Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 84 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (92)III. ÚS 171/2018
PDF · 159.13 KB
No categories available
III. ÚS 171/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2018
predbežne prerokoval sťažnosť obce Malá Lodina, Malá Lodina 98, zastúpenej advokátom
JUDr. Michalom Treščákom ml., Thurzova 6, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Cdo 160/2017 z 10. januára 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obce Malá Lodina o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca
2018 doručená sťažnosť obce Malá Lodina, Malá Lodina 98 (ďalej len „sťažovateľka“),
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 3 Cdo 160/2017 z 10. januára 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola v procesnom postavení
žalovanej účastníkom konania v právnej veci o určenie neplatnosti výpovede z nájmu
vedenej na Okresnom súde Košice-okolie pod sp. zn. 14 C 151/2012. Okresný súd
v označenej veci rozhodol rozsudkom zo 14. mája 2015 tak, že určil, že výpoveď
sťažovateľky z 20. januára 2012 je neplatná. Na základe podaného odvolania sťažovateľky
rozhodoval Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý svojím rozsudkom
sp. zn. 6 Co 348/2015 z 31. januára 2017 rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej
potvrdil. Sťažovateľka nespokojná s výsledkom odvolacieho konania podala dovolanie,
o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho ako procesne neprípustné
odmietol. Svoje dovolanie založila na dôvode prípustnosti podľa § 420 písm. f) zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“),
teda na tvrdení, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, konkrétne tým, že neexistoval naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti výpovede, keďže v priebehu konania na súde prvej inštancie dala žalobkyni
ďalšiu výpoveď z nájmu.
3. Sťažovateľka v sťažnosti sa nestotožňuje s právnym názorom dovolacieho súdu,
predostiera vlastné právne posúdenie veci a je toho názoru, že najvyšší súd zasiahol do jej
označených práv tým, že nevzhliadol ňou namietanú vadu odvolacieho konania spočívajúcu
v tom, že krajský súd údajne nepreskúmal riadne rozhodnutie súdu prvej inštancie
a na odvolacie námietky neprihliadol a ich pravdivosť zo spisového materiálu nepreveril.
V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na to, že žalobkyňa na pojednávaní predložila
výpoveď (druhú v poradí, pozn.), z čoho vyvodzovala neexistenciu naliehavého právneho
záujmu.
4. Sťažovateľka na základe uvedenej argumentácie v sťažnosti žiadala, aby ústavný
súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v náleze vyslovil porušenie jej označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a priznal náhradu trov konania.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
8. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
9. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
10. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
11. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom
na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť
ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa
sťažovateľka domáha. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila
za porušovateľa svojich práv. Preto ústavný súd námietky vo vzťahu meritórnemu
rozhodnutiu okresného a krajského súdu považoval len za súčasť ich právnej argumentácie.
12. Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, ktorým najvyšší súd dovolanie odmietol.
Sťažovateľka v ňom vidí porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
13. Ústavný súd v úvode považuje za potrebné pripomenúť, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02,
III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).
14. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové
a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného
súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
15. Sťažovateľka odôvodňovala porušenie svojich označených práv napadnutým
uznesením najvyššieho súdu jeho arbitrárnosťou, pretože podľa jej názoru odôvodnenie
napadnutého uznesenia je nedostatočné, vecne nesprávne a tým aj ústavne neudržateľné.
16. Ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu vyplýva, že dôvodom odmietnutia dovolania bola skutočnosť, že najvyšší súd sa
nestotožnil s názorom sťažovateľky týkajúcim sa prípustnosti jej dovolania z dôvodu
podľa § 420 písm. f) CSP, čo aj primeraným spôsobom odôvodnil. V odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol:
„8. Dovolateľka tvrdí, že rozhodnutia súdov vychádzajú z nesprávneho právneho
posúdenia veci v otázke posúdenia naliehavého právneho záujmu žalobkyne
na požadovanom určení, keď neprihliadli na skutočnosť, že v už čase rozhodovania súdom
prvej inštancie došlo k platnému zániku nájomného vzťahu medzi účastníčkami konania
na základe výpovede z 5. apríla 2013.
9. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že dôvodom
znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/
O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo podľa predchádzajúcej právnej úpravy
nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (R 37/1993,
R 125/1999, R 42/1993 a 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016,
2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho
názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá
nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania
v zmysle § 420 písm. f/ CSP nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu.
10. Najvyšší súd už podľa predchádzajúcej úpravy dospel k záveru, že realizácia
procesných oprávnení sa účastníkovi neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012
a 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo
41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).
10.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne
právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej
vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery.
10.2. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod
pre odklon od vyššie uvedeného chápania dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci
(nesprávneho vyriešenia niektorej právnej otázky súdom) na možnosť uskutočňovať
procesné oprávnenia niektorou zo strán civilného sporového konania.
11. Na podklade vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie v danej
veci smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto dovolanie odmietol
podľa § 447 písm. c/ CSP.“
17. Vzhľadom na to, že sťažovateľka označený dôvod prípustnosti svojho dovolania
videla v nesprávnom právnom posúdení veci, najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
po preskúmaní veci konštatoval nemožnosť vyvodiť prípustnosť dovolania z dôvodu
označeného sťažovateľkou, preto dovolanie odmietol.
18. Ústavný súd opakovane judikoval, že pokiaľ preskúmanie postupu alebo
rozhodnutia orgánu štátu v rámci predbežného prerokovania nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05), je možné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
19. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu dospel
k záveru, že ho možno považovať za ústavne akceptovateľné. Ústavný súd konštatuje, že
odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nemožno považovať za arbitrárne
ani za svojvoľné alebo za nepreskúmateľné. Toto odôvodnenie poskytuje dostatočný základ
pre jeho výrok. Úvahy najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,
vychádzajúce z namietanej vady uvedenej v dovolaní a relevantných noriem procesného
práva, ktorých účel a význam nepopierajú. Ústavný súd tiež nezistil, že by relevancia
námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu
z hľadiska posúdenia možného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval
vyslovenie porušenia uvedených práv. Z uvedeného dôvodu sťažnosť sťažovateľky vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.
20. Nad rámec už uvedených dôvodov ústavný súd dodáva, že sťažovateľka sama
stanovila rozsah a predmet svojej sťažnosti, pričom za porušovateľa svojich práv v petite
svojej sťažnosti označila len najvyšší súd. Konkrétne svojou sťažnosťou napádala len
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako výsledok dovolacieho konania. Rozsah
prieskumu v rámci dovolacieho konania je však striktne limitovaný a viazaný na existenciu
označených dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania. Pokiaľ označený dôvod
prípustnosti dovolania neexistuje, čo v konkrétnom prípade konštatoval aj najvyšší súd,
nemožno dovolaciemu súdu vyčítať to a vidieť v tom porušenie základných práv alebo
slobôd, že najvyšší súd sa meritórne nezaoberal nesprávnym právnym posúdením veci,
ktorý ako samostatný dôvod prípustnosti dovolania označený nebol.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. apríla 2018