovenskej republike z 23. 11. 2010, bod 19, Sirotňák proti Slovenskej republike

z 23. 12. 2010, bod 28, Bubláková proti Slovenskej republike z 15. 2. 2011, bod 18).

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

IV.1 Právna a faktická zložitosť veci

21. Pokiaľ ide o zložitosť prípadu, môžeme hovoriť o skutkovej alebo právnej

zložitosti. Môže ísť napríklad o vec, v ktorej vystupuje viacero strán (rozsudok ESĽP

vo veci H. proti Spojenému kráľovstvu z 8. 7. 1987) alebo v ktorej je potrebné zabezpečiť

rôzne dôkazy [rozsudok ESĽP vo veci Humen proti Poľsku (Veľká komora) z 15. 10. 1999].

Zložitosť prípadu môže taktiež súvisieť s prítomnosťou medzinárodného prvku (rozsudok

ESĽP vo veci Neumeister proti Rakúsku z 27. 6. 1968). Z judikatúry ústavného súdu ďalej

vyplýva, že skutkovo a právne zložité je iba také konanie, ktoré si na posúdenie skutočností,

na ktoré treba odborné znalosti, vyžaduje ustanovenie znalca s osobitnými odbornými

znalosťami, resp. spoluprácu znalca s inými odborníkmi – konzultantmi ().

22. Predmetom konania je konanie podľa a nasl.

v znení neskorších predpisov, ktoré spadá pod bežnú a pravidelnú

rozhodovaciu prax všeobecných súdov.

IV.2 Správanie účastníka konania

23. Správanie účastníka konania je ďalším kritériom pri rozhodovaní o tom,

či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného

práva podľa a práva podľa dohovoru.

24. Pri hodnotení tohto kritéria musí ústavný súd v prvom rade poukázať na to,

že v predmetnej veci ide o sporové konanie ovládané dispozičnou (prejednacou) zásadou.

V rámci tejto zásady je to práve účastník konania, ktorý sa na súd obracia v snahe ochrániť

svoje práva či už spravidla majetkového alebo osobnostného charakteru, pričom sám

vo svojom podaní, ktoré je návrhom na začatie konania, vymedzuje predmet ďalšieho

postupu súdu (na rozdiel od nesporových konaní ovládaných vyhľadávacou zásadou).

Uvedené považuje ústavný súd za potrebné zvýrazniť, nakoľko je v predmetnej veci

neprehliadnuteľná procesná aktivita sťažovateľky ako účastníčky konania (za účinnosti

)/strany konania (za účinnosti ), ktorá svoj žalobný návrh

počas konania niekoľkonásobne menila a upravovala (celkovo 10-krát). Táto jej procesná

aktivita determinovala povinnosť okresného súdu sa s takýmto návrhom vysporiadať

zákonom predpokladaným spôsobom, pretože žalobný návrh definuje predmet konania,

od ktorého následne súd odvíja aj vykonávané dokazovanie vo veci z dôvodu naplnenia

potreby vysporiadať sa s predmetom konania

25. Teda k posudzovaniu otázky dĺžky konania a jej primeranosti

(resp. neprimeranosti) ústavný súd opakovane pripomína, že túto nemožno vyjadriť

numericky, pričom záver o tom, či dĺžka konania je ešte primeraná alebo nie, možno

formulovať vždy s ohľadom na celkovú dĺžku konania a na faktory, ktorými bolo konanie

bezprostredne ovplyvnené, pričom je nutné ku každej veci pristupovať individuálne

a zvažovať, či s ohľadom na okolnosti prípadu ide o prieťahy neodôvodnené, t. j. či sú

pričítateľné súdu, a teda zakladajúce porušenie základného práva podľa

alebo aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Toto právo totiž nie je dotknuté, ak sú prieťahy

spôsobené výlučne konaním účastníka/sťažovateľa, prípadne ak ide o vec, keď dĺžka

konania zodpovedá jej zložitosti. V takých prípadoch trvanie konania spravidla nie je

nedôvodné a potreba zásahu ústavného súdu nie je daná (v tejto súvislosti napr. uznesenie

ústavného súdu o odmietnutí ústavnej sťažnosti pod č. k. -23 z 28. 1. 2020).

IV.3 Postup okresného súdu v napadnutom konaní

26. Ide o tretie hodnotiace kritérium, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru.

IV.3.1 Obdobia nečinnosti okresného súdu v napadnutom konaní

27. Okresný súd v napadnutom konaní postupoval spočiatku bez prieťahov

a v pravidelných intervaloch vec pojednával (pojednávania konané 10. februára 2012,

15. mája 2012, 15. januára 2013 a 1. októbra 2013). Na druhej strane je možné okresnému

súdu vytknúť to, že medzi jednotlivými pojednávaniami boli dlhšie časové úseky v trvaní

7 a 9 mesiacov, ktoré sú z hľadiska posudzovania plynulosti postupu okresného súdu

v napadnutom konaní na hrane ústavnej udržateľnosti (pri posudzovaní namietaného

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru).

K tomu istému záveru ústavný súd došiel aj pri hodnotení postupu okresného súdu

v napadnutom konaní v období od 21. januára 2016, keď bolo pojednávanie odročené

z dôvodu neprítomnosti žalovaného a pojednávanie nariadené na 9. marec 2016 muselo byť

odročené z dôvodu nedodržania zákonnej lehoty na prípravu pojednávania zo strany

zákonného sudcu, pričom okresný súd vo veci pojednával až 25. októbra 2016, teda

po ďalších 7 mesiacoch. Postup okresného súdu je však na druhej strane kompenzovaný

mnohopočetnou neustálenou procesnou aktivitou sťažovateľky smerujúcou k zmene/úprave

žalobného petitu, s ktorou sa okresný súd musel vysporiadať a niekoľkonásobne o nej

rozhodovať (pozri bod 22 až 24). Od konania pojednávania 1. októbra 2013 zaznamenal

ústavný súd v postupe okresného súdu prieťah v trvaní 1 roka a 6 mesiacov,

keď (pravdepodobne z dôvodu zmeny zákonného sudcu) okresný súd v napadnutom konaní

mal pojednávať až 16. apríla 2015, pričom pojednávanie nariadené na tento deň bolo

odročené z dôvodu žiadosti právnej zástupkyne žalovaného. Z rovnakého dôvodu sa

nekonalo ani pojednávanie nariadené na 11. november 2015. Na podklade týchto zistení

ústavný súd identifikoval v postupe okresného súdu v napadnutom konaní prieťah v trvaní

1 roka a 6 mesiacov spočívajúci v úplnej nečinnosti okresného súdu.

IV.3.2 Obdobia neefektívnej činnosti okresného súdu v napadnutom konaní

28. V rámci tohto kritéria ústavný súd identifikoval obdobie neefektívnej činnosti

okresného súdu od 25. októbra 2016, keď na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok

sp. zn. z 25. októbra 2016, ktorým okresný súd žalobu zamietol. Jeho zrušenie

v odvolacom konaní Krajským súdom v Nitre a vrátenie veci na ďalšie konanie v dôsledku

nevykonania sťažovateľkou požadovaného dokazovania ústavný súd hodnotí ako

neefektívnu činnosť v trvaní od 25. októbra 2016 do 16. februára 2018, keď bol súdny spis

vrátený na okresný súd. Na podklade týchto zistení ústavný súd identifikoval v postupe

okresného súdu v napadnutom konaní prieťah v trvaní 1 roka a 3 mesiacov spočívajúci

v neefektívnej činnosti okresného súdu.

29. Ústavný súd poukazuje na to, že otázka množstva vecí, personálne a organizačné

problémy súdu nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným

prieťahom v konaní (, , , , ,

, , ). Nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase

konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde,

ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť

dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce

zbytočné prieťahy v súdnom konaní (, , rovnako tak aj Ústavný

súd Českej republiky , ).

30. Opakované zmeny zákonného sudcu, ktoré spomaľujú konanie z dôvodu, že nový

sudca sa musí s vecou oboznámiť, štát nezbavujú jeho povinnosti týkajúcej sa primeranej

lehoty (rozsudok ESĽP vo veci Lechner a Hess proti Rakúsku z 23. 4. 1987). Opakované

prideľovanie predmetnej veci zákonným sudcom na prerokovanie a rozhodnutie teda

nemožno považovať za relevantnú procesnú aktivitu všeobecného súdu, pričom táto aktivita

je dôsledkom iných, s konaním bezprostredne nesúvisiacich skutočností – napr. personálne

zmeny na okresnom súde, práceneschopnosť zákonného sudcu a pod. ().

V.

V.1 K bodu 1 výroku nálezu

31. V zmysle a ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, v náleze uvedie, ktoré základné práva a slobody boli porušené,

ktoré ustanovenia , ústavného zákona alebo medzinárodnej zmluvy boli porušené

a akým právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné

práva a slobody. Ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli porušené

základné práva a slobody sťažovateľa.

32. Ústavný súd na základe vykonaného posúdenia (bod IV odôvodnenia) dospel

k záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa dohovoru.

V.2 K bodu 2 výroku nálezu

33. Podľa môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

34. Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany

porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo

spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu

porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva

(, , , , , ,

).

35. Sťažovateľka požiadala o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 2 500 €.

Ústavný súd v prípade okresného súdu identifikoval obdobie nečinnosti v trvaní 1 roka

a 6 mesiacov a obdobie neefektívnej činnosti v trvaní 1 roka a 3 mesiacov, spolu dobu

prieťahov v napadnutom konaní v trvaní 2 rokov a 9 mesiacov. Z celkovej doby trvania

napadnutého konania okresného súdu 7 rokov a 9 mesiacov tak pripadá na dobu prieťahov

časový úsek v trvaní 2 rokov a 9 mesiacov, čo predstavuje 1/3 z celkového času konania.

Vzhľadom na to, že okresný súd v napadnutom konaní postupoval z celkovej posudzovanej

doby konania prieťahovo v 1/3, vychádzajúc zo svojej judikatúry (,

, , , , ,

, , , , ) priznal

sťažovateľke v súlade s princípom spravodlivosti a berúc do úvahy všetky okolnosti prípadu

finančné zadosťučinenie vo výške 1 500 €.

V.3 K bodu 3 výroku nálezu

36. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

37. Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom, pozostávajúce z odmeny advokáta za dva úkony právnej služby vykonané

v roku 2019, a to prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému

súdu. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 1

vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2019 1/6 z výpočtového základu zo sumy 980 €,

čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 163,33 € a 9,80 € režijný

paušál, v celkovej súhrnnej sume 346,26 €. Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak,

ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

38. S poukazom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, sa pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumie jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2020

Martin Vernarský predseda senátu