Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 628/2020
PDF · 675.9 KB
No categories available
IV. ÚS 628/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov
Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , zastúpeného
advokátom Mgr. Petrom Kupkom, Hlavná 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa
čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného
súdu Piešťany č. k. 5 C 224/2008-308 zo 16. novembra 2016, rozsudkom Krajského súdu
v Trnave č. k. 24 Co 289/2018-480 z 30. januára 2019 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 2 Cdo 159/2019-576 z 30. júla 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
2. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,
, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátom Mgr. Petrom Kupkom, Hlavná 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy
a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať
svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Piešťany
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 224/2008-308 zo 16. novembra 2016 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 24 Co 289/2018-480 z 30. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) č. k. 2 Cdo 159/2019-576 z 30. júla 2020 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu“; spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“). Ústavnú sťažnosť
sťažovateľ doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 16. novembra 2020.
2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:
«Okresný súd Piešťany (ďalej len „OS PN“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom
OS PN zo dňa 16.11.2016, č. k. 5C/224/2008-308 (ďalej len „Rozsudok OS PN“) v spore
žalobcov: 1) , , bytom
, 2) , , bytom
. 3) , , bytom
, proti žalovanému: Mesto Piešťany, so sídlom Námestie SNP 3, Piešťany,
IČO: 00 612 031, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, rozhodol tak, že žalobu
zamieta...
Odvolaním zo dňa 05.12.2016 a zo dňa 13.01.2017 Sťažovateľ ako žalobca 3 a ako
oprávnená osoba podľa § 355 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“) podal proti tomuto výroku rozsudku OS PN
a jeho odôvodneniu v zákonnej lehote riadny opravný prostriedok – odvolanie...
Krajský súd v Trnave (ďalej len „KS TT“) ako odvolací súd, v právnej veci...
o učenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, rozsudkom KS TT zo dňa 30.01.2019,
č. k. 24Co/289/2018-480 (ďalej len „Rozsudok KS TT“) rozhodol tak, že... „Odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje...
Sťažovateľ podal proti Rozsudku KS TT dovolanie, a to z dovolacieho dôvodu podľa
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) uznesením zo dňa 30.07.2020,
č. k. 2 Cdo 159/2019-576 (ďalej len „Uznesenie NS SR“) dovolanie Sťažovateľa odmietol.»
3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „konajúcim súdom bolo dostatočne
známe a v rámci dokazovania mali súdy nesporne za preukázané, že žalobcovia 1 - 3 boli
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - pozemku, pôvodne označeného
2
zapísaného v pozemkovej knihe, vložka , o výmere 418m, každý
v podiele 1/3. Predmetná nehnuteľnosť bola Rozhodnutím Odboru výstavby Mestského
národného výboru v Piešťanoch číslo: Výst. 1420/1966 zo dňa 04.07.1966 vyvlastnená pre
Čsl. štát - Správu miestnych služieb pri MsNV v Piešťanoch, a to na účely výstavby
nástupného stanovišťa autobusov mestskej dopravy a parkoviska motorových vozidiel na
Nálepkovej ulici v Piešťanoch, za náhradu.
Žalobcovia 1 - 3 si postupom podľa zákona č. 503/2003 Z. z. v zákonnej lehote
uplatnili právo na navrátenie vlastníctva k pozemku na správnom orgáne - Obvodnom
pozemkovom úrade v Trnave. Rozhodnutím č. j. K2006/00719 zo dňa 09.11.2006 Obvodný
pozemkový úrad v Trnave rozhodol tak, že oprávnené osoby podľa § 2 ods. 1 zákona
č. 503/2003 Z. z. ( žalobcovia 1-3) spĺňajú podmienky ustanovené v § 3 ods. m) tohto zákona
(bolo zistené, že pozemky im boli vyvlastnené bez vyplatenia náhrady). Žalobcom 1-3
správny orgán rozhodnutím nepriznal vlastnícke právo k pozemku v ,
2
, o výmere 418 m- pasienok, ale priznal im právo na náhradu za pozemok,
pretože podľa doloženej identifikácie vyhotovenej Správou katastra
Piešťany zo dňa 17.06.2005, je vyvlastnený pozemok vo vlastníctve Mesta Piešťany, čo je
zákonná prekážka pre ich vydanie.
Na základe právoplatného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Slovenský
pozemkový fond žalobcom 1-3 ponúkol poskytnutie finančnej náhrady vzhľadom na veľmi
nízky reštitučný nárok, čo žalobcovia neprijali.“.
4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že «sťažovateľom uplatnené vlastnícke
právo k predmetnej nehnuteľnosti tvoriacej predmet konania je nepremlčateľné. Rozsudok
KS TT spôsobuje u Sťažovateľa porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa
čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky. Účelom zákona č. 503/2003 Z. z. je zmiernenie majetkových
krívd z minulostí zjednodušeným administratívnym postupom. Pokiaľ je v § 5 ods. 1 zákona
č. 503/2003 Z. z. uvedené v poslednej vete: „Neuplatnením práva v lehote právo zanikne,“
tak sa jedná len o prekluzívnu lehotu vzťahujúcu sa iba na práva na vydanie majetku
postupom podľa cit. zákona, ale nie na uplatnenie vlastníckeho práva určovacou žalobou.
Určovacia žaloba bola v tomto prípade prostriedkom na privodenie stavu právnej istoty.
KS TT si zvolil neprimerane formalistický výklad § 137 písm. c) CSP, čo spôsobuje
nepreskúmateľnosť rozsudku KS TT. Opačný výklad by viedol k extrémnej nespravodlivostí,
a teda k prepätému formalizmu, kedy by boli obete majetkových krívd z minulosti opätovne
bez možností reálne využiť svoje vlastnícke právo...
Naliehaný právny záujem na určovacej žalobe v tomto prípade nepochybne je,
pretože Sťažovateľ je stále v právnej neistote a preto sa obrátil na súd, aby vo veci
rozhodol. Určovacia žaloba v tomto prípade sledovala naplnenie praktických potrieb života
a nesmerovala k rozmnožovaniu súdnych sporov. V zmysle ustálenej judikatúry je tiež
naliehavý záujem pri určovacej žalobe vtedy, ak je v katastri nehnuteľností zapísaný ako
vlastník niekto iný. V tomto prípade je ako vlastník k predmetnej nehnuteľností zapísaný
v katastri nehnuteľností iný subjekt.».
5. Napadnuté rozhodnutia sú podľa sťažovateľa arbitrárne a zjavne neodôvodnené,
keďže sa v nich krajský súd a najvyšší súd dostatočne nevysporiadali s argumentáciou
sťažovateľa týkajúcou sa otázky, či je možné domáhať sa ochrany žalobou o určenie
vlastníckeho práva, ak bolo možné žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu.
Sťažovateľ uvádza: «Ústavnú neudržateľnosť Rozsudku OS PN a Rozsudku KS TT
Sťažovateľ vidí v prílišne formalistickej aplikácii a interpretácii zákona č. 503/2003 Z. z.
o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“).»
5.1 V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľ v zásade poukazuje na svoju
argumentáciu v ústavnej sťažnosti a upozorňuje na „... územný plán mesta Piešťany a zápis
v katastri nehnuteľností v , druh pozemku -
zastavaná plocha a , druh pozemku - ostatná plocha, ktoré sú určené ako
plocha občianskej vybavenosti ) a plocha nezastavateľnej zelene ( ).“.
Zároveň sťažovateľ navrhuje, aby sa ústavný súd oboznámil s katastrálnou mapou
a územným plánom mesta Piešťany z pripojených internetových odkazov a vykonal
obhliadku (druh pozemku: zastavaná plocha) a (druh
pozemku: ostatná plocha) v zapísaných na .
V tejto súvislosti sťažovateľ v doplnení ústavnej sťažnosti opätovne akcentuje, že «Ústavnú
neudržateľnosť Rozsudku OS PN, Rozsudku KS TT ako aj Uznesenia NS SR Sťažovateľ
naďalej vidí v prílišne formalistickej aplikácii a interpretácii zákona č. 503/2003 Z. z.
o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“), pretože
súdy nebrali do úvahy osobitosti daného prípadu, keď vyvlastnenie sa uskutočnilo na
v konečnom dôsledku nezrealizovaný účel výstavby nástupného stanovišťa autobusov
mestskej dopravy.».
6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví
porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1
listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1
ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu
rozsudkom krajského súdu č. k. 24 Co 289/2018-480 z 30. januára 2019 a uznesením
najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 159/2019-576 z 30. júla 2020, napadnuté rozhodnutia zruší
a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná náhradu trov konania.
II.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu
7. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona
č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28
a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.
10. Ústavný súd podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
11. Ústavný súd môže podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. Z § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
13. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
14. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
15. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
16. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
17. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
18. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
20. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok.
21. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
22. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným
súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,
ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. I. ÚS 17/01).
23. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí
odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom opravnom prostriedku, zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania
o opravnom prostriedku (o sťažnosti proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom)
preskúmavalo (napr. IV. ÚS 350/2014, IV. ÚS 4/2013, IV. ÚS 124/2011, II. ÚS 127/07).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí
dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).
24. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu sa posudzuje spravodlivosť
procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06), preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti
dochádza zásadne iba v prípadoch, ak ústavný súd dospeje k názoru, že namietané
a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú
prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok
môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti
v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak
jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením ústavou
garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala
podstatný dosah (m. m. IV. ÚS 320/2011). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie
každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok
porušenie ústavou garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. IV. ÚS 104/2012,
I. ÚS 9/2013, IV. ÚS 629/2012, II. ÚS 372/2012, II. ÚS 373/2012).
25. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
m. m. III. ÚS 209/04).
26. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu
ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento
argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis
proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie
z 19. 2. 1998).
27. Ak sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje, že na základné právo
na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to znamená, že posudzuje,
či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva zodpovedá súdny proces
ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí
od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04,
IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08).
28. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a obsahom práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva,
že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich
porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
29. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana
zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).
Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je
arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať
(m. m. I. ÚS 19/02, IV. ÚS 238/05, II. ÚS 357/06).
30. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom
a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“) právo na navrátenie
vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je
občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel
na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990
spôsobom uvedeným v § 3.
31. Podľa § 3 ods. 1 písm. m) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom
oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú
právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia, bez vyplatenia náhrady.
32. Podľa § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto
do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci
od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
33. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok krajského
č. k. 24 Co 289/2018-480 z 30. januára 2019 a uznesenie najvyššieho súdu
č. k. 2 Cdo 159/2019-576 z 30. júla 2020 sú arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo
k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa
čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. Podľa sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd nereagovali na všetky jeho
podstatné námietky týkajúce sa otázky, či je možné domáhať sa ochrany žalobou o určenie
vlastníckeho práva, ak bolo možné uplatniť si vydanie veci podľa reštitučného predpisu.
33.1 Ústavnú neudržateľnosť ústavnou sťažnosťou napadnutých rozhodnutí
sťažovateľ vidí v prílišne formalistickej aplikácii a interpretácii zákona o navrátení
vlastníctva k pozemkom, pretože súdy nebrali do úvahy osobitosti daného prípadu, keď sa
vyvlastnenie uskutočnilo na v konečnom dôsledku nezrealizovaný účel výstavby
nástupného stanovišťa autobusov mestskej dopravy.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny,
základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu
34. Sťažovateľ v záhlaví svojej ústavnej sťažnosti za porušovateľa svojich práv
označil tiež okresný súd, pričom údaje zo záhlavia nekorešpondujú s obsahom
navrhovaného petitu, v ktorom ako porušovateľov svojich práv označuje len krajský súd
a najvyšší súd. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že podľa § 45 zákona o ústavnom
súde ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89
neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje
predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí
predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej
ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil
za porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 355/09,
IV. ÚS 287/2011, II. ÚS 660/2016). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ
zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
Vzhľadom na uvedené text uvedený mimo petitu bude ústavný súd považovať len za súčasť
odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.
34.1 Ústavný súd napriek uvedenému rozporu záhlavia ústavnej sťažnosti (vrátane jej
doplnenia) s petitom konštatuje, že aj v prípade, ak by sťažovateľ vo vzťahu k okresnému
súdu údaje zo záhlavia ústavnej sťažnosti premietol do petitu, by ústavnú sťažnosť v tejto
časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2
písm. a) zákona o ústavnom súde, keďže rozhodnutie okresného súdu bolo podrobené
prieskumu krajským súdom na základe odvolania sťažovateľa (princíp subsidiarity).
35. Aj pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, preskúmaniu ústavnosti
tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05). Vo vzťahu
k napadnutému rozsudku krajského súdu bol takýmto súdom najvyšší súd, ktorý napadnutý
rozsudok krajského súdu preskúmal na základe dovolania sťažovateľa. Najvyšší
súd následne napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol.
36. V časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1
listiny, základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne
užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského
súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci
na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde.
III.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny,
základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým
rozhodnutím najvyššieho súdu
37. Ústavný súd pristúpil k prieskumu ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu, ktorým dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského
č. k. 24 Co 289/2018-480 z 30. januára 2019 odmietol.
38. Úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo posúdiť, či najvyšší súd napadnutým
rozhodnutím, ktorým dovolanie sťažovateľa podľa § 447 písm. c) Civilného sporového
poriadku (ďalej aj „CSP“) odmietol, pretože „v prejednávanej veci nepreukázal
opodstatnenosť porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP“,
ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti
napadnutému rozsudku krajského súdu.
39. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že v konaní pred krajským súdom
ako súdom odvolacím došlo k vade uvedenej v § 420 písm. f) CSP, pretože krajský súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi ako strane sporu, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, pričom táto vada súdneho konania mala zároveň za následok aj
vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Podľa sťažovateľa bolo
konajúcim súdom známe a v rámci dokazovania aj preukázané, že žalobcovia 1 – 3 boli
podielovými spoluvlastníkmi predmetného pozemku „... pôvodne označeného
2
zapísaného v pozemkovej knihe, , o výmere 418m, každý
v podiele 1/3. Predmetná nehnuteľnosť bola Rozhodnutím Odboru výstavby Mestského
národného výboru v Piešťanoch číslo: Výst. 1.420/1966 zo dňa 04.07.1966 vyvlastnená pre
Čsl. štát - Správu miestnych služieb pri MsNV v Piešťanoch, a to na účely výstavby
nástupného stanovišťa autobusov mestskej dopravy a parkoviska motorových vozidiel na
Nálepkovej ulici v Piešťanoch, za náhradu. Žalobcovia 1 - 3 si postupom podľa zákona
č. 503/2003 Z. z. v zákonnej lehote uplatnili právo na navrátenie vlastníctva k pozemku
na správnom orgáne - Obvodnom pozemkovom úrade v Trnave. Rozhodnutím 4. j.
K2006/00719 zo dňa 09.11.2006 Obvodný pozemkový úrad v Trnave rozhodol tak, že
oprávnené osoby podľa § 2 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z. z. ( žalobcovia 1-3) spĺňajú
podmienky ustanovené v § 3 ods. m) tohto zákona (bolo zistené, že pozemky im boli
vyvlastnené bez vyplatenia náhrady). Žalobcom 1-3 správny orgán rozhodnutím nepriznal
2
vlastnícke právo k pozemku v , o výmere 418 m-
pasienok, ale priznal im právo na náhradu za pozemok, pretože podľa doloženej
identifikácie vyhotovenej Správou katastra Piešťany zo dňa 17.06.2005, je
vyvlastnený pozemok vo vlastníctve Mesta Piešťany, čo je zákonná prekážka pre ich
vydanie. Na základe právoplatného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Slovenský
pozemkový fond žalobcom 1-3 ponúkol poskytnutie finančnej náhrady vzhľadom na veľmi
nízky reštitučný nárok, čo žalobcovia neprijali.“.
39.1 Sťažovateľ ďalej akcentoval, že uplatnené vlastnícke právo k predmetnej
nehnuteľnosti tvoriacej predmet konania je nepremlčateľné a napadnuté rozhodnutie
krajského súdu spôsobuje u sťažovateľa porušenie jeho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že účelom zákona o navrátení vlastníctva
k pozemkom je zmiernenie majetkových krívd z minulosti zjednodušeným
administratívnym postupom. Pokiaľ je v § 5 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva
k pozemkom uvedené v poslednej vete, že neuplatnením práva v lehote právo zanikne, tak
ide len o prekluzívnu lehotu vzťahujúcu sa iba na práva na vydanie majetku postupom
podľa citovaného zákona, ale nie na uplatnenie vlastníckeho práva určovacou žalobou.
Určovacia žaloba bola v tomto prípade prostriedkom na privodenie stavu právnej istoty.
Podľa sťažovateľa si krajský súd zvolil neprimerane formalistický výklad § 137 písm. c)
CSP, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť jeho rozsudku. Opačný výklad by viedol k extrémnej
nespravodlivosti, a teda k „prepiatému formalizmu, kedy by boli obete majetkových krívd
z minulosti opätovne bez možností reálne využiť svoje vlastnícke právo.“.
39.2 Sťažovateľ je toho názoru, že na jeho prípad sa dá aplikovať nález ústavného
súdu sp. zn. III. ÚS 198/2011 z 27. júla 2011 v súvislosti s vymedzením prípustnosti
dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu „postráda
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie na vyššie uvedené právne otázky... je strohý
a nepresvedčivý, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Rozsudok KS TT sa nevysporiadal
uspokojivo s argumentami Sťažovateľa.“.
40. Najvyšší súd v relevantných častiach napadnutého uznesenia k namietanému
porušeniu práv sťažovateľa uviedol:
«8. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť ním podaného dovolania z § 420 písm. f/ CSP,
podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,
alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu. sú:
a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu.
8.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nie je významný
subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto
ustanovenia: rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej
vade skutočne došlo (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 41/2017,
3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 5/2017, 8 Cdo 73/2017). Dovolací súd preto skúmal, či došlo
k procesnej vade, ktorú namietal dovolateľ. Mal pri tom na zreteli, že podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich
práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,
zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva
na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou
predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou
a požiadavkami [viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“) sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97. II. ÚS 3/97
a II. ÚS 251/03]...
9. Dovolateľ porušenie práva na spravodlivý proces videl jednak v tom, že
rozhodnutie odvolacieho súdu bolo podľa jeho názoru nepreskúmateľné a zároveň mal za
to, že z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobcovia boli podielovými spoluvlastníkmi
spornej nehnuteľnosti, preto bol v konaní preukázaný naliehavý právny záujem na
požadovanom určení...»
40.1 K námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia
krajského súdu najvyšší súd poukázal na závery zjednocujúceho stanoviska prijatého
občianskoprávnym kolégiom najvyššieho súdu pod č. R 2/2016. Právna veta stanoviska
znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2
písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia
neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť
o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f) O.s.p.“
Najvyšší súd uzavrel (bod 10.2 odôvodnenia): „Po preskúmaní veci dovolací súd dospel
k záveru, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety
stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len
celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). Odvolací súd svoje rozhodnutie náležité
odôvodnil a pri rozhodovaní zohľadnil odvolaciu argumentáciu žalobcu 3/. Za procesnú
vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa... Podľa presvedčenia dovolacieho súdu dal
odvolací súd v danom spore odpoveď na tie otázky, ktoré boli z jeho hľadiska relevantné pre
rozhodnutie o odvolaní.“
Najvyšší súd k uvedenému konštatoval, že zmeny v právnej úprave dovolania
a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto
stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
40.2 Ústavný súd však k záverom najvyššieho súdu uvedeným v predchádzajúcom
bode dodáva a spresňuje (koriguje), že aktuálnosť stanoviska po nadobudnutí účinnosti
novej právnej úpravy dovolania je potrebné chápať v tom zmysle, že pokiaľ rozhodnutie
odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.
Znamená to, že stratilo význam vyčleňovanie z tejto kategórie „inej vady konania“ podľa
predchádzajúcej právnej úpravy a taká vada, pokiaľ má znaky uvedené v predchádzajúcej
vete, zakladá prípustnosť dovolania podľa dotknutého (v nej označeného) ustanovenia.
Včlenením formulácie o práve na spravodlivý proces do textu zákona sa požiadavky
na odôvodnenie rozhodnutia neliberalizovali, ale, naopak, sprísnili. V konečnom dôsledku
zároveň platí, že vo sfére právneho poriadku Slovenskej republiky možno požadovať aj
vyšší stupeň ochrany základných práv, než zodpovedá štandardom rozhodovacej činnosti
Európskeho súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva zo vzťahu dohovoru a zákona podľa
čl. 154c ods. 1 ústavy (IV. ÚS 314/2020, IV. ÚS 372/2020, IV. ÚS 511/2020).
40.3 Najvyšší súd sa v ďalšom zaoberal aj námietkou sťažovateľa o nesprávnom
vyhodnotení dôkazov, keď v napadnutom rozhodnutí uviedol:
„11. Žalobca 3/ v dovolaní tiež súdom vytýka, že z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplynulo, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi spornej
nehnuteľnosti, a teda vykonané dôkazy súdy nevyhodnotili správne.
11.1. Dovolací súd k tejto námietke dovolateľa zdôrazňuje, že ani nesprávne
vyhodnotenie dôkazov, ktoré žalobca 3/ naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť
dovolania. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, že
dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a v zmysle
§ 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku zakladajúcim prípustnosť dovolania)
nebolo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.“
40.4 Najvyšší súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru (bod 12 odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu) k namietanému pochybeniu v procese
hodnotenia dôkazov konštatoval, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania
všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich
skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz,
nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných
oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom
zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f) CSP. Predmetná judikatúra
najvyššieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným súdom (I. ÚS 65/2020,
III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019).
41. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia existencie naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení dospel najvyšší súd k záveru, že „realizácia
procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012
a tiež sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011,
5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).“.
Podľa právneho názoru najvyššieho súdu „... nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre
odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci
(nesprávneho vyriešenia právnych otázok súdom) na možnosť niektorej strany civilného
sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia.“.
41.1 Ústavný súd sa stotožňuje s prezentovaným právnym názorom najvyššieho
súdu, ktorým konštatuje, „... že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu
zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP a tým prípustnosť dovolania, zotrval aj aktuálny
judikát R 24/2017 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 101/2017,
3 Cdo 94/2017, 5 Cdo 145/2016, 7 Cdo 113/2017“ (bod 12 odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu). Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ síce formálne
namietal „procesný postup súdu“, ale v skutočnosti išlo z jeho strany o námietku
nesprávneho právneho posúdenia veci. Z tohto dôvodu bolo dovolanie odmietnuté podľa
§ 447 písm. c) CSP, t. j. z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
dovolanie prípustné.
41.2 Otázkou naliehavého právneho záujmu sa vo svojich rozhodnutiach (ktoré
sťažovateľ tiež napadol ústavnou sťažnosťou) zaoberali podrobne okresný súd a tiež krajský
súd (aj s poukazom na závery okresného súdu prezentované v jeho rozsudku, s ktorým sa
ústavný súd tiež oboznámil) .
42. Ústavný súd na základe už uvedeného dospel k záveru, že v danom prípade sa
najvyšší súd neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa,
ktorým napadol rozsudok krajského súdu, a jeho dovolanie riadne preskúmal. Keďže
najvyšší súd dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania nezistil, sformuloval svoj právny
záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 447 písm. c)
CSP, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Aj keď ide o rozhodnutie formálne označené ako
odmietnutie dovolania pre neprípustnosť, podľa jeho obsahu, čo je pre ústavný súd
podstatné, sa najvyšší súd uplatneným dôvodom dovolania [§ 420 písm. f) CSP] vecne
zaoberal a takto ho posúdil negatívne, čo sa týka jednak samotného odôvodnenia
rozhodnutia krajského súdu (bez znehodnotenia takého postupu zmätočným odôvodnením)
a v uvedenom kontexte aj obsahu a rozsahu vykonaného (potrebného) dokazovania
a nesprávneho právneho posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu, pričom
nesprávne právne posúdenie sťažovateľ v pozícii dovolateľa relevantne neuplatnil.
43. K otázke sťažovateľom prezentovanej aplikability nálezu ústavného súdu sp. zn.
III. ÚS 198/2011 z 27. júla 2011 [v súvislosti s vymedzením prípustnosti dovolania podľa
§ 420 písm. f) CSP] ústavný súd konštatuje, že uvedený nález sa zaoberal prípustnosťou
dovolania vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci všeobecnými súdmi podľa
§ 241 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v súvislosti
s odňatím možnosti konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP, pričom od 1. júla 2016
nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, ktorý otázku prípustnosti dovolania oproti
pôvodnému zneniu Občianskeho súdneho poriadku upravuje odlišne, preto je v časti
aplikability v súvislosti s vymedzením prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP
uvedený nález z roku 2011 vo veci sťažovateľa neaplikovateľný.
K otázke konkurencie určovacej žaloby s reštitučnými predpismi
44. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na obsah sťažovateľovej ústavnej sťažnosti
považuje za potrebné vyjadriť sa tiež (v kontexte tohto prípadu) k otázke konkurencie
určovacej žaloby s reštitučnými predpismi.
44.1 Ústavný súd už judikoval, že prípady, v ktorých nesprávna aplikácia
jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných práv
a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá
s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych
interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok
za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem
svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej
právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu a princípom
spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom myslení
konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií
(I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (III. ÚS 264/05,
ZNaU 100/2005).
44.2 Vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 460/2017 sa ústavný súd v zásade stotožnil
so závermi predchádzajúceho nálezu ústavného súdu (II. ÚS 249/2011), «... ktorý
výnimočne pripustil použitie určovacej žaloby v konkurencii s reštitučnými predpismi, s tou
výhradou, že tento nález nebolo možné interpretovať tak, akoby v tejto veci taxatívne
a navždy stanovil výnimky, kedy je možné využitie určovacej žaloby, a pokiaľ určitý prípad
pod ne podradiť nemožno, musí byť návrh zamietnutý. Nález obsahuje i všeobecné pasáže,
ktoré sa netýkajú len poľnohospodárskych reštitúcií, a vyplýva z neho aj to, že v každom
jednotlivom prípade sa môžu vyskytovať okolnosti, ktoré odôvodňujú použitie určovacej
žaloby ako jediného možného prostriedku nápravy krívd. V naznačenom smere sa mali
všeobecné súdy po kasačnom náleze (v tom konkrétnom prípade, pozn.) predovšetkým
zamerať na otázku, či existujú v súdenom prípade konkrétne okolnosti, pre ktoré žalobcovia
nemohli reálne využiť jednoduchšie uplatniteľné reštitučné predpisy [v danom prípade
zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu
majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon č. 229/1991 Zb.“)], alebo či im
nezostalo nič iné, než sa majetku po svojich rodičoch domáhať určovacou žalobou. Zatiaľ sa
javí, že formálne včasnému uplatneniu reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb.
nebránila žiadna objektívna skutočnosť, bola to skôr zrejme iba ich subjektívna okolnosť,
ktorou sa však nedá obchádzať reštitučný predpis, ktorý počítal aj s možnosťou riešiť
reštitučný nárok v prípade, keď nemožno pozemok vrátiť „in natura“ (pre jeho zastavanosť),
preto nemali mať otvorenú cestu na uplatnenie určovacej žaloby; v takomto prípade
skutočne mala prevážiť zásada „vigilantibus iura“ nad nedbanlivosťou a laxnosťou
žalobcov.» (bod 8 odôvodnenia uvedeného nálezu).
45. Ústavný súd v tomto konkrétnom prípade konštatuje, že ak oprávnená osoba,
prípadne jej právny nástupca mohli žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu
a neexistujú konkrétne okolnosti, pre ktoré nemohli reálne využiť jednoduchšie uplatniteľné
reštitučné predpisy, nemôžu sa potom domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa
všeobecných predpisov (Občiansky zákonník). Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných
predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto
predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo
z nejakých dôvodov tejto požiadavke nebolo vyhovené. Reštitučné predpisy majú povahu
lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis.
Z povahy reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych vyplýva, že nároky nimi
upravené nie je možné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady
o predpise všeobecnom a osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví
reštitučný predpis určité podmienky na uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý
nárok uplatňovať podľa iného predpisu (m. m. III. ÚS 177/2013).
46. Z pohľadu ústavného súdu v tejto prejednávanej veci bolo tiež dôležité zistenie,
že sťažovateľ (spolu s ďalšími osobami) si, ako aj sám uviedol, uplatnil reštitučný nárok
k dotknutému pozemku podľa reštitučných predpisov a v zásade mu bolo správnym
orgánom vyhovené s výnimkou, že mu nebolo priznané vlastnícke právo k jeho/ich
pôvodnému pozemku, ale bolo mu (spolu s ďalšími osobami –
a ) rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Trnave
č. K2006/00719 z 9. novembra 2006 právoplatne priznané právo na náhradný pozemok
alebo alternatívne poskytnutie finančnej náhrady, ktoré dotknuté osoby (vrátane
sťažovateľa) neakceptovali. Sťažovateľ ale nepodal proti rozhodnutiu správneho orgánu
opravný prostriedok, v dôsledku čoho rozhodnutie správneho orgánu nadobudlo
právoplatnosť bez jeho prejednania krajským súdom v rámci správneho konania. Ako
vo svojich (sťažovateľom namietaných) rozhodnutiach okresný súd a v kontexte s jeho
rozhodnutím stotožnený krajský súd uviedli, otázka prieskumu rozhodnutia správneho
orgánu „nespadá do kompetencie okresného súdu v konaní iniciovanom žalobou o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ak vlastnícke právo nebolo navrátené v konaní pred
správnym orgánom. Otázka vlastníckeho práva žalobcov k spornej nehnuteľnosti bola
vyriešená rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu príslušného na rozhodovanie
o navrátení vlastníctva podľa reštitučného zákona č. 503/2003 Z. z.“.
47. S poukazom tiež na závery citovaných nálezov ústavného súdu
(m. m. I. ÚS 460/2017, m. m. II. ÚS 249/2011) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal
v rámci posúdenia výsledkov správneho konania nepopierateľnú možnosť podania
opravného prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu, pričom túto možnosť nevyužil,
hoci v rámci preskúmania rozhodnutia správneho orgánu príslušným správnym súdom
mohol svoje námietky riadne uplatniť a svoje práva slobodne realizovať postupom podľa
reštitučných predpisov. Svoj benevolentný prístup a postup nemôže potom sťažovateľ
spravodlivo (aj s pohľadom na právnu istotu iných osôb) neskôr realizovať a nahrádzať
iným právnym inštitútom (žaloba o určenie vlastníctva). V tomto konkrétnom prípade teda
sťažovateľ objektívne nemôže uplatňovať svoj nárok pre výnimočnosť prípadu a situácie,
ktorá by vyvodzovala záver, že sťažovateľovi „nezostalo nič iné...“ len sa domáhať svojich
nárokov určovacou žalobou, pretože v prípade sťažovateľa o to viac platí „prevaha zásady
vigilantibus iura nad nedbanlivosťou a laxnosťou“ sťažovateľa po vydaní rozhodnutia
správneho orgánu. Aj pre uvedené dôvody nie je možné podľa názoru ústavného súdu
v tomto prípade ani výnimočne pripustiť použitie určovacej žaloby v konkurencii
s reštitučnými predpismi.
48. Ústavný súd naďalej zastáva názor, že jeho doterajšia judikatúra (s niekoľkými
výnimkami v kontexte posúdenia konkrétnej veci) je aktuálna aj vo vzťahu k reštitučným
nárokom podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom. Z toho vyplýva, že ak si
oprávnená osoba mohla uplatniť reštitučný nárok na vydanie veci (pozemku) podľa zákona
o navrátení vlastníctva k pozemkom, nemožno s výnimkou skutočne výnimočných prípadov
odôvodňujúcich nemožnosť iného postupu (m. m. I. ÚS 460/2017) obchádzať účel
reštitučného zákonodarstva domáhaním sa ochrany žalobou o určenie vlastníckeho práva
k tejto veci.
IV.
Závery ústavného súdu
49. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy môžu svojimi rozhodnutiami založiť
porušenie základného práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
alebo podľa čl. 36 ods. 1 listiny, či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rovnako v prípade,
keď pri aplikácii podústavného práva zvolia taký z možných variantov jeho výkladu,
v dôsledku ktorého bude určitý ústavne chránený účel neoprávnene uprednostnený
pred iným ústavne chráneným účelom, alebo keď výklad a aplikácia právnych predpisov
nezodpovedá všeobecne akceptovanému (doktrinálnemu) chápaniu dotknutých právnych
inštitútov (a predstavuje tým nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu), prípadne je
v extrémnom rozpore s požiadavkami vecne priliehavého a rozumného vysporiadania
posudzovaného právneho vzťahu či v rozpore so všeobecne prijímanými zásadami
spravodlivosti.
50. Vychádzajúc predovšetkým z posúdenia veci (bod III.2 tohto odôvodnenia),
ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne
akceptovateľným spôsobom aj v konečnom dôsledku vysporiadal s námietkami sťažovateľa.
Právny názor vyslovený najvyšším súdom v uznesení č. k. 2 Cdo 159/2019-576
z 30. júla 2020 má podľa ústavného súdu v tejto konkrétnej veci racionálny základ a je preto
legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.
51. Najvyšší súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho
viedli k odmietnutiu dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu
č. k. 24 Co 289/2018-480 z 30. januára 2019, v ktorom krajský súd (v kontexte záverov
prijatých v rozhodnutí okresného súdu) vyslovil názor, že nie je možné domáhať sa ochrany
žalobou o určenie vlastníckeho práva, ak bolo možné uplatniť si vydanie veci podľa
reštitučného predpisu (k tomu bližšie body 44 až 46 tohto odôvodnenia).
52. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a preto uznesením
č. k. 2 Cdo 159/2019-576 z 30. júla 2020 rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu č. k. 24 Co 289/2018-480 z 30. januára 2019 odmietol. Vzhľadom
na uvedené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu č. k. 2 Cdo 159/2019-576 z 30. júla 2020
nemožno považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto neexistuje ústavne
relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia
najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť
s namietaným porušením základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a podľa čl. 11 ods. 1 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie
reálne zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.
53. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti
vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
54. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu
zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého
rozhodnutia najvyššieho súdu a napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci
na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania).
55. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu