Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 193/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. januára 2004 v senáte

zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní

o sťažnosti E. P., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta

porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Krajského

súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. P. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom

Šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť E. P. do 15 dní od doručenia

tohto nálezu trovy konania vo výške 8 796 Sk (slovom Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť

slovenských korún) na účet advokáta JUDr. O. Š., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 29. októbra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. P., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (ďalej len „“) a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 13. decembra 1995 krajskému súdu

žalobu o zaplatenie sumy 2 305 360 Sk smerujúcu proti Ing. arch. J. H. – UNITEAM, B.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vydané

rozhodnutie vo veci samej.

Vo svojej sťažnosti sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa

rozhodol, že postupom krajského súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručené v a právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadala, aby jej

ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 461 000 Sk.

Predsedníčka krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadrila

k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 3794/03 doručeným ústavnému súdu 29. decembra 2003,

v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Preštudovaním spisového materiálu sp. zn. som zistila, že na základe

nevyhnutných zmien rozvrhov práce konali vo veci 3 sudkyne. Ako vyplýva z prehľadu

spisového materiálu, ktorý Vám na základe Vašej požiadavky prikladám na zapožičanie,

prvá sudkyňa konala od 26. 4. 1996, kedy vec napadla na bývalý Mestský súd v Bratislave

po postúpení z Obvodného súdu Bratislava 2 (tam napadla 13. 12. 1995) až do 28. 2. 1998.

V tomto období vo veci nekonala od 17. 6. 1996 (navrhovateľka po výzve na zaplatenie

súdneho poplatku oznámila súdu, že nemá finančné prostriedky) až do 28. 11. 1997, kedy

rozhodla o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Ďalšia sudkyňa vec

prevzala 1. 3. 1999 a vo veci nekonala až do 28. 1. 2001, kedy vyzvala navrhovateľku

opätovne na zaplatenie súdneho poplatku, čo pokladám za neadekvátny úkon, nakoľko

navrhovateľka žiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov, na čo súd upozornil Najvyšší

súd SR v uznesení zo 7. októbra 1998, ktorým zrušil uznesenie tunajšieho

súdu z 28. novembra 1997 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V podstate bezprieťahovo

k veci konala až od 11. 2. 2000 do konca r. 2000. Od 1. 1. 2001 vec prevzala tretia sudkyňa,

ktorá vo veci nekonala až do 4. 3. 2002, čo mohlo byť spôsobené tým, že k 1. 1. 2001 ako

civilná sudkyňa prevzala veľké množstvo obchodných prvostupňových vecí. Ďalej vo veci

nekonala až do 27. 8. 2003 kedy vo veci vytýčila prvé pojednávanie na termín 30. 9. 2003.

Na pojednávaní 30. 9. 2003 rozhodla uznesením o oslobodení navrhovateľky od súdnych

poplatkov a zároveň i o prerušení konania. Z uvedeného je zrejmé, že predmetná ústavná

sťažnosť je z prevažnej časti opodstatnená.

V nadväznosti na uvedené netrvám na ústnom pojednávaní vo veci samej.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyjadrenia krajského súdu a zo spisu krajského

súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v predmetnej veci od podania žaloby

krajskému súdu do 29. decembra 2003, keď bol ústavnému súdu doručený spis krajského

súdu sp. zn. .

Žaloba sťažovateľky o zaplatenie sumy 2 305 360 Sk bola Obvodnému súdu

Bratislava 2 doručená 13. decembra 1995. Z označeného súdneho spisu krajského súdu

vyplýva nasledovné:

- Obvodný súd Bratislava 2 postúpil žalobu sťažovateľky (spis) Mestskému súdu

v Bratislave 26. apríla 1996 z dôvodu vecnej príslušnosti,

- dňa 4. júna 1996 prevzal právny zástupca sťažovateľky výzvu, ktorou Mestský súd

v Bratislave vyzval sťažovateľku, aby zaplatila súdny poplatok za návrh,

- dňa 17. júna 1996 bol Mestskému súdu v Bratislave doručený list, ktorým mu

sťažovateľka oznámila, že finančná situácia jej nedovoľuje úhradu požadovaného súdneho

poplatku,

- krajský súd uznesením č. k. -26 z 28. novembra 1997 konanie z dôvodu

nezaplatenia súdneho poplatku zastavil,

- dňa 17. marca 1998 podala sťažovateľka odvolanie proti uzneseniu krajského súdu

o zastavení konania,

- dňa 25. mája 1998 krajský súd predložil spis na rozhodnutie o odvolaní

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“),

- dňa 29. decembra 1998 bolo krajskému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. , ktorým bolo zrušené napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu

bola vrátená na ďalšie konanie s odôvodnením, že krajský súd doručoval výzvu

na zaplatenie súdneho poplatku právnemu zástupcovi sťažovateľky napriek tomu, že v spise

nie je založené plnomocenstvo na jej zastupovanie,

- podaním z 28. januára 2000 krajský súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho

poplatku,

- podaním doručeným krajskému súdu 9. februára 2000 sťažovateľka požiadala

o oslobodenie od súdneho poplatku,

- prípisom z 11. februára 2000 krajský súd vyzval sťažovateľku o preukázanie

tvrdení týkajúcich sa žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku,

- uznesením z 15. mája 2000 krajský súd nepriznal sťažovateľke oslobodenie

od súdneho poplatku,

- dňa 16. júna 2000 bolo krajskému súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti

uzneseniu, ktorým jej nebolo priznané oslobodenie od súdneho poplatku,

- dňa 28. júna 2000 predložil krajský súd spis na rozhodnutie o odvolaní najvyššiemu

súdu,

- dňa 7. novembra 2000 bolo krajskému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu

z 5. októbra 2000, ktorým napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie s odôvodnením, že nedostatočne zisťoval majetkové pomery

sťažovateľky v súvislosti s jej žiadosťou o oslobodenie od súdneho poplatku,

- podaním zo 17. novembra 2000 krajský súd vyzval sťažovateľku, aby predložila

daňové priznanie a potvrdenie miestneho úradu o vlastníctve nehnuteľných a hnuteľných

vecí,

- dňa 4. marca 2002 krajský súd urobil úkony v súvislosti so zisťovaním miesta

pobytu žalovaného,

- dňa 27. augusta 2003 krajský súd nariadil termín pojednávania na 30. september

2003,

- na pojednávaní 13. septembra 2003 krajský súd rozhodol uznesením, ktorým

priznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov a súčasne konanie vo veci prerušil

„až do právoplatného skončenia konania o novom objavenom majetku“. Z obsahu spisu

nevyplýva, že by toto uznesenie bolo ku dňu jeho doručenia ústavnému súdu

(29. decembra 2003) právoplatné.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. ), pričom „tento účel možno dosiahnuť

zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“

(, ). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. ).

Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z (ďalej aj

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) ústavný súd

zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd

rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom konania pred krajským súdom je vymáhanie pohľadávky z titulu

zaplatenia ceny diela, ktorú si sťažovateľka uplatňovala ako dedička po jej zomrelom

manželovi. Podľa názoru ústavného súdu rozhodovanie v tejto veci nepredstavuje vysoký

stupeň faktickej náročnosti a právnej zložitosti. Pokiaľ ide o zisťovanie skutkového stavu

potrebného na rozhodnutie o merite veci, ústavný súd konštatuje, že sa vo veci dokazovania

pred krajským súdom dosiaľ ani nezačalo. Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho

doterajšieho priebehu a dosiahnutých výsledkov ústavný súd nezistil také okolnosti, ktoré

by odôvodňovali viac než 8-ročné trvanie konania jeho skutkovou alebo právnou

zložitosťou.

Je potrebné zohľadniť aj to, že na právnu alebo faktickú zložitosť ako dôvod

doterajšej dĺžky konania nepoukázala ani predsedníčka krajského súdu vo vyjadrení

k sťažnosti.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov, bolo správanie účastníka súdneho konania. Ústavný súd nezistil také skutočnosti,

ktoré by nasvedčovali spôsobeniu prieťahov v konaní zo strany sťažovateľky. Na výzvy

krajského súdu reagovala včas a zúčastnila sa pojednávania, ktoré bolo vo veci nariadené.

3. Tretím kritériom, ktorého uplatnením ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným

prieťahom v konaní, bol postup samotného krajského súdu.

Konanie krajského súdu bolo poznačené nečinnosťou, a to v období od 17. júna 1996

[navrhovateľka (v konaní pred ústavným súdom sťažovateľka) po výzve tohto súdu

oznámila, že nemá finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku] do 28. novembra

1997 (vydanie uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie poplatku). Podobne sa

vyznačuje nečinnosťou aj obdobie od 1. marca 1999 (keď vec prevzala druhá zákonná

sudkyňa) do 28. januára 2001 (keď bola sťažovateľke zaslaná výzva na zaplatenie súdneho

poplatku). Posledné obdobie nečinnosti je vymedzené od 1. januára 2001 (keď vec prevzala

v poradí tretia zákonná sudkyňa), ktorá vo veci nekonala až do 4. marca 2002. V súhrne

predstavuje nečinnosť krajského súdu 52 mesiacov.

Uvedené obdobia nečinnosti sú zhodné so zisteniami predsedníčky krajského súdu

uvedenými v jej vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 3794/03 z 18. decembra 2003, ktorým

odpovedala na výzvu ústavného súdu.

Ústavný súd konštatuje, že celé doteraz uskutočnené konanie sa vyznačovalo

neefektívnosťou a nesústredenosťou, pretože úkony krajského súdu sa netýkali merita veci,

ale celá jeho činnosť bola zameraná výlučne na rozhodovanie o žiadosti sťažovateľky

o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Ako nesústredený postup krajského súdu je možné vyhodnotiť aj tú skutočnosť,

že otázkou aktívnej legitimácie sťažovateľky sa začal zaoberať po prvýkrát až

na pojednávaní uskutočnenom 13. septembra 2003.

Znakmi nesústredenosti a neefektívnosti sa podľa ústavného súdu vyznačuje obdobie

od 3. mája 1996 (zaslanie výzvy právnemu zástupcovi sťažovateľky JUDr. O. Š.

na zaplatenie súdneho poplatku) do 29. decembra 1998 [keď Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušil uznesenie krajského súdu z 28. novembra 1997,

ktorým konanie v právnej veci sťažovateľky zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku

z dôvodu, že výzva na zaplatenie súdneho poplatku bola adresovaná právnemu zástupcovi

sťažovateľky napriek tomu, že v spise sa plnomocenstvo udelené sťažovateľkou

menovanému advokátovi nenachádzalo].

Ako neefektívny postup predstavujúci v konečnom dôsledku zbytočné prieťahy

v konaní ústavný súd vyhodnotil tiež obdobie od 9. februára 2000 (keď sťažovateľka

požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov a krajský súd jej v dôsledku nedostatočného

zisťovania rozhodujúcich skutočností, ktoré by mu umožnili vec náležite posúdiť,

resp. v dôsledku nezadováženia dokladov preukazujúcich majetkové pomery sťažovateľky

uznesením z 15. mája 2000 oslobodenie nepriznal) do 30. septembra 2003, keď krajský súd

po tom, čo v dôsledku zrušenia jeho citovaného uznesenia o nepriznaní sťažovateľke

oslobodenie od súdnych poplatkov (uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 5. októbra 2000) jej napokon oslobodenie od súdnych poplatkov priznal.

V spojitosti s tým poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa

ktorej základné právo zaručené v sa môže realizovať len

prostredníctvom takého konania (činnosti) súdov, ktoré smeruje k odstráneniu stavu právnej

neistoty, kvôli ktorej sa občan obrátil na orgán súdnej moci. K zbytočným prieťahom

v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním príslušného súdu, ale aj takou

činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania, teda

k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa obrátil na súd ().

Ústavný súd už vyslovil, že v právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti

okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp

materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z , sa osobitný

dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých

štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektami, ktorým boli

priznané ().

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd konštatoval, že v konaní vedenom

na krajskom súde pod sp. zn. bolo porušené základné právo sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako jej ho garantuje čl. 48 ods. 2

, ako aj právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v

dohovoru.

V dôsledku konštatovania zbytočných prieťahov ústavný súd považoval za potrebné

v zmysle ustanovenia prikázať krajskému súdu

konať v súlade s príslušnými ustanoveniami upravujúcimi

priebeh konania tak, aby ďalej nedochádzalo k porušovaniu označeného základného práva

sťažovateľky, t. j. bez zbytočných prieťahov, a aby bol odstránený stav právnej neistoty,

v ktorom sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

IV.

Podľa „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie“.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Z ustanovenia vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia vo výške 461 000 Sk, čo odôvodnila okrem iného tým, že „stratila vieru

v dôveryhodnosť súdu a možnosti domôcť sa spravodlivosti“ a tiež tým, že dlhodobé

rozhodovanie súdu nepriaznivo pôsobí na jej zdravotný stav.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej

nemajetkovej ujmy (napr. , ).

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu, ako aj z ustanovenia .

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

berúc do úvahy všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie práva

vrátane významu predmetu sporu pre sťažovateľku, ako aj skutočnosť, ktorá vyplynula

zo skúmaného spisu, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne

skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 60 000 Sk za primerané finančné

zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. O. Š.,

uplatnených v podaní zo 14. apríla 2003. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby

v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za 2 úkony po

4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál.

Úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. januára 2004