Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 628/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpeného

advokátom Mgr. Petrom Kupkom, Hlavná 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva vlastniť majetok podľa a podľa

čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného

súdu Piešťany č. k. -308 zo 16. novembra 2016, rozsudkom Krajského súdu

v Trnave č. k. -480 z 30. januára 2019 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. k. -576 z 30. júla 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

2. októbra 2020 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom Mgr. Petrom Kupkom, Hlavná 23, Trnava, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať

svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Piešťany

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -308 zo 16. novembra 2016 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie okresného súdu“), rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -480 z 30. januára 2019 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) č. k. -576 z 30. júla 2020 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu“; spolu ďalej aj „napadnuté rozhodnutia“). Ústavnú sťažnosť

sťažovateľ doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 16. novembra 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva:

«Okresný súd Piešťany (ďalej len „OS PN“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom

OS PN zo dňa 16.11.2016, č. k. -308 (ďalej len „Rozsudok OS PN“) v spore

žalobcov: 1) , , bytom

, 2) , , bytom

. 3) , , bytom

, proti žalovanému: Mesto Piešťany, so sídlom Námestie SNP 3, Piešťany,

IČO: 00 612 031, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, rozhodol tak, že žalobu

zamieta...

Odvolaním zo dňa 05.12.2016 a zo dňa 13.01.2017 Sťažovateľ ako žalobca 3 a ako

oprávnená osoba podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,CSP“) podal proti tomuto výroku rozsudku OS PN

a jeho odôvodneniu v zákonnej lehote riadny opravný prostriedok – odvolanie...

Krajský súd v Trnave (ďalej len „KS TT“) ako odvolací súd, v právnej veci...

o učenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, rozsudkom KS TT zo dňa 30.01.2019,

č. k. -480 (ďalej len „Rozsudok KS TT“) rozhodol tak, že... „Odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje...

Sťažovateľ podal proti Rozsudku KS TT dovolanie, a to z dovolacieho dôvodu podľa

...

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) uznesením zo dňa 30.07.2020,

č. k. -576 (ďalej len „Uznesenie NS SR“) dovolanie Sťažovateľa odmietol.»

3. V ústavnej sťažnosti sa ďalej uvádza, že „konajúcim súdom bolo dostatočne

známe a v rámci dokazovania mali súdy nesporne za preukázané, že žalobcovia 1 - 3 boli

podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti - pozemku, pôvodne označeného

2

zapísaného v pozemkovej knihe, vložka , o výmere 418m, každý

v podiele 1/3. Predmetná nehnuteľnosť bola Rozhodnutím Odboru výstavby Mestského

národného výboru v Piešťanoch číslo: Výst. 1420/1966 zo dňa 04.07.1966 vyvlastnená pre

Čsl. štát - Správu miestnych služieb pri MsNV v Piešťanoch, a to na účely výstavby

nástupného stanovišťa autobusov mestskej dopravy a parkoviska motorových vozidiel na

Nálepkovej ulici v Piešťanoch, za náhradu.

Žalobcovia 1 - 3 si postupom podľa v zákonnej lehote

uplatnili právo na navrátenie vlastníctva k pozemku na správnom orgáne - Obvodnom

pozemkovom úrade v Trnave. Rozhodnutím č. j. zo dňa 09.11.2006 Obvodný

pozemkový úrad v Trnave rozhodol tak, že oprávnené osoby podľa § 2 ods. 1 zákona

č. ( žalobcovia 1-3) spĺňajú podmienky ustanovené v ods. m) tohto zákona

(bolo zistené, že pozemky im boli vyvlastnené bez vyplatenia náhrady). Žalobcom 1-3

správny orgán rozhodnutím nepriznal vlastnícke právo k pozemku v ,

2

, o výmere 418 m- pasienok, ale priznal im právo na náhradu za pozemok,

pretože podľa doloženej identifikácie vyhotovenej Správou katastra

Piešťany zo dňa 17.06.2005, je vyvlastnený pozemok vo vlastníctve Mesta Piešťany, čo je

zákonná prekážka pre ich vydanie.

Na základe právoplatného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Slovenský

pozemkový fond žalobcom 1-3 ponúkol poskytnutie finančnej náhrady vzhľadom na veľmi

nízky reštitučný nárok, čo žalobcovia neprijali.“.

4. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti zdôrazňuje, že «sťažovateľom uplatnené vlastnícke

právo k predmetnej nehnuteľnosti tvoriacej predmet konania je nepremlčateľné. Rozsudok

KS TT spôsobuje u Sťažovateľa porušenie jeho základného práva vlastniť majetok podľa

a práva na súdnu ochranu podľa

. Účelom je zmiernenie majetkových

krívd z minulostí zjednodušeným administratívnym postupom. Pokiaľ je v § 5 ods. 1 zákona

č. uvedené v poslednej vete: „Neuplatnením práva v lehote právo zanikne,“

tak sa jedná len o prekluzívnu lehotu vzťahujúcu sa iba na práva na vydanie majetku

postupom podľa cit. zákona, ale nie na uplatnenie vlastníckeho práva určovacou žalobou.

Určovacia žaloba bola v tomto prípade prostriedkom na privodenie stavu právnej istoty.

KS TT si zvolil neprimerane formalistický výklad , čo spôsobuje

nepreskúmateľnosť rozsudku KS TT. Opačný výklad by viedol k extrémnej nespravodlivostí,

a teda k prepätému formalizmu, kedy by boli obete majetkových krívd z minulosti opätovne

bez možností reálne využiť svoje vlastnícke právo...

Naliehaný právny záujem na určovacej žalobe v tomto prípade nepochybne je,

pretože Sťažovateľ je stále v právnej neistote a preto sa obrátil na súd, aby vo veci

rozhodol. Určovacia žaloba v tomto prípade sledovala naplnenie praktických potrieb života

a nesmerovala k rozmnožovaniu súdnych sporov. V zmysle ustálenej judikatúry je tiež

naliehavý záujem pri určovacej žalobe vtedy, ak je v katastri nehnuteľností zapísaný ako

vlastník niekto iný. V tomto prípade je ako vlastník k predmetnej nehnuteľností zapísaný

v katastri nehnuteľností iný subjekt.».

5. Napadnuté rozhodnutia sú podľa sťažovateľa arbitrárne a zjavne neodôvodnené,

keďže sa v nich krajský súd a najvyšší súd dostatočne nevysporiadali s argumentáciou

sťažovateľa týkajúcou sa otázky, či je možné domáhať sa ochrany žalobou o určenie

vlastníckeho práva, ak bolo možné žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu.

Sťažovateľ uvádza: «Ústavnú neudržateľnosť Rozsudku OS PN a Rozsudku KS TT

Sťažovateľ vidí v prílišne formalistickej aplikácii a interpretácii

o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva

k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).»

5.1 V doplnení ústavnej sťažnosti sťažovateľ v zásade poukazuje na svoju

argumentáciu v ústavnej sťažnosti a upozorňuje na „... územný plán mesta Piešťany a zápis

v katastri nehnuteľností v , druh pozemku -

zastavaná plocha a , druh pozemku - ostatná plocha, ktoré sú určené ako

plocha občianskej vybavenosti ) a plocha nezastavateľnej zelene ( ).“.

Zároveň sťažovateľ navrhuje, aby sa ústavný súd oboznámil s katastrálnou mapou

a územným plánom mesta Piešťany z pripojených internetových odkazov a vykonal

obhliadku (druh pozemku: zastavaná plocha) a (druh

pozemku: ostatná plocha) v zapísaných na .

V tejto súvislosti sťažovateľ v doplnení ústavnej sťažnosti opätovne akcentuje, že «Ústavnú

neudržateľnosť Rozsudku OS PN, Rozsudku KS TT ako aj Uznesenia NS SR Sťažovateľ

naďalej vidí v prílišne formalistickej aplikácii a interpretácii

o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva

k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), pretože

súdy nebrali do úvahy osobitosti daného prípadu, keď vyvlastnenie sa uskutočnilo na

v konečnom dôsledku nezrealizovaný účel výstavby nástupného stanovišťa autobusov

mestskej dopravy.».

6. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a podľa

listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

a podľa listiny, základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

rozsudkom krajského súdu č. k. -480 z 30. januára 2019 a uznesením

najvyššieho súdu č. k. -576 z 30. júla 2020, napadnuté rozhodnutia zruší

a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi prizná náhradu trov konania.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona

č. (ďalej len „“) v čl. I až a až

a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

10. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

11. Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

12. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

ústavnú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať ústavnú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

13. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

14. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

17. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

18. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

20. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok.

21. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. ,

), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

22. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným

súdom nie je chrániť občana pred skutkovými či právnymi omylmi všeobecných súdov,

ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (m. m. ).

23. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí

odpovedať na každú námietku alebo argument uvedené v opravnom prostriedku, ale iba

na tie, ktoré majú podstatný význam pre rozhodnutie o danom opravnom prostriedku, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa v rámci konania

o opravnom prostriedku (o sťažnosti proti uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom)

preskúmavalo (napr. , , , ).

Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia totiž neznamená, že všeobecný súd musí

dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania ().

24. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu sa posudzuje spravodlivosť

procesu ako celku (napr. m. m. ), preto k vyhoveniu ústavnej sťažnosti

dochádza zásadne iba v prípadoch, ak ústavný súd dospeje k názoru, že namietané

a relevantné procesné pochybenia zo strany príslušného orgánu verejnej moci umožňujú

prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok

môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti

v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak

jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi namietaným porušením

garantovaného práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala

podstatný dosah (m. m. ). V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že nie

každé porušenie zákona zo strany orgánu verejnej moci má automaticky za následok

porušenie garantovaného základného práva, v danom prípade predovšetkým

základného práva na súdnu ochranu podľa (napr. ,

, , , ).

25. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ,

m. m. ).

26. V kontexte požiadaviek riadneho odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu

ako súčasti práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd

zdôrazňuje, že ani judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,

aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento

argument (Ruiz Torija proti Španielsku, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva

z 9. 12. 1994, § 29; Hiro Balani proti Španielsku, rozhodnutie z 9. 12. 1994; Georgiadis

proti Grécku, rozhodnutie z 29. 5. 1997; Higgins proti Francúzsku, rozhodnutie

z 19. 2. 1998).

27. Ak sťažovateľ namieta porušenie základného práva podľa ,

ústavný súd, vychádzajúc zo svojej ustálenej judikatúry, podčiarkuje, že na základné právo

na súdnu ochranu zásadne nazerá ako na právo „výsledkové“, to znamená, že posudzuje,

či požiadavkám vyplývajúcim z obsahu tohto základného práva zodpovedá súdny proces

ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí

od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. ,

, , ).

28. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a podľa listiny a obsahom práva podľa

ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva,

že právne východiská, na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich

porušeniu, sú vo vzťahu k týmto označeným právam v zásade identické ().

29. Prvoradou úlohou ústavného súdu je ochrana ústavnosti, a nie ochrana

zákonnosti, čo je prejavom doktríny, že všeobecný súd pozná právo („iura novit curia“).

Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je

arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať

(m. m. , , ).

30. Podľa o navrátení vlastníctva k pozemkom

a o zmene a doplnení

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o navrátení vlastníctva k pozemkom“) právo na navrátenie

vlastníctva k pozemku podľa tohto zákona môže uplatniť oprávnená osoba, ktorá je

občanom Slovenskej republiky s trvalým pobytom na jej území a ktorej pozemok prešiel

na štát alebo na inú právnickú osobu v období od 25. februára 1948 do 1. januára 1990

spôsobom uvedeným v § 3.

31. Podľa § 3 ods. 1 písm. m) zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom

oprávneným osobám sa navráti vlastníctvo k pozemku, ktorý prešiel na štát alebo na inú

právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia, bez vyplatenia náhrady.

32. Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto

do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci

od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

33. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namieta, že napadnutý rozsudok krajského

č. k. -480 z 30. januára 2019 a uznesenie najvyššieho súdu

č. k. -576 z 30. júla 2020 sú arbitrárne a svojvoľné, v dôsledku čoho došlo

k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa a podľa

listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení

s a podľa listiny, základného práva vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového

protokolu. Podľa sťažovateľa krajský súd a najvyšší súd nereagovali na všetky jeho

podstatné námietky týkajúce sa otázky, či je možné domáhať sa ochrany žalobou o určenie

vlastníckeho práva, ak bolo možné uplatniť si vydanie veci podľa reštitučného predpisu.

33.1 Ústavnú neudržateľnosť ústavnou sťažnosťou napadnutých rozhodnutí

sťažovateľ vidí v prílišne formalistickej aplikácii a interpretácii zákona o navrátení

vlastníctva k pozemkom, pretože súdy nebrali do úvahy osobitosti daného prípadu, keď sa

vyvlastnenie uskutočnilo na v konečnom dôsledku nezrealizovaný účel výstavby

nástupného stanovišťa autobusov mestskej dopravy.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a podľa listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a podľa listiny,

základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými

rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu

34. Sťažovateľ v záhlaví svojej ústavnej sťažnosti za porušovateľa svojich práv

označil tiež okresný súd, pričom údaje zo záhlavia nekorešpondujú s obsahom

navrhovaného petitu, v ktorom ako porušovateľov svojich práv označuje len krajský súd

a najvyšší súd. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že podľa § 45 zákona o ústavnom

súde ústavný súd je viazaný rozsahom a dôvodmi návrhu na začatie konania, ak § 89

neustanovuje inak. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje

predovšetkým vo viazanosti petitom, teda tou časťou ústavnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ

špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha, čím zároveň vymedzí

predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej

ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej ústavnej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil

za porušovateľa svojich práv (m. m. , , ,

, ). Platí to predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ

zastúpený zvoleným advokátom (m. m. , , ).

Vzhľadom na uvedené text uvedený mimo petitu bude ústavný súd považovať len za súčasť

odôvodnenia, ktoré nemôže doplniť petit.

34.1 Ústavný súd napriek uvedenému rozporu záhlavia ústavnej sťažnosti (vrátane jej

doplnenia) s petitom konštatuje, že aj v prípade, ak by sťažovateľ vo vzťahu k okresnému

súdu údaje zo záhlavia ústavnej sťažnosti premietol do petitu, by ústavnú sťažnosť v tejto

časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 56 ods. 2

písm. a) , keďže rozhodnutie okresného súdu bolo podrobené

prieskumu krajským súdom na základe odvolania sťažovateľa (princíp subsidiarity).

35. Aj pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu, preskúmaniu ústavnosti

tohto rozhodnutia ústavným súdom bráni princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (). Vo vzťahu

k napadnutému rozsudku krajského súdu bol takýmto súdom najvyšší súd, ktorý napadnutý

rozsudok krajského súdu preskúmal na základe dovolania sťažovateľa. Najvyšší

súd následne napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol.

36. V časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa a podľa listiny, základného práva na súdnu

ochranu podľa v spojení s a podľa

listiny, základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva pokojne

užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým rozsudkom krajského

súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci

na jej prerokovanie podľa .

III.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a podľa listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a podľa listiny,

základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu

37. Ústavný súd pristúpil k prieskumu ústavnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu, ktorým dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského

č. k. -480 z 30. januára 2019 odmietol.

38. Úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo posúdiť, či najvyšší súd napadnutým

rozhodnutím, ktorým dovolanie sťažovateľa podľa § 447 písm. c) Civilného sporového

poriadku (ďalej aj „CSP“) odmietol, pretože „v prejednávanej veci nepreukázal

opodstatnenosť porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle “,

ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol o dovolaní sťažovateľa proti

napadnutému rozsudku krajského súdu.

39. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti argumentuje, že v konaní pred krajským súdom

ako súdom odvolacím došlo k vade uvedenej v , pretože krajský súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi ako strane sporu, aby

uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces, pričom táto vada súdneho konania mala zároveň za následok aj

vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Podľa sťažovateľa bolo

konajúcim súdom známe a v rámci dokazovania aj preukázané, že žalobcovia 1 – 3 boli

podielovými spoluvlastníkmi predmetného pozemku „... pôvodne označeného

2

zapísaného v pozemkovej knihe, , o výmere 418m, každý

v podiele 1/3. Predmetná nehnuteľnosť bola Rozhodnutím Odboru výstavby Mestského

národného výboru v Piešťanoch číslo: Výst. 1.420/1966 zo dňa 04.07.1966 vyvlastnená pre

Čsl. štát - Správu miestnych služieb pri MsNV v Piešťanoch, a to na účely výstavby

nástupného stanovišťa autobusov mestskej dopravy a parkoviska motorových vozidiel na

Nálepkovej ulici v Piešťanoch, za náhradu. Žalobcovia 1 - 3 si postupom podľa zákona

č. v zákonnej lehote uplatnili právo na navrátenie vlastníctva k pozemku

na správnom orgáne - Obvodnom pozemkovom úrade v Trnave. Rozhodnutím 4. j.

K2006/00719 zo dňa 09.11.2006 Obvodný pozemkový úrad v Trnave rozhodol tak, že

oprávnené osoby podľa ( žalobcovia 1-3) spĺňajú

podmienky ustanovené v § 3 ods. m) tohto zákona (bolo zistené, že pozemky im boli

vyvlastnené bez vyplatenia náhrady). Žalobcom 1-3 správny orgán rozhodnutím nepriznal

2

vlastnícke právo k pozemku v , o výmere 418 m-

pasienok, ale priznal im právo na náhradu za pozemok, pretože podľa doloženej

identifikácie vyhotovenej Správou katastra Piešťany zo dňa 17.06.2005, je

vyvlastnený pozemok vo vlastníctve Mesta Piešťany, čo je zákonná prekážka pre ich

vydanie. Na základe právoplatného rozhodnutia Obvodného pozemkového úradu Slovenský

pozemkový fond žalobcom 1-3 ponúkol poskytnutie finančnej náhrady vzhľadom na veľmi

nízky reštitučný nárok, čo žalobcovia neprijali.“.

39.1 Sťažovateľ ďalej akcentoval, že uplatnené vlastnícke právo k predmetnej

nehnuteľnosti tvoriacej predmet konania je nepremlčateľné a napadnuté rozhodnutie

krajského súdu spôsobuje u sťažovateľa porušenie jeho základného práva vlastniť majetok

podľa a základného práva na súdnu ochranu podľa .

Sťažovateľ tiež poukazuje na skutočnosť, že účelom zákona o navrátení vlastníctva

k pozemkom je zmiernenie majetkových krívd z minulosti zjednodušeným

administratívnym postupom. Pokiaľ je v § 5 ods. 1 zákona o navrátení vlastníctva

k pozemkom uvedené v poslednej vete, že neuplatnením práva v lehote právo zanikne, tak

ide len o prekluzívnu lehotu vzťahujúcu sa iba na práva na vydanie majetku postupom

podľa citovaného zákona, ale nie na uplatnenie vlastníckeho práva určovacou žalobou.

Určovacia žaloba bola v tomto prípade prostriedkom na privodenie stavu právnej istoty.

Podľa sťažovateľa si krajský súd zvolil neprimerane formalistický výklad § 137 písm. c)

, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť jeho rozsudku. Opačný výklad by viedol k extrémnej

nespravodlivosti, a teda k „prepiatému formalizmu, kedy by boli obete majetkových krívd

z minulosti opätovne bez možností reálne využiť svoje vlastnícke právo.“.

39.2 Sťažovateľ je toho názoru, že na jeho prípad sa dá aplikovať nález ústavného

súdu sp. zn. z 27. júla 2011 v súvislosti s vymedzením prípustnosti

dovolania podľa , pretože napadnutý rozsudok krajského súdu „postráda

dostatočné a presvedčivé odôvodnenie na vyššie uvedené právne otázky... je strohý

a nepresvedčivý, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Rozsudok KS TT sa nevysporiadal

uspokojivo s argumentami Sťažovateľa.“.

40. Najvyšší súd v relevantných častiach napadnutého uznesenia k namietanému

porušeniu práv sťažovateľa uviedol:

«8. Dovolateľ vyvodzuje prípustnosť ním podaného dovolania z ,

podľa ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej,

alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na

spravodlivý proces. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú túto procesnú vadu. sú:

a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu.

8.1. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný

subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto

ustanovenia: rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej

vade skutočne došlo (viď rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , ). Dovolací súd preto skúmal, či došlo

k procesnej vade, ktorú namietal dovolateľ. Mal pri tom na zreteli, že podstatou práva

na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich

práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky

poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné,

zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva

na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou

predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou

a požiadavkami [viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„ústavný súd“) sp. zn. , , .

a ]...

9. Dovolateľ porušenie práva na spravodlivý proces videl jednak v tom, že

rozhodnutie odvolacieho súdu bolo podľa jeho názoru nepreskúmateľné a zároveň mal za

to, že z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobcovia boli podielovými spoluvlastníkmi

spornej nehnuteľnosti, preto bol v konaní preukázaný naliehavý právny záujem na

požadovanom určení...»

40.1 K námietke nedostatočného odôvodnenia (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia

krajského súdu najvyšší súd poukázal na závery zjednocujúceho stanoviska prijatého

občianskoprávnym kolégiom najvyššieho súdu pod č. R 2/2016. Právna veta stanoviska

znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2

písm. b/ . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia

neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť

o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “

Najvyšší súd uzavrel (bod 10.2 odôvodnenia): „Po preskúmaní veci dovolací súd dospel

k záveru, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety

stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len

celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). Odvolací súd svoje rozhodnutie náležité

odôvodnil a pri rozhodovaní zohľadnil odvolaciu argumentáciu žalobcu 3/. Za procesnú

vadu konania podľa nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa... Podľa presvedčenia dovolacieho súdu dal

odvolací súd v danom spore odpoveď na tie otázky, ktoré boli z jeho hľadiska relevantné pre

rozhodnutie o odvolaní.“

Najvyšší súd k uvedenému konštatoval, že zmeny v právnej úprave dovolania

a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto

stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.

40.2 Ústavný súd však k záverom najvyššieho súdu uvedeným v predchádzajúcom

bode dodáva a spresňuje (koriguje), že aktuálnosť stanoviska po nadobudnutí účinnosti

novej právnej úpravy dovolania je potrebné chápať v tom zmysle, že pokiaľ rozhodnutie

odvolacieho súdu v podstatných bodoch nespĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

, resp. dohovoru v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, zodpovedá táto okolnosť dôvodu prípustnosti dovolania podľa .

Znamená to, že stratilo význam vyčleňovanie z tejto kategórie „inej vady konania“ podľa

predchádzajúcej právnej úpravy a taká vada, pokiaľ má znaky uvedené v predchádzajúcej

vete, zakladá prípustnosť dovolania podľa dotknutého (v nej označeného) ustanovenia.

Včlenením formulácie o práve na spravodlivý proces do textu zákona sa požiadavky

na odôvodnenie rozhodnutia neliberalizovali, ale, naopak, sprísnili. V konečnom dôsledku

zároveň platí, že vo sfére právneho poriadku Slovenskej republiky možno požadovať aj

vyšší stupeň ochrany základných práv, než zodpovedá štandardom rozhodovacej činnosti

Európskeho súdu pre ľudské práva, ako to vyplýva zo vzťahu dohovoru a zákona podľa

c ods. 1 (, , ).

40.3 Najvyšší súd sa v ďalšom zaoberal aj námietkou sťažovateľa o nesprávnom

vyhodnotení dôkazov, keď v napadnutom rozhodnutí uviedol:

„11. Žalobca 3/ v dovolaní tiež súdom vytýka, že z vykonaného dokazovania

jednoznačne vyplynulo, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi spornej

nehnuteľnosti, a teda vykonané dôkazy súdy nevyhodnotili správne.

11.1. Dovolací súd k tejto námietke dovolateľa zdôrazňuje, že ani nesprávne

vyhodnotenie dôkazov, ktoré žalobca 3/ naznačuje v dovolaní, nie je v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu považované za vadu zmätočnosti, ktorá by zakladala prípustnosť

dovolania. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, že

dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a v zmysle

zakladajúcim prípustnosť dovolania)

nebolo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých

navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.“

40.4 Najvyšší súd s poukazom na svoju ustálenú judikatúru (bod 12 odôvodnenia

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu) k namietanému pochybeniu v procese

hodnotenia dôkazov konštatoval, že pokiaľ súd nevykonal v priebehu civilného konania

všetky navrhované dôkazy alebo nevykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich

skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz,

nemožno to považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných

oprávnení strany, čo v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu nie je dôvodom

zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle . Predmetná judikatúra

najvyššieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným súdom (,

, , , ).

41. Vo vzťahu k námietke nesprávneho právneho posúdenia existencie naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení dospel najvyšší súd k záveru, že „realizácia

procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012

a tiež sp. zn. , , , ,

, , a ).“.

Podľa právneho názoru najvyššieho súdu „... nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre

odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci

(nesprávneho vyriešenia právnych otázok súdom) na možnosť niektorej strany civilného

sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia.“.

41.1 Ústavný súd sa stotožňuje s prezentovaným právnym názorom najvyššieho

súdu, ktorým konštatuje, „... že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu

zmätočnosti v zmysle a tým prípustnosť dovolania, zotrval aj aktuálny

judikát R 24/2017 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , “ (bod 12 odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu). Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ síce formálne

namietal „procesný postup súdu“, ale v skutočnosti išlo z jeho strany o námietku

nesprávneho právneho posúdenia veci. Z tohto dôvodu bolo dovolanie odmietnuté podľa

, t. j. z dôvodu, že smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

dovolanie prípustné.

41.2 Otázkou naliehavého právneho záujmu sa vo svojich rozhodnutiach (ktoré

sťažovateľ tiež napadol ústavnou sťažnosťou) zaoberali podrobne okresný súd a tiež krajský

súd (aj s poukazom na závery okresného súdu prezentované v jeho rozsudku, s ktorým sa

ústavný súd tiež oboznámil) .

42. Ústavný súd na základe už uvedeného dospel k záveru, že v danom prípade sa

najvyšší súd neodmietol zaoberať mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľa,

ktorým napadol rozsudok krajského súdu, a jeho dovolanie riadne preskúmal. Keďže

najvyšší súd dôvody zakladajúce prípustnosť dovolania nezistil, sformuloval svoj právny

záver o neprípustnosti podaného mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 447 písm. c)

, v zmysle ktorého dovolací súd odmietne dovolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu,

proti ktorému nie je dovolanie prípustné. Aj keď ide o rozhodnutie formálne označené ako

odmietnutie dovolania pre neprípustnosť, podľa jeho obsahu, čo je pre ústavný súd

podstatné, sa najvyšší súd uplatneným dôvodom dovolania [ ] vecne

zaoberal a takto ho posúdil negatívne, čo sa týka jednak samotného odôvodnenia

rozhodnutia krajského súdu (bez znehodnotenia takého postupu zmätočným odôvodnením)

a v uvedenom kontexte aj obsahu a rozsahu vykonaného (potrebného) dokazovania

a nesprávneho právneho posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu, pričom

nesprávne právne posúdenie sťažovateľ v pozícii dovolateľa relevantne neuplatnil.

43. K otázke sťažovateľom prezentovanej aplikability nálezu ústavného súdu sp. zn.

z 27. júla 2011 [v súvislosti s vymedzením prípustnosti dovolania podľa

] ústavný súd konštatuje, že uvedený nález sa zaoberal prípustnosťou

dovolania vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci všeobecnými súdmi podľa

(ďalej aj „OSP“) v súvislosti

s odňatím možnosti konať pred súdom podľa , pričom od 1. júla 2016

nadobudol účinnosť , ktorý otázku prípustnosti dovolania oproti

pôvodnému zneniu upravuje odlišne, preto je v časti

aplikability v súvislosti s vymedzením prípustnosti dovolania podľa

uvedený nález z roku 2011 vo veci sťažovateľa neaplikovateľný.

K otázke konkurencie určovacej žaloby s reštitučnými predpismi

44. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na obsah sťažovateľovej ústavnej sťažnosti

považuje za potrebné vyjadriť sa tiež (v kontexte tohto prípadu) k otázke konkurencie

určovacej žaloby s reštitučnými predpismi.

44.1 Ústavný súd už judikoval, že prípady, v ktorých nesprávna aplikácia

jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných práv

a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá

s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva, prípadne s konkurenciou rôznych

interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov, a naostatok

za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Pojem

svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd urobí taký výklad použitej

právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu ochranu a princípom

spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a v právnom myslení

konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií

(). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (,

ZNaU 100/2005).

44.2 Vo svojom náleze sp. zn. sa ústavný súd v zásade stotožnil

so závermi predchádzajúceho nálezu ústavného súdu (), «... ktorý

výnimočne pripustil použitie určovacej žaloby v konkurencii s reštitučnými predpismi, s tou

výhradou, že tento nález nebolo možné interpretovať tak, akoby v tejto veci taxatívne

a navždy stanovil výnimky, kedy je možné využitie určovacej žaloby, a pokiaľ určitý prípad

pod ne podradiť nemožno, musí byť návrh zamietnutý. Nález obsahuje i všeobecné pasáže,

ktoré sa netýkajú len poľnohospodárskych reštitúcií, a vyplýva z neho aj to, že v každom

jednotlivom prípade sa môžu vyskytovať okolnosti, ktoré odôvodňujú použitie určovacej

žaloby ako jediného možného prostriedku nápravy krívd. V naznačenom smere sa mali

všeobecné súdy po kasačnom náleze (v tom konkrétnom prípade, pozn.) predovšetkým

zamerať na otázku, či existujú v súdenom prípade konkrétne okolnosti, pre ktoré žalobcovia

nemohli reálne využiť jednoduchšie uplatniteľné reštitučné predpisy [v danom prípade

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu

majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“)], alebo či im

nezostalo nič iné, než sa majetku po svojich rodičoch domáhať určovacou žalobou. Zatiaľ sa

javí, že formálne včasnému uplatneniu reštitučného nároku podľa

nebránila žiadna objektívna skutočnosť, bola to skôr zrejme iba ich subjektívna okolnosť,

ktorou sa však nedá obchádzať reštitučný predpis, ktorý počítal aj s možnosťou riešiť

reštitučný nárok v prípade, keď nemožno pozemok vrátiť „in natura“ (pre jeho zastavanosť),

preto nemali mať otvorenú cestu na uplatnenie určovacej žaloby; v takomto prípade

skutočne mala prevážiť zásada „vigilantibus iura“ nad nedbanlivosťou a laxnosťou

žalobcov.» (bod 8 odôvodnenia uvedeného nálezu).

45. Ústavný súd v tomto konkrétnom prípade konštatuje, že ak oprávnená osoba,

prípadne jej právny nástupca mohli žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu

a neexistujú konkrétne okolnosti, pre ktoré nemohli reálne využiť jednoduchšie uplatniteľné

reštitučné predpisy, nemôžu sa potom domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa

všeobecných predpisov (). Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných

predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto

predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo

z nejakých dôvodov tejto požiadavke nebolo vyhovené. Reštitučné predpisy majú povahu

lex specialis vo vzťahu k , ktorý predstavuje lex generalis.

Z povahy reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych vyplýva, že nároky nimi

upravené nie je možné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady

o predpise všeobecnom a osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví

reštitučný predpis určité podmienky na uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý

nárok uplatňovať podľa iného predpisu (m. m. ).

46. Z pohľadu ústavného súdu v tejto prejednávanej veci bolo tiež dôležité zistenie,

že sťažovateľ (spolu s ďalšími osobami) si, ako aj sám uviedol, uplatnil reštitučný nárok

k dotknutému pozemku podľa reštitučných predpisov a v zásade mu bolo správnym

orgánom vyhovené s výnimkou, že mu nebolo priznané vlastnícke právo k jeho/ich

pôvodnému pozemku, ale bolo mu (spolu s ďalšími osobami –

a ) rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Trnave

č. K2006/00719 z 9. novembra 2006 právoplatne priznané právo na náhradný pozemok

alebo alternatívne poskytnutie finančnej náhrady, ktoré dotknuté osoby (vrátane

sťažovateľa) neakceptovali. Sťažovateľ ale nepodal proti rozhodnutiu správneho orgánu

opravný prostriedok, v dôsledku čoho rozhodnutie správneho orgánu nadobudlo

právoplatnosť bez jeho prejednania krajským súdom v rámci správneho konania. Ako

vo svojich (sťažovateľom namietaných) rozhodnutiach okresný súd a v kontexte s jeho

rozhodnutím stotožnený krajský súd uviedli, otázka prieskumu rozhodnutia správneho

orgánu „nespadá do kompetencie okresného súdu v konaní iniciovanom žalobou o určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ak vlastnícke právo nebolo navrátené v konaní pred

správnym orgánom. Otázka vlastníckeho práva žalobcov k spornej nehnuteľnosti bola

vyriešená rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu príslušného na rozhodovanie

o navrátení vlastníctva podľa reštitučného “.

47. S poukazom tiež na závery citovaných nálezov ústavného súdu

(m. m. , m. m. ) ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal

v rámci posúdenia výsledkov správneho konania nepopierateľnú možnosť podania

opravného prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu, pričom túto možnosť nevyužil,

hoci v rámci preskúmania rozhodnutia správneho orgánu príslušným správnym súdom

mohol svoje námietky riadne uplatniť a svoje práva slobodne realizovať postupom podľa

reštitučných predpisov. Svoj benevolentný prístup a postup nemôže potom sťažovateľ

spravodlivo (aj s pohľadom na právnu istotu iných osôb) neskôr realizovať a nahrádzať

iným právnym inštitútom (žaloba o určenie vlastníctva). V tomto konkrétnom prípade teda

sťažovateľ objektívne nemôže uplatňovať svoj nárok pre výnimočnosť prípadu a situácie,

ktorá by vyvodzovala záver, že sťažovateľovi „nezostalo nič iné...“ len sa domáhať svojich

nárokov určovacou žalobou, pretože v prípade sťažovateľa o to viac platí „prevaha zásady

vigilantibus iura nad nedbanlivosťou a laxnosťou“ sťažovateľa po vydaní rozhodnutia

správneho orgánu. Aj pre uvedené dôvody nie je možné podľa názoru ústavného súdu

v tomto prípade ani výnimočne pripustiť použitie určovacej žaloby v konkurencii

s reštitučnými predpismi.

48. Ústavný súd naďalej zastáva názor, že jeho doterajšia judikatúra (s niekoľkými

výnimkami v kontexte posúdenia konkrétnej veci) je aktuálna aj vo vzťahu k reštitučným

nárokom podľa zákona o navrátení vlastníctva k pozemkom. Z toho vyplýva, že ak si

oprávnená osoba mohla uplatniť reštitučný nárok na vydanie veci (pozemku) podľa zákona

o navrátení vlastníctva k pozemkom, nemožno s výnimkou skutočne výnimočných prípadov

odôvodňujúcich nemožnosť iného postupu (m. m. ) obchádzať účel

reštitučného zákonodarstva domáhaním sa ochrany žalobou o určenie vlastníckeho práva

k tejto veci.

IV.

Závery ústavného súdu

49. Ústavný súd konštatuje, že všeobecné súdy môžu svojimi rozhodnutiami založiť

porušenie základného práva účastníka konania na súdnu ochranu podľa

alebo podľa čl. 36 ods. 1 listiny, či práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rovnako v prípade,

keď pri aplikácii podústavného práva zvolia taký z možných variantov jeho výkladu,

v dôsledku ktorého bude určitý ústavne chránený účel neoprávnene uprednostnený

pred iným ústavne chráneným účelom, alebo keď výklad a aplikácia právnych predpisov

nezodpovedá všeobecne akceptovanému (doktrinálnemu) chápaniu dotknutých právnych

inštitútov (a predstavuje tým nepredvídateľnú interpretačnú ľubovôľu), prípadne je

v extrémnom rozpore s požiadavkami vecne priliehavého a rozumného vysporiadania

posudzovaného právneho vzťahu či v rozpore so všeobecne prijímanými zásadami

spravodlivosti.

50. Vychádzajúc predovšetkým z posúdenia veci (bod III.2 tohto odôvodnenia),

ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj v konečnom dôsledku vysporiadal s námietkami sťažovateľa.

Právny názor vyslovený najvyšším súdom v uznesení č. k. -576

z 30. júla 2020 má podľa ústavného súdu v tejto konkrétnej veci racionálny základ a je preto

legitímny a z ústavného hľadiska akceptovateľný.

51. Najvyšší súd tak dostatočne ozrejmil myšlienkové pochody, ktoré ho

viedli k odmietnutiu dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

č. k. -480 z 30. januára 2019, v ktorom krajský súd (v kontexte záverov

prijatých v rozhodnutí okresného súdu) vyslovil názor, že nie je možné domáhať sa ochrany

žalobou o určenie vlastníckeho práva, ak bolo možné uplatniť si vydanie veci podľa

reštitučného predpisu (k tomu bližšie body 44 až 46 tohto odôvodnenia).

52. Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľa nestotožnil, a preto uznesením

č. k. -576 z 30. júla 2020 rozhodol tak, že dovolanie sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu č. k. -480 z 30. januára 2019 odmietol. Vzhľadom

na uvedené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu č. k. -576 z 30. júla 2020

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené či arbitrárne, a preto neexistuje ústavne

relevantný dôvod na to, aby ústavný súd svojím rozhodnutím do napadnutého rozhodnutia

najvyššieho súdu zasahoval, pretože jeho odôvodnenie nesignalizuje takú príčinnú súvislosť

s namietaným porušením základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

a podľa listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa

v spojení s a podľa listiny, základného práva vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

dodatkového protokolu, ktorá by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie

reálne zakladala dôvod na vyslovenie ich porušenia.

53. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti ústavný súd ústavnú sťažnosť v tejto časti

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

54. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu

zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v ústavnej sťažnosti (zrušenie napadnutého

rozhodnutia najvyššieho súdu a napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vrátenie veci

na ďalšie konanie, priznanie náhrady trov konania).

55. Vzhľadom na už uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 2020

Miroslav Duriš predseda senátu